Prvýkrát sme nad karavanom začali uvažovať už v roku 2019. Vtedy sme si ešte bez bábätka vystačili so spaním v aute. Avšak s príchodom bábätka sa podmienky zmenili. Stále sme chceli cestovať slobodne a bez plánov. Ale s istou dávkou komfortu. Kúpe nášho karavanu predchádzali 4 mesiace lustrovania inzerátov a celé sa to zbehlo v čase, kedy sme riešili spánkové problémy nášho syna. Hádam naše rozhodnutie nebolo poznačené nedostatkom spánku… alebo?

Farebné rozdelenie textu:

Pre rýchlejšie a prehľadnejšie čítanie je text rozdelený do troch kategórií (farieb), podľa toho, akej témy sa daný odstavec týka:

• cestovanie ako také
• karavan – skúsenosti a problémy s karavanom
• cestovanie s bábätkom

OBSAH:

• Vyrážame do Álp
• Ako sme kúpili karavan
• Vyrážame… tam kde neprší
• České Budejovice a Holašovice
  • Prvá noc v karavane a plno problémov
• Český Krumlov
• Šumava
  • Kráľ Šumavy
• Kúpeľné mestečko Mariánske Lázne
• Karlove Vary
• Tiské skaly
• Problémy pri servise karavanu
• Modlivý důl
• Sklársky región Novoborsko
• Panská skála
• Hrad Sloup a Samuelova jeskyne
• Kokořínsko
• Kutná Hora
• Nepohnojili sme toho už dosť?

Vyrážame do Álp

Už dva dni balíme. Predpovede počasia sú sami dážď, takže máme neúmerne veľa náhradného oblečenia. Milan dokonca berie počítač, aby mohol pracovať keď sa naozaj nebude dať nikam ísť. Ubytovanie sme bookovali vyše pol roka dopredu. Našla som nádherný apartmán s výhľadom na hrad a vinohrady pri jazere Lago di Garda za neskutočnú cenu, len 24€ na noc pre tri osoby s bábätkom. A samé dobré hodnotenia. Až sa nám tomu nechce veriť, že nám to ubytovanie pri aktuálnej inflácii ešte nezrušili, ako sa nám to už niekoľko krát cez AirBnB stalo. Aj keď vieme že má iba pršať, tešíme sa. Je to prvý výlet po dlhšej dobe a tešíme sa aj na bezcieľne pozeranie na zahmlené Alpy a klepkanie dažďa na okná vykúreného apartmánu. Budeme si užíval islandský gluggaveður, pohodu za oknom

Koláče a pizzové slimáčiky, alias pičoše, sú už tiež pripravené. Aj keď všetci na ne máme chuť, … Konečne sa nám podarilo vyškrtať aj tie najposlednejšie položky zo zoznamu. V tom dôjde sestra Zuzka, ktorá ide tentokrát na výlety s nami. Z batohu hneď vytiahne ukulele a fľašu muškátového vína. Za pár minút už nie je po pičošoch ani stopy.

Snažíme sa konečne si trochu oddýchnuť. S vínom v ruke to ide o čosi príjemnejšie. Lenže stále nás ruší vybrovanie Milanovho mobilu. Mimino sa hrá s kockami a robí prvé krôčiky. Kuká na ukulele a ťapká ručičkami. Brnká na strunky a smeje sa tomu. Ani nie o 24 hodín si tento moment budeme vychutnávať v Taliansku

A vtom to príde. Milan s mobilom v ruke. Že mu píše majiteľ ubytovania so slovami, so sorry, ale na apartmáne nefunguje bojler ani kúrenie. Ale ak chceme, vie nám poskytnúť ubytovanie v úplne inej oblasti bez výhľadu za trojnásobnú cenu. Po dvoch dňoch balenia a vypekania som bola taká zaskočená, že som zabudla používať vulgarizmy. Zmohla som sa iba na slová: To je zlý sen!

Asi desať minút sa nás držal hnev a o čosi dlhšie zúfalstvo. Ani nie tak kvôli tomu sklamaniu zo zrušenej cesty, ako kvôli tomu množstvu príprav na našu zatiaľ najdlhšiu cestu s bábätkom. Po hodine sa emócie náhle zmenili a zúfalstvo vystriedalo vzrušenie.

Ako sme kúpili karavan

Pred troma týždňami sme mali Veľkú noc stráviť v Slovinsku. Ale aké by to bolo, keby s bábätkom išlo všetko podľa plánov? Noc pred odchodom sme strávili zábalmi, triaškou a hodinami nosenia bábätká na rukách. Pre istotu sme celý plán zrušili a bábätko v zápästí vyzdravelo. A tak som sa pripomenula. Ten inzerát! Poďme sa pozrieť, nie je to tak ďaleko, aj tak nemáme čo robiť.

V ďalšie ráno sme smerovali do Galanty, keď v tom pri Senci som si uvedomila, že podobný inzerát, ale s lepším vozidlom, som už videla a vtedy sme ani nereagovali. Prečo tam vôbec ideme?

Popŕchalo a keď sme sa stretli s majiteľom rýchlo sme sa ukryli dovnútra karavanu. Ešte letmí pohľad z vonku mi napovedal, že v skutočnosti vyzerá oveľa lepšie ako na fotografiách v inzeráte. Majiteľ zapol kúrenie a v pokoji nám vyrozprával jeho príbehy z tohto karavanu. Počuli sme ako kvapky dažďa klopkajú na strechu, v pohodlí a teplé nakŕmili Mimina a popozerali si celý interiér. Milan skontroloval všetky kúty termokamerou. Bežne ju využíva na kontrolu Miminkovej plienočky. Keď na snímke svieti uránová tyč, znamená, že je pokakaný A nič nemusí čuchať. Proste fajnový chlap ako sa patrí! Teraz však kontroloval či tu nenájde prekryté zatečené miesta.

Dopoludnie sme strávili s manželským párom. Trochu sa spoznali a hlavne sme si boli istí, že títo ľudia nič neskrývajú. Milan pozrel všetko s majiteľom. Ja som sa zatiaľ starala o Miminka a robila s ním radosť panej domácej. Vyrozprávali sme si rôzne cestovateľské aj životné príbehy a na konci sme si kývli, zaplatili zálohu a išli si dať Vietnamca v Galante. V budúcom týždni sa vrátime aj s mechanikom a potom sa rozhodne.

Sadli sme si na obed k Vietnamcom. Vietnamka bola tiež úplne rozkokošená z deväťmesačného Miminka a tak mu doniesla čokoládový cukrík. S nie veľkým nadšením, ale dovolila som jej ho dať Miminkovi. Vážne kupujeme karavan? Máme na to? Uvažovali sme nad tým už pred štyrmi rokmi, ale doteraz sme si vystačili aj so spaním v aute. S Miminom sa však potreby zmenili. Teplo, voda, domáce príkrmy, úkryt pred dažďom. Našou debatou sme boli tak zaujatí, že sme si ani nevšimli, že náš syn sa po čase dostal ku čokoláde a so zapatlanými ústočkami sa hral a pocuckával cukrík.

Vyrážame… tam kde neprší

Už sme na ňom čo to urobili, ale ešte nie všetko, čo sme mali v pláne. Chýbali však iba detaily. A tak nastal čas vybrať destináciu. Na testovaciu jazdu sme nechceli chodiť hneď niekam ďaleko. Výber bol jednoduchý. Na skúšku sme nechceli ísť príliš ďaleko a tiež sme sa rozhodovali podľa počasia. V širšom okolí nemalo pršať iba v Českej republike.

Keďže sme sa balili do dažďa a nakoniec išli za slnkom, väčšinu oblečenia bolo nutné prebaliť. Množstvo vecí vybaviť a úplne iné zobrať. Jeden z najzákladnejších problémov, ktoré sme riešili úplne od začiatku tohto nápadu bolo, kam ku*va dáme kočík? A tak sme vyrvali sedadlo spolujazdca aby sme ho mali kam dať. Ešte rýchlo kúpiť špeciálny toaletný papier do karavanu a ďalšie drobnosti. Všetky pripravené koláče na cestu sa pojedli a nakoniec sme vyrazili s jednodňovým oneskorením. Výhodou síce je, že sa nemusíme ponáhľať aby sme stihli check in na ubytovaní. Avšak na druhej strane je to kontraproduktívne lebo neustále odďaľujeme odchod.

Hneď v prvej zákrute nám vypadne z police matrac na prebaľovanie a tento jav sa nasledujúci týždeň opakuje ešte niekoľko desiatok krát. Prechádzame Záhorie, nevyhneme sa ani tradičným českým zápcham na diaľnici medzi Brnom a Prahou. Čas si krátime čítaním rozprávkovej knižky. Keď nás to už nebaví, zisťujem že som doma zabudla záložku. A keďže jediné ploské čo mám po ruke je špeciálny toaletný papier do karavanového WC.

Ešte sa zastavíme na obed. V Česku sa radi stravujeme v reštauráciách, pretože perfektne varia aj v tých najväčších dierach. A aj na lukratívnych miestach vždy platíme za jedlo menej ako v bežnej reštaurácii na Slovensku. Do reštaurácie si rovno berieme vlastnú detskú stoličku na kŕmenie, a keď odtiaľto odchádzame máme pocit akoby sme ju odtiaľto kradli, aj napriek tomu že je naša.

České Budejovice a Holašovice

Ako prvé miesto sme si na návštevu vybrali pivovar v Českých Budejoviciach, Budweiser Budvar. Česko je pivná republika a po celej krajine vídame malé, ale aj väčšie pivovary. V Česku majú dokonca Majstrovstvá sveta v gúľaní pivných sudov a neprekvapilo by ma ani múzeum pivných otváračov. Česi proste vedia urobiť z hovna pomazánku.

Továreň v Českých Budejovice sa teší veľkej obľube návštevníkov. Až tak, že na obhliadku pivovaru si treba rezervovať miesta, čo sme samozrejme netušili. Recepčná sa nás snaží ešte pichnúť do skupiny, ktorá mala prísť s 35 turistami. Ale prišlo ich ďaleko viac a my sme sa do továrne nedostali. Úplne nám to nevadilo lebo mám to prišlo ako úplná masovka a odmietli sme aj termín na nasledujúci deň.

Ako alternatívny program ku sklonku dňa sme sa rozhodli pre návštevu vidieckej dedinky Holašovice, ktorá je známa aj vďaka českému filmu Babovřesky, ktorý je tak stupidný, že sa vôbec hanbím aj za to, že ho poznám.

Holašovice sú od civilizácie izolované najmä cestnými komunikáciami. Cesty, ktoré sem vedú sú široké len pre jedno auto. Máme problém obehnúť cyklistu aj bežca. Na druhú stranu je okolie rozprávkovo krásne. Reliéf sa vlní a zelené lúky zdobia rozkvitnuté stromy s bielymi kvetmi.

Akurát dnes, v posledný aprílový deň, tu postavili máj. Dedinka je malinká a tak večer trávime na slniečku na deke pod májom. Mimino si otrháva trávičku a pokojnú atmosféru narúša iba detský kolobežkový gang. Aj keď sa v dedine evidentne všetci poznajú, deti prišli k chlapovi v montérkach so slovami: Strejdo, postrážíš nám kolobežky? A on na to ako pravý Čech odvetil: No houbelajs, jdete otravovať máti!

V Holašoviciach sa nachádza aj Stonehange, avšak je umelo postavený a pre nás tak bezhodnotný. Avšak poskytuje super miesto pre parkovanie a tak ostávame kempovať v Holašoviciach. Hneď večer prichádzame na niekoľko problémov.

Prvá noc v karavane a plno problémov

Keď zapneme bojler, teplá voda netečie. Najprv musíme zo systému odčerpať všetky vodu, kým sa dostaneme k tej ohriatej, a tak vyjde 9 vzácnych litrov vody navnivoč.

Naše bábo má už dva mesiace problém s nočným spaním. A pochopiteľne aj my s ním. Riešime dilemu či každý večer rozkladať posteľ dole alebo ho dať spať do postieľky a mu budeme spať v alkovni nad vodičom. Mám obavy, že ak budeme spať na spoločnej posteli, že ma v noci prelezie a spadne, prípadne sa popáli o gamatky. Na druhú stranu, keď sa v noci zobudí a ja budem musieť zliezať po rebríku, je tu veľa pravdepodobnosť, že sa rozospatá vyrúbem ja.

Rozhodli sme sa pre možnosť dva. Zohnať narýchlo detskú postieľku do úzkeho priestoru v karavane bolo celkom náročné. Na internete sa s týmto rozmerom predávali iba dva modely. Prvý za 300 € a druhý za prijateľnejších 130 €. Milan túto našu postieľku zohnal v KOLO (Bratislavské centrum opätovného použitia) za 5 € a doviezol ju domov na motorke ako pravý Vietnamec. Bola síce patrične zajebaná (špinavá je slabý výraz, bola naozaj zajebaná), a jej vyčistenie ma pomyselne stálo tých zvyšných 125 €, ale hlavné bolo, že sme ju mali… Až na to, že bola absolútne nepoužiteľná, lebo sa presne nezmestila medzi sedadlá, na čo sme prišli až keď sme išli dieťa uložiť k spánku.

Pri rozkladaní postele sme navyše zistili, že matrace po rozložení zavadzajú rebríku a tak sa Milan nevie dostať do alkovne.

Po večernom cikaní prišlo ďalšie zistenie. Nefunguje alebo nevieme ako správne spláchnuť na WC. A tak splachujeme, ako kedysi u babičky. Hrncom s vodou

V noci zase riešime kúrenie. Našťastie ide a vieme ho ovládať, ale nevieme odhadnúť stupeň, ktorý treba naladiť aby nám v karavane bolo príjemne. V noci ešte zisťujeme, že nastavenie kúrenia treba prispôsobiť aj prípadnej sile vetra, ktorá sa môže počas noci meniť.

Máme so sebou pre istotu aj CO a CO2 senzor. Tie slúžia na detegovanie zhoršenej kvality vzduchu. Tj. v prípade senzoru CO2 je to detegovanie vydýchaného vzduchu a v prípade senzoru CO detegovanie dymu v prípade požiaru.

Český Krumlov

Svitá a Mimino je už hore. Zhodli sme sa na tom, že radšej budeme vstávať o piatej ako o tretej v noci a ešte ho hodinu a pol uspávať. Za oknom nám stojí vŕba a briezka, na ktoré dopadajú prvé ranné lúče. Za druhým oknom sú nasadené zemiaky a cibule trčiace zo zeme. Sady jabloní a včelie úle. Mimino sa mi schúlil na prsiach a Milan zliezol dole k nám. To najdôležitejšie na svete mám na pol metri štvorcovom

Je sviatok a my sme začali nás deň o dve hodiny skôr akoby sme chceli. Frekvencia áut na cestách je nulová. Nikde nikoho, len na poliach kravy a kone. Keď míňame dediny cestou do Českého Krumlova míňame aj posedenie s gaučom a krígľami nedopitého piva.

V Krumlove sme zaparkovali na parkovisku s informačnou tabuľou, že parkovisko slúži iba pre hostí. V opačnom prípade bude vozidlo odtiahnuté. S veľkosťou nášho vozidla sme sa nad touto tabuľou len pousmiali. Ešte mali zatvorené a tak sme sa vybrali do mesta.

Český Krumlov je po Praha druhým najnavštevovanejším miestom v Českej republike. Okrem toho je útočiskom aj pre početné skupiny vodákov, keďže mestom preteká najdlhšia česká rieka, Vltava. Vďaka nej dostal Krumlov aj pomenovanie. Respektíve nemecký výraz „krumme Aue“ (krivý luh), odkazuje na meandrujúci tok Vltavy.

Zámok Český Krumlov postavili už pred rokom 1253 krumlovskí páni v gotickom štýle. V dôsledku polohy Českého Krumlova sa na hrade vystriedali desiatky majiteľov. A priebežne s tým bol aj prestavaný do renesančného slohu.

Súčasťou zámku je aj zámocká záhrada vo francúzskom štýle a premostenie z roku 1764. Práve z týchto miest je najkrajší výhľad na zámok aj centrum Českého Krumlova.

Centrum je tvorené systémom ulíc s pravidelným námestím. Veľký počet zachovaných mestských domov v gotickom, renesančnom, v menšej miere i v barokovom štýle. Od doby jeho založenia sa na ňom nič nezmenilo, čo nie je úplne šťastné. Keby však radnica porozmýšľala mohla by osadiť jednu dopravnú značku – zákaz vjazdu. Dodnes nechápem prečo si Česi prznia námestia vo všetkých mestách parkoviskami a hlavnými cestnými ťahmi.

Už sme končili našu prehliadku Krumlova, keď v tom Milan zastal a nemo hľadel na auto stojace na parkovacom mieste pre apartmány. Na kapote tradičného českého auta, Škody Octavia, boli stopy od topánok a dva kusy už usušeného ľudského hovna. Pri pohľade na tieto krumlovské praktiky sme sa začali obávať o náš karavan, zaparkovaný na cudzom parkovisku.

Aby sme si vyčistili karmu, v reštaurácii kde sme si dovolili zaparkovať, sme si dali aspoň obed. Aj keď tu mali interiér zariadený v štýle a la Kysuce alebo Orava, hneď sa potvrdilo, že v Česku je naozaj jedno kde si sadneš na jedlo, vždy to bude super

Šumava

Z Krumlova pokračujeme na Šumavu. Veľa pekných miest by sa tu dalo navštíviť na bicykli, ale keďže sme tento výlet realizovali narýchlo, detskú sedačku sa nám už nepodarilo zohnať. Navštevujeme preto aspoň ľahko dostupné miesta. Zastávku sme si spravili aj pri Stonehange v mestečku Volary. Ale bol taký malinký, že nestál ani za fotku z okna.

Podvečer sme stihli navštíviť aspoň Chalupskú slať, najväčšie rašelinisko v Českej republike. Jeho krásu sme obdivujeme nielen zrakom ale aj čuchom. Vôňa borovíc nás aspoň na chvíľu prenáša na Pobaltie. Cestu si užívame len z drevenej lávky. Pohyb mimo nej nie je povolený, to aby sa nestratili ani poľskí turisti.

Na noc parkujeme mimo národného parku. V Česku sa kempovanie na divoko akceptuje pokiaľ to nie je v chránených oblastiach. Ráno sme sa presunuli na krajšie miesto. Raňajkujem a z pohodlia karavanu sledujeme voľne žijúce zvieratá ako sa nevedomky približujú k nám. Chvíľu na to vedľa nás zastavuje auto. Na dvere nám klope stráž prírody s otázkou či sme tu nocovali. Zákaz kempovanie v národných parkoch berú naozaj vážne.

Kráľ Šumavy

Po rannej debate sa vydávame do návštevníckeho centra v Kvilde, dúfajúc, že uvidíme jelene alebo pri troche šťastia rysa.

Mimino má práve 10 mesiacov a je potrebné aby štvornožkoval čo najviac. Čo sa absolútne bije s ideou, že ideme karavanom. Musíme využiť každý moment kedy máme možnosť vypustiť ho. V návštevníckom centre niekoho niet. Je tu perfektný priestor na lezenie. Na podlahe sú síce čmuhy, ale pokiaľ nie je oblečenie ogrcané, okakané alebo mokré, je z môjho pohľadu považované za čisté. Zatiaľ čo Mimino dobieha zameškané desiatky metrov na štyroch, my sa dozvedáme množstvo zaujímavostí o jeleňoch.

Jelene vždy patrili na Šumavu, ale pre zaujímavosť… Lovecké právo na ne si v minulosti vyhradzovala šľachta. Jelenia zverina však lákala aj pytliakov, ktorí lovili pre svoju potrebu alebo na predaj, aj napriek tomu, že im hrozili vysoké tresty. Medzi pytliakom a kniežacím lesným personálom dochádzalo k strom, ktoré pomerne často končili tragicky. Preto knieža Schwarzenberg roku 1817 prikázal všetky jelene na Šumave vystrieľať. Tento príkaz bol splnený údajne až v roku 1820 a úplne tak zanikla pôvodná šumavská populácia jeleňov. Až v roku 1874 tu bola zriadená aspoň ohrada s jeleňmi, a neskôr bola táto populácia vypustená do voľnej prírody. Dnešná jelenia populácia na Šumave tvorí potomstvo viacerých postupne vypustených poddruhov.

So Šumavou sa tiež spája označenie “Kráľ Šumavy.” Pôvodne bol za kráľa Šumavy označovaný jeleň, ako kráľ tamojších lesov. V časoch Československa, kedy sa množstvo občanov snažili utiecť cez železnú oponu do exilu, sa toto pomenovanie začalo používať v spojitosti s pašerákmi a prevádzačmi. A to aj v spojitosti s filmom Kráľ Šumavy natočeným na objednávku komunistickej strany, ktorá sa snažila zabrániť emigrácii z Československa a prevádzačov zaškatuľkovať ako zločincov. Najznámejšími kráľmi Šumavy boli Josef Hasil a Kilián Nowotny. Prvý menovaný dostal za svoje činy v roku 2001 medailu Za hrdinstvo od prezidenta Václava Havla.

Trasa, po ktorej prevádzači na Šumave prevádzali občanov, sa nazývala Kanál 54. Začínala nad Vimperkom, viedla cez nebezpečné šumavské rašeliniská, bolo potrebné niekoľkokrát preliezať kopce a končila v nemeckej obci Finsterau. Celá trasa mala 45 km.

S našim šťastím a škriekajúcim dieťaťom sme miesto jeleňov s rysa videli tak maximálne mravce. Pani v návštevníckom centre sa divila, vraj sa jelene bežne hádžu o pletivo aby pozdravili návštevníkov.

Trochu sklamaní si naprávame chuť pri rašelinisku Jezerní slať a pokračujeme k ďalšiemu výbehu. Tentokrát s vlkmi, ktorá sa nachádza v obci Srní. Vyhliadky tu majú riešené inak ako v Kvilde. Ponad výbeh vedie drevená lávka a je tu omnoho väčšia pravdepodobnosť niečo vidieť. A naozaj z 13 vlkov sme videli 10. Drvivá väčšina z nich spala, zvyšné oddychovali a v podstate sme nevideli žiaden pohyb. Takže v podstate to nebolo o nič lepšie ako v Zoo.

Opúšťame Šumavu a ihličnaté lesy sa razom menia na zelené lúky s rozkvitnutými stromami. Odkedy sme vyrazili, Milana intuitívne trápi množstvo plynu v plynovej bombe. Na fľaši máme indikátor, ktorému nerozumieme my, predchádzajúci majiteľ a ani personál pumpy. Netušíme koľko tam je plynu a ani kedy dôjde. Bolo by naozaj nepríjemné v noci mrznúť, hlave keď máme so sebou bábätko. Novú plynovú bombu sa nám podarilo vymeniť až na tretej benzínovej pumpe. Keďže sme vyrážali narýchlo a nepripravený, chýba nám aj francúzsky kľúč, ktorým by sme bombu vymenili. Tento problém sme vybavili veľmi rýchlo v blízkom väčšom meste.

Noc sme strávili na diaľničnom odpočívadle. Umyli sme seba aj Miminka. Náš karavan má na karavanové pomery veľmi neštandardné rozloženie a veľkú kuchyňu, kde môžeme pohodlné prebaľovať aj umývať bábätko. V momente keď sme išli kúpať Miminka, pristavil sa vedľa nás kamión s niekoľkými desiatkami bučiacich kráv. Samozrejme bola to rušňa noc, nielen kvôli rušnej diaľnici. Miminko už vyše dva mesiace v noci buntoší. Väčšinou jeden a pol hodiny. Ani túto noc to nebola výnimka. Navyše sa potvrdila Milanova intuícia. Náš spánok prerušilo aj ťukanie zapaľovača v gamatkách, ktorý sa beznádejne pokúšal zapáliť kúrenie. V daždi a tme bolo treba ísť vymeniť plynovú bombu.

Kúpeľné mestečko Mariánske Lázne

Po čiastočnej prebdenej noci dávame veľmi neskorý budíček a odchod z pumpy tesne pred 11tou. Máme si to užiť tak sa nikam neponáhľame.

V Mariánskych Lázniach parkujeme pri cintoríne. Tie na našich cestách vyhľadávame pomerne často, kvôli bezplatným parkoviskám a odpadkových košom, kde môžeme vyhodiť smeti, ktoré sa v karavane kopia rýchlejšie ako ceny nehnuteľností v Bratislave. Navyše okadené plienky kontaminujú celý priestor karavanu. Za test musíme zdolať poriadny kopec s kočíkom. To máme za to parkovanie zadarmo.

To najkrajšie v Mariánskych Lázniach je skompaktnené na malom priestore. Pre pacientov, ale aj návštevníkov sú verejne k dispozícii 3 minerálne pramene. Voda z jedného z nich je naozaj chutná, ostatné dve sú riadne vajcovky. Teda vody s vysokým obsahom sírovodíka, kvôli ktorému voda nepríjemne zapácha a chutí.

S Miminom si užívame najmä fontánu a aj keď tu nie je nič svetoborné, cítime sa tu veľmi príjemne a dokonca sa nám tu páči viac ako v Karlových Varoch, kam smerujeme.

Keďže dnešný plán už nestíhame, zastavujeme sa v malom mestečku Loket s peknou vyhliadkou na hrad. Sadáme si do reštaurácie a tam za nami príde maximálne… No nazvime to čašníčka v prechode. Chce nám kočík s bábätkom vysťahovať na chodník aby nezavadzal neexistujúcim hosťom v prázdnej reštaurácii. Dostatočne nás znechutila a tak odchádzame, aj keď jedlo vyzerá famózne. Celkovo sme si viackrát všimli, že Češi nie sú veľmi nápomocní keď vidia rodičov s deťmi.

Odtiaľ sme sa pobrali do lesa, kúsok od Kartových Varov, kde sme mali v pláne prenocovať. Vyzerá to presne ako bratislavská Koliba, ešte aj lanový park tu je. Cestou nám prebehlo cez cestu stádo divých sviniek a tak máme rešpekt vôbec vyjsť z karavanu.

Už sa nám takmer minula voda. Prekvapivo zisťujeme, že viac vody zožerie umývanie riadu ako umývanie vlasov. Na sprchu nám stačí tiež málo, po 5 litrov. Rozhodli sme sa, že riad budeme dávať do drezu a umyjeme ho až na najbližšej benzínovej pumpe.

Mimino škrieka celý večer. Postarší nemecký pár sa tomu našťastie len usmieva a rovnako sa bavia aj na jeho holej riťke a pindíkovi za oknom. Ráno ako každodennú rutinu skladáme posteľ. A stôl, ten nepoužívame vôbec, aby sme pre Mimina vytvorili aspoň malý priestor na hranie sa a pohyb, ktorý je v jeho aktuálnom veku nevyhnutný pre správny vývoj. Celkovo sa pri organizácii aktivít v karavane stále hľadáme. Chceme to zvládať čo najefektívnejšie, no jeden z nás je vždy vyblokovaný striehnutím na Mimina. Aj keď sa hrá sám, vždy ho musíme strážiť aby nepadol dozadu. Väčšinou vie už stáť sám ale keď stojíme s karavanom na krivo, tak má tendenciu padať. A tiež preto, lebo na dverách chýba detská poistka a on furt šahá na dvere.

Karlove Vary

Miminko už nezvláda ani krátke presuny. Je strašne usedený a nedokáže už ani zaspať počas jazdy. Všetci na internete radia kúpiť dieťaťu do auta novú hračku. My sme mu 2 týždne dopredu pobrali vybrané hračky aby si ich nepamätal a tešil sa z nich na novo. To prvé zabralo, to druhé žiaľ nie.

Pokračujeme návštevou Karlových Varov. Domnievame sme sa, že tu že strávime celý deň, keďže sú to najväčšie a najvýznamnejšie kúpele Českej republiky, s početnými prameňmi minerálnych vôd, ktoré sa používajú na liečbu žlčníka a tráviaceho traktu. Ten najteplejší, Vřído, má až 72°C a keď sa rozhodnete ochutnať ho, toalety sú hneď v budove za poplatok 20 Kč A keďže tých prameňov je tu tak nespočetne veľa, tak s tou vodou sa na toaletách asi aj splachuje. Tento prameň sa nachádza v budove a je usmernený do gejzíru. Vo vnútri je strašné sparno a z nejakého nepochopiteľného dôvodu je do budovy zakázaný vstup s kočíkom.

Počas prechádzky na promenáde nám dôjde, že sme opäť zabudli v karavane kočíkovku s plienočkami. Pri Vřídke som videla ešte jedného rodiča, ktorý rovnako ako my odignoroval zákaz vstupu s kočíkom a bežala som za ním, čo by nám náhodou nevedel pomôcť. Nemal, a tak sme začali potajomky nakúkať do všetkých okoloidúcich kočíkov aby sme sa pokúsili odhadnúť váhu dieťaťa a prípadne si popýtať plienočky od ich rodičov. A vyšlo to, hneď druhá mamina mám darovala rovno dve

Voda z Karlových Varov sa používa aj v bylinnom likéry Becherovka. V roku 1807 začal karlovarský lekárnik Jan Becher predávať bylinný likér podľa svojej vlastnej receptúry. Tento likér je dnes známy pod názvom Becherovka a jeho hlavnými prísadami sú vodu z Karlových Varov a zmes 32 druhov bylín. V dnešnej dobe sú v karlovarskom podniku len dvaja ľudia, ktorí poznajú celé výrobné tajomstvo Becherovky. Sú jediní, ktorí môžu vstúpiť do miestnosti zvanej „Drogikamr“ a raz týždenne pripraviť zmes bylín a korenín pre výrobu Becherovka. Táto zmes sa následne týždeň luhuje v alkohole. Extrakt sa zmieša s vodou a prírodným cukrom a nasledujúce dva mesiace “zreje” v dubových sudov.

Samotné Karlove Vary sú veľmi pekné, až na to, že s kočíkom sa na okolité rozhľadne nevieme dostať. Ostávame preto len v kúpeľnom údolí. Na to, že je to taká vychýrená destinácia je tu pekelne málo ľudí. Ani kávu si nemáme kde dať. Sú tu len dve otvorené reštaurácie, s terasami, kde nie je kam dať kočík. Hlavne, že raňajky robievajú až do 12:30. To sme my za normálnych okolností už aj po obednej kávičke. Všetko ostatné je ešte pozatvárané.

Už o 11-tej, kedy sme s prehliadkou kúpeľného mestečka hotoví, nás láka na obed s lokálnym welcome drinkom podnapitý český dôchodca. Túto možnosť s účinnou výhovorkou, ja šoférujem, ona kojí, sme si nechali utiecť a zamierili to mimo centrum za skutočným gastronomickým zážitkom v podniku La Hospoda.

V živote predtým som nebola na hajzloch v reštaurácii tak často ako v tomto podniku. Nie, nie z tej vody zo Vřídla, ale po Miminovi bolo neustále treba niečo umývať, utierať, kŕmiť ho, prebaľovať a vyhadzovať. Kým nám to pripravili, Mimino si trochu poliezol, tiež sa najedol a potom škriekal keď videl jesť nás. Klasika ktorú pozná každý rodič

Po tomto super gastro zážitku sa vyberáme na dlhý presun k Tiským skalám. Miminko zase nevedel zaspinkať v aute. Aby sa neopakovala predchádzajúca noc, museli sme si kvôli tomu dať zastávku na pumpe, a keď konečne zaspal, Milan sa rozhodol, že si dá tiež šlofíka. Z dlhej chvíle som si šla umyť vlasy a dala si kávu, na ktorú som vôbec nemala chuť, ale tak čo s načatým časom?

Miminko už nedokáže sedieť vo vajíčku. Vždy keď ho následne prebaľujem má otlačenú riťku. Snažím sa ho zabávať, neúspešne. Jediné čo ako tak zaberá je kŕmenie za jazdy. Všetko je špinavé, ale dieťa s chrumkou v ruke aspoň dočasne utíšené.

Tiské skaly

Relatívne neskoro sme došli do obce Tisá, na česko-nemeckom pohraničí. Už je dosť neskoro, ale stále malo hodín na večerné rituály. Rozhodli sme sa, že zo skál prejdeme aspoň kúsok. Kasa na vyberanie vstupného je už zatvorená. Aj prvých turistov stretávame až po pätnástich minútach. Bojíme sa, či to neprešvihneme, ale nakoniec sa to ukázalo ako najlepšie rozhodnutie. Len my a pieskovcové skaly vypínajúce sa nad nami. Pieskové chodníčky prerastené machom, borovicami a briezkami. A hlavne ticho a pokoj na nezaplatenie.

Cesta späť viedla po vrchole Tiských skál, s výhľadom na obec Tisá. A tak sme si odtiaľto rovno vyhliadli náš flek na prenocovanie. Na večeru sme si spravili parené buchty. Polotovary sa pripravujú ľahko, ale so skutočným varením to bude časovo náročnejšie. Ešte vyhodíme von z karavanu ďalšieho člena pavúčej rodinky. Už posledného. Potom sme sa už naučili spolunažívať s nimi.

Ráno sa vyberáme na malý okruh Tiskými skalami a pokladňa je stále zatvorená. Malý okruh už nie je taký impozantný ako ten veľký, ale zadarmo sa nesťažujeme. Keď ho končíme, vidíme, že v pokladni je konečne niekto kto vyberá vstupné. Keď mu však dávame eurá, len krúti hlavou, že to máme grátis.

Problémy pri servise karavanu

Náš karavan akútne potrebuje vypustiť šedú vodu a splašky. Nádrž na čistú vodu je tiež prázdna. Snažili sme sa ju doplniť, ale čistú vodu z nádrže nám doslova vypľúva. Neskôr sme prišli na to, že pri napúšťaní treba nechať priestor na prienik prebytočného vzduchu z nádrže. To ona nám “vypľúvala” vodu von. Na(ne)šťastie je vo vedľajšej dedine stellplatz. Miesto kde za poplatok môžeme vypustiť čo nepotrebujeme a napustiť čistú vodu.

Vonku začína byť poriadne teplo a v karavane tiež. Ale iba podľa teplomeru. Ten ukazuje 28°C ale pocitovo je v karavane príjemne. Všade sme pootvárali okná aby sa nám vetralo kým všetko poriadime.

Keďže servis robíme druhýkrát v živote, všetko patrične trvá. Prvý problém máme pri vypúšťaní šedej vody. Otvoríme a netečie. Otočíme karavan, či náhodou nestojíme v kopci a znova. Nič netečie. Keď sa však pokúsime doplniť vodu, zázračne to ide… Až na to, že dobíjanie nefunguje a až po preštudovaní kilometrového návodu sme zistili, že to funguje na dobíjanie kartičky, ktorú sme dostali pri rampe, nie na platobnú kartu. Milan ešte vydrbáva splašky a zisťujeme, že šetriť priestorom v kazete a splachovať minimom vody je tá najväčšia chyba, akú môže človek pri karavaningu urobiť.

Platiť kartou sa nedá. Automat síce berie aj eurá ale iba mince. Tie nemáme a tak Milan ešte ide rozmeniť peniaze do krčmy za rohom. Nie sme prvý ani posledný čo tam s takouto prosbou došli. Konečne môžeme vypadnúť. Zatvorili sme okienka v kuchynke aj pri sedení. Milan sa už lepí čo najbližšie k rampe aby dosiahol na ovládací panel. Keď v tom zrazu… rachot z kúpeľne! Čo k nám niekto nastúpil? Vbehnem dnu a v tom vidím tu, spúšť. Sme bez okna! Hajzlového! Všetko sme pozatvárali ale na toto sme zabudli.

V hneve ide Milan von. Často sa mu to nestáva, ale teraz aj nadáva. Snažím sa ho utíšiť, lebo viem, že bol v strese preto, že nič nefungovalo. Okamžite meníme plán. Musíme nájsť stavebniny. Dnes v noci má pršať, takže okienko musíme okamžite nejako zaceliť aby sa dážď nedostal dnu.

V Dečíne dvakrát zle odbočíme a nakoniec všetko potrebné náradie kupujeme v Kauflande. Ako pre nás tam čaká kompletná opravárska sada – mini vŕtačka, spojovacie Tčka, šróby a samozrejme duct tape. Milan sa neserie a všetko začína reparovať priamo na parkovisku. Moju pomoc nepotrebuje, preto varím a Mimino našťastie spinká.

Po hodine je okno zaplátané. Vyzerá to síce ako slav engineering, ale dočasne spĺňa svoju úlohu a to je hlavné. Môžeme pokračovať vo výlete

Modlivý důl

Pri obede si trochu oddýchneme. Dnes sme sa už dosť vyčerpaní. Hlavne psychicky a preto už neplánujeme žiaden veľký program. Haha…

Poberáme sa na malý turistický okruh cez Modlivý důl. Ten povodne nemal s modlitbami nič spoločné a volal sa Smolný důl, pretože tu boli smolné pece. Začalo to nenápadne, povesením obrázka Panny Márie a Ježiša. Neskôr boli tieto obrázky nahradené posvätenými obrázkami, ktoré následne vystriedala drevená kaplnka, a tú, kaplnka vytesaná do skaly.

To, že je to turistický okruh som si myslela asi iba ja. Od Modlivého důlu sme prešli k Dedovým skálam, kde sme mali zísť na hlavnú cestu. Po hodine ma už poriadne bolel chrbát od nosenia bábätka v nosiči. Podľa mapy sme sa mali pustiť strmým zrazom, ktorý vyzeral nepriechodne aj pre turistu bez bábätka. Tak takto v žiadnom prípade! Musíme sa časť cesty vrátiť späť aby sme sa dostali naspäť ku karavanu.

Tento výlet bol úplne mimo mojich predstáv. Z 30 minútovej prechádzky zrazu bolo jeden a pol hodiny v náročnom teréne. Presne ako hovorí náš prvý predmet, ktorý sme si kúpili do karavanu. Tabuľka s nápisom Get lost! Ktorá by sa dala preložiť dvojako. Trochu vulgárnejšie ako “vypadni“ alebo slušnejšia verzia “zatúlaj sa.” Tak teraz sme sa!

Sklársky región Novoborsko

Nachádzame sa v oblasti Nového Boru, miesta s dlhoročnou sklárskou tradíciou. Sklárske hute sa podľa archívnych dôkazov vyskytovali v tejto oblasti už v 13. storočí. V polovici 18. storočia z tadiaľto putovalo sklo aj na ruský cisársky dvor či do Versailles. Po druhej svetovej vojne boli domáce remeselné dielne, menšie sklárske manufaktúry a firmy znárodnené a zlúčené do jedného národného podniku. Sústreďovanie sklárskej výroby na Novoborsku bolo zavŕšené v roku 1967 výstavbou prvého sklárskeho kombinátu v Čechách. Po páde režimu vzniklo v Novoborsku množstvo malých a menších sklenárskych firiem. Aj keď sa za storočia v technike výroby skla zmenilo mnoho, naďalej zostáva rozhodujúca ručná práca, ktorej hodnotu umocňuje remeselná zručnosť a cit jeho tvorcu pre krásu a estetiku.

Vybité baterky po návšteve Modlivého důlu ideme dobiť do reštaurácie HUŤ v Novom Bore. Popravde sme nejdeme ani tak kvôli hladu ako kvôli tomu, aby si Mimino mohol trochu poliezť. A tiež preto, že v tejto reštaurácii fúkajú sklo a vyrábajú sklárske výrobky priamo pred očami konzumentov Všetko, čo sa len dá, je v reštaurácií zo skla. Svetlá, bar, zrkadlá, dokonca aj dvere na záchode, čo si naozaj mohli odpustiť

Hlavnou myšlienkou reštaurácie HUŤ je možnosť vidieť na vlastné oči, čo obnáša sklárske remeslo a vidieť tvorbu skla v priamo prenose, pri konzumácii úžasnej českej gastronómie.

Miminko je z toho vzrušený. Celú dobu ziape a vyrušuje ostatných návštevníkov reštaurácie. Nie tak z toho skla ako z toho voľného výbehu. Aj jedlo je perfektné. Len na tom hudobnom playliste by naozaj mohli pracovať. Čo sa týka hudby nie som náročná, vypočujem si takmer všetko ale kombinácia Jóžin z bážin, Ňňňňuyork, Elán a na záver ešte No name,… to fakt nie!

Noc sme prekempovali kdesi v poli pri kaplnke. Na potvoru pršalo a cez rozbité okno sa nám dostala voda. Ráno teda ako prvé riešime kúpu duct tapu a sanujeme škáry.

Panská skála

Dážď s prestávkami pokračuje a my sa šplháme na Pánskú skálu, najstaršie geologické chránené územie na území Českej republiky. Čadičové teleso, Pánská skála, vzniklo počas rozsiahlej treťohornej činnosti v Čechách. Hornina skaly vystúpila na povrch z hĺbky približne 30 km a predstavuje zbytok lávového prúdu, starého približne 30 miliónov rokov. Pri homogénnom pomalom chladnutí sa vyvinuli päťboké až šesťboké stĺpce s priemerom okolo 20 cm, ktoré stoja zvislo bok po boku a majú dĺžku cez 20 metrov. Malebné jazierko, v ktorom sa odráža ikonická Panská skála, vzniklo ťažbou kameňa.

V daždi má toto miesto atmosféru ako írske Giant’s Causeway. Výstup je kratučký ale nevedomky vyberáme náročnejšiu lezeckú cestu na vrchol. S turistickým nosičom je to celkom adrenalínový výstup. Až na pol ceste dole som si uvedomila, že som zabudla Mimina pripútať, lebo som riešila zateplenie, vietor a dážď.

Hrad Sloup a Samuelova jeskyne

Ďalej pokračujeme k hradu Sloup. Počasie sa diametrálne mení a nepremokavé bundy vymieňame za kraťase. Už vstup do hradu je veľmi sľubný. Z hradu zostali len zbytky niektorých priestorov a budov, kedysi vytesaných do pieskovcového brala.

Prevažnú časť prehliadky areálu predstavujú bývalé pustevny, skalný kostol, ambit, kaplnky, vínne terasy a ďalšie objekty, ktoré tu boli umelo vytvorené v období baroka. Na baroko sa odvolávali aj neskoršie pomenovanie Poustevnický kámen (Einsiedlerstein).

V roku 1679 bol hrad aj s hradnou skalou venovaný pustovníkom, ktorí tu žili dokopy 102 rokov. Postupne sa ich tu vystriedalo šesť a každý sa svojou troškou podpísal na dnešnom vzhľade hradu.

Na hrad Sloup sa chceme pozrieť aj z výšky. To je tá najkrajšia perspektíva. A tak ideme k Samuelovej jeskyni, jaskyni pustovníka Samuela, ktorý si túto jaskyňu vlastnoručne vytepal za 17 rokov. Potom sa rozhodol presunúť sa do inej jaskyne, kde ho však zavraždili a olúpili. Ten najkrajší výhľad na hrad Sloup je z vrcholu tejto jaskyne.

Na noc sa vraciame na to isté miesto, ku kaplnke. Čaká nás tu však malé prekvapenie. Chlapík, ktorý tu venčí dve ary. Necháva ich tu lietať nad poľom. Jedna sedí na strome a nechce sa vrátiť. Tak na ňu majiteľ použije vydieračskú technikou, ako na malé dieťa. Zabuchne dvere auta a odchádza. A funguje to! Ara v momente roztiahne krídla a letí za autom. Mimochodom, Česi milujú papagájov.

Na večer zisťujem ešte jednu vec o karavaningu a rodičovstve. V karavane sa dieťa nevyhadzuje do vzduchu. Ja sprostá som takto jebla Malému hlavu o strop

Kokořínsko

S ľútosťou obchádzame Máchovo jezero. Nevychádza nám už čas, keďže na tomto mieste by sme chceli zotrvať dlhšie a vstrebať jeho atmosféru. Vysoké borovice, mach a vôňa živice. A nádherné jazero ľadovcového pôvodu, jediné v Českej republike. Atmosféra Pobaltia, v ktorej človek nepotrebuje k šťastiu nič. Stačí mu dýchať ten vzduch.

A tak sa urýchlene presúvame do Kokořínska. Jeho najväčšou atrakciou sú dve neograbane vytesané Čertove hlavy v pieskovci. Práve tu stretávame najviac turistov za celý týždeň, asi vďaka blízkosti k Prahe. Autor týchto hláv Václav Levý vytvoril viacero umeleckých diel v oblasti Kokořínska. A evidentne bol pri svojej práci najradšej sám. Preto sa vždy trepal do strmých kopcov aby za ním nikto neliezol a neotravoval ho. Pri zdolávaní týchto terénov musím na dieťa v nosiči dávať pozor ako vodič karavanu na alkovňu.

Čertove hlavy majú výšku 9 metrov, čo na prvý pohľad nie je tak veľa, ale v skutočnosti sú to druhé najväčšie reliéfy hláv na svete. Väčšie si už len Mount Rushmore v americkej Južnej Dakote. Václav Levý na nich pracoval 5 rokov, v období romantizmu (1841–1846).

Zaujímavým miesto je aj jaskyňa Klácelka, z dielne toho samého umelca. Na tomto mieste sa stretávame s podobnou humusáčinou ako v Krumlove. Namiesto výkalu je tu však menštruačná krv, priamo pred vstupom do jaskyne.

Okrem týchto hendikepov a extrémne rozbitých ciest, je Kokořínsko neuveriteľne krásna oblasť. Azda najkrajšie je to v okolí hradu Kokořín, kde sa úzka cesta zarezáva do vysokých pieskovcových skál. Za návštevu určite stojí aj Šemanovický důl, ale nám sa tu nepodarilo zaparkovať karavan. Navštívili sme preto aspoň kamenné hríby Pokličky a ich nekonečné schody.

Kutná Hora

Ako si to mierime smerom domov, vychádza nám čas ešte na krátku zastávku. Vôbec sme to nemali v pláne, ale na záver ešte navštevujeme Kutnú Horu. Obaja sme tu boli ako deti a obaja si z toho takmer nič nepamätáme, takže super, bude to takmer ako nové miesto!

Cestou prespávame na diaľničnom odpočívadle, kde nie sú sprchy ani prípojka na vodu. Na toaletách nám padol dudlík na zem a Miminko dostal poriadnu hnačku. Priebeh výletu bol pohodový, takže na záver sa to musí ešte trochu skomplikovať.

Prišli sme do centra Kutnej Hory a relatívne rýchlo zistili, že to najzaujímavejšie, kostnica Sedlec, sa nachádza ešte tri kilometre odtiaľto. Keď sme sa už naskytli na tom správnom mieste, zistili sme, že vstupenky sa dajú kúpiť iba ako kombo katedrála + kostnica. Pritom návšteva katedrály nám prišla ako strata času. Holé steny mi neprišli ničím výnimočnejšie ako dedinský kostol u babičky.

Komické je, že vedľa kostnice sa nachádza múzeum tabaku a sídlo továrne Philip Morris, predajcu elektronických cigariet IQOS. Na spropagovanie svojej značky si mohli vybrať aj vhodnejšie miesto ako vedľa kostnice, kde je uložených 60 000 kostier mŕtvych ľudí.

Kostnica Sedlec bola spočiatku len kaplnkou, kde na spodnom poschodí pripravovali pozostatky zosnulých k pohrebu. Po zrušení cintorína koncom 15. storočia boli exhumované kosti uložené v spodnej časti kaplnky a v blízkom okolí. Následne ich v roku 1511 poloslepý sedlecký mních poukladala do niekoľkých vysokých pyramíd. Do dnešnej vyzdobenej podoby upravil kostnicu až rezbár František Rint, približne v roku 1784.

Toto miesto je morbídne a fascinujúce zároveň. Podchvíľou si miesto lebiek predstavujem odrezané hlavy s vlasmi. Ten chlap čo sa rozhodol poukladať na poriadok 60 000 kostier mal takmer určite Aspergerov syndróm!

A tak sme neplánovane otestovali karavan, prešli 1600 km, prevažne po okresných cestách, zistili kopec nových vecí, urobili desiatky kixov, navštívili nové miesta, dali priestor bábätku aby sa oťukalo v novom prostredí. Mimino to tu za týždeň pocikal, ogrcal, vydrbal na zem misku s kašou. Niekoľkým ľuďom ukázal riťku cez okno. Ale na oplátku sa naučil hrať sa sám. Veľa škriekal. Od radosti. Z maličkostí, z paličky, šišky, z kúska machu, z ľudí za oknom. Ak sa detský škrekot považuje za prejav šťastia, Miminovi sa karavaning z nás troch páčil najviac

Nepohnojili sme toho už dosť?

Nasledujúce výlety po Slovensku, Balkáne, Taliansku a Škandinávií sme si odtočili dalšie zoznamovačky a problémy s karavanom. Všetko sa to zbehlo v priebehu nášho prvého roku s karavanom.

• Poprvé sme zistili, že v servise nám odfaklilo komín. Zistili sme to v daždi a tak opravu bolo nevyhnutné realizovať hneď. Najprv sme na prekrytie komína použili plechovku od konzervy s ananásom. Hneď na to sme vyrobili nový komín z plastovej misky a máme ho tam doteraz.
• Ďalším omylom bolo, keď sme pri spúšťaní odvetrávania chladničky nasadili naopak trubičku, ktorá na nás vypadla. Dôsledkom toho bolo, že sme nasledujúce 3 týždne neustále čuchali plyn v obytnej časti, vždy keď bol karavan v pohybe.
• Naozaj nepríjemné bolo keď sa nám podarilo zavzdušniť celý vodný systém. Čiastočne to bolo spôsobené tým, že sme do nádrže na pitnú vodu napustili vodu z lesného potoka a s ňou aj drobné nečistoty, ktoré následne oslabili a znefunkčnili čerpadlo. Kvôli týmto problémom sme na balkánsky roadtrip vyrazili so 4-dňovým meškaním.
• A ešte na záver tripu, nám začalo za jazdy niečo plieskať o karavan. Uvolnila sa tesniaca gumička, ktorá tesní šróbiky na hornej lište karavanu. V tom momente zaznela Milanova pamätná hláška: Tak na dnes by sme to mali.
• Celkovo sme na dalších výletoch riešili ešte dalšie 2 veľké opravy. Rozvody a rozbité ložisko v kolese. Čakala nás aj oprava spojky, ale tej sme sa naštastie vyhli rýchlim fixom nórskeho servisáka, ktorý na nás nemal čas. Takže sme to mali grátis
• A ako tak cestujeme, zistili sme, že dĺžka výletu je priamo úmerná cene opravy. Takže sa už úprimne teším na zazimovanie

The post CESTOPIS: Naša prvá cesta s karavanom a čo všetko sa dá dovrzať za jeden týždeň appeared first on TripLovers.

Na severe českého pohraničia sa nachádza najkrajší národný park v republike. České Švýcarsko láka najmä na pieskovcové útvary, kaňony ale aj na malebnú krajinku, chutnú gastronómiu a nízke ceny

Obsah:

• Camping s ping pongom
• Peniaze a bankomaty v Česku
• Kam na výlet v Českom Švýcarsku? 
  1. Pravčická brána a zámoček Sokolí hnízdo
  2. Edmundova a Divoká soutěska
  3. Vyhliadkový most Basteibrücke
  4. Plavba loďou po rieke Labe až do Drážďan
  5. Kamenné varhany na Zlatom vrchu
  6. Malý okruh k obci Jetřichovice
  7. Děčín a Kaňon rieky Labe

Camping s ping pongom

Po týždni dažďov sme sa konečne odhodlali ísť kempovať. Zvolili sme si Intercamp Mosquito a bola to super voľba! V cene cca 9€/noc/2 osoby sme mali k dispozícií aj free sprchy, kuchynku ale hlavne ping pong, ktorému sme podľahli každý večer V kempe bola k dispozícií aj reštaurácia, ktorá síce nebola nejak úžasná, ale dalo sa platiť eurami s výhodnejším kurzom 1€ = 25 Kč.

Peniaze a bankomaty v Česku

V rámci ČR sme boli zarazení, že sa na mnohých miestach nedalo platiť kartou! Preto maj pri sebe vždy dostatok hotovosti alebo sa pred objednaním opýtaj, či je možná aj platba kartou.

V mnohých pohraničných oblastiach bola možnosť platiť eurami, s najčastejším kurzom 1€ za 25 Kč, čo bolo výhodnejšie ako keby si si peniaze vyberal z bankomatu. Na cestu sme si nezobrali ani eurá, na čo sme doslova doplatili.

Kam na výlet v Českom Švýcarsku?

1) Pravčická brána a zámoček Sokolí hnízdo

Najdominantnejšou zaujímavosťou v Českom Švýcarsku je kamenný most Pravčická brána. My sme jej návštevu chceli stihnúť v jeden deň aj s plavbu po oboch Soutěskách. Celkovo aj s plavbami sme prešli 17 km a trvalo nám to vyše 6 hodín aj s obedom.

Vyrazili sme skoro ráno a auto sme nechali v Hřensku na platenom parkovisku. 120 Kč (skoro 5€) nie je málo, ale obrovským plus je, že už na parkovisku ti poskytnú mapu, popýtajú sa čo chceš vidieť a dajú ti presnú inštruktáž ako prejsť danú trasu čo najefektívnejšie Prípadne ťa upozornia na uzávery niektorých trás.

Už samotná cesta k Pravčickej bráne je ohromujúca, cesta sa vlní okolo vysokých pieskovcov a k ním sa tisnú stromy Serpentínami stúpame vyššie, už z rázcestia vidíme zámoček Sokolí hnízdo, ktorý tu dal postaviť knieža Edmund Clary-Aldringen ešte v roku 1881. Zároveň sa zaslúžil o rozmach turizmu v danej oblasti. Po pravici zámku sa nachádza moja vysnívaná Pravčická brána Vstupné na vyhliadku a k zámku je 75 Kč (3€), zľavnené 25 Kč (1€). K dispozícií máte bezplatné WC a galériu fotografií.

Od roku 1982 je vstup na bránu zakázaný, čí sa minimalizuje antropogénny vplyv na prirodzený vývoj pieskovcového masívu.

2) Edmundova a Divoká soutěska

K Soutěskám sme sa vybrali rovno od Pravčickej brány. Tieto výlety je ideálne spojiť do jedného dňa Od Pravčickej brány sme rýchlim krokom vyrazili k Medznej Lúke a odtiaľ k Soutěskám. Sme veľmi radi, že sme nešli opačným smerom, lebo to množstvo schodov by sme asi v smere hore nezvládli. Aj smerom dole to bol poriadny zaberák na kolená, veď uvidíš

Najprv sme sa vybrali k Divoké soutěske, ku ktorej sme si museli urobiť malú odbočku. Cestička viedla malým kaňonom kde bolo výrazne chladnejšie. Po krátkej plavbe sme sa museli krátky úsek vrátiť a pokračovať rovno k Edmundove soutěske cez prekrásny kaňon. V týchto miestach sú zhotovené altánky a grily pre návštevníkov, naozaj ideálne miesto na víkend v prírode s deťmi

Cenník a ďalšie dôležité informácie o plavbách nájdeš na tejto stránke. Nemusíte sa báť, že by ste dlho čakali, lodí je viacero. My sme tam boli v najväčšej letnej sezóne v polovici júla, navyše cez víkend a na rad sme prišli naozaj rýchlo

Pánko z loďky na diaľku spustil umelý vodopád

3) Vyhliadkový most Basteibrücke

Navštíviť Basteibrücke nám zabralo zhruba dve hodiny aj s cestou. Parkovné stojí 3€ a platí sa pri odchode v automate. Na most sme sa dostali bezplatne, rovnako aj na najkrajšiu vyhliadku, z ktorej pochádza tá najkrajšia fotografia Ak sa chceš poprechádzať medzi skalami nad zemou po kovových mostíkoch, môžeš ísť na malý platený okruh, stojí to 2€.

Cestou na ubytovanie sme nesprávne odbočili, a tak sme zobrali dvoch nemeckých stopárov (našich historicky prvých), ktorý mali rovnaký smer ako my Cestou tam aj späť si dávajte pozor na radar! Tuším to bola dedina Bad Schandau a povolená rýchlosť na veľmi krátkom úseku je 30 km/hod.

4) Plavba loďou po rieke Labe až do Drážďan

V prípade záujmu o plavbu po rieke Labe sa dá dostať z Dečína až do Drážďan. Ceny za jednodňový výlet sa pohybujú okolo 2000 Kčs (cca 75€) na dospelú osobu. Výlet trvá celý deň. Najviac času zaberie plavba loďou pričom trasa vedie cez prekrásny kaňon Labe  Na prehliadku Drážďan sú vyhradené len 2 hodiny, čo je pomerne málo.

5) Kamenné varhany na Zlatom vrchu

V deň nášho odchodu sme ešte rýchlo navštívili Zlatý vrch, čo je národná prírodná pamiatka a zároveň geologická lokalita. Vyskytuje sa tu kamenný čadičový orgán, ktorý vznikol stĺpcovitou odlučnosťou pri tuhnutí magmy, čo je pre čadič typické. Parkovanie sa nachádza vo vzdialenosti 600 metrov a nič sa tu neplatí. Podobným úkazom je aj Panská skála, ktorá je vzdialená 11 km.

6) Malý okruh k obci Jetřichovice

Prvý deň v kempe nám pršalo až do obeda a tak sme sa vybrali iba na malý okruh k obci Jetřichovice, konkrétne na Marínnu a Vilemíninu výhliadku. Po návšteve Adršpachu a Českého ráje nás ale táto túra až tak nenadchla a ľutovali sme, že sme ju uprednostnili pred Tiskými stenami a Dečínskou stolovou horou.

7) Děčín a Kaňon rieky Labe

V ten deň sme navštívili aj Zámok Děčín, kde sme príjemne zrelaxovali pri dobrej kávičke. V areáli sa nachádzajú aj záhrady a nám sa podarilo postretnúť aj páví pár. Cestou do Dečína sme prechádzali Kaňonom rieky Labe, ktorý je zároveň najväčším pieskovcovým kaňonom v Európe.

Plnohodnotná a finančne nenáročná dovolenku. Pritom ani nebolo treba chodiť ďaleko. Jediné, čo sme nestihli z nášho wishlistu, je Kokořínsko, tak hádam niekedy nabudúce

Fotogaléria České Švýčarsko

Fotogaléria Zlatý vrch

Fotogaléria Basteibrücke

The post České Švýcarsko a Labské pískovce appeared first on TripLovers.

Do skalného mesta Adršpach sme sa vybrali hneď zrána aby sme sa vyhli davom turistov a mohli si v pokoji pofotiť všetko čo chceli. Žiaľ, české cesty sa nám v tom pokúšali zabrániť.

Obsah:

• Parkovné a vstupné do Adršpachu
• Ako sme prešli Skalné mesto
• Broumovské stěny alebo malý český Angkor Wat?
• Český ráj – Hruboskalsko

Do Adršpachu sme sa museli vybrať asi hodinovou obchádzkou. To nás spočiatku nahnevalo, ale na oplátku sa nám to vrátilo keď sme prechádzali krásnou krajinou plnou strání a drevených domčekov

Parkovné a vstupné do Adršpachu

Hneď po príchode do Adršpachu od nás pýtajú 100 Kčs (4€) za parkovné. Iné miesto sme ani nehľadali a dobre, že sme sa ani nezdržiavali, lebo pri našom odchode o cca 15-tej boli na parkoviskách kolóny áut do Adršpachu. Od parkoviska je to k vstupu do Skalného mesta asi ešte 200 metrov, kde si v dvoch stánkoch vieš kúpiť vstupné.

My sme prišli ráno po 9-tej, takže sme nemali problém ani s parkovaním ani s davmi turistov. Pri vstupe sme dostali do rúk mapu a zamestnankyňa areálu nám odporučila ako najefektívnejšie prejsť Skalným mestom

Ako sme prešli Skalné mesto

Celú prehliadku sme si rozdelili na dve časti, medzi ktorou sme si dali obed pri bufetoch na parkovisku. Do areálu sa môžeš v priebehu dňa vrátiť aj viac krát, stačí sa preukázať platnou vstupenkou.

Na videu nižšie je vidno náš prechod najužším miestom, tzv. Myšou dírou

Prvé kolo sme začali najzákladnejším okruhom po zelenej trase o 9-tej ráno a trvalo nám skoro dve hodiny jeho dĺžka je pritom len 3 km. Ale využili sme fakt, že tam skoro nikto nebol a do sýtosti sme sa pokochali Malý okruh okolo jazierka sme si odpustili, a boli sme tomu radi! Pri našom odchode z areálu asi o 11-tej už pri pokladniach stáli rady turistov.

Po obede sme sa rozhodli pre túru, kedy sme museli opäť prejsť polovicu pôvodnej zelenej trasy, ktorú sme absolvovali už ráno. Ale teraz s množstvom turistov a dokonca aj businessmanov v lakovkách a s kravatami

Ako vidno na fotke nižšie, okolo obeda sa sem neoplatí chodiť, pretože si tú krásu neužijete naplno.

Pri vodopádoch sme odbočili na žltú trasu. Kebyže tam nie je taká rada tak si odbehneme aj na lodičky za 50 Kčs. Na žltej sme sa ešte chvíľu kráčali pomedzi pieskovce, hore dole po rebríkoch, až sme sa dostali k rašelinisku. Nikdy som netušila, že prechádzka rašeliniskom môže tak očariť :3

Na záver sme vyšli na záchytnom parkovisku pri obci Teplice nad Metují z kadiaľ sme sa vláčikom odviezli späť k nášmu parkovisku. Táto trasa nám celkovo zabrala 1,5 hodiny (rozpis kedy chodí vláčik).

V ten istý deň sme chceli navštíviť aj Broumovské stěny, takže sme vynechali odbočku na Teplické skály (na mape vyššie je to modrá trasa, pod žltou). Táto odbočka by mala trvať približne 2,5 hodiny pričom je tu množstvo stúpaní. Preto ak chceš naozaj vidieť všetko a bez stresov, nechajte si na Adršpach kľudne aj celý deň

Broumovské stěny alebo malý český Angkor Wat?

Prvé čo nás potešilo bolo parkovisko Kaple Hvězda, ktoré bolo zadarmo a málo ľudí v okolí. Aj keď to plánujeme až o rok a v Angkore sme ešte neboli, bolo to prvé čo nám obom skrslo v hlavách.

Kamenné sochy či pieskovce obrastené machom na nás naozaj zapôsobili. Ja pre mňa nepochopiteľné ako ľudia môžu chodiť do Adršpachu a obísť pritom Broumovské stěny keď sú od seba vzdialené len 20 km.

Osobne sa mi páčili rovnako ako Adršpach, možno o trošku viac, keďže tu bolo menej ľudí a prešli sme tam len 2,37 km a to sme videli len zlomok zo všetkého. Môžem iba odporúčať

Už teraz viem, že sa na obe miesta chcem ešte niekedy vrátiť

Český ráj – Hruboskalsko

Počasie nám zmenilo plány a namiesto túry na prameň Labe sme sa kvôli dažďu presunuli o zanedbateľných 60 km na juhozápad do Českého ráje, kde bola lepšia predpoveď. Popravde, asi to nebol najlepší nápad, lebo v piaty deň cesty sme už mali tých pieskovcov plné nielen topánky, ale aj zuby

Auto sme zaparkovali pri obci Hrubá Skála a vyhli sa tak plateniu parkovného pri zámku. Zámok Hrubá Skála je naozaj očarujúci, preto odporúčam zakúpiť si vstupenku aspoň na obhliadku nádvoria len za 20 Kčs, s obhliadkou interiéru za 50 Kčs.

Okruh je dlhý 6 km, pričom na druhej strane je hrad Valdštejn, ktorý sa dá tiež navštíviť. Turistické značenie je doplnené aj náučným chodníkom a detským návštevníkom približuje ekosystém lesa

Bola tam rodinka s malým asi 8-ročným synom, ktorému pri jednej z náučných tabulí vysvetľovali, čo robí lykožrút s drevom. Ten sa zamyslel a len skonštatoval: Hmm, to je ale lump!

Fotogaléria Adršpach

Fotogaléria Broumovské stěny

Fotogaléria Český ráj

Stezka korunami stromů

The post Krajinou skalnatých útvarov a malebných domčekov appeared first on TripLovers.

Navštívili sme novootvorenú Stezku korunami stromů v Janských Lázních a bol to neopakovateľný zážitok!

Obsah:

• Parkovné a organizačné informácie
• Stezka korunami stromů
• Kde ešte takéto stezky nájdeš
• Koľko nás stál tento výlet?

Parkovné a organizačné informácie

Aj keď je otváracia doba až od neskorých 9:30 a pri pokladniach už stoja davy ľudí, rozhodne sa nebudete tlačiť, chodník je obrovský a ľudia sa tu hneď rozpŕchnu. Pravdepodobne v neskorších hodinách už nie sú také rady. Platba kartou je možná iba pri platení vstupného. Parking platíte pri odchode v automate ale potrebujete drobné, my sme nemali Stojí 70 Kčs na deň (skoro 3€).

Náučný chodník pomedzi koruny stromov je vhodný pre všetky vekové kategórie aj keď informačné tabule sú adresované skôr pre menších, rovnako ak prekážky na ceste. Chodník je prístupný aj pre kočíky a vozíčkárov. Psy majú do areálu vstup zakázaný, nechať ich ale môžete bezplatne v klietkach pri vstupe.

Stezka korunami stromů

Drevená konštrukcia s netradičným tobogánom uprostred, v ktorom sa ide “nasucho” osloví každého. Z tejto konštrukcie sa cez deň stáva hotové ľudské mravenisko čo môžete vidieť aj na našom videu

Tobogán síce vyzerá byť strmý ale v skutočnosti bola jazda na naše sklamanie dosť pomalá. Jedna jazda stojí 50 Kčs (2€) a môžu sa spustiť aj deti od 6 rokov. Ak sa aj ty chystáš na tobogán, nemusíš riešiť žiadne dlhé nohavice, všetci dostanú kobercovú podložku Celková výška vyhliadkovej veže je cca 42 metrov a nachádza sa nad korunami stromov, takže si pre istotu nezabudnite “neprefúkavú” bundu.

Na konci náučného chodníka sa nachádza obchod so suvenírmi, bezplatné WC pre návštevníkov a “táckareň” pre hladošov, ktorá nás veľmi neoslovila.

Návšteva stezky Vám zaberie okolo hodiny, s deťmi možno viac. Je otvorená každý deň okrem 24. decembra. Nezabúdajte si však pred návštevou skontrolovať predpoveď, v prípade nepriaznivého počasia má prevádzkar nárok Stezku z bezpečnostných dôvodov úplne uzatvoriť!

Kde ešte takéto stezky nájdeš

Češi to proste vedia. Jeden skutočne dobrý nápad a zárobková atrakcia je na svete, preto Vás určite neprekvapí, že takýchto náučných chodníkov je viac. Informácie o vstupnom na jednotlivých stezkách si jednoducho nájdete prostredníctvom odkazov nižšie:

• CZ – Stezka korunami stromů Krkonoše
• CZ – Stezka korunami stromů Lipno
• CZ – Stezka v oblacích
• D – Baumwipfelpfad Bayerischer Wald
• SK – Chodník korunami stromov Bachledka
• SK – Čajka v oblakoch, Bojnice

Koľko nás stál tento výlet?

Vstupné (2x dospelí) + tobogán (2x) + parkovné = 20,77€

The post Stezka korunami stromů – ako zažiť niečo nové! appeared first on TripLovers.

Porozprával som sa s mojim dobrým kamarátom z vysokej školy, ktorý jedného dňa skončil v práci, zbalil sa a odišiel za dobrodružstvom na motorke smerom na sever Európy, úplne sám.

Obsah:

1. Ako si prišiel k myšlienke severského okruhu?
2. Mal si už predtým vodičák na motorku?
3. Mal si niekedy pocit, že už ťa to nebaví a chcel by si byť už doma?
4. Čo najlepšie sa ti prihodilo na tejto dobrodružnej ceste?
5. Mal si aj nejaký nepríjemný zážitok, s technikou, ľuďmi a podobne?
6. To, že si išiel sám bol zámer?
7. Tento sen si si splnil, čo bude nasledovať ďalej?
8. Koľko to bolo kilometrov, koľko ťa to stálo približne?

1) Ahoj Maťo, povedz nám niečo o sebe a ako si prišiel k myšlienke severského okruhu?

Ahoj Milan, ďakujem za pozvanie. Som taký obyčajný chalan, žiadny veľký cestovateľ, iba sem-tam som si vybehol popri robote na nejaký týždeň pod stany. Mám rád takýto spôsob cestovania.

Minulý rok sa mi stala taká vec, že po piatich rokoch v zamestnaní, ktoré bolo naozaj náročné na môj work-life balance, firma skončila svoje pôsobenie na Slovensku a ja som dostal fasa odstupné A tak som si povedal, že je čas vypnúť. Možno o tom v dnešnej dobe sníva veľa ľudí.

Už odmalička som chcel ísť na sever a aj doteraz mám taký sen – ísť sám na Sibír, chvíľu tam proste v tých lesoch byť a žiť, pretože mám rád s tým súvisiace veci. Napadlo mi teda, že si kúpim motorku a pôjdem spraviť sever Európy, iba ja so stanom. A tak som to aj nakoniec zrealizoval.

Nie som ale nejaký zásadový low-cost týpek, takže som si to celé čo najviac užíval. Áno, na tejto ceste som sa snažil čo najviac šetriť, ale nešiel som úplne low-costovo. Občas som šiel aj do reštaurácie, ale párkrát sa stalo aj to, že som spal mimo stanu, len tak

Ja sa považujem za takého normálneho cestovateľa, ktorý si ide pomedzi robotu oddýchnuť. A toto bol zatiaľ môj najdlhší trip, keďže som to šiel takmer dva mesiace v kuse.

2) Mal si už predtým vodičák na motorku?

Mal som ho už rok a iba som čakal na príležitosť. Ono to bolo tak, že asi pred štyrmi rokmi prišla na Slovensko zmena legislatívy, na B-čkový vodičák si zrazu mohol riadiť 125 cc skúter, keďže dovtedy bola zahrnutá len 50 cc kubatúra.

A ja som vždy rád pozeral tie francúzske romantické filmy – Paríž, frajerka si drží toho svojho chalana okolo pásu a on si tam ide na tom skútriku… Vždy som to chcel, ale každý mi vravel, že 50-tka, to je sračka, tu v Bratislave je to nebezpečné. Ale akonáhle vyšiel nový zákon, tak som si do dvoch týždňov kúpil nový 125 cc skúter od Yamahy, reku idem to vyskúšať

“Bolo to neskutočné. Za necelé 3 sezóny, čo som ho mal, som spravil asi 20 000 km – čo je na skúter dosť.”

Chodil som na ňom do roboty, domov do Turca, išiel som na trip okolo českých hraníc na 6 dní, kde som išiel tak nabalený, že ma spoza toho skútra skoro ani nebolo vidno. Zastavovali ma policajti, lebo bolo vraj vidno iba stan. A keď som prišiel z toho tripu, tak som si povedal: „Toto bolo fasa!“, a že si asi teda kúpim motorku, čo mi predtým v živote ani nenapadlo. Nemal som k tomu žiadny vzťah. Ale zistil som, že je to skvelý spôsob cestovania.

A keďže som počul, že majú zdražovať autoškoly, tak som si hneď nato pri prvej príležitosti spravil vodičák skupiny A. Ale rok som sa k tomu nedostal, až hneď potom, ako mi skončila robota. Celá táto záležitosť s motorkou je pre mňa jedno z najlepších rozhodnutí, aké som v živote spravil!

3) Musela to byť naozaj náročná cesta, ako fyzicky, tak aj psychicky. Mal si niekedy pocit, že už ťa to nebaví a chcel by si byť už doma?

Tak ono máš zlé a dobré dni. V čom ma to ale prekvapilo najviac. Fakt bol, že som na tej ceste nad takýmito vecami ani nerozmýšľal. Až potom, keď som prišiel po 2 mesiacoch pobytu v stane domov – taký zarastený, medzi štyrmi pevnými stenami. Frajerka sa na mňa pozerala, čo za homelessáka to prišlo – až vtedy mi to došlo

“A vtedy si tak uvedomíš – wau! Na tej ceste bolo miestami fakt nepohodlne, ale tam mi to tak vôbec neprišlo, pretože som sa denne snažil robiť aspoň 200 km a v neznámom teréne som neustále niečo objavoval.”

V podstate išlo o to ráno sa zbaliť, čo bola najhoršia vec – každé ráno všetko zložiť, dobre to upevniť, aby to malo na tej motorke nejakú rovnováhu. Keď ešte do toho pršalo, tak som následne riešil ako byť suchý, kde sa najem, kde budem spať…a medzitým som niečo parádne zbadal a ani som si nestihol uvedomiť, že mi je nejako nepohodlne.

Čo sa týka fyzičky, tak som schudol 6 kg. Nie, že by som málo jedol – aj keď teda v Nórsku sú také ceny, že som sa musel trochu obmedzovať. Skôr to bolo o tom, že aj na tej motorke musíš trochu pracovať telom. A chodil som aj na turistiku.

“Ale hneď po mojom návrate domov sa mi to vrátilo. Starká sa mňa kukla, že „Jéžišmária,” a už to išlo, pirohy a neviem čo všetko ešte :D”

Fyzicky najnáročnejšia vec bola zima, aj keď som bol za polárnym kruhom cez najväčšie leto. Naplánoval som si to tak, aby som tam bol niekedy v júli, kedy sú tam najväčšie teplá. No v praxi to znamená, že v noci teplota aj tak niekedy klesá iba na 2 stupne (hlavne vo vnútrozemí). A pohyboval som sa aj po tých polostrovoch na nórskom severnom pobreží, kde už oficiálne leto nikdy nemajú.

Najnáročnejšie na tom bolo to, že polovicu času na motorke som strávil v daždi. Veľakrát som sa v stane nadránom klepal zimou.

“A bola to iba moja sprostosť, pretože potom som došiel naspäť domov a povedal som to mojím kamošom horolezcom – ako som bol v motorkárskej bunde, ďalšie bundy na sebe, štyri ponožky a aj tak som sa klepal. A oni mi hovoria: „Ty si blbý, tieto moderné spacáky fungujú tak, že tam musíš ísť pomaly nahý.“, ja som to jednoducho na ceste nevedel :)”

Ešte mi k tej téme psychickej nepohody napadá jedna vec. Bol som sám, takže reálne to bolo tak, že som sa začal sám so sebou rozprávať. Ako keď niekedy pozeráš ten film od Toma Hanksa – a vravíš si, že mne sa to nestane. Človeka som na ceste najdlhšie nestretol 3 dni, ale inak som sa s ľuďmi občas rozprával. Potom som to už aj vyhľadával.

Asi po mesiaci som stretol môjho bratranca Juraja s priateľkou, ktorý išli na aute z juhu Nórska – naplánovali sme si stretnutie na dva dni približne v strede Nórska.

“A ako som pri ňom večer rozkladal stan, Juraj mi zrazu hovorí: „Maťo, uvedomuješ si, že sa rozprávaš so stanovou tyčkou?“ A ja som o tom vôbec nemal šajnu, začal som sa automaticky rozprávať s vecami a nejako som si to vôbec neuvedomoval.”

Takmer hneď ako som sa vrátil, tak som išiel s frajerkou Martinkou na dva týždne do Talianska – čím ju pozdravujem a oceňujem, že na mňa čakala. Sľúbil som jej totižto, že keď sa vrátim, tak pôjdeme spolu na motorke na výlet k moru. V minulosti som o tom rozmýšľal spôsobom, že: motorka a frajerka – to je skvelé – dáš jej helmu, posadíš ju, ona ťa len objíme a pár hodín ju nemusíš počúvať Ale jedna z prvých vecí, čo som po návrate spravil bolo, že som kúpil komunikátory na helmu, aby sme sa po ceste do Talianska mohli rozprávať.

“Na mojom tripe to skončilo tak, že už po pár dňoch som si začal v helme spievať. A zistil som, koľko málo textov slovenských pesničiek ovládam. Človek si jednoducho nájde svoje spôsoby, ako sa s nedostatkom kontaktu s ľuďmi vysporiadať.”

Ale na druhej strane som to aj ocenil, pretože som si od ľudí trochu potreboval oddýchnuť, keďže v predchádzajúcom zamestnaní som robil projekťáka a je fakt, že kontakt s ľuďmi ma najviac unavoval. Takže vzhľadom na toto to bola maximálna očista.

4) Čo najlepšie sa ti prihodilo na tejto dobrodružnej ceste?

Mám kopec zážitkov rôzneho charakteru, ale to najlepšie – a to ti asi povie veľa cestovateľov – nie sú ani tie konkrétne zážitky. Keď si na takej dlhšej ceste sám, tak to ani nie je veľmi o tom, kde si, ale je to o skúmaní samého seba. Po určitej dobe ti už príde ako bežná vec každý deň objavovať niečo nové, a jediné s čím ostaneš na tej ceste, si ty sám so svojimi myšlienkami.

To čo mi tá cesta dala a s čím som aj tak trocha počítal, bol fakt, že som lepšie spoznal sám seba. Keď dva mesiace cestuješ na motorke, tak si nemôžeš ani tak veľa vecí zbaliť a uvedomíš si, ako málo ti stačí k životu. Mal som na celej ceste po 3 kusy spodného prádla, ale fakt kvalitného. Nič viac ti netreba.

“Jeden pár ponožiek som potom dokonca obetoval, keď mi začala unikať kvapalina z predných tlmičov a potreboval som realizovať dočasnú opravu, ale oprava v servise by v Nórsku bola finančne a časovo náročná.”

Odkedy som sa vrátil, tak si neskutočne vážim každý okamih doma. Veľa radosti mi prinášala aj samotná každodenná jazda na motorke. Ale ak sa pýtaš na konkrétne zážitky, tak určite mi najviac dal styk s ľuďmi. Rozprával som sa so skvelými ľuďmi, či už od týpka, čo na Nordkapp došiel za 3 mesiace na malej Vespe z Talianska. Alebo som spoznal chalana na skladacom kanoe, ktorý robil po riekach nad polárnym kruhom výlet zo západu na východ Nórska, cez Fínsko, iba so svojím psom. Všelijakí motorkári, dvaja harlejáci, ktorí sa na ceste živili lovením rýb s harpúnami v mori, atď.

“Alebo Sámovia, to sú obyvatelia týchto severných oblastí, ktorí sa živia pasením obrovských čried sobov – úplne iný životný štýl, úplne iné myšlienky.”

Potom som videl polárnu žiaru, navštívil som niekoľko divokých národných parkov, kde som sa napr. odviezol proti prúdu rieky na člne a potom tam chodil po lesoch. Neskutočná pecka, keď si uprostred ničoho sám. Tam som aj stretol jedného zlatokopa zo Švédska, ku ktorému som najprv bál priblížiť, pretože to bol taký zarastený týpek s puškou. Vravel mi, že dva týždne nevidel človeka – rád si so mnou pokecal.

“Neďaleko mestečka Andalsnes som bol na pozorovaní veľrýb – je tu jedno z najvhodnejších pozorovacích miest na voľne žijúce veľryby na svete.”

Okrem veľrýb som zblízka videl loviacu svorku kosatiek, čo bol pre mňa neskutočný zážitok. Čakal som dva dni, kým som sa na túto expedíciu dostal, ale stálo to za to – posádka lode tvrdila, že to bolo jedno z najlepších pozorovaní za celý rok.

Bol som aj na pozorovaní “polnočného safari” na Lofotách, kde som pozoroval z gumového člna na mori tulene, ale toto už nebolo také úžasné, ako byť vedľa tých obrovských rýb.

5) Mal si aj nejaký nepríjemný zážitok, s technikou, ľuďmi a podobne?

Pár posledných rokov sa snažím meditovať a k tejto ceste som sa z tohto hľadiska snažil postaviť tak, že sa budem radovať zo života, aj keď sa stane niečo negatívne. Takže nič konkrétne, čo by ma ranilo, mi nenapadá.

“Mal som problémy so zjazdenými pneumatikami, potom som zistil, že mám zničenú prednú vidlicu. Prednú vidlicu mi provizórne opravil jeden poľský mechanik v nórskom servise, ktorý mi to chápavo nacenil na polovičnú cenu, inak by ma to asi finančne zabilo.”

Najhoršie bolo asi to počasie, to že mi väčšinu času pršalo. Ale na to si zvykneš.

6) To, že si išiel sám bol zámer?

Áno, je to tak. Chcel som si oddýchnuť od ľudí a už od malička som takéto niečo chcel zažiť. Musím sa priznať, som dosť individualista. Potom som totižto pán svojho času, rozhodnem sa z hodiny na hodinu, kam chcem ísť a kam nechcem ísť. Rád chodím aj s inými ľuďmi, ale v tomto prípade som chcel ísť sám a oddýchnuť si.

Ako som spomínal, rád meditujem, a myslel som si, že takto budem mať aj konečne možnosť naplno sa tomu každý deň trochu venovať.

“Vo Fínsku som si v jednom národnom parku aj raz sadol, pri jazere, na vrchole parádnej skaly, začal som ako zapadalo slnko. Ale o chvíľu som si uvedomil, že ľudia do tohto parku chodia hlavne pozorovať medvede, pretože je tam jeden z najhustejších výskytov medveďa hnedého na svete. Takže ani tam som si nezameditoval, len som rozmýšľal nad tým, kedy mi medveď uhryzne zadok :)”

7) Tento sen si si splnil, čo bude nasledovať ďalej?

Mám stále veľa plánov a veľmi veľa miest, kde som nebol a už viem, že by som tam chcel ísť na motorke. Tento rok by som rád išiel s kamošmi na taký low-cost výlet do Rumunska. Myslím, že to robí veľa motorkárov zo Slovenska.

Taký môj dlhodobý sen je spraviť na motorke Island, ale tam to už asi nebude low-cost Keď budem veľký… Spomínal si mi, že chceš ísť do Nepálu. Takže ďalší sen je možno dať ten Nepál na motorke. Proste, kde sa dá ísť na motorke, tam by som rád išiel na motorke.

A ešte jeden top sen, čo by som chcel zažiť, som totižto fascinovaný prírodným fenoménom migrácie jedného typ motýľa (monarch) každú štvrtú generáciu migruje zo severu Ameriky na jedno miesto v Mexiku a v rámci jednej svojej generácie zaletí niekoľko tisíc kilometrov. V Mexiku pri jednej dedinke prezimuje, rozmnoží sa, a potom tri generácie motýľov idú zase na sever a cyklus sa neskôr opakuje.

“Vzhľadom na veľkosť živočícha, ktorý vôbec nie je stavaný niečo takéto spraviť, je to jedna z najväčších migrácií na svete. Trvá to 3 mesiace. A môj sen je zobrať motorku do Ameriky a spraviť tú cestu s nimi!”

8) Koľko to bolo kilometrov, koľko ťa to stálo približne?

Bolo to nakoniec 15018 km. Priznám sa, že ten posledný deň som išiel z Viedne naschvál trošku dlhšou cestou, aby som dal dokopy tých 15-tisíc
Trvalo mi to 55 dní. Ostal by som aj dlhšie, ale bol som pozvaný kamošovi na svadbu ako svedok, tak som sa musel vrátiť. Prešiel som 12 krajín, videl som 4 moria. Väčšinu času som spal pod stanom.

“No a keď nepočítam počiatočné náklady na motorku a výbavu, tak ma samotná cesta so všetkými atrakciami a benzínom stála možno nejakých 2500 €.”

Motorka v Nórsku na rozdiel od auta nemusí platiť cestné mýta. Ak chceš mať ľahkú výbavu a ideš kempovať, tak musíš platiť za ten kompromis medzi ľahkosťou a použiteľnosťou, takže tá počiatočná kempovacia výbava tiež nebola lacná. Takisto som nakúpil doplnky na motorku, ako USB nabíjačku, padáky, kryty na riadidlá. Na tú motorku a stanovanie som sa teda vybavil za nejakých ďalších cca 2000 €. Pôvodne som chcel kempovať, kde sa bude dať, keďže v Škandinávii sú v tomto veľmi benevolentní (tzv. “Freedom to roam”).

“My na to ale nie sme zvyknutí, na tom severe nič nemáš, iba pustatinu, stále mokneš a nejako som sa tam necítil vždy úplne sebaisto. Takisto som sa chcel aj rozprávať s ľuďmi, dať teplú sprchu.”

Takže nakoniec som väčšinu nocí strávil v kempoch, čo mi dosť nabúralo pôvodný budget. Stanové miesto tam bežne stálo 20 až 30 eur!

“Takže nakoniec ma to celé stálo ako malé auto, nebol to úplne lacný špás. Ale neľutujem ani jedinú korunu, čo som do toho dal. Je to pre mňa zážitok, ktorý budem mať na celý život.”

Zistil som, kde sú moje limity a viem si predstaviť, že by som to vedel spraviť aj za menej ako polovičnú cenu. Celkovo ma to teda dokopy vyšlo nejakých 4000 eur. Vedel by som to možno celé spraviť za 1,5 až 2 tisíc eur vrátane nákupu menej kvalitnej výbavy, keby som chcel. Ale keďže som dostal to odstupné, ako ľahko tie prachy prišli, tak aj odišli, boli minuté dobre Ani som to radšej presne nepočítal, nechcem byť zbytočne zhrozený

A keďže som si to chcel do začiatku hlavne užiť, dal som si aj ten sobí hamburger, išiel som na výlety do národných parkov a celkovo som nešetril.

Maťo, ďakujem za rozhovor a prajem ti ešte veľa šťastných kilometrov na motorke

Ako bonus na záver ešte pripájam zbierku videí vo forme denníka s autentickými pocitmi z ciest.

The post 15 tisíc kilometrov Severským okruhom na motorke za 55 dní! appeared first on TripLovers.