Vzájomná spolupráca krajín prešla z politickej nadvlády z čias kolonializmu do ekonomickej spolupráce, ktorá je na dobrovoľnej báze. Niekedy sa však jedna z krajín môže stať dominantnou. Neprirodzené rozpínanie sa Číny v cudzej krajine si na vlastnej koži zažila aj Zuzana Kubalíková, ktorá 3 roky pôsobila v Kambodži, africkom Lesothe a v Albánsku.
Obsah:
Kolonizácia vs. Neokolonizácia
Koloniálny systém pretrvával niekoľko storočí až do konca druhej svetovej vojny. Zatiaľ čo krajiny Latinskej Ameriky boli už vo väčšine v povojnovom období nezávislé od svojich kolonizátorov, africké krajiny a krajiny Juhovýchodnej Ázie sa z pazúrov kolonializmu iba začali vyprosťovať. Dnes už kolonializmus ako taký neexistuje.
Vzájomná spolupráca krajín prešla z politickej nadvlády do ekonomickej spolupráce. Je na dobrovoľnej báze a dá sa povedať, že by mala byť rovnocenná. Až do momentu, kým jedna z nich nie je až príliš dominantná a vo svojom záujme začne vykorisťovať svojho ekonomického partnera.
Za neokolonizáciu sa teda považuje ekonomické vykorisťovanie krajiny na základe jej slabého rozvoja, politiky, často vysokej korupcie a hlavným faktorom je ekonomická závislosti neokolonizovanej krajiny od humanitárnej a rozvojovej pomoci.
Najväčším neokolonizátorom na svete je dnes Čína, no veľkú rolu v neokolonizácií hrajú aj Spojené štáty americké. Do hry vstupujú aj pozostatky po koloniálnom systéme, studenej vojne a nemalú úlohu hrá aj geopolitika.
Vplyv USA vo svete
Z geopolitického hľadiska sú USA chránené z východu aj západu oceánom. Postupom času vývoj zbraní stredne dlhého a dlhého doletu dospel do štádia, keď táto ochrana pre USA nie je dostatočná a pre svoju ochranu potrebujú spojencov. Politika USA po druhej svetovej vojne viedla ku koalícií z východu s krajinami Organizácie Severoatlantickej zmluvy (NATO) a zo západu s individuálnymi krajinami – Japonskom, Južnou Kóreou, Taiwanom, Filipínami, Austráliou a Novým Zélandom.
Spojené štáty americké dominujú vo svete vojensky. Obzvlášť počtom vojenských základní, ktoré majú Spojené štáty americké rozmiestnené mimo územia USA. Zatiaľ čo Veľká Británia, Francúzsko a Rusko majú mimo svojho územia približne 30 vojenský základní dokopy, USA disponuje až 800 vojenskými základňami mimo svojho územia. Mnohé sa nachádzajú v krajinách NATO, teda na hranici proti “hlavnému nepriateľovi – Rusku.“ Ďalšie základne sa nachádzajú už vo vyššie vymenovaných Východoázijských krajinách a v Pacifiku, a tak chránia hranicu s ďalším “komunistickým nepriateľom – Čínou.“
V tomto merítku nekonkuruje USA absolútne žiadna krajina. Pre tento pretrvávajúci vojenský vplyv v zahraničí si aj USA zaslúžili titul neokolonizátora (zdroj).
Vplyv Číny vo svete
Čína s označením neokolonizátora nesúhlasí. Aj napriek tomu, že Čína nemá možnosť konkurovať Spojeným štátom americkým vojensky, v oblasti námorníctva nezaostáva a s USA sa veľmi úzko doťahujú. Kapacitne majú podobné množstvo lodí na podobnej úrovni. Okrem toho Čína v posledných rokoch konkuruje USA v oblasti ekonomiky. Nerastné zdroje pre svoje industriálne napredovanie hľadá najmä v Afrike.
Spor o Juhočínske more
Podľa Jamesa Kirasa, šéfredaktora žurnálu Peacekeeping & International Relations a profesora na Univerzite v Hull, jedna z čínskych štúdií predpokladá, že zásoby ropy v Juhočínskom mori sú väčšie, než sú súčasné ropné rezervy Kuvajtu. Odhaduje sa, že v Juhočínskom mori by sa mohla nachádzať celosvetovo štvrtá najväčšia zásobáreň ropy. Okrem ropy a zemného plynu je táto oblasť zdrojom približne 10% svetovej zásoby rýb a prechádza ňou 30% svetovej námornej dopravy (zdroj).
Z hľadiska geografického dosahu sú Paracelove ostrovy a Spratleyho ostrovy v Juhočínskom mori ideálnym miestom pre ekonomické požiadavky na čínskom trhu a geopolitickú hru čínskej vlády, ktorá takto útočí na spojencov USA. Územie Juhočínskeho mora ale oficiálne nepatrí Číne, no na územie si nárokuje historicky (Nine-Dash Line) a nerešpektuje dohovor Organizácie spojených národov o morskom práve (UNCLOS), ktoré umožňuje krajine využívať výlučne ekonomickú zónu do vzdialenosti 200 námorných míľ od pobrežia.
V posledných desaťročiach však začala Čínska ľudová republika budovať v plytkých oblastiach súostrovia Spratley umelé ostrovy, aby si toto územie privlastnila a udržala si nad ním kontrolu. Zároveň na týchto umelo vytvorených ostrovoch budujú vojenské základne, čím svojmu okoliu dávajú vedieť, že nerešpektujú vyššie spomínaný dohovor a na toto územie si tak nárokujú.
To okrem kolonizovania nového územia vyvoláva aj konflikt s jednotlivými krajinami, ktoré si tiež nárokujú na územia, zdroje nerastných surovín, právo rybolovu a kontroly námornej dopravy.
Projekt Belt and Road Initiativ
Projekt Belt and Road Initiative bol verejnosti predstavený v roku 2013 prezidentom Čínskej ľudovej republiky Si Ťin-pchingom. Projekt predstavuje vytvorenie infraštruktúry pre vzájomné obchodovanie. Do projektu je zapojených viac ako 60 krajín v Ázii, na Blízkom východe, v Afrike a v Európe. Celková suma projektu sa ráta v miliardách až biliónoch eur, no aj tak sa táto vysoká investícia Číne oplatí a to hneď z viacerých dôvodov.
Primárnym zámerom pre Čínu je vytvoriť kvalitné komunikácie, ktorými bude môcť Čína naďalej jednoducho dovážať suroviny do svojej krajiny a posilní tak svoju, už teraz veľmi silnú svetovú ekonomiku.
Sekundárnym zámerom (možno aj primárnym, ale na oko je primárnym zámerom budovanie infraštruktúry, lebo to je svetovým spoločenstvo prijateľné ako legálne) je neokolonizácia a obsadzovanie nových území legálnou cestou, čo sa už teraz Číne darí.
Príkladov je hneď viacero. Okrem toho, že Čína jedná prednostne s predstaviteľmi krajín, v ktorých nevládne tak úplne demokracia, krajiny sú v zlej ekonomickej situácií, ich vláda jej nestabilná a hlavne, táto krajina nie je lákadlom pre zahraničné investície, čo z nej robí ekonomicky slabého hráča. Čína cez projekt Belt and Road Initiative predstavuje možnosť vybudovať pre krajiny infraštruktúru. Krajinám poskytuje pôžičky, ktorých podmienky sú pomerne jednoduché (na rozdiel od World Bank, ktorá poskytuje finančnú a technickú pomoc rozvíjajúcim sa krajinám). Jedna z podmienok Číny je jej plná účasť na projekte.
Čína sa podieľa na výstavbách infraštruktúry aj v krajinách zmietaných vojnou, v krajinách s diktátorským režimom či v najrozvojovejších krajinách. Tieto krajiny sú veľmi rizikové a majú veľmi malú šancu splatiť čínske pôžičky, ktoré dostali na výstavbu infraštruktúry v ich krajine. Mnohé krajiny sa tak samé dostávajú do rizika zadlženia sa. Nakoniec tak či onak krajina bude musieť pôžičku splatiť, otázka je, ako? Čína si je veľmi dobre vedomá, že mnohé krajiny nebudú schopné financie vrátiť, no napriek tomu pokračuje v požičiavaní a v budovaní. Prečo?
Už v roku 2017 (5 rokov od začatia projektu) bolo jasné, že Srí Lanka zohrávajúca dôležitý námorný uzol nie je schopná splatiť pôžičku Číne. Ako odškodné prenechala Srí Lanka Číňanom novovybudovaný prístav na nasledujúcich 99 rokov (zdroj). Podobne Čína získala prístav v pakistanskom meste Gwadar, ktorý má plne k dispozícii na nasledujúcich 40 rokov. Aj keď čínske banky nedostanú naspäť svoje peniaze, Čína z obchodu naďalej benefituje a získava veľmi významný strategický bod (zdroj).
Podľa vyjadrenia čínskeho prezidenta by projekt Belt and Road Initiative mal posilniť medzinárodne vzťahy, no nie je to tak úplne pravda. India pociťuje veľké obavy, nakoľko si Čína vytvorila silného spojenca Pakistan. Dlhodobého nepriateľa Indie, vďaka ktorému umožňuje logistiku rôznych druhov surovín cez celé územie Pakistanu (zdroj). V roku 2018 dokončili čínske stavebné spoločnosti prístav vo Mjanmarsku a tak Čína Indiu vyhadzuje von z hry o dominanciu v Indickom oceáne.
Úloha Kambodže v projekte Belt and Road Initiative
Čína je najväčším zahraničným investorom v energetickom sektore v Kambodži. Zároveň podporuje Kambodžu v budovaní vodných elektrární, priehrad, cestnej infraštruktúry, vrátane ciest, mostov, diaľnic, železníc a letísk. Mnohé z týchto projektov sú už vo výstavbe, napríklad diaľnica medzi hlavným mestom Phnom Penh a strategickým prístavným mestom Sihanoukville, most cez rieku Mekong na severe Kambodže, či jedno z najväčších svetových letísk, ktoré bude umiestnené iba pár kilometrov južne od centra hlavného mesta Phnom Penh.
Mesto Sihanoukville hrá v čínskom projekte Belt and Road Initiative významnú rolu. Čína sa zároveň snaží pozdvihnúť úroveň jediného prístavu pre veľké lode v krajine, v prímorskom meste Sihanoukville. Tieto snahy vedú najmä k prepojeniu Číny s Thajským zálivom pozemnou cestou cez Laos, Thajsko a Kambodžu.
Okrem výhody prístavu získala Čína aj výhodu vojenskej základne v Ream národnom parku v blízkosti prístavného mesta Sihanoukville. Na spojnici prístavu a možnej čínskej vojenskej základne je medzinárodné letisko, na ktoré lietajú priame lety z Číny.
Podľa vyjadrenia kambodžského premiéra Hun Sena by sa nič také nemohlo stať, pretože hostenie zahraničných vojenských jednotiek je v rozpore s ústavou Kambodže. Zároveň toto obvinenie vyhlásil za najhoršiu fake news proti Kambodži (zdroj).
Hazard v Sihanoukville alebo ako si Čína postavila kambodžské kasína
Na svete nie je miesta, kde by bolo viac kasín, ako v už spomínanom prímorskom mestečku Sihanoukville. Je ich až 91, zatiaľ čo v americkom Las Vegas iba 51 a v čínskom Makao iba 41. Sihanoukville bol ešte pred desiatimi rokmi malá rybárska dedinka s krásnymi bielymi plážami. Všetko sa však zmenilo a Sihanoukville je dnes od toho z pred desiatich rokov na nepoznanie. Mesto vyrástlo do výšky ešte viac ako hlavné mesto Phnom Penh.
S príchodom čínskych gamblerov pribudli v meste desiatky kasín a nelegálna hra o peniaze sa začala. V Kambodži je gambling nezákonnou činnosťou, s výnimkou gamblovania pre cudzincov. To znamená, že Kambodžan nesmie vstúpiť do kasína, zatiaľ čo Číňan áno. Vo väčšine provincií Číny je gambling tiež nezákonný, preto Číňania prišli do tichého kambodžského mestečka a vybudovali si tam vlastné kasína. Medzinárodné letisko v Sihanoukville slúži ako priame prepojenie z Číny do čínskych kasín v Kambodži. Frekvencia letov z Čínskej ľudovej republiky je niekoľkokrát za deň. Podnikanie sa neskôr rozšírilo aj na online kasíno, čo znamená, že hráč môže byť fyzicky v Číne a krupiér rozdáva karty v Kambodži.
S príchodom Číňanov do Sihanoukvillu prišla aj pracovná príležitosť. Mzdy pre krupiérov, boli násobne vyššie ako zárobok bežného Kambodžana. Negatívom ich príchodu bol obrovský nárast cien nehnuteľností. V roku 2018 ceny vyleteli do nebies. Za malú chajdu z dreva boli Číňania ochotní zaplatiť aj 5000 dolárov na mesiac. To spôsobilo veľký odliv Kambodžanov z mesta. Kto mohol, svoj majetok predal a odsťahoval sa mimo mesta.
Kambodža sa tak stala významným miestom pre pranie špinavých peňazí a finančnú podporu terorizmu. V meste začalo dochádzať k častým násilnostiam na ulici medzi samotnými Číňanmi a došlo aj k vraždám za bieleho dňa. Takto si miestna čínsky mafia rieši spory. Tlak medzinárodne uznávaných inštitúcií prinútil Kambodžu v krajine online kasíno zakázať. Zo dňa na deň tak v Sihanoukville stratilo zamestnanie až 7000 ľudí (zdroj).
Opatrenia, ktoré Kambodžská vláda prijala ale neboli dostatočné. V roku 2020 bola Kambodža pridaná na Blacklist Európskou komisiou pre vysoké riziko prania špinavých peňazí a financovanie terorizmu (zdroj). Kambodža však nechce stratiť Čínu ako svojho spojenca, preto aj naďalej necháva Číňanom v Sihanoukville priestor pre ich potreby.
Vplyv Číny na Africkom kontinente
Afrika ako rozvojový kontinent jednoznačne stojí za spomenutie. Mnoho krajín participuje na projekte Belt and Road Initiative. Kontinent ponúka obrovské množstvo nerastných surovín, ktoré čínska ekonomika potrebuje na svoj chod. V podobe viac ako 1600 registrovaných firiem má Čína významný vplyv na tomto kontinente. V Afrike žije viac ako milión Číňanov a celkovo je Čína v Afrike najväčším hráčom v oblasti infraštruktúry. Vlastní až 40% všetkej infraštruktúry na celom kontinente.
Problémom je, že aj napriek tomu, že sa čínske spoločnosti zameriavajú na vytváranie cestných sietí, potrubí, telekomunikácií a letísk, robia to za účelom vývozu nerastných surovín z baní priamo do prístavu a odtiaľ do Číny. Takto zavedený systém zabúda na vytváranie infraštruktúry v zapadnutých oblastiach Afriky a miestnej populácii neposkytuje pracovné ponuky, pretože čínske firmy si zabezpečujú svojich pracovníkov z Číny (zdroj).
V posledných rokoch je veľkým problémom afrických krajín skupovanie alebo dlhodobý prenájom poľnohospodárskej pôdy zo strany iných krajín. Či už je to Čína, ale aj Južná Kórea, Saudská Arábia, India a mnohé ďalšie krajiny, ktoré nemajú možnosť vo svojej krajine produkovať dostatok poľnohospodárskych obilnín. Odhaduje sa, že počas uplynulého desaťročia cudzie firmy a vlády kúpili, alebo si na dlhú dobu prenajali 60 miliónov hektárov pôdy v subsaharskej Afrike. Je smutné, že kontinent, ktorý najčastejšie trpí hladomorom poskytuje svoju pôdu a vodu iným krajinám.