Snúbenci Filip a Zuzka to príliš neplánovali, no mali budget s ktorým chceli cestovať čo najdlhšie. Svoju cestu okolo sveta nazvali OMG trip a za 7 mesiacov navštívili 17 krajín na 5 kontinentoch.
Kto sú Filip a Zuzka?
Zuzka a Filip sa zoznámili na letisku pred odletom na mesačný trip do Kambodže a Vietnamu. Spojila ich túžba spoznávať svet a v októbri minulého roku sa zobrali. Sú to štandardne pracujúci ľudia. Filip na cestovanie využíva poctivo našetrenú dovolenku a nadčasy z práce. Zuzka pracuje sezónne ako sprievodkyňa a delegátka.
Spočiatku cestovali jeden krát ročne na väčšie výlety. Takto precestovali Indiu, Srí Lanku, Vietnam, Kambodžu, Mjanmarsko, Filipíny, Singapur a na pár dní si oddýchli na Maldivách 🙂 Filip a Zuzka cestujú s batohom na chrbte, nevyhľadávajú žiadne drahé hotely a najlepšia reštaurácia je pre nich stánok alebo lokálna vývarovňa na ulici. Peniaze radšej investujú do cesty a zážitkov.
1. Ahojte Zuzka a Filip, predstavte nám váš OMG trip okolo sveta
Postupne v nás vzrástla túžba zažiť niečo špeciálne, a tak sme si na jeseň 2017 vymysleli cestu okolo sveta, ktorú sme o rok realizovali. Finančný budget, ktorý sme našetrili, nám vyšiel na 7 mesiacov a za tento čas sme navštívili 17 krajín.
Našu cestu sme nazvali OMG trip 😀 Bolo to doteraz najväčšie dobrodružstvo nášho života, o ktoré sme sa chceli podeliť s každým. Preto sme sa rozhodli robiť počas cesty cestovateľské vlogy, ktoré si môžete pozrieť na Youtube kanáli: You & Me – Travel moments Love & Life.
2. Ako dlho ste sa pripravovali na cestu okolo sveta?
Naše mesačné tripy nás na túto cestu dôkladne predpripravili 🙂 Rozhodnutie, že sa vydáme na cestu okolo sveta, sme spravili asi rok pred vycestovaním. Naša cesta mala byť čiastočne spontánna s dávkou adrenalínu a neznáma, preto sme nemali naplánovaný celý itinerár. No keďže sme s naším budgetom chceli vidieť a precestovať čo najviac, museli sme si urobiť aspoň približný náčrt cesty a prehľad nákladov a neisť úplne na blint.
Počas toho roku sme si približne vybrali krajiny, ktoré nás zaujímali. V Google Maps sme si vyznačili miesta, ktoré by sme chceli navštíviť a sledovali sme ceny leteniek. Hlavne prelety na väčšie vzdialenosti napr. medzi Áziou/Oceániou a Južnou Amerikou. Výber krajín bol náročný. Na začiatku sme ich mali 35, no postupným porovnávaním nášho budgetu s nákladmi v jednotlivých krajinách sme ich zredukovali približne na 20.
Popravde, pred odletom sme mali detailne naplánovaný iba itinerár na Irán (prvú krajinu) a ostatné krajiny sme plánovali za pochodu. Cestou sme si spravili 2 väčšie plánovacie pauzy, kedy sme si aj potrebovali oddýchnuť. Prvá bola na Bali, kde sme naplánovali Áziu a druhá bola v Lime, kde sme zas naplánovali 2 mesiace v Južnej Amerike a taktiež sa tam dostávali asi z najväčšieho jet-laggu (pásmová choroba) v živote, lebo sme prileteli z Južnej Kórei.
3. Čo špeciálne ste okrem očkovania vybavovali dopredu?
Špeciálnou vecou, ktorú sme predtým pri cestovaní neriešili, bolo odhlásenie sa zo zdravotnej poisťovne a nájdenie vhodného cestovného poistenia pre vycestovanie na dlhšiu dobu.
Čo sa týka oblečenia a výbavy, veľa vecí sme mali s predchádzajúcich ciest. Kúpili sme si nový objektív na fotoaparát, čo bola najväčšia investícia pred cestou. Dlhšiu dobu sme hľadali a vyberali topánky a teplú bundu. Keďže sme si brali iba jedny uzavreté topánky, potrebovali sme, aby boli vhodné do mesta, džungle, púšte, do snehu aj dažďa. A bunda musela byť teplá a dobre zbaliteľná, aby nezaberala veľa miesta v batohu. Nie je až taký problém kúpiť super topánky a bundu za 400€, ale my sme chceli zistiť, koľko najmenej dokážeme na cestu minúť. Nakoniec sme obe kúpili pod 100€ a bolo to výborné rozhodnutie.
4. Ako prijala rodina, že sa chystáte na cestu okolo sveta?
Za tie roky si už na naše cestovanie zvykli. Tak isto sme už obaja vycestovali za prácou mimo Slovenska na dlhšiu dobu. Na prekvapenie to prijali výborne, bez problémov. A pravdu povediac rodičia aj čakali, že sa na takéto niečo skôr či neskôr dáme 🙂
5. Ako ste sa balili, keď ste vedeli, že budete prechádzať viacero klimatických pásiem?
Bolo to prvýkrát, čo sme sa balili do viacerých klimatických pásem a išlo to ťažko 🙂 Ale keďže v batohu má človek len obmedzený priestor, nie je veľmi čo vymýšľať. Sú veci, ktoré si musíte zobrať, mali by ste si zobrať a chcete si zobrať a vylučovacou metódou sa to dá zvládnuť 😉
Mali sme sandále, žabky a jeden pár uzavretých topánok – turistické, nepremokavé, nízke topánky, aby zabrali čo najmenej miesta (jedna rada – nie je ideálne ich nosiť na spodku vaku, aby ich utláčala celá jeho váha, nepremokavá vrstva to nemá rada). Topánky si treba vziať pohodlné, všetko ostatné sa dá ľahko kúpiť cestou, ale topánky sú najdôležitejšie, keďže v nich nabeháte veeeľa kilometrov.
V zime sme nosili Ultra light down bundu, ktorú sme vedeli zbaliť do malého vrecka a na tie jemné mrazy do -5°C, čo sme zažili, stačila. Dôležité sú hlavne vrstvy, treba si zobrať veci, v ktorých sa človek cíti fajn, keďže ich bude nosiť dlhodobo 🙂 Za zmienku stoja ešte mikina s kapucňou (keď na vás fúka klíma v autobuse, lietadle) a tričká z merino vlny, ktoré sa nám veľmi osvedčili. Sú špeciálne v tom, že sa v nich človek tak nepotí a nesmrdí, kľudne v ňom vydrží niekoľko dní.
Vždy máme so sebou aj malý spacák, ktorý sa dá využiť napr. pri nočných cestách autobusom alebo nocovaní na letisku. Alebo ak dostanete iba jednu prikrývku na manželskú posteľ, ale počas noci ju jeden druhému ukradne 🙂
6. Na akú techniku zaznamenávate svoje cesty na zážitky?
Škoda, že žiadna technika nedokáže odkladať ten skvelý pocit, ktorý človek má počas cestovania. Našťastie sú také, ktoré zachytia moment a ten pocit sa dokáže vrátiť späť pri pozeraní fotiek, videí či čítaní denníka. Dokonca máme ten pocit aj pri robení tohto rozhovoru. Pocit vyraziť, mať pocit slobody a užiť si to 🙂
Na to aby sme čo najlepšie uchovali všetky spomienky používame všetko dostupné. Počas cesty Zuzka písala denník, zapísala približne 100 strán. Zaberie to čas, ale naozaj sa to oplatí, odporúčame to.
A akú techniku sme mali? Samozrejme mobily na rýchle momentky na instagram. Náš verný Panasonic GX7, ktorý je hlavný fotograf aj kameraman v jednom. Nie je veľký a dá sa na ňom meniť objektív. My používame objektív H – FS12060. Je to univerzálny objektív s ohniskovou vzdialenosťou od širokouhlej polohy 12 mm až po 60 mm teleobjektív. Má veľmi dobrú flexibilitu snímania môžete s ním fotiť krajinu aj portréty a je naozaj veľmi odolný. Ďalej sme nosili GoPro kameru, ktorá nás však cestou trošku neposlúchala a preto sme ju mohli využiť len obmedzene. A v neposlednom rade aj selfie tyčku a trojnožku.
Možno by sa nám hodil aj druhý fotoaparát, ale na 95% nám stačilo, čo sme mali. Do budúcna by sme chceli minimálne ešte jeden objektív ideálne oveľa viac.
7. Poznali ste jazyky krajín, ktoré ste navštívili alebo ste fungovali metódou ruky – nohy?
Ovládame angličtinu, turečtinu a už málo aj francúzštinu a nemčinu. Francúzština sa hodila v Maroku. Turečtina na severovýchode Iránu v Tabrize. Tam sme urgentne potrebovali večer dobiť SIM kartu a bez turečtiny by sa nám to nepodarilo. V ostatných krajinách sme sa dohovorili anglicky alebo aspoň sme sa snažili. Niekde to šlo, inde nám naozaj zostali iba ruky a nohy.
Najnáročnejšie to bolo v Južnej Amerike, kde teda anglicky veľmi nevedeli, a tak sme sa naučili iba zopár základných španielskych slov a zvyšok sme komunikovali rukami nohami. Raz sme sa o polnoci tetuške na ubytovaní snažili vysvetliť rukami nohami, s tými našimi desiatimi španielskymi slovami, že zajtra ráno si tu chceme nechať batohy, ísť na vodopády a poobede si ich prídeme zobrať. A pochopili sme sa 🙂 Keď sa dvaja ľudia chcú dorozumieť, vždy to nejako ide. V Paraguai sme dokonca absolvovali exkurziu po vodnej elektrárni Itaipu v španielčine 🙂
8. Mali ste počas cesty nejaké predsavzatia alebo rituály, ktoré ste sa snažili dodržiavať?
Nemali sme nič také. Ja som chcel každý deň cvičiť 15 – 20 minút, ale na to nezostávala energia 😀
9. Zažili ste na vašej ceste nejaké nečakané problémy?
V Iráne sa nám stala jedna naozaj nečakaná vec. Zrušili nám let do Hong Kongu a my sme museli za 30 minút vyriešiť úplne novú stratégiu cesty. Letenku sme kupovali asi 5 mesiacov dopredu a mali sme mať stop over v jednom čínskom meste. Agentúra nás o tom neinformovala. Online check-in sa na ten zrušený let nedal urobiť, čo je ale pri niektorých spoločnostiach normálne a stránka letiska veľmi nefungovala.
Prišli sme na letisko, hľadáme náš let a nič. Na informáciách nič nevedeli a zistili sme, že agentúra, cez ktorú sme kúpili letenky, vyhlásila bankrot. Na informačnej tabuli sme zbadali let, ktorý letel asi o hodinu do vedľajšieho mesta, ako sme chceli. Išlo o iránsku leteckú spoločnosť, ktorá mala predajňu na letisku a mali pár posledných voľných miest za cenu našich pôvodných leteniek. Boli sme teda zachránení, len sme za 20 minúť potrebovali zistiť, kde budeme dva dni v Kantone bývať a ako sa prepravíme z letiska atď. Bolo to o vlások, ale dali sme to. Navyše sme cez banku získali peniaze zo zrušenej letenky späť. Irán bol úžasný, ale pripravil nám aj takéto ťažké situácie 🙂
10. Bol niekedy dôvod pre plač?
Áno bol a hneď v druhý deň. V Teheráne, sme išli taxíkom na vyhliadkovú vežu Azadi Tower. Zaplatili sme, vystúpili a po pár sekundách som si uvedomil, že som nechal v taxíku fotoaparát. Sedeli sme bezmocne na lavičke na mieste, kde nás taxikár vysadil a rozmýšľali, čo budeme robiť. Mnohí si povedia, že veď kúpime nový. Áno, aj nám nič iné v tom momente nezostávalo. Ale keď si človek predstaví, koľko peňazí do toho investoval a hneď druhý deň z vlastnej nezodpovednosti sa také niečo stane, mali sme veru slzy na krajíčku. Ich mentalitu sme ešte vôbec nepoznali a to, čo sa stalo, sme vôbec nečakali. Približne po hodine sa taxikár objavil aj s naším foťákom. Neverili sme vlastným očiam a Zuzke úplne vyhŕkli slzy. Dali sme mu veľký bakšiš a neuveriteľne sa nám uľavilo 😀
11. Aké boli vaše najvtipnejšie a najhoršie situácie z cesty?
Takýchto bolo naozaj veľa. Jeden z najvtipnejších bol asi, ako sme sa dostali na iránsku narodeninovú oslavu. V meste Shiraz sme opäť využili Couchsurfing a mali sme nocovať u Forough, ktorá nám pár hodín pred príchodom napísala, či by sme mohli zabaviť jej kamoša, pre ktorého chystá narodeninovú párty. Zabavili sme ho tým, že nám ukázal mesto, a keď sme dostali od Forough pokyn, povedali sme mu, že už sme unavení a či by sme mohli ísť už domov. Otvoril dvere a vyskočilo na neho asi 15 ľudí. Baby nemali šatky, dokonca ani jeho mama a boli oblečené v pekných šatách nad kolená, dokonca s dierkovými pančuchami. Irán je v obliekaní veľmi konzervatívny, aj Zuzka musela nosiť všade šatku na hlave a nemať nič obtiahnuté. Bolo veľmi zaujímavé vidieť, ako taká párty prebieha. Tancovali okolo torty s nožom, po sfúknutí sviečok oslávenca tou tortou ponatierali, stále sa fotili, pili iba čaj, žiaden alkohol a jedlo prišlo až o polnoci. Spať sme išli asi o 3 ráno.
Alebo ako k nám v Iráne prišiel chlapík, opýtal sa, či nám môže pomôcť, zobral mi mobil a na mapách nám ukázal, čo sme hľadali a potom nás pozval na večeru k nemu domov 😀
Z tých ďalších by sme asi vybrali, ako nám poslednú noc na Novom Zélande počas kempovania praskla nafukovacia posteľ a Zuzka spala v aute. Alebo ako som sa kúpal na Novom Zélande v oceáne.
Najhoršiu situáciu sme asi zažili tiež na Novom Zélande. Prišli sme tam na začiatku leta, a keďže tam majú veľmi dobre rozvinutú sústavu kempov, tak sme sa rozhodli kúpiť stan a všetko potrebné k tomu a kempovať. Prvú noc mrzlo, na čo sme neboli vybavení a tak sme sa po pár hodinách mrznutia, presunuli do auta, naštartovali a snažili sa aspoň trochu spať.
Ďalej by sme mohli spomenúť, ako sme dvakrát neuveriteľne, zmokli a premrzli. Prvýkrát na Novom Zélande počas treku okolo hory Osudu z Pána prsteňov a druhýkrát v Argentíne na 8h treku v Patagónii.
Nepríjemné bolo tiež, keď sme po polnoci unavení prišli do mesta Yogyakarta a na izbe nás čakali šváby. Na recepcií v tej dobe už nikto nebol, takže sme to museli jednu noc nejako zvládnuť.
12. Čo považujete pri cestovaní za najdôležitejšie?
Pocit slobody.
13. Oslavovali ste počas cesty narodeniny, sviatky a Vianoce?
Cestou sme oslávili Vianoce, Nový rok a Zuzkine narodeniny. Každé v inej krajine, aj keď to všetko bolo v priebehu troch týždňov.
Vianoce sme strávili na ostrove Sumatra v Indonézii pozorovaním orangutanov v džungli. Bol to dvojdňový trek a 1 noc sme spali v stane v džungli. Videli sme niekoľko orangutanov a dokonca aj mláďatko, bolo to nezabudnuteľné 🙂 Na štedrý večer sme sa vrátili do dediny, kde sme spali pred odchodom do džungle. Trochu nás vystrašili domáci, ktorí sa pri našej izbe pobili tak, že majiteľ ubytovania volal políciu a museli sme hladní čakať, kým sa to upokojí. Večera síce nebola klasická vianočná – zeleninová polievka, kuracie kari s ryžou – ale ako prípitok sme si dali červenú fantu s ginom, čo farbou pripomínalo aspoň vianočný punč 😀 Navyše v tej dedinke ani v džungli sme nemali 3 dni žiadny signál a počas týchto troch dní zasiahla Sumatru tsunami (o čom sme vôbec nevedeli) a rodina sa o nás bála, lebo nevedeli, v ktorej časti ostrova presne sme. Síce netradičné, ale aj také Vianoce mali svoje čaro. Boli sme spolu a to nám stačilo 🙂
Silvestrovali sme v Malajzii na ostrove Penang, kam sme po celom dni pricestovali až o 8 večer a obchody už boli zatvorené. Našli sme super miesto na večeru so živou hudbou a kopcom stánkov s jedlom. Bolo tam toho toľko, že sme si nevedeli vybrať a skončili sme s tromi taniermi hranoliek a pivom 🙂 Pred polnocou sme sa presunuli do jedného parku, kde ľudia sediaci na tráve a hrajúci sa s rôznymi farebne svetielkujúcimi blbinkami, čakali na ohňostroj.
Zuzkine narodeniny sme oslávili v thajskom Chiang Mai super večerou a potom sme šli do kina na premiéru Bohemian Rhapsody.
14. Stalo sa niečo, prečo by ste si teraz povedali, že už by ste do toho nešli?
Dobrá otázka. Skôr by sme povedali, že kvôli tomu všetkému, čo sme zažili by sme boli ochotní do toho ísť znovu a hneď 🙂
15. Kde vám najviac chutilo?
Na cestách 🙂 Vybrať si jednu krajinu sa nedá, keďže aj naše chute sú multikultúrne. Milujeme arabskú, perzskú, tureckú kuchyňu, a tak isto aj čerstvosť a rozmanitosť kuchyne juhovýchodnej Ázie a potom prídu dokonalé chute a kombinácie Japonskej kuchyne a človek je stratený bez možnosti vybrať si tú naj. Namiesto tej najobľúbenejšej vám prezradíme pre nás tie naj jedlá z ciest, ktoré naozaj stoja za hriech.
Cestu sme začali v Iráne a jedlo tam bolo úžasné, napr. Peimenesar a lepší kebab sme v živote nejedli. Človek si povie, že lepšie to už asi nebude. Potom príde do Indonézie a tam ten ich street food je niečo mňam, napr. Tahu Telor a Nasi Pecel. Lenže zrazu ste v Thajsku a opäť máte najobľúbenejšie jedlo každý druhý deň 🙂 napr. Pad Gra Prow (mleté hovädzie mäso s bazalkou), Pad Thai a všetky druhy ovocia.
Japonsko je kategória sama o sebe, tam sme si po dlhom čase pripomenuli domov. Áno domov. Do Tokya sme prileteli až podvečer, kým sme sa dostali na hostel a ubytovali sa, bolo asi 11 večer. Hladní sme si sadli do prvej otvorenej prevádzky a objednali sme si jediné jedlo, ktoré mali. Katsudon – taký náš rezeň len oveľa chrumkavejší, podávaný s miskou ryže, opečenou cibuľkou a posypaný syrom. O sushi písať nemôžeme, lebo by sme si hneď museli kúpiť letenky do Japonska 🙂 V Japonsku okrem iného milujú zmrzlinu. Stánky so zmrzlinou sú otvorené aj v zime, a ak jeden neviete nájsť stále si ju môžete kúpiť v automatoch. Odporúčame ju vyskúšať 😉
Na ceste po Vietname sme sa zamilovali do polievky Phở. Jedli sme ju denne a ja som ju po prílete domov obedoval každý deň ešte nasledujúce 2 mesiace – závislosť 😀
V Južnej Amerike sme si veľmi obľúbili polievku z quinoi, Lomo soldado (mäso z lamy), choripan (klobása v bagete). Takto by sme mohli pokračovať ďalej a ďalej 🙂
16. Zažili ste niečo o čo ste mali presne opačné očakávanie na základe blogov/článkov, ktoré ste predtým čítali?
Obávali sme sa angličtiny v Japonsku, keďže veľa článkov hovorí o tom, že dohovoriť sa tam je problém. Opak bol však pravdou. Všade vedeli anglicky – 80 ročný deduško, čo v maličkom stánku predával Taijaki (je to sladkosť v tvare ryby s rôznymi náplňami); šoféri v MDH nás niekoľkokrát dokonca usmernili, kde máme vystúpiť; na každej vlakovej stanici bolo veľké turistické centrum, kde hovorili hádam aj šiestimi jazykmi, slovensky nie 😀
V negatívnom slova zmysle nás prekvapilo Maroko. Krajina je to krásna, zaujímavá, ale prekvapilo nás správanie ľudí. Na každom kroku sa nás snažili oklamať, až podviesť takým nepríjemným spôsobom, len aby z nás dostali viac peňazí. Bolo to naozaj zlé a to sme zvyknutí na život v moslimských krajinách. Pokazilo nám to celý marocký zážitok a už tam nikdy nechceme ísť a ani by sme ho nikomu neodporučili. Pre nás to bol veľký krok vedľa.
Opačne nás prekvapili ľudia v Iráne. Čítali sme, že sú srdeční, vďační, ale predsa len sme mali rešpekt a nevedeli sme, čo poriadne čakať. No to, že budú až tak príjemní, milí, pohostinní a priateľskí, sme vôbec nečakali. Jeden, čo sme u neho bývali nás zobral na pár dní k jeho rodičom na vidiek. Druhý, počas toho, ako nám pomáhal vybaviť taxík, zavolal mame a pozval nás k nim na večeru, kde mali nejaké obrovské 4 generačné stretnutie celej rodiny 😀 a presviedčali nás, aby sme tam zostali aj spať. Tretia, nás ubytovala aj napriek tomu, že mala organizovať kamošovi narodeninovú párty, a tak nás tam tiež pozvala 🙂
Obávali sme sa viac aj o bezpečnosť v Južnej Amerike. Niežeby to bola pohoda, museli sme si stále dávať neuveriteľný pozor na veci a byť veľmi ostražití. Dostali sme sa nevedomky aj na miesta, kam sme radšej chodiť nemali, ale vždy všetko dobre dopadlo. Stretli sme jeden nemecký pár, ktorých okradli 2-krát, raz dokonca aj so zbraňou. Keď sme odišli z Južnej Ameriky a prileteli do Portugalska bol to taký oslobodzujúci pocit si nedávať až taký pozor na okolie.
17. Mali ste niekedy pocit, že vám niečo chýba a chcete už byť doma?
Samozrejme, že človeku chýba rodina, priatelia a také domáce „pohodlie“. Ani raz sme si však nepovedali, ako dobre by nám bolo doma alebo kedy to už skončí a budeme doma. Keby to je možné, tak sme na ceste doteraz.
18. Chceli by ste zostať v niektorej z týchto krajín žiť?
O tomto sme sa bavili veľmi veľakrát no nikdy sme túto tému nedokázali uzavrieť. Krajín, kde by sme chceli žiť je veľa. Na druhej strane krajín, kde by to bolo pre nás reálne žiť, veľa nie je. Obaja máme už po tridsiatke a povedzme si pravdu, začať úplne nový život od nuly v zahraničí, je pre nás oveľa náročnejšie, ako keď sme boli mladí, viac spontánni, kedy ani jeden z nás nemal problém žiť a pracovať v zahraničí. Jednu vec sme si však sľúbili. Ak jeden z nás dostane pracovnú ponuku mimo Slovenska, tak nebudeme váhať a pôjdeme 🙂
Avšak počas cesty sa nám páčilo veľmi v Iráne, pre ľudí, s ktorými sme sa tam stretli, pre prírodu sme sa zamilovali do Nového Zélandu, obľúbili sme si Japonsko pre tú disciplínu, ktorú tam bolo cítiť a Peru, ktoré je veľmi rôznorodé.
19. Stretli ste sa na cestách v ľuďmi, s ktorými udržujete kontakt doteraz?
Stretli sme samozrejme veľa ľudí, ktorých sme si pridali na FB/IG. Pravidelný kontakt udržujeme s Codym a Masoodom.
Cody je z USA a spoznali sme sa v Indonézii pri 3,5 hodinovom čakaní na minibus, ktorý nás mal odviesť do dedinky, odkiaľ sa chodí k sopke Mt. Bromo. Jediný spôsob, ako sa tam a odtiaľ dostať je počkať na minibus, ktorý nemá žiaden presný odchod a proste len čaká, kým sa nazbiera 12 ľudí. Strávili sme spolu dva dni a neskôr sme sa ešte plánovane stretli v Patagónii, kde sme spolu prešli pár trekov. A píšeme si doteraz. Momentálne je Cody na ceste karavanom na Aljašku.
Masood je náš prvý couchsurferista a pochádza z Iránu. Áno, na ceste sme sa dali aj na couchsurfering, ale podarilo sa nám ho využiť iba v Iráne. Couchsurfering je stránka, kde vás ľudia ubytujú zadarmo u seba doma a trávia s vami čas. No na to, aby vás zobrali k sebe domov, väčšinou musíte mať dobré recenzie na profile a musíte si s nimi písať určitú dobu a spoznať sa, na čo sme nemali veľmi čas. V Iráne však vašu žiadosť príjmu do hodiny 🙂 Masood nám ukázal Teherán a zobral nás do jeho rodného mestečka k rodičom na pár dní. To bol zážitok. Počas 5 hodinovej cesty autom sme sa dozvedeli veľa vecí o krajine, jedli sme spolu na zemi, spali spolu v obývačke, kde nám rozložili matrace a dali nám hrubé deky a vždy, keď sme išli niekam na výlet, museli sme mať so sebou iránsky čaj 🙂
20. Aký bol návrat do reality?
Až priveľmi rýchly 🙂 Čo je asi fajn, nemali sme toľko času myslieť nato, že už nie sme na ceste. Na Slovensko sme sa vrátili v stredu. Ja som hneď na druhý týždeň v pondelok nastúpil do starej práce. Zuzka nastúpila v utorok a odletela na sezónu do Turecka. Takže po vyše 7 mesiacoch, kedy sme boli spolu 24 hodín denne sme zrazu boli bez seba…
21. Aký malo na váš vzťah a vaše okolie cestovanie dopad?
Popravde, Zuzka bola presvedčená, že budeme mať ponorku, ale nič také neprišlo. Raz sme sa pohádali, ale inak sme sa výborne dopĺňali a zvykli sme si byť a fungovať spolu 24/7. Nám dvom to, len potvrdilo, že sme spolu šťastní.
Na naše okolia asi žiadny, vôbec nič sa nezmenilo. V dnešnej dobe nie je žiadny problém udržať kontakt.
22. Aký bol váš rozpočet na OMG trip?
Na cestu sme minuli 21 165,27 €. V tabuľke nižšie sme si zaznamenávali náklady v jednotlivých krajinách. Je tam zarátané všetko okrem leteniek medzi krajinami aby cena letenky neskreslila denné náklady na jedlo, ubytovanie, presuny, vstupy a iné poplatky a aj zábavu. Za letenky sme celkovo zaplatili 5 907 €.
Ostatné výdavky sme rátali osobitne. Štandardnou cestovateľskou položkou je očkovanie. Pred cestou sme sa dali zaočkovať, len proti žltej zimnici a meningokokovým ochoreniam. Čo nás vyšlo 150 € na osobu. Očkovanie proti žltačke, besnote či brušnému týfusu sme absolvovali už predtým. Keby to chcel niekto absolvovať všetko naraz, musí sa pripraviť na investíciu cez 500 €.
Celoročné poistenie bez obmedzenia dĺžky pobytu v zahraničí nás vyšlo 250 € na osobu. Ďalšou väčšou investíciou pred odletom bolo oblečenie kupovali sme už spomenuté topánky, bundy a pár maličkostí. To nás vyšlo približne 400 €. Niečo cez 100 € sme ešte investovali do bateriek, obalu na fotoaparát a notebook a SD kariet.
Výdavky sú uvedené na 2 osoby:
23. Môžete nám prezradiť kam sa chystáte najbližšie?
Postupne by sme chceli spoznať aj Afriku, absolvovať plavbu z Európy do Karibiku, spraviť si potápačský kurz v Kolumbií, navštíviť Čínu a Mongolsko. Tiež by sme sa chceli vydať na plavbu Antarktídou, to chce ale veľa šetrenia 😀
Tak to teda naozaj áno. Ďakujem vám za rozhovor a želám vám veľa ďalších šťastných spoločných ciest po svete 🙂