Náš posledný roadtrip vo dvojici. Vyrážame neštandardné v nedeľu a smerujeme na juh za teplom. Je ešte len apríl a náš čaká nepredvídateľné striedanie počasia. Na pláne máme aj spanie v aute, napriek tomu, že je manželka v 7. mesiaci tehotenstva.

Obsah:

• Roadtrip v tehotenstve, vyrážame na Balkán!
• Rýchly prechod CHORVÁTSKOM
  • Split a Omiš
  • Zadvarje a farebné jazerá na juhu Chorvátska
• Skutočný dôvod cesty – Bosna a Hercegovina
  • Peć Mlini a najväčší bizár hneď v prvý deň
  • Vodopády Velka Kravica a kamenné mesto Počitelj
  • Medžugorie
• Na skok späť do CHORVÁTSKA
  • Zelený štvrtok a my jeme len mäso
  • Dubrovník
• Trochu alternatívny hraničný prechod a sme späť v BOSNE A HERCEGOVINE
  • 3 zastávky cestou do Mostaru
  • Mostar – oddych a dobré jedlo
    • Zmeny plánov, ktoré sme neoľutovali
  • Sarajevo – na hranici dvoch svetov
  • Významné udalosti, ktoré dostali Sarajevo na mapu historických dejín
  • Sarajevo 1984
    • Schátrané športoviská po Olympijských hrách v roku 1984
  • Obliehanie Sarajeva a Tunel nádeje
  • Zasnežený odchod zo Sarajeva a ďalšie zmeny plánov
  • Bosnianske pseudopyramídy
  • Kamenné gule
  • Do kopcov a z kopcov v Travniku
  • Jajce, mesto vody
    • SHITSTORY cestou do Banej Luky
  • Banja Luka
• Začíname strastiplnú cestu domov
  • Spomenik Mrakovica
    • Po dvoch týždňoch prišiel čas aj na nadávky
  • Spomenik Jasenovac
    • Ubytovanie v Chorvátsku a ustráchaná majiteľka
  • Posledný spomenik a defekt

Roadtrip v tehotenstve, vyrážame na Balkán!

Rýchly prechod CHORVÁTSKOM

Cesta je do večeru bezproblémová ale stihli sme prísť len do Chorvátska. Tu sme ostali spať v aute na odpočívadle Zir. Ráno nás zobudila teplota 4°C a námraza na aute. Veľmi dobre sme sa nevyspali kvôli chladnému vzduchu

Ráno sme sa chceli zohriať aspoň teplými raňajkami ale oheň na bombe nám neustále sfukoval silný vietor. Podarilo sa nám urobiť si iba čaj a to tiež iba vďaka Jetboilu.

Split a Omiš

Z diaľnice schádzame dole pri Splite. Keď vidíme cenu za mýto, tak odrazu chápeme prečo sú diaľnice v Chorvátsku také prázdne. Za použitie cca 500 km diaľnic sme zaplatili vyše 30€. To je pre nás akoby sme mali v tej cene aj to ubytovanie na odpočívadle

Po peknom dni v Splite a Omiši si užívame naše prvé ubytko, ktoré sme bookli cez Booking. V popise ubytovania bolo, že apartmán sa nachádza 170 metrov od pláže, ale majiteľ zabudol spomenúť že výškových

Po príjazde sme sa hneď zvítali. Milan vyšiel s auta a predstavil sa, na to aj majiteľ odvetil, aj ja Milan. A na to som vyšla z poza auta ja a ukázala na bruško so slovami “aj tu Milan.”

Zadvarje a farebné jazerá na juhu Chorvátska

2 dni v Chorvátsku trávime v pohode. Navštívili sme ešte trhy v Zadvarje a farebné jazerá na juhu Chorvátska, kde sme sa asi 30 km predbiehali so slovenskou cykloskypinkou. V skutočnosti bolo Chorvátsko len zámienkou (pred svokrou) a našim plánom bola návšteva Bosny a Hercegoviny.

Skutočný dôvod cesty – Bosna a Hercegovina

Hneď po prechode hraníc sa modlíme aby sa stav ciest rapídne nezhoršil. Aj keď pri ceste za našou prvou zastávkou nás navigácia posiela do buriny, nespanikárili sme a našli sme skutočnú príjazdovú cestu

Peć Mlini a najväčší bizár hneď v prvý deň

Prvou zaujímavosťou v Bosne a Hercegovine bola oblasť Peć Mlini. Historicky bola táto oblasť prerušovane osídlená už od staršieho neolitu až do súčasnosti. Na tomto mieste vyviera mohutná rieka Tihaljina z masívu vápencových skál. Hneď pod prameňom sa nachádza 7 skeletov bývalých mlynov, ktoré využívali energiu silného toku rieky.

Nad prameňom rieky je významné archeologické nálezisko v jaskyni Ravlića, kde boli objavené nálezy z obdobia neolitu a to najmä keramika s farebnými ornamentami. Podľa dôkazov bola jaskyňa obývaná od neolitu do staršej doby bronzovej, kedy pravdepodobne spadla časť stropu jaskyne, čo donútilo jej obyvateľov nájsť si bezpečnejší úkryt.

V Bosne nás víta ten najväčší bizár hneď v prvý deň. Keď cestujeme z Pèc Mlini do Medžugoria na križovatke míňame ošarpanú smerovú tabuľu. Pozerám na Mima a hovorím “Na tej smerovej tabuli bolo vyvesených niekoľko úmrtných parte.” Naozaj sme sa museli vrátiť pozrieť či je to naozaj tak. A áno, prvý deň v Bosne a najväčší bizár by sme už mali.

Vodopády Velka Kravica a kamenné mesto Počitelj

Prichádzame do Medžugoria. Podľa pani ubytujúcej sme v jej penzióne tento rok prvý pútnici. To však nevie, že sme sa tu ubytovali nie kvôli púti, ale preto, že je tu najlacnejšie ubytovanie v širokom okolí

V okolí Medžugoria je toho dosť veľa čo pozerať. Začali sme pri vodopádoch Velka Kravica, ktoré sú niečo ako menšia verzia Plitvických jazier, iba s jedným vodopádom a bez žiadnych mostíkov. Žiaľ zisťujeme, že v Bosne sa za vstupné pýtajú chorvátske ceny. A aj keď sú tieto vodopády naozaj krásne, za 10€ to nestojí, lebo tu mimo kúpania sa (my sme tu boli počas apríla) nie je čo robiť.

Poobedie sme strávili v kamennom mestečku Počitelj, ktorého architektúra pozostáva predovšetkým zo stredovekých a osmanských prvkov. Dominantou mestečka je pozostatok veže Počitelsja utvrda, ku ktorej si treba prešľapať poriadne vysoko. Výhľad však stojí za to No napriek tomu ten najkrajší výhľad na mestečko je z opačnej strany, z pevnosti Pašina tabija.

Navštevujeme aj prírodný park Hutovo blato, ktorý je ornitologicky veľmi cennou oblasťou. Výlet loďou však stojí 30€ za 30 minút, čo nám príde na balkánske pomery neprimerane veľa. Navštívili sme aspoň 2 vyhliadky, ale miesto vtáctva sme videli iba 2 hady, tak sme sa radšej pobrali preč

Medžugorie

Vraciame sa do Medžugoria odkiaľ píšem známemu, ktorý navštívil Bosnu už niekoľkokrát, a pýtam sa na stav ciest v krajine. Ten ma však varuje skôr pred stravu. Vraj sa vždy z Bosny vracali dosratí.

Od svokry sme dostali úlohu. Kúpiť jej v Medžugorí obrovský drevený kríž. Posielame jej početné fotografie krížov aby si vybrala. Netrvalo to dlho a už našla svojho favorita. Pomaly sa schyľuje ku kúpe, keď v tom na Mima príde sranie! Ani nevieme z čoho, ale okamžite šprintujeme na záchod.

Keď čakám na Mima pred záchodmi, pozriem na mobil koľko je hodín a nájdem si správu. “Tak si to užite a hlavne sa nezoserte.” Takže len odpisujem: “Práve teraz sa.”

Vrátili sme sa k nákupu kríža, ale za tak krátky čas mala svokra priestor na to aby si to rozmyslela. Mimo na to: “Panenka Mária ma nechala zosrať sa, aby si mala viacej času na rozmyslenie. Vôľa Božia!”

Aj keď nie sme praktizujúci veriaci, v Medžugorí sme sa cítili veľmi príjemne. Ostali sme (dobrovoľne) aj na omši, ktorá sa konala podvečer pri zapadajúcom slnku a celkovo sme odtiaľto odchádzali dobre naladení. Páčilo sa nám tu výrazne viac ako v Czestochowej.

Keďže bolo pred Veľkou nocou, väčšina návštevníkov stála pred spovednicami namiesto toho aby bola na svätej omši. Po večernej omši nastal na parkovisku dopravný kolaps. Domáci si to švihali na Balkáncov cez parkovisko aby sa predbehli. A tak si hneď po spovedi poškvrnili tú vyspovedanú dušu.

Okrem toho nás pri odchode z penziónu veľmi milo potešila domáca paní. Keď videla, že mám v brušku nový prírastok, tak nám na rozlúčku podarovala 2 malé ruženčeky. Popravde sme voči Bosne a Hercegovine, krajine, ktorá sa ani nie pred 30 rokmi zmietala v občianskej vojne mali nejaké predsudky. Obávali sme sa akí budú ľudia a dosť sme sa strachovali stavu ciest. Ale po dvoch dňoch to bol zatiaľ celkom chill.

Na skok späť do CHORVÁTSKA

Zelený štvrtok a my jeme len mäso

Z Medžugoria pokračujeme do Dubrovníku, ale ešte predtým chceme navštíviť Neum. Úzky slíž pobrežia, vďaka ktorému má Bosna prístup k Stredozemnému moru. Prišli sme sem iba z recenzie, ale v skutočnosti tu naozaj nie je čo pozerať. Jediné čo nás uchvátilo bolo zrkadlo oproti WC v našej reštike

V Neume sa zastavujeme ešte na obed. Čevapi a pleskavicu majú všade, ale ostatné bosniacke jedlá treba doslova vyhľadávať. Preto sme aj my prvých 5 dní v Bosne mali iba mäsové menu a smrdeli sme si od cibule, jedinej zeleniny, ktorú tu na tanieri dostaneš.

Dokonca aj na zelený štvrtok sme jedli pleskavicu, lebo v podniku kde sme zastavili nič vegetariánske nemali. V pekárni sa nám nepodarilo zohnať ani špenátový burek, takže sme za celý deň nemali nič zelené okrem jedného dekoračného lístku hlávkového šalátu k pleskavici.

Asi 60 km od Neumu po Dubrovník je len jedna hlavná cesta a furt tu vznikajú vláčiky. Aj keď z jedného vyjdeš a spravíš si prestávku, na ďalší pokus sa dostaneš do nového. V neustálych zákrutách sa vôbec nedá predbiehať a tak sa vlečieme celú večnosť.

Dubrovník

Keď konečne prídeme do Dubrovníka zistíme, že parkovanie pri centre mesta stojí od 7 do 11€ na hodinu. Jebe?! Tí Chorváti už naozaj nemajú hranice. Radšej sme si vybrali aj keď horšie ubytko, ale aspoň blízko centra s parkoviskom a do centra ideme pešo.

Vstupné na hradby stojí 35€ a otváracia doba je skrátená, takže by sme sa museli ponáhľať. Kašlem na to a prechádzame sa len uličkami Dubrovníka. Hlavná ulica je veľmi jednotvárna. Niečo ako Bern, len tu je všade vápenec a v Berne bol pieskovec. Navštívili sme tu asi 5 kostolov, ale ani jeden nie je interiérom zaujímavý. Zhrnula by som to veľmi jednoducho. Dubrovník je síce pekný ale turisticky preceňovaný.

V Dubrovníku na ubytovaní sme si ráno robili kávičku cez naše koťogo. Elektrickej platni to trvalo večnosť, až sme sa nasrali a doniesli si vlastnú plynovú bombu. Odrazu to išlo mega rýchlo a hlavne nás zbadal chalanko, ktorý práve skončil svoj Balkan trip a ponúkol nám svoje dve plynové bomby zadarmo. Chceli sme mu dať aspoň 70 KN (10€) lebo plyn je teraz drahý, ale vyzeral, že bol rád, že s nimi niekomu pomohol a zbavil sa ich

Trochu alternatívny hraničný prechod a sme späť v BOSNE A HERCEGOVINE

Z Dubrovníku sa vraciame späť do Bosny, smer Mostar. Cestou chceme navštíviť ešte 3 zaujímavé miesta. Navigácia nás poslala cez trochu alternatívnejšiu trasu a ešte o niečo viac alternatívnym hraničný priechod.

Nad chorvátskou dedinou Slano sme odbočili do kopcov. 3 km úzkej cesty z Chorvátska a žiadne autá. Široko ďaleko nikde nikoho, žiadne oproti idúce autá, ktoré by naznačovali, že hraničný priechod je “živý,” iba jeden had slniaci sa na ceste. Už sme neverili tomu, že sa nám touto cestou podarí prejsť do Bosny. A v tom zrazu, spoza kamenných masívov vykukli červené a zelené svetlá, malá búda a rampy, ktoré naznačovali regulérne hranice. Najpodivnejšia brána do Európskej únie

Výstup z Chorvátska bol bez problémov, až na malý detail. Za chorvátskou kontrolou už neboli žiadne rampy a v búdke nebol nikto kto by skontroloval naše doklady. Po chvíľke váhania sme sa rozhodli pokračovať. V tom vybehol z inej búdky (najpravdepodobnejšie WC) bosniacky colník a kýval na nás, že máme načúvať späť. Doklady nám skontroloval naozaj poctivo, asi aby vyzeral, že prácu si robí naozaj poriadne, aj keď široko ďaleko nie je nikto, kto by ho skontroloval.

Ešte krátky výsluch, prečo sme zvolili práve tento (alternatívny) hraničný priechod a nechal nás pokračovať ďalších 8 km pustou krajinou bez jediného živáčika.

3 zastávky cestou do Mostaru

Po prechode hraníc sme sa dostali poľahky pretrmácali cez južné zeme Hercegoviny a cestou navštívili kláštor Zavala, nekropolu Radimlja a mohutný prameň rieku Buna v Blagaj.

Cestou sme zahliadli perfektné posedenie s reštauráciou na rieke Buna. Absolútne romantické miesto na našu takmer výročnú večeru. Keďže to bolo dosť ďaleko od hlavnej cesty, ceny neboli ani tak likvidujúce a celú dobu sme mohli pozorovať kačičky. Zelená voda a kaskády nám navyše pripomínali Švajčiarsko, kde sme si takýto luxus nemohli dopriať

Mostar – oddych a dobré jedlo

Ďalší deň máme vyhradený iba pre Mostar, no veľmi rýchlo zisťujeme, že samotné historické centrum je veľmi malinké a všetkými uličkami sa dá prejsť bez problémov do dvoch hodín. Všetko v tomto mestečku sa točí okolo jedného kamenného mosta z roku 1566.

Žiaľ, ani historické centrum Mostaru sa nevyhlo vojnovým konfliktom v rokoch 1992 – 1995 a bolo vážne poškodené. Dokonca až tak vážne, že Mostar bol najzničenejším mestom vo vojne v Bosne a Hercegovine a mnohé pamiatky Mostaru boli úplne zničené. Spolu s nimi aj kamenný most. Dlhé roky obidve strany rieky Neretva spájal iba dočasný lanový most s drevenými latkami. Jeho obnova sa realizovala až v roku 2004 a dodnes z brehu dobre vidieť, ktorá časť mosta je pôvodná a ktorá zrekonštruovaná.

Ráno do jedenástej hodiny je mesto ešte relatívne prázdne, takže si to značne užívame. Kamenné domy zo 16. storočia pôsobia ako kamenné dediny vo Veľkej Británii. Pokojnú atmosféru mesta narúšajú iba dvaja skokani na moste, ktorý sa dobrovoľne rozhodli skočiť si z mosta do rieky a ešte si aj za to zaplatiť. Výška mosta nad hladinou je úctyhodných 24 metrov a cena skoku z mostu sa pohybuje v rozmedzí 20-35€, no my by sme nešli ani zadarmo

Všetky historické uličky sú zabrané suvenírovými obchodníkmi, reštauráciami, kaviarňami alebo barmi. Keďže máme na Mostar viac času ako by bolo treba, zakempili sme v perfektnej reštaurácii Šadrvan s tradičným bosniackym jedlom. Toto bol po týždni prvý deň, kedy sme si konečne nedali pleskavici alebo čevapi a pritom to bolo bosniacke

Prešli sme všetkými chodmi, aby sme sa zdržali čo najdlhšie a mohli si pritom v reštaurácii pohodovo čítať knižku. Ale jedlo bolo zakaždým pripravené strašne rýchlo a už sme nevedeli čo viac si objednať, aby sme si mohli pohodovo čítať ďalej. Navyše sa pred reštauráciou začal tvoriť rád čakajúcich ľudí, tak sme sa zobrali preč, lebo sme nechceli byť také svine a blokovať miesto. Ak ťa zaujíma, čo dobré sa dá v Bosne a Hercegovine ochutnať, tak sa môžeš inšpirovať v tomto článku: Tradičná kuchyňa Bosny a Hercegoviny, čo ochutnať v krajine zmiešaných kultúr?

V Mostare na trhu sme ešte kúpili našim medovinu ako suvenír. Pani, vyzerajúca ako pravá žena z dediny sa nesrala. Predtým ako nám medovinu zabalila, si z nej odliala do vrchnáka, aby zhodnotila či predáva dostatočnú kvalitu, zvyšok vyliala z čoho jej časť skončila na tričku a s úsmevom nám ju podala. Až doma sme prišli na to, že je to skôr pálené so štipkou medu.

Ráno sme chceli ísť na vyhliadky nad mestom ale bol taký silný vietor (42km/h), žeby nám tam asi utrhlo truhlu z auta. Tak sme nakoniec išli iba na Partizánsky pamätník. Ako fúkalo tak nás najprv začala naháňať odvodená plechovka aj na vzdory gravitácii. Neskôr vietor zodvihol oschnutú bukrétu a tá trafila Mima. Ale stále to nemalo na včerajšiu situáciu, keď sme vďaka vetru videli v Mostare chodiacu tabuľu

Zmeny plánov, ktoré sme neoľutovali

Ďalší deň máme v pláne pokračovať do hôr ale z 27°C sa odrazu počasie mení na -3°C a s našimi letnými gumami meníme plány. Smerujeme radšej rovno do Sarajeva, kde má byť počasie ďaleko solídnejšie. Cesta medzi Sarajevom a Mostarom je neskutočne krásna. Prechádzame pomedzi vápencové hory a užívame si scenérie rieky Neretva. Odrazu nám ani nevadí, že sme kvôli počasiu museli zmeniť plány.

Ako prechádzame krajinou, všímame si, že rôzne obce striedajú rôzne vlajky podľa toho či sa nachádzame v chorvátskej (katolíckej), srbskej (ortodoxnej) alebo bosniackej časti (moslimskej). Po vojne je to komplikované. Krajina sa delí na Republiku Srbsku, v ktorej je majoritnou skupinou srbské obyvateľstvo a Republiku Bosniacku v ktorej a sú majoritami Bosniaci spolu s Chorvátmi. Majú dokonca aj samostatne rozdelené sviatky. V Republike Srbskej ich oslavujú o týždeň neskôr ako v Republike Bosniackej, ale v reáli to funguje tak, že sa pracuje furt a obchody sú otvorené aj počas sviatkov.

Po vyše 25 rokoch od vojny je stále citeľné, že občianska vojna v Bosne a Hercegovine zanechala na ľuďoch stopy a hlbokú nenávisť. Aj keď stav ciest a obydlí je po vojne ďaleko lepší ako sme očakávali, na dopravných tabuliach si všímame znaky vzájomnej nevraživosti. Každý deň míňame tabule, ktoré sú posprejované v závislosti od regiónu. V Bosniackej časti krajiny je presprejovaná azbuka, slúžiaca Srbom a v srbskej naopak latinka. Keď prechádzame “z republiky do republiky,“ vidíme tabule obliate červenou farbou, znázorňujúcu krvi prekliatie.

Sarajevo – na hranici dvoch svetov

Keď prichádzame do Sarajeva pripadá nám, akoby sme prechádzali Karlovkou a Dúbravkou. Ideme dlho rovno, popri električkovej trati a z oboch strán trčia panelákové štvrte. Smerujeme najprv na ubytko aby sme si mohli zložiť veci. Vieme, že naše ubytovanie nad mestom s výhľadom na Sarajevo má nepríjemne úzku a strmú príjazdovú cestu. Neskôr zisťujeme, že to platí pre všetky odbočky do kopcov v Sarajeve.

Dnes máme výročie svadby. Presne 1 rok. Preto si tento deň chceme užiť len ľahkou prechádzkou po centre Sarajeva a dať si niečo dobré, no história mesta nás núti objavovať ho

Majoritnou skupinou v Sarajeve sú Bosniaci (moslimovia), no žijú tu aj Srbi (ortodoxní) a Chorváti (katolíci). Práve preto sa tu nachádzajú pamiatky rôznych kultúr a náboženstiev. Úplne najvýstižnejším miestom kde sa v Sarajeve zreteľne stretávajú dva svety je “Meeting of Cultures.” Na východ od tohto miesta je zreteľne vidieť orientálny vplyv kultúry Osmanskej ríše, stačí otočiť hlavu o 180° a na západ od tohto bodu vidieť vplyv kresťanstva z čias Rakúsko-Uhorskej ríše. Práve na tomto mieste sa dá doslova prejsť jedným krokom z jednej kultúry do druhej!

Najviac sa nám však páči v uličkách osmanského sveta – Baščaršija. Len tak postávame na ulici a ňucháme vône naokolo. Kúdoľ dymu nás presne smeruje k reštaurácií, kde oslávime naše výročie tou najlepšou grilovanou pleskavicou. Potom sa túlame uličkami, obdivujeme mešity, minarety a bazárové uličky preplnené suvenírmi s orientálnym nádychom, ale najmä lampy, z ktorých jedna končí u nás na balkóne.

Uprostred starého bazáru sa nachádza drevená fontána, ktorá skôr pripomína studňu. Sebilj je symbolom mesta a povráva sa, že kto sa z nej napije, do Sarajeva sa ešte vráti

Pri vstupe do najstaršej mešity v Sarajeve, mešity Gaziho Husrev-bega si nás všimla postaršia pani. Respektíve, všimla si moje brucho a tak sa pristavila a začala nám gratulovať s typickým bosniackym “bravó!“ Mala na nás chvíľu času a keďže pracuje ako sprievodkyňa, tak nám aj niečo málo o Sarajeve, ale aj o sebe prezradila. Vraj pozná Bratislavu, a že aj napriek vojne žijú s manželom stále spolu, aj keď on je kresťan a ona moslimka.

Celý rozhovor prebehol v bosniačtine a slovenčine. Tieto dva jazyky nie sú veľmi odlišné a preto sme sa so staršími ľuďmi bez problémov dohovárali takto. Rozumeli sme si celkom dobre. Mladšie generácie však poväčšine automaticky prechádzali do angličtiny.

Významné udalosti, ktoré dostali Sarajevo na mapu historických dejín

Sarajevo je mesto, kde sa viackrát písala história. Preslávilo sa dvoma významnými udalosťami. Najvýznamnejšou z roku 1914 bol atentát na nástupcu trónu rakúsko-uhorskej monarchie, Františka Ferdinanda d’Este. Táto udalosť bola zámienkou na rozpútanie Prvej svetovej vojny.

Tento atentát sa stala pri Latinskom moste, kde Gavrilo Princip, srbský nacionalista zastrelil Ferdinanda aj s jeho manželkou Sofiou, keď vodič auta, v ktorom sa viezli zle odbočil a musel sa otáčať. Gavrilo Princip mal teda na atentát dostatok času.

Po Sarajeve však bolo pripravených viacero útočníkov, ktorí sa pokúšali o Ferdinandovu smrť. Navyše do Sarajeva cestoval s minimálnou ochrankou, takže dal útočníkom veľkú šancu. Aj keby sa vtedy nebol vodič auta pomýlil, Ferdinand by sa pravdepodobne zo Sarajeva živý nedostal.

Sarajevo 1984

Druhou významnou udalosťou v Sarajeve boli Zimné olympijské hry v roku 1984. Pri prípravách olympijských hier v Sarajeve ťahala celá vtedajšia Juhoslávia za jeden povraz. Dokonca v referende obyvatelia Sarajeva drvinou väčšinou hlasov odsúhlasili, aby sa 2,5% z ich platu počas piatich rokov odvádzalo na organizovanie ZOH!

Olympijské hry v roku 1984 sa okrem najmodernejších športovísk preslávili aj entuziazmom organizátorov a univerzálnou odpoveďou na každú situáciu: NEMA PROBLEMA Pre vtedajšie Československo to boli najúspešnejšie ZOH, kedy sa podarilo domov doniesť až 6 medailí (2 strieborné a 4 bronzové).

Niektoré moderné novopostavené športoviská sa však nedožili ani jedného desaťročia. Mnohé miesta, na ktorých víťazili olympijský športovci boli počas obliehania Sarajeva, počas balkánskej vojny v rokoch 1992 – 1995, poškodené do takej miery, že sa už nikdy neobnovili. Napriek tomu tieto športoviská ostali aspoň v hľadáčiku hŕstky turistov akými sme aj my.

Schátrané športoviská po Olympijských hrách v roku 1984

Deň sme začali pri schátranom, ale stále impozantnom olympijskom hotely Igman, juhozápadne od Sarajeva. Zo schátraného skeletu monumentálnej stavby vyrastajú nové stromčeky, v bazéne sa kúpe obrovská pneumatika a pre skorú jar z celej stavby opadávajú ľadové kusy cencúľov, pre ktoré sa obávame vojsť dnu. Predsa sme sa odhodlali, no opadávajúce cencúle nás zastihli aj v interiéroch kam sa medzi rokmi dostala voda. Okrem toho sa na vôkol nachádzal aj azbest, tak sme do interiérovej časti radšej iba nakukli.

Kúsok od hotela Igman sa nachádzajú schátrané skokanské mostíky. Okolité lyžiarske stredisko počas sezóny funguje, takže sa tu normálne dá lyžovať. Len stav príjazdovej cesty je v dezolátnom stave. Okrem nás sa tu nachádza len jedna skupinka geodetov, pobehujúcich s GPS-kom po lúke naproti skokanským mostíkom

Highlight si nechávame na záver dňa. Je ňou schátraná bobová dráha nad Sarajevom. Už z obrázkov na googli sme vedeli, že toto miesto bude pre nás úplná popičovka!

Autom sa nedá prísť až k nej. Resp. dá ale bolo by to s pokutou od 150€ a viac. Vyberáme sa teda pešo, cez vrchol Trebević, kam vyúsťuje moderná kabínková lanovka z centra Sarajeva. Netrvá to dlho a hneď vidíme prvých adeptov na pokutu. Veľmi nás netrápia, lebo sme konečne našli bobovú dráhu a je to fakt totálna popičovka!

Široká betónová dráha a po nej všade samé grafity. Jeden krajší ako druhý. Tieto momenty si naozaj užívame, pretože za celú dobu sme stretli len 3 skupinky ľudí. Toto miesto má atmosféru a čo je najlepšie, máme presne také počasie v aké sme dúfali. Sychravo a jemné mrholenie, ktoré dotvára atmosféru Vzrušenie z tohto miesta prenášame aj na bábätko v brušku, ktoré kopká ostošesť

Obliehanie Sarajeva a Tunel nádeje  

Občianska vojna v Juhoslávií, v rokoch 1992 – 1995, so sebou priniesla aj najdlhšie obliehanie v histórií. Obliehanie Sarajeva trvalo takmer 3 a pól roka, čo bolo dlhšie ako dovtedy najdlhšie obliehanie Leningradu (necelého 2 a pól roka). Rozdiel v týchto obliehaniach však bol v počte obetí. Zatiaľ čo pri obliehaní Leningradu zomrelo iba od hladu približne 650 000 až 800 000 civilistov, v Sarajeve si boje vyžiadali asi 11 000 ľudských životov. Ako je to možné?

Bosnianskej armáde sa podarilo obliehané Sarajevo prepojiť so zvyškom sveta tajným tunelom a s tým zásobovať civilistov. Tunel nádeje bola za nás jedna z najzaujímavejších zastávok v Bosne a Hercegovine. Ak ťa táto téma zaujíma viac prečítaj si tento článok: Obliehanie Sarajeva a Tunel nádeje.

Zasnežený odchod zo Sarajeva a ďalšie zmeny plánov

Sneží! Pojem aprílové počasie má naozaj opodstatnenie aj tu na Balkáne. Pôvodne sme mali namierené k jazeru Prokoško, ale v tehotenstve naozaj nie sme pripravení turistikovať v takomto počasí. Namiesto lámania si hlavy si tieto momenty s výhľadom z nášho apartmánu patrične užívame. Check-out máme až o 12-tej, ale nakoľko v tento deň bola plánovaná odstávka vody, museli sme sa vypratať skorej, inak by to majiteľ nepríjemne pocítil

Pri odchode zo Sarajeva sa zastavujeme na sídlisku Alipašino polje aby sme pre svokru nafotil zopár záberov z miesta, kde bývali ich dobrí priatelia ešte pred občianskou vojnou. Socialistický paneláky, široké cesty, sídlisko s detským ihriskom uprostred a všade množstvo áut. Všetky tieto fotografie vo svokre evokujú nostalgiou. Je úplne fascinujúce ako dokáže odrazu nemať problém s našou cestou aj počas tehotenstva len preto, že dané miesto pozná aj napriek tomu, že tam bola vojna

V Sarajeve sa okrem kultúr láme ešte jedna vec a tou sú zvieratá. Zatiaľ čo v južnej časti Bosny a Hercegoviny sme doposiaľ vídali všade iba túlavé mačky v Sarajeve sa k nim začínajú pridávať aj túlavé psy. Mačičky sú veľmi obľúbené hlavne pre násť ročne dievčatá, ktoré ich s obľubou vyhladkávajú. Keď však cestujeme severne od Sarajeva stretávame už iba túlavé psy. Asi aj zvieratá majú vlastné prerozdelenie krajiny, nie len obyvatelia.

Bosnianske pseudopyramídy

30 km severozápadne od Sarajeva sa zastavujeme pri “miestnej zaujímavosti.“ Kopce nad obcou Visoko sú označované ako Bosnianske pyramídy. Toto mesto bolo v stredoveku hlavným mestom Bosny a na vrchu Visočica sa nachádzajú pozostatky stredovekej pevnosti. Práve vrchol Visočica, nazývaný aj Pyramída Slnka, je označovaný ako hlavná pyramída pseudoarcheokomplexu bosnianskych pyramíd.

Ezoterickým sračkám veľmi neholdujeme, no keďže to máme po ceste zastavujeme aj tu. Dávame tomu šancu a ideme vyskúšať, či tu naozaj “cítiť vybrácie,“ ako píšu sfanatizovaní návštevníci, ktorí si očividne letia na vlnách viacerých pavied.

Semir Osmanagić, ktorý je laickým fanatikom archeológie, od roku 2005 tvrdí, že kopce v okolí Visoka sú najväčšími ľuďmi vytvorenými starovekými pyramídami na Zemi. Napriek tomu, že jeho tvrdenia boli vyvrátené ešte v roku 2006 radou odborníkov, najmä z oblasti archeológie a geológie, si Semir Osmanagić naďalej na tomto tvrdení robí kariéru a o Bosnianskych pyramídach prednáša po celom svete (pričom veľa ľudí z jeho prednášok odchádza).

Napriek tomu sa oblasť Visoko stala v posledných rokoch vyhľadávanou turistickou destináciou, čo prispelo k rozvoju cestovného ruchu v tejto oblasti. Tí, čo chcú senzáciu si za ňu musia zaplatiť 25€ (vstup do archeoparku, tunelov Ravne a “liečebnej“ komory). Tí čo pochopili aká dokonalá a fascinujúca dokáže byť geológia nemusia platiť nič

Autom sme sa vyviezli za Pyramídu Slnka. Vedú sem dve cesty, jedna zo západ, ktorá je dosť strmá, úzka a výrazne rozbitá a druhá z východu, popri ktorej sú vystavené domy. Tiež je úzka ale omnoho lepšie zjazdná. Odtiaľto sa dá vybehnúť na Pyramídu Slnka a na stari grad, ktorý je na jej vrchole. Pokochali sme sa krásnou rozkvitnutou jarou a mohli ísť. Výhľad pekný, no špeciálne energie “pyramídy” tu necítiť.

Kamenné gule

Kvôli nášmu itineráru si musíme spraviť 50 km odbočku mimo trasu. Mierime severne od Sarajeva, k obci Zavidovići, kde sa nachádza lokalita s neobyčajným geologický javom. Vo vymytom koryte potoka sa tu nachádza niekoľko obrovských kamenných gúľ s dokonale okrúhlymi tvarmi.

Pieskovcové kamenné gule pravdepodobne vznikli v rovnakej dobe ako okolité pieskovcové horniny ale pôvod ich vzniku nie je jasný. V samotnom okolí bolo objavených ešte niekoľko kamenných gúľ, ale na nálezisku v Zavidovići ich bolo doposiaľ odkrytých najviac.

Chodník je veľmi zle značený… lepšie povedané nie je tu značené vôbec nič. Kvôli tomu sme nenašli guľu, ktorá je najväčšou kamennou guľou na svete. Pri jej hľadaní sme však natrafili na agresívnu veveričku, ktorá po nás začala hádzať orechy

Za návštevu tejto lokality sa neplatí, ale môžeš do schránky pri vchode vhodiť donation. Pri tom ako turisti prechádzajú vchodom samozrejme striehne tetuška a sleduje či si do pokladničky niečo vhodil alebo nie

Aj na Slovensku máme podobnú geologický zaujímavosť, v regióne Kysúc. Táto časť Bosny sa na Kysuce aj patrične podobá. Chýba tu už len povestný kysucký reklamný smog. Namiesto toho z kopcov trčia minarety. Aj rieka im tu po vyliati vyplavila všade smrti, ktoré sa poprichytávali na stromoch. Proste úplne Kysuce!

Noc trávime v Zenici. Našli sme tu lacný apartmán. No priemyselný smrad mesta je taký silný, že by sa tu nenašlo asi nič ďalšie, čoby nás prinútilo zostať v tomto meste dlhšie.

Do kopcov a z kopcov v Travniku

Mestom Travnik by sme normálne nenavštevovali, ale keďže ním prechádzame, dávame mu šancu. Žije tu prevažne bosniacka minorita. Iba náhodou sme natrafili aj na školu, ktorú sme videli v dokumente. Školu oddeľuje plot aby sa nestýkali moslimské a ortodoxné deti.

Okrem toho sa v centre nachádza farebná mešita, do ktorej sme sa žiaľ nedostali. Ako do žiadnej inej mešity počas celého nášho dvojtýždňového roadtripu po Bosne a Hercegovine Vybehli sme sa preto iba na hrad nad mestom s výhľadom na početné mešity a pôvodné domčeky odlišujúce sa vysokou strechou.

S našim krpcom v brušku sa sem-tam rozprávame a cestou dole z hradu mu oznamujem: “Bubi, ideme dole kopcom.” Mimo ako otec reaguje za malého: “TO VIEM AJ BEZ TEBA MAMI!”

Jajce, mesto vody

Našim hlavným cieľom dňa je Jajce a drevené mlyny medzi jazerami Pliva, ktoré sa nachádzajú za mestom. Máme šťastie a prší nám, takže si toto prenádherné miesto užívame takmer sami pri slabom mrholení Postupne prechádzame po rieke nižšie a nižšie pomedzi malé kaskády, či drevené lávky. Je to jedno z najkrajších miest aké sme v Bosne navštívili

Pri najspodnejšej kaskáde si chceme sadnúť do reštaurácie, ale v momente ako vojdeme nás prefliaska dymový opar unikajúci z pretlakovanej miestnosti. Takže napriek zime si sadneme vonku. Na stoloch sú obrusy a na stoličkách poťahy poväčšine prepálené od ohorkov cigariet.

Kým nás obslúžia trháme sa s mačkou o dáždnik. Má tu milión iných obrusov, s ktorými sa môže hrať, ale ju zaujalo práve zapínanie na našom dáždniku. Museli sme jej ho zobrať ako hračku malému decku.

SHITSTORY cestou do Banej Luky

Cestou z Jajce do Banej Luky sme sa zastavili na vyhliadke na meander rieky Vrbas. Už vtom momente ako sme zastavili sme a zacítili nejaký smrad. Otvorila som dvere a hneď pod nimi, na miesto kam som mala vystúpiť boli dve hnačkové hovná. Museli sme preto cúvnuť a pri tomto manévry sme kolesami auta prešli ďalšie tri hovná. Celé to tam smrdelo a všade boli hnedé fľaky! Absolútne nám to pokazilo celú vyhliadku. Inak toto krásne dielo prírody využívajú ako WC a smetisko.

Ten smrad sme so sebou niesli ešte ďalších 40 km do Banjej Luky, kde sme nenašli žiadnu vapku, kde by sme tie hovná zmyli z pneumatík. Ale, Boh sa nad nami zľutoval a zoslal na nás silný dážď, ktorý nám tie hovná z pneumatík zmyl.

Banja Luka

V Banej Luke toho k videniu veľa nie je. Nás sem zlákala iba socialistická architektúra v podobe nákupného domu Boska a najškaredší kostol aký sme kedy videli. Výhodou je, že tieto jedine zaujímavosti mesta sú spojené promenádou, na ktorej sa okrem tohto nachádza ešte jeden pekný ortodoxný kostol.

Okrem toho sme tu chceli dať aspoň obed, nech si túto povinnosť konečne odbavíme a môžeme sa nasmerovať domov na Slovensko. Prešli sme asi 10 podnikov a všetko boli len bary a kaviarne. Nikde nevarili. Nakoniec sme skončili v podzemí, v podniku, ktorý vyzeral ako nevestinec s názvom Pizzeria Amore. Možno divné, že si na Balkáne sadáme do pizzerie, ale po tých dvoch týždňoch čevapov, pleskavíc a burekov nám už naozaj stačilo

Začíname strastiplnú cestu domov

Spomenik Mrakovica

Na cestu domov, resp. na návrat do práce, máme dostatok času. Preto chceme cestou navštíviť ešte 3 pamätníky a tak trochu sa aj vyhnúť spoplatneným diaľniciam v Chorvátsku.

Ako prvý navštevujeme Spomenik Mrakovica. Je to pamätník padlým v 2. sv vojne. Tento pamätník nás naozaj prekvapil svojou gigantickou veľkosťou. Jeho veľkosť a množstvo betónu je ohromujúca.

Do dovnútra pamätníka sa dá aj predrať, ale dokážu to iba naozaj štíhli ľudia. Teba myslieť na to, že von to pôjde ťažie. Mimo to dal, lebo je tenučký, ja som to nedala lebo som tehotná A aj keď to vyzeralo, že pri troche snahy sa dostanem dnu, tak mi bolo jasné, že von by ma už museli dostávať hasiči. Ešte že to tej hlavičke docvaklo skôr než konala

Pred presunom k ďalšiemu spomeniku si Mimo potrebuje dať aspoň polhodinovú pauzu a oddýchnuť si. Je schúlený za volantom a ja ho stále vyrušujem. Pokúšam sa dať si vonku stretching, ale úplne to nejde, lebo vždy po chvíli ku mne dobehne túlavý pes, pred ktorým sa schovávam v aute.

Po dvoch týždňoch prišiel čas aj na nadávky

Už takmer opúšťame Bosnu. Musíme priznať, že sme pred jej návštevou mali ďaleko väčšie predsudky. Na úplnom severe Bosny je krajina úplne iná ako bola doposiaľ. Rovinatá a nudná. Po dvoch týždňoch vidíme okrem lesov a pasienkov aj polia.

Odbáčame ku hraničnému prechodu Gradina Donja – Jasenovac a tu nás nemilo prekvapí to, z čoho sme sa pred návštevou Bosny obávali najviac. Stav cesty! Nejaký intelektuál dal vyfrézovať 12 km cesty. Akože kto to kedy videl vyfrézovať taký dlhý úsek… Akože frézovač išiel na dovolenku tak aby chalani stihli položiť asfalt a mali to predpripravené? Aj by sme sa otočili keby sme vedeli ako dohlo tadeto pôjdeme, ale všetky dopravné tabule boli iba v azbuke, takže sme netušili čo na nich je

Prechod hranicami s Chorvátskom nás poriadne nasral. Začalo to úsmevne otázkou niečo na preclenie? Polopatisticky sme im ukázali, že zo sebou máme 100 gramov salámy a jednu medovinu na čo nás colníci vysmiali. Tých pravých k***tov sme stretli až tesne za hranicami.

Kamióny zablokovali príjazdovú cestu a preto sa všetci smerujúci do Bosny rozhodli pri ich obiehaní zablokovať aj protiidúci pruh, teda nás. Rád áut nekončil a preto som sa v daždi vybrala osobne tieto autá odstaviť, aby sme mohli prejsť. Pri poslednom kamióne som požiadala vodičov aby nás nechali prejsť a keďže videli že som tehotná, tak našu žiadosť vypočuli.

Ako inak, vždy sa nájde nejaký k*k*t a tento (Chorvát) si dovolil dokonca obehnúť kompletne celý, asi 200 metrový rad čakajúcich áut a ešte sa tváriť, že nerozumie ani po anglicky ani po slovensky. Dokonca si dovolil narazil mi do kolien autom, pričom videl, že som evidentne tehotná  Situáciu zachraňoval až ďalší chalan, ktorý mi vybehol na pomoc z auta, ktoré stálo za našim a spolu s ním sa nám podarilo protiidúce autá zdržať aby sme mohli prejsť.

Spomenik Jasenovac

Po nepríjemných udalostiach prichádzame k ďalšiemu pamätníku, ktorý patrí k tým najkrajším aké sme kedy navštívili. Kamenný kvet na hraniciach Bosny a Chorvátska je spomienkou na vyše pól milióna obetí zabitých Ustašovcami v koncentračnom tábore Jasenovac behom 2. sv. vojny.

Pôvodne sme mali v pláne ostať tu niekde v okolí a prespať v aute. Dážď a zima nás však presvedčili, že ak budeme šetriť naše peňaženky, počasie neušetrí naše zdravie. Rozhodli sme sa preto pokračovať a len úplným šťastím sme našli lacné ubytko na našej trase. Ešte predtým ako sme sem došli sme v nejakej random dedine zahliadli neidentifikovateľný objekt na ceste. WTF?! Vyzeralo to ako holub s parochňou, ktorú mal naopak takže nevidel a preto sa nám nevedel uhnúť z cesty

Ubytovanie v Chorvátsku a ustráchaná majiteľka

Na ubytovaní nás pani privítala a pozerala na mňa s hrôzou v očiach. Keď nám ukazovala apartmán na poschodí, pýtala sa či pre mňa tých pár schodov nebude problém. Myšlienky v našich hlavách: “Haha teta, keby si vedela do akých kopcov sme sa jebali” Ale slušne sme odvetili: “To je OK, cítim sa dobre.”

Ona sa vraj počas tehotenstva cítila veľmi zle. Preto bola doslova užasnutá, keď sme jej povedali, že sme boli na 2 týždňovom roadtripe po Bosne a Chorvátsku. Nuž, každý sme iný a podľa toho by sme k sebe mali aj pristupovať.

Posledný spomenik a defekt

Po pohodovom ráne vyrážame asi o 10-tej z nášho ubytka. V programe máme už len posledné miesto, pamätník revolúcie ľudu z Mosloviny a potom cestu domov, na ktorú máme celý deň.

Asi 2 km za pamätníkom odrazu začala pípať kontrolka tlaku v pneumatikách. Vystúpili sme to skontrolovať a pravá zadná syčala ako divá. Práve sme museli prejsť po niečom, čo nám šialeným spôsobom rozseklo pneumatiku. Ale nemáme ani páru po čom. Vysyčala asi do minúty.

Reakcia ženy: Musíme nájsť servis.
Reakcia muža: Máme rezervu…

To nie žeby som neverila svojmu manželovi, ale ako takmer nevodič ani neviem, že je niečo také v aute. A hlavne viem, že sa vždy na všetko súvisiace s autom môžem spoľahnúť na svojho manžela

Nasledovala hodinová procedúra výmeny rezervy. Môj manžel ma ako vždy dokázal milo prekvapiť a v pohode ju vymenil. Za necelú trištvrte-hodinku sme už mali nahodenú rezervu, v kufri zabalenú poškodenú pneumatiku a boli pripravení pokračovať.

A keďže na rezerve svietil veľký nápis “Max 80 km/h,” tak sme zvyšných 380 km domov museli absolvovať po starých cestách. To máme za to, že sme sa chceli vyhnúť tým predraženými chorvátskym diaľniciam

Na druhej strane môžeme byť radi, že sa nám to stalo až na konci celého tripu, prakticky hneď po poslednom mieste, ktoré sme chceli navštíviť. Že sa nám to nestalo na diaľnici a hlavne, že už nám z tej pneumatiky dážď zmyl to hovno, ktoré sme nabrali len včera

Po dvoch týždňoch balkánskeho roadtripu sa vraciame domov dojebanučkí. S odjebanými pántami na strešnom boxe a na uzučkej rezerve. No napriek tomu spokojní a veselí z nášho posledného roadtripu vo dvojici

The post CESTOPIS – Balkánsky roadtrip v tehotenstve appeared first on TripLovers.