V dnešnom rozhovore by som vám rád predstavil nášho dlhoročného kamaráta Adama Orsága, u ktorého sa vždy veľmi radi zastavíme ak máme cestu okolo Sliača Adam pôsobí ako záchranár v Banskej Štiavnici a zároveň je vášnivým turistom a horolezcom, ktorý toho už má viac za sebou. Paradoxom je, že aj napriek tomu, že je záchranár, stále má rád aj motorky

Obsah rozhovoru

01:17 – Odkedy lezieš a čomu sa v rámci horolezectva venuješ?

02:13 – Ako si sa k lezeniu a neskôr horolezectvu dostal?

03:19 – Aké hory si už v minulosti zdolával a aké máš z týchto výstupov skúsenosti?

04:43 – Kto bol súčasťou tvojej výpravy a prečo ste si vybrali práve tento ikonický vrchol?

07:40 – Aké sú podmienky výstupu? Čo všetko si treba vybaviť dopredu? A aké to bolo vybavovanie vzhľadom na globálnu pandémiu?

11:17 – Mali ste v spomínanej výbave aj tie rifle?

12:26 – Predchádzala tomuto výstupu aj nejaká fyzická príprava?

14:03 – Aké trasy vedú na vrchol Matterhornu?

15:47 – Ako prebiehal samotný výstup?

29:45 – Vieme, že pri tvojom prvom pokuse zdolať Mt. Blanc sa ti to skoro nepodarilo kvôli výškovej chorobe, ako si to pociťoval teraz?

32:01 – Ako náročný je Matternhorn oproti ostatným horám ktoré si zdolal?

33:43 – Určite nás zaujíma tvoj najbizarnejší zážitok z horolezectva

37:37 – Je pre teba v Európe ešte nejaký vrchol ktorý by si chcel zdolať?

39:20 – FOTO-prezentácia na záver

Youtube verzia rozhovoru

Audio verzia rozhovoru

The post Rozhovor s Adamom Orságom – Expedícia TOBLERONE a výstup na Matternhorn v rifliach appeared first on TripLovers.

Dnes ti prinášam krátky 15-minútový rozhovor s fotografom Pavlom, ktorý išiel počas pandémie do vojnou zmietaného Arménska. Pre niekoho možno nebezpečné, ale všetko má svoje dôvody.

Obsah rozhovoru:

• 00:30 – Predstavenie Pavla Mothejla
• 01:26 – Arménsko, téma, ktorej sa Pavel v poslednej dobe viac venoval
• 02:34 – Prečo sa rozhodol na určitú dobu počas trvajúceho konfliktu odísť do Arménska?
• 04:11 – Bolo naročné sa dostať počas COVID-u a prebiehajúceho konfliktu do Arménska?
• 04:57 – Či Pavel navštívil aj vyslovene nebezpečné zóny?
• 06:58 – Čo konkrétne s ním najviac “zamávalo”?
• 11:58 – Čo by si si prial, aby bolo cielom jeho návštevy Arménska?

S čím môžeme Pavlovi pomôcť aj my, je zbierka na protézy pre Arméncov, ktorí to teraz najviac potrebujú.
Pokiaľ by si mal/a záujem prispieť, aj keď malou sumou, tak prosím napíš Soni na fb profil uvedený nižšie:

• Sona Vardanyan

Soňa je Arménka, ktorá sa rozhodla pomáhať hneď teraz. Organizuje v kaderníckom salóne charitatívne akcie. V Novembri vycestovala do Arménska a okrem iného navštívila vojenskú nemocnicu, kde videla na vlastné oči, koľko mladých chlapcov potrebuje pomoc… bez rúk, bez nôh.

Spojila sa s doktormi a v súčasnej dobe pripravuje pre 5 mladých mužov výrobu protéz (pretože štát im to nezaistí). Táto snaha im môže zmeniť život. Do vojny išli ako mladí a zdraví. Mali rodiny, priateľky, ženy… a vrátili sa ako mrzáci.

Soňa nemôže pomôcť všetkým, ale aj pomoc jednému za to stojí. Na zaistenie protéz pre 5 osôb je potrebných cca 76 000 €. A ďalší taktiež čakajú. Mimo tejto pomoci je tu veľa rodín, ktoré prišli o všetko a potrebujú tiež podporu.

Situácia je naozaj zlá a každá pomoc sa počíta. A rýchla pomoc obzvlášť.

Ak ťa zaujíma iná forma pomoci Arménsku, tak tu je Asociácia Arménskej mládeže ČR a jej oficiálny plagátik (po kliknutí naň sa objaví v plnom rozlíšení):

Ďakujeme.

Na záver fotogaléria Pavla Mothejla, kde netreba ďalší komentár:

The post Rozhovor s fotografom Pavlom Mothejlom o Arménsku v čase korony a vojnového konfliktu appeared first on TripLovers.

Tento článok pre Triplovers napísala Zuzana Kubalíková, ktorá vyše 3 rokov pôsobí na rozvojových projektoch v Kambodži, africkom Lesothe a v Albánsku. V článku sa dočítaš o problematike medzinárodnej pomoci v rozvojových krajinách z iného uhla pohľadu a od človeka, ktorý každodenne riešil množstvo najrôznejších problémov. Ale aj o tom aké sú negatívne aspekty medzinárodnej pomoci či ako možno riešiť problémy v rozvojových krajinách.

Obsah:

• Vznik humanitárnej krízy
  • Jednotlivé možné príčiny v konkrétnych príkladoch
• Rozdiel medzi humanitárnou pomocou a rozvojovou spoluprácou
  • Nevyhnutnosť humanitárnej pomoci
  • Začarovaný kruh chudoby
• Negatívne aspekty humanitárnej pomoci a rozvojovej spolupráce
• Možnosti riešenia problémov, ktoré spôsobujú humanitárne organizácie

Vznik humanitárnej krízy

Humanitárna kríza vzniká rôznymi spôsobmi. Príčinou môže byť príroda, ktorá zvykne udrieť rýchlo a spôsobí naraz veľké škôd na životoch, majetku no aj na kultúrnom dedičstve. Na druhej strane, humanitárne krízy vznikajúce ľudskou príčinou trvajú dlhodobo a majú za následok najmä životy, zastavenie rozvoja v regióne a stabilite štátnej suverenity.

Jednotlivé možné príčiny v konkrétnych príkladoch:

• živelná katastrofa – hurikán Katrina v roku 2005 v USA, zemetrasenie na Haiti s magnitúdou 7 v roku 2010, zemetrasenie s magnitúdou 9 a tsunami v Japonsku v roku 2011,…
• epidémia alebo pandémia – celosvetová pandémia ovčích kiahní1870-1874, epidémia eboly v Západnej Afrike v roku 2013-2016, pandémia HIV/AIDS od konca 70tych rokov, epidémia Zika v rokoch 2015-2016 v Brazílii, pandémia Koronavírusu od roku 2019
• vojnový konflikt – Afganistan od roku 1979, Sýria od roku 2011, Jemen od roku 2015, Južný Sudán od roku 2013, utečenecká kríza v roku 2015,…
• náboženská nenávisť – genocída Rohingov v Mjanmarsku od roku 2016 dodnes, občianska vojna na Srí Lanke v rokoch 1983-2009,…
• rasová nenávisť – boje medzi kmeňom Hutu a Tutsi, ktoré sa pretavili do genocídy v Rwande v roku 1994)
• ideológia – genocída v Kambodži medzi rokmi 1975-1979, životný štandard v Severnej Kórei od roku 1953
• terorizmus – Západná Afrika ovládaná teroristickou skupinou Boko-Haram, Somálsko ovládané teroristickou skupinou Al-Shabaab, ISIS v Sýrii,…
• ekonomika – inflácia v Zimbabwe, inflácia vo Venezuele
• vykorisťovanie – bývalé kolónie boli dlhodobo vykorisťované svojimi kolonizátormi nie len fyzicky (formou otroctva) ale aj nevýhodným obchodom s nerastnými surovinami, ktoré pretrváva dodnes
• nedôsledné politické riadenie a korupcia – výbuch v prístave v hlavnom meste Bejrút v Libanone v roku 2020, problémom väčšiny krajín rozvojového sveta je nedôsledné politické riadenie a korupcia
• nedostatočné vodné zdroje a boj o vodný tok – týmto problémom trpia obzvlášť oblasti Blízkeho východu a africké krajiny
• nerastné bohatstvo – turecký prieskum ropných ložísk v Stredozemnom mori v roku 2020, nerastné bohatstvo Arktídy

Jednotlivé aspekty môžu viesť k humanitárnej kríze. V horšom a žiaľ aj častejšom prípade, sa tieto aspekty prelínajú a kombinujú čo spôsobuje ešte závažnejšiu a náročnejšie riešiteľnú humanitárnu krízu.

Rozdiel medzi humanitárnou pomocou a rozvojovou spoluprácou

Humanitárnou pomocou je najčastejšie myslené zabezpečenie základných potrieb ako sú pitná voda, strava, zdravotné ošetrenie, hygiena a strecha nad hlavou. Humanitárna pomoc je krátkodobá a väčšinou za ňou nasleduje rozvojová spolupráca v podobe realizácia projektov riadených zo zahraničia. Úlohou rozvojovej spolupráce je zabezpečiť ľuďom zlepšenie životných podmienok, teda ekonomickú sebestačnosť, možnosť vzdelávania sa, prístup k zdravotnej starostlivosti či vybudovanie infraštruktúry a to s dlhodobým trvaním. Nie je však vždy pravidlom, že po humanitárnej pomoci nasleduje rozvojová spolupráca.

Nevyhnutnosť humanitárnej pomoci

Viac ako 200 miliónov ľudí v 130 krajinách sveta nejakým spôsobom závisí od humanitárnej pomoci (www.dw.com).

Medzinárodné a lokálne neziskové organizácie poskytujúce humanitárnu pomoc a pracujú v oblastiach, kde štáty jednotlivých, väčšinou rozvojových krajín zlyhávajú. Vlády rozvojových krajín nie sú schopné a niekedy ani ochotné vytvoriť ľuďom v krajine prostredie, ktoré by prilákalo investorov a poskytlo by tak pracovné príležitosti občanom.

Začarovaný kruh chudoby

Ázia a Afrika sú kontinenty s najrýchlejším rastom populácie. Afrika je pre naše pozorovanie najočividnejší príklad. V mestách vznikajú slamy. Sú tvorené ľuďmi z vidieka prichádzajúcimi do mesta za prácou. Z finančného hľadiska si nevedia dovoliť bývanie a preto si na okraji veľkých afrických miest ako sú Johannesburg, Nairobi, Káhira či Lagos postavia prístrešok z čohokoľvek, čo nájdu. Preľudnenosť v slamových oblastiach a absolútna absencia urbanizmu vedie k nedostatočnej infraštruktúre, teda chýbajúcim cestným komunikáciám, kanalizácií, zdrojom pitnej vody, elektrifikácií, zdravotným či vzdelávacím zariadenia a teda znižuje celkovú životnú úroveň.

Neplatí to však len o Afrike. Podobný vzorec nachádzame v Latinskej Amerike (Rio de Janeiro, Buenos Aires, Lima, Ciudad de Mexico,…) či v Ázii (Kalkata, Bombaj, Manila, Jakarta,…). Nedostatočná infraštruktúra zároveň neposkytuje pracovné príležitosti a ľudia sa tak dostávajú do začarovaného kruhu, v ktorom hľadajú príjem, aby si zabezpečili základné životné potreby.

Zároveň však doplácajú na svoj život bez infraštruktúry a musia si zabezpečovať pitnú vodu, ktorá je v balených fľašiach drahšia alebo plyn na varenie v propán butánových bombách, ktorý je tiež drahší ako keby bol zavedený priamo do domácnosti. Ich možnosť prepravy je často závislá na pešej chôdzi niekoľko kilometrov. Môžeme sledovať, že finančné výdavky ľudí žijúcich v slamových oblastiach sa zvyšujú a preto dávajú prednosť akejkoľvek pracovnej príležitosti aj na úkor vzdelania. Opäť sa tak nachádzame v začarovanom kruhu chudoby.

Závadná voda a jej nedostatok či nízky hygienický štandard má za následok najrôznejšie spektrum chorôb. Akýkoľvek zdravotný problém v slamovej oblasti je veľký problém. V slamových oblastiach zdravotná starostlivosť často chýba úplne. Pacient za ošetrením musí cestovať, čo si finančne dovoliť nemôže. Z toho dôvodu často zostáva bez ošetrenia.

Od parazitických ochorení, cez choleru a niekedy aj trvalé postihnutie. Zlý zdravotný stav nedovoľuje ľuďom pokračovať v pracovnej činnosti, a tak sa zadlžujú a ich chudoba sa prehlbuje ešte viac. Ich návrat do práce je často otázny. V mnohých prípadoch by stačila základná zdravotná starostlivosť, vakcinácia, prevencia proti parazitom. Vytváranie infraštruktúry pre prísun pitnej vody a odsun znečistenej vody je otázka síce zložitejšia, no jej riešením by sme zabránili stratám miliónov životov.

Neziskové organizácie pomáhajú najmä tak, kde štát zlyhal. Je pomoc neziskových organizácií pre týchto ľudí nevyhnutná? Samozrejme, že áno!

Negatívne aspekty humanitárnej pomoci a rozvojovej spolupráce

Keď sa snažíte pomôcť 200 miliónom ľudí, je jasné, že nie všetko bude fungovať tak ako má. Negatívne aspekty humanitárnej pomoci a rozvojovej spolupráce sú rôzne. Nedorozumenia vznikajú na viacerých stranách. Od donorov, cez sprostredkovateľov, humanitárnych pracovníkov, či prijímateľov pomoci. Tu sú jednotlivé kategórie problémov:

1) Nevedomosť donora o finálnej čiastke pre príjemcu

Donory poskytujúci finančnú podporu si nie sú plne vedomí, koľko financií z ich daru bude celkovo poskytnutých finálnemu príjemcovi. V mnohých prípadoch sa financie poskytované najviac postihnutým prerozdelia po ceste. Časť financií zostane v neziskových organizáciách, a slúži na výplaty humanitárnych pracovníkov, konzultantov, špecialistov v rôznych oboroch a na celkové fungovanie neziskovej organizácie. Ďalšie financie sú použité na financovanie civilných a vojenských subjektov, ktoré pomáhajú pri logistike, prerozdeľovaní a poskytovaní humanitárnej pomoci a tiež pri riadení bezpečnosti. V niektorých prípadoch sa príjemcom humanitárnej pomoci a rozvojovej spolupráce dostane menej ako 10% financií poskytnutých od donorov.

2) Preferencie poskytovateľa

Humanitárna pomoc a rozvojová spolupráca je poskytovaná podľa preferencií poskytovateľa. Nedbá na potreby príjemcu pomoci. Toto je jeden z najčastejších problémov, s ktorým sa v oblasti tretieho sektora stretávame. Tento fakt je spojený s neefektivitou a niekedy až kontra produktivitou humanitárnej pomoci a rozvojovej spolupráce.

3) Pasívny postoj príjemcu pomoci

Dlhodobé poskytovanie humanitárnej pomoci a rozvojovej spolupráce nechcene vedie k pasívnemu postoju príjemcov pomoci. Namiesto rozmýšľania ako riešiť aktuálny problém sa ďalej pasívne spoliehajú na prísun pomoci.

4) Nedostatočná vedomosť o potrebách komunity

Nevedomosť o potrebách komunity, ktorá príma pomoc v kombinácií s nedostatok overených praktických metód používaných neziskovou organizáciou.

5) Prítomnosť humanitárnych organizácií vo vojnových oblastiach predlžuje konflikt

Dlhodobé pozorovanie a štúdium problematiky vo všeobecnosti dokázalo, že prítomnosť humanitárnych organizácií vo vojnových oblastiach predlžuje konflikt a zhoršuje vzťahy medzi prijímateľmi humanitárnej pomoci. Občianske vojny tak trvajú dlhšie a početnosť úmrtí v ozbrojenom konflikte je väčšia (Narang Neil, 2014; Reed M. Wood and Christopher Sullivan, 2015)

6) Politické ciele a ovplyvňovanie spoločnosti

Pôsobenie niektorých neziskových organizácií nie je nestranné. Ich pôsobenie inklinuje k politickým stranám alebo vláde. Majú tak možnosť manipulovať a ovplyvňovať spoločnosť. Ich humanitárne/rozvojové aktivity sú použité za účelom ovplyvňovania spoločnosti, namiesto pomôcť ľuďom s úmyslom z cela humanitárnym.

7) Štát zneužíva zahraničnú pomoc

V krajinách pod správou teroristickej organizácie, ako je napríklad Somálsko (ale aj iné krajiny), musia humanitárne organizácie platiť daň za to, aby mohli pomáhať ľuďom. Hlavné mesto Mogadišo je takto vykorisťované pod správou teroristickej organizácie Al-Shabaab. Z akejkoľvek humanitárnej pomoci prichádzajúcej do Mogadiša si teroristická organizácia zoberie svoj podiel a je zároveň takýmto spôsobom podporovaná. Problematika sa tak prehlbuje už od roku 2006, keď Al-Shabaab začal v oblasti Afrického rohu operovať.

8) Zásterka na financovanie terorizmu

Niektoré neziskové organizácie sú založené za účelom financovania terorizmu. Nevykonávajú tak činnosť, za ktorých účelom sa predstavujú. Najčastejšie ide o podporu za účelom humanitárnej činnosti pre moslimské komunity, ktorá je v rámci moslimského náboženstva Islam veľmi tradičná a častá. Donory tak nechceme financujú terorizmus bez toho, aby o tom vedeli. Treba ale výrazne podotknúť, že niektorí moslimovia považujú organizácie ako Hamas alebo Hizbaláh za národné liberalistické hnutia a nie teroristické organizácie (Anna Macíčková, 2016). Financovanie medzinárodných neziskových organizácií je ideálny spôsob, ako legalizovať financie z trestnej činnosti alebo ako financovať terorizmus (www.govinfo.gov).

Týmto nechcem povedať, že humanitárna pomoc a rozvojová spolupráca je neefektívna. Chcem povedať, že niekedy nie je až tak efektívna, ako si predstavujeme a mohla by byť riadená lepšie, no musia mať o to záujem všetky strany.

Vďaka rozvojovej spolupráci sa platy v krajinách tretieho sveta zvýšila z 1,25$ na 6$ denne (v priemere za posledných 10 rokov). Nám síce príde mzda 6$ na deň ako nič, no oproti 1$ na deň je to signifikantný rozdiel. Práca malých neziskových organizácií sa sústreďuje na pomoc jednotlivcom. Každému síce nepomôžu, no v celkovom merítku pomohli mnohým. Nárast miezd je toho dôkazom.

Možnosti riešenia problémov, ktoré spôsobujú humanitárne organizácie

V predchádzajúcej sekcií sme sa dozvedeli, že neziskové organizácie pôsobia tam, kde štát zlyhal. Ako teda prinútiť štát, aby nezlyhával? Rozvojovým krajinám by pomohlo zvýšenie daní (www.ted.com). Prečo?

Ak sa medzinárodná pomoc poskytovaná ľuďom z rozvojového sveta nedostane priamo príjemcovi, príjemca si z toho nič nerobí. Nestará sa, či mu z koláča zostane 10% alebo 80%. Akúkoľvek pomoc zvonka berie iba ako niečo, čo dostane navyše, niečo, pre čo nemusí pohnúť ani prstom. Ak sa ale príjemca pomoci zúčastňuje na financovaní chodu krajiny, financie mu nie sú ľahostajné a jeho miera záujmu je výrazne vyššia. Toto pozorovanie bolo uskutočnené Abhishekom Parajulim počas svojho pôsobenia pre OSN v Nepále.

Príjemca pomoci sa potom bude pýtať: „Kde boli použité financie, ktoré som poskytol štátu formou daní? Kde sú cesty, nemocnice, školy, knižnice?“ Nespokojnosť spoločnosti sa prejaví v tlaku na politikov, zníži sa miera korupcie a financie budú naozaj použité pre dobro občanov. Dôkazom sú Škandinávske krajiny. Výška daní je veľmi vysoká a to núti ľudí vytvárať tlak na vládu, aby sa s financiami narábalo v prospech ľudu. Vláda je tak nútená pracovať pre ľud a akákoľvek miera korupcie je neslýchaná. Navyše krajiny Škandinávie vedú celosvetovým rebríčkom životnej úrovne, takže odvádzanie vysokých daní nie je až taká zlá myšlienka.

So zaujímavou myšlienkou prišiel aj William MacAskill. Jeho pozorovanie zistilo, že charitatívna činnosť v krajinách rozvojového sveta nie je tak efektívna, ako finančný a ekonomický rozvoj krajiny. „Ak chcete pomôcť ľuďom v rozvojových krajinách, venovať sa charite nie je možno tá najlepšia možnosť.“ Venujte sa niečomu inému, čo pomôže ľuďom v rozvojovom svete napredovať. Inak povedané, zameňte tretí sektor za druhý sektor. Môžete vytvoriť firmu, ktorá bude poskytovať pracovné príležitosti ľuďom v rozvojovom svete. Nie je sa čomu čudovať. Dať ľuďom prácu je presne to, čo potrebujú. Dať ľuďom vzdelanie, aby mohli vykonávať odbornú prácu je ešte cennejšie a dať ľuďom zdravotnú starostlivosť, je ešte dôležitejšie, aby boli zamestnanci dlhodobo užitoční spoločnosti (www.ted.com).

Môžete prispieť k zmene zdravotníckeho systému v krajine zavedením povinného zdravotného poistenia, k politickému zlepšeniu poukazovaním na neefektívnosť a korupciu vo vláde (politický vplyv je najsilnejšia forma, ako dosiahnuť zmenu), k vynájdeniu vakcíny na HIV alebo iné ochorenie štúdiom biológie. Čokoľvek morálne, čo považujete za pozitívne pre spoločnosť bude pozitívne aj pre spoločnosť v rozvojovom svete. Aj keď nebudete pôsobiť priamo v rozvojovej krajine. Váš dopad na túto krajinu môže byť väčší, ako si myslíte.

The post Dôsledky humanitárnej pomoci v krajinách tretieho sveta appeared first on TripLovers.

Po roku a pol tu máme ďalší rozhovor so Zuzanou Kubalíkovou. Zuzana je 25-ročná študentka VŠ zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety v Bratislave,v odbore verejného tropického zdravotníctva.

V tomto rozhovore sa okrem iného dozvieš:

• 00:20 – Doterajšie pôsobenie – kde a ako dlho pôsobila?
• 01:35 – Aký je rozdiel medzi humanitárnu a rozvojovú prácou v Ázii a v Afrike?
• 04:20 – Kde sa jej viac páčilo?
• 05:47 – Čo sa jej najviac páčilo a čo jej najviac vadilo v Kambodži?
• 08:10 – Čo sa jej najviac páčilo a čo jej najviac vadilo v Lesothe?
• 10:41 – Čo z týchto krajín vytvára rozvojové krajiny?
• 18:16 – Či vidí humanitárnu a rozvojovú činnosť v krajinách globálneho juhu (v krajinách tretieho sveta) ako potrebnú a nevyhnutnú?
• 21:17 – Ako sa dá humanitárna a rozvojová pomoc vo svete zlepšiť?

House of Family sú dva detské domovy v Kambodži v ktorých už od roku 2003 dávame rodinu, domov, lásku, vzdelanie, liečbu a plnú starostlivosť 120 deťom. Väčšina z nich sú siroty a sú HIV pozitívne.

Zapoj sa aj ty, určite im tým spravíš veľkú radosť 

The post V čom je dobrovolníctvo v Afrike iné od JV Ázie? appeared first on TripLovers.

Snúbenci Filip a Zuzka to príliš neplánovali, no mali budget s ktorým chceli cestovať čo najdlhšie. Svoju cestu okolo sveta nazvali OMG trip a za 7 mesiacov navštívili 17 krajín na 5 kontinentoch.

Kto sú Filip a Zuzka?

Zuzka a Filip sa zoznámili na letisku pred odletom na mesačný trip do Kambodže a Vietnamu. Spojila ich túžba spoznávať svet a v októbri minulého roku sa zobrali. Sú to štandardne pracujúci ľudia. Filip na cestovanie využíva poctivo našetrenú dovolenku a nadčasy z práce. Zuzka pracuje sezónne ako sprievodkyňa a delegátka.

Spočiatku cestovali jeden krát ročne na väčšie výlety. Takto precestovali Indiu, Srí Lanku, Vietnam, Kambodžu, Mjanmarsko, Filipíny, Singapur a na pár dní si oddýchli na Maldivách Filip a Zuzka cestujú s batohom na chrbte, nevyhľadávajú žiadne drahé hotely a najlepšia reštaurácia je pre nich stánok alebo lokálna vývarovňa na ulici. Peniaze radšej investujú do cesty a zážitkov.

1. Ahojte Zuzka a Filip, predstavte nám váš OMG trip okolo sveta

Postupne v nás vzrástla túžba zažiť niečo špeciálne, a tak sme si na jeseň 2017 vymysleli cestu okolo sveta, ktorú sme o rok realizovali. Finančný budget, ktorý sme našetrili, nám vyšiel na 7 mesiacov a za tento čas sme navštívili 17 krajín.

Našu cestu sme nazvali OMG trip Bolo to doteraz najväčšie dobrodružstvo nášho života, o ktoré sme sa chceli podeliť s každým. Preto sme sa rozhodli robiť počas cesty cestovateľské vlogy, ktoré si môžete pozrieť na Youtube kanáli: You & Me – Travel moments Love & Life.

2. Ako dlho ste sa pripravovali na cestu okolo sveta?

Naše mesačné tripy nás na túto cestu dôkladne predpripravili Rozhodnutie, že sa vydáme na cestu okolo sveta, sme spravili asi rok pred vycestovaním. Naša cesta mala byť čiastočne spontánna s dávkou adrenalínu a neznáma, preto sme nemali naplánovaný celý itinerár. No keďže sme s naším budgetom chceli vidieť a precestovať čo najviac, museli sme si urobiť aspoň približný náčrt cesty a prehľad nákladov a neisť úplne na blint.

Počas toho roku sme si približne vybrali krajiny, ktoré nás zaujímali. V Google Maps sme si vyznačili miesta, ktoré by sme chceli navštíviť a sledovali sme ceny leteniek. Hlavne prelety na väčšie vzdialenosti napr. medzi Áziou/Oceániou a Južnou Amerikou. Výber krajín bol náročný. Na začiatku sme ich mali 35, no postupným porovnávaním nášho budgetu s nákladmi v jednotlivých krajinách sme ich zredukovali približne na 20.

Popravde, pred odletom sme mali detailne naplánovaný iba itinerár na Irán (prvú krajinu) a ostatné krajiny sme plánovali za pochodu. Cestou sme si spravili 2 väčšie plánovacie pauzy, kedy sme si aj potrebovali oddýchnuť. Prvá bola na Bali, kde sme naplánovali Áziu a druhá bola v Lime, kde sme zas naplánovali 2 mesiace v Južnej Amerike a taktiež sa tam dostávali asi z najväčšieho jet-laggu (pásmová choroba) v živote, lebo sme prileteli z Južnej Kórei.

3. Čo špeciálne ste okrem očkovania vybavovali dopredu?

Špeciálnou vecou, ktorú sme predtým pri cestovaní neriešili, bolo odhlásenie sa zo zdravotnej poisťovne a nájdenie vhodného cestovného poistenia pre vycestovanie na dlhšiu dobu.

Čo sa týka oblečenia a výbavy, veľa vecí sme mali s predchádzajúcich ciest. Kúpili sme si nový objektív na fotoaparát, čo bola najväčšia investícia pred cestou. Dlhšiu dobu sme hľadali a vyberali topánky a teplú bundu. Keďže sme si brali iba jedny uzavreté topánky, potrebovali sme, aby boli vhodné do mesta, džungle, púšte, do snehu aj dažďa. A bunda musela byť teplá a dobre zbaliteľná, aby nezaberala veľa miesta v batohu. Nie je až taký problém kúpiť super topánky a bundu za 400€, ale my sme chceli zistiť, koľko najmenej dokážeme na cestu minúť. Nakoniec sme obe kúpili pod 100€ a bolo to výborné rozhodnutie.

4. Ako prijala rodina, že sa chystáte na cestu okolo sveta?

Za tie roky si už na naše cestovanie zvykli. Tak isto sme už obaja vycestovali za prácou mimo Slovenska na dlhšiu dobu. Na prekvapenie to prijali výborne, bez problémov. A pravdu povediac rodičia aj čakali, že sa na takéto niečo skôr či neskôr dáme

5. Ako ste sa balili, keď ste vedeli, že budete prechádzať viacero klimatických pásiem?

Bolo to prvýkrát, čo sme sa balili do viacerých klimatických pásem a išlo to ťažko Ale keďže v batohu má človek len obmedzený priestor, nie je veľmi čo vymýšľať. Sú veci, ktoré si musíte zobrať, mali by ste si zobrať a chcete si zobrať a vylučovacou metódou sa to dá zvládnuť

Mali sme sandále, žabky a jeden pár uzavretých topánok – turistické, nepremokavé, nízke topánky, aby zabrali čo najmenej miesta (jedna rada – nie je ideálne ich nosiť na spodku vaku, aby ich utláčala celá jeho váha, nepremokavá vrstva to nemá rada). Topánky si treba vziať pohodlné, všetko ostatné sa dá ľahko kúpiť cestou, ale topánky sú najdôležitejšie, keďže v nich nabeháte veeeľa kilometrov.

V zime sme nosili Ultra light down bundu, ktorú sme vedeli zbaliť do malého vrecka a na tie jemné mrazy do -5°C, čo sme zažili, stačila. Dôležité sú hlavne vrstvy, treba si zobrať veci, v ktorých sa človek cíti fajn, keďže ich bude nosiť dlhodobo Za zmienku stoja ešte mikina s kapucňou (keď na vás fúka klíma v autobuse, lietadle) a tričká z merino vlny, ktoré sa nám veľmi osvedčili. Sú špeciálne v tom, že sa v nich človek tak nepotí a nesmrdí, kľudne v ňom vydrží niekoľko dní.

Vždy máme so sebou aj malý spacák, ktorý sa dá využiť napr. pri nočných cestách autobusom alebo nocovaní na letisku. Alebo ak dostanete iba jednu prikrývku na manželskú posteľ, ale počas noci ju jeden druhému ukradne

6. Na akú techniku zaznamenávate svoje cesty na zážitky?

Škoda, že žiadna technika nedokáže odkladať ten skvelý pocit, ktorý človek má počas cestovania. Našťastie sú také, ktoré zachytia moment a ten pocit sa dokáže vrátiť späť pri pozeraní fotiek, videí či čítaní denníka. Dokonca máme ten pocit aj pri robení tohto rozhovoru. Pocit vyraziť, mať pocit slobody a užiť si to

Na to aby sme čo najlepšie uchovali všetky spomienky používame všetko dostupné. Počas cesty Zuzka písala denník, zapísala približne 100 strán. Zaberie to čas, ale naozaj sa to oplatí, odporúčame to.

A akú techniku sme mali? Samozrejme mobily na rýchle momentky na instagram. Náš verný Panasonic GX7, ktorý je hlavný fotograf aj kameraman v jednom. Nie je veľký a dá sa na ňom meniť objektív. My používame objektív H – FS12060. Je to univerzálny objektív s ohniskovou vzdialenosťou od širokouhlej polohy 12 mm až po 60 mm teleobjektív. Má veľmi dobrú flexibilitu snímania môžete s ním fotiť krajinu aj portréty a je naozaj veľmi odolný. Ďalej sme nosili GoPro kameru, ktorá nás však cestou trošku neposlúchala a preto sme ju mohli využiť len obmedzene. A v neposlednom rade aj selfie tyčku a trojnožku.

Možno by sa nám hodil aj druhý fotoaparát, ale na 95% nám stačilo, čo sme mali. Do budúcna by sme chceli minimálne ešte jeden objektív ideálne oveľa viac.

7. Poznali ste jazyky krajín, ktoré ste navštívili alebo ste fungovali metódou ruky – nohy?

Ovládame angličtinu, turečtinu a už málo aj francúzštinu a nemčinu. Francúzština sa hodila v Maroku. Turečtina na severovýchode Iránu v Tabrize. Tam sme urgentne potrebovali večer dobiť SIM kartu a bez turečtiny by sa nám to nepodarilo. V ostatných krajinách sme sa dohovorili anglicky alebo aspoň sme sa snažili. Niekde to šlo, inde nám naozaj zostali iba ruky a nohy.

Najnáročnejšie to bolo v Južnej Amerike, kde teda anglicky veľmi nevedeli, a tak sme sa naučili iba zopár základných španielskych slov a zvyšok sme komunikovali rukami nohami. Raz sme sa o polnoci tetuške na ubytovaní snažili vysvetliť rukami nohami, s tými našimi desiatimi španielskymi slovami, že zajtra ráno si tu chceme nechať batohy, ísť na vodopády a poobede si ich prídeme zobrať. A pochopili sme sa Keď sa dvaja ľudia chcú dorozumieť, vždy to nejako ide. V Paraguai sme dokonca absolvovali exkurziu po vodnej elektrárni Itaipu v španielčine

8. Mali ste počas cesty nejaké predsavzatia alebo rituály, ktoré ste sa snažili dodržiavať?

Nemali sme nič také. Ja som chcel každý deň cvičiť 15 – 20 minút, ale na to nezostávala energia

9. Zažili ste na vašej ceste nejaké nečakané problémy?

V Iráne sa nám stala jedna naozaj nečakaná vec. Zrušili nám let do Hong Kongu a my sme museli za 30 minút vyriešiť úplne novú stratégiu cesty. Letenku sme kupovali asi 5 mesiacov dopredu a mali sme mať stop over v jednom čínskom meste. Agentúra nás o tom neinformovala. Online check-in sa na ten zrušený let nedal urobiť, čo je ale pri niektorých spoločnostiach normálne a stránka letiska veľmi nefungovala.

Prišli sme na letisko, hľadáme náš let a nič. Na informáciách nič nevedeli a zistili sme, že agentúra, cez ktorú sme kúpili letenky, vyhlásila bankrot. Na informačnej tabuli sme zbadali let, ktorý letel asi o hodinu do vedľajšieho mesta, ako sme chceli. Išlo o iránsku leteckú spoločnosť, ktorá mala predajňu na letisku a mali pár posledných voľných miest za cenu našich pôvodných leteniek. Boli sme teda zachránení, len sme za 20 minúť potrebovali zistiť, kde budeme dva dni v Kantone bývať a ako sa prepravíme z letiska atď. Bolo to o vlások, ale dali sme to. Navyše sme cez banku získali peniaze zo zrušenej letenky späť. Irán bol úžasný, ale pripravil nám aj takéto ťažké situácie

10. Bol niekedy dôvod pre plač?

Áno bol a hneď v druhý deň. V Teheráne, sme išli taxíkom na vyhliadkovú vežu Azadi Tower. Zaplatili sme, vystúpili a po pár sekundách som si uvedomil, že som nechal v taxíku fotoaparát. Sedeli sme bezmocne na lavičke na mieste, kde nás taxikár vysadil a rozmýšľali, čo budeme robiť. Mnohí si povedia, že veď kúpime nový. Áno, aj nám nič iné v tom momente nezostávalo. Ale keď si človek predstaví, koľko peňazí do toho investoval a hneď druhý deň z vlastnej nezodpovednosti sa také niečo stane, mali sme veru slzy na krajíčku. Ich mentalitu sme ešte vôbec nepoznali a to, čo sa stalo, sme vôbec nečakali. Približne po hodine sa taxikár objavil aj s naším foťákom. Neverili sme vlastným očiam a Zuzke úplne vyhŕkli slzy. Dali sme mu veľký bakšiš a neuveriteľne sa nám uľavilo

11. Aké boli vaše najvtipnejšie a najhoršie situácie z cesty?

Takýchto bolo naozaj veľa. Jeden z najvtipnejších bol asi, ako sme sa dostali na iránsku narodeninovú oslavu. V meste Shiraz sme opäť využili Couchsurfing a mali sme nocovať u Forough, ktorá nám pár hodín pred príchodom napísala, či by sme mohli zabaviť jej kamoša, pre ktorého chystá narodeninovú párty. Zabavili sme ho tým, že nám ukázal mesto, a keď sme dostali od Forough pokyn, povedali sme mu, že už sme unavení a či by sme mohli ísť už domov. Otvoril dvere a vyskočilo na neho asi 15 ľudí. Baby nemali šatky, dokonca ani jeho mama a boli oblečené v pekných šatách nad kolená, dokonca s dierkovými pančuchami. Irán je v obliekaní veľmi konzervatívny, aj Zuzka musela nosiť všade šatku na hlave a nemať nič obtiahnuté. Bolo veľmi zaujímavé vidieť, ako taká párty prebieha. Tancovali okolo torty s nožom, po sfúknutí sviečok oslávenca tou tortou ponatierali, stále sa fotili, pili iba čaj, žiaden alkohol a jedlo prišlo až o polnoci. Spať sme išli asi o 3 ráno.

Alebo ako k nám v Iráne prišiel chlapík, opýtal sa, či nám môže pomôcť, zobral mi mobil a na mapách nám ukázal, čo sme hľadali a potom nás pozval na večeru k nemu domov

Z tých ďalších by sme asi vybrali, ako nám poslednú noc na Novom Zélande počas kempovania praskla nafukovacia posteľ a Zuzka spala v aute. Alebo ako som sa kúpal na Novom Zélande v oceáne.

Najhoršiu situáciu sme asi zažili tiež na Novom Zélande. Prišli sme tam na začiatku leta, a keďže tam majú veľmi dobre rozvinutú sústavu kempov, tak sme sa rozhodli kúpiť stan a všetko potrebné k tomu a kempovať. Prvú noc mrzlo, na čo sme neboli vybavení a tak sme sa po pár hodinách mrznutia, presunuli do auta, naštartovali a snažili sa aspoň trochu spať.

Ďalej by sme mohli spomenúť, ako sme dvakrát neuveriteľne, zmokli a premrzli. Prvýkrát na Novom Zélande počas treku okolo hory Osudu z Pána prsteňov a druhýkrát v Argentíne na 8h treku v Patagónii.

Nepríjemné bolo tiež, keď sme po polnoci unavení prišli do mesta Yogyakarta a na izbe nás čakali šváby. Na recepcií v tej dobe už nikto nebol, takže sme to museli jednu noc nejako zvládnuť.

12. Čo považujete pri cestovaní za najdôležitejšie?

Pocit slobody.

13. Oslavovali ste počas cesty narodeniny, sviatky a Vianoce?

Cestou sme oslávili Vianoce, Nový rok a Zuzkine narodeniny. Každé v inej krajine, aj keď to všetko bolo v priebehu troch týždňov.

Vianoce sme strávili na ostrove Sumatra v Indonézii pozorovaním orangutanov v džungli. Bol to dvojdňový trek a 1 noc sme spali v stane v džungli. Videli sme niekoľko orangutanov a dokonca aj mláďatko, bolo to nezabudnuteľné Na štedrý večer sme sa vrátili do dediny, kde sme spali pred odchodom do džungle. Trochu nás vystrašili domáci, ktorí sa pri našej izbe pobili tak, že majiteľ ubytovania volal políciu a museli sme hladní čakať, kým sa to upokojí. Večera síce nebola klasická vianočná – zeleninová polievka, kuracie kari s ryžou – ale ako prípitok sme si dali červenú fantu s ginom, čo farbou pripomínalo aspoň vianočný punč Navyše v tej dedinke ani v džungli sme nemali 3 dni žiadny signál a počas týchto troch dní zasiahla Sumatru tsunami (o čom sme vôbec nevedeli) a rodina sa o nás bála, lebo nevedeli, v ktorej časti ostrova presne sme. Síce netradičné, ale aj také Vianoce mali svoje čaro. Boli sme spolu a to nám stačilo

Silvestrovali sme v Malajzii na ostrove Penang, kam sme po celom dni pricestovali až o 8 večer a obchody už boli zatvorené. Našli sme super miesto na večeru so živou hudbou a kopcom stánkov s jedlom. Bolo tam toho toľko, že sme si nevedeli vybrať a skončili sme s tromi taniermi hranoliek a pivom Pred polnocou sme sa presunuli do jedného parku, kde ľudia sediaci na tráve a hrajúci sa s rôznymi farebne svetielkujúcimi blbinkami, čakali na ohňostroj.

Zuzkine narodeniny sme oslávili v thajskom Chiang Mai super večerou a potom sme šli do kina na premiéru Bohemian Rhapsody.

14. Stalo sa niečo, prečo by ste si teraz povedali, že už by ste do toho nešli?

Dobrá otázka. Skôr by sme povedali, že kvôli tomu všetkému, čo sme zažili by sme boli ochotní do toho ísť znovu a hneď

15. Kde vám najviac chutilo?

Na cestách Vybrať si jednu krajinu sa nedá, keďže aj naše chute sú multikultúrne. Milujeme arabskú, perzskú, tureckú kuchyňu, a tak isto aj čerstvosť a rozmanitosť kuchyne juhovýchodnej Ázie a potom prídu dokonalé chute a kombinácie Japonskej kuchyne a človek je stratený bez možnosti vybrať si tú naj. Namiesto tej najobľúbenejšej vám prezradíme pre nás tie naj jedlá z ciest, ktoré naozaj stoja za hriech.

Cestu sme začali v Iráne a jedlo tam bolo úžasné, napr. Peimenesar a lepší kebab sme v živote nejedli. Človek si povie, že lepšie to už asi nebude. Potom príde do Indonézie a tam ten ich street food je niečo mňam, napr. Tahu Telor a Nasi Pecel. Lenže zrazu ste v Thajsku a opäť máte najobľúbenejšie jedlo každý druhý deň napr. Pad Gra Prow (mleté hovädzie mäso s bazalkou), Pad Thai a všetky druhy ovocia.

Japonsko je kategória sama o sebe, tam sme si po dlhom čase pripomenuli domov. Áno domov. Do Tokya sme prileteli až podvečer, kým sme sa dostali na hostel a ubytovali sa, bolo asi 11 večer. Hladní sme si sadli do prvej otvorenej prevádzky a objednali sme si jediné jedlo, ktoré mali. Katsudon – taký náš rezeň len oveľa chrumkavejší, podávaný s miskou ryže, opečenou cibuľkou a posypaný syrom. O sushi písať nemôžeme, lebo by sme si hneď museli kúpiť letenky do Japonska V Japonsku okrem iného milujú zmrzlinu. Stánky so zmrzlinou sú otvorené aj v zime, a ak jeden neviete nájsť stále si ju môžete kúpiť v automatoch. Odporúčame ju vyskúšať

Na ceste po Vietname sme sa zamilovali do polievky Phở. Jedli sme ju denne a ja som ju po prílete domov obedoval každý deň ešte nasledujúce 2 mesiace – závislosť

V Južnej Amerike sme si veľmi obľúbili polievku z quinoi, Lomo soldado (mäso z lamy), choripan (klobása v bagete). Takto by sme mohli pokračovať ďalej a ďalej

16. Zažili ste niečo o čo ste mali presne opačné očakávanie na základe blogov/článkov, ktoré ste predtým čítali?

Obávali sme sa angličtiny v Japonsku, keďže veľa článkov hovorí o tom, že dohovoriť sa tam je problém. Opak bol však pravdou. Všade vedeli anglicky – 80 ročný deduško, čo v maličkom stánku predával Taijaki (je to sladkosť v tvare ryby s rôznymi náplňami); šoféri v MDH nás niekoľkokrát dokonca usmernili, kde máme vystúpiť; na každej vlakovej stanici bolo veľké turistické centrum, kde hovorili hádam aj šiestimi jazykmi, slovensky nie

V negatívnom slova zmysle nás prekvapilo Maroko. Krajina je to krásna, zaujímavá, ale prekvapilo nás správanie ľudí. Na každom kroku sa nás snažili oklamať, až podviesť takým nepríjemným spôsobom, len aby z nás dostali viac peňazí. Bolo to naozaj zlé a to sme zvyknutí na život v moslimských krajinách. Pokazilo nám to celý marocký zážitok a už tam nikdy nechceme ísť a ani by sme ho nikomu neodporučili. Pre nás to bol veľký krok vedľa.

Opačne nás prekvapili ľudia v Iráne. Čítali sme, že sú srdeční, vďační, ale predsa len sme mali rešpekt a nevedeli sme, čo poriadne čakať. No to, že budú až tak príjemní, milí, pohostinní a priateľskí, sme vôbec nečakali. Jeden, čo sme u neho bývali nás zobral na pár dní k jeho rodičom na vidiek. Druhý, počas toho, ako nám pomáhal vybaviť taxík, zavolal mame a pozval nás k nim na večeru, kde mali nejaké obrovské 4 generačné stretnutie celej rodiny a presviedčali nás, aby sme tam zostali aj spať. Tretia, nás ubytovala aj napriek tomu, že mala organizovať kamošovi narodeninovú párty, a tak nás tam tiež pozvala

Obávali sme sa viac aj o bezpečnosť v Južnej Amerike. Niežeby to bola pohoda, museli sme si stále dávať neuveriteľný pozor na veci a byť veľmi ostražití. Dostali sme sa nevedomky aj na miesta, kam sme radšej chodiť nemali, ale vždy všetko dobre dopadlo. Stretli sme jeden nemecký pár, ktorých okradli 2-krát, raz dokonca aj so zbraňou. Keď sme odišli z Južnej Ameriky a prileteli do Portugalska bol to taký oslobodzujúci pocit si nedávať až taký pozor na okolie.

17. Mali ste niekedy pocit, že vám niečo chýba a chcete už byť doma?

Samozrejme, že človeku chýba rodina, priatelia a také domáce „pohodlie“. Ani raz sme si však nepovedali, ako dobre by nám bolo doma alebo kedy to už skončí a budeme doma. Keby to je možné, tak sme na ceste doteraz.

18. Chceli by ste zostať v niektorej z týchto krajín žiť?

O tomto sme sa bavili veľmi veľakrát no nikdy sme túto tému nedokázali uzavrieť. Krajín, kde by sme chceli žiť je veľa. Na druhej strane krajín, kde by to bolo pre nás reálne žiť, veľa nie je. Obaja máme už po tridsiatke a povedzme si pravdu, začať úplne nový život od nuly v zahraničí, je pre nás oveľa náročnejšie, ako keď sme boli mladí, viac spontánni, kedy ani jeden z nás nemal problém žiť a pracovať v zahraničí. Jednu vec sme si však sľúbili. Ak jeden z nás dostane pracovnú ponuku mimo Slovenska, tak nebudeme váhať a pôjdeme

Avšak počas cesty sa nám páčilo veľmi v Iráne, pre ľudí, s ktorými sme sa tam stretli, pre prírodu sme sa zamilovali do Nového Zélandu, obľúbili sme si Japonsko pre tú disciplínu, ktorú tam bolo cítiť a Peru, ktoré je veľmi rôznorodé.

19. Stretli ste sa na cestách v ľuďmi, s ktorými udržujete kontakt doteraz?

Stretli sme samozrejme veľa ľudí, ktorých sme si pridali na FB/IG. Pravidelný kontakt udržujeme s Codym a Masoodom.

Cody je z USA a spoznali sme sa v Indonézii pri 3,5 hodinovom čakaní na minibus, ktorý nás mal odviesť do dedinky, odkiaľ sa chodí k sopke Mt. Bromo. Jediný spôsob, ako sa tam a odtiaľ dostať je počkať na minibus, ktorý nemá žiaden presný odchod a proste len čaká, kým sa nazbiera 12 ľudí. Strávili sme spolu dva dni a neskôr sme sa ešte plánovane stretli v Patagónii, kde sme spolu prešli pár trekov. A píšeme si doteraz. Momentálne je Cody na ceste karavanom na Aljašku.

Masood je náš prvý couchsurferista a pochádza z Iránu. Áno, na ceste sme sa dali aj na couchsurfering, ale podarilo sa nám ho využiť iba v Iráne. Couchsurfering je stránka, kde vás ľudia ubytujú zadarmo u seba doma a trávia s vami čas. No na to, aby vás zobrali k sebe domov, väčšinou musíte mať dobré recenzie na profile a musíte si s nimi písať určitú dobu a spoznať sa, na čo sme nemali veľmi čas. V Iráne však vašu žiadosť príjmu do hodiny Masood nám ukázal Teherán a zobral nás do jeho rodného mestečka k rodičom na pár dní. To bol zážitok. Počas 5 hodinovej cesty autom sme sa dozvedeli veľa vecí o krajine, jedli sme spolu na zemi, spali spolu v obývačke, kde nám rozložili matrace a dali nám hrubé deky a vždy, keď sme išli niekam na výlet, museli sme mať so sebou iránsky čaj

20. Aký bol návrat do reality?

Až priveľmi rýchly Čo je asi fajn, nemali sme toľko času myslieť nato, že už nie sme na ceste. Na Slovensko sme sa vrátili v stredu. Ja som hneď na druhý týždeň v pondelok nastúpil do starej práce. Zuzka nastúpila v utorok a odletela na sezónu do Turecka. Takže po vyše 7 mesiacoch, kedy sme boli spolu 24 hodín denne sme zrazu boli bez seba…

21. Aký malo na váš vzťah a vaše okolie cestovanie dopad?

Popravde, Zuzka bola presvedčená, že budeme mať ponorku, ale nič také neprišlo. Raz sme sa pohádali, ale inak sme sa výborne dopĺňali a zvykli sme si byť a fungovať spolu 24/7. Nám dvom to, len potvrdilo, že sme spolu šťastní.

Na naše okolia asi žiadny, vôbec nič sa nezmenilo. V dnešnej dobe nie je žiadny problém udržať kontakt.

22. Aký bol váš rozpočet na OMG trip?

Na cestu sme minuli 21 165,27 €. V tabuľke nižšie sme si zaznamenávali náklady v jednotlivých krajinách. Je tam zarátané všetko okrem leteniek medzi krajinami aby cena letenky neskreslila denné náklady na jedlo, ubytovanie, presuny, vstupy a iné poplatky a aj zábavu. Za letenky sme celkovo zaplatili 5 907 €.

Ostatné výdavky sme rátali osobitne. Štandardnou cestovateľskou položkou je očkovanie. Pred cestou sme sa dali zaočkovať, len proti žltej zimnici a meningokokovým ochoreniam. Čo nás vyšlo 150 € na osobu. Očkovanie proti žltačke, besnote či brušnému týfusu sme absolvovali už predtým. Keby to chcel niekto absolvovať všetko naraz, musí sa pripraviť na investíciu cez 500 €.

Celoročné poistenie bez obmedzenia dĺžky pobytu v zahraničí nás vyšlo 250 € na osobu. Ďalšou väčšou investíciou pred odletom bolo oblečenie kupovali sme už spomenuté topánky, bundy a pár maličkostí. To nás vyšlo približne 400 €. Niečo cez 100 € sme ešte investovali do bateriek, obalu na fotoaparát a notebook a SD kariet.

Výdavky sú uvedené na 2 osoby:

23. Môžete nám prezradiť kam sa chystáte najbližšie?

Postupne by sme chceli spoznať aj Afriku, absolvovať plavbu z Európy do Karibiku, spraviť si potápačský kurz v Kolumbií, navštíviť Čínu a Mongolsko. Tiež by sme sa chceli vydať na plavbu Antarktídou, to chce ale veľa šetrenia

Tak to teda naozaj áno. Ďakujem vám za rozhovor a želám vám veľa ďalších šťastných spoločných ciest po svete

The post Cesta okolo sveta alebo OMG trip snúbencov Filipa a Zuzky appeared first on TripLovers.

Na tomto mieste by sme vám radi sprostredkovali naše rozhovory pre žilinskú TV Raj, ktoré sme absolvovali začiatkom a koncom roku 2019

Všeobecný úvod k našej polročnej ceste po Ázii

Polroka v Ázii, 1.časť (Kambodža, Laos, Vietnam)

Polroka v Ázii, 2.časť (Malajzia, Mjanmarsko, Nepál, Thajsko)

Mesiac v Južnej Amerike, 1.časť (Bolívia)

Mesiac v Južnej Amerike, 2.časť (Peru)

The post Rozhovory s TripLovers appeared first on TripLovers.

Zuzana Kubaliková je 24-ročná študentka VŠ zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety v Bratislave,v obore verejného tropického zdravotníctva.

Od augusta 2017 absolvovala 1,5-ročnú prax na projekte House Of Family (skrátene HOF). Tento projekt sa začal v roku 2003 pod hlavičkou rektora VŠ Sv. Alžbety v Bratislave, (Prof. MUDr. Vladimír Krčméry DrSc.)

HOF bola jedna z prvých organizácií, ktorá začala v Kambodži liečiť HIV pozitívne deti. Pretože všetky doterajšie organizácie riešili len dospelých.

Okrem iných vecí sa v rozhovore dozviete:

• Predstavenie projektu
• Ako vyzeral bežný deň, čo mala na starosti?
• Prečo sa rozhodla pre túto formu dobrovoľníctva?
• Či boli začiatky ťažké?
• Čo ju v rámci týchto projektov najviac prekvapilo?
• Cítila sa niekedy v nebezpečí?
• Aký mal pre Zuzanu prínos tento projekt?
• Čo čaká ďalej Zuzanu?

House of Family sú dva detské domovy v Kambodži v ktorých už od roku 2003 dávame rodinu, domov, lásku, vzdelanie, liečbu a plnú starostlivosť 120 deťom. Väčšina z nich sú siroty a sú HIV pozitívne.

Zapoj sa aj ty, určite im tým spravíš veľkú radosť 

The post Rozhovor so Zuzanou Kubalíkovou o dobrovoľníckom projekte v Kambodži appeared first on TripLovers.

Porozprával som sa s mojim dobrým kamarátom z vysokej školy, ktorý jedného dňa skončil v práci, zbalil sa a odišiel za dobrodružstvom na motorke smerom na sever Európy, úplne sám.

Obsah:

1. Ako si prišiel k myšlienke severského okruhu?
2. Mal si už predtým vodičák na motorku?
3. Mal si niekedy pocit, že už ťa to nebaví a chcel by si byť už doma?
4. Čo najlepšie sa ti prihodilo na tejto dobrodružnej ceste?
5. Mal si aj nejaký nepríjemný zážitok, s technikou, ľuďmi a podobne?
6. To, že si išiel sám bol zámer?
7. Tento sen si si splnil, čo bude nasledovať ďalej?
8. Koľko to bolo kilometrov, koľko ťa to stálo približne?

1) Ahoj Maťo, povedz nám niečo o sebe a ako si prišiel k myšlienke severského okruhu?

Ahoj Milan, ďakujem za pozvanie. Som taký obyčajný chalan, žiadny veľký cestovateľ, iba sem-tam som si vybehol popri robote na nejaký týždeň pod stany. Mám rád takýto spôsob cestovania.

Minulý rok sa mi stala taká vec, že po piatich rokoch v zamestnaní, ktoré bolo naozaj náročné na môj work-life balance, firma skončila svoje pôsobenie na Slovensku a ja som dostal fasa odstupné A tak som si povedal, že je čas vypnúť. Možno o tom v dnešnej dobe sníva veľa ľudí.

Už odmalička som chcel ísť na sever a aj doteraz mám taký sen – ísť sám na Sibír, chvíľu tam proste v tých lesoch byť a žiť, pretože mám rád s tým súvisiace veci. Napadlo mi teda, že si kúpim motorku a pôjdem spraviť sever Európy, iba ja so stanom. A tak som to aj nakoniec zrealizoval.

Nie som ale nejaký zásadový low-cost týpek, takže som si to celé čo najviac užíval. Áno, na tejto ceste som sa snažil čo najviac šetriť, ale nešiel som úplne low-costovo. Občas som šiel aj do reštaurácie, ale párkrát sa stalo aj to, že som spal mimo stanu, len tak

Ja sa považujem za takého normálneho cestovateľa, ktorý si ide pomedzi robotu oddýchnuť. A toto bol zatiaľ môj najdlhší trip, keďže som to šiel takmer dva mesiace v kuse.

2) Mal si už predtým vodičák na motorku?

Mal som ho už rok a iba som čakal na príležitosť. Ono to bolo tak, že asi pred štyrmi rokmi prišla na Slovensko zmena legislatívy, na B-čkový vodičák si zrazu mohol riadiť 125 cc skúter, keďže dovtedy bola zahrnutá len 50 cc kubatúra.

A ja som vždy rád pozeral tie francúzske romantické filmy – Paríž, frajerka si drží toho svojho chalana okolo pásu a on si tam ide na tom skútriku… Vždy som to chcel, ale každý mi vravel, že 50-tka, to je sračka, tu v Bratislave je to nebezpečné. Ale akonáhle vyšiel nový zákon, tak som si do dvoch týždňov kúpil nový 125 cc skúter od Yamahy, reku idem to vyskúšať

“Bolo to neskutočné. Za necelé 3 sezóny, čo som ho mal, som spravil asi 20 000 km – čo je na skúter dosť.”

Chodil som na ňom do roboty, domov do Turca, išiel som na trip okolo českých hraníc na 6 dní, kde som išiel tak nabalený, že ma spoza toho skútra skoro ani nebolo vidno. Zastavovali ma policajti, lebo bolo vraj vidno iba stan. A keď som prišiel z toho tripu, tak som si povedal: „Toto bolo fasa!“, a že si asi teda kúpim motorku, čo mi predtým v živote ani nenapadlo. Nemal som k tomu žiadny vzťah. Ale zistil som, že je to skvelý spôsob cestovania.

A keďže som počul, že majú zdražovať autoškoly, tak som si hneď nato pri prvej príležitosti spravil vodičák skupiny A. Ale rok som sa k tomu nedostal, až hneď potom, ako mi skončila robota. Celá táto záležitosť s motorkou je pre mňa jedno z najlepších rozhodnutí, aké som v živote spravil!

3) Musela to byť naozaj náročná cesta, ako fyzicky, tak aj psychicky. Mal si niekedy pocit, že už ťa to nebaví a chcel by si byť už doma?

Tak ono máš zlé a dobré dni. V čom ma to ale prekvapilo najviac. Fakt bol, že som na tej ceste nad takýmito vecami ani nerozmýšľal. Až potom, keď som prišiel po 2 mesiacoch pobytu v stane domov – taký zarastený, medzi štyrmi pevnými stenami. Frajerka sa na mňa pozerala, čo za homelessáka to prišlo – až vtedy mi to došlo

“A vtedy si tak uvedomíš – wau! Na tej ceste bolo miestami fakt nepohodlne, ale tam mi to tak vôbec neprišlo, pretože som sa denne snažil robiť aspoň 200 km a v neznámom teréne som neustále niečo objavoval.”

V podstate išlo o to ráno sa zbaliť, čo bola najhoršia vec – každé ráno všetko zložiť, dobre to upevniť, aby to malo na tej motorke nejakú rovnováhu. Keď ešte do toho pršalo, tak som následne riešil ako byť suchý, kde sa najem, kde budem spať…a medzitým som niečo parádne zbadal a ani som si nestihol uvedomiť, že mi je nejako nepohodlne.

Čo sa týka fyzičky, tak som schudol 6 kg. Nie, že by som málo jedol – aj keď teda v Nórsku sú také ceny, že som sa musel trochu obmedzovať. Skôr to bolo o tom, že aj na tej motorke musíš trochu pracovať telom. A chodil som aj na turistiku.

“Ale hneď po mojom návrate domov sa mi to vrátilo. Starká sa mňa kukla, že „Jéžišmária,” a už to išlo, pirohy a neviem čo všetko ešte :D”

Fyzicky najnáročnejšia vec bola zima, aj keď som bol za polárnym kruhom cez najväčšie leto. Naplánoval som si to tak, aby som tam bol niekedy v júli, kedy sú tam najväčšie teplá. No v praxi to znamená, že v noci teplota aj tak niekedy klesá iba na 2 stupne (hlavne vo vnútrozemí). A pohyboval som sa aj po tých polostrovoch na nórskom severnom pobreží, kde už oficiálne leto nikdy nemajú.

Najnáročnejšie na tom bolo to, že polovicu času na motorke som strávil v daždi. Veľakrát som sa v stane nadránom klepal zimou.

“A bola to iba moja sprostosť, pretože potom som došiel naspäť domov a povedal som to mojím kamošom horolezcom – ako som bol v motorkárskej bunde, ďalšie bundy na sebe, štyri ponožky a aj tak som sa klepal. A oni mi hovoria: „Ty si blbý, tieto moderné spacáky fungujú tak, že tam musíš ísť pomaly nahý.“, ja som to jednoducho na ceste nevedel :)”

Ešte mi k tej téme psychickej nepohody napadá jedna vec. Bol som sám, takže reálne to bolo tak, že som sa začal sám so sebou rozprávať. Ako keď niekedy pozeráš ten film od Toma Hanksa – a vravíš si, že mne sa to nestane. Človeka som na ceste najdlhšie nestretol 3 dni, ale inak som sa s ľuďmi občas rozprával. Potom som to už aj vyhľadával.

Asi po mesiaci som stretol môjho bratranca Juraja s priateľkou, ktorý išli na aute z juhu Nórska – naplánovali sme si stretnutie na dva dni približne v strede Nórska.

“A ako som pri ňom večer rozkladal stan, Juraj mi zrazu hovorí: „Maťo, uvedomuješ si, že sa rozprávaš so stanovou tyčkou?“ A ja som o tom vôbec nemal šajnu, začal som sa automaticky rozprávať s vecami a nejako som si to vôbec neuvedomoval.”

Takmer hneď ako som sa vrátil, tak som išiel s frajerkou Martinkou na dva týždne do Talianska – čím ju pozdravujem a oceňujem, že na mňa čakala. Sľúbil som jej totižto, že keď sa vrátim, tak pôjdeme spolu na motorke na výlet k moru. V minulosti som o tom rozmýšľal spôsobom, že: motorka a frajerka – to je skvelé – dáš jej helmu, posadíš ju, ona ťa len objíme a pár hodín ju nemusíš počúvať Ale jedna z prvých vecí, čo som po návrate spravil bolo, že som kúpil komunikátory na helmu, aby sme sa po ceste do Talianska mohli rozprávať.

“Na mojom tripe to skončilo tak, že už po pár dňoch som si začal v helme spievať. A zistil som, koľko málo textov slovenských pesničiek ovládam. Človek si jednoducho nájde svoje spôsoby, ako sa s nedostatkom kontaktu s ľuďmi vysporiadať.”

Ale na druhej strane som to aj ocenil, pretože som si od ľudí trochu potreboval oddýchnuť, keďže v predchádzajúcom zamestnaní som robil projekťáka a je fakt, že kontakt s ľuďmi ma najviac unavoval. Takže vzhľadom na toto to bola maximálna očista.

4) Čo najlepšie sa ti prihodilo na tejto dobrodružnej ceste?

Mám kopec zážitkov rôzneho charakteru, ale to najlepšie – a to ti asi povie veľa cestovateľov – nie sú ani tie konkrétne zážitky. Keď si na takej dlhšej ceste sám, tak to ani nie je veľmi o tom, kde si, ale je to o skúmaní samého seba. Po určitej dobe ti už príde ako bežná vec každý deň objavovať niečo nové, a jediné s čím ostaneš na tej ceste, si ty sám so svojimi myšlienkami.

To čo mi tá cesta dala a s čím som aj tak trocha počítal, bol fakt, že som lepšie spoznal sám seba. Keď dva mesiace cestuješ na motorke, tak si nemôžeš ani tak veľa vecí zbaliť a uvedomíš si, ako málo ti stačí k životu. Mal som na celej ceste po 3 kusy spodného prádla, ale fakt kvalitného. Nič viac ti netreba.

“Jeden pár ponožiek som potom dokonca obetoval, keď mi začala unikať kvapalina z predných tlmičov a potreboval som realizovať dočasnú opravu, ale oprava v servise by v Nórsku bola finančne a časovo náročná.”

Odkedy som sa vrátil, tak si neskutočne vážim každý okamih doma. Veľa radosti mi prinášala aj samotná každodenná jazda na motorke. Ale ak sa pýtaš na konkrétne zážitky, tak určite mi najviac dal styk s ľuďmi. Rozprával som sa so skvelými ľuďmi, či už od týpka, čo na Nordkapp došiel za 3 mesiace na malej Vespe z Talianska. Alebo som spoznal chalana na skladacom kanoe, ktorý robil po riekach nad polárnym kruhom výlet zo západu na východ Nórska, cez Fínsko, iba so svojím psom. Všelijakí motorkári, dvaja harlejáci, ktorí sa na ceste živili lovením rýb s harpúnami v mori, atď.

“Alebo Sámovia, to sú obyvatelia týchto severných oblastí, ktorí sa živia pasením obrovských čried sobov – úplne iný životný štýl, úplne iné myšlienky.”

Potom som videl polárnu žiaru, navštívil som niekoľko divokých národných parkov, kde som sa napr. odviezol proti prúdu rieky na člne a potom tam chodil po lesoch. Neskutočná pecka, keď si uprostred ničoho sám. Tam som aj stretol jedného zlatokopa zo Švédska, ku ktorému som najprv bál priblížiť, pretože to bol taký zarastený týpek s puškou. Vravel mi, že dva týždne nevidel človeka – rád si so mnou pokecal.

“Neďaleko mestečka Andalsnes som bol na pozorovaní veľrýb – je tu jedno z najvhodnejších pozorovacích miest na voľne žijúce veľryby na svete.”

Okrem veľrýb som zblízka videl loviacu svorku kosatiek, čo bol pre mňa neskutočný zážitok. Čakal som dva dni, kým som sa na túto expedíciu dostal, ale stálo to za to – posádka lode tvrdila, že to bolo jedno z najlepších pozorovaní za celý rok.

Bol som aj na pozorovaní “polnočného safari” na Lofotách, kde som pozoroval z gumového člna na mori tulene, ale toto už nebolo také úžasné, ako byť vedľa tých obrovských rýb.

5) Mal si aj nejaký nepríjemný zážitok, s technikou, ľuďmi a podobne?

Pár posledných rokov sa snažím meditovať a k tejto ceste som sa z tohto hľadiska snažil postaviť tak, že sa budem radovať zo života, aj keď sa stane niečo negatívne. Takže nič konkrétne, čo by ma ranilo, mi nenapadá.

“Mal som problémy so zjazdenými pneumatikami, potom som zistil, že mám zničenú prednú vidlicu. Prednú vidlicu mi provizórne opravil jeden poľský mechanik v nórskom servise, ktorý mi to chápavo nacenil na polovičnú cenu, inak by ma to asi finančne zabilo.”

Najhoršie bolo asi to počasie, to že mi väčšinu času pršalo. Ale na to si zvykneš.

6) To, že si išiel sám bol zámer?

Áno, je to tak. Chcel som si oddýchnuť od ľudí a už od malička som takéto niečo chcel zažiť. Musím sa priznať, som dosť individualista. Potom som totižto pán svojho času, rozhodnem sa z hodiny na hodinu, kam chcem ísť a kam nechcem ísť. Rád chodím aj s inými ľuďmi, ale v tomto prípade som chcel ísť sám a oddýchnuť si.

Ako som spomínal, rád meditujem, a myslel som si, že takto budem mať aj konečne možnosť naplno sa tomu každý deň trochu venovať.

“Vo Fínsku som si v jednom národnom parku aj raz sadol, pri jazere, na vrchole parádnej skaly, začal som ako zapadalo slnko. Ale o chvíľu som si uvedomil, že ľudia do tohto parku chodia hlavne pozorovať medvede, pretože je tam jeden z najhustejších výskytov medveďa hnedého na svete. Takže ani tam som si nezameditoval, len som rozmýšľal nad tým, kedy mi medveď uhryzne zadok :)”

7) Tento sen si si splnil, čo bude nasledovať ďalej?

Mám stále veľa plánov a veľmi veľa miest, kde som nebol a už viem, že by som tam chcel ísť na motorke. Tento rok by som rád išiel s kamošmi na taký low-cost výlet do Rumunska. Myslím, že to robí veľa motorkárov zo Slovenska.

Taký môj dlhodobý sen je spraviť na motorke Island, ale tam to už asi nebude low-cost Keď budem veľký… Spomínal si mi, že chceš ísť do Nepálu. Takže ďalší sen je možno dať ten Nepál na motorke. Proste, kde sa dá ísť na motorke, tam by som rád išiel na motorke.

A ešte jeden top sen, čo by som chcel zažiť, som totižto fascinovaný prírodným fenoménom migrácie jedného typ motýľa (monarch) každú štvrtú generáciu migruje zo severu Ameriky na jedno miesto v Mexiku a v rámci jednej svojej generácie zaletí niekoľko tisíc kilometrov. V Mexiku pri jednej dedinke prezimuje, rozmnoží sa, a potom tri generácie motýľov idú zase na sever a cyklus sa neskôr opakuje.

“Vzhľadom na veľkosť živočícha, ktorý vôbec nie je stavaný niečo takéto spraviť, je to jedna z najväčších migrácií na svete. Trvá to 3 mesiace. A môj sen je zobrať motorku do Ameriky a spraviť tú cestu s nimi!”

8) Koľko to bolo kilometrov, koľko ťa to stálo približne?

Bolo to nakoniec 15018 km. Priznám sa, že ten posledný deň som išiel z Viedne naschvál trošku dlhšou cestou, aby som dal dokopy tých 15-tisíc
Trvalo mi to 55 dní. Ostal by som aj dlhšie, ale bol som pozvaný kamošovi na svadbu ako svedok, tak som sa musel vrátiť. Prešiel som 12 krajín, videl som 4 moria. Väčšinu času som spal pod stanom.

“No a keď nepočítam počiatočné náklady na motorku a výbavu, tak ma samotná cesta so všetkými atrakciami a benzínom stála možno nejakých 2500 €.”

Motorka v Nórsku na rozdiel od auta nemusí platiť cestné mýta. Ak chceš mať ľahkú výbavu a ideš kempovať, tak musíš platiť za ten kompromis medzi ľahkosťou a použiteľnosťou, takže tá počiatočná kempovacia výbava tiež nebola lacná. Takisto som nakúpil doplnky na motorku, ako USB nabíjačku, padáky, kryty na riadidlá. Na tú motorku a stanovanie som sa teda vybavil za nejakých ďalších cca 2000 €. Pôvodne som chcel kempovať, kde sa bude dať, keďže v Škandinávii sú v tomto veľmi benevolentní (tzv. “Freedom to roam”).

“My na to ale nie sme zvyknutí, na tom severe nič nemáš, iba pustatinu, stále mokneš a nejako som sa tam necítil vždy úplne sebaisto. Takisto som sa chcel aj rozprávať s ľuďmi, dať teplú sprchu.”

Takže nakoniec som väčšinu nocí strávil v kempoch, čo mi dosť nabúralo pôvodný budget. Stanové miesto tam bežne stálo 20 až 30 eur!

“Takže nakoniec ma to celé stálo ako malé auto, nebol to úplne lacný špás. Ale neľutujem ani jedinú korunu, čo som do toho dal. Je to pre mňa zážitok, ktorý budem mať na celý život.”

Zistil som, kde sú moje limity a viem si predstaviť, že by som to vedel spraviť aj za menej ako polovičnú cenu. Celkovo ma to teda dokopy vyšlo nejakých 4000 eur. Vedel by som to možno celé spraviť za 1,5 až 2 tisíc eur vrátane nákupu menej kvalitnej výbavy, keby som chcel. Ale keďže som dostal to odstupné, ako ľahko tie prachy prišli, tak aj odišli, boli minuté dobre Ani som to radšej presne nepočítal, nechcem byť zbytočne zhrozený

A keďže som si to chcel do začiatku hlavne užiť, dal som si aj ten sobí hamburger, išiel som na výlety do národných parkov a celkovo som nešetril.

Maťo, ďakujem za rozhovor a prajem ti ešte veľa šťastných kilometrov na motorke

Ako bonus na záver ešte pripájam zbierku videí vo forme denníka s autentickými pocitmi z ciest.

The post 15 tisíc kilometrov Severským okruhom na motorke za 55 dní! appeared first on TripLovers.