Prvýkrát sme nad karavanom začali uvažovať už v roku 2019. Vtedy sme si ešte bez bábätka vystačili so spaním v aute. Avšak s príchodom bábätka sa podmienky zmenili. Stále sme chceli cestovať slobodne a bez plánov. Ale s istou dávkou komfortu. Kúpe nášho karavanu predchádzali 4 mesiace lustrovania inzerátov a celé sa to zbehlo v čase, kedy sme riešili spánkové problémy nášho syna. Hádam naše rozhodnutie nebolo poznačené nedostatkom spánku… alebo?

Farebné rozdelenie textu:

Pre rýchlejšie a prehľadnejšie čítanie je text rozdelený do troch kategórií (farieb), podľa toho, akej témy sa daný odstavec týka:

• cestovanie ako také
• karavan – skúsenosti a problémy s karavanom
• cestovanie s bábätkom

OBSAH:

• Vyrážame do Álp
• Ako sme kúpili karavan
• Vyrážame… tam kde neprší
• České Budejovice a Holašovice
  • Prvá noc v karavane a plno problémov
• Český Krumlov
• Šumava
  • Kráľ Šumavy
• Kúpeľné mestečko Mariánske Lázne
• Karlove Vary
• Tiské skaly
• Problémy pri servise karavanu
• Modlivý důl
• Sklársky región Novoborsko
• Panská skála
• Hrad Sloup a Samuelova jeskyne
• Kokořínsko
• Kutná Hora
• Nepohnojili sme toho už dosť?

Vyrážame do Álp

Už dva dni balíme. Predpovede počasia sú sami dážď, takže máme neúmerne veľa náhradného oblečenia. Milan dokonca berie počítač, aby mohol pracovať keď sa naozaj nebude dať nikam ísť. Ubytovanie sme bookovali vyše pol roka dopredu. Našla som nádherný apartmán s výhľadom na hrad a vinohrady pri jazere Lago di Garda za neskutočnú cenu, len 24€ na noc pre tri osoby s bábätkom. A samé dobré hodnotenia. Až sa nám tomu nechce veriť, že nám to ubytovanie pri aktuálnej inflácii ešte nezrušili, ako sa nám to už niekoľko krát cez AirBnB stalo. Aj keď vieme že má iba pršať, tešíme sa. Je to prvý výlet po dlhšej dobe a tešíme sa aj na bezcieľne pozeranie na zahmlené Alpy a klepkanie dažďa na okná vykúreného apartmánu. Budeme si užíval islandský gluggaveður, pohodu za oknom

Koláče a pizzové slimáčiky, alias pičoše, sú už tiež pripravené. Aj keď všetci na ne máme chuť, … Konečne sa nám podarilo vyškrtať aj tie najposlednejšie položky zo zoznamu. V tom dôjde sestra Zuzka, ktorá ide tentokrát na výlety s nami. Z batohu hneď vytiahne ukulele a fľašu muškátového vína. Za pár minút už nie je po pičošoch ani stopy.

Snažíme sa konečne si trochu oddýchnuť. S vínom v ruke to ide o čosi príjemnejšie. Lenže stále nás ruší vybrovanie Milanovho mobilu. Mimino sa hrá s kockami a robí prvé krôčiky. Kuká na ukulele a ťapká ručičkami. Brnká na strunky a smeje sa tomu. Ani nie o 24 hodín si tento moment budeme vychutnávať v Taliansku

A vtom to príde. Milan s mobilom v ruke. Že mu píše majiteľ ubytovania so slovami, so sorry, ale na apartmáne nefunguje bojler ani kúrenie. Ale ak chceme, vie nám poskytnúť ubytovanie v úplne inej oblasti bez výhľadu za trojnásobnú cenu. Po dvoch dňoch balenia a vypekania som bola taká zaskočená, že som zabudla používať vulgarizmy. Zmohla som sa iba na slová: To je zlý sen!

Asi desať minút sa nás držal hnev a o čosi dlhšie zúfalstvo. Ani nie tak kvôli tomu sklamaniu zo zrušenej cesty, ako kvôli tomu množstvu príprav na našu zatiaľ najdlhšiu cestu s bábätkom. Po hodine sa emócie náhle zmenili a zúfalstvo vystriedalo vzrušenie.

Ako sme kúpili karavan

Pred troma týždňami sme mali Veľkú noc stráviť v Slovinsku. Ale aké by to bolo, keby s bábätkom išlo všetko podľa plánov? Noc pred odchodom sme strávili zábalmi, triaškou a hodinami nosenia bábätká na rukách. Pre istotu sme celý plán zrušili a bábätko v zápästí vyzdravelo. A tak som sa pripomenula. Ten inzerát! Poďme sa pozrieť, nie je to tak ďaleko, aj tak nemáme čo robiť.

V ďalšie ráno sme smerovali do Galanty, keď v tom pri Senci som si uvedomila, že podobný inzerát, ale s lepším vozidlom, som už videla a vtedy sme ani nereagovali. Prečo tam vôbec ideme?

Popŕchalo a keď sme sa stretli s majiteľom rýchlo sme sa ukryli dovnútra karavanu. Ešte letmí pohľad z vonku mi napovedal, že v skutočnosti vyzerá oveľa lepšie ako na fotografiách v inzeráte. Majiteľ zapol kúrenie a v pokoji nám vyrozprával jeho príbehy z tohto karavanu. Počuli sme ako kvapky dažďa klopkajú na strechu, v pohodlí a teplé nakŕmili Mimina a popozerali si celý interiér. Milan skontroloval všetky kúty termokamerou. Bežne ju využíva na kontrolu Miminkovej plienočky. Keď na snímke svieti uránová tyč, znamená, že je pokakaný A nič nemusí čuchať. Proste fajnový chlap ako sa patrí! Teraz však kontroloval či tu nenájde prekryté zatečené miesta.

Dopoludnie sme strávili s manželským párom. Trochu sa spoznali a hlavne sme si boli istí, že títo ľudia nič neskrývajú. Milan pozrel všetko s majiteľom. Ja som sa zatiaľ starala o Miminka a robila s ním radosť panej domácej. Vyrozprávali sme si rôzne cestovateľské aj životné príbehy a na konci sme si kývli, zaplatili zálohu a išli si dať Vietnamca v Galante. V budúcom týždni sa vrátime aj s mechanikom a potom sa rozhodne.

Sadli sme si na obed k Vietnamcom. Vietnamka bola tiež úplne rozkokošená z deväťmesačného Miminka a tak mu doniesla čokoládový cukrík. S nie veľkým nadšením, ale dovolila som jej ho dať Miminkovi. Vážne kupujeme karavan? Máme na to? Uvažovali sme nad tým už pred štyrmi rokmi, ale doteraz sme si vystačili aj so spaním v aute. S Miminom sa však potreby zmenili. Teplo, voda, domáce príkrmy, úkryt pred dažďom. Našou debatou sme boli tak zaujatí, že sme si ani nevšimli, že náš syn sa po čase dostal ku čokoláde a so zapatlanými ústočkami sa hral a pocuckával cukrík.

Vyrážame… tam kde neprší

Už sme na ňom čo to urobili, ale ešte nie všetko, čo sme mali v pláne. Chýbali však iba detaily. A tak nastal čas vybrať destináciu. Na testovaciu jazdu sme nechceli chodiť hneď niekam ďaleko. Výber bol jednoduchý. Na skúšku sme nechceli ísť príliš ďaleko a tiež sme sa rozhodovali podľa počasia. V širšom okolí nemalo pršať iba v Českej republike.

Keďže sme sa balili do dažďa a nakoniec išli za slnkom, väčšinu oblečenia bolo nutné prebaliť. Množstvo vecí vybaviť a úplne iné zobrať. Jeden z najzákladnejších problémov, ktoré sme riešili úplne od začiatku tohto nápadu bolo, kam ku*va dáme kočík? A tak sme vyrvali sedadlo spolujazdca aby sme ho mali kam dať. Ešte rýchlo kúpiť špeciálny toaletný papier do karavanu a ďalšie drobnosti. Všetky pripravené koláče na cestu sa pojedli a nakoniec sme vyrazili s jednodňovým oneskorením. Výhodou síce je, že sa nemusíme ponáhľať aby sme stihli check in na ubytovaní. Avšak na druhej strane je to kontraproduktívne lebo neustále odďaľujeme odchod.

Hneď v prvej zákrute nám vypadne z police matrac na prebaľovanie a tento jav sa nasledujúci týždeň opakuje ešte niekoľko desiatok krát. Prechádzame Záhorie, nevyhneme sa ani tradičným českým zápcham na diaľnici medzi Brnom a Prahou. Čas si krátime čítaním rozprávkovej knižky. Keď nás to už nebaví, zisťujem že som doma zabudla záložku. A keďže jediné ploské čo mám po ruke je špeciálny toaletný papier do karavanového WC.

Ešte sa zastavíme na obed. V Česku sa radi stravujeme v reštauráciách, pretože perfektne varia aj v tých najväčších dierach. A aj na lukratívnych miestach vždy platíme za jedlo menej ako v bežnej reštaurácii na Slovensku. Do reštaurácie si rovno berieme vlastnú detskú stoličku na kŕmenie, a keď odtiaľto odchádzame máme pocit akoby sme ju odtiaľto kradli, aj napriek tomu že je naša.

České Budejovice a Holašovice

Ako prvé miesto sme si na návštevu vybrali pivovar v Českých Budejoviciach, Budweiser Budvar. Česko je pivná republika a po celej krajine vídame malé, ale aj väčšie pivovary. V Česku majú dokonca Majstrovstvá sveta v gúľaní pivných sudov a neprekvapilo by ma ani múzeum pivných otváračov. Česi proste vedia urobiť z hovna pomazánku.

Továreň v Českých Budejovice sa teší veľkej obľube návštevníkov. Až tak, že na obhliadku pivovaru si treba rezervovať miesta, čo sme samozrejme netušili. Recepčná sa nás snaží ešte pichnúť do skupiny, ktorá mala prísť s 35 turistami. Ale prišlo ich ďaleko viac a my sme sa do továrne nedostali. Úplne nám to nevadilo lebo mám to prišlo ako úplná masovka a odmietli sme aj termín na nasledujúci deň.

Ako alternatívny program ku sklonku dňa sme sa rozhodli pre návštevu vidieckej dedinky Holašovice, ktorá je známa aj vďaka českému filmu Babovřesky, ktorý je tak stupidný, že sa vôbec hanbím aj za to, že ho poznám.

Holašovice sú od civilizácie izolované najmä cestnými komunikáciami. Cesty, ktoré sem vedú sú široké len pre jedno auto. Máme problém obehnúť cyklistu aj bežca. Na druhú stranu je okolie rozprávkovo krásne. Reliéf sa vlní a zelené lúky zdobia rozkvitnuté stromy s bielymi kvetmi.

Akurát dnes, v posledný aprílový deň, tu postavili máj. Dedinka je malinká a tak večer trávime na slniečku na deke pod májom. Mimino si otrháva trávičku a pokojnú atmosféru narúša iba detský kolobežkový gang. Aj keď sa v dedine evidentne všetci poznajú, deti prišli k chlapovi v montérkach so slovami: Strejdo, postrážíš nám kolobežky? A on na to ako pravý Čech odvetil: No houbelajs, jdete otravovať máti!

V Holašoviciach sa nachádza aj Stonehange, avšak je umelo postavený a pre nás tak bezhodnotný. Avšak poskytuje super miesto pre parkovanie a tak ostávame kempovať v Holašoviciach. Hneď večer prichádzame na niekoľko problémov.

Prvá noc v karavane a plno problémov

Keď zapneme bojler, teplá voda netečie. Najprv musíme zo systému odčerpať všetky vodu, kým sa dostaneme k tej ohriatej, a tak vyjde 9 vzácnych litrov vody navnivoč.

Naše bábo má už dva mesiace problém s nočným spaním. A pochopiteľne aj my s ním. Riešime dilemu či každý večer rozkladať posteľ dole alebo ho dať spať do postieľky a mu budeme spať v alkovni nad vodičom. Mám obavy, že ak budeme spať na spoločnej posteli, že ma v noci prelezie a spadne, prípadne sa popáli o gamatky. Na druhú stranu, keď sa v noci zobudí a ja budem musieť zliezať po rebríku, je tu veľa pravdepodobnosť, že sa rozospatá vyrúbem ja.

Rozhodli sme sa pre možnosť dva. Zohnať narýchlo detskú postieľku do úzkeho priestoru v karavane bolo celkom náročné. Na internete sa s týmto rozmerom predávali iba dva modely. Prvý za 300 € a druhý za prijateľnejších 130 €. Milan túto našu postieľku zohnal v KOLO (Bratislavské centrum opätovného použitia) za 5 € a doviezol ju domov na motorke ako pravý Vietnamec. Bola síce patrične zajebaná (špinavá je slabý výraz, bola naozaj zajebaná), a jej vyčistenie ma pomyselne stálo tých zvyšných 125 €, ale hlavné bolo, že sme ju mali… Až na to, že bola absolútne nepoužiteľná, lebo sa presne nezmestila medzi sedadlá, na čo sme prišli až keď sme išli dieťa uložiť k spánku.

Pri rozkladaní postele sme navyše zistili, že matrace po rozložení zavadzajú rebríku a tak sa Milan nevie dostať do alkovne.

Po večernom cikaní prišlo ďalšie zistenie. Nefunguje alebo nevieme ako správne spláchnuť na WC. A tak splachujeme, ako kedysi u babičky. Hrncom s vodou

V noci zase riešime kúrenie. Našťastie ide a vieme ho ovládať, ale nevieme odhadnúť stupeň, ktorý treba naladiť aby nám v karavane bolo príjemne. V noci ešte zisťujeme, že nastavenie kúrenia treba prispôsobiť aj prípadnej sile vetra, ktorá sa môže počas noci meniť.

Máme so sebou pre istotu aj CO a CO2 senzor. Tie slúžia na detegovanie zhoršenej kvality vzduchu. Tj. v prípade senzoru CO2 je to detegovanie vydýchaného vzduchu a v prípade senzoru CO detegovanie dymu v prípade požiaru.

Český Krumlov

Svitá a Mimino je už hore. Zhodli sme sa na tom, že radšej budeme vstávať o piatej ako o tretej v noci a ešte ho hodinu a pol uspávať. Za oknom nám stojí vŕba a briezka, na ktoré dopadajú prvé ranné lúče. Za druhým oknom sú nasadené zemiaky a cibule trčiace zo zeme. Sady jabloní a včelie úle. Mimino sa mi schúlil na prsiach a Milan zliezol dole k nám. To najdôležitejšie na svete mám na pol metri štvorcovom

Je sviatok a my sme začali nás deň o dve hodiny skôr akoby sme chceli. Frekvencia áut na cestách je nulová. Nikde nikoho, len na poliach kravy a kone. Keď míňame dediny cestou do Českého Krumlova míňame aj posedenie s gaučom a krígľami nedopitého piva.

V Krumlove sme zaparkovali na parkovisku s informačnou tabuľou, že parkovisko slúži iba pre hostí. V opačnom prípade bude vozidlo odtiahnuté. S veľkosťou nášho vozidla sme sa nad touto tabuľou len pousmiali. Ešte mali zatvorené a tak sme sa vybrali do mesta.

Český Krumlov je po Praha druhým najnavštevovanejším miestom v Českej republike. Okrem toho je útočiskom aj pre početné skupiny vodákov, keďže mestom preteká najdlhšia česká rieka, Vltava. Vďaka nej dostal Krumlov aj pomenovanie. Respektíve nemecký výraz „krumme Aue“ (krivý luh), odkazuje na meandrujúci tok Vltavy.

Zámok Český Krumlov postavili už pred rokom 1253 krumlovskí páni v gotickom štýle. V dôsledku polohy Českého Krumlova sa na hrade vystriedali desiatky majiteľov. A priebežne s tým bol aj prestavaný do renesančného slohu.

Súčasťou zámku je aj zámocká záhrada vo francúzskom štýle a premostenie z roku 1764. Práve z týchto miest je najkrajší výhľad na zámok aj centrum Českého Krumlova.

Centrum je tvorené systémom ulíc s pravidelným námestím. Veľký počet zachovaných mestských domov v gotickom, renesančnom, v menšej miere i v barokovom štýle. Od doby jeho založenia sa na ňom nič nezmenilo, čo nie je úplne šťastné. Keby však radnica porozmýšľala mohla by osadiť jednu dopravnú značku – zákaz vjazdu. Dodnes nechápem prečo si Česi prznia námestia vo všetkých mestách parkoviskami a hlavnými cestnými ťahmi.

Už sme končili našu prehliadku Krumlova, keď v tom Milan zastal a nemo hľadel na auto stojace na parkovacom mieste pre apartmány. Na kapote tradičného českého auta, Škody Octavia, boli stopy od topánok a dva kusy už usušeného ľudského hovna. Pri pohľade na tieto krumlovské praktiky sme sa začali obávať o náš karavan, zaparkovaný na cudzom parkovisku.

Aby sme si vyčistili karmu, v reštaurácii kde sme si dovolili zaparkovať, sme si dali aspoň obed. Aj keď tu mali interiér zariadený v štýle a la Kysuce alebo Orava, hneď sa potvrdilo, že v Česku je naozaj jedno kde si sadneš na jedlo, vždy to bude super

Šumava

Z Krumlova pokračujeme na Šumavu. Veľa pekných miest by sa tu dalo navštíviť na bicykli, ale keďže sme tento výlet realizovali narýchlo, detskú sedačku sa nám už nepodarilo zohnať. Navštevujeme preto aspoň ľahko dostupné miesta. Zastávku sme si spravili aj pri Stonehange v mestečku Volary. Ale bol taký malinký, že nestál ani za fotku z okna.

Podvečer sme stihli navštíviť aspoň Chalupskú slať, najväčšie rašelinisko v Českej republike. Jeho krásu sme obdivujeme nielen zrakom ale aj čuchom. Vôňa borovíc nás aspoň na chvíľu prenáša na Pobaltie. Cestu si užívame len z drevenej lávky. Pohyb mimo nej nie je povolený, to aby sa nestratili ani poľskí turisti.

Na noc parkujeme mimo národného parku. V Česku sa kempovanie na divoko akceptuje pokiaľ to nie je v chránených oblastiach. Ráno sme sa presunuli na krajšie miesto. Raňajkujem a z pohodlia karavanu sledujeme voľne žijúce zvieratá ako sa nevedomky približujú k nám. Chvíľu na to vedľa nás zastavuje auto. Na dvere nám klope stráž prírody s otázkou či sme tu nocovali. Zákaz kempovanie v národných parkoch berú naozaj vážne.

Kráľ Šumavy

Po rannej debate sa vydávame do návštevníckeho centra v Kvilde, dúfajúc, že uvidíme jelene alebo pri troche šťastia rysa.

Mimino má práve 10 mesiacov a je potrebné aby štvornožkoval čo najviac. Čo sa absolútne bije s ideou, že ideme karavanom. Musíme využiť každý moment kedy máme možnosť vypustiť ho. V návštevníckom centre niekoho niet. Je tu perfektný priestor na lezenie. Na podlahe sú síce čmuhy, ale pokiaľ nie je oblečenie ogrcané, okakané alebo mokré, je z môjho pohľadu považované za čisté. Zatiaľ čo Mimino dobieha zameškané desiatky metrov na štyroch, my sa dozvedáme množstvo zaujímavostí o jeleňoch.

Jelene vždy patrili na Šumavu, ale pre zaujímavosť… Lovecké právo na ne si v minulosti vyhradzovala šľachta. Jelenia zverina však lákala aj pytliakov, ktorí lovili pre svoju potrebu alebo na predaj, aj napriek tomu, že im hrozili vysoké tresty. Medzi pytliakom a kniežacím lesným personálom dochádzalo k strom, ktoré pomerne často končili tragicky. Preto knieža Schwarzenberg roku 1817 prikázal všetky jelene na Šumave vystrieľať. Tento príkaz bol splnený údajne až v roku 1820 a úplne tak zanikla pôvodná šumavská populácia jeleňov. Až v roku 1874 tu bola zriadená aspoň ohrada s jeleňmi, a neskôr bola táto populácia vypustená do voľnej prírody. Dnešná jelenia populácia na Šumave tvorí potomstvo viacerých postupne vypustených poddruhov.

So Šumavou sa tiež spája označenie “Kráľ Šumavy.” Pôvodne bol za kráľa Šumavy označovaný jeleň, ako kráľ tamojších lesov. V časoch Československa, kedy sa množstvo občanov snažili utiecť cez železnú oponu do exilu, sa toto pomenovanie začalo používať v spojitosti s pašerákmi a prevádzačmi. A to aj v spojitosti s filmom Kráľ Šumavy natočeným na objednávku komunistickej strany, ktorá sa snažila zabrániť emigrácii z Československa a prevádzačov zaškatuľkovať ako zločincov. Najznámejšími kráľmi Šumavy boli Josef Hasil a Kilián Nowotny. Prvý menovaný dostal za svoje činy v roku 2001 medailu Za hrdinstvo od prezidenta Václava Havla.

Trasa, po ktorej prevádzači na Šumave prevádzali občanov, sa nazývala Kanál 54. Začínala nad Vimperkom, viedla cez nebezpečné šumavské rašeliniská, bolo potrebné niekoľkokrát preliezať kopce a končila v nemeckej obci Finsterau. Celá trasa mala 45 km.

S našim šťastím a škriekajúcim dieťaťom sme miesto jeleňov s rysa videli tak maximálne mravce. Pani v návštevníckom centre sa divila, vraj sa jelene bežne hádžu o pletivo aby pozdravili návštevníkov.

Trochu sklamaní si naprávame chuť pri rašelinisku Jezerní slať a pokračujeme k ďalšiemu výbehu. Tentokrát s vlkmi, ktorá sa nachádza v obci Srní. Vyhliadky tu majú riešené inak ako v Kvilde. Ponad výbeh vedie drevená lávka a je tu omnoho väčšia pravdepodobnosť niečo vidieť. A naozaj z 13 vlkov sme videli 10. Drvivá väčšina z nich spala, zvyšné oddychovali a v podstate sme nevideli žiaden pohyb. Takže v podstate to nebolo o nič lepšie ako v Zoo.

Opúšťame Šumavu a ihličnaté lesy sa razom menia na zelené lúky s rozkvitnutými stromami. Odkedy sme vyrazili, Milana intuitívne trápi množstvo plynu v plynovej bombe. Na fľaši máme indikátor, ktorému nerozumieme my, predchádzajúci majiteľ a ani personál pumpy. Netušíme koľko tam je plynu a ani kedy dôjde. Bolo by naozaj nepríjemné v noci mrznúť, hlave keď máme so sebou bábätko. Novú plynovú bombu sa nám podarilo vymeniť až na tretej benzínovej pumpe. Keďže sme vyrážali narýchlo a nepripravený, chýba nám aj francúzsky kľúč, ktorým by sme bombu vymenili. Tento problém sme vybavili veľmi rýchlo v blízkom väčšom meste.

Noc sme strávili na diaľničnom odpočívadle. Umyli sme seba aj Miminka. Náš karavan má na karavanové pomery veľmi neštandardné rozloženie a veľkú kuchyňu, kde môžeme pohodlné prebaľovať aj umývať bábätko. V momente keď sme išli kúpať Miminka, pristavil sa vedľa nás kamión s niekoľkými desiatkami bučiacich kráv. Samozrejme bola to rušňa noc, nielen kvôli rušnej diaľnici. Miminko už vyše dva mesiace v noci buntoší. Väčšinou jeden a pol hodiny. Ani túto noc to nebola výnimka. Navyše sa potvrdila Milanova intuícia. Náš spánok prerušilo aj ťukanie zapaľovača v gamatkách, ktorý sa beznádejne pokúšal zapáliť kúrenie. V daždi a tme bolo treba ísť vymeniť plynovú bombu.

Kúpeľné mestečko Mariánske Lázne

Po čiastočnej prebdenej noci dávame veľmi neskorý budíček a odchod z pumpy tesne pred 11tou. Máme si to užiť tak sa nikam neponáhľame.

V Mariánskych Lázniach parkujeme pri cintoríne. Tie na našich cestách vyhľadávame pomerne často, kvôli bezplatným parkoviskám a odpadkových košom, kde môžeme vyhodiť smeti, ktoré sa v karavane kopia rýchlejšie ako ceny nehnuteľností v Bratislave. Navyše okadené plienky kontaminujú celý priestor karavanu. Za test musíme zdolať poriadny kopec s kočíkom. To máme za to parkovanie zadarmo.

To najkrajšie v Mariánskych Lázniach je skompaktnené na malom priestore. Pre pacientov, ale aj návštevníkov sú verejne k dispozícii 3 minerálne pramene. Voda z jedného z nich je naozaj chutná, ostatné dve sú riadne vajcovky. Teda vody s vysokým obsahom sírovodíka, kvôli ktorému voda nepríjemne zapácha a chutí.

S Miminom si užívame najmä fontánu a aj keď tu nie je nič svetoborné, cítime sa tu veľmi príjemne a dokonca sa nám tu páči viac ako v Karlových Varoch, kam smerujeme.

Keďže dnešný plán už nestíhame, zastavujeme sa v malom mestečku Loket s peknou vyhliadkou na hrad. Sadáme si do reštaurácie a tam za nami príde maximálne… No nazvime to čašníčka v prechode. Chce nám kočík s bábätkom vysťahovať na chodník aby nezavadzal neexistujúcim hosťom v prázdnej reštaurácii. Dostatočne nás znechutila a tak odchádzame, aj keď jedlo vyzerá famózne. Celkovo sme si viackrát všimli, že Češi nie sú veľmi nápomocní keď vidia rodičov s deťmi.

Odtiaľ sme sa pobrali do lesa, kúsok od Kartových Varov, kde sme mali v pláne prenocovať. Vyzerá to presne ako bratislavská Koliba, ešte aj lanový park tu je. Cestou nám prebehlo cez cestu stádo divých sviniek a tak máme rešpekt vôbec vyjsť z karavanu.

Už sa nám takmer minula voda. Prekvapivo zisťujeme, že viac vody zožerie umývanie riadu ako umývanie vlasov. Na sprchu nám stačí tiež málo, po 5 litrov. Rozhodli sme sa, že riad budeme dávať do drezu a umyjeme ho až na najbližšej benzínovej pumpe.

Mimino škrieka celý večer. Postarší nemecký pár sa tomu našťastie len usmieva a rovnako sa bavia aj na jeho holej riťke a pindíkovi za oknom. Ráno ako každodennú rutinu skladáme posteľ. A stôl, ten nepoužívame vôbec, aby sme pre Mimina vytvorili aspoň malý priestor na hranie sa a pohyb, ktorý je v jeho aktuálnom veku nevyhnutný pre správny vývoj. Celkovo sa pri organizácii aktivít v karavane stále hľadáme. Chceme to zvládať čo najefektívnejšie, no jeden z nás je vždy vyblokovaný striehnutím na Mimina. Aj keď sa hrá sám, vždy ho musíme strážiť aby nepadol dozadu. Väčšinou vie už stáť sám ale keď stojíme s karavanom na krivo, tak má tendenciu padať. A tiež preto, lebo na dverách chýba detská poistka a on furt šahá na dvere.

Karlove Vary

Miminko už nezvláda ani krátke presuny. Je strašne usedený a nedokáže už ani zaspať počas jazdy. Všetci na internete radia kúpiť dieťaťu do auta novú hračku. My sme mu 2 týždne dopredu pobrali vybrané hračky aby si ich nepamätal a tešil sa z nich na novo. To prvé zabralo, to druhé žiaľ nie.

Pokračujeme návštevou Karlových Varov. Domnievame sme sa, že tu že strávime celý deň, keďže sú to najväčšie a najvýznamnejšie kúpele Českej republiky, s početnými prameňmi minerálnych vôd, ktoré sa používajú na liečbu žlčníka a tráviaceho traktu. Ten najteplejší, Vřído, má až 72°C a keď sa rozhodnete ochutnať ho, toalety sú hneď v budove za poplatok 20 Kč A keďže tých prameňov je tu tak nespočetne veľa, tak s tou vodou sa na toaletách asi aj splachuje. Tento prameň sa nachádza v budove a je usmernený do gejzíru. Vo vnútri je strašné sparno a z nejakého nepochopiteľného dôvodu je do budovy zakázaný vstup s kočíkom.

Počas prechádzky na promenáde nám dôjde, že sme opäť zabudli v karavane kočíkovku s plienočkami. Pri Vřídke som videla ešte jedného rodiča, ktorý rovnako ako my odignoroval zákaz vstupu s kočíkom a bežala som za ním, čo by nám náhodou nevedel pomôcť. Nemal, a tak sme začali potajomky nakúkať do všetkých okoloidúcich kočíkov aby sme sa pokúsili odhadnúť váhu dieťaťa a prípadne si popýtať plienočky od ich rodičov. A vyšlo to, hneď druhá mamina mám darovala rovno dve

Voda z Karlových Varov sa používa aj v bylinnom likéry Becherovka. V roku 1807 začal karlovarský lekárnik Jan Becher predávať bylinný likér podľa svojej vlastnej receptúry. Tento likér je dnes známy pod názvom Becherovka a jeho hlavnými prísadami sú vodu z Karlových Varov a zmes 32 druhov bylín. V dnešnej dobe sú v karlovarskom podniku len dvaja ľudia, ktorí poznajú celé výrobné tajomstvo Becherovky. Sú jediní, ktorí môžu vstúpiť do miestnosti zvanej „Drogikamr“ a raz týždenne pripraviť zmes bylín a korenín pre výrobu Becherovka. Táto zmes sa následne týždeň luhuje v alkohole. Extrakt sa zmieša s vodou a prírodným cukrom a nasledujúce dva mesiace “zreje” v dubových sudov.

Samotné Karlove Vary sú veľmi pekné, až na to, že s kočíkom sa na okolité rozhľadne nevieme dostať. Ostávame preto len v kúpeľnom údolí. Na to, že je to taká vychýrená destinácia je tu pekelne málo ľudí. Ani kávu si nemáme kde dať. Sú tu len dve otvorené reštaurácie, s terasami, kde nie je kam dať kočík. Hlavne, že raňajky robievajú až do 12:30. To sme my za normálnych okolností už aj po obednej kávičke. Všetko ostatné je ešte pozatvárané.

Už o 11-tej, kedy sme s prehliadkou kúpeľného mestečka hotoví, nás láka na obed s lokálnym welcome drinkom podnapitý český dôchodca. Túto možnosť s účinnou výhovorkou, ja šoférujem, ona kojí, sme si nechali utiecť a zamierili to mimo centrum za skutočným gastronomickým zážitkom v podniku La Hospoda.

V živote predtým som nebola na hajzloch v reštaurácii tak často ako v tomto podniku. Nie, nie z tej vody zo Vřídla, ale po Miminovi bolo neustále treba niečo umývať, utierať, kŕmiť ho, prebaľovať a vyhadzovať. Kým nám to pripravili, Mimino si trochu poliezol, tiež sa najedol a potom škriekal keď videl jesť nás. Klasika ktorú pozná každý rodič

Po tomto super gastro zážitku sa vyberáme na dlhý presun k Tiským skalám. Miminko zase nevedel zaspinkať v aute. Aby sa neopakovala predchádzajúca noc, museli sme si kvôli tomu dať zastávku na pumpe, a keď konečne zaspal, Milan sa rozhodol, že si dá tiež šlofíka. Z dlhej chvíle som si šla umyť vlasy a dala si kávu, na ktorú som vôbec nemala chuť, ale tak čo s načatým časom?

Miminko už nedokáže sedieť vo vajíčku. Vždy keď ho následne prebaľujem má otlačenú riťku. Snažím sa ho zabávať, neúspešne. Jediné čo ako tak zaberá je kŕmenie za jazdy. Všetko je špinavé, ale dieťa s chrumkou v ruke aspoň dočasne utíšené.

Tiské skaly

Relatívne neskoro sme došli do obce Tisá, na česko-nemeckom pohraničí. Už je dosť neskoro, ale stále malo hodín na večerné rituály. Rozhodli sme sa, že zo skál prejdeme aspoň kúsok. Kasa na vyberanie vstupného je už zatvorená. Aj prvých turistov stretávame až po pätnástich minútach. Bojíme sa, či to neprešvihneme, ale nakoniec sa to ukázalo ako najlepšie rozhodnutie. Len my a pieskovcové skaly vypínajúce sa nad nami. Pieskové chodníčky prerastené machom, borovicami a briezkami. A hlavne ticho a pokoj na nezaplatenie.

Cesta späť viedla po vrchole Tiských skál, s výhľadom na obec Tisá. A tak sme si odtiaľto rovno vyhliadli náš flek na prenocovanie. Na večeru sme si spravili parené buchty. Polotovary sa pripravujú ľahko, ale so skutočným varením to bude časovo náročnejšie. Ešte vyhodíme von z karavanu ďalšieho člena pavúčej rodinky. Už posledného. Potom sme sa už naučili spolunažívať s nimi.

Ráno sa vyberáme na malý okruh Tiskými skalami a pokladňa je stále zatvorená. Malý okruh už nie je taký impozantný ako ten veľký, ale zadarmo sa nesťažujeme. Keď ho končíme, vidíme, že v pokladni je konečne niekto kto vyberá vstupné. Keď mu však dávame eurá, len krúti hlavou, že to máme grátis.

Problémy pri servise karavanu

Náš karavan akútne potrebuje vypustiť šedú vodu a splašky. Nádrž na čistú vodu je tiež prázdna. Snažili sme sa ju doplniť, ale čistú vodu z nádrže nám doslova vypľúva. Neskôr sme prišli na to, že pri napúšťaní treba nechať priestor na prienik prebytočného vzduchu z nádrže. To ona nám “vypľúvala” vodu von. Na(ne)šťastie je vo vedľajšej dedine stellplatz. Miesto kde za poplatok môžeme vypustiť čo nepotrebujeme a napustiť čistú vodu.

Vonku začína byť poriadne teplo a v karavane tiež. Ale iba podľa teplomeru. Ten ukazuje 28°C ale pocitovo je v karavane príjemne. Všade sme pootvárali okná aby sa nám vetralo kým všetko poriadime.

Keďže servis robíme druhýkrát v živote, všetko patrične trvá. Prvý problém máme pri vypúšťaní šedej vody. Otvoríme a netečie. Otočíme karavan, či náhodou nestojíme v kopci a znova. Nič netečie. Keď sa však pokúsime doplniť vodu, zázračne to ide… Až na to, že dobíjanie nefunguje a až po preštudovaní kilometrového návodu sme zistili, že to funguje na dobíjanie kartičky, ktorú sme dostali pri rampe, nie na platobnú kartu. Milan ešte vydrbáva splašky a zisťujeme, že šetriť priestorom v kazete a splachovať minimom vody je tá najväčšia chyba, akú môže človek pri karavaningu urobiť.

Platiť kartou sa nedá. Automat síce berie aj eurá ale iba mince. Tie nemáme a tak Milan ešte ide rozmeniť peniaze do krčmy za rohom. Nie sme prvý ani posledný čo tam s takouto prosbou došli. Konečne môžeme vypadnúť. Zatvorili sme okienka v kuchynke aj pri sedení. Milan sa už lepí čo najbližšie k rampe aby dosiahol na ovládací panel. Keď v tom zrazu… rachot z kúpeľne! Čo k nám niekto nastúpil? Vbehnem dnu a v tom vidím tu, spúšť. Sme bez okna! Hajzlového! Všetko sme pozatvárali ale na toto sme zabudli.

V hneve ide Milan von. Často sa mu to nestáva, ale teraz aj nadáva. Snažím sa ho utíšiť, lebo viem, že bol v strese preto, že nič nefungovalo. Okamžite meníme plán. Musíme nájsť stavebniny. Dnes v noci má pršať, takže okienko musíme okamžite nejako zaceliť aby sa dážď nedostal dnu.

V Dečíne dvakrát zle odbočíme a nakoniec všetko potrebné náradie kupujeme v Kauflande. Ako pre nás tam čaká kompletná opravárska sada – mini vŕtačka, spojovacie Tčka, šróby a samozrejme duct tape. Milan sa neserie a všetko začína reparovať priamo na parkovisku. Moju pomoc nepotrebuje, preto varím a Mimino našťastie spinká.

Po hodine je okno zaplátané. Vyzerá to síce ako slav engineering, ale dočasne spĺňa svoju úlohu a to je hlavné. Môžeme pokračovať vo výlete

Modlivý důl

Pri obede si trochu oddýchneme. Dnes sme sa už dosť vyčerpaní. Hlavne psychicky a preto už neplánujeme žiaden veľký program. Haha…

Poberáme sa na malý turistický okruh cez Modlivý důl. Ten povodne nemal s modlitbami nič spoločné a volal sa Smolný důl, pretože tu boli smolné pece. Začalo to nenápadne, povesením obrázka Panny Márie a Ježiša. Neskôr boli tieto obrázky nahradené posvätenými obrázkami, ktoré následne vystriedala drevená kaplnka, a tú, kaplnka vytesaná do skaly.

To, že je to turistický okruh som si myslela asi iba ja. Od Modlivého důlu sme prešli k Dedovým skálam, kde sme mali zísť na hlavnú cestu. Po hodine ma už poriadne bolel chrbát od nosenia bábätka v nosiči. Podľa mapy sme sa mali pustiť strmým zrazom, ktorý vyzeral nepriechodne aj pre turistu bez bábätka. Tak takto v žiadnom prípade! Musíme sa časť cesty vrátiť späť aby sme sa dostali naspäť ku karavanu.

Tento výlet bol úplne mimo mojich predstáv. Z 30 minútovej prechádzky zrazu bolo jeden a pol hodiny v náročnom teréne. Presne ako hovorí náš prvý predmet, ktorý sme si kúpili do karavanu. Tabuľka s nápisom Get lost! Ktorá by sa dala preložiť dvojako. Trochu vulgárnejšie ako “vypadni“ alebo slušnejšia verzia “zatúlaj sa.” Tak teraz sme sa!

Sklársky región Novoborsko

Nachádzame sa v oblasti Nového Boru, miesta s dlhoročnou sklárskou tradíciou. Sklárske hute sa podľa archívnych dôkazov vyskytovali v tejto oblasti už v 13. storočí. V polovici 18. storočia z tadiaľto putovalo sklo aj na ruský cisársky dvor či do Versailles. Po druhej svetovej vojne boli domáce remeselné dielne, menšie sklárske manufaktúry a firmy znárodnené a zlúčené do jedného národného podniku. Sústreďovanie sklárskej výroby na Novoborsku bolo zavŕšené v roku 1967 výstavbou prvého sklárskeho kombinátu v Čechách. Po páde režimu vzniklo v Novoborsku množstvo malých a menších sklenárskych firiem. Aj keď sa za storočia v technike výroby skla zmenilo mnoho, naďalej zostáva rozhodujúca ručná práca, ktorej hodnotu umocňuje remeselná zručnosť a cit jeho tvorcu pre krásu a estetiku.

Vybité baterky po návšteve Modlivého důlu ideme dobiť do reštaurácie HUŤ v Novom Bore. Popravde sme nejdeme ani tak kvôli hladu ako kvôli tomu, aby si Mimino mohol trochu poliezť. A tiež preto, že v tejto reštaurácii fúkajú sklo a vyrábajú sklárske výrobky priamo pred očami konzumentov Všetko, čo sa len dá, je v reštaurácií zo skla. Svetlá, bar, zrkadlá, dokonca aj dvere na záchode, čo si naozaj mohli odpustiť

Hlavnou myšlienkou reštaurácie HUŤ je možnosť vidieť na vlastné oči, čo obnáša sklárske remeslo a vidieť tvorbu skla v priamo prenose, pri konzumácii úžasnej českej gastronómie.

Miminko je z toho vzrušený. Celú dobu ziape a vyrušuje ostatných návštevníkov reštaurácie. Nie tak z toho skla ako z toho voľného výbehu. Aj jedlo je perfektné. Len na tom hudobnom playliste by naozaj mohli pracovať. Čo sa týka hudby nie som náročná, vypočujem si takmer všetko ale kombinácia Jóžin z bážin, Ňňňňuyork, Elán a na záver ešte No name,… to fakt nie!

Noc sme prekempovali kdesi v poli pri kaplnke. Na potvoru pršalo a cez rozbité okno sa nám dostala voda. Ráno teda ako prvé riešime kúpu duct tapu a sanujeme škáry.

Panská skála

Dážď s prestávkami pokračuje a my sa šplháme na Pánskú skálu, najstaršie geologické chránené územie na území Českej republiky. Čadičové teleso, Pánská skála, vzniklo počas rozsiahlej treťohornej činnosti v Čechách. Hornina skaly vystúpila na povrch z hĺbky približne 30 km a predstavuje zbytok lávového prúdu, starého približne 30 miliónov rokov. Pri homogénnom pomalom chladnutí sa vyvinuli päťboké až šesťboké stĺpce s priemerom okolo 20 cm, ktoré stoja zvislo bok po boku a majú dĺžku cez 20 metrov. Malebné jazierko, v ktorom sa odráža ikonická Panská skála, vzniklo ťažbou kameňa.

V daždi má toto miesto atmosféru ako írske Giant’s Causeway. Výstup je kratučký ale nevedomky vyberáme náročnejšiu lezeckú cestu na vrchol. S turistickým nosičom je to celkom adrenalínový výstup. Až na pol ceste dole som si uvedomila, že som zabudla Mimina pripútať, lebo som riešila zateplenie, vietor a dážď.

Hrad Sloup a Samuelova jeskyne

Ďalej pokračujeme k hradu Sloup. Počasie sa diametrálne mení a nepremokavé bundy vymieňame za kraťase. Už vstup do hradu je veľmi sľubný. Z hradu zostali len zbytky niektorých priestorov a budov, kedysi vytesaných do pieskovcového brala.

Prevažnú časť prehliadky areálu predstavujú bývalé pustevny, skalný kostol, ambit, kaplnky, vínne terasy a ďalšie objekty, ktoré tu boli umelo vytvorené v období baroka. Na baroko sa odvolávali aj neskoršie pomenovanie Poustevnický kámen (Einsiedlerstein).

V roku 1679 bol hrad aj s hradnou skalou venovaný pustovníkom, ktorí tu žili dokopy 102 rokov. Postupne sa ich tu vystriedalo šesť a každý sa svojou troškou podpísal na dnešnom vzhľade hradu.

Na hrad Sloup sa chceme pozrieť aj z výšky. To je tá najkrajšia perspektíva. A tak ideme k Samuelovej jeskyni, jaskyni pustovníka Samuela, ktorý si túto jaskyňu vlastnoručne vytepal za 17 rokov. Potom sa rozhodol presunúť sa do inej jaskyne, kde ho však zavraždili a olúpili. Ten najkrajší výhľad na hrad Sloup je z vrcholu tejto jaskyne.

Na noc sa vraciame na to isté miesto, ku kaplnke. Čaká nás tu však malé prekvapenie. Chlapík, ktorý tu venčí dve ary. Necháva ich tu lietať nad poľom. Jedna sedí na strome a nechce sa vrátiť. Tak na ňu majiteľ použije vydieračskú technikou, ako na malé dieťa. Zabuchne dvere auta a odchádza. A funguje to! Ara v momente roztiahne krídla a letí za autom. Mimochodom, Česi milujú papagájov.

Na večer zisťujem ešte jednu vec o karavaningu a rodičovstve. V karavane sa dieťa nevyhadzuje do vzduchu. Ja sprostá som takto jebla Malému hlavu o strop

Kokořínsko

S ľútosťou obchádzame Máchovo jezero. Nevychádza nám už čas, keďže na tomto mieste by sme chceli zotrvať dlhšie a vstrebať jeho atmosféru. Vysoké borovice, mach a vôňa živice. A nádherné jazero ľadovcového pôvodu, jediné v Českej republike. Atmosféra Pobaltia, v ktorej človek nepotrebuje k šťastiu nič. Stačí mu dýchať ten vzduch.

A tak sa urýchlene presúvame do Kokořínska. Jeho najväčšou atrakciou sú dve neograbane vytesané Čertove hlavy v pieskovci. Práve tu stretávame najviac turistov za celý týždeň, asi vďaka blízkosti k Prahe. Autor týchto hláv Václav Levý vytvoril viacero umeleckých diel v oblasti Kokořínska. A evidentne bol pri svojej práci najradšej sám. Preto sa vždy trepal do strmých kopcov aby za ním nikto neliezol a neotravoval ho. Pri zdolávaní týchto terénov musím na dieťa v nosiči dávať pozor ako vodič karavanu na alkovňu.

Čertove hlavy majú výšku 9 metrov, čo na prvý pohľad nie je tak veľa, ale v skutočnosti sú to druhé najväčšie reliéfy hláv na svete. Väčšie si už len Mount Rushmore v americkej Južnej Dakote. Václav Levý na nich pracoval 5 rokov, v období romantizmu (1841–1846).

Zaujímavým miesto je aj jaskyňa Klácelka, z dielne toho samého umelca. Na tomto mieste sa stretávame s podobnou humusáčinou ako v Krumlove. Namiesto výkalu je tu však menštruačná krv, priamo pred vstupom do jaskyne.

Okrem týchto hendikepov a extrémne rozbitých ciest, je Kokořínsko neuveriteľne krásna oblasť. Azda najkrajšie je to v okolí hradu Kokořín, kde sa úzka cesta zarezáva do vysokých pieskovcových skál. Za návštevu určite stojí aj Šemanovický důl, ale nám sa tu nepodarilo zaparkovať karavan. Navštívili sme preto aspoň kamenné hríby Pokličky a ich nekonečné schody.

Kutná Hora

Ako si to mierime smerom domov, vychádza nám čas ešte na krátku zastávku. Vôbec sme to nemali v pláne, ale na záver ešte navštevujeme Kutnú Horu. Obaja sme tu boli ako deti a obaja si z toho takmer nič nepamätáme, takže super, bude to takmer ako nové miesto!

Cestou prespávame na diaľničnom odpočívadle, kde nie sú sprchy ani prípojka na vodu. Na toaletách nám padol dudlík na zem a Miminko dostal poriadnu hnačku. Priebeh výletu bol pohodový, takže na záver sa to musí ešte trochu skomplikovať.

Prišli sme do centra Kutnej Hory a relatívne rýchlo zistili, že to najzaujímavejšie, kostnica Sedlec, sa nachádza ešte tri kilometre odtiaľto. Keď sme sa už naskytli na tom správnom mieste, zistili sme, že vstupenky sa dajú kúpiť iba ako kombo katedrála + kostnica. Pritom návšteva katedrály nám prišla ako strata času. Holé steny mi neprišli ničím výnimočnejšie ako dedinský kostol u babičky.

Komické je, že vedľa kostnice sa nachádza múzeum tabaku a sídlo továrne Philip Morris, predajcu elektronických cigariet IQOS. Na spropagovanie svojej značky si mohli vybrať aj vhodnejšie miesto ako vedľa kostnice, kde je uložených 60 000 kostier mŕtvych ľudí.

Kostnica Sedlec bola spočiatku len kaplnkou, kde na spodnom poschodí pripravovali pozostatky zosnulých k pohrebu. Po zrušení cintorína koncom 15. storočia boli exhumované kosti uložené v spodnej časti kaplnky a v blízkom okolí. Následne ich v roku 1511 poloslepý sedlecký mních poukladala do niekoľkých vysokých pyramíd. Do dnešnej vyzdobenej podoby upravil kostnicu až rezbár František Rint, približne v roku 1784.

Toto miesto je morbídne a fascinujúce zároveň. Podchvíľou si miesto lebiek predstavujem odrezané hlavy s vlasmi. Ten chlap čo sa rozhodol poukladať na poriadok 60 000 kostier mal takmer určite Aspergerov syndróm!

A tak sme neplánovane otestovali karavan, prešli 1600 km, prevažne po okresných cestách, zistili kopec nových vecí, urobili desiatky kixov, navštívili nové miesta, dali priestor bábätku aby sa oťukalo v novom prostredí. Mimino to tu za týždeň pocikal, ogrcal, vydrbal na zem misku s kašou. Niekoľkým ľuďom ukázal riťku cez okno. Ale na oplátku sa naučil hrať sa sám. Veľa škriekal. Od radosti. Z maličkostí, z paličky, šišky, z kúska machu, z ľudí za oknom. Ak sa detský škrekot považuje za prejav šťastia, Miminovi sa karavaning z nás troch páčil najviac

Nepohnojili sme toho už dosť?

Nasledujúce výlety po Slovensku, Balkáne, Taliansku a Škandinávií sme si odtočili dalšie zoznamovačky a problémy s karavanom. Všetko sa to zbehlo v priebehu nášho prvého roku s karavanom.

• Poprvé sme zistili, že v servise nám odfaklilo komín. Zistili sme to v daždi a tak opravu bolo nevyhnutné realizovať hneď. Najprv sme na prekrytie komína použili plechovku od konzervy s ananásom. Hneď na to sme vyrobili nový komín z plastovej misky a máme ho tam doteraz.
• Ďalším omylom bolo, keď sme pri spúšťaní odvetrávania chladničky nasadili naopak trubičku, ktorá na nás vypadla. Dôsledkom toho bolo, že sme nasledujúce 3 týždne neustále čuchali plyn v obytnej časti, vždy keď bol karavan v pohybe.
• Naozaj nepríjemné bolo keď sa nám podarilo zavzdušniť celý vodný systém. Čiastočne to bolo spôsobené tým, že sme do nádrže na pitnú vodu napustili vodu z lesného potoka a s ňou aj drobné nečistoty, ktoré následne oslabili a znefunkčnili čerpadlo. Kvôli týmto problémom sme na balkánsky roadtrip vyrazili so 4-dňovým meškaním.
• A ešte na záver tripu, nám začalo za jazdy niečo plieskať o karavan. Uvolnila sa tesniaca gumička, ktorá tesní šróbiky na hornej lište karavanu. V tom momente zaznela Milanova pamätná hláška: Tak na dnes by sme to mali.
• Celkovo sme na dalších výletoch riešili ešte dalšie 2 veľké opravy. Rozvody a rozbité ložisko v kolese. Čakala nás aj oprava spojky, ale tej sme sa naštastie vyhli rýchlim fixom nórskeho servisáka, ktorý na nás nemal čas. Takže sme to mali grátis
• A ako tak cestujeme, zistili sme, že dĺžka výletu je priamo úmerná cene opravy. Takže sa už úprimne teším na zazimovanie

The post CESTOPIS: Naša prvá cesta s karavanom a čo všetko sa dá dovrzať za jeden týždeň appeared first on TripLovers.

Už sa vám niekedy zvrhol víkend? Tak nám sa to stalo v Lošticích, hneď potom ako sme navštívili múzeum Olomouckých tvarůžků. Priamo z múzea sme putovali do aromatickej podnikovej predajne a stade do niekoľkých tvarůžkových reštaurácií! Z obzerania si opevnení v Olomouci sa to z ničoho nič zvrhlo na bohémsky gastro víkend, plný tvarůžkových špecialít, ktorých sa nie a nie dojesť

Obsah:

• Zlaté dukáty zapáchajúcich olomouckých syrečkov?
• Múzeum Olomouckých tvarůžků A. W.
• Tvarůžkový GASTRO VÍKEND

Zlaté dukáty zapáchajúcich olomouckých syrečkov?

Olomoucké, alebo loštické syrečky sú formou mäkkého zrejúceho syra, ktorý sa vyrába v Lošticiach, neďaleko Olomouca. Vyznačuje sa silnou arómou, ktorá je dôvodom pre malé percento kriku v našej domácnosti Odjakživa ich voláme kvargle, no v Lošticiach sme sa dozvedeli, že sú to tvargle! Akože made from TVAroh

Podomácka receptúra Olomouckých syrečkov začína v dedinkách moravského regiónu Haná, ešte niekde v 16. storočí. Vyrábajú sa z 2x pomletého tvarohu a soli, ktorý sa necháva dozrievať a sušiť, pričom naberá žlto-oranžovú farbu. Vďaka špeciálnemu baleniu prebieha dozrievanie syrečkov ešte aj v čase ich prevozu do regálov obchodov. Sú tiež výnimočné pre svoj veľmi nízky obsahu tuku (cca len 1%)

História produkcie olomouckých syrečkov začína v malej dedinke Loštice asi 30 km severozápadne od Olomouca. Do konca 19. storočia si tvarůžky vyrábali ľudia iba pre vlastnú spotrebu. Nápad produkovať tvarůžky a následne ich ďalej predávať vo väčšom dostali až Jozef Wessels so synom Aloisom. Postupne do tohto nového biznisu zatiahli celú rodinu.

Spočiatku začínali ako rodinná manufaktúra, ktorá predávala svoj tovar iba v Lošticích a blízkom okolí Olomouca. Názov olomoucké syrečky dostali až vtedy, keď sa s nimi vo veľkom začalo obchodovať na Olomouckých trhoch. Svoji slávu si získali najmä potom čo si ich obľúbili Habsburgovci vo Viedni.

Múzeum Olomouckých tvarůžků A. W.

Výroba tvarůžkov dodnes prebieha v Lošticích, kde nájdeš aj Múzeum Olomouckých tvarůžků A. W.. Vstupné je 60 Kč (2,30 €) a expozícia ťa prevedie celou históriou výroby tvarůžkov. Návšteva múzea zaberie približne 1 hodinu. Jej súčasťou je 1 krátky dobový film o tom ako začala firma A. W. vyrábať a predávať tvargle, a jeden krátky film na štýl “Ako sa to robí,“ venovaný modernej výrobe tvarglí.

Pre deti je prichystaná jedna milá rozprávka o tom ako Tavrůžek (alias Smelly) išiel študovať na akadémiu syrov. Samozrejme končí happy endom

Tvarůžkový GASTRO VÍKEND

Tvarůžkové jedlá môžeš nájsť v širšom okruhu Olomouca no skutočné špeciality nájdeš hlavne v obci Loštice. Prehliadka múzea končí v podnikovej predajni, kde ťa okrem strašného smradu ohúri aj obrovské spektrum produktov, o ktorých si ani netušil! Od mäsových produktov dochutených olomouckými syrečkami ako sú jaternice či klobásy, cez tvarůžkové krekry až po pasty v tube.

Po výdatnom nákupe najrôznejších syrových dobrôt sme postupne prešli niekoľko reštaurácií na námestí v Lošticiach. Boli sme ohúrení aké recepty dokázali domáci z olomouckých syrečkov vymyslieť a stále zachovať typický český ráz týchto jedál Aj keď sa tvarůžky v týchto kombináciách bežne nepoužívajú, fakt sa k týmto jedlám hodia! Tu je prehľad tých, ktoré sme stihli ochutnať cez víkend

Smažené tvarůžky

Vyprážané olomoucké syrečky sú jedno z najklasickejších jedál, ktoré jednoducho zoženieš aj mimo Loštíc. Originálne olomoucké syrečky sú obalené v trojobale a ešte dodatočne obalené vo vajíčku a strúhanke aby sa syreček neroztiekol pri vysmážaní. Malé zlaté dukátiky sa takmer výlučne servírujú s hranolkami.

Cena: 125 Kč (5 €)

Tvarůžkový tatarák

Olomoucké tvarůžky v tataráku prekvapivo neboli príliš výrazné a celé jedlo malo viac menej neutrálu chuť. V tomto podaní bol tatarák najemno nastrúhaný syr dochutený paprikou. Mimo sa dokonca nechal oklamať a celú dobu si myslel, že tam je aj trocha mäsa. Nebolo K tvarůžkovému tataráku sme dostali poriadne mastné hrianky a množstvo cesnaku.

Cena: 150 Kč (6 €)

Tvarůžky v bramboráku

Olomoucké tvarůžky zapečené v bramboráku sú pre nás tým najlepším jedlom, aké sme v Lošticích vôbec ochutnali. V bramboráku sa veľmi intenzívne zvýraznila chuť olomouckých tvarůžkov. Navyše je to jedno z jedál, ktoré by som mohla zvládnuť pripraviť aj doma

Cena: 115 – 140 Kč (4,50 – 5,50 €)

Voňavá cesnačka s tvarůžkama

Cesnaková polievka a v nich niekoľko kusov nakrájaných olomouckých syrečkov, ktoré sa roztápali a ťahali po lyžičke. Voňavá cesnačka je dosť ťažké jedlo kvôli samotnému cesnaku, no krásne táto polievka vonia – po cesnaku, nie po olomouckých syrečkoch

Cena: 50 Kč (2 €)

Tvarůžkové lokše

Na tvarůžkové lokše sme natrafili iba náhodou v Tvarůžkovej cukrárni v Lošticích. Veľmi chutná bola už samotná zemiaková lokša, ktorá je základom. Smotanovo-tvarůžková plnka už iba podčiarkla úžastnosť tohto jednoduchého jedla.

Cena: 35 Kč (1,40 €)

Tvarůžková zmrzlina

Tvarůžková zmrzlina je slaná a naozaj je v nej tie tvarůžky cítiť. Prvý dojem z nej bol fakt hnusný, ale čím dlhšie sme ju jedli, tým bola tá chuť prijateľnejšia Najlepšie je ju kombinovať s inou zmrzlinou a postupne si človek na tú chuť zvykne.

Cena: 30 Kč (1,20 €)

Okrem týchto jedál ti tu spravia aj panini, pizzu, langoše a môžeš dokonca vyskúšať aj cookies s olomouckými tvarůžkami Nám najviac chutili lokše a bramboráky s tvarůžkami. Oboje odporúčam ochutnať práve v Tvarůžkovej cukrárni v Lošticích

K tým sladkým jedlám sa nám olomoucké syrečky až tak nehodili, ale bola to naozaj zaujímavá skúsenosť Každopádne si k tomu treba dať poriadne horké české pivo (nie tvarůžkové). Verím, že ti tento článok zachutil a prajem poriadne smradľavý víkend v Lošticích

The post GASTRO VÍKEND – domovina Olomouckých syrečkov appeared first on TripLovers.

Navštívili sme novootvorenú Stezku korunami stromů v Janských Lázních a bol to neopakovateľný zážitok!

Obsah:

• Parkovné a organizačné informácie
• Stezka korunami stromů
• Kde ešte takéto stezky nájdeš
• Koľko nás stál tento výlet?

Parkovné a organizačné informácie

Aj keď je otváracia doba až od neskorých 9:30 a pri pokladniach už stoja davy ľudí, rozhodne sa nebudete tlačiť, chodník je obrovský a ľudia sa tu hneď rozpŕchnu. Pravdepodobne v neskorších hodinách už nie sú také rady. Platba kartou je možná iba pri platení vstupného. Parking platíte pri odchode v automate ale potrebujete drobné, my sme nemali Stojí 70 Kčs na deň (skoro 3€).

Náučný chodník pomedzi koruny stromov je vhodný pre všetky vekové kategórie aj keď informačné tabule sú adresované skôr pre menších, rovnako ak prekážky na ceste. Chodník je prístupný aj pre kočíky a vozíčkárov. Psy majú do areálu vstup zakázaný, nechať ich ale môžete bezplatne v klietkach pri vstupe.

Stezka korunami stromů

Drevená konštrukcia s netradičným tobogánom uprostred, v ktorom sa ide “nasucho” osloví každého. Z tejto konštrukcie sa cez deň stáva hotové ľudské mravenisko čo môžete vidieť aj na našom videu

Tobogán síce vyzerá byť strmý ale v skutočnosti bola jazda na naše sklamanie dosť pomalá. Jedna jazda stojí 50 Kčs (2€) a môžu sa spustiť aj deti od 6 rokov. Ak sa aj ty chystáš na tobogán, nemusíš riešiť žiadne dlhé nohavice, všetci dostanú kobercovú podložku Celková výška vyhliadkovej veže je cca 42 metrov a nachádza sa nad korunami stromov, takže si pre istotu nezabudnite “neprefúkavú” bundu.

Na konci náučného chodníka sa nachádza obchod so suvenírmi, bezplatné WC pre návštevníkov a “táckareň” pre hladošov, ktorá nás veľmi neoslovila.

Návšteva stezky Vám zaberie okolo hodiny, s deťmi možno viac. Je otvorená každý deň okrem 24. decembra. Nezabúdajte si však pred návštevou skontrolovať predpoveď, v prípade nepriaznivého počasia má prevádzkar nárok Stezku z bezpečnostných dôvodov úplne uzatvoriť!

Kde ešte takéto stezky nájdeš

Češi to proste vedia. Jeden skutočne dobrý nápad a zárobková atrakcia je na svete, preto Vás určite neprekvapí, že takýchto náučných chodníkov je viac. Informácie o vstupnom na jednotlivých stezkách si jednoducho nájdete prostredníctvom odkazov nižšie:

• CZ – Stezka korunami stromů Krkonoše
• CZ – Stezka korunami stromů Lipno
• CZ – Stezka v oblacích
• D – Baumwipfelpfad Bayerischer Wald
• SK – Chodník korunami stromov Bachledka
• SK – Čajka v oblakoch, Bojnice

Koľko nás stál tento výlet?

Vstupné (2x dospelí) + tobogán (2x) + parkovné = 20,77€

The post Stezka korunami stromů – ako zažiť niečo nové! appeared first on TripLovers.