12 najhorších cestovateľských zážitkov, ktoré sa s odstupom času stali tými najlepšími

Najlepšie príbehy prináša sám život a to platí aj počas cestovania. Veľakrát sme sa dostali do situácie, v ktorých nám nebolo všetko jedno. Ale naučili sme sa držať hesla: “Čím horšie, tým lepšie,” lebo vieme, že na tieto netradičné príhody budeme spomínať s úsmevom 🙂 Tu je našich dvanásť najhorších zážitkov, ktoré nás postretli na cestách juhovýchodnou Áziou a Nepálom 😉

#1 Aká som zlá priateľka (Janka)

Zážitkom na dlho ostane nás vôbec prvý diaľkový autobus v Ázii na trase Kota Kinabalu – Sandakan. Náš vodič bol trochu šialenec, ale to mi nevadilo. Bola som naplno zažratá krásnymi scenériami Mt. Kinabalu a pralesov na Borneu.

V duchu som nadávala na Mima, prečo sa nepozerá na tu krásu a asi dvakrát som ho poprosila, či by to nemohol odfotiť. Aj keď cez okno, len pre nás. A potom som si to všimla. Bola som tak zažratá do scenérií za oknom, že som si vôbec nevšimla, ako sa môj priateľ už druhýkrát zvracia.

Súvisiaci obrázok
Asi takto vyzeral môj zamilovaný pohľad na Mt. Kinabalu 😀 (zdroj)

#2 Ako som stratil Janku z motorky (Milan)

Ešte deň predtým, ako sa to stalo, sme sa s chalankom z požičovne smiali, ako môže niekto stratiť z motorky svoj backpack. A hneď deň na to, som ja stratil Janku! Nuž, mal som si ju tam lepšie uviazať 😀
Hneď potom, ako som prudko zabrzdil pred jamou v ceste, som si v duchu hovoril: “Ako sme to dobre ustáli.” a pokračoval som ďalej v jazde.

Ešte som chvíľu trpel samomluvou a pritom, aká krásna bola tá krajina, mi vôbec neprišlo divné, že mi nikto neodpovedá. Prešiel som most a asi po 500 metroch som zbadal peknú scenériu ľudí na poli. Tak hovorím Janke: “Mohol by som pofotiť týchto ľudí, čo ty na to?”

Jani? Jani??”

Tu je aj video, na ktorom sa môžeš dobre zasmiať 😉 Aj napriek tomu, že GoPro nemala nastavený dobrý sklon, je tam počuť zvuk a to je najpodstatnejšie.

Jankina verzia je, že odskackala preč, keď mi pomáhala s balansovaním motorky (za čo jej ďakujem) a hneď si chcela nanovo nasadnúť. Ale to už som jej ušiel 😀

#3 Agresívne túlavé psy po zotmení (Milan)

V Luang Prabang nám v jeden deň nevyšiel program úplne podľa plánov a do jedného chrámu sme sa vybrali tesne po zotmení. Už ako sme vchádzali do areálu na motorke, sme zbadali veľa psov a tak sme ten úsek radšej rýchlo prešli. V opustenej časti sme prehodnotili situáciu a chceli sme odísť, ale museli sme použiť tú istú cestu.

Na naše nemilé prekvapenie sa po nás rozbehla celá svorka. Pes čo šteká, nehryzie. Týchto 6 túlavých psov neštekalo a išli rovno na vec – zľava, zprava a jeden pre istotu “zatarasil cestu” aj spredu. Naša naštartovaná motorka so zaradenou jednotkou ale spravila svoje a ušli sme im!

V Laose je úplne normálne, že obedujete so psami

A to s túlavými psami nemám absolútne žiadny problém, keďže som dlhé roky fotil pre Slobodu zvierat v rámci môjho projektu Druhá šanca.

 

#4 Keď musíš, tak musíš (Janka)

Tomu rozumejú iba ženy. Radšej to dám do sáčku ako si nechať roztrhnúť mechúr a je mi jedno či v autobuse alebo kde. Stalo sa, je mi ľúto pán autobusár, ale mali ste mi zastaviť!

Pán vodič nebol ochotný po 6 hodinách zastaviť autobus na malú cikpauzu, tak som si ju urobila sama s GoGirl! (klikni na fotku bez rozmazania)

#5 Defekt uprostred ničoho (Janka)

Tento deň sme sa išli zámerne povoziť po odľahlých oblastiach Laosu, neďaleko dediny Vang Vieng. Nepredpokladali sme ale, že budeme mať defekt v oblasti, kde široko ďaleko (20 km) nič nie je . V bezmocnosti sme začali tlačiť motorku smerom k civilizácii. Po slušnej chvíli išiel okolo chalan na homemade traktore aj s bambusovým vozom. Tak sme si ho skúsili stopnúť.

S jeho pomocou sme naložili tú nešťastnú motorku na voz a naskočili sme aj my. Zobral nás asi do 500 m vzdialeného dvora, k nim domov a tam nám vymenil “dušu”. Nebyť starej, ojazdenej motorky, prišli by sme o neopakovateľný zážitok s miestnymi a jazdu na bambusovom voze 🙂

U laoskej rodiny v dielni 🙂

#6 Ochutnávka durianu (Janka)

Mnohí ho milujú a mnohí nenávidia. Reč je o malajskom aromatickom ovocí durian. Aj my sme odskúšali toto ovocie, o ktorom domáci tvrdia, že je sladké. Ako hodnotím jeho chuť si môžete pozrieť vo videu 😉

Určite netvrdím, že sa to neoplatí ochutnať. Skúste to, už len pre tu zábavu, je to naozaj zážitok. Len si nekupujte celý plod 😉

Presne tú chybu sme urobili, kúpili sme si celý plod durianu a zjedli sme štvrtinu

#7 Ako som si splnila sen niekoho iného (Janka)

Turisti v mjanmarskom Bagane nemôžu používať motorky ale iba eBiky. Nikto nám ale nepovedal, ako málo tento pekelný stroj vydrží. Po 55 km nás náš eBike, nechal uprostred prašnej cesty (a to sme mali 3 zo 6 paličiek). No baterka nás už nevládala voziť oboch.

Takže ma Milan vysadil z motorky a nechtiac som si splnila sen niekoho iného, zabehať si v Bagane. Znie to ako romantika, ale bola to romantika plná prachu, dlhá 4 kilometre. Opäť nás zachránili domáci, očividne už zvyknutí na takúto situáciu.

Kvôli slabej baterke eBiku sme takmer zmeškali náš prvý západ slnka v Bagane

#8 Vietnamské neturistické autobusy (Janka)

Vo Vietname sme navštívili menej turistickú oblasť, provinciu Ha Giang. V autobuse z Hanoja a späť sme boli vždy jedinými turistami.
Cestou späť sme si zaplatili spací autobus v domnienke, že si počas cesty oddýchneme a niečo napíšeme. Milanovi sa to aj podarilo, celú cestu prespal, je na to majster. Ja som však sledovala ako do autobusu neustále pristupujú nový a nový ľudia.

Zaplnené boli už aj uličky a vzduch bol nedýchateľný. Z toho množstva nekomfortu, sa hneď medzi nami pozvracali dve Vietnamky a jedna hneď za mojou hlavou. Aby to nestačilo, sáčok so zvratkami mi chcela zavesiť priamo nad hlavu. To som jej okamžite zatrhla a ona to hodila na stolík pred spiaceho Milana. Nuž, čakalo ho nepríjemné prekvapenie.

Vietnamská strava je veľmi bohatá na olej (klikni na fotku bez rozmazania)

#9 Kilometrová rada do Ho Chi Minovho mauzólea (Janka)

V súčasnej dobe je Ho Chi Minovo mauzóleum najnavštevovanejším miestom v celom Vietname. Dostať sa k nemu dá iba v určité dni a iba v obmedzených časoch. My sme prišli v najhorší deň v najhoršom čase, sobotu okolo deviatej. Rada bola od mauzólea až k východu a od východu merala ešte ďalších 450 metrov. Teda dohromady naozaj kilometrová rada.

#10 Prekvapenie v posteli (Milan)

Po prílete do Káthmandu, kde som sa mimochodom pozvracal v lietadle, som nechcel nič iné, len ľahnúť si do postele a spať. Ubytovali sme sa, zhodili veci, umyli si zuby a už som si išiel ľahnúť do postele. Odokryl som deku a tam čakalo nemilé prekvapenie. Moja posteľ bola pomočená a recepčný nebol ochotný s tým nič robiť.

Pomočený matrac sme vyhodili na chodbu, aj so všetkými prikrývkami, a prvú noc sme prespali na jednom lôžku.

Prekvapenie v hoteli v Kathmandú (klikni na fotku bez rozmazania)

Ráno sme sa boli sťažovať priamo majiteľovi. Keď sme mu ukázali fotografiu, bol zhnusený…z vlastného “hotelu”. Namiesto toho, aby sa nám ospravedlnil, sa s nami pozvyšok pobytu nevedel ani pozdraviť. Takže zlú recenziu sme mu nedali za tú posteľ, ale za jeho neprimerané správanie. Navyše sme mali na izbe šváby, aj keď hodnotenie tohoto ubytovania na booking.com je 8,1.

Reakcia majiteľa hotela na jeho ošťatú posteľ a ešte sa tváril, akoby sme to my spravili

#11 Otrava jedlom v Himalájach (Milan)

Na večeru som si objednal moje obľúbené potato momo (zemiakové pirohy). Teta, ktorá predtým holými rukami prihadzovala do piecky konské hovienka, mi s tými neumytými rukami, išla urobiť večeru. Na trek sme sa vybrali, lebo sme si mysleli, že rannú “prehánku” mám len zo stresu a skorého ranného vstávania. Bol som slabý, šli sme neskutočne pomaly a mali sme veľa prestávok na moje biologické potreby. Boli sme predposlední, za nami ešte nejakí exoti s výškovou chorobou. Nikto nemal signál, a aj keby sme chceli volať helikoptéru, nemali sme ako. V deň, kedy som potreboval byť absolútne fit, aby sme zdolali Thorong La Pass v nadmorskej výške 5416 m n. m. som sa priotrávil jedlom.

Moja tradičná oddychová poloha

Keď sme už došli na vytúžený pass, s trojhodinovým oneskorením, tak sme zistili, že najbližšia dedina je ešte stále neuveriteľné ďaleko. Cesta z Thorong Phedi do Muktinahu nám trvala vyše dvanásť hodín. Medzi tým sme mali slnko, dážď, sneh a hmlu. Otrava jedlom v Ázii by bola úplne OK, ale táto bola naozaj zle načasovaná.

Silený úsmev v Thorong La Pass

Thorong La Pass a naše natrénované úsmevy

Takto podobne som sa usmieval na Passe do fotoaparátu 😀

Teraz spomíname na to, ako som dal Thorong La Pass na dvoch snickersoch 🙂

#12 Dobrodružný autobus v Nepále (Milan)

Cestovanie autobusmi v Ázii je niekedy dobrodružstvo samo o sebe. O Nepáli to viem potvrdiť so 100% istotou. Nám navždy zostane v pamäti jazda autobusom medzi mestami Jomsom a Pokhara. Cesta je na google.maps značená ako naša rýchlostná cesta a naivne sme si mysleli, že v Pokhare budeme za 4 hodiny.

Náš autobus sa valil neviditeľnou cestou, ktorá viedla cez nivu rieky a občasné potoky. Hegal sa do všetkých strán a stále sme sa museli držať sedadla pred nami. Moje Polar hodinky mi namerali aktivitu až 324% a to som sa len držal 😀

VIDEO – toto bol autobus na trase Káthmandu – Chitwan, kde existuje nejaká cesta. Na trase Jomsom – Pokhara by sme Go Pro kameru neudržali ani v rukách

Nakoniec sme 160 kilometrový úsek išli 12 hodín, pričom sme si museli 2 a pol hodiny počkať, kým nám opravia a otvoria malý úsek cesty.

Oprava “cesty,” obchádzka neexistuje

Záver

Ak sa vám niekedy na cestách deje niečo naozaj hrozné a ste akurát neuveriteľné naštvaní a frustrovaní, prekusnite to. Práve takéto momenty, sa pre nás stali tými najvzácnejšími a najšialenejšími, na ktoré teraz s úsmevom spomíname vždy a všade 🙂