Naša tretia európska honeymoon cesta v poradí, sa opäť niesla vo vagabundskom štýle. Vyše 2 týždne sme sa motkali Pobaltím a to hlavne Litvou a severným Poľskom. Tento trip bol úplne iný ako všetky doterajšie. Výrazne pokojnejší a pomalší s minimom pamiatok. Viac o kempovaní pri jazerách a drobných zážitkoch ako o cestovaní 🙂
Obsah:
- Prechod cez POĽSKO s malými zastávkami
- LITVA plná pokoja a prírodnej krásy
- SEVERNÉ POĽSKO a konečne aj BALTSKÉ MORE
Prechod cez POĽSKO s malými zastávkami
Naša prvá zastávka pobaltskej cesty: Domov dôchodcov Čadca. Smer sever sme vyberali zámerne práve preto aby sme mohli počas pracovných dní navštíviť našich blízkych. Kovidové opatrenia však nepovoľujú takmer nič a aj kytica musí ísť do 7 dňovej karantény 🤦♀️. Zo stretávky pochopiteľne nič nie je a tak prekračujeme slovensko-poľské hranice. Tu už COVID nikto nerieši a tak vstupujeme do Poľska s neskontrolovanou potrebnou dokumentáciou.
Prvú noc spíme na odpočívadle. Vyspali sme sa naozaj komfortne. V aute už máme toľko vychytávok, že je naša kvalita spánkou porovnateľná s tým čo máme doma 🙂 Ráno vyťahujeme našu novinku. Koťogo – malý mokka kávovar na cesty. Samozrejme prvá káva nevyšla a začala obtekať zo všetkých medzierok. Ďalšie pokusy už boli omnoho lepšie.
Prvá zastávka – koščeľ alebo pierogy?
Naša prvá zastávka v Poľsku smie viesť k jednej z dvoch najtypickejších veci v tejto krajine – koščeľ alebo pierogy. Nakoľko smerujeme po diaľnici A8 smerom na Litvu a križujeme mesto Czestochowa, zastavujeme sa v bazilike na Jasnej Gore.
Na parkovisku sa pýtame koľko stojí parkovné a postarší pán nám poľštinou odpovedá, že tu to funguje ako keď v kostole vhadzuješ do zvončeka. Dáš koľko chceš a nemusíš dať nič 🙂
Prehliadka baziliky nám zabrala 2 hodiny. Keby nebolo korony, zdržali by sme sa aj na omši. Tu obmedzenia na počet ľudí v kostole nemajú. Pri odchode sme ešte pánovi na parkovisku vhodili 1€. Zlotovky sme si ešte nevyhrali ale peniaz ako peniaz 😉
Cesty a jazdenie v Poľsku
Iba niektoré úseky diaľnice sú spoplatnené mýtom. Kvalita ciest na diaľniciach a hlavných cestách je dosť dobrá, no čím ďalej ide človek od hlavnej tým sa to zhoršuje.
Na diaľnici je strašne veľa kamiónov, akoby nevedeli tranzitnú dopravu presunúť na koľajnice. Ale nemôžeme sa sťažovať, práve preto je v Poľsku vybudovaná sieť služieb pre kamionistov. Preto sú toalety a sprchy dostupné takmer všade a náš štýl cestovania so spaním v aute je tak omnoho pohodlnejší 😉
Čo sa týka jazdenia tak je to občas dosť creepy. Predbiehajúce sa kamióny, obiehanie sprava a najmä preraďovanie sa bez blinkra (alias jebnutie sa do najmenšej medzery) robí z Poľska severský Balkán. Ako tak sledujem tento štýl jazdenia nejde my do hlavy prečo som vybrala na výlet Poľsko, keď sme tu pred dvoma rokmi mali nehodu, práve kvôli tomu, že si niekto neskontroloval spätné zrkadlá 🙁
https://www.facebook.com/watch/?v=941170033104874
Krása Pobaltia začína vo Varšave
V najhoršom možnom čase (piatok o 16-tej) sme dorazili do Varšavy. Auto sme nechali na neplatenom parkovisku, ktoré sme si našli podľa aplikácie park4night. Máme v pláne tu aj prespať, no ako sme zistili, na parkovisku niekoľko takýchto podobných vagabundov doslova býva.
Vyberáme sa do centra. Chceli sme použiť hromadnú dopravu ale stále nemáme poľské zlotovky. Na menenie peňazí sme si už odvykli. Ako tak po Varšave hľadáme bankomat, všade sú len tie zasraté podvodnícke bankomaty Euronet. Neskôr na nej narážame po celom Poľsku. V samotnom centre Varšavy sme konečne našli aj iný, hneď vedľa Euronetu.
Centrum Varšavy na nás pôsobí rozprávkovo aj keď sme už obaja Varšavu navštívili dávno predtým. Tehličkové hradby, prvá typicky pobaltská architektúra a jednoliate domy ale každý aspoň v inej farbe.
Pred Kráľovským palácom si dávame romantickú večeru. Naše európske mini honeymoon číslo 3 🙂 K jedlu sme si dali aj pivo Tyskie, čo nebol najlepší nápad. Moja slabá pečeň geologická to samozrejme nezvládla a z jedného piva som bola ako Mimo hovorí “najebanučká.”
Veľmi nešťastne sme až potom večeri išli do kostola sv. Jána. Prvý krát v mojom živote som do kostola vošla opitá. Vtom sa prejavil boží hnev. Spustil sa silný lejak a Boh ma tak prinútil spytovať si svedomie v jeho svätostánku. Spolu s nami sa v kostole skrývalo niekoľko desiatok ľudí… hriešnikov.
Ráno sa budíme na našom parkovisku s ostatnými vagabundami. Parkovisko je čiastočne zatopené a ako ideálny raňajkový pľac to nevyzerá. Zobrali sme stoličky a išli vyskúšať malú pláž pri rieke ale natrafili sme na niečo ako schátrané a opustené Tyršovo nábrežie v socialistickom štýle. Ideálne miesto na naše prvé skutočné pobaltské raňajky 🙂
Nedá mi to ale musím sa vyjadriť aj k verejným toaletám vo Varšave, ktoré sú priam úžasné. Aj pri našom sleeping pľaci jedny také boli. Sú vkusne urobené, plne automatické, dajú sa platiť aj kartou a jedno použitie stojí 1 zlotovku čo je asi 25 centov. Z našich skúseností boli vždy čisté a mali dostatok toaletného papiera, mydla a dokonca aj teplú vodu. Človek má na ich použitie 20 minút, potom sa otvoria dvere. Takže sa smiešne peniaze extrémne plnohodnotná služba. Také by som si priala aj na Slovensku.
Dopoludnie vo Varšave trávime v parku s veveričkami, alebo po poľsky s wewericszkami. Park Lazienki Królowskie má na dĺžku asi 2 kilometre a je tu toho na pozeranie vážne dosť. Práve v tomto parku som pred rokmi s kamarátmi navštívili mineralogické múzeum. Navštívili sme ho len preto, že vstupné bolo bezplatné. Po jeho nudnej prehliadke som skonštatoval: “To musia byť chorí ľudia čo študujú šutre.” A o 3 mesiace na to som si podala prihlášku na geológiu 😀
Presun do Litvy a o cestách za Varšavou
Cesta je strašné jednotvárne už od Katowíc, ale preto sme sem išli. Ja som sa nejako naladila na to aby som si to užila a cestu som práve naopak stále sledovala. Nesnažila som sa byť na telefóne alebo si niečo čítať, len som chcela sledovať tie symetricky vysadené borovice a brezy. A aj keď sa scenérie 2 týždne nemenili užili sme si to 🙂
Diaľnice v Poľsku v skutočnosti nie sú rovné. Stále sa vlnia aj keď podľa mapy je to večná rovina. Je to iné ako keď cestujeme cez Podunajskú nížinu alebo Maďarsko, lebo na Pobaltí sú prevažne lesy a nie len polia.
Pred poľsko-litovskými hranicami nás zaujala ešte poľská mini verzia Hory krížov, ktorej originálnu verziu v Litve neplánujeme navštevovať, kvôli nútenej obchádzke Kaliningradu. Takže Horu krížov máme aspoň takto v malom 🙂
LITVA plná pokoja a prírodnej krásy
Cesta sa však mení v Litve. Diaľnice ale aj bežné cesty boli stavané rovno lebo im v ceste nestojí nič iné len rovina vertikálne aj horizontálne. Inak keď to ukážeš rukou tak je to ako kríž, možno preto sú takí kresťania. Tiež je tu len minimum polí, prevažujú lesy s občasnými pasienkami. Ale schválne hádaj, koľko sme videli kamiónov s drevom? Iba jeden jediný! Aj keď sme ojedinele zahliadli nejaké rúbanisko nikdy to nebola lysina. Vždy tam nejaké stromy nechali aby zvieratám poskytovali aspoň čiastočne útočisko 😉
Spanie v aute
Pobaltie je na cestovanie našim štýlom, teda so spaním v aute ako stvorené. Takmer na všetkých parkoviskách sú dostupné aspoň TOITOI záchody (väčšinou fakt čisté). Keď si spomeniem, aké boli TOITOI-ky na festivale Pohoda, moje srdce vyskakuje od radosti osem metrov. Zohnať sprchu tiež nie je problém, veď sme predsa v kamiónových krajinách. Väčšinou sa dajú takéto potreby riešiť na benzínových pumpách a aj mimo diaľnic 🙂 Nájsť pekné miesto na kempovanie tiež nie je problém a pritom nikdy nechýbajú odpadkové koše. Pri jazerách sa dokonca nachádzajú aj prezliekacie kabínky pre otužilcov, ktoré sem tam využijeme aj my. Predsa len prezliekanie športovej podprsenky po ležiačky nie je veľmi pohodlné 😛
Príchod do Litvy
Hneď po vstupe do Litvy hľadáme naše prvé miesto na prenocovanie. Našli sme naozaj nádherné jazero. Jeho názov naozaj neviem, lebo názvy v Litve sú také komplikované, že ani neriešime kde poriadne sme. Orientujeme sa skôr podľa svetových strán.
Gruto parkas
Naše putovanie Litvou začíname od kraja, v blízkosti bieloruských hraníc. Chceme navštíviť Grūto parkas, čo by malo byť niečo ako park výstavy sochárskeho umenia z čias socializmu. Pri vstupe sme nepríjemné prekvapení, keď sa dozvedáme, že vstupné stúplo na 10€. Akoby tie sochy potrebovali nejakú prehnanú údržbu… Po vstupe sme to však pochopili. Samotné socialistické sochy asi nie sú také zaujímavé a súčasťou parku je aj akási ZOO náhodných zvierat, o ktoré sa treba postarať.
Grūto parkas je miesto, kde si človek môže priplatiť za to aby si zaspomínal na to dobré zo socialistických čias. V reštaurácii ho obslúžia pionieri a v pouličnom stánku si môžeme dať kvas za 2€. Okrem toho sme videli asi 50 rôznych vyobrazení Lenina a niekoľko desiatok búst socialistických pohlavárov, ktorých mená nám nič nehovorili a ani k nim nebolo nič uvedené 🙁
No predsa sa tu našla jedna úplne úžasná vec a ňou boli staré kovové socialistické preliezky, ktoré si pamätáme aj my (Mileniáli). Vybláznili sme sa tu bez hanby ako za detských čias a okrem pľuzgierov na rukách sme si odniesli aj svalovicu na miesta o ktorých ani nevieme. Najvtipnejšie na tom je, že kvôli preliezkam a pripomenutiu radosti z detstva sme museli cestovať až do Litvy 😀
Šakotis – podivné vyzerajúci koláč
Z parku smerujeme do hlavného mesta Vilnius. Ešte predtým sme našli potraviny kde nás oslovil podivné vyzerajúci koláč, ktorý nám vzhľadom pripomínal vianočný stromček. Samozrejme sme si jeden hneď kúpili na ochutnanie 🙂 Ľahko ho zohnať, predávajú ho takmer v každých väčších litovských potravinách. Je výrazne žltý a je v ňom poriadne cítiť vajíčka. Veľmi sa drolí a aj keby to bol vhodný darček z dovolenky, skôr by sa rozsypal akoby sme prišli domov.
V národnom parku Dzūkios nájdeš najkrajšie lesy
Miesto na obed a dezert sme si našli v odbočke odbočky priľahlého lesa národného parku Dzūkios. Všade naokolo sú len borovice vysadené do radov, na ceste je piesok a v lese machový koberec, ktorý pôsobí ako prírodná deka. Rozprávkovému lesu chýba už len červená čiapočka, ktorú naháňa vlk 🙂
Po obede s ešusu sa zastavujeme v mestečku Merkiné. Parkujeme pod mostom a hodnotíme, žeby to bolo ideálne miesto na prespanie. Spať pod mostom??? Ešteže je málo hodín 😀 V Markiné nás upútala rozhľadňa do korún stromov ale bezplatná. Je z nej výhľad na borovicový les, siahajúci až za horizont a meandrujúcu rieku, pri ktorej stoja obrovské zvieratá. Žeby zubre? Prebleslo nám naivne hlavami. Nie, boli to len kravy. Ešte výstup na hrad, ktorý tu už nie je. Ale aspoň výhľad naň je obstojný. Zostal po ňom už iba kopec a na novo tu osadili vlajku.
Vilnius – mesto kde kolobežkárom úplne jebe
Po mikrospánkovej ceste rovno sme sa konečne dostali do Vilniusu. Toto mesto nám hneď pripomenulo Bratislavu. Všetko je drahé, doprava je katastrofálna, nájsť voľné parkovacie miesto vo večerných hodinách je nemožné, často narážame na bezdomovcov a architektúra niektorých budov nápadne pripomína Štefánikovu ulicu. Na tom všetkom sa len smejeme. No to čo nás tu naozaj štve je množstvo elektrokolobežiek a násť ročné deti čo sa na nich preháňajú a ohrozujú premávku na cestách aj chodníkoch. Možno keby začali chodiť pešo neboli by také tlsté, hovoríme si pri pohľade na ne.
Kostolov je tu ako v Ríme. Z vyhliadky The hill of Three Crosses som ich napočítala 18 a potom ma to prestalo baviť, takže je ich viac. Je ich tak veľa, že sú postavené aj rovno za sebou. Táto vyhliadka sa nachádza o čosi vyššie ako je hrad, takže má človek mesto ako na dlani.
Špeciality litovskej kuchyne
Ako sa tak motkáme mestom, chceme ochutnať niečo litovské, no reštaurácie ktoré ponúkajú litovské jedlá sú plne obsadené a na stôl sa čaká. Pritom počet turistov v Litve vôbec nie je vysoký. V časovo zložitej spleti niekoľkých dní sme sa do týchto reštaurácii predsa dostali. A to konkrétne do reštaurácie Etno Dvaras kde nám chutilo naozaj všetko čo sme si objednali. Robia tu hlavne litovské jedlá za celkom prijateľné ceny odpovedajúce centru.
Vyskúšali sme šialene ružovú polievku šaltibarščiai (v preklade studený boršč) z kefíru, cvikle a uhorky servírovanú na studeno s uvarenými horúcimi zemiakmi. Pokračovali sme zemiakovou klobásou s údenými kúskami mäsa a opraženou cibuľkou a na záver sme sa dotlačili obrovským mäsovým pirohom.
V priebehu dní sme navštívili viacero zaujímavých miest vo Vilniuse. Napríklad malé open air múzeum v zapadnutej štvrti vilniuského Pentagonu. Samotné open air múzeum nebolo príliš zaujímavé, no jeho dominanta áno. Ňou bol obrovský veterný mlyn, pred ktorým bola osadená značka – žiaden De la Mancha!
Alebo tiež socialistická budova opery. Večer sme sa vybrali na rooftop oproti nej do Opera clubu. Výťah pôsobil veľmi nespoľahlivo, tak sme sa odhodlali ísť radšej pešo. Práve tam začínal koncert a chceli po nás 10€ za vstup. Ukecali sme ich na 2 minúty, že chceme len vidieť budovu opery zhora. Ten koncert bolo počuť až na ulicu 😀 Inak super bar, miesto aj atmosféra 😉
Vo Vilniuse sme sa chceli aj normálne ubytovať a nie spať v aute. Ale skončilo to tak, že keď sme prišli na naše zabookované ubytko, hľadali sme asi 20 minút parkovanie, ktorý tam mal byť. Domáci nás chcel postaviť na miesto kde by nás do rána oškrabali, prípadne by nám na auto napísali nejaký litovský vulgarizmus. A tak sme sa dohodli na zrušení ubytovania a išli spať k náhodnému jazeru.
Honeymoon vo väznici Lukiškės
Najväčšou TOP-kou Vilniusu bola návšteva väznice Lukiškės v blízkom centre mesta, ktorej návštevu nám odporučil lotyšský kamarát Dmitry. Najlepšiemu zážitku z Litvy však predchádzalo najhoršie nakupovanie lístkov cez internet v živote. Lístky sa dajú kúpiť jedine elektronicky, pričom webová stránka je úplne neintuitívna a iba v litovčine! Bola z toho priam celovečerná udalosť. Kým to Mimo zvládol ja som si umyla aj vyfénovala svoje dlhé, husté vlasy, čo je asi tak trištvrte hodina 😀
Väznica Lukiškės sa používala ešte v roku 2019 a už v tom čase tu prebiehali prvé prehliadky súbežne s bežným fungovaním väznice so skutočnými väzňami a bacharmi. Po tomto roku boli väzni rozmiestnený do nápravných zariadení po celej krajine. Bola to súčasne jediná väznica v Litve a to z toho dôvodu, že bola dimenzovaná aj pre potreby okolitých krajín.
Na začiatku išlo iba o úradnú stanicu kde trestancov triedil prípadne si odpykávali len krátke tresty. No táto stanica nepostačovala a kvôli výstavbe novej bola tá pôvodná zbúraná. Nová a výrazne väčšia väznica sa realizovala na začiatku 20. storočia a na svoju dobu ponúkala veľmi nadčasové a moderné riešenia.
Prehliadka trvala len 2 hodiny, no už to bolo dosť dlho 😀 Postupne sme si prešli všetky podstatné priestory a podozvedali sa množstvo zaujímavostí o fungovaní väznice, živote väzňov ale aj dozorcov. Celá prehliadka začala procesom prijímania do väzenia, pokračovala do svätýň, navštívili sme najrôznejšie cely, sprchy, návštevné miestnosti, dielne a ostnaté oplotenia so psami.
Zaujímavosťou je, že cely kde boli väzni na dlhodobé tresty a doživotie vyzerali ďaleko lepšie ako tie na krátke tresty. Bolo to preto, lebo keď niekto prišiel len na 20 dní tak mu bolo salám-párky, že tam niečo rozleje a neumyje. Mali podobný postoj ako majú študenti k internátom. Dokonca mali vo zvyku vyryť do steny kalendár a odškrtávať si dni.
Väzni mali len 1 hodinu denne povolenú stráviť vonku. Zvyšok času trávili v celách. Na sprchu mali len 15 minút týždenne… to by som skončila niekde uprostred procesu umývania vlasov 😀 No a dozorcovia to tiež nemali ľahké. Väzenie fungovalo iba na 24 hodinové zmeny. A predstava, že tak dlho kukáš na chodbu s pozamykanými dverami tiež nie je závydeniahodná.
Celá prehliadka bola vedená interaktívnou formou, pričom sme zo všetkých reagovali najčastejšie, mali najviac otázok ale aj odpovedí. Naša sprievodkyňa sa divila ako dobre poznáme väzenský život. Ešte divnejšie jej prišlo, keď sme jej oznámili, že toto je naša honeymoon.
V dnešnej dobe je väzenie využívané ako alternatívny priestor s ateliérmi, múzeom, barom a koncertnými priestormi. Aktuálne má prenájomca zmluvu do roku 2023. V priebehu toho sa dá väznica navštíviť, potom sa uvidí lebo domácim sa to veľmi nepáči. Nechcú mať v centre mesta väznicu a všeobecne stavbu evokujúcu niečo negatívne. Preto obyvatelia Vilniusu chcú dať väznicu Lukiškės zbúrať a urobiť tam niečo nové.
Pavlovas Respublika
Dopravné zápchy vo Vilniuse nás ubíjajú preto veríme, že sa sem už nevrátime. Mierime opäť k bieloruským hraniciam, kde v 18. storočí založil katolícky kňaz Paweł Ksawery Brzostowski malú roľnícku samosprávu, ktorú pomenoval po sebe – Pavlovas Respublika.
Mala rozlohu 30,4 km2 a žilo tu len 800 ľudí, no napriek tomu mala táto mikrorepublika vlastný parlament, armádu, zákony, vlastnú menu a dokonca si razili vlastné mince. Pavlovas Respublika existovala len 26 rokov keď ju Brzostowski v dôsledku definitívneho rozdelenia Poľsko-litovského štátu predal čím zanikla.
Litva a jej postoj k drevu
Napriek niektorým podobnostiam, už po pár dňoch pozorujeme medzi Slovenskom a Litvou niekoľko fatálnych rozdielov. Týka sa najmä dreva, čo si uvedomujeme až keď vidíme prvý a súčasne posledný kamión naložený drevom. Rozdiel je ten, že aj keď majú dreva nadbytok, neťažia všade. Približne 33% plochy krajiny je zalesnenej a až 30% všetkého dreva spracovaného v Litve sa dováža z Ruska, Ukrajiny a Bieloruska. Teda neplienia si vlastné. Rozdiel vidíme aj v oplotení pozemkov. Zatiaľ čo na Slovensku sa susedia predháňajú, kto postaví vyšší a širší múr v Litve ploty takmer všade kde sme boli chýbajú.
Najvyšší bod Litvy
Čisto z recesie sme sa rozhodli dosiahnuť aj najvyšší bod Litvy – vrchol Aukštojas v nadmorskej výške 293 m n. m.. Bolo to vyčerpávajúcich 400 metrov od auta 😀 A keďže sme mysleli aj na cestu späť, na vrchole sme si dali víťazné tortilly. Okrem skaly označujúcej najvyšší bol Litvy sa tu nachádza aj rozhľadňa, ktorá má tak výšku 3. poschodia a výhľad široko ďaleko to teda rozhodne nie je. Všade naokolo sú len stromy. Vidno odtiaľto len 2-3 vlnky reliéfu na ktorých stoja 4 domy. Do Bieloruská nie je vidno vôbec lebo týmto smerom sú stromy vyššie ako samotná rozhľadňa aj keď sú hranice len 2 km odtiaľto.
Stred Európy
Rovnako z recesie sme navštívili aj jeden z mnohých stredov Európy. Tento, ktorý sa nachádza asi 25 km severne od Vilniusu vypočítali nejakí Francúzi, ktorí brali do úvahy aj Kanárske ostrovy, Azorské ostrovy, Island, Špicbergy a pohorie Ural.
Záver dňa trávime pri ďalšom jazere. Varíme si, hráme dámu, pozeráme seriál a uvažujeme aj nad kúpaním. Teda aspoň ja, ale ostalo to iba pri úvahe. Vonku je 11°C… pobaltské leto. Voda je teplejšia, ako vzduch, preto umývam riady v jazere. Namiesto žinky používam trstinu. Ide to neuveriteľné dobre a to som pôvodne chcela dať dole iba ten sajrajt, ktorého som sa nechcela dotknúť rukou 😉
Ráno sa presúvame len kúsok do chorobne upravenej ale krásnej dedinky na jazere – Molėtai. Stále je nám zima a tak sa vyhrievame na móle nad jazerom. Chladné rána v Litve nás donútili pohľadať v supermarkete rukavice. Mali len záhradkárske, ale aj to pomôže 😀
Národný park Aukštaitija
Tento deň máme na pláne návštevu národného parku Aukštaitija. Pre nás je to najsevernejšie miesto nášho tripu. Začíname v múzeu včelárstva, ktoré je urobené formou mini open air múzea. Gift shop pred múzeom v litovskom podaní bol veľmi skromný. Lavica a na nej poukladaných niekoľko desiatok včelárskych produktov. Ceny za ne, však skromné neboli. Vstupné do múzea je iba 4€. Toto a väznica Lukiškės sú jediné miesta v Litve, ktoré naozaj stáli za vstupné.
V nádherných borovicový lesoch si varíme obed. Uvažujeme aj nad sprchou. V lese by sme si vedeli dopriať súkromie ale odkedy sme na Pobaltí riešime jeden hlavný problém. Teplo, zima, teplo, zima. Neustále sa obliekame a vyzliekame. Naša sprcha do auta ostáva naďalej nevyužitá, preto smerujeme k ďalšej zaujímavosti. Vodnému mlynu v obci Ginučiai. Je veľmi podobný tomu v Jelke. Pozrieme malú a rýchlu výstavu a pokračujeme na jednu z mnoha rozhľadní v regióne. Výhľad je fascinujúci iba jednou jedinou vecou a to pozerať sa na ďaleké nič zapadajúce za horizontom.
Keďže po dvoch dňoch opäť chceme sprchu, večer sme zastavili pri náhodnom kempe a opäť strávili večer pri jazere, ako doposiaľ každý jednu noc v Litve 🙂 V Litve sme už niekoľko dní a doposiaľ sme každý večer trávili pri jazere no napriek tomu nás neotravovali žiadne komáre. Aj tým je zima 😛 Kemp má vlastnú vyhliadkovú vežu, vážne! Ráno sme na ňu vybehli a videli ako sa hmla plazí po hladine.
Najznámejšie miesto v Litve – Trakai
Tehličkový hrad na jazere Galvės je najznámejšie miesto v Litve, ktoré sa vybaví aj úplným anticestovateľom. V skutočnosti som očakávala ďaleko viac turistov ako ich tu bolo. Šéf spomínal že tu uvidím aspoň 10 neviest vo svadobných šatách. Nuž, nevideli sme ani jednu.
Keď sa blížime k hradu cez drevený mostík, počujeme známu pieseň. Stojí vojak na varte, na varte. Spieva akýsi Litovčan na harmonike a vzápätí sa pri ňom pristavuje skupinka českých turistov. Vy mluvíte česky? Pýtajú sa ho a Litovčan iba nemo krúti hlavou. Toto bola jediná známa reč, ktorú sme v Litve počuli. Výnimočne sme na tomto Pobaltskom tripe nestretli žiadneho Slováka. To sa nám stalo zatiaľ len raz v živote, toto leto na našej prvej svadobnej ceste v Albánsku a Macedónsku.
Vstupné do hradu stojí 12€, plavba loďou po jazere 5€. Lenivosť a poloprázdna peňaženka vyhrávajú 😀 ide sa na plavbu loďou. Vyberáme sa späť na breh kde sa nachádzajú za rovnakú cenu fency luxusné lode so strieškou. O ten luxus nám ani tak nejde, skôr o tu striešku. Takto nás neoserú čajky. Ešte jeden pohľad na šoféra: “To toto decko bude šoférovať??” Predsudky 😅
Po plavbe chceme vyskúšať miestnu špecialitu. Kibinai, pečené taštičky s mäsovou plnkou. Problém je len v tom, že vôbec nie sme hladní a napriek zdvorilosti si aj tak objednáme iba 1 kus. Omnoho väčšiu atrakciou ako samotné jedlo sú tlsté vypasené vrabčeky, gúľajúce sa od stolu k stolu, ktoré vyžierajú bohato natrúsené zvyšky cesta 😀
Jedna z ďalších umelo vytvorených atrakcií v Litve je Anjelská hora. Nachádza sa severne od Trakaiského hradu a je to akási kópia už spomínanej Hory krížov ale tentokrát vo verzií anjelikov. Začali ju vytvárať v roku 2009, osadili tam každým rokom niekoľko sôch a postupne tam ľudia začali nosiť a vešať ďalších anjelikov. Je to len krátka a nie príliš pôsobivá zastávka.
Kernavė – od praveku po robotické kosačky
Ak chceš vidieť najčlenitejšiu morfológiu v Litve, tak musíš navštíviť Karnavė. Nachádzajú sa tu dokonca 2 mikrozosuvy. Inak je tu len 5 kopčekov, na ktorých boli v skoršom stredoveku postavené opevnenia. Nezachovalo sa z nich pochopiteľne absolútne nič, aj napriek tomu že to v 14. storočí bolo hlavné centrum vtedajšej Litvy. Môžeš si tu o tom niečo prečítať, prípadne sa prejsť múzeom a obzrieť si nálezy od praveku po stredovek.
Nás však najviac zaujali novodobé zaseknuté sochy robotických kosačiek. Vypustili ich tu niekoľko a čo je fakt najvtipnejšie je, že chodia úplne hocijako a každá jedna si mapuje celé územie sama. Preto sú všade len línie pokosenej trávy. Polovica z nich len tak stojí lebo je vybitá. Stoja v kopci lebo ho nevedia zdolať a nevedia sa vrátiť do nabíjacej stanice. Proste tam pomaly umierajú.
Na večer sa presúvame do neďalekého tmavého lesa. Sú tu ohniská, hojdačky, altánok a posedy. Niečo ako bratislavské mestské lesy ale bez ľudí. Ideálne miesto na opekačku ak by tu nebol zákaz klásť otvorený oheň. Bez neho to pôsobí strašidelne. Pokocháme sa ešte výhľadom na meander v šere zapadnutého slnka a ideme si do auta pozrieť seriál.
Lithuanian Folk open air museum
Predpovede počasia hlásia škaredé upršané počasie na celý nasledujúci týždeň. V tomto malom nešťastí sa na nás usmialo šťastie, keď sme si ráno mohli pod altánkom v pokoji a v suchu pripraviť kávičku z koťoga. Ako málo stačí k spokojnosti… 🙂
Vyberáme sa do 60 km vzdialeného Kaunasu kde chceme okrem iného navštíviť Lithuanian Folk Museum alias skanzen. Pred vstupom vejú vlajky Litvy a Európskej únie. Asi aj tu chcú dať jasne najavo kam Litva patrí. Nám je to jasné aj bez toho, keď platíme klasické európske vstupné.
V open air múzeu sa nachádza takmer desiatka dediniek, každá odzrkadľujúca jedinečnosť konkrétneho regiónu. Nachádza sa tu aj akási hlavná dedinka, ktorá pôsobí ako kulisa z westernového filmu. Každý dom na jaj námestí je iný a vôbec spolu neladia. Sú veľmi nevkusne uložené vedľa seba a aj na detské fuj sa pozerá lepšie.
Každú výstavu kontroluje nejaká babuška. Až začínam chápať výšku toho vstupného, keď musia vyplácať toľko ľudí. Popisky k exponátom sú iba v litovčine ale to je úplne jedno, lebo kvôli zábranám na ne ani nedovidíme. Čo nás tu ale zaujalo a boli to pre nás novinky sú dve veci. Krájač chleba a litovské dreváky – klumpes. Areálom sme sa motkali 8 km a poslednú dedinku sme dokonca vynechali. Tie domčeky sú síce nádherné, ale už sme z toho boli unavení 😛 Navyše to zlé počasie…
… ktoré pokračovalo aj poobede. Sotva sme si uvarili obed už sme sa skrývali pred lejakom v aute. Toto nemá zmysel, hovoríme si a pustili sme si radšej ďalší diel seriálu. Asi v polovici lejak zoslabol na dážď. Tak sme sa aspoň presunuli ďalej.
Kaunas a Slavic boys on wall
Zaparkovali sme asi na najdrahšom možnom parkovisku v Kaunase a zaplatili parkovné na 2 hodiny s predpokladom, že v tomto meste bude aspoň čo pozerať. V meste možno, ale v centre takmer nič. Jediná zaujímavosť je pozostatok hradu, ktorý je ako osmina Trakaiského hradu a zopár grafitov na stenách budov. V utíchajúcom daždi sa poberáme spať do mestského lesa uložiť sa k spánku.
Kaunasom pokračujeme nasledujúce ráno. Konkrétne navštevujeme Fort IX kaunaského opevnenia. V samotnej Litve ale aj v Poľsku sa nachádzajú desiatky tehličkových opevnení, no väčšinou je ťažké sa do nich dostať. Najčastejšie slúžia na súkromné podnikanie a ešte častejšie na vojenské účely.
Prechádzame múzeom, ktoré bolo svojho času aj koncentračným táborom. Páči sa nám, že tu okrem toho majú aj múzeum fašizmu a hneď vedľa múzeum okupácie Sovietskym zväzom. No zo všetkého najviac nám imponuje obrovská socialistická socha za múzeom.
V Litve sme mali zostať len 4 dni, nakoniec z toho bol týždeň. Ešte sme sa zastavili na poľsko-litovskej hranici aby sme si uvarili obed. Pri tom ako si varíme nás začali naháňať invazívne bezulitové slimáky. Vyrojili sa na nás z trávy, kde nič nebolo. Ešteže naše jedlá z konzervy sú časovo nenáročné a stačí ich ohriať 😀
SEVERNÉ POĽSKO a konečne aj BALTSKÉ MORE
Cezhraničné šoky
Smerujeme späť do Poľska. Ponáhľame sa. Chceme navštíviť zubriu rezerváciu, tá ma však tie najhoršie možné otváracie hodiny na svete. Od 9-11 a od 16-18. Nestíhame to a už sa pomaly zmierujem s tým, že tie lesné monštrá vypasené trávou neuvidíme. V tom sme ale prešli hranicu a na našich hodinkách sa čas posunul dozadu. V Litve je iný čas ako v Poľsku a tentokrát nám to hrá do karát. Yes! Stihneme to 🙂
Ešte pred zubrou stanicou sa zastavujeme v OBI. Potrebujeme kúpiť plynovú bombu na varenie. Cítime sa tu ako doma. Tento rok sme realizovali niekoľko menších prerábiek a v OBI sme boli varení pečení. Tu v Poľsku sa cítime rovnako. Personál nás doviedol až k regály s plynovými bombami a tu nás čakalo nemilé prekvapenie. Nemôžeme veriť tomu čo vidíme. Bomba stojí 19,99… WTF plyn dráhy jak kokaín! A asi tak po 20 sek nám doplo, že to je v poľských zlotých. Ach, tieto cezhraničné šoky. Poľsko je oproti Litve neuveriteľné lacné 😀
Uvidíme zubríky!
Najviac žijúcich jedincov zubra v Európe žije práve v Poľsku. Pred zubrou stanicu prichádzame akurát tesne po otvorení. Vstupné je len 4 zloty, takže necelé euro, no pri tom čo vidíme máme pocit akoby to bolo zadarmo.
Zubor je bylinožravec čomu je ťažko uveriť pri pohľade na jeho rozmery. Je vyšší ako my a dlhý takmer ako naša KIA. Živí sa trávou, lístím, kôrou a dokonca aj machmi a lišajníkmi. Denné spapá až 60 kg potravy a jedenie je jeho hlavná činnosť dňa 🙂 Vo výbehu máme možnosť zakúpiť si krmivo pre zubrov za 10€. Na bylinožravca dosť drahé, to radšej nakŕmime seba.
Z blízka ich sledujeme ako vykonávajú svoje biologické potreby. Oháňajú sa chvostami a odháňajú muchy, močia a nechávajú sa hladkať od turistov, ale iba niektorých. O moje pohladenie nestoja a radšej ich nechcem dráždiť. Hneď ako sme opustili zubriu stanicu nás na ceste upozorňujú nové značky UWAGA NA ŁOSIE na čo prišla Jankyna spontánna reakcia s iskričkou v oku A UVIDÍME AJ LOSÍKY?
Keď nemáš na Azory, ideš aspoň na Mazury
Na Mazurskej jazernej plošine s nachádza cez 2700 jazier, ktoré vznikli eróziou pri topení ľadovcov, podobne ako jazerá vo Fínsku. V okolí jazier sú super cesty pre motorkárov, výhľady na jazerá, časté zákruty, aleje a pekné scenérie. Našim útočiskom pre návštevu jazier je mestečko Giżycko. Je tu pláž, stánky, kolotoče, reštaurácie a k pomeru ako je tu pekne mi príde, že je tu nepochopiteľné málo ľudí. Asi všetci okrem nás majú na tie Azory. Ono ich je tu dosť ale čakali by sme viac. Možno že sa zľakli predpovedí počasia 🙂
Pobrežie jazier si naozaj užívame. Jazerá svojou veľkosťou naozaj pripomínajú more. Cítime sa ako v Chorvátsku až na tú teplotu a množstvo vrstiev, ktoré máme na sebe oblečené.
Aj v Poľsku pokračujeme v tradícii správania pri jazere. Až na rozdiel, že oproti Litve sa nám výrazne zhoršilo počasie. Kempy v okolí jazier majú všetky celkom veľa sťažností na hluk a nočné diskotéky. Náš nie je výnimkou, aj keď hluk ide od vedľa, šíri sa všade. Najhoršie na tom je, že nám púšťajú vypalováky z 80. rokov. Polish disco!
Ráno opäť leje, preto sa z kempu neponáhľame a spod striešky si vychutnávame rannú kávičku a jablkové koláčiky. Chceme začať návštevou pevnosti Boyen aby sme sa aspoň čiastočne skryli pred dažďom. No počas nášho užívania si rannej pohody sa počasie aspoň ako tak umúdrilo. Nie žeby bolo pekné, ale je aspoň použiteľné.
Plavba po Mazurských jazerách
Preto hneď meníme plány a vyberáme sa do prístavu v Giżycku na turistickú plavbu loďou po Mazurskych jazerách. Plavba s názvom 3 jazerá, 3 kanály v 1 hodine stojí len 30 PLN, čo je asi 7€. Veľmi dobrá suma za takýto výlet. Nakoniec sa nazbieralo dosť veľa turistov a museli sme prestúpiť na väčšiu loď 🙂
Loďou sa plavíme viac po kanáloch ako jazerách. Jeden z kanálov je dlhý až 2400 m a bol postavaný v 18. storočí. Na chvíľu sa cítim ako v Holandsku. Celú dobu obchádzame pevnosť Boyen, no sprievodca ju ani nespomenie. Z lode ju vôbec nevidno.
Celú dobu plavby nás trápi jedna nepríjemnosť. SLNKO. Áno aj keď prší, trápi nás slnko. Stále si na oči nasadzujeme okuliare a hneď si ich dávame dole. S nimi zle s bez nich ešte horšie. Keď si ich nasadím je všetko tmavé, keď ich dám dole ťahá mi oči. Každopádne takto to je po celú dobu nášho Pobaltského tripu ale teraz voda počas plavby zintenzívňuje jeho silu.
Pevnosť Boyen
Po plavbe sa zastavíme na rýchly obed pričom nás čašník pochváli že máme: “bardzo pjeknu poľštinu” a ďalej na nás pokračuje plynulou poľštinou 😀 S poobednou gastrodemenciou ideme do neďalekej pevnosti Boyen, o ktorej sa v areály nedozvedáme absolútne nič! Sú tu síce super urban opustené priestory, kde sem tam v nejakom rohu žije tuberkulóza ale o samotnom objekte sa dozvedáme akurát tak veľké prd. V obrovskom opevnenom objekte, ktorý má na šírku asi trištvrte kilometra sa nachádza niekoľko absolútne nesúvisiacich výstav. Niekedy prechádzame úseky kedy ideme len lesom alebo lúkami so stožiarmi elektrického vedenia a vôbec nemáme pocit žeby sme práve stali na historickej pamiatke. Taktiež sa tu nachádzajú náhodne diery v zemi, čo musí byť pre rodičov s deťmi úplná nočná mora.
Začína sa to sr*ť
Na parkovisku bojujeme s pretrvávajúcou gastrodemenciou. Varíme si už tretiu kávu a v tom sa stala tá najhoršia vec, aká sa vám môže stať keď spíte v aute. Stúpila som do HOVNA! Teraz budú musieť ostať topánky vonku aj napriek dažďu.
Strašidelné situácie dnešného večera pokračujú ďalej. Na našom prespávacom mieste ma na TOITOI -ke napadol pavúk. Ale nie len tak. Vliezol mi priamo do rozkroku! Očividne som narušila jeho pokojný domov v rolke toaletného papiera. Mimochodom, TOITOI-ky na Pobaltí sú prevažne veľmi čisté a nesmradľavé, ale tento malý okupant nás veľmi prekvapil.
V noci začína poriadny lejak. Hluk mohutných kvapiek dopadajúcich na plechovú strechu auta mi ani tak nevadí, ale moje ohovnené topánky budú ráno úplne zvlhnuté. Fuck!
Po niekoľkých minútach silného dažďu zisťujeme, že nám do auta zateká. Cez okenné sieťky nám začala do auta presakovať voda. Dosť veľa vody. Okamžite ich musíme dať dole. Mimo, oblečený len v pyžamku vybieha von do dažďa. Ja zatiaľ hľadám nejakú igelitku kam by sme ich dočasne mohli odložiť, lebo sú úplne celé nasiaknuté vodou. Nuž, nie každý deň sú Vianoce.
Hitlerove bunkre – Wolfsschanze
Vynechávame naše príjemné ranné rituály a na kávu ideme na pumpu. Raňajky jeme v aute. Toto sú nevýhody takejto formy cestovania, ale mohlo by to byť ešte horšie… napríklad necestovať nikam, nemať možnosť cestovať alebo stopovať a nemať ani možnosť skryť sa v aute.
Skoro ráno sa dostávame ku jednému z hlavných útočísk Adolfa Hitlera z čias druhej svetovej vojny – Wolfsschanze alebo po našom Vlčí brloh. Z pomedzi iných útočísk, práve tu Adolf strávil za 2. svetovej vojny najviac času. Súčasne sa na tomto mieste odohral jeden z najznámejších atentátov na Hitlera – Valkýra. Dokopy bolo na Hitlera vykonaných až 40 neúspešných atentátov a tieto bunkre opustil až keď bola Červená armáda len 15 km od neho. Napriek tomu, že o Vlčom brlohu nepriatelia vedeli, nikdy ho nebombardovali. Dôvody prečo naň nikdy nezaútočili nie sú známe.
Berieme si audiosprievodcu a napriek neprestávajúcemu dažďu sa vyberáme prezrieť si bunkre a pozostatky Vlčieho brlohu. Dážď má svoje výhody, nie sú tu takmer žiadny turisti a dodáva to atmosfére vojnových čias. Ale keby zoslabol nesťažovali by sme sa.
Obrovská masa betónu a železa ukrytá v lese pôsobí monumentálne. Veľkosťou nám pripomína stupu Mingun Pahtodawgyi v Mjanmarsku. Všetky bunkre sú obrastené zeleným nasiaknutým machom. Tie najväčšie sú ako matrioška. Je to bunker ukrytý v ďalšom bunkri. Keď Nemci opúšťali Vlčí brloh chceli ich zničiť. Preto použili na každý jeden bunker až 8 ton TNT ale aj tak niektoré z nich iba popraskali. Tomu sa hovorí kvalitná práca 😉 Asi dva bunkre sú ešte ako tak zachované a sú sprístupnené. Inak je do ostatných vstup zakázaný aj keby sa do nich potenciálne dalo ísť, ale na to by museli zamestnať viac personálu.
Len taká zaujímavosť na záver, Adolf Hitler nepil alkohol ani kávu, nefajčil a dokonca bol vegetarián 😀
Poľská kuchyňa môže byť chutná iba s dobrým kuchárom
Po prehliadke sme sa vybrali ďalej a cestou sme sa zastavili v potravinách Žabka. Kúpili sme si nealkoholické kávové pivo. Pôvodne sme hľadali medové ale nemali tak sme náhodou našli toto. Je celkom zaujímavé, nie úžasné ale dobré. Vhodné ako darček do práce. Jasné, že potom sme ho už nenašli. Pri kupovaní tohto piva sme boli tak excited, že sme nedali nablokovať jablká a skoro sme ich ukradli 😀 Bol to dosť trapas lebo jablká stáli len 27 centov.
Kvôli silnému dažďu sme sa rozhodli odbaviť dnešný obed v reštaurácii. V prvej varili len polievky. Vstúpili sme do druhej, kde nám oznámili, že otvárajú až o 12- tej, čo malo byť o 15 minút. No keď sme sa vrátili dvere boli zamknuté… taký slovenský prístup. Tretí sme vyskúšali kebab, ktorý mal dvere otvorené dokorán, ale keď sme vošli dnu, oznámil nám, že ešte nemá otvorené. Po tom ako sme vyskúšali všetky reštaurácie v tomto mestečku sme sa presunuli do ďalšieho a pokračovali v hľadaní. Štvrtá reštaurácia vyzerala nádejne ale bola plne obsadená. V piatej nebola ani obsluha. A v šiestej sme sa konečne usadili. Nejaká rodinka tu práve oslavovala krštiny, tak veríme, že sa oplatilo hľadať.
Sklamanie však prichádza veľmi rýchlo, už pri pohľade na jedlo. Na stôl nám priniesli pirohy sušené a rebierka tukové 🙁 Obed bol odporný a čašníka sa nás naivne pýta či “šmakovalo.” Ani nechceme vedieť ako moc odpornú kávu majú. Radšej sme si v tom neprestávajúcom daždi vytiahli naše koťogo priamo pred grckovou reštauráciou aby sme mali dnes aspoň niečo dobré.
Hrad Malbork
Po fakt odpornom obede si chceme napraviť chuť ale nie je kde a čím. Radšej pokračujeme v niekoľkohodinovej ceste do mesta Malbork, kde sa nachádza najväčší tehličkový hrad na svete. Vyzerá ako Trakajský hrad v poľskej verzií, ktorý odpovedá veľkosti krajiny. No keď zisťujeme šialené ceny za parkovanie či použitie WC, máme pocit, že sme v Bojniciach. Výhodou je, že v cene vstupného máme aspoň audiosprievodcu a dokonca v českom jazyku. Konečne bude prehliadka trochu pohodlnejšia 🙂
Na hrade Malbork naozaj nadobúdame pocit stredoveku a je to jedno z tých NAJ miest aké sme na Pobaltí navštívili 🙂
Ako aj inde na Pobaltí aj v Malborku predávajú zmrzlinu na každom kroku, napriek tomu, že tu je tak 60 slnečných dní v roku. Dokonca aj brigádnička má na hlave zmrzlinu.
Gdańsk a kávička pri bezdomovcoch
Cestou do Gdańsku vyhliadame z auta losíky. Dopravné značky na ne upozorňujú, tak tomu aspoň chceme dať šancu a sledujeme okolie. Asi nikoho neprekvapí, že neúspešne. To je akoby ste na Slovensku začali z diaľnice vyhliadať či náhodou neuvidíte medveďa 😀
Stále prší a Mimove nepremokavé Salomony to už nezvládajú. Odliepa sa mu podrážka takže to nezachráni ani impregnácia. Takže namiesto pozerania mesta ideme na nákupy. Nákupy končia veľmi rýchlo, ale aspoň sme tak našli lacnejší parking 😉
Keď vstupujeme do centra Gdańsku cez Zlatú bránu, je nám hneď jasné, že toto je najkrajšie mesto Pobaltia v akom sme sa ocitli. Zdobené fasády v klasickom pobaltskom štýle nás nútia mať neustále vykrútený krk dohora. Prechádzať by sa tu dalo večnosť, chodíme hore dole po paralelných uliciach a stále nám nie je dosť. Jediné čo nás neustále vyrušuje sú otravné osy, ale ani zďaleka nie sme jediný do ktorých by si chceli pichnúť.
V Bazilike Márie Panny vybiehame na vyhliadku na streche kostola. Zdolávame prekliatych 400 schodov, ktoré vedú ponad kupoly chrámu a cez temnú gotickú vežu v ktorej si pomaly zvykáme na pach vtáčieho trusu. Dôvod mať rúško na tvári teraz naberá úplne nový význam 😀 Z nejakého nejasného dôvodu sa všetci pozerajú na iné strany ako je centrum. O to lepšie pre nás, nemusíme sa dobíjať k zábradliu lakťami.
Na obed sme si dali kebab wolowinovi (teľací) a potom pokračovali bezcieľnym prechádzaním sa po meste. Keď si konečne chceme sadnúť, uvedomíme si, že v celom centre Gdańsku sme nevideli jedinú lavičku. Tak si našu kávičku, spolu s keksíkmi vychutnávame tesne za hradbami pri nevkusnom parkovisku. Hneď vedľa nás sedí skupinka bezdomovcov. Rozumieme im každé tretie slovo – kurva 😀
Na severe Poľska sa nás domáci často pýtajú odkiaľ sme. Akoby boli prekvapení, že do Poľska príde niekto na dovolenku. To by aspoň dávalo zmysel, prečo je drvivá väčšina všetkého iba v poľštine. Aspoň, že im čo to rozumieme, aj keď mám pocit, že tým bezdomovcom som rozumela najviac.
Po dvoch týždňoch na Pobaltí konečne aj Baltské more
Po intenzívnej obhliadke Gdańsku smerujeme k opevneniu Wisłoujście. Asi 3x sme zle odbočilia a navigácia nás poslala po nejakej horšej ceste, kde sme čo to málo museli prebrodiť. Nakoniec sme sa sem predsa dostali a hádaj čo! Mali deň zatvorených dverí. Pecka! Takže sme nasadli späť do auta a pobrali sa ešte kúsok ďalej na Westerplatte.
Po 2 týždňoch pobaltského tripu sme sa konečne dostali aj k Baltskému moru. Sľúbili sme si, že hore pri socialistickom pamätníku Westerplatte si spravíme sqatovaciu fotku. Ale hovno z toho, lebo okrem silného vetra sa musel pridať aj dážď a ako môj bývalí kolega hovorí – pršalo horizontálne.
SHIT story of Baltic trip
Už dva dni sme v husto obývaných aglomeráciách. Je mi to nesympatické a tak presviedčam Mima aby sme ďalšiu noc išli spať opäť do auta aj napriek silným dažďom. Smerujeme na sever k Slowinskemu parku narodowemu a cestou spíme pri peknom jazere s mólom. Máme tu dokonca dve úplne čisté TOITOI-ky. V predstavách sa už teším na pohodové raňajky na móle a kávičku v ruke. Je tu fakt krásne 🙂
V noci nakoniec nepršalo a celkovo sa začalo počasie zlepšovať. Budíme sa v aute a tešíme sa na koláčiky. Parkovisko je prázdne a tak si hovoríme, že sa nemáme kam ponáhľať. Ešte chvíľu sa mrvíme v spacákoch a v tom príde údržba sanitných toaliet. Chlapi pobehujú s hadicou, čo nechápeme. Večer boli predsa úplne čisté. No nevadí, ešte chvíľu počkáme a zaľahneme na ďalšie dve minúty. A to bola chyba. Keď sme sa o dve minúty pozreli von z okna, chlapi už mali obidve TOITOI-ky naložené na svojej dodávke a odchádzali s nimi preč. Oni nám ukradli naše hajzle! 😀
Zlý sen! Naivné predstavy ako si ráno na móle vychutnáme raňajky sú fuč. Biologické potreby sú prednejšie ako romantika!
Slowiński park narodowy
Po improvizovanom rané sa ocitáme v Slowińskom parku narodowom, ktorého názov sme nepochopili a ani sa nám nepodarilo zistiť prečo sa tak nazýva. Musíme zaplatiť celkom dosť veľa poplatkov. Parking, vstupné do národného parku (to by sme mohli začať vyberať aj na Slovensku) a aj elektrobus, ktorý nás dovedie k najväčšej atrakcií národného parku a tou je pohyblivá duna Łącką. Tá je vzdialená ešte 5 km od parkoviska. Ono to zase nie je taká hlúposť nepúšťať všetkých až k dune, ktorá sa pohybuje. Minimálne by každých pár rokov museli vystavať nové parkovisko o kúsok ďalej. Takto môžu poskytnúť prácu množstvu ľudí z okolia. A v sychravé dni ako je tento je tu personálu viac ako návštevníkov. Super! 🙂
K dune Łącką sa dá dostať aj bicyklom ale za parking bicykla pri dune si poriadne priplatíš. Za opretie bicykla o drevené laty sa platí 10 zloty, čo je asi 2,50€. Alternatívou k elektobusu je iba pešia chôdza. Dokonca s elektrokolobežkou je sem vstup zakázaný. Inak by bolo rýchlo po biznise 😀
Najvyššia pohyblivá duna v národnom parku sa pohybuje rýchlosťou 5-10 metrov za rok a je pomenovaná podľa dediny, ktorú kedysi zasypala – Łącką. V tom sa zamýšľame či sa vôbec dá poistiť si dom voči zasypaniu piesočnou dunou? Isté však je, že keby takto zasypalo skládku odpadu, nikomu by to nevadilo. Dokonca by si niektorí povedali: “A problém sa vyriešil sám.”
Keď vystúpime z autobusu začneme stúpať na dunu. Je to len pár metrov a z ničoho nič sa nám naskytne neuveriteľný pohľad. Po daždi je piesok uťapkaný a sledujeme ako suchý piesok prúdi a plazí sa ponad dočasne spevnený povrch. Sledujeme tie najjednoduchšie zemské procesy a je to také jednoduché a krásne 🙂
Opäť sa dostávame na pláž k Baltskému moru. Veľa ďalších možností kam ísť nám už neostáva. Ideme na vrchol duny kde strašne fučí a v duchu si spievam pesničku – hlava, ramená, kolená, palce, oči, uši, ústa, nos. Všade tam mám totižto piesok. Ale aspoň, že sa nedostal do všetkých otvorov.
Vraciame sa späť. Na lavičkách, na ktoré si sadne asi naozaj každý jeden turista, si vysypávame piesok od všadiaľ. Ako najväčší retardi sme ostali v teniskách, pritom som celú tú dobu vláčika sandále, žabky aj topánky do vody. V mysli spisujeme škodové udalosti, ktoré napáchal piesok. Mimovi sa dostal aj do fotobatohu :/
V Poľsku sme na droge každý deň
Na to aké boli predpovede počasia to bolo úplne super! Dokonca sme si po týždni pustili klimatizáciu v aute. Na ceste stále stretávame srandovné nápisy, ktorým síce rozumieme ale aj tak sa bavíme. Napríklad Kontrola drogowa = cestná kontrola alebo Energia na droge = energia na cestu 😀
Klif Orlowo a vrabčeky Mekdonaldove
Po návšteve Slowińskeho parku narodoweho sa začíname poberať smerom na juh a zahajujeme cestu/drogu späť na Slovensko. Zdržiavanie sa v nekonečných zápchach širokej aglomerácie Gdańsku. Ideme sa pozrieť ešte na jednu zaujímavosť a to útes Klif Orlowo, kúsok od ktorého sa nachádza dlhé mólo, podobné ako v Sopote.
Obchádzame stánky s jedlom a smerujeme k tak trochu blatovému útesu. Pod ním sa fotí svadobný pár, tak sa im snažíme nezavadzať v záberoch a utekáme pod útes. Tam nás pre zmenu začali naháňať morské vlnky. Nie sme jediný. Utekať pred nimi je celkom zábava. Hlavne keď im unikáme len na tesno 🙂
Asi z únavy alebo len slepoty zrazu vidím tuleňa. Vieme, že sa tu môžu vyskytovať, no netušili sme, že naozaj budeme mať príležitosť ich vidieť. Milanko mení objektív a ja sa pomaličky približujem tak, aby som ho nevyrušila. Som už celkom blízko a nehýbe sa. OMG, nie! To je trapas! Je to len kus tmavého dreva, ktoré má rozplesknutý tvar ako tuleň. Zase márna radosť 😀
Na móle stretávame ďalšiu nevestu. Opäť sa im snažíme vyhnúť nech nás svadobný fotograf nemusí odstraňovať. Sadli sme si na lavičku a vytiahli pochúťku s názvom MonsterManch. Pomaly sme ešte nestihli ani ochutnať a už sa okolo nás zhromaždila vyše desiatka malých vrabcov. Prilietajú nám až k ústam a tak sa s nimi naťahujeme o chrumkavých Monsterkov.
Spanie na platenej autostrade
Nabiehame na diaľničný úsek, ktorý je spoplatnený a ku večeru sa zastavujeme na jednej z mnoha čerpacích staníc kvôli sprche. Zastali sme zrovna na pumpe Shell, kde sa dozvedáme, že sprchu môžeme použiť zadarmo. Len musíme odovzdať naše kľúče od auta ako zálohu, aby sme omylom neodišli s kľúčom od spŕch 😀 OK, nemáme s tým problém, lebo jeden z nás by aj tak zostal v aute strážiť fototechniku.
Na odpočívadle za pumpou ostávame aj na noc. Chceme zistiť, čo nám povedia keď budeme opúšťať diaľnicu po tak dlhej dobe. Na lístku z mýtnice je napísané, že lístok je platný 48 hodín.
Ráno, keď opúšťame 140 km dlhý spoplatnených úsek diaľnice, čakáme na reakciu personálu. Panej v okienku podávame deň starý lístok. Je trochu zmätená a pýta sa: “Pan pšišel s autostrady?” Tak 😀 odpovedá Mimo a bez ďalších otázok platí mýtne.
Toruń, keďže kostolov stále nebolo dosť
Ale už naozaj posledná (turistická) zastávka pri našej ceste späť. Zastavujeme sa v meste Toruń, ktoré je po ceste. Po návšteve Gdańsku vlastne nechápem čo tu robíme. V meste sú samé kostoly a prechádzame od jedného k druhému. Deťom dnes začal školský rok (nepríjemné), takže po meste pobehujú samí vyobliekaní adolescenti. Navštevujeme aj zrúcaninu torunského hradu, v rámci ktorého nás zaujala výstava mučiacich nástrojov a mučiacich masiek. Štyri z nich pripomínajú masky skupiny Slipknot z roku 1999.
Zo samotného mesta až taký exited nie sme. Výhľad na samotné mesto z opačnej strany rieky je omnoho krajší.
Posledná úloha – zohnať piwo medowe
Našou poslednou úlohou je zohnať medové pivo. Prekvapivo na severe Poľska ho nie je také ľahké zohnať ako na juhu. Navštevujeme prvú Biedronku (potraviny) kde mali len 5 ks. Zobrala som všetky a pri pokladni si ma niekoľkokrát premerali pohľadom. Päť kusov nám nestačí. Chcem ho zobrať aj do práce a mám sedem kolegov. Hľadáme ďalšiu Biedronku kde majú až 7 kusov. Beriem ich v škatuli a staviam sa do radu. V tom príde podgurážený Poliak vo flanelovej košeli s fľaštičkou tvrdého v ruke a postaví sa predo mňa (bolo tam dosť miesta kvôli dvojmetrovým odstupom) a keď sa obzrel pochopil že sa predbehol. Ale bol zlatý a pustil ma pred seba iba preto lebo videl, že v ruke držím škatuľu plnú piva (tekutý chléb) a pozrel na mňa s pohľadom hovoriacim: Máš môj rešpekt!
Čadca, uvidíme babičku
Cestou domov sa zastavujeme v domove dôchodcov u babičky. Spoznáva nás. Asi aj preto, že sme jej doniesli našu svadobnú fotografiu aby nás mala na pamäti. Spokojne si užívala slnečné lúče na tvári v prítomnosti niekoho, kto má o ňu záujem. Pochopiteľne, naša pobaltská cesta ju vôbec nezaujíma, ale teší sa, že sme sa pomodlili v Czestochowej 🙂
Tento trip bol úplne iný ako všetky doterajšie. Výrazne pokojnejší a pomalší, pretkávaný drobnými zážitkami. Samotné miesta, ktoré sme navštívili boli síce pekné, no to čo bolo na Pobaltí najkrajšie boli lesy a jazerá. Na záver môžem už len dodať: DPC, zajtra opäť práca! 😀