Cestovanie s bábätkom je do istej miery obmedzujúce, ale stále sa dá realizovať. S odstupom času vieme, že to bolo to najjednoduchšie obdobie v akom sme s dieťaťom cestovali Základom cestovania s bábätkom je plánovanie a príprava

Obsah:

• Bábo pod pazuchu a ideš!
• Cestovanie počas šestonedelia
• Prvá cesta s bábätkom
  • Prvý polrok
  • Druhý polrok
• Čo zbaliť na prvú dovolenku s bábätkom
• Priority a zmeny voči predošlému štýlu cestovania bez detí
• Doklady pri cestovaní s bábätkom
• Ako vybrať destináciu s bábätkom
• Má zmysel cestovať s bábätkom?
• Jedlo a kŕmenie na cestách s bábätkom
• Režim na cestách s bábätkom
  • Spánok bábätka na dovolenke
  • Časový posun na dovolenke
• Cestovanie s bábätkom v aute
  • Na cestovanie autom s bábätkom sa nám osvedčilo viacero vychytávok
• Nosič, šatka, kočík?
• Na záver ešte zopár postrehov

Bábo pod pazuchu a ideš!

Cestovania sme sa nemali v pláne vzdávať ani po príchode bábätka. Nie žeby to bola naša priorita, skôr prirodzená súčasť nášho života.

Kto bol zvyknutý cestovať a chce cestovať bude cestovať aj s dieťaťom. Cestu si nájde. Áno priority, forma cestovania a aj výber destinácie sa zmení, ale neznamená to hneď, že cestovanie stratí grády. Práve naopak. Nadobudne nový rozmer

Pritom je úplne jedno či cestujete s bábätkom po Slovensku alebo do zahraničia. Vôbec to nehrá rolu. Povinnosti a starosti ostávajú zachované.

Cestovanie počas šestonedelia

Šestonedelie je posvätné obdobie, kedy sa bábätko aklimatizuje na svet a matka sa regeneruje po pôrode. Vedeli to už staré matere na dedinách aj v odľahlých osadách. Len teraz žijeme dobu kedy potrebujú všetci všetko urýchľovať.

Pokiaľ cestovanie nie je naozaj, naozaj nevyhnutné, je lepšie necestovať aj keď sa po pôrode cítite dobre. Navštevovať rodinu a predstavovať im novorodenca tiež nie je vaša povinnosť. Navyše rodina môže prísť aj za vami. Najlepšie v počte jeden zdravý kus, ktorý je schopný aj niečo pomôcť. Najlepšie upratať alebo navariť.

Možnosť cestovania tu bude aj keď dieťa podrastie a nebude také zraniteľné

Prvá cesta s bábätkom

Kedy je vhodný čas vyraziť na prvú cestu s bábätkom? Každý mesiac bábätka má svoje špecifiká. Všetko závisí od psychického stavu matky. Pretože nočné vstávanie k bábätku v priebehu prvého roku je vskutku vyčerpávajúce. Sama budeš najlepšie vedieť určiť, kedy je ten správny čas

Tip: Kľudne si naplánujte výlet alebo ubytovanie dopredu. Ale tak, že ho budete vedieť bezplatne zrušiť v krátkom čase pred príchodom. Budete sa tak môcť rozhodnúť v okamih keď budete poznať vašu situáciu

Prvá cesta s bábätkom je viac oťukávanie ako cestovanie. Je lepšie nemať očakávania a veľké plány

Prvý polrok

Z obdobia prvého roku bábätká je cestovanie v prvom polroku to jednoduchšie obdobie. V našom prípade existovali iba tieto problémy – hlad, plienka, spánok a naozaj výnimočne sa k tomu pridalo aj niečo iné.

Najlepšie je cestovať niekam blízko. Dieťa by nemalo sedieť v autosedačke dlhšie ako 2 hodiny. Podľa toho treba naplánovať cestu. My sme sa na začiatok rozhodli pre kratší výlet, len na 5 dní. Pri tom množstve balenia sme si však povedali, že to je najkratšia doba na ktorú budeme chodiť

Druhý polrok

Naopak, možnosti spôsobujúce detskú nespokojnosť v druhom polroku sa exponenciálne zvyšovali. Naše dieťa v aute pravidelne zvracalo, prerezávali sa zuby, v noci mávalo spánkové regresie, nechcelo sedieť v autosedačke, vystrkovalo sa na priame slnko, extrémne sa bránilo prebaľovaniu (až natrhlo manželovi šľachu na ruke a ten musel ísť na operáciu), pravidelne nás naschvál ocikávalo pri prebaľovaní, chcelo jesť iba naše jedlo a svoje odmietalo,… Kvôli zvýšenej pohybovej aktivite v druhom polroku potrebujú bábätká ďaleko viac vašej pozornosti.

Čo zbaliť na prvú dovolenku s bábätkom

Koluje akási podivné príslovie, že jediné čo bábätko potrebuje sú prsia a vás. Ono je to čiastočne pravda. Jedlo a rodičia sú základ. Dieťa sa bez ostatných vecí zaobíde, ale rodič nie. Drvivá väčšina vecí, ktoré odteraz začnete brávať na dovolenku sú jeho.

Mať zoznam je základ… Na internete sú ich desiatky, ale aj tak si ho budeš musieť prispôsobiť podľa počasia, svojich zvykov a presného veku bábätka. S vekom bábätka sa jeho potreby menia, preto sa pravidelne mení aj zoznam vecí, ktoré treba zobrať na dovolenku. A to takmer s každou jednou cestou!

Na prvú dovolenku s bábätkom budete pravdepodobne brať všetko, aj to, o čom si myslíte, že to asi nevyužijete. Pre istotu, najmä lekárničku. My sme si pri pohľade na naše auto uvedomili, že ak budeme chcieť druhé dieťa, budeme asi musieť kúpiť väčšie auto. Kúpili sme aspoň väčší strešný box, lebo celý kufor zabral kočík a v prípade potreby sme ho nemuseli dolovať spod všetkých vecí.

Po prvej ceste sme prišli na to, že niektoré z tých baby vecí naozaj nepotrebujeme a naučili sme sa na cestách improvizovať.

Najhoršia na balení bábätka bolo, keď som si po tom všetkom uvedomila, že ešte musím pobaliť aj seba  S pribúdajúcimi mesiačikmi bábätka tých vecí našťastie ubúda

Priority a zmeny voči predošlému štýlu cestovania bez detí

Popravde nemyslím si, že po narodení dieťaťa sa nám život otočil o 180°C. A už vôbec nie ten cestovateľský. Je tu množstvo obmedzení, ale stále sa veci dajú realizovať. Človek má na prípravu a premyslenie si všetkého 9 mesiacov. Hlavne keď je to stále iba jedno zdravé dieťa.

Samozrejme, priority sa zmenili. Dieťaťu treba prispôsobiť množstvo faktorov. Aspoň dočasne zabudnúť na niektoré pôžitky alebo ciele (trek v Himalájach, návšteva Indie, motorkou do Álp, zipline v pralese,…). Treba prijať aj fakt, že sa nedá užiť si každé miesto na 100 %, a že niekedy nie je čas užívať si prítomný moment lebo furt treba obskakovať okolo dieťaťa.

Dovolenku a cestovanie treba plánovať tak, aby bol v konečnom dôsledku spokojný rodič aj dieťa a to znamená poľaviť z nárokov a očakávaní

Doklady pri cestovaní s bábätkom

Rovnako ako velkáči aj bábätko potrebuje doklady. Aj napriek tomu, že Schengenský priestor je relatívne široký. Teba mať pre dieťa pas a kartu zdravotného poistenca aj v Schengene. Pas pre najmenšie deti má platnosť len 2 roky.

Ako vybrať destináciu s bábätkom

V prvom rade sa budete rozhodovať pre dovolenku na základe ročného obdobia a osobných preferencií. S bábätkom, ale aj s väčšími deťmi, je vhodné vyberať miesta, kde sa dá stráviť dlhší čas bez nutnosti presúvania sa a potreby balenia všetkých detských vecí

Určite treba začať pomaly. Od jednodňového výletu, cez prvé prespatia. Najmä ak ide o vaše prvé bábätko. Prvé cesty slúžia aj na lepšie spoznanie seba, vlastných síl a usporiadanie si priorít

Pri bábätku ale aj deťoch všeobecne platí, že ubytovanie je vhodné mať s možnosťou bezplatného zrušenia rezervácie. Okrem detských ochorení a prerezávania zúbkov sa ho oplatí mať aj keď cestujete v ročných obdobiach s horším počasím.

Má zmysel cestovať s bábätkom?

Obmedzujúce pri cestovaní pre nás nebolo ani tak to dieťa ako ten okresaný finančný rozpočet, ktorý sa okresal s príchodom dieťaťa. Cestovanie sa s dieťaťom stáva drahšie. Napriek tomu, že sme pred bábätkom cestovali nízkonákladovo, teraz si radi priplatíme ak v tom vidíme význam.

Nám sa výdavky na cestovanie s bábätkom v podstate zdvojnásobili. Tento údaj je však veľmi individuálny a závisiaci najmä od vašich požiadaviek na komfort. To, že majú deti do 2 rokov všetko zadarmo je čiastočne klamstvo. Takéto maličké deti dokonca môžu platiť viac za letenku ako dospelá osoba. Niektoré ubytovania si pýtajú extra poplatky aj za bábätká.

Vzniká dôležitá otázka, na ktorú poznáte odpovedať vy sami. Či to, čo stihnete navštíviť, zažiť, a vidieť za ten čas, ktorý máte k dispozícii s bábätkom na krku, vám stojí za tie peniaze.

My sme napríklad na exotiku ani nepomysleli. Nie, žeby sme to nezvládli, nie žeby sa to nedalo. Ale pri cestovaní s dieťaťom treba na všetko takmer dvojnásobok času. Za tie peniaze, ktoré by nás to stalo, by nám to vo finále nestálo. Preto sme zvolili radšej cestovanie po Európe napriek tomu, že sme v minulosti tento kontinent s radosťou opúšťali.

Osobne som mala dojem, že cca do 9. mesiaca, nemalo cestovanie pre naše bábätko absolútne žiaden prínos. Ten som mala najmä ja, lebo to bola pre mňa forma psychohygieny. Avšak, keď sa bábo naučilo štvornožkovať a vnímať okolie, veľa sa zmenilo. Omnoho viac času sme začali tráviť ukazovaním, pomenuvávaním a spoznavaním sveta okolo bábätka. Mnohé z týchto podnetov by v domácom (mestskom) prostredí nikdy nedostalo. Predpokladáme, že so stúpajúcim vekom však budú podnety z ciest pre dieťa prospešné, a že rôznorodosť ho lepšie pripraví na život a ukáže mu možnosti

Jedlo a kŕmenie na cestách s bábätkom

V prvom polroku funguje bábätko výhradne na mlieku. Netreba skúmať tovar v regáloch lokálnych potravín, čo vie byť v skutku vyčerpávajúce. Cestovanie či dovolenka s bábätkom je v tomto ohľade ešte bezproblémová. V druhom polroku, kedy bábätko prechádza na tuhú stravu, je už logistiky okolo detského jedálnička na dovolenke ďaleko viac.

Téma jedla a kŕmenia bábätiek na cestách je obšírna a preto som sa rozhodla venovať jej samostatný článok: Dovolenka s bábätkom – jedlo a kŕmenie na cestách

Režim na cestách s bábätkom

Detský režim, najmä spánkový treba dodržiavať ako doma tak aj na cestách. Jeho narušenie môže mať vážne dôsledky a v konečnom dôsledku môže zničiť celú dovolenku. Veľakrát sme len kvôli uspávaniu museli zastaviť na odpočívadle a uspať dieťa. Inak by sme si to v noci vytrpeli.

Pri cestovaní s bábätkom plánujeme spánok a na základe toho vyberáme miesta a atrakcie. Napriek tomu sa sem tam stane, že návštevu niektorých miest vynecháme, pretože dieťa práve spí, alebo by malo ísť spať.

Spánok bábätka na dovolenke

Pri cestovaní vie byť spánok bábätiek veľmi nápomocný, ale aj na príťaž.

Dôležité je načasovanie. Ak poznáte spánok vášho bábätka, na dovolenke vám to môže veľmi pomôcť. Napríklad, ja som vedela, že nášmu synovi sa v 30 až 40 minúte mení spánkový fáza, a ak v tom momente nastane zmena bábätko sa zobudí. Veľakrát som manželovi odriekala kávu alebo odďaľovala obed len preto aby bábätko spalo a dalo pokoj

Ak to okolností dovoľujú, bábätko je lepšie nebudiť. Ale aj tak sa nám to mnohokrát pri prekladaní z auta do kočíku podarilo. Keď bolo väčšie, poznali sme už jeho spánkové fázy a vedeli sme kedy ho môžeme prekladať, to už budeš poznať

Časový posun na dovolenke

S bábätkom, ale aj malými deťmi je ideálne vyhýbať sa veľkým časovým posunom. Deti to pocítia a povedzme si pravdu aj dospelé jedince Rovnako ako pri časovom posune v prípade zmeny letného a zimného času, je dobré dieťaťu vopred začať posúvať režim, ešte kým ste doma, o 15 minút každý deň.

Cestovanie s bábätkom v aute

Pri cestovaní s bábätkom preferujeme vlastné auto a teraz už aj karavan, nakoľko sme vďaka nemu flexibilnejší. So zvyšujúcim sa vekom bolo naše bábätko čoraz ťažšie udržať ho vo vajíčku počas jazdy. Prvé mesiace dávalo diskomfort v aute na vedomie plačom. Bábätko by nemalo byť vo vajíčku dlhšie ako 2 hodiny. Neskôr začal bojovať s pripútaním alebo sa pokúšal vyvliecť z bezpečnostných pásov.

Na dlhé cesty sme vždy brávali aj zopár hračiek vhodných do auta. V tomto článku sa môžete inšpirovať novou hračkou: Najlepšie hračky do auta pre jednoročné dieťa Samozrejme, nikdy sme nebrali všetky.

Neželaným sprievodným javom pri cestovaní s bábätkom bolo v našom prípade časté zvracanie za jazdy. Nevoľnosť z jazdy pozná väčšina rodičov, ale existujú aj deti, ktoré problém s jazdou v aute nemávajú.

Po pár skúsenostiach sme sa držali hesla: Hlavne nech to ostane v autosedačke. A taktiež sme sa snažili zachytiť čo najviac zvratkov vlastným telom.

Ak už dieťa ozvracia aj bezpečnostný pás, podľa mojich skúseností, je najlepšie nechať ho uschnúť a následne z neho zvratky olúpať. Keď sme sa ich pokúsili zotrieť, zatlačili sa ešte hlbšie do drážok v páse a sú tam dodnes. Do cestovnej výbavičky bábätka jednoznačne patrí aj pohlcovač pachov  V našom prípade aj lieky na kinetózu

Na cestovanie autom s bábätkom sa nám osvedčilo viacero vychytávok:

• Svetielka – keďže v noci býva v zadnej časti auta úplná tma a bábätku sa to nepáčilo, osadili sme si nad hlavu malé jemné svetielka. Fungujú aj ako upokojovače
• Zvonkohra – najmä v prvých mesiacoch nás zachraňovala melódia zo zvonkohry, ktoré vedela upokojiť aj uspať
• Organizér do auta – pri deťoch treba mať všetky veci hneď poruke
• Zrkadielko do auta – keď je bábätko otočené v autosedačke do protismeru jazdy, vodič ho môže kontrolovať.
• Igelitka na smeti – tú sme zaviedli v momente ako sa dieťa začalo za jazdy hrávať a jedávať v sediacej polohe.
• Pohlcovač pachov – sa hodí najmä ak patríte k rodičom grcajúcich detí
• Vákuové vrecia s náhradným oblečením a plienkami
• Fixátor hlavy – ten sme začali používať až po prvom roku, keď sme dieťa otočili dopredu a chcelo spinkať

Pomôcok a vychytávok na cestovanie s deťmi, ktoré pomôžu v aute aj mimo neho je ďaleko viac. Všetky spomeniem už v nasledujúcom článku: Najlepšie vychytávky a pomôcky na cestovanie s deťmi

Nosič, šatka, kočík?

Cestovanie s kočíkom je super pohodlné, ale len do momentu kedy je terén zjazdný. Čo pri výbere našich destinácií ja možno tak po koniec parkoviska Ergonomické a turistické nosiče sú pri cestovaní s bábätkom na nezaplatenie

Ako povedala naša detská fyzioterapeutka: Nosič používať čo najmenej, ideálne vôbec. Avšak nedala nám absolútne žiadne odôvodnenie, prečo by sme ho nemali používať. Avšak aj používanie nosiča má isté obmedzenia, ale tie závisia od vašej kondície a chrbtového svalstva.

Jeden háčik, ktorý nás zarazil pri nosičoch bol, že dieťa v skutočnosti nie je pri prse, ako to všade píšu. Na to aby pri ňom mohlo byť (a kojiť sa) treba nosič pouvoľňovať, dieťa sa tak zošuchne nižšie a ťažisko je v prdeli. Jednoducho povedané, pre mamičky, ktorých deti chcú byť neustále na prse je takéto nosenie veľmi namáhavé

Nosenie nám veľmi znepríjemňovali letné teploty, kedy boli nosiaci rodič aj dieťa totálne spotení. To sa našťastie vyriešilo keď sa bábätko naučilo sedieť a mohli sme tak prejsť na turistický nosič.

Na záver ešte zopár postrehov:

• aj na dovolenke som stále rodič a starostlivosť o bábätko zaberá väčšinu dňa
• keď ľudia vidia bábätko v drvivej väčšine sú veľmi ústretoví
• pri deťoch do jedného roka netreba brať na cesty veľa hračiek. Nové prostredie je pre ne dostatočne  zaujímavé a postačí takmer čokoľvek s čím si dieťa neublíži
• treba rešpektovať potreby bábätka. Nezabudnite, že neustále potrebuje sociálny kontakt a treba zachovať dostatočne veľa interakcie medzi vami a bábätkom, aby sa bábätko necítilo odstrčene. V tomto veku je ešte stále stredobodom vesmíru.
• pripraviť sa na to, že niekedy sa bude treba verejne strápniť falošným spevom, ktorý sa páči a upokojí iba bábätko
• treba reálne nastaviť svoje cestovateľské očakávania a zmieriť sa s tým, že na niektoré miesta sa s dieťaťom nedostanete
• každá jedna cesta bude nová výzva, pretože v každom mesiaci potrebuje bábätko niečo iné
• turisti sa ťa začnú pýtať najrôznejšie otázky, lebo si budú myslieť, že keď máš kočík, tak si domáca

Sú dni kedy je najväčšou tragédiou, že sme nezladili dudlík s farbou oblečenia a naopak sú dni plné plaču, kriku a sĺz. Najlepšie čo môžete pre seba urobiť je, že nebudete mať žiadne očakávania. Potom môžete byť milo prekvapení

Myslite na to, že destináciu treba vyberať s rozumom. Dieťa časom podrastie, destinácie stále ostanú a vy ich budete môcť opäť objavovať tak ako kedysi. Šťastnú cestu

The post Cestovanie s bábätkom alebo bábo pod pazuchu a ideš! appeared first on TripLovers.

Vedeli sme, že cestovanie po škandinávskych krajinách je drahé. Napriek tomu nás vysoké ceny neodradili od toho, aby sme navštívili Dánsko, Švédsko a Nórsko. S jednoročným dieťaťom sme sa ho snažili zvládnuť precestovať nízkonákladovo za dva mesiace vo vlastnom karavane. Aké boli odhady nákladov a aký bol finálny finančný rozpočet sa dočítaš v nasledujúcmo článku

OBSAH:

• Odhady nákladov na škandinávsky roadtrip
• Mena a koruny v Škandinávii
• Škandinávia bez hotovosti
• Vstupné náklady na roadtrip po Škandinávii
• Výdavky na dopravu po Škandinávii
  • Diesel
  • Parkovné
  • Mýto a cestné poplatky
    • Cestné poplatky v Dánsku
    • Cestné poplatky vo Švédsku
    • Cestné poplatky v Nórsku
• Kempovanie v Škandinávii zadarmo
  • Servis karavanu
• Jedlo a potraviny v Škandinávii
• Vstupné
  • Ceny vstupného za 1 osobu
• Plyn do karavanu
• Suveníry v Škandinávii
• Nečakané výdavky
• Ceny v Škandinávii
  • Ceny v Dánsku
  • Ceny vo Švédsku
  • Ceny v Nórsku
• Celkové výdavky na dvojmesačný roadtrip karavanom po Škandinávii
• Čo sme za tieto peniaze videli a zažili

Odhady nákladov na škandinávsky roadtrip

Vedeli sme, že to nebude žiaden lowcoast trip. Bude to znieť asi vtipne, no s karavanom sme sa snažili ísť s cenou čo najnižšie. Karavan nám vedel ušetriť jednu z najvyšších položiek, a tou sú nákladu na ubytovanie a čiastočne aj náklady na stavbu, keďže sme mali možnosť variť si.

Odhadom nákladov na dvojmesačný škandinávsky výlet karavanom som strávila niekoľko dlhých večerov. V konečnom dôsledku som prišla k odhadovaným nákladom v sume okolo 5000-5500€, ak neberieme do úvahy prípadnú poruchu karavanu. A tiež fakt, že máme vlastný karavan a nemusíme si ho požičiavať.

Mena a koruny v Škandinávii

Každá krajina Škandinávie má vlastnú menu. Pre jednoduchší prehľad uvádzam základné údaje v tabuľke.

Škandinávia bez hotovosti

Vo všetkých krajinách Škandinávie sa dá takmer všetko platiť kartou. A to aj za nízke poplatky ako za WC alebo za vodu na stellplatzoch. Dokonca aj v obchodnom dome, tie lietadlá a traktory, na ktorých sa môžu povoziť deti.

Z bankomatu sme nevyberali peniaze ani v jednej krajine. Kamarát čo žije už vyše 10 rokov v Štokholme hovorí, že hotovosť nemal v rukách niekoľko rokov. Dokopy sme platili v hotovosti 4x (z toho 2x aby sme nemuseli vystupovať z auta a behať k terminálu) a našťastie sa dalo eurami ale iba preto, že to bolo na samom juhu.

Problémom je, že na niektorých miestach existuje iba jediná možnosť bezhotovostnej platby, a tou je aplikácia Swish, ktorá je k dispozícií iba ľudom so škandinávskym občianskym preukazom (alebo také niečo). Takže sme jedenkrát museli poprosiť kamoša, aby to zaplatil za nás a potom sa s ním vyrovnali.

Vstupné náklady na roadtrip po Škandinávii

Vstupné náklady na cestu do Škandinávie vôbec neboli také vysoké, ako keď sme cestovali na pol roka do Ázie. Teda ak neberieme do úvahy kúpu karavanu.

Najväčšie výdavky padli na nákup jedla, mlieka a plienok pre jednoročného syna. Nie preto, žeby sme sa báli tých cien, ale preto, že kvalita môže byť odlišná a chceli sme mať istotu, že plienky ho nebudú svrbieť, jedlo nám zje a mlieko vypije. Kvôli nemu sme vyzbrojili aj lekárničku a v lekárni nechali cez 40€, našťastie nič z toho sme počas cesty nepotrebovali

Museli sme vybaviť aj našu karavanovú kúpeľňu. Najmä kapsulami do WC (59,98€ za 40 kapsúl) a špeciálnym karavanovým toaletným papierom (1 rolka za 1€). Rovnako bolo treba kúpiť biodegradovateľné čistiace prostriedky, šampóny a mydlá. Táto položka však nebola vysoká (okolo 6€), pretože sme si všetko zakúpili v bezobalovom obchode, kde sa dá navážiť tovar a kúpili sme len toľko koľko sme potrebovali.

No a v poslednom rade 40 plechoviek českého piva (33€), keďže sme vedeli, že v Škandinávii je sakra drahé

Výdavky na dopravu po Škandinávii

Táto tabuľka výdavkov na dopravu po Škandinávii zahŕňa všetky náklady okrem jediného. Faktúra za cestné poplatky vo Švédsku, ktorá bola asi taká nízka, že nám to dali grátis.

Diesel

Od začiatku nám bolo jasné, že najviac nákladov zožerú pohonné hmoty, pretože sme cestovali zo Slovenska vlastným karavanom. Náš karavan mal na tomto tripe extrémne premenlivú spotrebu. Na diaľniciach sme sa síce snažili jazdiť 90-100 km/h aby sme mali nižšiu spotrebu, ale keď sme po 40 dňoch na ceste nedokázali syna už ani len zapnúť v autosedačke, šetrenie išlo bokom a šli sme na plný plyn. V priemere sme mali spotrebu okolo 12l/100km.

Ceny pohonných hmôt sú v Škandinávii oproti Slovensku o čosi vyššie, ale v čase sa tieto rozdiely môžu výrazne meniť. Vo Švédsku je na diesel uvalená vyššia daň a tak sme bežne tankovali za 2,15€ za liter. V Nórsku a Dánsku bola cena dieslu, v čase našej návštevy, pod 2€.

Všimli sme si, že v Dánsku je cena pohonných hmôt všade rovnaká. A keď sa niekde zmení, tak sa zmení plošne na celom území krajiny. Takže je jedno či tankuješ na vidieku, diaľnici alebo v hlavnom meste

Parkovné

Vcelku nás prekvapilo, že za parkovné sme v konečnom dôsledku zaplatili veľmi málo. Popravde, vyhýbali sme sa mu ako čert krížu Ak sa dalo, veľké mestá (Kodaň, umenie vôbec nájsť voľné miesto) sme navštívili cez víkend. Do centra Štokholmu sme neliezli, odparkovali sme na okraji mesta a išli loďou. Do Osla sme nezablúdili lebo nás nezaujímalo.

V Škandinávii sa takmer všade na parkovanie používa aplikácia EasyPark. Jej výhodou je, že nemusíš vedieť presný čas, ktorý na parkovisku stráviš. Táto appka je blbuvzdorná a dá sa v nej zistiť, v ktorých zónach je parkovné lacnejšie

Na väčšine miest, ktoré sme navštívili (národné parky, rezervácie, hrady, malé dedinky, skanzeny, drevené kostolíky, vodopády,…) boli parkoviská pre návštevníkov k dispozícií bezplatne

Mýto a cestné poplatky

Diaľnice vo všetkých troch krajinách, ktoré sme navštívili (Dánsko, Švédsko, Nórsko), sú zadarmo. Avšak má to háčik. V každej krajine sa platia cestné poplatky v rôznych prípadoch.

Cestné poplatky v Dánsku

V Dánsku sú spoplatnené prejazdy mostov spájajúcich dánske ostrovy (36,20€) a most do Švédska (65,70€). Cena závisí od dĺžky vozidla. My sme sa s našim krátkym karavanom dostali do tej najlacnejšej kategórie s autami.

Cestné poplatky vo Švédsku

Vo Švédsku sa platia poplatky za použitie mestských obchvatov, napríklad v Štokholme a Göteborgu. Výška poplatku je závislá od času využitia a vyťaženosti cesty. Mení sa v priebehu dňa, a aj niekoľkokrát v priebehu hodiny. Systém vozidlo zaeviduje automaticky a dodatočné ti pošle faktúru. Vyhľadajú si ťa sami, netreba sa nikde registrovať.

Vzniká však otázka, či si budú s dohľadaním adries robiť starosť, ak bude poplatok len pár švédskych korún. Prerobili by na poštovnom. Nám po dvoch mesiacoch stále žiadna faktúra zo Švédska nedošla.

Cestné poplatky v Nórsku

V Nórsku je tých spoplatnených ciest o niečo viac. K tomu sa pridávajú aj poplatky za niektoré mosty, tunely, horské cesty a samozrejme trajekty. Niektoré spravuje štát a niektoré súkromné osoby.

Rovnako ako vo Švédsku sú spoplatnené obchvaty veľkých miest (napr. Bergen a Oslo) a výška poplatku je premenlivá. Pred ich využitím je lepšie zaregistrovať sa na ich oficiálnej stránke. Ak takéto cesty využiješ a nebudeš registrovaný, môže sa stať, že ťa dohľadajú a budeš platiť aj administratívny poplatok, že s tým mali oštaru.

Pre orientačné zistenie výšky ceny trajektov a cestného mýta v Nórsku môžeš využiť Toll kalkulator.

V Nórsku je prekvapujúco veľa spoplatnených horských ciest (často šotolinové), ktoré slúžia niekedy len ako turistický cieľ a niekedy sú potrebné na tranzit. Inak by bolo nutné robiť veľkú obchádzku. Ak sme to správne pochopili, majiteľmi bývajú vlastníci pozemkov a rekreačných chát, teda súkromníci. Na ceste majú osadenú rampu, kde sa dá platiť kartou. Ale stretli sme sa aj s pokladničkou na hotovosť. Nórske koruny sme nemali a tak sme im tam vhodili eurá. Ceny takýchto ciest sú väčšinou od 80-120 NOK (7 – 10,5€). V prípade horskej cesty, smerujúcej k najvyššiemu vrcholu Nórska je poplatok až 150 NOK (13€) a platí sa cez vyššie spomenutú aplikáciu.

Cez nórske fjordy sme potrebovali 2x využiť trajekt. Tie nás prekvapili svojou nízkou cenou. Prvý nás stál 56 NOK (4,90€) a druhý 64 NOK (5,60€).

Kempovanie v Škandinávii zadarmo

V Škandinávskych krajinách je kempovanie “na divoko“ povolené. Samozrejme každá krajina má svoje vlastné špecifiká. Práve preto je Škandinávia rajom pre kemperov a karavanistov

Keďže v karavane máme všetko čo potrebujeme a vďaka solárnemu panelu sme sebestační, nepotrebujeme navštevovať kempy. Tie sme navštívili iba 2x za celý trip, oba razy vo Švédsku. Boli prudko na konci sezóny a ceny boli nižšie, okolo 200 SEK (17,30€). Avšak hľadali sme najlacnejšie kempy.

Aj keď sa voľnému kempovaniu hovorí “na divoko,“ reálne sú to väčšinou klasické parkoviská, odpočívadlá, odstavné plochy, kde sa dá zaparkovať štandardné auto. V skutočnej divočine sme spali len párkrát. Len pre predstavu, takto vyzerali niektoré z našich kempovacích miest

Servis karavanu

Pre tých čo spávajú v aute alebo jazdia karavanom je určite známa aplikácia park4night. Pre tých čo takto bežné necestujú to môže byť super novinka, ktorá ti pomôže ušetriť peniaze

V aplikácii park4night si vieme vždy vyhľadať veľmi jednoducho, pomocou filtra (platená verzia, len 10€/rok), čo potrebujeme. Najčastejšie sme vyhľadávali stellplatz, tj. miesto kde sa dá urobiť servis karavanu. Ale rovnako sa dajú v tejto aplikácií vyhľadávať aj kempy, práčovne, miesta na prespatie v prírode, plniarne plynu a všetko ostatné čo pri takomto štýle cestovania potrebujete.

Na túto aplikáciu sa nedá 100% spoľahnúť, pretože miesta so službami do nej nahadzujú bežní používatelia. Niekedy miesto neposkytuje všetky uvedené možnosti, alebo sú uvedené chybne. Niekedy poskytuje zavádzajúce informácie a najčastejšie skreslené fotografie. Napriek tomu je to obrovský pomocník

Škandinávia je veľmi karavan-friendly a na mnohých miestach je možné si urobiť servis karavanu aj bezplatne. Tj. napustenie pitnej vody, vypustenie použitej vody a vyliatie splaškov. V aplikácií park4night sa tiež uvádza či je miesto spoplatnené alebo nie a podľa toho sa môžeš zariadiť. Takýchto miest bolo na našej trase toľko, že sme bez problémov mohli robiť servis aj každý deň.

Celkovo sme za 2 mesiace platili za servis karavanu len 6x, v celkovej sume necelých 19€. Najčastejšie je spoplatnená pitná voda.

Jedlo a potraviny v Škandinávii

V turistických oblastiach vyjde obed s pitím aj na 30-60€ za osobu. My sme si varili vlastné jedlo v karavane. Aj keď párkrát sme sa museli najesť mimo karavanu, vždy sme našli lacnú alternatívu (ázijské bistro, kebab tanier, pizza), ktorá nás zasýtila, ale nechceli by sme na nej fungovať dva mesiace. Napr. v Štokholme sme sa najedli obidva dni pod 10€ na osobu.

Ak sa chceš niekde najesť naozaj lacno tak bež do IKEI. Výber je tu síce menší ako v bratislavskej IKEI ale ceny sú super. Kottbullar guličky stáli v čase našej návštevy 59 SEK (5€), rezeň a grilované kuracie 99 SEK (8,50€).

Ceny potravín v Škandinávii sú výrazne vyššie. Pričom najvyššie sú v Nórsku. Napriek tomu, že sme v minulosti Nórsko navštívili a vedeli sme, že je tu skutočne draho, aj tak som bola z cien v obchode nemilo prekvapená. Pri väčšine položiek si človek vie nájsť lacnejšiu alternatívu, ale pri ovocí a zelenine sa to nedá. Paradajky sme si ako luxus vo Švédsku a Dánsku ešte dopriali. Ale v Nórsku už nie.

Všeobecne by sa dalo povedať, že ceny sú 1,5x až 2,5x vyššie, ale veľmi závisí od položky. Napríklad avokádo v Nórsku stojí toľko koľko na Slovensku, ale taký petržlen v Nórsku je asi drahší ako kokaín. 99NOK (8,70€) za 3 mini petržleníky. Zdesenie z cien čiastočne spôsobuje aj veľkosť produktov, ktoré sú najmä v Nórsku nadpriemerne veľké. Napr. syry sa predávajú aj vo vyše kilových baleniach a často je problém nájsť niečo menšie.

V Dánsku a Švédsku funguje potravinový reťazec Lidl, ktorý je lacnejší ako konkurenčné reťazce. V Nórsku je podľa našich skúseností najlacnejšia Rema1000 a eXtra.

Pitnú vodu sme prvý mesiac kupovali. Priemerne sme tak každý deň dali len za vodu 3-4€. Druhý mesiac sme už čapovali pitnú vodu na stellplatzoch do bandasiek. BTW vo všetkých krajinách Škandinávie sa plastové fľaše zálohujú. Takže na to nezabudni. My sme si to nevšimli a vyhodili sme niekoľko desiatok fliaš.

Ak ťa viac zaujíma škandinávska gastronómi a jedlá, ktoré by bolo fajn ochutnať pozri tento článok: Škandinávska gastronómia z potravín na ktorej nezbankrotuješ

Vstupné

Či dané miesto navštívime sme sa rozhodovali priamo na mieste. Najmä podľa dojmu a podľa spánkového režimu dieťaťa. Nižšie uvádzam ceny vstupného s ktorým sme sa v Škandinávii stretli.

Ceny vstupného za 1 osobu:

• Kościół Pokoju w Jaworze (Poľsko) – 4€
• Maják Hirtshals fyr (Dánsko) – 25 DKK (3,35€)
• Egeskov Castle (Dánsko) – 260 DKK (35€)
• Frederiksborg Slot (Dánsko) – 110 DKK (14,75€)
• Plavba kanálmi v Kodani – 50 DKK (6,70€)
• IKEA múzeum (Švédsko) – 60 SEK (5,20€)
• Vasa múzeum (Švédsko) – 190 SEK (16,35€)
• Kŕmenie losov (Švédsko) – 130 SEK (11,20€)
• Borgund Stavkyrkje (Nórsko) – 110 NOK (9,60€)
• Geiranger plavba (Nórsko) – 505 NOK (44,20€)

Plyn do karavanu

Plynové bomby (v našom prípade nemecký typ) v Škandinávii sa dajú iba dopĺňať a nie vymieňať ako na Slovensku. Najlepšie je mať vlastnú plynovú bombu, lebo ak si budeš musieť kúpiť aj tú, tak počítaj cez 80€ (v SR tuším okolo 20€).

Plniarne plynu treba hľadať a takýto servis sa nedá urobiť len tak hocikde na benzínovej pumpe ako na Slovensku. Takže sme kvôli tomu zopár ráz museli urobiť zbytočné kilometre navyše.

Vo Švédsku je plnenie plynu všeobecne drahé, ceny sa pohybujú okolo 480 SEK (41,40€) za naplnenie 11kg plynovej bomby. Ak majú Švédi možnosť, chodievajú plniť plyn do Nórska. My sme v Nórsku plnili plynové bomby za 240-270 NOK (21-23,70€), čo je cena porovnateľná s výmenou plynovej bomby na Slovensku. V Nórsku existujú aj výmenné automaty na plynové bomby, ale cena je vtedy výrazne vyššia, cca 370 NOK (32,50€).

V niektorých plniarňach dokonca treba mať vlastné prípojky. To sme my nemali a tak sme hľadali vždy také, kde nás vedia kompletne obslúžiť. Cena je taká istá.

Iba doplním, že v blízkosti prístavného mesta Świnoujście (Poľsko), odkiaľ sa plavia trajekty do Švédska sú ceny pohonných hmôt aj plynových bômb nafúknuté a je lepšie si tieto veci zaobstarať ešte pred príjazdom sem.

Suveníry v Škandinávii

Pri položke suveníry sme sa trochu rozhupli. Ja som chcela novú mikinu (38€), Milan nové tričká (18-20€). Navyše Milan miluje nakupovanie hračiek, takže aj Mimino dostal 3 nové hračko-suveníry. Kupovali sme drobnosti pre ďalších 8 členov rodiny a na záver tripu ešte fľaše medového piva v Poľsku (cca 60€).

Nečakané výdavky

Na ceste nás postretli aj nečakané výdavky a to jedna oprava ložiska v kolese (666€). Len pre predstavu, hodinová mzda automechanika v zaprdenom nórskom mestečku, kde sú vraj nízke mzdy je 950 NOK (83,50€). Vo väčších mestách je to okolo 100€ na hodinu.

A postretlo nás aj jedno vyprostenie z podmočeného machu, do ktorého sme sa zošuchli pri vyhýbaní (460€) vo Švédsku. Po mesačných naťahovačkách nám tieto náklady takmer v plnej výške preplatilo poistenie PZP.

Ďalej sme kúpili 3 nové gélové batérie do obytnej časti, lebo tie staré boli už vo veľmi zlom stave. V karavanovom obchode sme kúpili batériu 100 Ah, ale kvalitnejšiu typu AGM za 360€. A ďalšie dve ‘klasické’ olovené 70 Ah v Bilteme (niečo ako naše OBI) za super cenu, okolo 92€ za jednu.

Ceny v Škandinávii

Pre predstavu uvádzam približné ceny, s ktorými sme sa stretli v Škandinávskych obchodoch.

Ceny v Dánsku

• Kapučíno – 48 DKK (6,40€)
• Kebab v žemli – 50 DKK (6,70€)
• Kebab v placke – 60 DKK (8€)
• CocaCola 1,75l – 15 DKK (2€)
• Voda 1,5 l – 3,5 DKK (0,5€)
• Chlieb – od 22 DKK (3€)
• Najlacnejšie pivo (330 ml) – od 12 SEK (1,60€)
• Magnetka – 40 DKK (5,40€)

Ceny vo Švédsku

• Kapučíno – 45 SEK (3,90€)
• Kebab tanier v Štokholme – 105 SEK (9,10€)
• Pad Thai v Štokholme – 95 SEK (8,20€)
• Použitie verejného WC – 20 SEK (1,70€)
• Čerstvé mlieko – 14 SEK (1,20€)
• CocaCola – 24 SEK (2,10€)
• Voda 1,5l – od 3,5 SEK (30 centov)

Ceny v Nórsku

• Pivo (najlacnejšia plechovka) – od 2€
• Chlieb v akcii – od 39 NOK (3,40€), inak bežne 49 NOK (4,30€)
• Čerstvé mlieko – 27 NOK (2,30€)
• CocaCola 1,75l – 25 NOK (2,20€)
• 5l bandaska vody – 45 NOK (3,90€)
• Kebab tanier – 250 NOK (21,70€) ale fakt veľká porcia
• Jedlo v lacnej ázijskej reštaurácii – od 169 NOK (14,70€)
• Magnetka – od 59 NOK (5,10€), v Geiranger aj od 39 NOK (3,40€)
• Použitie verejného WC – cca 22 NOK (1,90€)

Celkové výdavky na dvojmesačný roadtrip karavanom po Škandinávii

Celý dvojmesačný roadtrip po Škandinávii s karavanom nás vo finále vyšiel na 5784,46€, ale bez nečakaných výdavkov by to bolo 4524,09€, čo je ešte menej ako sme predpokladali. Najvyššou položkou roadtripu boli pohonné hmoty. Nasledovali výdavky za stravu, ktoré by sme tak či tak utratili aj doma. Veľa sme sa rozhodili na suveníroch. Ostatné položky boli s ohľadom na dĺžku výletu relatívne nízke s porovnaním najväčších žrútov

Čo sme za tieto peniaze videli a zažili:

• 8000 km cez Poľsko, Dánsko, južné Švédsko a Nórsko
• treky v národných parkoch a rezerváciách a k rôznym prírodným úkazom
• hlavné mestá škandinávskych krajín
• kempovanie na divoko v skutočnej divočine, v lesoch a pri jazerách
• pozorovanie vtáctva, kŕmenie losov a jeleňov
• drevené kostoly, veterné mlyny, majáky, pozostatky z vikingských čias a množstvo hradov
• pláže a pieskové duny
• horské cesty, serpentíny, fjordy a vodopády
• múzeá, mestské parky, trollov a cintoríny áut
• a v neposlednom rade nespočetné množstvo detských ihrísk

The post Koľko nás stáli 2 mesiace cestovania po Škandinávii karavanom – Dánsko, Švédsko, Nórsko appeared first on TripLovers.

Prvýkrát sme nad karavanom začali uvažovať už v roku 2019. Vtedy sme si ešte bez bábätka vystačili so spaním v aute. Avšak s príchodom bábätka sa podmienky zmenili. Stále sme chceli cestovať slobodne a bez plánov. Ale s istou dávkou komfortu. Kúpe nášho karavanu predchádzali 4 mesiace lustrovania inzerátov a celé sa to zbehlo v čase, kedy sme riešili spánkové problémy nášho syna. Hádam naše rozhodnutie nebolo poznačené nedostatkom spánku… alebo?

Farebné rozdelenie textu:

Pre rýchlejšie a prehľadnejšie čítanie je text rozdelený do troch kategórií (farieb), podľa toho, akej témy sa daný odstavec týka:

• cestovanie ako také
• karavan – skúsenosti a problémy s karavanom
• cestovanie s bábätkom

OBSAH:

• Vyrážame do Álp
• Ako sme kúpili karavan
• Vyrážame… tam kde neprší
• České Budejovice a Holašovice
  • Prvá noc v karavane a plno problémov
• Český Krumlov
• Šumava
  • Kráľ Šumavy
• Kúpeľné mestečko Mariánske Lázne
• Karlove Vary
• Tiské skaly
• Problémy pri servise karavanu
• Modlivý důl
• Sklársky región Novoborsko
• Panská skála
• Hrad Sloup a Samuelova jeskyne
• Kokořínsko
• Kutná Hora
• Nepohnojili sme toho už dosť?

Vyrážame do Álp

Už dva dni balíme. Predpovede počasia sú sami dážď, takže máme neúmerne veľa náhradného oblečenia. Milan dokonca berie počítač, aby mohol pracovať keď sa naozaj nebude dať nikam ísť. Ubytovanie sme bookovali vyše pol roka dopredu. Našla som nádherný apartmán s výhľadom na hrad a vinohrady pri jazere Lago di Garda za neskutočnú cenu, len 24€ na noc pre tri osoby s bábätkom. A samé dobré hodnotenia. Až sa nám tomu nechce veriť, že nám to ubytovanie pri aktuálnej inflácii ešte nezrušili, ako sa nám to už niekoľko krát cez AirBnB stalo. Aj keď vieme že má iba pršať, tešíme sa. Je to prvý výlet po dlhšej dobe a tešíme sa aj na bezcieľne pozeranie na zahmlené Alpy a klepkanie dažďa na okná vykúreného apartmánu. Budeme si užíval islandský gluggaveður, pohodu za oknom

Koláče a pizzové slimáčiky, alias pičoše, sú už tiež pripravené. Aj keď všetci na ne máme chuť, … Konečne sa nám podarilo vyškrtať aj tie najposlednejšie položky zo zoznamu. V tom dôjde sestra Zuzka, ktorá ide tentokrát na výlety s nami. Z batohu hneď vytiahne ukulele a fľašu muškátového vína. Za pár minút už nie je po pičošoch ani stopy.

Snažíme sa konečne si trochu oddýchnuť. S vínom v ruke to ide o čosi príjemnejšie. Lenže stále nás ruší vybrovanie Milanovho mobilu. Mimino sa hrá s kockami a robí prvé krôčiky. Kuká na ukulele a ťapká ručičkami. Brnká na strunky a smeje sa tomu. Ani nie o 24 hodín si tento moment budeme vychutnávať v Taliansku

A vtom to príde. Milan s mobilom v ruke. Že mu píše majiteľ ubytovania so slovami, so sorry, ale na apartmáne nefunguje bojler ani kúrenie. Ale ak chceme, vie nám poskytnúť ubytovanie v úplne inej oblasti bez výhľadu za trojnásobnú cenu. Po dvoch dňoch balenia a vypekania som bola taká zaskočená, že som zabudla používať vulgarizmy. Zmohla som sa iba na slová: To je zlý sen!

Asi desať minút sa nás držal hnev a o čosi dlhšie zúfalstvo. Ani nie tak kvôli tomu sklamaniu zo zrušenej cesty, ako kvôli tomu množstvu príprav na našu zatiaľ najdlhšiu cestu s bábätkom. Po hodine sa emócie náhle zmenili a zúfalstvo vystriedalo vzrušenie.

Ako sme kúpili karavan

Pred troma týždňami sme mali Veľkú noc stráviť v Slovinsku. Ale aké by to bolo, keby s bábätkom išlo všetko podľa plánov? Noc pred odchodom sme strávili zábalmi, triaškou a hodinami nosenia bábätká na rukách. Pre istotu sme celý plán zrušili a bábätko v zápästí vyzdravelo. A tak som sa pripomenula. Ten inzerát! Poďme sa pozrieť, nie je to tak ďaleko, aj tak nemáme čo robiť.

V ďalšie ráno sme smerovali do Galanty, keď v tom pri Senci som si uvedomila, že podobný inzerát, ale s lepším vozidlom, som už videla a vtedy sme ani nereagovali. Prečo tam vôbec ideme?

Popŕchalo a keď sme sa stretli s majiteľom rýchlo sme sa ukryli dovnútra karavanu. Ešte letmí pohľad z vonku mi napovedal, že v skutočnosti vyzerá oveľa lepšie ako na fotografiách v inzeráte. Majiteľ zapol kúrenie a v pokoji nám vyrozprával jeho príbehy z tohto karavanu. Počuli sme ako kvapky dažďa klopkajú na strechu, v pohodlí a teplé nakŕmili Mimina a popozerali si celý interiér. Milan skontroloval všetky kúty termokamerou. Bežne ju využíva na kontrolu Miminkovej plienočky. Keď na snímke svieti uránová tyč, znamená, že je pokakaný A nič nemusí čuchať. Proste fajnový chlap ako sa patrí! Teraz však kontroloval či tu nenájde prekryté zatečené miesta.

Dopoludnie sme strávili s manželským párom. Trochu sa spoznali a hlavne sme si boli istí, že títo ľudia nič neskrývajú. Milan pozrel všetko s majiteľom. Ja som sa zatiaľ starala o Miminka a robila s ním radosť panej domácej. Vyrozprávali sme si rôzne cestovateľské aj životné príbehy a na konci sme si kývli, zaplatili zálohu a išli si dať Vietnamca v Galante. V budúcom týždni sa vrátime aj s mechanikom a potom sa rozhodne.

Sadli sme si na obed k Vietnamcom. Vietnamka bola tiež úplne rozkokošená z deväťmesačného Miminka a tak mu doniesla čokoládový cukrík. S nie veľkým nadšením, ale dovolila som jej ho dať Miminkovi. Vážne kupujeme karavan? Máme na to? Uvažovali sme nad tým už pred štyrmi rokmi, ale doteraz sme si vystačili aj so spaním v aute. S Miminom sa však potreby zmenili. Teplo, voda, domáce príkrmy, úkryt pred dažďom. Našou debatou sme boli tak zaujatí, že sme si ani nevšimli, že náš syn sa po čase dostal ku čokoláde a so zapatlanými ústočkami sa hral a pocuckával cukrík.

Vyrážame… tam kde neprší

Už sme na ňom čo to urobili, ale ešte nie všetko, čo sme mali v pláne. Chýbali však iba detaily. A tak nastal čas vybrať destináciu. Na testovaciu jazdu sme nechceli chodiť hneď niekam ďaleko. Výber bol jednoduchý. Na skúšku sme nechceli ísť príliš ďaleko a tiež sme sa rozhodovali podľa počasia. V širšom okolí nemalo pršať iba v Českej republike.

Keďže sme sa balili do dažďa a nakoniec išli za slnkom, väčšinu oblečenia bolo nutné prebaliť. Množstvo vecí vybaviť a úplne iné zobrať. Jeden z najzákladnejších problémov, ktoré sme riešili úplne od začiatku tohto nápadu bolo, kam ku*va dáme kočík? A tak sme vyrvali sedadlo spolujazdca aby sme ho mali kam dať. Ešte rýchlo kúpiť špeciálny toaletný papier do karavanu a ďalšie drobnosti. Všetky pripravené koláče na cestu sa pojedli a nakoniec sme vyrazili s jednodňovým oneskorením. Výhodou síce je, že sa nemusíme ponáhľať aby sme stihli check in na ubytovaní. Avšak na druhej strane je to kontraproduktívne lebo neustále odďaľujeme odchod.

Hneď v prvej zákrute nám vypadne z police matrac na prebaľovanie a tento jav sa nasledujúci týždeň opakuje ešte niekoľko desiatok krát. Prechádzame Záhorie, nevyhneme sa ani tradičným českým zápcham na diaľnici medzi Brnom a Prahou. Čas si krátime čítaním rozprávkovej knižky. Keď nás to už nebaví, zisťujem že som doma zabudla záložku. A keďže jediné ploské čo mám po ruke je špeciálny toaletný papier do karavanového WC.

Ešte sa zastavíme na obed. V Česku sa radi stravujeme v reštauráciách, pretože perfektne varia aj v tých najväčších dierach. A aj na lukratívnych miestach vždy platíme za jedlo menej ako v bežnej reštaurácii na Slovensku. Do reštaurácie si rovno berieme vlastnú detskú stoličku na kŕmenie, a keď odtiaľto odchádzame máme pocit akoby sme ju odtiaľto kradli, aj napriek tomu že je naša.

České Budejovice a Holašovice

Ako prvé miesto sme si na návštevu vybrali pivovar v Českých Budejoviciach, Budweiser Budvar. Česko je pivná republika a po celej krajine vídame malé, ale aj väčšie pivovary. V Česku majú dokonca Majstrovstvá sveta v gúľaní pivných sudov a neprekvapilo by ma ani múzeum pivných otváračov. Česi proste vedia urobiť z hovna pomazánku.

Továreň v Českých Budejovice sa teší veľkej obľube návštevníkov. Až tak, že na obhliadku pivovaru si treba rezervovať miesta, čo sme samozrejme netušili. Recepčná sa nás snaží ešte pichnúť do skupiny, ktorá mala prísť s 35 turistami. Ale prišlo ich ďaleko viac a my sme sa do továrne nedostali. Úplne nám to nevadilo lebo mám to prišlo ako úplná masovka a odmietli sme aj termín na nasledujúci deň.

Ako alternatívny program ku sklonku dňa sme sa rozhodli pre návštevu vidieckej dedinky Holašovice, ktorá je známa aj vďaka českému filmu Babovřesky, ktorý je tak stupidný, že sa vôbec hanbím aj za to, že ho poznám.

Holašovice sú od civilizácie izolované najmä cestnými komunikáciami. Cesty, ktoré sem vedú sú široké len pre jedno auto. Máme problém obehnúť cyklistu aj bežca. Na druhú stranu je okolie rozprávkovo krásne. Reliéf sa vlní a zelené lúky zdobia rozkvitnuté stromy s bielymi kvetmi.

Akurát dnes, v posledný aprílový deň, tu postavili máj. Dedinka je malinká a tak večer trávime na slniečku na deke pod májom. Mimino si otrháva trávičku a pokojnú atmosféru narúša iba detský kolobežkový gang. Aj keď sa v dedine evidentne všetci poznajú, deti prišli k chlapovi v montérkach so slovami: Strejdo, postrážíš nám kolobežky? A on na to ako pravý Čech odvetil: No houbelajs, jdete otravovať máti!

V Holašoviciach sa nachádza aj Stonehange, avšak je umelo postavený a pre nás tak bezhodnotný. Avšak poskytuje super miesto pre parkovanie a tak ostávame kempovať v Holašoviciach. Hneď večer prichádzame na niekoľko problémov.

Prvá noc v karavane a plno problémov

Keď zapneme bojler, teplá voda netečie. Najprv musíme zo systému odčerpať všetky vodu, kým sa dostaneme k tej ohriatej, a tak vyjde 9 vzácnych litrov vody navnivoč.

Naše bábo má už dva mesiace problém s nočným spaním. A pochopiteľne aj my s ním. Riešime dilemu či každý večer rozkladať posteľ dole alebo ho dať spať do postieľky a mu budeme spať v alkovni nad vodičom. Mám obavy, že ak budeme spať na spoločnej posteli, že ma v noci prelezie a spadne, prípadne sa popáli o gamatky. Na druhú stranu, keď sa v noci zobudí a ja budem musieť zliezať po rebríku, je tu veľa pravdepodobnosť, že sa rozospatá vyrúbem ja.

Rozhodli sme sa pre možnosť dva. Zohnať narýchlo detskú postieľku do úzkeho priestoru v karavane bolo celkom náročné. Na internete sa s týmto rozmerom predávali iba dva modely. Prvý za 300 € a druhý za prijateľnejších 130 €. Milan túto našu postieľku zohnal v KOLO (Bratislavské centrum opätovného použitia) za 5 € a doviezol ju domov na motorke ako pravý Vietnamec. Bola síce patrične zajebaná (špinavá je slabý výraz, bola naozaj zajebaná), a jej vyčistenie ma pomyselne stálo tých zvyšných 125 €, ale hlavné bolo, že sme ju mali… Až na to, že bola absolútne nepoužiteľná, lebo sa presne nezmestila medzi sedadlá, na čo sme prišli až keď sme išli dieťa uložiť k spánku.

Pri rozkladaní postele sme navyše zistili, že matrace po rozložení zavadzajú rebríku a tak sa Milan nevie dostať do alkovne.

Po večernom cikaní prišlo ďalšie zistenie. Nefunguje alebo nevieme ako správne spláchnuť na WC. A tak splachujeme, ako kedysi u babičky. Hrncom s vodou

V noci zase riešime kúrenie. Našťastie ide a vieme ho ovládať, ale nevieme odhadnúť stupeň, ktorý treba naladiť aby nám v karavane bolo príjemne. V noci ešte zisťujeme, že nastavenie kúrenia treba prispôsobiť aj prípadnej sile vetra, ktorá sa môže počas noci meniť.

Máme so sebou pre istotu aj CO a CO2 senzor. Tie slúžia na detegovanie zhoršenej kvality vzduchu. Tj. v prípade senzoru CO2 je to detegovanie vydýchaného vzduchu a v prípade senzoru CO detegovanie dymu v prípade požiaru.

Český Krumlov

Svitá a Mimino je už hore. Zhodli sme sa na tom, že radšej budeme vstávať o piatej ako o tretej v noci a ešte ho hodinu a pol uspávať. Za oknom nám stojí vŕba a briezka, na ktoré dopadajú prvé ranné lúče. Za druhým oknom sú nasadené zemiaky a cibule trčiace zo zeme. Sady jabloní a včelie úle. Mimino sa mi schúlil na prsiach a Milan zliezol dole k nám. To najdôležitejšie na svete mám na pol metri štvorcovom

Je sviatok a my sme začali nás deň o dve hodiny skôr akoby sme chceli. Frekvencia áut na cestách je nulová. Nikde nikoho, len na poliach kravy a kone. Keď míňame dediny cestou do Českého Krumlova míňame aj posedenie s gaučom a krígľami nedopitého piva.

V Krumlove sme zaparkovali na parkovisku s informačnou tabuľou, že parkovisko slúži iba pre hostí. V opačnom prípade bude vozidlo odtiahnuté. S veľkosťou nášho vozidla sme sa nad touto tabuľou len pousmiali. Ešte mali zatvorené a tak sme sa vybrali do mesta.

Český Krumlov je po Praha druhým najnavštevovanejším miestom v Českej republike. Okrem toho je útočiskom aj pre početné skupiny vodákov, keďže mestom preteká najdlhšia česká rieka, Vltava. Vďaka nej dostal Krumlov aj pomenovanie. Respektíve nemecký výraz „krumme Aue“ (krivý luh), odkazuje na meandrujúci tok Vltavy.

Zámok Český Krumlov postavili už pred rokom 1253 krumlovskí páni v gotickom štýle. V dôsledku polohy Českého Krumlova sa na hrade vystriedali desiatky majiteľov. A priebežne s tým bol aj prestavaný do renesančného slohu.

Súčasťou zámku je aj zámocká záhrada vo francúzskom štýle a premostenie z roku 1764. Práve z týchto miest je najkrajší výhľad na zámok aj centrum Českého Krumlova.

Centrum je tvorené systémom ulíc s pravidelným námestím. Veľký počet zachovaných mestských domov v gotickom, renesančnom, v menšej miere i v barokovom štýle. Od doby jeho založenia sa na ňom nič nezmenilo, čo nie je úplne šťastné. Keby však radnica porozmýšľala mohla by osadiť jednu dopravnú značku – zákaz vjazdu. Dodnes nechápem prečo si Česi prznia námestia vo všetkých mestách parkoviskami a hlavnými cestnými ťahmi.

Už sme končili našu prehliadku Krumlova, keď v tom Milan zastal a nemo hľadel na auto stojace na parkovacom mieste pre apartmány. Na kapote tradičného českého auta, Škody Octavia, boli stopy od topánok a dva kusy už usušeného ľudského hovna. Pri pohľade na tieto krumlovské praktiky sme sa začali obávať o náš karavan, zaparkovaný na cudzom parkovisku.

Aby sme si vyčistili karmu, v reštaurácii kde sme si dovolili zaparkovať, sme si dali aspoň obed. Aj keď tu mali interiér zariadený v štýle a la Kysuce alebo Orava, hneď sa potvrdilo, že v Česku je naozaj jedno kde si sadneš na jedlo, vždy to bude super

Šumava

Z Krumlova pokračujeme na Šumavu. Veľa pekných miest by sa tu dalo navštíviť na bicykli, ale keďže sme tento výlet realizovali narýchlo, detskú sedačku sa nám už nepodarilo zohnať. Navštevujeme preto aspoň ľahko dostupné miesta. Zastávku sme si spravili aj pri Stonehange v mestečku Volary. Ale bol taký malinký, že nestál ani za fotku z okna.

Podvečer sme stihli navštíviť aspoň Chalupskú slať, najväčšie rašelinisko v Českej republike. Jeho krásu sme obdivujeme nielen zrakom ale aj čuchom. Vôňa borovíc nás aspoň na chvíľu prenáša na Pobaltie. Cestu si užívame len z drevenej lávky. Pohyb mimo nej nie je povolený, to aby sa nestratili ani poľskí turisti.

Na noc parkujeme mimo národného parku. V Česku sa kempovanie na divoko akceptuje pokiaľ to nie je v chránených oblastiach. Ráno sme sa presunuli na krajšie miesto. Raňajkujem a z pohodlia karavanu sledujeme voľne žijúce zvieratá ako sa nevedomky približujú k nám. Chvíľu na to vedľa nás zastavuje auto. Na dvere nám klope stráž prírody s otázkou či sme tu nocovali. Zákaz kempovanie v národných parkoch berú naozaj vážne.

Kráľ Šumavy

Po rannej debate sa vydávame do návštevníckeho centra v Kvilde, dúfajúc, že uvidíme jelene alebo pri troche šťastia rysa.

Mimino má práve 10 mesiacov a je potrebné aby štvornožkoval čo najviac. Čo sa absolútne bije s ideou, že ideme karavanom. Musíme využiť každý moment kedy máme možnosť vypustiť ho. V návštevníckom centre niekoho niet. Je tu perfektný priestor na lezenie. Na podlahe sú síce čmuhy, ale pokiaľ nie je oblečenie ogrcané, okakané alebo mokré, je z môjho pohľadu považované za čisté. Zatiaľ čo Mimino dobieha zameškané desiatky metrov na štyroch, my sa dozvedáme množstvo zaujímavostí o jeleňoch.

Jelene vždy patrili na Šumavu, ale pre zaujímavosť… Lovecké právo na ne si v minulosti vyhradzovala šľachta. Jelenia zverina však lákala aj pytliakov, ktorí lovili pre svoju potrebu alebo na predaj, aj napriek tomu, že im hrozili vysoké tresty. Medzi pytliakom a kniežacím lesným personálom dochádzalo k strom, ktoré pomerne často končili tragicky. Preto knieža Schwarzenberg roku 1817 prikázal všetky jelene na Šumave vystrieľať. Tento príkaz bol splnený údajne až v roku 1820 a úplne tak zanikla pôvodná šumavská populácia jeleňov. Až v roku 1874 tu bola zriadená aspoň ohrada s jeleňmi, a neskôr bola táto populácia vypustená do voľnej prírody. Dnešná jelenia populácia na Šumave tvorí potomstvo viacerých postupne vypustených poddruhov.

So Šumavou sa tiež spája označenie “Kráľ Šumavy.” Pôvodne bol za kráľa Šumavy označovaný jeleň, ako kráľ tamojších lesov. V časoch Československa, kedy sa množstvo občanov snažili utiecť cez železnú oponu do exilu, sa toto pomenovanie začalo používať v spojitosti s pašerákmi a prevádzačmi. A to aj v spojitosti s filmom Kráľ Šumavy natočeným na objednávku komunistickej strany, ktorá sa snažila zabrániť emigrácii z Československa a prevádzačov zaškatuľkovať ako zločincov. Najznámejšími kráľmi Šumavy boli Josef Hasil a Kilián Nowotny. Prvý menovaný dostal za svoje činy v roku 2001 medailu Za hrdinstvo od prezidenta Václava Havla.

Trasa, po ktorej prevádzači na Šumave prevádzali občanov, sa nazývala Kanál 54. Začínala nad Vimperkom, viedla cez nebezpečné šumavské rašeliniská, bolo potrebné niekoľkokrát preliezať kopce a končila v nemeckej obci Finsterau. Celá trasa mala 45 km.

S našim šťastím a škriekajúcim dieťaťom sme miesto jeleňov s rysa videli tak maximálne mravce. Pani v návštevníckom centre sa divila, vraj sa jelene bežne hádžu o pletivo aby pozdravili návštevníkov.

Trochu sklamaní si naprávame chuť pri rašelinisku Jezerní slať a pokračujeme k ďalšiemu výbehu. Tentokrát s vlkmi, ktorá sa nachádza v obci Srní. Vyhliadky tu majú riešené inak ako v Kvilde. Ponad výbeh vedie drevená lávka a je tu omnoho väčšia pravdepodobnosť niečo vidieť. A naozaj z 13 vlkov sme videli 10. Drvivá väčšina z nich spala, zvyšné oddychovali a v podstate sme nevideli žiaden pohyb. Takže v podstate to nebolo o nič lepšie ako v Zoo.

Opúšťame Šumavu a ihličnaté lesy sa razom menia na zelené lúky s rozkvitnutými stromami. Odkedy sme vyrazili, Milana intuitívne trápi množstvo plynu v plynovej bombe. Na fľaši máme indikátor, ktorému nerozumieme my, predchádzajúci majiteľ a ani personál pumpy. Netušíme koľko tam je plynu a ani kedy dôjde. Bolo by naozaj nepríjemné v noci mrznúť, hlave keď máme so sebou bábätko. Novú plynovú bombu sa nám podarilo vymeniť až na tretej benzínovej pumpe. Keďže sme vyrážali narýchlo a nepripravený, chýba nám aj francúzsky kľúč, ktorým by sme bombu vymenili. Tento problém sme vybavili veľmi rýchlo v blízkom väčšom meste.

Noc sme strávili na diaľničnom odpočívadle. Umyli sme seba aj Miminka. Náš karavan má na karavanové pomery veľmi neštandardné rozloženie a veľkú kuchyňu, kde môžeme pohodlné prebaľovať aj umývať bábätko. V momente keď sme išli kúpať Miminka, pristavil sa vedľa nás kamión s niekoľkými desiatkami bučiacich kráv. Samozrejme bola to rušňa noc, nielen kvôli rušnej diaľnici. Miminko už vyše dva mesiace v noci buntoší. Väčšinou jeden a pol hodiny. Ani túto noc to nebola výnimka. Navyše sa potvrdila Milanova intuícia. Náš spánok prerušilo aj ťukanie zapaľovača v gamatkách, ktorý sa beznádejne pokúšal zapáliť kúrenie. V daždi a tme bolo treba ísť vymeniť plynovú bombu.

Kúpeľné mestečko Mariánske Lázne

Po čiastočnej prebdenej noci dávame veľmi neskorý budíček a odchod z pumpy tesne pred 11tou. Máme si to užiť tak sa nikam neponáhľame.

V Mariánskych Lázniach parkujeme pri cintoríne. Tie na našich cestách vyhľadávame pomerne často, kvôli bezplatným parkoviskám a odpadkových košom, kde môžeme vyhodiť smeti, ktoré sa v karavane kopia rýchlejšie ako ceny nehnuteľností v Bratislave. Navyše okadené plienky kontaminujú celý priestor karavanu. Za test musíme zdolať poriadny kopec s kočíkom. To máme za to parkovanie zadarmo.

To najkrajšie v Mariánskych Lázniach je skompaktnené na malom priestore. Pre pacientov, ale aj návštevníkov sú verejne k dispozícii 3 minerálne pramene. Voda z jedného z nich je naozaj chutná, ostatné dve sú riadne vajcovky. Teda vody s vysokým obsahom sírovodíka, kvôli ktorému voda nepríjemne zapácha a chutí.

S Miminom si užívame najmä fontánu a aj keď tu nie je nič svetoborné, cítime sa tu veľmi príjemne a dokonca sa nám tu páči viac ako v Karlových Varoch, kam smerujeme.

Keďže dnešný plán už nestíhame, zastavujeme sa v malom mestečku Loket s peknou vyhliadkou na hrad. Sadáme si do reštaurácie a tam za nami príde maximálne… No nazvime to čašníčka v prechode. Chce nám kočík s bábätkom vysťahovať na chodník aby nezavadzal neexistujúcim hosťom v prázdnej reštaurácii. Dostatočne nás znechutila a tak odchádzame, aj keď jedlo vyzerá famózne. Celkovo sme si viackrát všimli, že Češi nie sú veľmi nápomocní keď vidia rodičov s deťmi.

Odtiaľ sme sa pobrali do lesa, kúsok od Kartových Varov, kde sme mali v pláne prenocovať. Vyzerá to presne ako bratislavská Koliba, ešte aj lanový park tu je. Cestou nám prebehlo cez cestu stádo divých sviniek a tak máme rešpekt vôbec vyjsť z karavanu.

Už sa nám takmer minula voda. Prekvapivo zisťujeme, že viac vody zožerie umývanie riadu ako umývanie vlasov. Na sprchu nám stačí tiež málo, po 5 litrov. Rozhodli sme sa, že riad budeme dávať do drezu a umyjeme ho až na najbližšej benzínovej pumpe.

Mimino škrieka celý večer. Postarší nemecký pár sa tomu našťastie len usmieva a rovnako sa bavia aj na jeho holej riťke a pindíkovi za oknom. Ráno ako každodennú rutinu skladáme posteľ. A stôl, ten nepoužívame vôbec, aby sme pre Mimina vytvorili aspoň malý priestor na hranie sa a pohyb, ktorý je v jeho aktuálnom veku nevyhnutný pre správny vývoj. Celkovo sa pri organizácii aktivít v karavane stále hľadáme. Chceme to zvládať čo najefektívnejšie, no jeden z nás je vždy vyblokovaný striehnutím na Mimina. Aj keď sa hrá sám, vždy ho musíme strážiť aby nepadol dozadu. Väčšinou vie už stáť sám ale keď stojíme s karavanom na krivo, tak má tendenciu padať. A tiež preto, lebo na dverách chýba detská poistka a on furt šahá na dvere.

Karlove Vary

Miminko už nezvláda ani krátke presuny. Je strašne usedený a nedokáže už ani zaspať počas jazdy. Všetci na internete radia kúpiť dieťaťu do auta novú hračku. My sme mu 2 týždne dopredu pobrali vybrané hračky aby si ich nepamätal a tešil sa z nich na novo. To prvé zabralo, to druhé žiaľ nie.

Pokračujeme návštevou Karlových Varov. Domnievame sme sa, že tu že strávime celý deň, keďže sú to najväčšie a najvýznamnejšie kúpele Českej republiky, s početnými prameňmi minerálnych vôd, ktoré sa používajú na liečbu žlčníka a tráviaceho traktu. Ten najteplejší, Vřído, má až 72°C a keď sa rozhodnete ochutnať ho, toalety sú hneď v budove za poplatok 20 Kč A keďže tých prameňov je tu tak nespočetne veľa, tak s tou vodou sa na toaletách asi aj splachuje. Tento prameň sa nachádza v budove a je usmernený do gejzíru. Vo vnútri je strašné sparno a z nejakého nepochopiteľného dôvodu je do budovy zakázaný vstup s kočíkom.

Počas prechádzky na promenáde nám dôjde, že sme opäť zabudli v karavane kočíkovku s plienočkami. Pri Vřídke som videla ešte jedného rodiča, ktorý rovnako ako my odignoroval zákaz vstupu s kočíkom a bežala som za ním, čo by nám náhodou nevedel pomôcť. Nemal, a tak sme začali potajomky nakúkať do všetkých okoloidúcich kočíkov aby sme sa pokúsili odhadnúť váhu dieťaťa a prípadne si popýtať plienočky od ich rodičov. A vyšlo to, hneď druhá mamina mám darovala rovno dve

Voda z Karlových Varov sa používa aj v bylinnom likéry Becherovka. V roku 1807 začal karlovarský lekárnik Jan Becher predávať bylinný likér podľa svojej vlastnej receptúry. Tento likér je dnes známy pod názvom Becherovka a jeho hlavnými prísadami sú vodu z Karlových Varov a zmes 32 druhov bylín. V dnešnej dobe sú v karlovarskom podniku len dvaja ľudia, ktorí poznajú celé výrobné tajomstvo Becherovky. Sú jediní, ktorí môžu vstúpiť do miestnosti zvanej „Drogikamr“ a raz týždenne pripraviť zmes bylín a korenín pre výrobu Becherovka. Táto zmes sa následne týždeň luhuje v alkohole. Extrakt sa zmieša s vodou a prírodným cukrom a nasledujúce dva mesiace “zreje” v dubových sudov.

Samotné Karlove Vary sú veľmi pekné, až na to, že s kočíkom sa na okolité rozhľadne nevieme dostať. Ostávame preto len v kúpeľnom údolí. Na to, že je to taká vychýrená destinácia je tu pekelne málo ľudí. Ani kávu si nemáme kde dať. Sú tu len dve otvorené reštaurácie, s terasami, kde nie je kam dať kočík. Hlavne, že raňajky robievajú až do 12:30. To sme my za normálnych okolností už aj po obednej kávičke. Všetko ostatné je ešte pozatvárané.

Už o 11-tej, kedy sme s prehliadkou kúpeľného mestečka hotoví, nás láka na obed s lokálnym welcome drinkom podnapitý český dôchodca. Túto možnosť s účinnou výhovorkou, ja šoférujem, ona kojí, sme si nechali utiecť a zamierili to mimo centrum za skutočným gastronomickým zážitkom v podniku La Hospoda.

V živote predtým som nebola na hajzloch v reštaurácii tak často ako v tomto podniku. Nie, nie z tej vody zo Vřídla, ale po Miminovi bolo neustále treba niečo umývať, utierať, kŕmiť ho, prebaľovať a vyhadzovať. Kým nám to pripravili, Mimino si trochu poliezol, tiež sa najedol a potom škriekal keď videl jesť nás. Klasika ktorú pozná každý rodič

Po tomto super gastro zážitku sa vyberáme na dlhý presun k Tiským skalám. Miminko zase nevedel zaspinkať v aute. Aby sa neopakovala predchádzajúca noc, museli sme si kvôli tomu dať zastávku na pumpe, a keď konečne zaspal, Milan sa rozhodol, že si dá tiež šlofíka. Z dlhej chvíle som si šla umyť vlasy a dala si kávu, na ktorú som vôbec nemala chuť, ale tak čo s načatým časom?

Miminko už nedokáže sedieť vo vajíčku. Vždy keď ho následne prebaľujem má otlačenú riťku. Snažím sa ho zabávať, neúspešne. Jediné čo ako tak zaberá je kŕmenie za jazdy. Všetko je špinavé, ale dieťa s chrumkou v ruke aspoň dočasne utíšené.

Tiské skaly

Relatívne neskoro sme došli do obce Tisá, na česko-nemeckom pohraničí. Už je dosť neskoro, ale stále malo hodín na večerné rituály. Rozhodli sme sa, že zo skál prejdeme aspoň kúsok. Kasa na vyberanie vstupného je už zatvorená. Aj prvých turistov stretávame až po pätnástich minútach. Bojíme sa, či to neprešvihneme, ale nakoniec sa to ukázalo ako najlepšie rozhodnutie. Len my a pieskovcové skaly vypínajúce sa nad nami. Pieskové chodníčky prerastené machom, borovicami a briezkami. A hlavne ticho a pokoj na nezaplatenie.

Cesta späť viedla po vrchole Tiských skál, s výhľadom na obec Tisá. A tak sme si odtiaľto rovno vyhliadli náš flek na prenocovanie. Na večeru sme si spravili parené buchty. Polotovary sa pripravujú ľahko, ale so skutočným varením to bude časovo náročnejšie. Ešte vyhodíme von z karavanu ďalšieho člena pavúčej rodinky. Už posledného. Potom sme sa už naučili spolunažívať s nimi.

Ráno sa vyberáme na malý okruh Tiskými skalami a pokladňa je stále zatvorená. Malý okruh už nie je taký impozantný ako ten veľký, ale zadarmo sa nesťažujeme. Keď ho končíme, vidíme, že v pokladni je konečne niekto kto vyberá vstupné. Keď mu však dávame eurá, len krúti hlavou, že to máme grátis.

Problémy pri servise karavanu

Náš karavan akútne potrebuje vypustiť šedú vodu a splašky. Nádrž na čistú vodu je tiež prázdna. Snažili sme sa ju doplniť, ale čistú vodu z nádrže nám doslova vypľúva. Neskôr sme prišli na to, že pri napúšťaní treba nechať priestor na prienik prebytočného vzduchu z nádrže. To ona nám “vypľúvala” vodu von. Na(ne)šťastie je vo vedľajšej dedine stellplatz. Miesto kde za poplatok môžeme vypustiť čo nepotrebujeme a napustiť čistú vodu.

Vonku začína byť poriadne teplo a v karavane tiež. Ale iba podľa teplomeru. Ten ukazuje 28°C ale pocitovo je v karavane príjemne. Všade sme pootvárali okná aby sa nám vetralo kým všetko poriadime.

Keďže servis robíme druhýkrát v živote, všetko patrične trvá. Prvý problém máme pri vypúšťaní šedej vody. Otvoríme a netečie. Otočíme karavan, či náhodou nestojíme v kopci a znova. Nič netečie. Keď sa však pokúsime doplniť vodu, zázračne to ide… Až na to, že dobíjanie nefunguje a až po preštudovaní kilometrového návodu sme zistili, že to funguje na dobíjanie kartičky, ktorú sme dostali pri rampe, nie na platobnú kartu. Milan ešte vydrbáva splašky a zisťujeme, že šetriť priestorom v kazete a splachovať minimom vody je tá najväčšia chyba, akú môže človek pri karavaningu urobiť.

Platiť kartou sa nedá. Automat síce berie aj eurá ale iba mince. Tie nemáme a tak Milan ešte ide rozmeniť peniaze do krčmy za rohom. Nie sme prvý ani posledný čo tam s takouto prosbou došli. Konečne môžeme vypadnúť. Zatvorili sme okienka v kuchynke aj pri sedení. Milan sa už lepí čo najbližšie k rampe aby dosiahol na ovládací panel. Keď v tom zrazu… rachot z kúpeľne! Čo k nám niekto nastúpil? Vbehnem dnu a v tom vidím tu, spúšť. Sme bez okna! Hajzlového! Všetko sme pozatvárali ale na toto sme zabudli.

V hneve ide Milan von. Často sa mu to nestáva, ale teraz aj nadáva. Snažím sa ho utíšiť, lebo viem, že bol v strese preto, že nič nefungovalo. Okamžite meníme plán. Musíme nájsť stavebniny. Dnes v noci má pršať, takže okienko musíme okamžite nejako zaceliť aby sa dážď nedostal dnu.

V Dečíne dvakrát zle odbočíme a nakoniec všetko potrebné náradie kupujeme v Kauflande. Ako pre nás tam čaká kompletná opravárska sada – mini vŕtačka, spojovacie Tčka, šróby a samozrejme duct tape. Milan sa neserie a všetko začína reparovať priamo na parkovisku. Moju pomoc nepotrebuje, preto varím a Mimino našťastie spinká.

Po hodine je okno zaplátané. Vyzerá to síce ako slav engineering, ale dočasne spĺňa svoju úlohu a to je hlavné. Môžeme pokračovať vo výlete

Modlivý důl

Pri obede si trochu oddýchneme. Dnes sme sa už dosť vyčerpaní. Hlavne psychicky a preto už neplánujeme žiaden veľký program. Haha…

Poberáme sa na malý turistický okruh cez Modlivý důl. Ten povodne nemal s modlitbami nič spoločné a volal sa Smolný důl, pretože tu boli smolné pece. Začalo to nenápadne, povesením obrázka Panny Márie a Ježiša. Neskôr boli tieto obrázky nahradené posvätenými obrázkami, ktoré následne vystriedala drevená kaplnka, a tú, kaplnka vytesaná do skaly.

To, že je to turistický okruh som si myslela asi iba ja. Od Modlivého důlu sme prešli k Dedovým skálam, kde sme mali zísť na hlavnú cestu. Po hodine ma už poriadne bolel chrbát od nosenia bábätka v nosiči. Podľa mapy sme sa mali pustiť strmým zrazom, ktorý vyzeral nepriechodne aj pre turistu bez bábätka. Tak takto v žiadnom prípade! Musíme sa časť cesty vrátiť späť aby sme sa dostali naspäť ku karavanu.

Tento výlet bol úplne mimo mojich predstáv. Z 30 minútovej prechádzky zrazu bolo jeden a pol hodiny v náročnom teréne. Presne ako hovorí náš prvý predmet, ktorý sme si kúpili do karavanu. Tabuľka s nápisom Get lost! Ktorá by sa dala preložiť dvojako. Trochu vulgárnejšie ako “vypadni“ alebo slušnejšia verzia “zatúlaj sa.” Tak teraz sme sa!

Sklársky región Novoborsko

Nachádzame sa v oblasti Nového Boru, miesta s dlhoročnou sklárskou tradíciou. Sklárske hute sa podľa archívnych dôkazov vyskytovali v tejto oblasti už v 13. storočí. V polovici 18. storočia z tadiaľto putovalo sklo aj na ruský cisársky dvor či do Versailles. Po druhej svetovej vojne boli domáce remeselné dielne, menšie sklárske manufaktúry a firmy znárodnené a zlúčené do jedného národného podniku. Sústreďovanie sklárskej výroby na Novoborsku bolo zavŕšené v roku 1967 výstavbou prvého sklárskeho kombinátu v Čechách. Po páde režimu vzniklo v Novoborsku množstvo malých a menších sklenárskych firiem. Aj keď sa za storočia v technike výroby skla zmenilo mnoho, naďalej zostáva rozhodujúca ručná práca, ktorej hodnotu umocňuje remeselná zručnosť a cit jeho tvorcu pre krásu a estetiku.

Vybité baterky po návšteve Modlivého důlu ideme dobiť do reštaurácie HUŤ v Novom Bore. Popravde sme nejdeme ani tak kvôli hladu ako kvôli tomu, aby si Mimino mohol trochu poliezť. A tiež preto, že v tejto reštaurácii fúkajú sklo a vyrábajú sklárske výrobky priamo pred očami konzumentov Všetko, čo sa len dá, je v reštaurácií zo skla. Svetlá, bar, zrkadlá, dokonca aj dvere na záchode, čo si naozaj mohli odpustiť

Hlavnou myšlienkou reštaurácie HUŤ je možnosť vidieť na vlastné oči, čo obnáša sklárske remeslo a vidieť tvorbu skla v priamo prenose, pri konzumácii úžasnej českej gastronómie.

Miminko je z toho vzrušený. Celú dobu ziape a vyrušuje ostatných návštevníkov reštaurácie. Nie tak z toho skla ako z toho voľného výbehu. Aj jedlo je perfektné. Len na tom hudobnom playliste by naozaj mohli pracovať. Čo sa týka hudby nie som náročná, vypočujem si takmer všetko ale kombinácia Jóžin z bážin, Ňňňňuyork, Elán a na záver ešte No name,… to fakt nie!

Noc sme prekempovali kdesi v poli pri kaplnke. Na potvoru pršalo a cez rozbité okno sa nám dostala voda. Ráno teda ako prvé riešime kúpu duct tapu a sanujeme škáry.

Panská skála

Dážď s prestávkami pokračuje a my sa šplháme na Pánskú skálu, najstaršie geologické chránené územie na území Českej republiky. Čadičové teleso, Pánská skála, vzniklo počas rozsiahlej treťohornej činnosti v Čechách. Hornina skaly vystúpila na povrch z hĺbky približne 30 km a predstavuje zbytok lávového prúdu, starého približne 30 miliónov rokov. Pri homogénnom pomalom chladnutí sa vyvinuli päťboké až šesťboké stĺpce s priemerom okolo 20 cm, ktoré stoja zvislo bok po boku a majú dĺžku cez 20 metrov. Malebné jazierko, v ktorom sa odráža ikonická Panská skála, vzniklo ťažbou kameňa.

V daždi má toto miesto atmosféru ako írske Giant’s Causeway. Výstup je kratučký ale nevedomky vyberáme náročnejšiu lezeckú cestu na vrchol. S turistickým nosičom je to celkom adrenalínový výstup. Až na pol ceste dole som si uvedomila, že som zabudla Mimina pripútať, lebo som riešila zateplenie, vietor a dážď.

Hrad Sloup a Samuelova jeskyne

Ďalej pokračujeme k hradu Sloup. Počasie sa diametrálne mení a nepremokavé bundy vymieňame za kraťase. Už vstup do hradu je veľmi sľubný. Z hradu zostali len zbytky niektorých priestorov a budov, kedysi vytesaných do pieskovcového brala.

Prevažnú časť prehliadky areálu predstavujú bývalé pustevny, skalný kostol, ambit, kaplnky, vínne terasy a ďalšie objekty, ktoré tu boli umelo vytvorené v období baroka. Na baroko sa odvolávali aj neskoršie pomenovanie Poustevnický kámen (Einsiedlerstein).

V roku 1679 bol hrad aj s hradnou skalou venovaný pustovníkom, ktorí tu žili dokopy 102 rokov. Postupne sa ich tu vystriedalo šesť a každý sa svojou troškou podpísal na dnešnom vzhľade hradu.

Na hrad Sloup sa chceme pozrieť aj z výšky. To je tá najkrajšia perspektíva. A tak ideme k Samuelovej jeskyni, jaskyni pustovníka Samuela, ktorý si túto jaskyňu vlastnoručne vytepal za 17 rokov. Potom sa rozhodol presunúť sa do inej jaskyne, kde ho však zavraždili a olúpili. Ten najkrajší výhľad na hrad Sloup je z vrcholu tejto jaskyne.

Na noc sa vraciame na to isté miesto, ku kaplnke. Čaká nás tu však malé prekvapenie. Chlapík, ktorý tu venčí dve ary. Necháva ich tu lietať nad poľom. Jedna sedí na strome a nechce sa vrátiť. Tak na ňu majiteľ použije vydieračskú technikou, ako na malé dieťa. Zabuchne dvere auta a odchádza. A funguje to! Ara v momente roztiahne krídla a letí za autom. Mimochodom, Česi milujú papagájov.

Na večer zisťujem ešte jednu vec o karavaningu a rodičovstve. V karavane sa dieťa nevyhadzuje do vzduchu. Ja sprostá som takto jebla Malému hlavu o strop

Kokořínsko

S ľútosťou obchádzame Máchovo jezero. Nevychádza nám už čas, keďže na tomto mieste by sme chceli zotrvať dlhšie a vstrebať jeho atmosféru. Vysoké borovice, mach a vôňa živice. A nádherné jazero ľadovcového pôvodu, jediné v Českej republike. Atmosféra Pobaltia, v ktorej človek nepotrebuje k šťastiu nič. Stačí mu dýchať ten vzduch.

A tak sa urýchlene presúvame do Kokořínska. Jeho najväčšou atrakciou sú dve neograbane vytesané Čertove hlavy v pieskovci. Práve tu stretávame najviac turistov za celý týždeň, asi vďaka blízkosti k Prahe. Autor týchto hláv Václav Levý vytvoril viacero umeleckých diel v oblasti Kokořínska. A evidentne bol pri svojej práci najradšej sám. Preto sa vždy trepal do strmých kopcov aby za ním nikto neliezol a neotravoval ho. Pri zdolávaní týchto terénov musím na dieťa v nosiči dávať pozor ako vodič karavanu na alkovňu.

Čertove hlavy majú výšku 9 metrov, čo na prvý pohľad nie je tak veľa, ale v skutočnosti sú to druhé najväčšie reliéfy hláv na svete. Väčšie si už len Mount Rushmore v americkej Južnej Dakote. Václav Levý na nich pracoval 5 rokov, v období romantizmu (1841–1846).

Zaujímavým miesto je aj jaskyňa Klácelka, z dielne toho samého umelca. Na tomto mieste sa stretávame s podobnou humusáčinou ako v Krumlove. Namiesto výkalu je tu však menštruačná krv, priamo pred vstupom do jaskyne.

Okrem týchto hendikepov a extrémne rozbitých ciest, je Kokořínsko neuveriteľne krásna oblasť. Azda najkrajšie je to v okolí hradu Kokořín, kde sa úzka cesta zarezáva do vysokých pieskovcových skál. Za návštevu určite stojí aj Šemanovický důl, ale nám sa tu nepodarilo zaparkovať karavan. Navštívili sme preto aspoň kamenné hríby Pokličky a ich nekonečné schody.

Kutná Hora

Ako si to mierime smerom domov, vychádza nám čas ešte na krátku zastávku. Vôbec sme to nemali v pláne, ale na záver ešte navštevujeme Kutnú Horu. Obaja sme tu boli ako deti a obaja si z toho takmer nič nepamätáme, takže super, bude to takmer ako nové miesto!

Cestou prespávame na diaľničnom odpočívadle, kde nie sú sprchy ani prípojka na vodu. Na toaletách nám padol dudlík na zem a Miminko dostal poriadnu hnačku. Priebeh výletu bol pohodový, takže na záver sa to musí ešte trochu skomplikovať.

Prišli sme do centra Kutnej Hory a relatívne rýchlo zistili, že to najzaujímavejšie, kostnica Sedlec, sa nachádza ešte tri kilometre odtiaľto. Keď sme sa už naskytli na tom správnom mieste, zistili sme, že vstupenky sa dajú kúpiť iba ako kombo katedrála + kostnica. Pritom návšteva katedrály nám prišla ako strata času. Holé steny mi neprišli ničím výnimočnejšie ako dedinský kostol u babičky.

Komické je, že vedľa kostnice sa nachádza múzeum tabaku a sídlo továrne Philip Morris, predajcu elektronických cigariet IQOS. Na spropagovanie svojej značky si mohli vybrať aj vhodnejšie miesto ako vedľa kostnice, kde je uložených 60 000 kostier mŕtvych ľudí.

Kostnica Sedlec bola spočiatku len kaplnkou, kde na spodnom poschodí pripravovali pozostatky zosnulých k pohrebu. Po zrušení cintorína koncom 15. storočia boli exhumované kosti uložené v spodnej časti kaplnky a v blízkom okolí. Následne ich v roku 1511 poloslepý sedlecký mních poukladala do niekoľkých vysokých pyramíd. Do dnešnej vyzdobenej podoby upravil kostnicu až rezbár František Rint, približne v roku 1784.

Toto miesto je morbídne a fascinujúce zároveň. Podchvíľou si miesto lebiek predstavujem odrezané hlavy s vlasmi. Ten chlap čo sa rozhodol poukladať na poriadok 60 000 kostier mal takmer určite Aspergerov syndróm!

A tak sme neplánovane otestovali karavan, prešli 1600 km, prevažne po okresných cestách, zistili kopec nových vecí, urobili desiatky kixov, navštívili nové miesta, dali priestor bábätku aby sa oťukalo v novom prostredí. Mimino to tu za týždeň pocikal, ogrcal, vydrbal na zem misku s kašou. Niekoľkým ľuďom ukázal riťku cez okno. Ale na oplátku sa naučil hrať sa sám. Veľa škriekal. Od radosti. Z maličkostí, z paličky, šišky, z kúska machu, z ľudí za oknom. Ak sa detský škrekot považuje za prejav šťastia, Miminovi sa karavaning z nás troch páčil najviac

Nepohnojili sme toho už dosť?

Nasledujúce výlety po Slovensku, Balkáne, Taliansku a Škandinávií sme si odtočili dalšie zoznamovačky a problémy s karavanom. Všetko sa to zbehlo v priebehu nášho prvého roku s karavanom.

• Poprvé sme zistili, že v servise nám odfaklilo komín. Zistili sme to v daždi a tak opravu bolo nevyhnutné realizovať hneď. Najprv sme na prekrytie komína použili plechovku od konzervy s ananásom. Hneď na to sme vyrobili nový komín z plastovej misky a máme ho tam doteraz.
• Ďalším omylom bolo, keď sme pri spúšťaní odvetrávania chladničky nasadili naopak trubičku, ktorá na nás vypadla. Dôsledkom toho bolo, že sme nasledujúce 3 týždne neustále čuchali plyn v obytnej časti, vždy keď bol karavan v pohybe.
• Naozaj nepríjemné bolo keď sa nám podarilo zavzdušniť celý vodný systém. Čiastočne to bolo spôsobené tým, že sme do nádrže na pitnú vodu napustili vodu z lesného potoka a s ňou aj drobné nečistoty, ktoré následne oslabili a znefunkčnili čerpadlo. Kvôli týmto problémom sme na balkánsky roadtrip vyrazili so 4-dňovým meškaním.
• A ešte na záver tripu, nám začalo za jazdy niečo plieskať o karavan. Uvolnila sa tesniaca gumička, ktorá tesní šróbiky na hornej lište karavanu. V tom momente zaznela Milanova pamätná hláška: Tak na dnes by sme to mali.
• Celkovo sme na dalších výletoch riešili ešte dalšie 2 veľké opravy. Rozvody a rozbité ložisko v kolese. Čakala nás aj oprava spojky, ale tej sme sa naštastie vyhli rýchlim fixom nórskeho servisáka, ktorý na nás nemal čas. Takže sme to mali grátis
• A ako tak cestujeme, zistili sme, že dĺžka výletu je priamo úmerná cene opravy. Takže sa už úprimne teším na zazimovanie

The post CESTOPIS: Naša prvá cesta s karavanom a čo všetko sa dá dovrzať za jeden týždeň appeared first on TripLovers.

Kempovanie s karavanom je super, ale začiatky môžu byť pre niekoho ťažké. Každý dom na kolesách má svoje vlastné špecifiká a ovládanie. Iné funkcie a potreby, s ktorými sa treba oboznámiť. Pred prvým väčším výletom s obytným vozidlom je lepšie vybrať sa na skúšku niekam blízko a všetko si odskúšať a vychytať muchy. My sme niektoré veci o karavaningu tiež netušili a porobili najrôznejšie chyby.

Toto sme netušili keď sme kupovali karavan!

1) Nie sme jediní kto býva v karavane

Kúpili sme karavan a s ním ich dostali grátis. Pavúčia rodinka a neskôr sa pridali aj iné potvory, ktoré s nami cestovali. Postupom času sme si na ne zvykli a prestali s nimi bojovať.

2) Šetriť vodou sa nie vždy vypláca

Aspoň nie na WC. Inak to pôjde o to ťažšie von. V kazete na splašky treba zachovať určitý pomer vody a tuhého odpadu, inak bude nutné tuhý odpad vyčistiť manuálne. A to fakt nechceš!

3) Stojíme nakrivo

Až dokiaľ sme nevyrazili na našu prvú cestu s karavanom sme nepostrehli, že verejné parkoviska sú často nedostatočne vyrovnané, respektíve sú vyspádované. Pokiaľ nekempujete na divoko ako my, môže vám to byť jedno. Nám to však prekáža ešte o to viac, že sa nám v karavane učí chodiť dieťa, ktoré kvôli sklonu ustavične padá aj keď už vedelo stabilne stáť.

4) Viac vody zožerie umývanie riadu než umývanie vlasov

Naozaj! Celkom prekvapivo sme zistili, že na osprchovanie tela nám stačí po 5 litrov vody. Na umytie dlhých vlasov v umývadle 10 litrov a na umytie riadov z raňajok a obeda až 20 litrov!

5) Cítiť každý pohyb

A tak, keď večer uspávame synčeka, sa celý karavan hýbe, akoby sa v ňom súložilo

6) Nie je tu také teplo

Resp. v karavane teplo je, ale ani z ďaleká nie také, ako sme sa obávali. Alkovňa, teda priestor na spanie nad kabínou vodiča, robí celkom fajn tieň. Pocitovo vôbec nemáme dojem, že je v karavane také teplo ako ukazuje teplomer.

7) Neustále hľadáme odpadkové koše

Keďže sme sa rozhodli, že si chceme aj variť a pri bábätku je toho odpadu všeobecne viac, denne naplníme aj dve-tri malé vrecia na odpad. A keďže to patrične smrdí, treba pravidelne zastavovať na benzínových pumpách alebo hľadať iné miesto s verejnými košmi.

8) Pomalšie ako sme mysleli

Karavan má vysokú spotrebu s v našom prípade aj veľmi slabý motor. Nad maximálnymi povolenými rýchlosťami na diaľnici ani neuvažujeme. Mysleli sme si, že konštanta, ktorou budeme vypočítavať čas dojazdu bude krát 1,2. Ale v skutočnosti je to až 1,4.

9) Nižší komfort sedenia oproti autu

Sedenie vzadu (pri stole) je maximálne nepohodlné. Sedenie je tu kolmé a chýba aj krížová opierka.

10) Nie je hajzliak ako hajzliak

Do chemického WC, ktoré sa používajú v karavanoch, treba špeciálny toaletný papier, ktorý sa jednoduchšie rozkladá. Je vyrobený z čistej celulózy a stojí dvoj-trojnásobne viac, než klasický toaletný papier.

11) Vždy treba mať vyhliadnutých viacero parkovísk

Karavanom sa nemusí podariť zaparkovať vždy a všade. Dlhým obytným vozidlám na parkoviskách často prekážajú konáre, stromy, kríky, obrubníky, ploty, stĺpy, stropy, svah a ďalšie prekážky, ktoré bežný vodič auta nevidí a nechápe prečo sa ten k*k*t s karavanom postavil nakrivo alebo do cesty.

12) Splachovanie na elektrinu

Spláchnutie WC v karavane nefunguje manuálne ako bežné v bytoch, ale na elektrinu. My sme to netušili. Nezapojili sme okruh a celý prvý výlet sme splachovali hrncom s vodou

13) Netreba vetrať

Tento bod platí takmer určite iba pre staré karavany s nedostatočným tesnením okien. V noci nemusíme mať pootvárané okná a obsah CO2 (oxid uhličitý) v karavane je aj tak v poriadku. Na zistenie obsahuje CO2, ktorý vzniká pri vydýchanom vzduchu a vážne ohrozuje zdravie, používame tento CO2 senzor.

14) Stellplatz s platenou vodou je tá najlepšia voľba

Prečo? Lebo keď je voda niekde zadarmo, väčšina karavanistov v takom kohútiku vyplachuje aj kazety na splašky. A tak sa môžu ľahko dostať fekálne baktérie do nádrže s pitnou vodou. Preto túto vodu nikdy ani nepijeme.

15) Zametáme 3x denne

Na karavane je super, že je uprataný relatívne rýchlo. Ale naprd je, že sa rovnako rýchlo aj zaprace vecami, ktoré treba neustále upratovať, inak by všetko lietalo pri presune. Denne zametáme 3x, z čoho sme boli naozaj prekvapení. Špina sa dostane dovnútra hneď potom ako dozametám, ale stále lepšie ako upratovať celý byt

The post 15 veci, ktoré sme netušili predtým ako sme začali kempovať s karavanom appeared first on TripLovers.

O spoločnom karavane sme snívali už dávno predtým ako sme mali deti. Avšak bez detí sme si slobodné cestovanie vedeli dopriať aj so spaním v aute. Ale keď prišli deti, prišli aj komplikácie pri cestovaní. A tie nám hravo pomohol vyriešiť karavan

1) Maximálna flexibilita

Dieťa je choré? Posunieme odchod. Zlá predpoveď počasia? Pôjdeme inam alebo inokedy. Nepáči sa nám? Zbalíme sa a za 15 minút sme preč.

Cestovanie s karavanom je pravdepodobne ten najflexibilnejší spôsob akým sa dá cestovať A to je pri deťoch, s ktorými sa neustále dačo mení, na nezaplatenie!

2) Žiadne nekonečné balenie a vybalovanie

Bez karavanu by bolo nutné s každou zmenou destinácie vybaľovať a opäť baliť všetky detské veci. Pre nás tá najnepríjemnejšia časť cestovania a navyše obrovská strata času. Do karavanu sa všetko naprace len raz a vybalí až na konci výletu, doma.

Mnohé veci, ako napr. stoličky na kŕmenie alebo prebaľovaciu podložku máme v karavane nonstop, bez toho aby sme ich vybalovali. Je to pre nás to isté ako keď má niekto duplicitné veci na chate alebo u svokrovcov.

3) Úspora dovolenky

S karavanom sa dá vyraziť už v piatok poobede, takže na ceste máme pol dňa k dobru. A tiež sa dá stráviť s karavanom týždeň v kempe pri mori. Teda iba v prípade ak máte možnosť pracovať na diaľku. S bábätkom to však má spoločné len toľko, že pri deťoch je každý jeden deň dovolenky k dobru vítaný

4) Voľnosť pre roadtrip

Kvôli baleniu a vybaľovaniu by sme pavdepodobne stvrdli na jednom mieste, čo nie je náš štýl. Milujeme roadtripy a kempovanie na divoko. Vďaka karavanu sa nemusíme fixovať na jedno miesto a môžme prejsť väčšiu časť krajiny. Pomaly a postupne. Bez žiadneho každodenného vracania sa na ubytovanie, čo v konečnom dôsledku šetrí čas aj peniaze za palivo.

5) Kvalitné jedlo po celú dobu výletu

Pokiaľ bolo bábätko plne kojené, stravovanie nepredstavovalo žiadnu starosť. Avšak ako bábätko prešlo na tuhú stravu začalo to byť počas cestovania obťažujúce a nie úplne kvalitné.

Avšak v karavane si môžeme variť a nie sme odkázaní iba na, nie príliš kvalitné, kupované príkrmy a výživy. Naše dieťa (ale aj my) nie je prestravované na pizze, hranolkách a mekáči. Namiesto toho mu každý deň môžeme dopriať omnoho zdravšiu zeleninu alebo mäsko. Navyše v mrazáku môžeme prenášať vlastné domáce príkrmy, čo nám šetrí čas na cestách.

6) Dlhé presuny s deťmi na palube

Na dlhé cesty nemusíme riešiť ubytovanie alebo schádzať z diaľnice. Dôjdeme kam nám vyhovuje a nemusíme sa nikam ponáhľať kvôli rezervácií. Od rána sme v pohode a nemusíme stresovať. Môžeme tak dodržať všetky ranné rituály, ktoré naše dieťa potrebuje

Do Chorvátska sme takto cestovali 4 dni a maximálne sme si to užili

7) Udržať režim

Udržať spánkový režim dieťaťa na cestách je často náročné. Najmä ak plány nevyjdu podľa predstáv. Pri jeho narušení sa z dovolenky ľahko stane peklo. Napr. naše dieťa pri nedostatku denného spánku nespávalo ani v noci a boli to najnáročnejšie týždňe, aké sme s ním doposiaľ zažili. Preto je jeho udržanie aj na cestách maximálne nevyhnutné.

Keď sme cestovali autom, všetko sme museli prispôsobiť spánkovému režimu a čas na cestovanie bol dosť okresaný. S karavanom je toho času na cestovanie trochu viac. Veci sa dajú ľahšie prispôsobiť. Príklad: Príprava jedla môže v reštaurácií trvať dlho, tým sa oddiali čas spánku a dieťa o to ťažšie zaspí a nedokáže prekonať prechod spánkovými fázami, zobudí sa a je umrnčané lebo nemalo dostatok spánku. Navyše to celkovo rozhádže jeho denný režim. Spánok bábätka je celkom veda a nemožno ho na cestách ignorovať.

8) Hovienka už nie sú problém

Tým najväčším plusom karavanu pri cestovaní s deťmi je jednoznačne možnosť kedykoľvek dieťa umyť. A to najmä keď sa pogrcká, pokaká, preciká či zapatle od jedla pri kŕmení…

9) Ani dážď nie je problém

Keď sme boli bezdetní, absolvovali sme dvojtýždenovú dovolenku v Nórsku. Zo 17 dní nám 16 pršalo a my sme cestovali stopom. K dispozícii sme mali len stan. Dokopy sme nič nevideli a nezažili. Len zázrakom neochoreli. Ukrývali sme sa pre dažďom v nákupných centrách, potravinách, na vlakových staniciach… Popravde to bolo dosť na hovno.

Ale s karavanom je to úplne iné. Počkáme si kým doprší (a zatiaľ upraceme karavan) Prípadne sa presunieme tam kde neprší. Ak zmokneme, máme sa kde usušiť a zohriať. Hneď ako dôjdeme na parkovisko, bez potreby presúvať sa na ubytovanie. A hlavne dieťa vie byť v suchu a teple, bez hrozby žeby dostalo soplíky.

The post Cestovanie s deťmi a 9 dôvodov prečo sme sa rozhodli pre karavan appeared first on TripLovers.

Neznáma a neprebádaná Litva ponúka dovolenku, kde sa nebudete tlačiť s turistami, dokonca ani pri tých najznámejších miestach. Dovolenku plnú pokoja a prírodnej krásy. V tomto článku ti predstavíme 10 miest v Litve ktoré stojí za to navštíviť!

10 miest v Litve ktoré stojí za to navštíviť

Čo vidieť v Litve? Litva nie je bežná dovolenková destinácia a na túto otázku nepozná odpoveď hocikto. Málokto si ju vyberie na spoznávanie. Avšak má to výhody, lebo v tejto krajine sa naozaj s turistami tlačiť nebudeš ani pri tých najznámejších a najkrajších miestach v Litve.

1) Piesočné duny na polostrove Kuršská kosa a mestečko Nida

Piesočným polostrov Kuršská kosa sa tiahne v tvare úzkej, mierne ohnutej dúhy z Kaliningradskej oblasti do Litvy a oddeľuje Kuršský záliv od Baltského mora. Polostrov je široký v niektorých miestach len 400 metrov. Na jeho území sa nachádza národný park Kuršská kosa, alebo aj Curonian split. Pozdĺž celej Kuršskej kosy sa dvíha rad piesočných dún s výškou do 70 metrov. Väčšina územia je pokrytá borovicovými lesmi.

Turisti, ktorí Litva navštívili, sa v drvivej väčšine zhodnú, že tým najkrajším miestom v Litve sú práve tieto piesočné duny a rozprávkovo upravené mestečko Nida, s drevenými domčekmi v rôznych sviežich farbách

Z mestečka Nida vedie cez typický severský les plný machov, lišajníkov a ihličnanov, náučný chodník ku piesočným dunám. Tento chodník poskytuje pravdepodobne tie najkrajšie prírodné scenérie aké môžeš na Pobaltí nájsť. Všetko je prehľadne značené a upravené, takže sa tu ľahko zorientuješ

2) Kryžių kalnas (Hora krížov)

Mohlo by sa zdať, že Hora krížov je len umelo vybudovaným pútnickým miestom pre kresťanov. Čiastočne je to pravda, ale súčasne je aj symbolom odporu Litovcov voči okupačnému sovietskemu režimu.

Prvé kríže boli na pahorku osadené v prvej polovici 19. storočia na pamiatku obetí poľského novembrového povstania z roku 1831, ktoré tam boli pochované. Následne kríže pribudli s ďalšími obeťami pochovaný mi po januárovom povstaní z roku 1863.

Začiatkom 20. storočia bolo na mieste len okolo 100 krížov. Ich počet sa postupne zvyšoval s pribúdajúcim množstvom pútnikov. Sovietsky zväz, ktorého súčasťou bola aj Litva, sa niekoľkokrát pokúsil toto miesto, ako nežiaduci náboženský a národný symbol Litvy, zlikvidovať hrubou silou – buldozérmi. Avšak miestny ich znova postavili.

Dves tu stojí nespočetné množstvo krížov, najrôznejších materiálov, z celého sveta. Odhady hovoria, že ich je tu okolo 55 000, ale neberúc do úvahy malé, menšie, najmenšie kríže a ružence. Pri štatistikách by sa mohlo zdať, že toto miesto je obrovské, no Hora krížov je v skutočnosti veľmi kompaktná. Na veľkých krížoch visia menšie, a na nich menšie a ešte menšie. Ale ani veľkosť nič neuberá na jedinečnosti tohto úžasného miesta

3) Trakai

Tehličkový hrad na jazere Galvės je najfotogenickejším miestom v Litve. História hradu siaha do 13. storočia, kedy sa križiaci rádu nemeckých rytierov snažili ovládnuť územie dnešnej Litvy. Litovské knieža Gediminas si v roku 1321 zvolil túto jazernú oblasť na stavbu hradu a preniesol sem svoje sídlo z Kernavė, vtedajšieho hlavného centra Litvy. Krátko na to knieža Gediminas založil ďalší hrad a nové hlavné mesto Vilnius. Na Trakai sa už nevrátil.

Trakajský hrad bol začiatkom 15. storočia prestavaný na obytnú rezidenciu litovských panovníkov. Rýchlo však začal stracať na význame. V 18. storočí sa z hradu stalo väzenie a nakoniec bol zrúcaný a zachovali sa len zvyšky veží a hradieb.

Dnes je možné hrad navštíviť, plaviť sa po jazere alebo len pozerať na jeho panorámu s pečenými taštičkami Kibinai v ústach.

4) Vilnius

Litovská povesť o založení Vilniusu hovorí, že mesto bolo založené potom, ako sa vládnucemu kniežaťu Gediminasovi vyjavil veštecký sen o železnom vlkovi, ktorý stojí na kopci. Keď požiadal kňaza o vysvetlenie, dozvedel sa, že musí postaviť hrad a veľké mesto na vrchole kopca.

A tak dal postaviť Gediminasov hrad, najvýznamnejšiu pamiatku Vilniusu. Litovci nazývajú Vilnius aj mestom baroka. Množstvo stavieb sa tu nachádza z tohto obdobia.

Dnes je Vilnius najväčším a zároveň hlavným mestom Litvy. Vyše dve tretiny obyvateľov tvoria Litovci. Tento údaj by však nebol zaujímavý, keby do konca druhej svetovej vojny neboli len malou minoritou v meste.

V medzivojnovom období, keď mesto patrilo Poľsku, tvorili Litovci iba 0,8 % obyvateľov mesta. A v čase cárskeho Ruska iba 2 %. V týchto časoch mestu dominovalo obyvateľstvo poľského a židovského pôvodu.

5) Väznica Lukiškės

Samotné hlavné mesto Litvy ponúka ešte jednu špecialitu, a ňou je možnosť návštevy už bývalej väznice Lukiškės.

Väznica Lukiškės sa používala ešte v roku 2019 a už v tom čase tu prebiehali prvé prehliadky súbežne s bežným fungovaním väznice. Po tomto roku boli všetci väzni rozmiestnený do nápravných zariadení po celej krajine. Dnes už v Litve žiadne väzenie v pravom slova zmysle neexistuje. Bola to jediná väznica v Litve a to z toho dôvodu, že za čias ZSSR bola dimenzovaná aj pre potreby okolitých krajín.

Na začiatku išlo iba o úradnú stanicu kde trestancov triedil prípadne si odpykávali len krátke tresty. No táto stanica nepostačovala a kvôli výstavbe novej bola tá pôvodná zbúraná. Nová a výrazne väčšia väznica sa realizovala na začiatku 20. storočia a na svoju dobu ponúkala veľmi nadčasové a moderné riešenia.

Počas prehliadky väzenia sa dozvieš kopec zaujímavostí o fungovaní väzenského systému, ale aj čo to zo života väzňov a dozorcov. Celá prehliadka začína procesom prijímania do väzenia, pokračuje do svätýň, väzenských cel, spŕch, návštevných miestností, dielni a ostnatého oplotenia so psami. Celá prehliadka je vedená interaktívnou formou.

V dnešnej dobe je väzenie využívané ako alternatívny priestor s ateliérmi, múzeom, barom a koncertnými priestormi. Aktuálne má prenájomca zmluvu do roku 2023. V priebehu toho sa dá väznica navštíviť, potom sa uvidí lebo domácim sa to veľmi nepáči. Nechcú mať v centre mesta väznicu a všeobecne stavbu evokujúcu niečo negatívne. Preto obyvatelia Vilniusu chcú dať väznicu Lukiškės zbúrať a urobiť tam niečo nové.

6) Národný park Dzūkios

Národný park Dzūkios je najväčším národným parkom v Litve. Bol založený len v roku 1991 s najhlavnejším cieľom chrániť borovicové lesy. Tie tvoria viac než 90% rozlohy parku.

Nás tento národný park oslovil najmä borovicami vysadenými do radov a machovým kobercom, ktorý pôsobí ako prírodná deka Výhľad na borovicové lesy až za horizont sa dá zažiť z rozhľadne v mestečku Merkiné. V mestečku sa nachádza aj mohyla Merkinės piliakalnis zo 14. storočia. Na nej sa kedysi nachádzal drevený hrad z obranného systému Nemuno. Na vrchole mohyly je osadená už iba vlajka.

7) Gruto parkas

Cieľom expozície Gruto Parkas je poskytnúť návštevníkom príležitosť vidieť skutočnú sovietsku ideológiu, ktorá dlhé desaťročia potláčala litovský národ. Exponáty svedčia o praktikách sovietskej politiky s využitím vo všetkých smeroch. Najmä tých umeleckých.

Avšak vedenie parku si nedalo záležať na popisoch exponátov. Preto bol pre nás Grūto parkas len niečo ako park výstavy sochárskeho umenia z čias socializmu, kde si staršia generácia môže zaspomínať. Najmä na to dobré ako kvas, pionierske tábory, pobyt v prírode a hlavne staré dobré kovové preliezky, pri ktorých výške sa dnes zapotáca nejedna mamička

8) Litovský Stred Európy

O polohu geografického stredu Európy vedú dlhé desaťročia diskusie a spory. Hlavným problémom je stanovenie presných hraníc starého kontinentu vrátane začlenených priľahlých ostrovov, berúc alebo neberúc do úvahy nadmorskú výšku či objem hôr. Presné určenie tohto centra závisí od použitej metódy, ktorou je najčastejšie použitie ťažiska.

Mnohé krajiny, východnej a strednej Európy, vrátane Slovenska, deklarujú stredy Európy na svojom území. Prvé meranie vykonal v roku 1775 poľský astronóm Szymon Antoni Sobiekrajski a označil ako stred Európy mestečko Suchowola v severovýchodnom Poľsku. Neskôr pribudli stredy Európy aj na Slovensku, na Ukrajine, v Nemecku, Rakúsku, Česku, Bielorusku, Estónsku a Litve.

Stred Európy v Litve počítali nejakí Francúzi, ktorí brali do úvahy aj Kanárske ostrovy, Azorské ostrovy, Island, Špicbergy a pohorie Ural. Celkovo je litovský stred Európy považovaný za najprijatelnejší pre odborníkov, zaoberajúcich sa touto problematikou.

9) Národný park Aukštaitija

Národný park Aukštaitija bol založený v roku 1974 a je najstarším národným parkom v Litve. Rovnako ako národný park Dzūkios, aj tento v drvivej väčšine pokrývajú borovicové lesy. Zaujímavosťou je, že niektoré borovice dosahujú vek 200 rokov.

Za nádhernými borovicovými lesmi sa ukrýva 126 jazier. Mnohé z nich sú prepojené riečkami a potokmi a sú ideálne na vodnú turistiku. Jazerá pokrývajú 15,5 % parku. Najzaujímavejším je jazero Baluošas, z ktorého vytŕča sedem ostrovov, pričom jeden z nich má vlastné malé jazero. Národný park Aukštaitija je jedno z tých najpokojnejších miest aké sme v Litve objavili

10) Lithuanian Folk open air museum

Návšteva Pobaltia sa nezaobíde bez prechádzky open air múzeom, teda skanzenom. Ten najväčší a najkrajší litovský skanzen sa nachádza za mestom Kaunas. Je dokonca jedným z najväčších skanzenov pod holým nebom v Európe.

V open air múzeu sa nachádza takmer desiatka dediniek, každá odzrkadľujúca jedinečnosť konkrétneho litovského regiónu. Vo vnútri domčekov ale aj veterných mlynov sa nachádzajú rôzne expozície, typické pre skanzeny. Popisky k exponátom sú žiaľ iba v litovčine.

Ak sa chystáš na Pobaltie, inšpiruj sa našími cestami po Litve a spoznaj ju ešte trochu viac: Kam vo Vilniuse a tipy na netradičné výlety v okolí

A na záver, odporúčame Litvu aj ochutnať! Zaujímavé tipy na ešte zaujímavejšie jedlá nájdeš na: To málo čo sme v Litve stihli ochutnať

The post Neprebádaná Litva. Toto je 10 miest, ktoré stojí za to navštíviť! appeared first on TripLovers.

Ako sa šoféruje v Bosne a Hercegovine? Túto otázku sme si kládli aj my. Do Bosny a Hercegoviny sme vstupovali s množstvom predsudkov. Najmä čo sa týka stavu ciest. A aká bola realita? Nuž, ďaleko prekvapivejšia než sme len mohli dúfať

Obsah:

• Je šoférovanie v Bosne a Hercegovine bezpečné?
• Diaľnice a cestné poplatky v Bosne a Hercegovine
• Dopravné značenie v Bosne a Hercegovine
• Rýchlostné limity v Bosne a Hercegovine
• Cesty v Bosne a Hercegovine
  • Toto sme odsledovali na kruhových objazdoch
• Správanie sa bosnianskych vodičov
• Zvieratá na cestách v Bosne a Hercegovine
• Policajti, doklady a alkohol v krvi, radary
  • Radary v Bosne a Hercegovine
  • Policajti v Bosne a Hercegovine
  • Vodičský preukaz a doklady v Bosne a Hercegovine
  • Alkohol v krvi za volantom v Bosne a Hercegovine
• Čo nás na cestách v Bosne a Hercegovine prekvapilo?
• Parkovanie v Bosne a Hercegovine
• Tankovanie a benzínové pumpy v Bosne a Hercegovine

Je šoférovanie v Bosne a Hercegovine bezpečné?

Do Bosny a Hercegoviny sme vstupovali s množstvom predsudkov. Najmä čo sa týkalo stavu ciest a morálky vodičov. Naše mierne obavy pramenili aj z toho, že Janka bola v tom čase v 7. mesiaci tehotenstva.

Avšak po vstupe do Bosny a Hercegoviny nenastala žiadna apokalypsa. Cesty, vodiči a aj vozidlá na ceste, všetko bolo v ďaleko lepšom stave ako sme očakávali. Z pohľadu šoféra to bola doposiaľ prekvapivo najpohodovejšia krajina Balkánu.

Diaľnice a cestné poplatky v Bosne a Hercegovine

Bosna a Hercegovina má spomedzi balkánskych krajín pravdepodobne najnižší počet kilometrov diaľnic. Väčšina z nich sa nachádzajú v okolí hlavného mesta, Sarajeva. Kvôli absencií diaľnic treba počítať s tým, že sa výlet môže predĺžiť práve kvôli jazdným dobám.

Nedostatok diaľnic však kompenzuje aspoň ich kvalita (teda aspoň podľa našich skúseností). Vozovka je vo veľmi dobrom stave, takže sa naozaj dá jazdiť maximálnou povolenou rýchlosťou (130 km/h) bez toho aby z pasažierov vytriaslo dušu.

Diaľničné úseky v Bosne a Hercegovine sú spoplatnené formou mýta. Na vstupnej mýtnici si treba prebrať lístok s odfotenou ŠPZ (EČK) a pri výjazde zaplatiť. Diaľničné poplatky sa dajú uhradiť v hotovosti ale aj kartou. Vďaka mýtnemu systému je na diaľniciach málo áut. Za vstup na diaľnicu platia aj motorky v rovnakej výške ako autá.

Dopravné značenie v Bosne a Hercegovine

Dopravné značenie považuje za jedno z tých lepších na Balkáne. Značiek bolo dostatok, vedeli sme sa podľa nich orientovať a nedochádzalo ku kolíznym situáciám. Samozrejme sa vyskytli aj podivné veci ako napr. značka STOP a daj prednosť na jednej tyčke, alebo situovanie značenia v divnej výške asi 1 cm od zeme, alebo nezmyselne usporiadanie značiek ako napr. 40-ka a kúsok za tým koniec 70-ky.

Čo nám trošku vadilo, bolo, že pred mnohými križovatkami boli značky umiestnené v nevhodnej vzdialenosti. Teda moc skoro alebo moc neskoro. Preto sa nám stalo, že sme prehliadli STOP-ku. Tiež nám vadili chýbajúce údaje o dĺžkach tunela, hlavne keď boli naozaj dlhé.

No a v neposlednom rade si asi úplne každý všimne, že tabule s názvami obcí vo viacerých jazykoch bývajú obliate červenou farbou (akože krvou), dostrieľané guľkami alebo posprejované. V závislosti od toho, v ktorej časti Bosny a Hercegoviny sa nachádzate, nevraživosť medzi jednotlivými etnikami stále pretrváva, napriek tomu, že infraštruktúra si prešla skutočnou obnovou.

Rýchlostné limity v Bosne a Hercegovine

Rýchlostné obmedzenia v Bosne a Hercegovine sú nasledovné:
• obec – 60 km/h
• medzimesto – 80 km/h
• diaľnica – 130 km/h, motorky môžu ísť na diaľnici maximálnou rýchlosťou len 100 km/h

Pravidelne sa za nami tvorila kolóna keď sme išli predpisovo. Keď sme zrýchlili, nepomohlo to. A keď sme im uhli, hneď nám ušli

Cesty v Bosne a Hercegovine

Cesty v Bosne a Hercegovine nie sú výborné, ale sú veľmi dobre zjazdné aj pre obyčajne osobné auto. Na balkánske pomery sú cesty v Bosne nad očakávanie, aj keď vždy sa nájdu miesta kde si človek musí zahryznúť do jazyka. Je však potrebné podotknúť fakt, že s narastajúcu nadmorskou výškou sa stav ciest zhoršuje.

Do značnej miery sú cesty obrazom jednotlivých národov, žijúcich v danej oblasti Bosny a Hercegoviny. Najlepší stav ciest sme jednoznačne zaznamenali v blízkosti chorvátskych hraníc a tie najhoršie v častiach kde prevažujú bosniacky Srbi.

Najväčším problémom pri tranzite v Bosne a Hercegovine je absencia diaľnic a fakt, že na kľukatých obecných cestách nie je veľa možností predbiehať. A tak sa s každou jednou brzdou cesta výrazne predlžuje. Navyše pri vyhýbaní sa na úzkych cestách, keď potrebuješ vyjsť na krajnicu, ťa prekvapí tradičný vysoký balkánsky obrubník alebo v lepšom prípade štrk a rozrušená krajnica.

Pozor si treba dávať na retardéry. Tie sú v Bosne a Hercegovine od výšky špagety po odjebem ti dekel. A tiež sa treba psychicky pripraviť na cúvanie v úzkych uličkách v kopcoch Sarajeva

Toto sme odsledovali na kruhových objazdoch

Dvojpruhové kruhové objazdy sú v Bosne a Hercegovine celkom štandard. Odsledovali sme, že vonkajší pruh používajú iba v prípade, ak chcú vyjsť na prvom výjazde. V prípade, keď chcú ísť druhým, tretím alebo štvrtým výjazdom, dávajú sa do vnútorného pruhu aby si zachovali ideálnu stopu. V prípade použitia druhého výjazdu prechádzajú cez kruhový objazd viac menej rovno. Takže ak chceš vyjsť na 2. výjazde a nepoužiješ vnútorný pruh, tak chaos na kruháči spôsobíš ty a nie oni.

Správanie sa bosnianskych vodičov

Od Bosniackych vodičov sme očakávali neohľaduplnosť a nedisciplinovanosť. Samozrejme aj taký sa nájdu, ale v konečnom dôsledku sme boli prekvapení, že to predsa len nebolo až také zlé. Alebo sme si už z našich predchádzajúcich výletov zvykli na všetky tie balkánske neduhy?

• Buď jazdia strašne rýchlo alebo strašne pomaly, nič medzi.
• Nie vždy sa obťažujú zastaviť na STOPke. A to isté čakajú aj od teba! Takže sme niekoľkokrát porušili STOP-ku, lebo sme videli, že vodič za nami je odhodlaní pokračovať a skončil by v našom kufri.
• Smerovky používajú sporadicky
• Vletia na “kruháč“ ako keby boli na hlavnej. Toto zatiaľ platilo v každej balkánskej krajine kde sme boli.
• Jazdia v ideálnej stope, teda prechádzajú do protismeru a neunúvajú sa veľmi uhnúť. Minimálne idú aspoň po čiare. Tiež typický balkánsky zvyk.
• Keď idú niečo len na rýchlo riešiť (napr. rýchly nákup v pekárni) odstavia auto tak ako prišli a nechajú ho tam.
• V prípade dvoch jazdných pruhov, majú zvykom odparkovať na ceste v pravom pruhu a ísť si riešiť súkromné záležitosti aj na dlhšie.
• Ale nečakane nám dali veľakrát aj prednosť (napr. pri odbáčaní doľava).

Zvieratá na cestách v Bosne a Hercegovine

Keďže sme prevažnú časť výletu po Bosne a Hercegovine strávili v mestách, s výskytom dobytka na cestách sme skúsenosti nemali. Ale verím tomu, že počas leta a najmä v horách by sme stopercentne stretli minimálne jednu čriedu. Avšak cestu nám často skrížil nejaký túlavý ale aj netúlavý pes. Radi vylihovali priamo na ceste. V Travniku sa dokonca za nami jeden rozbehol a bežal s našim autom niekoľko desiatok metrov.

Policajti, doklady a alkohol v krvi, radary

Radary v Bosne a Hercegovine

Čo nás v Bosne a Hercegovine naozaj prekvapilo, bolo množstvo stacionárnych radarov v obciach. Často boli situované najmä pri školách, kde takto kontrolovali zníženú povolenú rýchlosť (40 km/h). Najväčšie množstvo stacionárnych radarov sme si všimli v chorvátskej časti krajiny, kde boli doslova v každej dedine.

Policajti v Bosne a Hercegovine

Za celý čas čo sme strávili v Bosne sme videli viacero policajtov a dopravných hliadok, ale nemali sme osobnú skúsenosť. Viackrát sme videli ako policajti odstavovali a jedenkrát výslovne ako sliedili po ŠPZ (EČK). Ale našťastie pred nami išiel Nemec, ktorého si odstavili

V Bosne a Hercegovine je zvykom blikať protiidúcim autám, keď ste práve minuli policajnú hliadku.

Vodičský preukaz a doklady v Bosne a Hercegovine

Pri vstupe do Bosny a Hercegoviny treba vo väčšine prípadoch predložiť platné medzinárodné poistenie motorových vozidiel – tzv. zelenú kartu. Pre šoférovanie v Bosne a Hercegovine je potrebné mať medzinárodný vodičský preukaz podľa viedenského dohovoru o cestnej premávke. V našom prípade ho kontrolovali pri vstupe do krajiny.

Alkohol v krvi za volantom v Bosne a Hercegovine

Vo väčšine krajín Balkánu je povolené mať stopy alkoholu v krvi. V Bosne a Hercegovine je povolených maximálne 0,3 promile v dychu.

Čo nás na cestách v Bosne a Hercegovine prekvapilo?

• Bosniaci si nechávajú otvorene okienka a vetrajú aj keď nie sú pri aute. Na Slovensku sa niečo také považuje za nabádanie na krádež.
• Pri cestách sme videli niekoľko vrakovísk, bez oplotenia, bez ohrady.
• V obci Tihaljina si zo smerovej tabule urobili obecnú tabuľu, na ktorú lepia úmrtné parte.
• Každé tretie auto má “guľu”
• Vozový park nie je ani zďaleka taký starý ako sme očakávali. Aj keď sa tu nájdu staré albánske Mercedesy a taktiež staré VW Golf, nie sú tak strašne dogabané ako v iných balkánskych krajinách.

Parkovanie v Bosne a Hercegovine

V turistických mestách ako Sarajavo, Mostar, Travnik, Jajce, Banja Luka sa všade za parkovanie platí. Ak sa tu neubytuješ, plateniu za parkovné sa zrejme nevyhneš. Čo si tak pamätáme, tak cena bývala okolo 1€ za hodinu.
Pri zaujímavostiach mimo miest, sú väčšinou vybudované aspoň malé odstavné plochy na parkovanie. V drvivej väčšine neplatené, ale boli sme mimo hlavnej sezóny. Platili sme iba pred Tunelom Spásy. Parkovacie miesta bývajú vo väčšine vyznačené čiarami ale môže sa stať, že niekde čiary nie sú. V takom prípade sa treba pozrieť, či nie sú na asfalte olejové fľaky. Tak spoznáš kde stávajú miestny

Pri parkovaní nie sú Bosniaci až takí ohľaduplní. Zvyknú niekoho vyblokovať svojím zaparkovaným autom. Potom sa ty aj celé sídlisko zobudíte na trúbenie vodiča, ktorý potrebuje odísť.

Tankovanie a benzínové pumpy v Bosne a Hercegovine

Na benzínových pumpách často chýba informačná tabuľa s cenami pohonných hmôt. Inak sa tu bežne tankuje asi o 30 centov na liter lacnejšie ako na Slovensku.

The post Ako sa šoféruje v Bosne a Hercegovine? Cesty, predsudky a prekvapenia! appeared first on TripLovers.

Náš posledný roadtrip vo dvojici. Vyrážame neštandardné v nedeľu a smerujeme na juh za teplom. Je ešte len apríl a náš čaká nepredvídateľné striedanie počasia. Na pláne máme aj spanie v aute, napriek tomu, že je manželka v 7. mesiaci tehotenstva.

Obsah:

• Roadtrip v tehotenstve, vyrážame na Balkán!
• Rýchly prechod CHORVÁTSKOM
  • Split a Omiš
  • Zadvarje a farebné jazerá na juhu Chorvátska
• Skutočný dôvod cesty – Bosna a Hercegovina
  • Peć Mlini a najväčší bizár hneď v prvý deň
  • Vodopády Velka Kravica a kamenné mesto Počitelj
  • Medžugorie
• Na skok späť do CHORVÁTSKA
  • Zelený štvrtok a my jeme len mäso
  • Dubrovník
• Trochu alternatívny hraničný prechod a sme späť v BOSNE A HERCEGOVINE
  • 3 zastávky cestou do Mostaru
  • Mostar – oddych a dobré jedlo
    • Zmeny plánov, ktoré sme neoľutovali
  • Sarajevo – na hranici dvoch svetov
  • Významné udalosti, ktoré dostali Sarajevo na mapu historických dejín
  • Sarajevo 1984
    • Schátrané športoviská po Olympijských hrách v roku 1984
  • Obliehanie Sarajeva a Tunel nádeje
  • Zasnežený odchod zo Sarajeva a ďalšie zmeny plánov
  • Bosnianske pseudopyramídy
  • Kamenné gule
  • Do kopcov a z kopcov v Travniku
  • Jajce, mesto vody
    • SHITSTORY cestou do Banej Luky
  • Banja Luka
• Začíname strastiplnú cestu domov
  • Spomenik Mrakovica
    • Po dvoch týždňoch prišiel čas aj na nadávky
  • Spomenik Jasenovac
    • Ubytovanie v Chorvátsku a ustráchaná majiteľka
  • Posledný spomenik a defekt

Roadtrip v tehotenstve, vyrážame na Balkán!

Rýchly prechod CHORVÁTSKOM

Cesta je do večeru bezproblémová ale stihli sme prísť len do Chorvátska. Tu sme ostali spať v aute na odpočívadle Zir. Ráno nás zobudila teplota 4°C a námraza na aute. Veľmi dobre sme sa nevyspali kvôli chladnému vzduchu

Ráno sme sa chceli zohriať aspoň teplými raňajkami ale oheň na bombe nám neustále sfukoval silný vietor. Podarilo sa nám urobiť si iba čaj a to tiež iba vďaka Jetboilu.

Split a Omiš

Z diaľnice schádzame dole pri Splite. Keď vidíme cenu za mýto, tak odrazu chápeme prečo sú diaľnice v Chorvátsku také prázdne. Za použitie cca 500 km diaľnic sme zaplatili vyše 30€. To je pre nás akoby sme mali v tej cene aj to ubytovanie na odpočívadle

Po peknom dni v Splite a Omiši si užívame naše prvé ubytko, ktoré sme bookli cez Booking. V popise ubytovania bolo, že apartmán sa nachádza 170 metrov od pláže, ale majiteľ zabudol spomenúť že výškových

Po príjazde sme sa hneď zvítali. Milan vyšiel s auta a predstavil sa, na to aj majiteľ odvetil, aj ja Milan. A na to som vyšla z poza auta ja a ukázala na bruško so slovami “aj tu Milan.”

Zadvarje a farebné jazerá na juhu Chorvátska

2 dni v Chorvátsku trávime v pohode. Navštívili sme ešte trhy v Zadvarje a farebné jazerá na juhu Chorvátska, kde sme sa asi 30 km predbiehali so slovenskou cykloskypinkou. V skutočnosti bolo Chorvátsko len zámienkou (pred svokrou) a našim plánom bola návšteva Bosny a Hercegoviny.

Skutočný dôvod cesty – Bosna a Hercegovina

Hneď po prechode hraníc sa modlíme aby sa stav ciest rapídne nezhoršil. Aj keď pri ceste za našou prvou zastávkou nás navigácia posiela do buriny, nespanikárili sme a našli sme skutočnú príjazdovú cestu

Peć Mlini a najväčší bizár hneď v prvý deň

Prvou zaujímavosťou v Bosne a Hercegovine bola oblasť Peć Mlini. Historicky bola táto oblasť prerušovane osídlená už od staršieho neolitu až do súčasnosti. Na tomto mieste vyviera mohutná rieka Tihaljina z masívu vápencových skál. Hneď pod prameňom sa nachádza 7 skeletov bývalých mlynov, ktoré využívali energiu silného toku rieky.

Nad prameňom rieky je významné archeologické nálezisko v jaskyni Ravlića, kde boli objavené nálezy z obdobia neolitu a to najmä keramika s farebnými ornamentami. Podľa dôkazov bola jaskyňa obývaná od neolitu do staršej doby bronzovej, kedy pravdepodobne spadla časť stropu jaskyne, čo donútilo jej obyvateľov nájsť si bezpečnejší úkryt.

V Bosne nás víta ten najväčší bizár hneď v prvý deň. Keď cestujeme z Pèc Mlini do Medžugoria na križovatke míňame ošarpanú smerovú tabuľu. Pozerám na Mima a hovorím “Na tej smerovej tabuli bolo vyvesených niekoľko úmrtných parte.” Naozaj sme sa museli vrátiť pozrieť či je to naozaj tak. A áno, prvý deň v Bosne a najväčší bizár by sme už mali.

Vodopády Velka Kravica a kamenné mesto Počitelj

Prichádzame do Medžugoria. Podľa pani ubytujúcej sme v jej penzióne tento rok prvý pútnici. To však nevie, že sme sa tu ubytovali nie kvôli púti, ale preto, že je tu najlacnejšie ubytovanie v širokom okolí

V okolí Medžugoria je toho dosť veľa čo pozerať. Začali sme pri vodopádoch Velka Kravica, ktoré sú niečo ako menšia verzia Plitvických jazier, iba s jedným vodopádom a bez žiadnych mostíkov. Žiaľ zisťujeme, že v Bosne sa za vstupné pýtajú chorvátske ceny. A aj keď sú tieto vodopády naozaj krásne, za 10€ to nestojí, lebo tu mimo kúpania sa (my sme tu boli počas apríla) nie je čo robiť.

Poobedie sme strávili v kamennom mestečku Počitelj, ktorého architektúra pozostáva predovšetkým zo stredovekých a osmanských prvkov. Dominantou mestečka je pozostatok veže Počitelsja utvrda, ku ktorej si treba prešľapať poriadne vysoko. Výhľad však stojí za to No napriek tomu ten najkrajší výhľad na mestečko je z opačnej strany, z pevnosti Pašina tabija.

Navštevujeme aj prírodný park Hutovo blato, ktorý je ornitologicky veľmi cennou oblasťou. Výlet loďou však stojí 30€ za 30 minút, čo nám príde na balkánske pomery neprimerane veľa. Navštívili sme aspoň 2 vyhliadky, ale miesto vtáctva sme videli iba 2 hady, tak sme sa radšej pobrali preč

Medžugorie

Vraciame sa do Medžugoria odkiaľ píšem známemu, ktorý navštívil Bosnu už niekoľkokrát, a pýtam sa na stav ciest v krajine. Ten ma však varuje skôr pred stravu. Vraj sa vždy z Bosny vracali dosratí.

Od svokry sme dostali úlohu. Kúpiť jej v Medžugorí obrovský drevený kríž. Posielame jej početné fotografie krížov aby si vybrala. Netrvalo to dlho a už našla svojho favorita. Pomaly sa schyľuje ku kúpe, keď v tom na Mima príde sranie! Ani nevieme z čoho, ale okamžite šprintujeme na záchod.

Keď čakám na Mima pred záchodmi, pozriem na mobil koľko je hodín a nájdem si správu. “Tak si to užite a hlavne sa nezoserte.” Takže len odpisujem: “Práve teraz sa.”

Vrátili sme sa k nákupu kríža, ale za tak krátky čas mala svokra priestor na to aby si to rozmyslela. Mimo na to: “Panenka Mária ma nechala zosrať sa, aby si mala viacej času na rozmyslenie. Vôľa Božia!”

Aj keď nie sme praktizujúci veriaci, v Medžugorí sme sa cítili veľmi príjemne. Ostali sme (dobrovoľne) aj na omši, ktorá sa konala podvečer pri zapadajúcom slnku a celkovo sme odtiaľto odchádzali dobre naladení. Páčilo sa nám tu výrazne viac ako v Czestochowej.

Keďže bolo pred Veľkou nocou, väčšina návštevníkov stála pred spovednicami namiesto toho aby bola na svätej omši. Po večernej omši nastal na parkovisku dopravný kolaps. Domáci si to švihali na Balkáncov cez parkovisko aby sa predbehli. A tak si hneď po spovedi poškvrnili tú vyspovedanú dušu.

Okrem toho nás pri odchode z penziónu veľmi milo potešila domáca paní. Keď videla, že mám v brušku nový prírastok, tak nám na rozlúčku podarovala 2 malé ruženčeky. Popravde sme voči Bosne a Hercegovine, krajine, ktorá sa ani nie pred 30 rokmi zmietala v občianskej vojne mali nejaké predsudky. Obávali sme sa akí budú ľudia a dosť sme sa strachovali stavu ciest. Ale po dvoch dňoch to bol zatiaľ celkom chill.

Na skok späť do CHORVÁTSKA

Zelený štvrtok a my jeme len mäso

Z Medžugoria pokračujeme do Dubrovníku, ale ešte predtým chceme navštíviť Neum. Úzky slíž pobrežia, vďaka ktorému má Bosna prístup k Stredozemnému moru. Prišli sme sem iba z recenzie, ale v skutočnosti tu naozaj nie je čo pozerať. Jediné čo nás uchvátilo bolo zrkadlo oproti WC v našej reštike

V Neume sa zastavujeme ešte na obed. Čevapi a pleskavicu majú všade, ale ostatné bosniacke jedlá treba doslova vyhľadávať. Preto sme aj my prvých 5 dní v Bosne mali iba mäsové menu a smrdeli sme si od cibule, jedinej zeleniny, ktorú tu na tanieri dostaneš.

Dokonca aj na zelený štvrtok sme jedli pleskavicu, lebo v podniku kde sme zastavili nič vegetariánske nemali. V pekárni sa nám nepodarilo zohnať ani špenátový burek, takže sme za celý deň nemali nič zelené okrem jedného dekoračného lístku hlávkového šalátu k pleskavici.

Asi 60 km od Neumu po Dubrovník je len jedna hlavná cesta a furt tu vznikajú vláčiky. Aj keď z jedného vyjdeš a spravíš si prestávku, na ďalší pokus sa dostaneš do nového. V neustálych zákrutách sa vôbec nedá predbiehať a tak sa vlečieme celú večnosť.

Dubrovník

Keď konečne prídeme do Dubrovníka zistíme, že parkovanie pri centre mesta stojí od 7 do 11€ na hodinu. Jebe?! Tí Chorváti už naozaj nemajú hranice. Radšej sme si vybrali aj keď horšie ubytko, ale aspoň blízko centra s parkoviskom a do centra ideme pešo.

Vstupné na hradby stojí 35€ a otváracia doba je skrátená, takže by sme sa museli ponáhľať. Kašlem na to a prechádzame sa len uličkami Dubrovníka. Hlavná ulica je veľmi jednotvárna. Niečo ako Bern, len tu je všade vápenec a v Berne bol pieskovec. Navštívili sme tu asi 5 kostolov, ale ani jeden nie je interiérom zaujímavý. Zhrnula by som to veľmi jednoducho. Dubrovník je síce pekný ale turisticky preceňovaný.

V Dubrovníku na ubytovaní sme si ráno robili kávičku cez naše koťogo. Elektrickej platni to trvalo večnosť, až sme sa nasrali a doniesli si vlastnú plynovú bombu. Odrazu to išlo mega rýchlo a hlavne nás zbadal chalanko, ktorý práve skončil svoj Balkan trip a ponúkol nám svoje dve plynové bomby zadarmo. Chceli sme mu dať aspoň 70 KN (10€) lebo plyn je teraz drahý, ale vyzeral, že bol rád, že s nimi niekomu pomohol a zbavil sa ich

Trochu alternatívny hraničný prechod a sme späť v BOSNE A HERCEGOVINE

Z Dubrovníku sa vraciame späť do Bosny, smer Mostar. Cestou chceme navštíviť ešte 3 zaujímavé miesta. Navigácia nás poslala cez trochu alternatívnejšiu trasu a ešte o niečo viac alternatívnym hraničný priechod.

Nad chorvátskou dedinou Slano sme odbočili do kopcov. 3 km úzkej cesty z Chorvátska a žiadne autá. Široko ďaleko nikde nikoho, žiadne oproti idúce autá, ktoré by naznačovali, že hraničný priechod je “živý,” iba jeden had slniaci sa na ceste. Už sme neverili tomu, že sa nám touto cestou podarí prejsť do Bosny. A v tom zrazu, spoza kamenných masívov vykukli červené a zelené svetlá, malá búda a rampy, ktoré naznačovali regulérne hranice. Najpodivnejšia brána do Európskej únie

Výstup z Chorvátska bol bez problémov, až na malý detail. Za chorvátskou kontrolou už neboli žiadne rampy a v búdke nebol nikto kto by skontroloval naše doklady. Po chvíľke váhania sme sa rozhodli pokračovať. V tom vybehol z inej búdky (najpravdepodobnejšie WC) bosniacky colník a kýval na nás, že máme načúvať späť. Doklady nám skontroloval naozaj poctivo, asi aby vyzeral, že prácu si robí naozaj poriadne, aj keď široko ďaleko nie je nikto, kto by ho skontroloval.

Ešte krátky výsluch, prečo sme zvolili práve tento (alternatívny) hraničný priechod a nechal nás pokračovať ďalších 8 km pustou krajinou bez jediného živáčika.

3 zastávky cestou do Mostaru

Po prechode hraníc sme sa dostali poľahky pretrmácali cez južné zeme Hercegoviny a cestou navštívili kláštor Zavala, nekropolu Radimlja a mohutný prameň rieku Buna v Blagaj.

Cestou sme zahliadli perfektné posedenie s reštauráciou na rieke Buna. Absolútne romantické miesto na našu takmer výročnú večeru. Keďže to bolo dosť ďaleko od hlavnej cesty, ceny neboli ani tak likvidujúce a celú dobu sme mohli pozorovať kačičky. Zelená voda a kaskády nám navyše pripomínali Švajčiarsko, kde sme si takýto luxus nemohli dopriať

Mostar – oddych a dobré jedlo

Ďalší deň máme vyhradený iba pre Mostar, no veľmi rýchlo zisťujeme, že samotné historické centrum je veľmi malinké a všetkými uličkami sa dá prejsť bez problémov do dvoch hodín. Všetko v tomto mestečku sa točí okolo jedného kamenného mosta z roku 1566.

Žiaľ, ani historické centrum Mostaru sa nevyhlo vojnovým konfliktom v rokoch 1992 – 1995 a bolo vážne poškodené. Dokonca až tak vážne, že Mostar bol najzničenejším mestom vo vojne v Bosne a Hercegovine a mnohé pamiatky Mostaru boli úplne zničené. Spolu s nimi aj kamenný most. Dlhé roky obidve strany rieky Neretva spájal iba dočasný lanový most s drevenými latkami. Jeho obnova sa realizovala až v roku 2004 a dodnes z brehu dobre vidieť, ktorá časť mosta je pôvodná a ktorá zrekonštruovaná.

Ráno do jedenástej hodiny je mesto ešte relatívne prázdne, takže si to značne užívame. Kamenné domy zo 16. storočia pôsobia ako kamenné dediny vo Veľkej Británii. Pokojnú atmosféru mesta narúšajú iba dvaja skokani na moste, ktorý sa dobrovoľne rozhodli skočiť si z mosta do rieky a ešte si aj za to zaplatiť. Výška mosta nad hladinou je úctyhodných 24 metrov a cena skoku z mostu sa pohybuje v rozmedzí 20-35€, no my by sme nešli ani zadarmo

Všetky historické uličky sú zabrané suvenírovými obchodníkmi, reštauráciami, kaviarňami alebo barmi. Keďže máme na Mostar viac času ako by bolo treba, zakempili sme v perfektnej reštaurácii Šadrvan s tradičným bosniackym jedlom. Toto bol po týždni prvý deň, kedy sme si konečne nedali pleskavici alebo čevapi a pritom to bolo bosniacke

Prešli sme všetkými chodmi, aby sme sa zdržali čo najdlhšie a mohli si pritom v reštaurácii pohodovo čítať knižku. Ale jedlo bolo zakaždým pripravené strašne rýchlo a už sme nevedeli čo viac si objednať, aby sme si mohli pohodovo čítať ďalej. Navyše sa pred reštauráciou začal tvoriť rád čakajúcich ľudí, tak sme sa zobrali preč, lebo sme nechceli byť také svine a blokovať miesto. Ak ťa zaujíma, čo dobré sa dá v Bosne a Hercegovine ochutnať, tak sa môžeš inšpirovať v tomto článku: Tradičná kuchyňa Bosny a Hercegoviny, čo ochutnať v krajine zmiešaných kultúr?

V Mostare na trhu sme ešte kúpili našim medovinu ako suvenír. Pani, vyzerajúca ako pravá žena z dediny sa nesrala. Predtým ako nám medovinu zabalila, si z nej odliala do vrchnáka, aby zhodnotila či predáva dostatočnú kvalitu, zvyšok vyliala z čoho jej časť skončila na tričku a s úsmevom nám ju podala. Až doma sme prišli na to, že je to skôr pálené so štipkou medu.

Ráno sme chceli ísť na vyhliadky nad mestom ale bol taký silný vietor (42km/h), žeby nám tam asi utrhlo truhlu z auta. Tak sme nakoniec išli iba na Partizánsky pamätník. Ako fúkalo tak nás najprv začala naháňať odvodená plechovka aj na vzdory gravitácii. Neskôr vietor zodvihol oschnutú bukrétu a tá trafila Mima. Ale stále to nemalo na včerajšiu situáciu, keď sme vďaka vetru videli v Mostare chodiacu tabuľu

Zmeny plánov, ktoré sme neoľutovali

Ďalší deň máme v pláne pokračovať do hôr ale z 27°C sa odrazu počasie mení na -3°C a s našimi letnými gumami meníme plány. Smerujeme radšej rovno do Sarajeva, kde má byť počasie ďaleko solídnejšie. Cesta medzi Sarajevom a Mostarom je neskutočne krásna. Prechádzame pomedzi vápencové hory a užívame si scenérie rieky Neretva. Odrazu nám ani nevadí, že sme kvôli počasiu museli zmeniť plány.

Ako prechádzame krajinou, všímame si, že rôzne obce striedajú rôzne vlajky podľa toho či sa nachádzame v chorvátskej (katolíckej), srbskej (ortodoxnej) alebo bosniackej časti (moslimskej). Po vojne je to komplikované. Krajina sa delí na Republiku Srbsku, v ktorej je majoritnou skupinou srbské obyvateľstvo a Republiku Bosniacku v ktorej a sú majoritami Bosniaci spolu s Chorvátmi. Majú dokonca aj samostatne rozdelené sviatky. V Republike Srbskej ich oslavujú o týždeň neskôr ako v Republike Bosniackej, ale v reáli to funguje tak, že sa pracuje furt a obchody sú otvorené aj počas sviatkov.

Po vyše 25 rokoch od vojny je stále citeľné, že občianska vojna v Bosne a Hercegovine zanechala na ľuďoch stopy a hlbokú nenávisť. Aj keď stav ciest a obydlí je po vojne ďaleko lepší ako sme očakávali, na dopravných tabuliach si všímame znaky vzájomnej nevraživosti. Každý deň míňame tabule, ktoré sú posprejované v závislosti od regiónu. V Bosniackej časti krajiny je presprejovaná azbuka, slúžiaca Srbom a v srbskej naopak latinka. Keď prechádzame “z republiky do republiky,“ vidíme tabule obliate červenou farbou, znázorňujúcu krvi prekliatie.

Sarajevo – na hranici dvoch svetov

Keď prichádzame do Sarajeva pripadá nám, akoby sme prechádzali Karlovkou a Dúbravkou. Ideme dlho rovno, popri električkovej trati a z oboch strán trčia panelákové štvrte. Smerujeme najprv na ubytko aby sme si mohli zložiť veci. Vieme, že naše ubytovanie nad mestom s výhľadom na Sarajevo má nepríjemne úzku a strmú príjazdovú cestu. Neskôr zisťujeme, že to platí pre všetky odbočky do kopcov v Sarajeve.

Dnes máme výročie svadby. Presne 1 rok. Preto si tento deň chceme užiť len ľahkou prechádzkou po centre Sarajeva a dať si niečo dobré, no história mesta nás núti objavovať ho

Majoritnou skupinou v Sarajeve sú Bosniaci (moslimovia), no žijú tu aj Srbi (ortodoxní) a Chorváti (katolíci). Práve preto sa tu nachádzajú pamiatky rôznych kultúr a náboženstiev. Úplne najvýstižnejším miestom kde sa v Sarajeve zreteľne stretávajú dva svety je “Meeting of Cultures.” Na východ od tohto miesta je zreteľne vidieť orientálny vplyv kultúry Osmanskej ríše, stačí otočiť hlavu o 180° a na západ od tohto bodu vidieť vplyv kresťanstva z čias Rakúsko-Uhorskej ríše. Práve na tomto mieste sa dá doslova prejsť jedným krokom z jednej kultúry do druhej!

Najviac sa nám však páči v uličkách osmanského sveta – Baščaršija. Len tak postávame na ulici a ňucháme vône naokolo. Kúdoľ dymu nás presne smeruje k reštaurácií, kde oslávime naše výročie tou najlepšou grilovanou pleskavicou. Potom sa túlame uličkami, obdivujeme mešity, minarety a bazárové uličky preplnené suvenírmi s orientálnym nádychom, ale najmä lampy, z ktorých jedna končí u nás na balkóne.

Uprostred starého bazáru sa nachádza drevená fontána, ktorá skôr pripomína studňu. Sebilj je symbolom mesta a povráva sa, že kto sa z nej napije, do Sarajeva sa ešte vráti

Pri vstupe do najstaršej mešity v Sarajeve, mešity Gaziho Husrev-bega si nás všimla postaršia pani. Respektíve, všimla si moje brucho a tak sa pristavila a začala nám gratulovať s typickým bosniackym “bravó!“ Mala na nás chvíľu času a keďže pracuje ako sprievodkyňa, tak nám aj niečo málo o Sarajeve, ale aj o sebe prezradila. Vraj pozná Bratislavu, a že aj napriek vojne žijú s manželom stále spolu, aj keď on je kresťan a ona moslimka.

Celý rozhovor prebehol v bosniačtine a slovenčine. Tieto dva jazyky nie sú veľmi odlišné a preto sme sa so staršími ľuďmi bez problémov dohovárali takto. Rozumeli sme si celkom dobre. Mladšie generácie však poväčšine automaticky prechádzali do angličtiny.

Významné udalosti, ktoré dostali Sarajevo na mapu historických dejín

Sarajevo je mesto, kde sa viackrát písala história. Preslávilo sa dvoma významnými udalosťami. Najvýznamnejšou z roku 1914 bol atentát na nástupcu trónu rakúsko-uhorskej monarchie, Františka Ferdinanda d’Este. Táto udalosť bola zámienkou na rozpútanie Prvej svetovej vojny.

Tento atentát sa stala pri Latinskom moste, kde Gavrilo Princip, srbský nacionalista zastrelil Ferdinanda aj s jeho manželkou Sofiou, keď vodič auta, v ktorom sa viezli zle odbočil a musel sa otáčať. Gavrilo Princip mal teda na atentát dostatok času.

Po Sarajeve však bolo pripravených viacero útočníkov, ktorí sa pokúšali o Ferdinandovu smrť. Navyše do Sarajeva cestoval s minimálnou ochrankou, takže dal útočníkom veľkú šancu. Aj keby sa vtedy nebol vodič auta pomýlil, Ferdinand by sa pravdepodobne zo Sarajeva živý nedostal.

Sarajevo 1984

Druhou významnou udalosťou v Sarajeve boli Zimné olympijské hry v roku 1984. Pri prípravách olympijských hier v Sarajeve ťahala celá vtedajšia Juhoslávia za jeden povraz. Dokonca v referende obyvatelia Sarajeva drvinou väčšinou hlasov odsúhlasili, aby sa 2,5% z ich platu počas piatich rokov odvádzalo na organizovanie ZOH!

Olympijské hry v roku 1984 sa okrem najmodernejších športovísk preslávili aj entuziazmom organizátorov a univerzálnou odpoveďou na každú situáciu: NEMA PROBLEMA Pre vtedajšie Československo to boli najúspešnejšie ZOH, kedy sa podarilo domov doniesť až 6 medailí (2 strieborné a 4 bronzové).

Niektoré moderné novopostavené športoviská sa však nedožili ani jedného desaťročia. Mnohé miesta, na ktorých víťazili olympijský športovci boli počas obliehania Sarajeva, počas balkánskej vojny v rokoch 1992 – 1995, poškodené do takej miery, že sa už nikdy neobnovili. Napriek tomu tieto športoviská ostali aspoň v hľadáčiku hŕstky turistov akými sme aj my.

Schátrané športoviská po Olympijských hrách v roku 1984

Deň sme začali pri schátranom, ale stále impozantnom olympijskom hotely Igman, juhozápadne od Sarajeva. Zo schátraného skeletu monumentálnej stavby vyrastajú nové stromčeky, v bazéne sa kúpe obrovská pneumatika a pre skorú jar z celej stavby opadávajú ľadové kusy cencúľov, pre ktoré sa obávame vojsť dnu. Predsa sme sa odhodlali, no opadávajúce cencúle nás zastihli aj v interiéroch kam sa medzi rokmi dostala voda. Okrem toho sa na vôkol nachádzal aj azbest, tak sme do interiérovej časti radšej iba nakukli.

Kúsok od hotela Igman sa nachádzajú schátrané skokanské mostíky. Okolité lyžiarske stredisko počas sezóny funguje, takže sa tu normálne dá lyžovať. Len stav príjazdovej cesty je v dezolátnom stave. Okrem nás sa tu nachádza len jedna skupinka geodetov, pobehujúcich s GPS-kom po lúke naproti skokanským mostíkom

Highlight si nechávame na záver dňa. Je ňou schátraná bobová dráha nad Sarajevom. Už z obrázkov na googli sme vedeli, že toto miesto bude pre nás úplná popičovka!

Autom sa nedá prísť až k nej. Resp. dá ale bolo by to s pokutou od 150€ a viac. Vyberáme sa teda pešo, cez vrchol Trebević, kam vyúsťuje moderná kabínková lanovka z centra Sarajeva. Netrvá to dlho a hneď vidíme prvých adeptov na pokutu. Veľmi nás netrápia, lebo sme konečne našli bobovú dráhu a je to fakt totálna popičovka!

Široká betónová dráha a po nej všade samé grafity. Jeden krajší ako druhý. Tieto momenty si naozaj užívame, pretože za celú dobu sme stretli len 3 skupinky ľudí. Toto miesto má atmosféru a čo je najlepšie, máme presne také počasie v aké sme dúfali. Sychravo a jemné mrholenie, ktoré dotvára atmosféru Vzrušenie z tohto miesta prenášame aj na bábätko v brušku, ktoré kopká ostošesť

Obliehanie Sarajeva a Tunel nádeje  

Občianska vojna v Juhoslávií, v rokoch 1992 – 1995, so sebou priniesla aj najdlhšie obliehanie v histórií. Obliehanie Sarajeva trvalo takmer 3 a pól roka, čo bolo dlhšie ako dovtedy najdlhšie obliehanie Leningradu (necelého 2 a pól roka). Rozdiel v týchto obliehaniach však bol v počte obetí. Zatiaľ čo pri obliehaní Leningradu zomrelo iba od hladu približne 650 000 až 800 000 civilistov, v Sarajeve si boje vyžiadali asi 11 000 ľudských životov. Ako je to možné?

Bosnianskej armáde sa podarilo obliehané Sarajevo prepojiť so zvyškom sveta tajným tunelom a s tým zásobovať civilistov. Tunel nádeje bola za nás jedna z najzaujímavejších zastávok v Bosne a Hercegovine. Ak ťa táto téma zaujíma viac prečítaj si tento článok: Obliehanie Sarajeva a Tunel nádeje.

Zasnežený odchod zo Sarajeva a ďalšie zmeny plánov

Sneží! Pojem aprílové počasie má naozaj opodstatnenie aj tu na Balkáne. Pôvodne sme mali namierené k jazeru Prokoško, ale v tehotenstve naozaj nie sme pripravení turistikovať v takomto počasí. Namiesto lámania si hlavy si tieto momenty s výhľadom z nášho apartmánu patrične užívame. Check-out máme až o 12-tej, ale nakoľko v tento deň bola plánovaná odstávka vody, museli sme sa vypratať skorej, inak by to majiteľ nepríjemne pocítil

Pri odchode zo Sarajeva sa zastavujeme na sídlisku Alipašino polje aby sme pre svokru nafotil zopár záberov z miesta, kde bývali ich dobrí priatelia ešte pred občianskou vojnou. Socialistický paneláky, široké cesty, sídlisko s detským ihriskom uprostred a všade množstvo áut. Všetky tieto fotografie vo svokre evokujú nostalgiou. Je úplne fascinujúce ako dokáže odrazu nemať problém s našou cestou aj počas tehotenstva len preto, že dané miesto pozná aj napriek tomu, že tam bola vojna

V Sarajeve sa okrem kultúr láme ešte jedna vec a tou sú zvieratá. Zatiaľ čo v južnej časti Bosny a Hercegoviny sme doposiaľ vídali všade iba túlavé mačky v Sarajeve sa k nim začínajú pridávať aj túlavé psy. Mačičky sú veľmi obľúbené hlavne pre násť ročne dievčatá, ktoré ich s obľubou vyhladkávajú. Keď však cestujeme severne od Sarajeva stretávame už iba túlavé psy. Asi aj zvieratá majú vlastné prerozdelenie krajiny, nie len obyvatelia.

Bosnianske pseudopyramídy

30 km severozápadne od Sarajeva sa zastavujeme pri “miestnej zaujímavosti.“ Kopce nad obcou Visoko sú označované ako Bosnianske pyramídy. Toto mesto bolo v stredoveku hlavným mestom Bosny a na vrchu Visočica sa nachádzajú pozostatky stredovekej pevnosti. Práve vrchol Visočica, nazývaný aj Pyramída Slnka, je označovaný ako hlavná pyramída pseudoarcheokomplexu bosnianskych pyramíd.

Ezoterickým sračkám veľmi neholdujeme, no keďže to máme po ceste zastavujeme aj tu. Dávame tomu šancu a ideme vyskúšať, či tu naozaj “cítiť vybrácie,“ ako píšu sfanatizovaní návštevníci, ktorí si očividne letia na vlnách viacerých pavied.

Semir Osmanagić, ktorý je laickým fanatikom archeológie, od roku 2005 tvrdí, že kopce v okolí Visoka sú najväčšími ľuďmi vytvorenými starovekými pyramídami na Zemi. Napriek tomu, že jeho tvrdenia boli vyvrátené ešte v roku 2006 radou odborníkov, najmä z oblasti archeológie a geológie, si Semir Osmanagić naďalej na tomto tvrdení robí kariéru a o Bosnianskych pyramídach prednáša po celom svete (pričom veľa ľudí z jeho prednášok odchádza).

Napriek tomu sa oblasť Visoko stala v posledných rokoch vyhľadávanou turistickou destináciou, čo prispelo k rozvoju cestovného ruchu v tejto oblasti. Tí, čo chcú senzáciu si za ňu musia zaplatiť 25€ (vstup do archeoparku, tunelov Ravne a “liečebnej“ komory). Tí čo pochopili aká dokonalá a fascinujúca dokáže byť geológia nemusia platiť nič

Autom sme sa vyviezli za Pyramídu Slnka. Vedú sem dve cesty, jedna zo západ, ktorá je dosť strmá, úzka a výrazne rozbitá a druhá z východu, popri ktorej sú vystavené domy. Tiež je úzka ale omnoho lepšie zjazdná. Odtiaľto sa dá vybehnúť na Pyramídu Slnka a na stari grad, ktorý je na jej vrchole. Pokochali sme sa krásnou rozkvitnutou jarou a mohli ísť. Výhľad pekný, no špeciálne energie “pyramídy” tu necítiť.

Kamenné gule

Kvôli nášmu itineráru si musíme spraviť 50 km odbočku mimo trasu. Mierime severne od Sarajeva, k obci Zavidovići, kde sa nachádza lokalita s neobyčajným geologický javom. Vo vymytom koryte potoka sa tu nachádza niekoľko obrovských kamenných gúľ s dokonale okrúhlymi tvarmi.

Pieskovcové kamenné gule pravdepodobne vznikli v rovnakej dobe ako okolité pieskovcové horniny ale pôvod ich vzniku nie je jasný. V samotnom okolí bolo objavených ešte niekoľko kamenných gúľ, ale na nálezisku v Zavidovići ich bolo doposiaľ odkrytých najviac.

Chodník je veľmi zle značený… lepšie povedané nie je tu značené vôbec nič. Kvôli tomu sme nenašli guľu, ktorá je najväčšou kamennou guľou na svete. Pri jej hľadaní sme však natrafili na agresívnu veveričku, ktorá po nás začala hádzať orechy

Za návštevu tejto lokality sa neplatí, ale môžeš do schránky pri vchode vhodiť donation. Pri tom ako turisti prechádzajú vchodom samozrejme striehne tetuška a sleduje či si do pokladničky niečo vhodil alebo nie

Aj na Slovensku máme podobnú geologický zaujímavosť, v regióne Kysúc. Táto časť Bosny sa na Kysuce aj patrične podobá. Chýba tu už len povestný kysucký reklamný smog. Namiesto toho z kopcov trčia minarety. Aj rieka im tu po vyliati vyplavila všade smrti, ktoré sa poprichytávali na stromoch. Proste úplne Kysuce!

Noc trávime v Zenici. Našli sme tu lacný apartmán. No priemyselný smrad mesta je taký silný, že by sa tu nenašlo asi nič ďalšie, čoby nás prinútilo zostať v tomto meste dlhšie.

Do kopcov a z kopcov v Travniku

Mestom Travnik by sme normálne nenavštevovali, ale keďže ním prechádzame, dávame mu šancu. Žije tu prevažne bosniacka minorita. Iba náhodou sme natrafili aj na školu, ktorú sme videli v dokumente. Školu oddeľuje plot aby sa nestýkali moslimské a ortodoxné deti.

Okrem toho sa v centre nachádza farebná mešita, do ktorej sme sa žiaľ nedostali. Ako do žiadnej inej mešity počas celého nášho dvojtýždňového roadtripu po Bosne a Hercegovine Vybehli sme sa preto iba na hrad nad mestom s výhľadom na početné mešity a pôvodné domčeky odlišujúce sa vysokou strechou.

S našim krpcom v brušku sa sem-tam rozprávame a cestou dole z hradu mu oznamujem: “Bubi, ideme dole kopcom.” Mimo ako otec reaguje za malého: “TO VIEM AJ BEZ TEBA MAMI!”

Jajce, mesto vody

Našim hlavným cieľom dňa je Jajce a drevené mlyny medzi jazerami Pliva, ktoré sa nachádzajú za mestom. Máme šťastie a prší nám, takže si toto prenádherné miesto užívame takmer sami pri slabom mrholení Postupne prechádzame po rieke nižšie a nižšie pomedzi malé kaskády, či drevené lávky. Je to jedno z najkrajších miest aké sme v Bosne navštívili

Pri najspodnejšej kaskáde si chceme sadnúť do reštaurácie, ale v momente ako vojdeme nás prefliaska dymový opar unikajúci z pretlakovanej miestnosti. Takže napriek zime si sadneme vonku. Na stoloch sú obrusy a na stoličkách poťahy poväčšine prepálené od ohorkov cigariet.

Kým nás obslúžia trháme sa s mačkou o dáždnik. Má tu milión iných obrusov, s ktorými sa môže hrať, ale ju zaujalo práve zapínanie na našom dáždniku. Museli sme jej ho zobrať ako hračku malému decku.

SHITSTORY cestou do Banej Luky

Cestou z Jajce do Banej Luky sme sa zastavili na vyhliadke na meander rieky Vrbas. Už vtom momente ako sme zastavili sme a zacítili nejaký smrad. Otvorila som dvere a hneď pod nimi, na miesto kam som mala vystúpiť boli dve hnačkové hovná. Museli sme preto cúvnuť a pri tomto manévry sme kolesami auta prešli ďalšie tri hovná. Celé to tam smrdelo a všade boli hnedé fľaky! Absolútne nám to pokazilo celú vyhliadku. Inak toto krásne dielo prírody využívajú ako WC a smetisko.

Ten smrad sme so sebou niesli ešte ďalších 40 km do Banjej Luky, kde sme nenašli žiadnu vapku, kde by sme tie hovná zmyli z pneumatík. Ale, Boh sa nad nami zľutoval a zoslal na nás silný dážď, ktorý nám tie hovná z pneumatík zmyl.

Banja Luka

V Banej Luke toho k videniu veľa nie je. Nás sem zlákala iba socialistická architektúra v podobe nákupného domu Boska a najškaredší kostol aký sme kedy videli. Výhodou je, že tieto jedine zaujímavosti mesta sú spojené promenádou, na ktorej sa okrem tohto nachádza ešte jeden pekný ortodoxný kostol.

Okrem toho sme tu chceli dať aspoň obed, nech si túto povinnosť konečne odbavíme a môžeme sa nasmerovať domov na Slovensko. Prešli sme asi 10 podnikov a všetko boli len bary a kaviarne. Nikde nevarili. Nakoniec sme skončili v podzemí, v podniku, ktorý vyzeral ako nevestinec s názvom Pizzeria Amore. Možno divné, že si na Balkáne sadáme do pizzerie, ale po tých dvoch týždňoch čevapov, pleskavíc a burekov nám už naozaj stačilo

Začíname strastiplnú cestu domov

Spomenik Mrakovica

Na cestu domov, resp. na návrat do práce, máme dostatok času. Preto chceme cestou navštíviť ešte 3 pamätníky a tak trochu sa aj vyhnúť spoplatneným diaľniciam v Chorvátsku.

Ako prvý navštevujeme Spomenik Mrakovica. Je to pamätník padlým v 2. sv vojne. Tento pamätník nás naozaj prekvapil svojou gigantickou veľkosťou. Jeho veľkosť a množstvo betónu je ohromujúca.

Do dovnútra pamätníka sa dá aj predrať, ale dokážu to iba naozaj štíhli ľudia. Teba myslieť na to, že von to pôjde ťažie. Mimo to dal, lebo je tenučký, ja som to nedala lebo som tehotná A aj keď to vyzeralo, že pri troche snahy sa dostanem dnu, tak mi bolo jasné, že von by ma už museli dostávať hasiči. Ešte že to tej hlavičke docvaklo skôr než konala

Pred presunom k ďalšiemu spomeniku si Mimo potrebuje dať aspoň polhodinovú pauzu a oddýchnuť si. Je schúlený za volantom a ja ho stále vyrušujem. Pokúšam sa dať si vonku stretching, ale úplne to nejde, lebo vždy po chvíli ku mne dobehne túlavý pes, pred ktorým sa schovávam v aute.

Po dvoch týždňoch prišiel čas aj na nadávky

Už takmer opúšťame Bosnu. Musíme priznať, že sme pred jej návštevou mali ďaleko väčšie predsudky. Na úplnom severe Bosny je krajina úplne iná ako bola doposiaľ. Rovinatá a nudná. Po dvoch týždňoch vidíme okrem lesov a pasienkov aj polia.

Odbáčame ku hraničnému prechodu Gradina Donja – Jasenovac a tu nás nemilo prekvapí to, z čoho sme sa pred návštevou Bosny obávali najviac. Stav cesty! Nejaký intelektuál dal vyfrézovať 12 km cesty. Akože kto to kedy videl vyfrézovať taký dlhý úsek… Akože frézovač išiel na dovolenku tak aby chalani stihli položiť asfalt a mali to predpripravené? Aj by sme sa otočili keby sme vedeli ako dohlo tadeto pôjdeme, ale všetky dopravné tabule boli iba v azbuke, takže sme netušili čo na nich je

Prechod hranicami s Chorvátskom nás poriadne nasral. Začalo to úsmevne otázkou niečo na preclenie? Polopatisticky sme im ukázali, že zo sebou máme 100 gramov salámy a jednu medovinu na čo nás colníci vysmiali. Tých pravých k***tov sme stretli až tesne za hranicami.

Kamióny zablokovali príjazdovú cestu a preto sa všetci smerujúci do Bosny rozhodli pri ich obiehaní zablokovať aj protiidúci pruh, teda nás. Rád áut nekončil a preto som sa v daždi vybrala osobne tieto autá odstaviť, aby sme mohli prejsť. Pri poslednom kamióne som požiadala vodičov aby nás nechali prejsť a keďže videli že som tehotná, tak našu žiadosť vypočuli.

Ako inak, vždy sa nájde nejaký k*k*t a tento (Chorvát) si dovolil dokonca obehnúť kompletne celý, asi 200 metrový rad čakajúcich áut a ešte sa tváriť, že nerozumie ani po anglicky ani po slovensky. Dokonca si dovolil narazil mi do kolien autom, pričom videl, že som evidentne tehotná  Situáciu zachraňoval až ďalší chalan, ktorý mi vybehol na pomoc z auta, ktoré stálo za našim a spolu s ním sa nám podarilo protiidúce autá zdržať aby sme mohli prejsť.

Spomenik Jasenovac

Po nepríjemných udalostiach prichádzame k ďalšiemu pamätníku, ktorý patrí k tým najkrajším aké sme kedy navštívili. Kamenný kvet na hraniciach Bosny a Chorvátska je spomienkou na vyše pól milióna obetí zabitých Ustašovcami v koncentračnom tábore Jasenovac behom 2. sv. vojny.

Pôvodne sme mali v pláne ostať tu niekde v okolí a prespať v aute. Dážď a zima nás však presvedčili, že ak budeme šetriť naše peňaženky, počasie neušetrí naše zdravie. Rozhodli sme sa preto pokračovať a len úplným šťastím sme našli lacné ubytko na našej trase. Ešte predtým ako sme sem došli sme v nejakej random dedine zahliadli neidentifikovateľný objekt na ceste. WTF?! Vyzeralo to ako holub s parochňou, ktorú mal naopak takže nevidel a preto sa nám nevedel uhnúť z cesty

Ubytovanie v Chorvátsku a ustráchaná majiteľka

Na ubytovaní nás pani privítala a pozerala na mňa s hrôzou v očiach. Keď nám ukazovala apartmán na poschodí, pýtala sa či pre mňa tých pár schodov nebude problém. Myšlienky v našich hlavách: “Haha teta, keby si vedela do akých kopcov sme sa jebali” Ale slušne sme odvetili: “To je OK, cítim sa dobre.”

Ona sa vraj počas tehotenstva cítila veľmi zle. Preto bola doslova užasnutá, keď sme jej povedali, že sme boli na 2 týždňovom roadtripe po Bosne a Chorvátsku. Nuž, každý sme iný a podľa toho by sme k sebe mali aj pristupovať.

Posledný spomenik a defekt

Po pohodovom ráne vyrážame asi o 10-tej z nášho ubytka. V programe máme už len posledné miesto, pamätník revolúcie ľudu z Mosloviny a potom cestu domov, na ktorú máme celý deň.

Asi 2 km za pamätníkom odrazu začala pípať kontrolka tlaku v pneumatikách. Vystúpili sme to skontrolovať a pravá zadná syčala ako divá. Práve sme museli prejsť po niečom, čo nám šialeným spôsobom rozseklo pneumatiku. Ale nemáme ani páru po čom. Vysyčala asi do minúty.

Reakcia ženy: Musíme nájsť servis.
Reakcia muža: Máme rezervu…

To nie žeby som neverila svojmu manželovi, ale ako takmer nevodič ani neviem, že je niečo také v aute. A hlavne viem, že sa vždy na všetko súvisiace s autom môžem spoľahnúť na svojho manžela

Nasledovala hodinová procedúra výmeny rezervy. Môj manžel ma ako vždy dokázal milo prekvapiť a v pohode ju vymenil. Za necelú trištvrte-hodinku sme už mali nahodenú rezervu, v kufri zabalenú poškodenú pneumatiku a boli pripravení pokračovať.

A keďže na rezerve svietil veľký nápis “Max 80 km/h,” tak sme zvyšných 380 km domov museli absolvovať po starých cestách. To máme za to, že sme sa chceli vyhnúť tým predraženými chorvátskym diaľniciam

Na druhej strane môžeme byť radi, že sa nám to stalo až na konci celého tripu, prakticky hneď po poslednom mieste, ktoré sme chceli navštíviť. Že sa nám to nestalo na diaľnici a hlavne, že už nám z tej pneumatiky dážď zmyl to hovno, ktoré sme nabrali len včera

Po dvoch týždňoch balkánskeho roadtripu sa vraciame domov dojebanučkí. S odjebanými pántami na strešnom boxe a na uzučkej rezerve. No napriek tomu spokojní a veselí z nášho posledného roadtripu vo dvojici

The post CESTOPIS – Balkánsky roadtrip v tehotenstve appeared first on TripLovers.

Šoférovanie v Macedónsku dokáže rozhnevať, ale aj vyčariť úsmev na tvári. O tom ako sa jazdí v tejto balkánskej krajine, ale aj o cestách v Macedónsku, doprave, policajtoch a ďalších užitočných informáciách sa dočítaš v tomto článku

Obsah:

• Aké je šoférovanie v Macedónsku?
• Diaľnice a cestné poplatky
  • Ceny mýtnych poplatkov v Macedónsku
  • Stav macedónskych diaľnic
• Dopravné značenie v Macedónsku
• Cesty v Macedónsku
• Rýchlostné limity v Macedónsku
• Správanie sa macedónskych vodičov
• Dopravný policajti v Macedónsku
• Vodičský preukaz a poistenie auta v Macedónsku
• Alkohol v krvi za volantom v Macedónsku
• Zvieratá na macedónskych cestách
• Parkovanie v Macedónsku
• Tankovanie v Macedónsku

Aké je šoférovanie v Macedónsku?

Šoférovanie v Macedónsku je miestami v pohode a niekedy sa to zvrhne na adrenalínový zážitok. Všeobecne pri šoférovaní na Balkáne treba byť neustále maximálne v strehu, lebo po cestách často pobehujú zvieratá a jazdenie domácich vie byť niekedy nevyspytateľné. Výslovne nič nebezpečné sa nám nestalo, okrem toho, že sem-tam niekto vletel do ‘kruháča’, alebo si to šinul v ideálnej stope v zákrute.

Šoférovaniu v noci sme sa snažili vyhnúť, najmä kvôli zvieratám, výtlkom a predmetom na cestách. Všetko sú to naše osobné skúsenosti, a môžeme len veriť, že sa to bude v dohľadnej dobe iba zlepšovať. No najlepšie ti všetky tvoje otázky zodpovieme postupne v článku

Diaľnice a cestné poplatky

Ceny mýtnych poplatkov v Macedónsku

Pre mnoho vozidiel slúži Macedónsko len ako tranzitná krajina. Diaľnica v Macedónsku je budovaná najmä v smere sever-juh a funguje na nej mýtny systém… ale v skutočnosti funguje trochu inakšie ako poznáte napríklad z Chorvátska.

Na diaľnici nie je vstupná a výstupná mýtnica, ale len vstupná mýtnica kde sa platí na nadchádzajúci úsek. Tieto diaľničné mýtnice sú priamo na diaľnici a vyskytujú sa každú chvíľu. Platí sa len na krátke úseky, teda každých pár km musíš zastavovať kvôli plateniu.

Diaľnice v Macedónsku si celkovo prázdne, asi preto, že sú dosť drahé. V závislosti od dĺžky úseku sa platí mýto od 30-80 MKD. My sme jeden úsek diaľnice potrebovali využiť iba na 4 km, ale platili sme za to 60 MKD (1€), čo nám prišlo trochu veľa. Motorky platia na macedónskych diaľniciach rovnako vysoké mýto ako osobné autá.

Poplatky za diaľničné mýto v Macedónsku sa vyberajú len v hotovosti. Na platbu sa dá použiť macedónsky denár ale aj euro. Pri platbe eurom sa však platí vyššia suma (príklad – 1 úsek = 1€ alebo 40 MKD (65 centov)). Kartou sa platiť nedá, lebo by prerobili na poplatkoch.

Stav macedónskych diaľnic

• Niektoré úseky diaľnic sú trošku vlnité a nedá sa na nich ísť konštantne rýchlosťou 120 km/h (na niektorých sa dá ísť max 80 km/h).
• Sem-tam sa vyskytujú diery, aj keď malé.
• Po daždi sú na diaľnici úseky s jazierkami alebo voda stojí pri krajnici.
• Krajnice vyzerajú akoby priamo z okna vyhadzovali odpadky.
• Na diaľnici nie je odstavný pruh. Aj priraďovací pruh je taký vtipný, len aby sa nepovedalo.
• Diaľnice v Macedónsku sú veľmi hlučné, za čo pravdepodobne môže asfaltová zmes.
• Na diaľniciach chýbajú akékoľvek zábrany voči zvery.
• Je bežné, že v Macedónsku aj Albánsku uvidíte na cestách prázdne panciere od korytnačiek. Nám prešprintovala korytnačka priamo na diaľnici cez cestu.
• Na mýtniciach, ale niekedy len tak pri krajnici stoja predavači s ovocím a zeleninou.

Dopravné značenie v Macedónsku

Asi každému je hneď jasné, že pri realizovaní dopravného značenia sa na Balkáne veľa IQ nepoužívalo. Sem tam chýbajú dôležité tabule, ako napr. koniec dvojpruhu za zákrutou na ceste kde je 90-ka. Mnohé dopravné značky sú počmárané alebo vyblednuté, ale aspoň je ich viac ako v Albánsku.

Ani horizontálne značenie v mnohých prípadoch nie je dobre vidieť. Ale na každej rovinke vždy veľmi dobre vidieť plnú čiaru, obzvlášť keď tam naozaj nie je potrebná! Neviditeľné sú aj retardéry, na ktoré neupozorňuje žiadna dopravná značka.

Cesty v Macedónsku

Na macedónskych cestách platí pravidlo: “Čím ďalej od hlavnej tým horší stav ciest!“ Navigácia ťa niekedy pošle kratšou cestou. Tu treba zvážiť či sa radšej nevybrať tou spevnenou cestou a urobiť si radšej obchádzku. Lokálky bývajú niekedy doslova rozjebané! Nájdu sa tu však aj lepšie úseky, kde sa dá jazdiť rýchlejšie.

Zo stavu ciest aj zo značenia je cítiť, že tieto objekty sú už opotrebované a už niečo odslúžili. Chýba im údržba a renovácia. Tlmiče si tiež užijú svoje, obzvlášť keď je napršané a nevidno hĺbku diery. V serpentínach býva často vymytý štrk a v horských oblastiach aj kamene a balvany na ceste. Niekedy sa nám naskytli situácie, že sme museli vyjsť kolesom na krajnicu aby sme sa nezrazili.

Zvláštnosťou je, že Macedónci majú na viacerých vrcholoch vystavané obrovské kríže, ku ktorým vedú veľmi dobré prístupné a väčšinou nové cesty. Autom alebo s karavanom sa tak viete dostať ku pekným výhľadom uprostred kopcov a mimo civilizácie. Takýmito miestami sú napr. Vodno alebo Vršnik.

Ak je v Macedónsku niečo pozitívne na týchto cestách, tak to, že pri nich nie je toľko bilboardov

Rýchlostné limity v Macedónsku

Rýchlostné obmedzenia v Macedónsku sú nasledovné:

• obec – 50 km/h
• medzimesto – 80 km/h
• diaľnica – 120 km/h

Správanie sa macedónskych vodičov

Rovnako ako pri iných balkánskych národoch platí, aj Macedónci sú nedisciplinovaní a bezohľadní vodiči. Mnohé neduhy macedónskych vodičov sú tolerovateľné, ako napr. bezdôvodné vytrubovanie. Avšak niektoré zlozvyky vedia byť obzvlášť nebezpečné:

• šoférujú systémom: Já, já, já!
• režú si to v ideálnej stope aj v slepých zákrutách
• obiehajú v zákrutách
• smerovky používajú minimálne
• nejazdia síce rýchlo ale neberú ohľad na iných
• vletia na kruháč akoby boli na hlavnej a s ostatnými hrajú hru: Kto je prvý z kola von
• nepustia ťa von z kruháča, ale radšej ti skrížia cestu tak, že do teba nabúrajú ešte dve autá za tebou
• sú schopní zastaviť na krajnici (aj diaľnice) a ísť sa vyšťať!
• cyklisti jazdia na kruhových objazdoch zásadne v protismere
• jazdia na autách, ktoré pamätajú ešte Juhoslávia a tak im nevadí oplieskať plechy aj ostatným autám
• a určite veľa ďalšieho…

Dopravný policajti v Macedónsku

Policajti v Macedónsku naozaj často stoja pri cestách, merajú a kontrolujú cestnú premávku. Za týždeň sme streli 3 hliadky.

Vodičský preukaz a poistenie auta v Macedónsku

Pri vstupe do Macedónska treba predložiť platné medzinárodné poistenie motorových vozidiel – tzv. zelenú kartu. V našom prípade kontrolovali aj medzinárodný vodičský preukaz. Pre šoférovanie v Macedónsku je potrebné mať medzinárodný vodičský preukaz podľa viedenského dohovoru o cestnej premávke.

Alkohol v krvi za volantom v Macedónsku

Vo väčšine krajín Balkánu je povolené mať nejaké tie stopy alkoholu v krvi. V Macedónsku je povolených 0,5 promile v dychu.

Zvieratá na macedónskych cestách

Tak ako v iných krajinách Balkánu, aj v Macedónsku sa môžeš stretnúť so zvieratami na ceste. Z našej skúsenosti sme však nemali dojem, žeby to bolo také časté ako napr. v susednom Albánsku, kde chodil po cestách celý zverimex

Avšak hneď v prvý deň nám popred auto na diaľnici prešprintovala korytnačka a zajac, takže treba byť neustále v strehu.

Parkovanie v Macedónsku

V rámci veľkých miest bolo našim cieľom vždy nájsť čo najjednoduchšie parkovanie v centre (kľudne platené) a nemotať sa ulicami veľkomiest kde je hustá premávka alebo úzke uličky. Ideálne dnu aj von z mesta po nejakej radiále. Ubytovanie sme tiež vždy hľadali s parkingom aby sme si to uľahčili a až tak sa nebáli o nové auto.

Inak je vo väčšine macedónskych miest parkovanie v centre platené, aj v prípade pozdĺžneho státia pri ceste. Väčšinou je to do pár euro na deň (napr. Tetovo 5€/deň (300 MKD)). V Macedónsku sa tiež stretneš s navigovačmi, ktorí ťa naviguj na parkovisku a v skutočnosti viac zavadzajú ako pomáhajú. Národným športom je tiež parkovať tak, že zablokuješ minimálne dve slušne zaparkované autá.

Tankovanie v Macedónsku

Mali sme dojem, že benzínových púmp je v Macedónsku málo, ale keď sme už nejakú našli tak tam bolo väčšinou okolo 10 stojanov. Niektoré pumpy, najmä na vedľajších cestách, predávajú iba pohonné hmoty a nanuky a občerstvenie nie. Na pumpa väčšinou pracujú zamestnanci, ktorí natankujú za teba. Stačí im povedať koľko. A samozrejme toalety na benzínkach bývajú v hroznom stave

The post Ako sa šoféruje v Macedónsku? appeared first on TripLovers.

Zimná dovolenka nám nevyšla, takže tento roadtrip bol aspoň náplasťou na našu cestovateľskú dušu, ktorá bude pár budúcich rokov aj tak spľasnutá. Cestovanie autom v tehotenstve bolo o čosi inšie ako bežne. Na roadtrip sme sa vybrali až v 3. trimestri tehotenstva. Ešte predtým sme si sami nastavili niekoľko podmienok a pravidiel pre túto cestu. O tom, či takéto cestovanie s bruškom malo zmysel a o tom ako reagovalo na roadtrip bábätko v bruško sa dočítaš nižšie

Obsah:

• V akom období tehotenstva sme šli na roadtrip a ako som sa predtým cítila?
• Kam a na ako dlho sme sa vybrali na roadtrip?
• Roadtrip v tehotenstve, naše OBAVY vs. REALITA
  • OBAVY
  • REALITA
• Cestovné poistenie pre tehotné
• Čo mi najviac pomohlo prežiť hodiny v aute počas tehotenstva?
• Ako sme sa pripravili na cestu a čomu sme sa vyhýbali?
  • Tehotenské pomôcky do auta aj na cestovanie
• V čom bol roadtrip v tehotenstve iný oproti bežnému roadtripu?
• Ako na roadtrip reagovalo bábätko v brušku?
• Ako som sa cítila počas roadtripu a po ňom?
• Užili sme si dovolenku aj s takýmito obmedzeniami?
• Rady pred roadtripom a cestovaním v tehotenstve

V akom období tehotenstva sme šli na roadtrip a ako som sa predtým cítila?

Na roadtrip sme sa vybrali až v 3 trimestri v polovici 7. mesiaca tehotenstva (konkrétne v 30-31. týždni). Dôvodom prečo sme šli tak neskoro, aj keď na cestovanie sa odporúča najmä 2. trimester bolo, že sme nášho potomka splodili v blbý čas. A teda počas 2. trimestra, ktorý je najvhodnejší na cestovanie bola v Európe zima a na let do exotiky, ktorú sme už mali kompletne pripravenú sme nenastúpili, z rodinných dôvodov.

V tomto období už boli moje rozmery evidentné. Počas našej cesty mi viacero ľudí len tak na ulici gratulovalo k bábätku, s typickým bosniackym zvolaním – bravó! Hmotnostný prírastok bol v tomto čase 10-12 kg. V skutočnosti mi bruško neprekážalo a necítila som sa byť obmedzená. Obmedzujúce to bolo iba pri chôdzi do kopca, kde som už hmotnostný rozdiel jednoznačne cítila. Ale možno za to mohla aj moja kancelárska kondička Ďalšie obmedzenie som pociťovala pri viazaní šnúrok, napriek tomu som si ich vždy dokázala zaviazať aj sama.

Tak ako od začiatku tehotenstva (okrem pár výnimiek v 1. trimestri) som sa pred odchodom na roadtrip cítila veľmi dobre a tehotenstvo prebiehalo bez komplikácií. Občasná nevoľnosť, ktorú som pociťovala bola bežná aj keď som bola doma. Takže som to nevidela ako dôvod na to, aby sme necestovali. Lekár taktiež nemal voči nášmu roadtripu žiadne výhrady.

Vedeli sme však, že v 3. trimestri sa môže môj stav za 2 týždne zmeniť. Preto sme mali flexibilný program, žiadne striktné ciele a nič sme nemali zajednané dopredu.

Kam a na ako dlho sme sa vybrali na roadtrip?

Ako destináciu na dvojtýždňový roadtrip sme zvolili Bosnu a Hercegovinu. Chceli sme ísť maximálne do 1000 km od domova, aby sme sa vedeli relatívne rýchlo vrátiť keby sa niečo pokazilo. A jedine Bosna bola v našom blízkom okolí destinácia, ktorú sme doposiaľ nenavštívili a poskytovala dostatok programu aj na 2 týždne

Celú cestu sme však začali v Chorvátsku, ktoré bolo len takou zámienkou pre svokru, ktorá bola zásadne proti tomu aby sme niekam cestovali. Tu sme strávili asi 3 dni aj s cestou a potom sme to strhli do Bosny.

Pôvodný plán bolo ísť až do Turecka na 3 týždne. Ale pri pohľade na počet kilometrov som sama pochopila, že by to bolo skôr utrpenie ako zmysluplná dovolenka.

Len pre predstavu, celkovo sme na 14 dňovom roadtripe (4 dni Chorvátsko + 10 dní Bosna) najazdili 2555,7 kilometrov a v aute strávili 49:54 hodín. Našim nevzdialenejším bodom výletu bol Dubrovník, vzdialený od nášho domova takmer 1000 km.

Roadtrip v tehotenstve, naše OBAVY vs. REALITA

Napriek tomu, že som sa cítila úplne v poriadku tu bolo zopár obáv, ktoré nás strašili pred cestou. Realita sa však ukázala byť trochu iná

OBAVY

Z dlhých ciest autom sme sa obávali najmä vzniku opuchov. Preto sme robili časté zastávky a na každej som vybehla z auta a snažila sa rozprúdiť krv v žilách. Okrem toho som veľa pila… aby ma močový mechúr donútil zastaviť hneď na ďalšej pumpe, kde by som sa mohla opäť rozhýbať Takto som za prvý deň na ceste nachodila 3x viac krokov ako za bežný pracovný deň v kancli

Obavy som mala aj z bolesti krížov z množstva chodenia. Tá nakoniec neprišla, čo znamená, že náš program sme nastavili správne.

Obavy sme mali aj z únavy ale v skutočnosti sme zistili, že ak správne nastavíme program, tak únava, ktorú pociťujem po práci býva ďaleko väčšia

Ideme bez záložného vodiča. Práve preto sme tentokrát vybrali bližšiu destináciu aj keď bolo pôvodne v pláne Turecko.

Najväčšie obavy sme mali zo stavu ciest v Bosne a Hercegovine. Báli sme sa že bábätko utrasieme, ale v skutočnosti sme mali voči Bosne veľké predsudky lebo tam bola pred cca 27 rokmi vojna. Stav ciest bol nad očakávania veľmi dobrý a najväčšie trasenie sme zacítili keď sme po návrate prechádzali Rusovcami

Už na predchádzajúcej dovolenke v Neapole (v 6. mesiaci) sme zistili, že chodiť dolu kopcom s tehotenským bruchom je naozaj problém. Na tento problém sme našli účinnú tehotenskú pomôcku – podporný tehotenský pás

Skutočne SERIÓZNYM PROBLÉMOM bol fakt, že niečo ako tehotenské cestovné poistenie neexistuje! Teda po 26. týždni tehotenstva si všetky zdravotné úkony spojené s tehotenstvom hradí mamička sama (pokiaľ nie je v niektorej z krajín EÚ). Preto sme sa po celú dobu výletu držali v západnej časti Bosny a Hercegoviny a dúfali, že bude naozaj všetko OK.

REALITA

Najväčším problémom na roadtripe v tehotenstve bola v skutočnosti ALERGIA. Kýchala som tak silno, až som si z toho často cvrkla a dookola sme museli hľadať záchody

Veľkým problémom bol aj nedostatok tehotenského oblečenia v mojom šatníku na 2 týždne. Takže som v priebehu tripu musela mať niektoré tričká aj 2 dni po sebe aby mi vystačili na celú cestu. Navyše, s tak veľkým bruchom sa človek ľahko zadrbe pri každom jedle

Počas cesty sa ukázalo, že v serpentínach sme museli jazdiť naozaj predpisovou rýchlosťou a niekedy aj pomalšie aby mi nelietalo bruško zo strany na stranu.

Museli sme operatívne meniť program aby to bolo naozaj v kľude a pohodové, keďže nás počas cesty zastihlo aj sneženie. Celkovo sme urobili v programe 6 zmien.

Úplne nečakaným problémom sa ukázala byť nevyvážená strava. Bosniacke jedlá sú najmä o mäse a pečive, takže odporúčaná dávka 5ks ovocia a zeleniny denne nebola ani zďaleka splnená.

No v skutočnosti najhoršie na tom bolo tých 200 kíl prádla po návrate

Hneď po návrate z roadtripu sme mali kontrolu u lekára a všetko bolo v poriadku. Takže naše obavy sa našťastie nepotvrdili a realita nebola až taká krutá

Cestovné poistenie pre tehotné

Žiadne tehotenské cestovné poistenie NEEXISTUJE! Po 26. týždni tehotenstva si všetky zdravotné úkony spojené s tehotenstvom hradí mamička sama, pokiaľ nie je v niektorej z krajín EÚ. To, že mimo EÚ nemáš poistené tehotenstvo neznamená, že ta neošetria. Znamená to len, že si to budeš musieť zaplatiť sama.

Klasické cestovné poistenie však hradí všetky ostatné zdravotné úkony nesúvisiace s tehotenstvom. Takže v prípade akéhokoľvek úrazu ťa ošetria a nič neplatíš.

Čo mi najviac pomohlo prežiť hodiny v aute počas tehotenstva?

1) Cvičenie jogy

Už pred odchodom som pravidelne cvičila tehotenskú jogu (vďakabohu za youtube). Takže som si pred odchodom osvojila množstvo cvikov, ktoré som si vedela zacvičiť vždy počas prestávky podľa vlastnej potreby. Snažila som sa takto predísť najmä opuchom a bolestiam v krížoch. Za jazdy v aute som tiež využila čas a cvičila panvové dno.

2) Časté prestávky

Približne každú hodinu a pól sme si spravili prestávku aby som vedela rozprúdiť krv. Vždy som nachodila aspoň 1000 krokov aj keď to bolo do istej miery dosť násilné. Šofér si medzitým tiež oddýchol, lebo ja som vtedy už nejazdila pre svoje psychické zdravie

3) Dobré čítanie

Pri dlhej ceste som sa až moc sústredila na bábätko v brušku a vnímala jeho pohyby. Čítanie mi pomohlo prestať sa tak chorobne sústrediť na bábätko. Ako budúca mamička môžem odporúčiť tieto dve knižky:

• Psychológia pre milujúcich rodičov – určená najmä pre novopečených rodičov rodičov, ktorá ich usmerní počas ich prvého roku s bábätkom
• Klub nerozbitných detí – všeobecne o výchove detí aby sa nestratili v dnešnej modernej dobe

Počas roadtripu som pravidelne dopĺňala minerály, najmä horčík a vápnik. Tu môžem len predpokladať, že to malo na moje telo priaznivý účinok.

Ako sme sa pripravili na cestu a čomu sme sa vyhýbali?

Naša príprava spočívala v tom, že sme nič neplánovali striktne. Itinerár sme mali úplne flexibilný, čo sa nám aj osvedčilo, lebo celkovo sme realizovali až 6 operatívnych zmien. Pre tentokrát sme sa vyhli veľkej turistike. Pôvodne sme mali v pláne aj nejaké horské oblasti a ľahkú prechádzkovú turistiku ale kvôli počasiu sme ju nakoniec aj tak nedali.

Nespevneným horským cestám a skratkám, ktoré ponúkala navigácia, sme sa vyhli úplne aby sme predišli natriasaniu. Držali sme sa hlavných ťahov. Rovnako sme z itinerára vylúčili “negatívne miesta“ akými je napr. Srebrenica. Zamerali sme sa skôr na mestá, pamiatky, históriu, ľahko dostupné ciele v prírode a gastronómiu

Výhodou cestovania autom je, že sa môžeš kedykoľvek rozhodnúť, že to balíš a ideš domov. Alebo, že si dávaš pauzu a ostávaš celý deň odpočívať na ubytovaní.

Aj keď pri väčšine roadtripov spíme v aute, tak tentokrát sme sa vyhli aj tomu. Pre klasické ubytovanie sme sa rozhodli hlavne kvôli chladným aprílovým nociam.

Okrem toho sme sa na dlhú cestu autom v tehotenstve vyzbrojili tehotenskými pomôckami, pri ktorých som sa naozaj mohla spoľahnúť že mi pomôžu

Tehotenské pomôcky do auta aj na cestovanie

1) Bezpečnostný pás do auta pre tehotné

Tehotenský bezpečnostný pás do auta je podložka, do ktorej sa upne bezpečnostný pás tak aby viedol mimo bruško a v prípade nárazu tak neublížil bábätku.

2) Tehotenský bedrový pás

Hlavne pri chôdzi dolu kopcom som cítila ako výrazne ma ťahá bruško nadol. S tým sa spájala bolesť. Podporný bedrový pás mi dokázal spevniť bruško a tým ju eliminovať.

Je pravdou, že bábätko bolo v tomto momente stlačené a keď som spočiatku nevedela odhadnúť správnu mieru stiahnutia, tak mi to dávalo jasne najavo. Neskôr som sa ho naučili správne nastaviť podľa aktuálnej potreby (polohy plodu, veľkosti bábätka, obsahu žalúdka, plnosti močového mechúra,… aktuálnej polohy Venuše a výšky manželových ponožiek… proste vždy mi vyhovovala iná miera stiahnutia).

3) Bočná opierka hlavy do auta

Bočná opierka sa montuje na opierku hlavy ako bočná opora aby si spolujazdec mohol pri únave oprieť hlavu, resp. aby mu neodkvecávala hlavička do strany. Je to super na dlhé cesty a najmä v tehotenstve keď treba využiť každý voľný moment na oddych a regeneráciu

4) Tehotenský vankúš

Tehotenský vankúš je obrovský a tak sa väčšina z vás možno zamýšľa nad tým či ho naozaj treba so sebou trepať na dovolenku. Toto je vec, ktorú si každá tehuľka musí zvážiť sama, lebo len ty vieš do akej miery ho potrebuješ a či náhodou v spánku nepridlavíš svoje bábätko.

V čom bol roadtrip v tehotenstve iný oproti bežnému roadtripu?

V podstate iba v dvoch veciach. A to, že na všetko sme si museli dopriať viacej času, ísť v pomalšom tempe a upustiť z nárokov na to kam všade sa dostaneme.

Pozitívum tohto rozdielu bol taký, že ľudia nás všade pustili bez problémov a dávali nám prednosť. Poväčšine sa na nás usmievali alebo gratulovali spomínaným “bravó!“ A tiež boli veľmi nápomocný, napr. predavač v obchode vytiahol z úplného spodu tie najkrajšie banány len preto aby bábätko malo ten najlepší tovar, ktorý pre neho vybrala maminka

Okrem toho sme denne nachodili niečo medzi 8-10 km pešo. Bežne však nachodíme viac, niečo medzi 10-13 km. Omnoho viac sme aj vysedávali v podnikoch

Ako na roadtrip reagovalo bábätko v brušku?

V 3. trimestri je bábätko v brušku už dosť veľké, a vie ti dať jednoznačne vedieť, že sa mu niečo nepáči.

Či sa bábätko hýbalo v brušku viac? Ťažko povedať lebo som mu venovala ďaleko viac pozornosti ako v iné dni, takže som ho aj viac cítila. Ale keď som na pár hodín v aute zobrala do rúk knihu tak som opäť zabudla, že vôbec nejaké bruško mám. Takže som ho cítila viac skôr preto, že som mu venovala viac pozornosti.

Ak sme zažívali čo len trošku adrenalínu alebo vzrušenia tak náš malý Bubík to cítil a kopkal, prípadne sa vrtel v brušku (nikdy to však nebolo bolestivé kopanie!) Platilo to ale aj v prípade môjho nadšenia, ktoré som pociťovala napríklad keď sme prechádzali po schátranej olympijskej bobovej dráhe nad Sarajevom

Jediný prípad kedy som cítila, že to nie je úplne v pohode a keď sa hýbalo viac ako je zvyčajné bolo, keď som manželovi dovolila aby si užíval serpentíny a išiel v nich rýchlejšie. Vtedy som doslova cítila ako v brušku lieta zo strany na stranu. Potom som už manžela striktne napomínala aby jazdil pomalšie a nie tak prudko do zákrut.

Okrem toho však bolo všetko v poriadku. Pravidelné ranné a večerné kopkanie, ktoré bolo bežné aj pred cestou, ostalo zachované

Ako som sa cítila počas roadtripu a po ňom?

Hneď po návrate z roadtripu sme mali kontrolu u gynekológa a všetko bolo v poriadku. Ja som sa cítila veľmi dobre počas celého výletu až na jeden večer kedy ma pichalo pod rebrami (potom ako som nechala manžela užívať si serpentíny).

Jediné čo mi na tomto výlete vadilo bolo, že v Bosne sa nepredávajú absolútne žiadne čokoládové jogurty (iba pudingy) a že zelenina v bosnianskej kuchyni sa vyskytuje len veľmi zriedkavo

Užili sme si dovolenku aj s takýmito obmedzeniami?

Jednoznačne áno! Už na začiatku som spomínala, že som sa necítila byť obmedzená. Navyše manžel bol spokojný lebo sme išli v ďaleko pokojnejšom tempe ako keď sme cestovali zvyčajne

Ale v 8. mesiaci sa moje parametre výrazne zmenili a na takúto cestu by som sa už nevydala.

Rady pred roadtripom a cestovaním v tehotenstve

Toto bolo moje prvé tehotenstvo a popravde, nejdem sa tváriť, že o tehotenstve niečo viem. Práve naopak, viem o ňom poriadne hovno… akurát to čo si prečítam na MAMA a JA

Jediné čo ti viem poradiť je, že ty sama vieš ako sa cítiš a na čo máš. A nie tvoja matka, svokra, sestra, švagriná, kamarátka či nebodaj iná osoba, ktorá nemá ani len podobnú DNA ako ty. Rozhodnutie či pôjdeš je len na teba (aj tak sme všetky tvrdohlavé a vždy si urobíme podľa seba).

Samozrejme, komplikácie sa môžu vyskytnúť vždy ale aj na Slovensku a aj keď si doma či na pracovisku. Len pre zaujímavosť, drvivá väčšina žien naozaj rodí v intervale 38.-42. týždňa tehotenstva. Iba 4% žien rodia v stanovenom termíne. A takmer polovica mamičiek rodí až po termíne. Presné čísla sa mi samozrejme nepodarilo dohľadať

Hystéria rodinných príslušníkov okolo toho, že v 7. mesiaci môžeš hocikedy začať rodiť je úplne neopodstatnená, pokiaľ tam nie sú nejaké indikácie. A popravde, po skúsenostiach zo slovenskej nemocnice, by som sa nabudúce rozhodla rodiť už radšej v zahraničí! Niekde v rámci EÚ, kde to v konečnom dôsledku preplatí zdravotná poisťovňa.

Ostatné rady platia aj mimo cestovania:

• maj pri sebe tehotenskú knižku (tá je iba v slovenčine takže neviem či tomu budú lekári v zahraničí rozumieť)
• pi veľa vody
• maj pestrú stravu
• hýb sa ale dostatočne oddychuj a nepresiľuj sa

Tehotenstvo nie je choroba a cestovať v tehotenstve sa rozhodne dá. Ale len ty sama musíš vedieť čo zvládneš a čo už nie. Pri cestovaní v tehotenstve si daj hlavne na všetko dostatok času a neponáhľaj sa. Aj tak si každá urobíme podľa seba Nezabudni, že väčšina tých miest, ktoré chceš navštíviť bude existovať aj neskôr, keď už budeš mať väčšie deti a opäť sa odvážiš na cesty

The post Roadtrip v 3. trimestri tehotenstva? Dá sa to? appeared first on TripLovers.