Občianska vojna v Juhoslávií, v rokoch 1992 – 1995, so sebou priniesla aj najdlhšie obliehanie v histórií. Obliehanie Sarajeva trvalo takmer 3 a pól roka, čo bolo dlhšie ako dovtedy najdlhšie obliehanie Leningradu (necelého 2 a pól roka). Rozdiel v týchto obliehaniach však bol v počte obetí. Zatiaľ čo pri obliehaní Leningradu zomrelo iba od hladu približne 650 000 až 800 000 civilistov, v Sarajeve si boje vyžiadali asi 11 000 ľudských životov. Ako je to možné?

Bosnianskej armáde sa podarilo obliehané Sarajevo prepojiť so zvyškom sveta tajným tunelom a tak zásobovať civilistov.

Sarajevo sa nachádza v doline medzi horami, ktoré bolo úplne odrezané od sveta Juhoslovanskou armádou. Najbližšie územie ovládané Bosnou a kontrolovanou OSN, sa nachádzalo približne 800 metrov za sarajevským letiskom. Ešte začiatkom obliehania sa niekoľko civilistov pokúšalo uniknúť z mesta priamo cez dráhu letiska, ale ako ľahký terč sa stali obeťami sniperov.

Napriek tomu bola táto trasa k slobode využitá, len s rozdielom niekoľkých metrov. Bosnianska armáda sa rozhodla pod letiskom prekopať tunel, ktorým by prepojila obliehané Sarajevo s oblasťou kontrolovanou OSN. Projekt dostal názov Tunel D-B, lebo spájal sarajevské štvrte Dobrinja a Butmir.

Výstavba tunela D-B trvala presne 4 mesiace a bol kopaný z obidvoch strán naraz. Jeho začiatok bol ukrytý v rodinnom dome rodiny Kolar, ktorá ho nezištne poskytla na pomoc pri oslobodzovaní Sarajeva. Celý tunel bol kopaný ručne a bez prestávky v 8 hodinových smenách.

Kopáči boli platení jedným balíčkom cigariet denne, ktoré sa v tej dobe považovali v Sarajeve za veľmi žiadaný tovar. Ak pracovník dostal balíček kvalitnejších cigariet (napr. Marlboro) tak vedel, že deň na to bude nasadený do ťažších podmienok v tunely.

Po dokončení tunela sa ním okamžite začali do Sarajeva dostávať potraviny, vojnové zásoby a humanitárna pomoc. Bolo tu tiež inštalované palivové potrubie, elektrické a telefónne vedenie. Necelý rok po jeho prerazení bola v tuneli položená malá železničná trať na prepravu zásob. Vozíky dokázali odniesť naraz až 400 kg tovaru naraz. Dovtedy sa všetko nosilo ručne. Udáva sa, že denne tunelom prešlo 3000 – 4000 vojakov ale aj zopár civilistov a približne 30 ton rôzneho tovaru.

Po vybudovaní bol tunel kontrolovaný bosnianskou armádou a na jeho použitie bolo potrebné povolenie. Tu samozrejme vznikal obrovský priestor pre úplatky. Napriek tomu mnoho civilistov denne cez tunel unikalo z ostreľovaného Sarajeva a tunel tak dostal prezývku Tunel nádeje.

Keď ľudia zo Sarajeva odchádzali, brali si zo sebou množstvo vecí. Tunel však nebol konštruovaný tak aby sa ním dalo pohodlne prechádzať. Mal výšku len 160 cm a navyše bol často zaplavovaný vodou a v tuneli nebolo inštalované žiadne vetranie. Takže mnoho ľudí pri jeho prechode utrpelo zranenia hlavy a časť svojej batožiny odhodili (v priemere vážil jeden batoh 50 kg). Cesta tunelom za takýchto podmienok trvala aj 2 hodiny.

Po vojne bol dom, v ktorom začínal tunel, vrátený pôvodným majiteľom Rodine Kolar. Tej sa vďaka zbierkam podarilo časť tunela (ktorý dovtedy zachraňoval Sarajevo) zachrániť, no väčšina ostala pochovaná pod letiskom. Dnes je v tomto dome zriadené múzeum a časť tunelu je stále prístupná. Návštevník sa môže prejsť 25 metrami pôvodného tunela a 100 metrami zrekonštruovanej časti. Vstupné do múzea je 5 € a môžeme povedať, že to bolo jedno z najzaujímavejších miest v Bosne.

Odporúčame zaobstarať si aj audio sprievodcu, priamo do mobilu, ktorý stojí 1,5 €, ale za to množstvo informácií, ktoré poskytne v angličtine to rozhodne stojí: https://bit.ly/3KwXM5q

The post Obliehanie Sarajeva a Tunel nádeje appeared first on TripLovers.