Šoférovať v Albánsku je tak trochu adrenalínový zážitok, pri ktorom si človek uvedomí, že jeho slovná zásoba nadávok je strašne úzka 😀 Porušenie akéhokoľvek dopravného pravidla, ktoré ťa napadne je v Albánsku úplne bežná vec. Hlavne to treba predýchať a byť neustále v strehu 😉 V tomto článku sa nebudeme venovať len šoférovaniu ale aj stavu a kvalite ciest v Albánsku, dopravnému značeniu a množstvu iného 😉
Obsah:
- Je šoférovanie v Albánsku bezpečné?
- Diaľnice a cestné poplatky v Albánsku
- Dopravné značenie v Albánsku
- Rýchlostné limity v Albánsku
- Cesty v Albánsku
- Správanie sa albánskych vodičov
- Zvieratá na albánskych cestách
- Policajti, doklady a alkohol v krvi
- Cyklisti a cyklochodníky
- Parkovanie v Albánsku
- Tankovanie a benzínové pumpy
Je šoférovanie v Albánsku bezpečné?
Na túto otázku ťažko odpovedať, lebo každý chápe pod pojmom bezpečné niečo inšie. My sme do Albánska cestovali s úplne novým autom. Takže pre nás “nebezpečné“ znamenalo už doniesť si domov obité a poškriabané auto. Cestovať s novým autom do Albánska je inak hlúposť, ale kvôli pandémii sme veľa možností kam vyraziť na roadtrip ani nemali.
Šoférovanie v Albánsku je škola aj pre skúseného vodiča. Treba byť maximálne v strehu a to neustále, lebo po cestách často pobehovali zvieratá a jazdenie domácich vie byť nevyspytateľné. Výslovne nič nebezpečné sa nám nestalo, okrem toho, že sem-tam niekto vletel do ‘kruháča’, alebo si to šinul v ideálnej stope v zákrute. Pre vodiča je šoférovanie v Albánsku, ale aj na Balkáne všeobecne, veľmi vyčerpávajúce. Šoférovaniu v noci sme sa úplne vyhli, najmä kvôli zvieratám, výtlkom a predmetom na cestách.
Na záver roadtripu sme si z Albánska doniesli jeden plytký škrabanec od konárov pri ceste a defekt, ktorý sme si vyrobili sami, keď sme liezli tam kam sme nemali. No lepšie ti objasníme všetky súvislosti keď si prečítaš celý článok 😉
Diaľnice a cestné poplatky v Albánsku
V Albánsku je extrémne málo kilometrov diaľnic, čo z tejto krajiny robí neatraktívnu dovolenkovú destináciu pre rodiny s deťmi, ktoré uprednostňujú rýchlosť presunu pred samotnou destináciou. Tých pár úsekov diaľnic v okolí hlavného mesta, ktoré sú v Albánsku vybudované sú v dobrej kvalite. Dá sa ísť po nich naozaj rýchlo bez toho aby to bolo cítiť alebo počuť.
Poplatky za diaľnice sa vyberajú iba na diaľnici A1, ktorá vedie z Tirany k hraniciam s Kosovom. Úsek má 128 km a poplatok sa vyberá formou mýta vo výške 5€. Dá sa platiť v hotovosti aj kartou. Ostatné diaľnice v Albánsku sú zatiaľ bezplatné (2021), ale je ich tak málo, že by si človek radšej priplatil a viezol sa rýchlejšie 😛
Na albánskych diaľniciach sa môžeš stretnúť s cyklistami aj predavačmi ovocia a zeleniny. Spoznáš ich tak že majú slnečník 😉
Dopravné značenie v Albánsku
Albánsko by sa dalo nazvať krajinou slepých zákrut (kde si to domáci radi režú v ideálnej stope) a neprehľadných križovatiek. Križovatky sú často neznačené, zarastené trávou a všeobecne je po krajine osadených strašne málo dopravných značiek. Aj vodorovné dopravné značenie je veľmi biedne. Miestami zošúchané a niekde až úplne chýbajúce.
Dopravná značka STOP býva osobitne vytočená do strany, takže nevieš koho sa týka. Stretli sme sa aj so semaformi, ktoré mali len červenú a zelenú farbu. A ak je na albánskych cestách niečo pozitívne, tak to, že pri nich nestojí toľko billboardov 😀
Rýchlostné limity v Albánsku
Rýchlostné obmedzenia v Albánsku sú nasledovné:
- obec – 40 km/h
- medzimesto – 90 km/h
- diaľnica – 110 km/h
Tie nižšie rýchlosti asi preto, že tu majú prirodzené spomaľovače – diery v ceste 😉 Napriek tomu Albánci jazdia v obci väčšinou 60 km/h a ak sa dá, tak na medzimestských cestách 100 km/h.
Cesty v Albánsku
Pre zanedbateľné množstvo diaľnic sme na našom road tripe Albánskom strávili vyše 95% času na starých cestách. Albánske cesty by sa dali pomenovať ako:
- kľukaté – tempomat je tu úplná zbytočnosť, najmä na pobreží
- pomalé – prejsť 140 km nám trvalo celý deň
- zdĺhavé a vyčerpávajúce – vodič musí byť neustále v strehu
- úzke – s úzkymi cestami, akoby len pre jedno auto, sme sa stretli najmä v odľahlejších oblastiach a keď išlo niečo oproti museli obaja spomaliť a vyjsť na krajnicu (ak to dovolili obrubníky)
- krásne – čo sa týka výhľadov na svoje si prídu najmä motorkári
- miestami deravé – často sa nám stávalo, že cesta bola v pohode a zrazu prišlo úplne deravých 10 metrov a bolo nutné okamžite dupnúť na brzdu.
Highlightom bolo keď sme odbočili na cestu ku kláštoru v Kakome, kde sa tesne pred našim prejazdom asi niekto “učil pracovať s frézou.“ Akoby si povedali: „Chalani, na tú cestu nikto nechodí, choďte sa tam naučiť ako sa robí s frézou.“
Najhoršie cesty v južnom Albánsku
Ak chceš v Albánsku spraviť okruh, zlým a úzkym cestám sa veľmi nevyhneš. My sme sa potrebovali pretraverzovať z Përmetu do Korçë a práve tu sme zažili tú najhoršiu cestu. Medzi obcami Çarçovë – Liskovik sme šli severnou cestou (tankodromom) ako nás poslala navigácia, ale to bola obrovská chyba. Lebo existuje aj o niekoľko kilometrov dlhšia južnejšia trasa, ktorá vedie okolo gréckych hraníc. Drvivú časť tejto cesty sme šli na 1-ke až 2-ke.
Od Liskoviku po Ersekë je tá cesta na striedačku dobrá až veľmi zlá (viac zlá ako dobrá). A po celej dĺžke sa nenachádzajú žiadne reštaurácie ani pumpy, takže treba mať natankované!
V južnom Albánsku sme sa s našim ‘nízkopodvozkovým’ autom nedostali na dve celkom cool miesta:
- k vodopádu Sotria – kam sme šli veľmi odhodlane ale po 4 kilometroch necesty nás zastavilo brodenie,
- do kaňonu Osume – kam sme sa ani neodhodlali, lebo sme vedeli žeby sme nakoniec potrebovali pomoc, odťah alebo by sme si minimálne zničili úplne nové auto.
Autá, ktoré pamätajú Juhosláviu
Albánsko je známe svojou záľubou k vozidlu značky Mercedes Benz. Jeho hlavnou výhodou bola vraj pevnosť podvozku, ktorý odolával aj albánskym cestám. Ešte dnes a asi ešte dlho budeš v Albánsku stretávať staré mercedesy na ktorých sa vozia celé generácie. Okrem starých mercedesov náš prekvapil celkom obnovený vozový park. To však neznamená, že na albánskych cestách nestretneš oslíka s vozom 😉
Farebné autá v Albánsku takmer vôbec nemajú. Prevažuje čierna, biela a strieborná farba, takže s našim modrým sme tu svietili 🙂
Správanie sa albánskych vodičov
Porušenie akéhokoľvek dopravného pravidlá, ktoré ťa napadne je v Albánsku úplne bežná vec. Sú však veci, ktoré sú tolerovateľné a naopak veci, ktoré sú nebezpečné. Medzi tie tolerovateľné patrí, že trúbia aj keď tak nepomôžu situácii, že obiehajú cez retardér (tzv. ‘na Rumuna’) a že svoju jazdu zásadne neprispôsobujú stavu vozovky.
To, že albánsky vodiči sú nedisciplinovaní a bezohľadní asi nikoho neprekvapí. Ale očividne to zachádza tak ďaleko, že pri ceste je strašne veľa pomníčkov. Najväčšie neduhy albánskych vodičov sú:
- jazdenie v ideálnej stope aj v slepých zákrutách
- obiehanie v zákrute, veď pred sebou žiadne auto nevidí
- nepoužívanie smeroviek
- vytláčanie iných áut bez signálu
- otáčanie sa do protismeru na hlavnej – nazvali sme to U-turn ‘na Albánca’ a tento názov dodnes používame 😀
- nepochopenie myšlienky kruhového objazdu, alebo akoby hrali hru, kto sa dostane z ‘kruháču’ prvý von (vletia naň akoby boli na hlavnej, a potom z vnútorného pruhu kolmo križujú cestu aby vyšli von)
- považujú sa za tých čo majú vždy prednosť
- a určite by sa dalo pokračovať…
Napriek tomu sa vedia zachovať aj pekne a keď niečo zavadzia v ceste (balvan, prevrátené auto,…) tak sa postavia sa do role dopravného policajta a pomáhajú usmerňovať dopravu 🙂
Zvieratá na albánskych cestách
V Albánsku ťa čaká na cestách celý zverimex 😀 Vážne! Od korytnačiek cez oslíky, kone po túlavé psy, ale aj celé stáda oviec, či kôz kvôli ktorým musí zastaviť celá premávka sú každodennou súčasťou cestovania po albánskom vidieku. Kone a mulice s vozmi na ceste sú tiež samozrejmosťou. Vtedy si človek uvedomí, že tie staré mercedesy vlastne nie sú pre túto krajinu také zaostalé 😀
V Albánsku je bežné vidieť na cestách prázdne panciere od mŕtvych korytnačiek, ktorým vodiči nestihli uhnúť 🙁
Policajti, doklady a alkohol v krvi
Všeobecne sme mali pocit, že dopravných policajtov v Albánsku je akosi primálo (nieže by nám chýbali). Navyše domáci po sebe blikajú keď ich vidia, takže vám dávajú jasný signál že treba spomaliť.
My sme sa dostali do kontaktu s políciou iba raz a to keď nás navigácia poslala do protismeru. Hneď sme to odstavili a v angličtine vysvetlili našu situáciu postaršiemu policajtovi, ktorý už na prvý pohľad vyzeral, že sa nechce hádať. Ten však po anglicky nevedel ani zaťať a tak nám ukázal, že nám zastaví dopravu, aby sme sa mohli bezpečne otočiť. Ďakujeme 😀
Okrem toho nás dôsledne skontrolovali colní policajti na macedónsko-albánskych hraniciach. Pýtali sa čo máme v tej 20 litrovej bandaske. Mysleli si, že prevážame destiláty, tak si chceli aspoň privoňať 😀 Bola tam len voda na sprchovanie. Inak boli hraničné priechody medzi Albánskom a Macedónskom odbavené hneď, bez žiadnych čakaní, na severe aj na juhu Ohridského jazera.
Pri vstupe do krajiny treba predložiť platné medzinárodné poistenie motorových vozidiel – tzv. zelenú kartu. Medzinárodný vodičský preukaz si od nás nepýtali, ale určite ho treba mať v prípade akejkoľvek kolízie.
Vo väčšine krajín Balkánu je povolené mať nejaké tie stopy alkoholu v krvi, Albánsko je však výnimkou! Šoférovanie pod vplyvom alkoholu je v Albánsku zakázané.
Cyklisti a cyklochodníky
Z našich skúseností sme nadobudli dojem, že Albánci majú cyklistiku radi. Ale aj tu jazdia tak akoby sa ich pravidlá cestnej premávky vôbec netýkali. Preto sa nenechaj prekvapiť cyklistom na kruháči v protismere, či ako schádza z križovatky na chodník aby mohol prejsť na zelenú pre chodcov a opäť vyliezť na cestu. Ale to robia aj cyklisti na Slovensku (česť výnimkám).
Čo nás prekvapilo sú cyklochodníky, aj keď netušíme aká dlhá je ich sieť. Veľmi peknú cyklocestu sme videli v Tirane, kam už bohužiaľ došiel aj trend s elektrokolobežkami 😀 Cyklochodník vedú aj popri mori vo Vlorë, kde má jeho využívanie naozaj potenciál 😉
Parkovanie v Albánsku
V rámci albánskych veľkých miest bolo našim cieľom vždy nájsť čo najjednoduchšie parkovanie v centre (kľudne platené) a nemotať sa ulicami veľkomiest kde je hustá premávka alebo úzke uličky. Ideálne dnu aj von z mesta po nejakej radiále. Rovnako sme vždy hľadali ubytovanie s parkingom, aby sme si to uľahčili a až tak sme sa nemuseli báť o auto.
Vo veľkých mestách bol problém nájsť bezplatné parkovanie, lebo všetci majú autá, ich hlavný majetok, ktorým sa môžu ukázať. Ak sme sa zmierili s tým, že budeme za parkovanie platiť, tak to problém nebol. Vo väčšine miest je parkovanie v centre platené aj pri pozdĺžnom státí pri ceste.
Mimo veľkých miest sú pri rôznych zaujímavostiach a pamiatkach vybudované aspoň malé parkoviská. Nie vždy asfaltové, ale zato rovné a prístupné.
Veľmi rýchlo po príchode do Albánska sme zistili, že albánskym národným športom je blokovanie zaparkovaných áut. A to aj na parkovisku, ale hlavne pri pozdĺžnom parkovaní pri hlavnej ceste, kde si Albánci majú vo zvyku odstaviť auto v jazdnom pruhu a ísť si riešiť osobné záležitosti.
Len pre predstavu, parkovné v centre Tirany nás vyšlo 150 LEK (1,20 €) na hodinu čo bolo naše najdrahšie parkovné v krajine.
Tankovanie a benzínové pumpy
Fenoménom Albánska je množstvo a rozloženie benzínových púmp k pomeru veľkosti krajiny. Natankovať si môžeš pomaly v každej druhej dedine, kde sú na jednu prípojku s pohonnými hmotami pripojené 3, 4 aj 5 benzínových púmp naraz. Maximum sme videli 8 benzíniek na jednom mieste (big biznis bro) 😀 A potom sú oblasti kde nie sú absolútne žiadne benzínové pumpy, ako napríklad na albánsko-gréckych hraniciach a na juhu krajiny.
Na pumpách často stojí obsluha, ktorá ti natankuje ale musíš im povedať za koľko. Treba sa však dopredu opýtať či sa dá platiť kartou! Nie je to samozrejmosť. Čo nás zarazilo je, že benzín nebol na balkánske pomery lacnejší, ale jeho cena bola približne taká ako na Slovensku. WC býva často v hroznom stave.
Rovnako ako benzínky na každom rohu, sú aj ručne autoumyvárne. Umývanie auta v Albánsku funguje tak, že auto ti dajú do parády miestni ‘umývači’, ktorí ho opláchnu vodou, nastriekajú naň saponát, handrou sa pretrie a na záver sa všetká špina ‘owapkuje’. Napenená voda samozrejme odteká trativodom kamsi do prírody. Bežné samoobslužné autoumyvárne si v Albánsku veľmi nepamätám. Cena takéhoto umytia auta je okolo 400 LEK (3,20 €), ale umyli ho naozaj starostlivo 🙂
Šoférovať v Albánsku je náročné, no je to súčasť autentickosti tejto krajiny 🙂 Cesty, s ktorými sa tu stretneš sú od katastrofálnych po veľmi dobré, no cítiť, že táto krajina vie, že ak nebude investovať do rozvoja infraštruktúry, tak príde o svoj turistický potenciál. A tak sa k tomu aj stavia. Ale zatiaľ je len na začiatku veľmi dlhej cesty 🙂
3 thoughts to “Ako sa šoféruje na Balkáne – Albánsko”