Neznáma a neprebádaná Litva ponúka dovolenku, kde sa nebudete tlačiť s turistami, dokonca ani pri tých najznámejších miestach. Dovolenku plnú pokoja a prírodnej krásy. V tomto článku ti predstavíme 10 miest v Litve ktoré stojí za to navštíviť!

10 miest v Litve ktoré stojí za to navštíviť

Čo vidieť v Litve? Litva nie je bežná dovolenková destinácia a na túto otázku nepozná odpoveď hocikto. Málokto si ju vyberie na spoznávanie. Avšak má to výhody, lebo v tejto krajine sa naozaj s turistami tlačiť nebudeš ani pri tých najznámejších a najkrajších miestach v Litve.

1) Piesočné duny na polostrove Kuršská kosa a mestečko Nida

Piesočným polostrov Kuršská kosa sa tiahne v tvare úzkej, mierne ohnutej dúhy z Kaliningradskej oblasti do Litvy a oddeľuje Kuršský záliv od Baltského mora. Polostrov je široký v niektorých miestach len 400 metrov. Na jeho území sa nachádza národný park Kuršská kosa, alebo aj Curonian split. Pozdĺž celej Kuršskej kosy sa dvíha rad piesočných dún s výškou do 70 metrov. Väčšina územia je pokrytá borovicovými lesmi.

Turisti, ktorí Litva navštívili, sa v drvivej väčšine zhodnú, že tým najkrajším miestom v Litve sú práve tieto piesočné duny a rozprávkovo upravené mestečko Nida, s drevenými domčekmi v rôznych sviežich farbách

Z mestečka Nida vedie cez typický severský les plný machov, lišajníkov a ihličnanov, náučný chodník ku piesočným dunám. Tento chodník poskytuje pravdepodobne tie najkrajšie prírodné scenérie aké môžeš na Pobaltí nájsť. Všetko je prehľadne značené a upravené, takže sa tu ľahko zorientuješ

2) Kryžių kalnas (Hora krížov)

Mohlo by sa zdať, že Hora krížov je len umelo vybudovaným pútnickým miestom pre kresťanov. Čiastočne je to pravda, ale súčasne je aj symbolom odporu Litovcov voči okupačnému sovietskemu režimu.

Prvé kríže boli na pahorku osadené v prvej polovici 19. storočia na pamiatku obetí poľského novembrového povstania z roku 1831, ktoré tam boli pochované. Následne kríže pribudli s ďalšími obeťami pochovaný mi po januárovom povstaní z roku 1863.

Začiatkom 20. storočia bolo na mieste len okolo 100 krížov. Ich počet sa postupne zvyšoval s pribúdajúcim množstvom pútnikov. Sovietsky zväz, ktorého súčasťou bola aj Litva, sa niekoľkokrát pokúsil toto miesto, ako nežiaduci náboženský a národný symbol Litvy, zlikvidovať hrubou silou – buldozérmi. Avšak miestny ich znova postavili.

Dves tu stojí nespočetné množstvo krížov, najrôznejších materiálov, z celého sveta. Odhady hovoria, že ich je tu okolo 55 000, ale neberúc do úvahy malé, menšie, najmenšie kríže a ružence. Pri štatistikách by sa mohlo zdať, že toto miesto je obrovské, no Hora krížov je v skutočnosti veľmi kompaktná. Na veľkých krížoch visia menšie, a na nich menšie a ešte menšie. Ale ani veľkosť nič neuberá na jedinečnosti tohto úžasného miesta

3) Trakai

Tehličkový hrad na jazere Galvės je najfotogenickejším miestom v Litve. História hradu siaha do 13. storočia, kedy sa križiaci rádu nemeckých rytierov snažili ovládnuť územie dnešnej Litvy. Litovské knieža Gediminas si v roku 1321 zvolil túto jazernú oblasť na stavbu hradu a preniesol sem svoje sídlo z Kernavė, vtedajšieho hlavného centra Litvy. Krátko na to knieža Gediminas založil ďalší hrad a nové hlavné mesto Vilnius. Na Trakai sa už nevrátil.

Trakajský hrad bol začiatkom 15. storočia prestavaný na obytnú rezidenciu litovských panovníkov. Rýchlo však začal stracať na význame. V 18. storočí sa z hradu stalo väzenie a nakoniec bol zrúcaný a zachovali sa len zvyšky veží a hradieb.

Dnes je možné hrad navštíviť, plaviť sa po jazere alebo len pozerať na jeho panorámu s pečenými taštičkami Kibinai v ústach.

4) Vilnius

Litovská povesť o založení Vilniusu hovorí, že mesto bolo založené potom, ako sa vládnucemu kniežaťu Gediminasovi vyjavil veštecký sen o železnom vlkovi, ktorý stojí na kopci. Keď požiadal kňaza o vysvetlenie, dozvedel sa, že musí postaviť hrad a veľké mesto na vrchole kopca.

A tak dal postaviť Gediminasov hrad, najvýznamnejšiu pamiatku Vilniusu. Litovci nazývajú Vilnius aj mestom baroka. Množstvo stavieb sa tu nachádza z tohto obdobia.

Dnes je Vilnius najväčším a zároveň hlavným mestom Litvy. Vyše dve tretiny obyvateľov tvoria Litovci. Tento údaj by však nebol zaujímavý, keby do konca druhej svetovej vojny neboli len malou minoritou v meste.

V medzivojnovom období, keď mesto patrilo Poľsku, tvorili Litovci iba 0,8 % obyvateľov mesta. A v čase cárskeho Ruska iba 2 %. V týchto časoch mestu dominovalo obyvateľstvo poľského a židovského pôvodu.

5) Väznica Lukiškės

Samotné hlavné mesto Litvy ponúka ešte jednu špecialitu, a ňou je možnosť návštevy už bývalej väznice Lukiškės.

Väznica Lukiškės sa používala ešte v roku 2019 a už v tom čase tu prebiehali prvé prehliadky súbežne s bežným fungovaním väznice. Po tomto roku boli všetci väzni rozmiestnený do nápravných zariadení po celej krajine. Dnes už v Litve žiadne väzenie v pravom slova zmysle neexistuje. Bola to jediná väznica v Litve a to z toho dôvodu, že za čias ZSSR bola dimenzovaná aj pre potreby okolitých krajín.

Na začiatku išlo iba o úradnú stanicu kde trestancov triedil prípadne si odpykávali len krátke tresty. No táto stanica nepostačovala a kvôli výstavbe novej bola tá pôvodná zbúraná. Nová a výrazne väčšia väznica sa realizovala na začiatku 20. storočia a na svoju dobu ponúkala veľmi nadčasové a moderné riešenia.

Počas prehliadky väzenia sa dozvieš kopec zaujímavostí o fungovaní väzenského systému, ale aj čo to zo života väzňov a dozorcov. Celá prehliadka začína procesom prijímania do väzenia, pokračuje do svätýň, väzenských cel, spŕch, návštevných miestností, dielni a ostnatého oplotenia so psami. Celá prehliadka je vedená interaktívnou formou.

V dnešnej dobe je väzenie využívané ako alternatívny priestor s ateliérmi, múzeom, barom a koncertnými priestormi. Aktuálne má prenájomca zmluvu do roku 2023. V priebehu toho sa dá väznica navštíviť, potom sa uvidí lebo domácim sa to veľmi nepáči. Nechcú mať v centre mesta väznicu a všeobecne stavbu evokujúcu niečo negatívne. Preto obyvatelia Vilniusu chcú dať väznicu Lukiškės zbúrať a urobiť tam niečo nové.

6) Národný park Dzūkios

Národný park Dzūkios je najväčším národným parkom v Litve. Bol založený len v roku 1991 s najhlavnejším cieľom chrániť borovicové lesy. Tie tvoria viac než 90% rozlohy parku.

Nás tento národný park oslovil najmä borovicami vysadenými do radov a machovým kobercom, ktorý pôsobí ako prírodná deka Výhľad na borovicové lesy až za horizont sa dá zažiť z rozhľadne v mestečku Merkiné. V mestečku sa nachádza aj mohyla Merkinės piliakalnis zo 14. storočia. Na nej sa kedysi nachádzal drevený hrad z obranného systému Nemuno. Na vrchole mohyly je osadená už iba vlajka.

7) Gruto parkas

Cieľom expozície Gruto Parkas je poskytnúť návštevníkom príležitosť vidieť skutočnú sovietsku ideológiu, ktorá dlhé desaťročia potláčala litovský národ. Exponáty svedčia o praktikách sovietskej politiky s využitím vo všetkých smeroch. Najmä tých umeleckých.

Avšak vedenie parku si nedalo záležať na popisoch exponátov. Preto bol pre nás Grūto parkas len niečo ako park výstavy sochárskeho umenia z čias socializmu, kde si staršia generácia môže zaspomínať. Najmä na to dobré ako kvas, pionierske tábory, pobyt v prírode a hlavne staré dobré kovové preliezky, pri ktorých výške sa dnes zapotáca nejedna mamička

8) Litovský Stred Európy

O polohu geografického stredu Európy vedú dlhé desaťročia diskusie a spory. Hlavným problémom je stanovenie presných hraníc starého kontinentu vrátane začlenených priľahlých ostrovov, berúc alebo neberúc do úvahy nadmorskú výšku či objem hôr. Presné určenie tohto centra závisí od použitej metódy, ktorou je najčastejšie použitie ťažiska.

Mnohé krajiny, východnej a strednej Európy, vrátane Slovenska, deklarujú stredy Európy na svojom území. Prvé meranie vykonal v roku 1775 poľský astronóm Szymon Antoni Sobiekrajski a označil ako stred Európy mestečko Suchowola v severovýchodnom Poľsku. Neskôr pribudli stredy Európy aj na Slovensku, na Ukrajine, v Nemecku, Rakúsku, Česku, Bielorusku, Estónsku a Litve.

Stred Európy v Litve počítali nejakí Francúzi, ktorí brali do úvahy aj Kanárske ostrovy, Azorské ostrovy, Island, Špicbergy a pohorie Ural. Celkovo je litovský stred Európy považovaný za najprijatelnejší pre odborníkov, zaoberajúcich sa touto problematikou.

9) Národný park Aukštaitija

Národný park Aukštaitija bol založený v roku 1974 a je najstarším národným parkom v Litve. Rovnako ako národný park Dzūkios, aj tento v drvivej väčšine pokrývajú borovicové lesy. Zaujímavosťou je, že niektoré borovice dosahujú vek 200 rokov.

Za nádhernými borovicovými lesmi sa ukrýva 126 jazier. Mnohé z nich sú prepojené riečkami a potokmi a sú ideálne na vodnú turistiku. Jazerá pokrývajú 15,5 % parku. Najzaujímavejším je jazero Baluošas, z ktorého vytŕča sedem ostrovov, pričom jeden z nich má vlastné malé jazero. Národný park Aukštaitija je jedno z tých najpokojnejších miest aké sme v Litve objavili

10) Lithuanian Folk open air museum

Návšteva Pobaltia sa nezaobíde bez prechádzky open air múzeom, teda skanzenom. Ten najväčší a najkrajší litovský skanzen sa nachádza za mestom Kaunas. Je dokonca jedným z najväčších skanzenov pod holým nebom v Európe.

V open air múzeu sa nachádza takmer desiatka dediniek, každá odzrkadľujúca jedinečnosť konkrétneho litovského regiónu. Vo vnútri domčekov ale aj veterných mlynov sa nachádzajú rôzne expozície, typické pre skanzeny. Popisky k exponátom sú žiaľ iba v litovčine.

Ak sa chystáš na Pobaltie, inšpiruj sa našími cestami po Litve a spoznaj ju ešte trochu viac: Kam vo Vilniuse a tipy na netradičné výlety v okolí

A na záver, odporúčame Litvu aj ochutnať! Zaujímavé tipy na ešte zaujímavejšie jedlá nájdeš na: To málo čo sme v Litve stihli ochutnať

The post Neprebádaná Litva. Toto je 10 miest, ktoré stojí za to navštíviť! appeared first on TripLovers.

Naša tretia európska honeymoon cesta v poradí, sa opäť niesla vo vagabundskom štýle. Vyše 2 týždne sme sa motkali Pobaltím a to hlavne Litvou a severným Poľskom. Tento trip bol úplne iný ako všetky doterajšie. Výrazne pokojnejší a pomalší s minimom pamiatok. Viac o kempovaní pri jazerách a drobných zážitkoch ako o cestovaní

Obsah:

• Prechod cez POĽSKO s malými zastávkami
  • Czestochowa
  • Varšava
• LITVA plná pokoja a prírodnej krásy
  • Gruto parkas
  • Národný parku Dzūkios
  • Vilnius
  • Pavlovas Respublika
  • Významné geografické body v Litve
  • Národný park Aukštaitija
  • Trakaiský hrad a Anjelská hora
  • Kernavė
  • Lithuanian Folk open air museum
  • Kaunas
• SEVERNÉ POĽSKO a konečne aj BALTSKÉ MORE
  • Zubria stanica
  • Mazurské jazerá a Pevnosť Boyen
  • Hitlerove bunkre – Wolfsschanze
  • Hrad Malbork
  • Gdańsk
  • Slowiński park narodowy
  • Klif a mólo v Orlowe
  • Toruń

Prechod cez POĽSKO s malými zastávkami

Naša prvá zastávka pobaltskej cesty: Domov dôchodcov Čadca. Smer sever sme vyberali zámerne práve preto aby sme mohli počas pracovných dní navštíviť našich blízkych. Kovidové opatrenia však nepovoľujú takmer nič a aj kytica musí ísť do 7 dňovej karantény . Zo stretávky pochopiteľne nič nie je a tak prekračujeme slovensko-poľské hranice. Tu už COVID nikto nerieši a tak vstupujeme do Poľska s neskontrolovanou potrebnou dokumentáciou.

Prvú noc spíme na odpočívadle. Vyspali sme sa naozaj komfortne. V aute už máme toľko vychytávok, že je naša kvalita spánkou porovnateľná s tým čo máme doma Ráno vyťahujeme našu novinku. Koťogo – malý mokka kávovar na cesty. Samozrejme prvá káva nevyšla a začala obtekať zo všetkých medzierok. Ďalšie pokusy už boli omnoho lepšie.

Prvá zastávka – koščeľ alebo pierogy?

Naša prvá zastávka v Poľsku smie viesť k jednej z dvoch najtypickejších veci v tejto krajine – koščeľ alebo pierogy. Nakoľko smerujeme po diaľnici A8 smerom na Litvu a križujeme mesto Czestochowa, zastavujeme sa v bazilike na Jasnej Gore.

Na parkovisku sa pýtame koľko stojí parkovné a postarší pán nám poľštinou odpovedá, že tu to funguje ako keď v kostole vhadzuješ do zvončeka. Dáš koľko chceš a nemusíš dať nič

Prehliadka baziliky nám zabrala 2 hodiny. Keby nebolo korony, zdržali by sme sa aj na omši. Tu obmedzenia na počet ľudí v kostole nemajú. Pri odchode sme ešte pánovi na parkovisku vhodili 1€. Zlotovky sme si ešte nevyhrali ale peniaz ako peniaz

Cesty a jazdenie v Poľsku

Iba niektoré úseky diaľnice sú spoplatnené mýtom. Kvalita ciest na diaľniciach a hlavných cestách je dosť dobrá, no čím ďalej ide človek od hlavnej tým sa to zhoršuje.

Na diaľnici je strašne veľa kamiónov, akoby nevedeli tranzitnú dopravu presunúť na koľajnice. Ale nemôžeme sa sťažovať, práve preto je v Poľsku vybudovaná sieť služieb pre kamionistov. Preto sú toalety a sprchy dostupné takmer všade a náš štýl cestovania so spaním v aute je tak omnoho pohodlnejší

Čo sa týka jazdenia tak je to občas dosť creepy. Predbiehajúce sa kamióny, obiehanie sprava a najmä preraďovanie sa bez blinkra (alias jebnutie sa do najmenšej medzery) robí z Poľska severský Balkán. Ako tak sledujem tento štýl jazdenia nejde my do hlavy prečo som vybrala na výlet Poľsko, keď sme tu pred dvoma rokmi mali nehodu, práve kvôli tomu, že si niekto neskontroloval spätné zrkadlá

https://www.facebook.com/watch/?v=941170033104874

Krása Pobaltia začína vo Varšave

V najhoršom možnom čase (piatok o 16-tej) sme dorazili do Varšavy. Auto sme nechali na neplatenom parkovisku, ktoré sme si našli podľa aplikácie park4night. Máme v pláne tu aj prespať, no ako sme zistili, na parkovisku niekoľko takýchto podobných vagabundov doslova býva.

Vyberáme sa do centra. Chceli sme použiť hromadnú dopravu ale stále nemáme poľské zlotovky. Na menenie peňazí sme si už odvykli. Ako tak po Varšave hľadáme bankomat, všade sú len tie zasraté podvodnícke bankomaty Euronet. Neskôr na nej narážame po celom Poľsku. V samotnom centre Varšavy sme konečne našli aj iný, hneď vedľa Euronetu.

Centrum Varšavy na nás pôsobí rozprávkovo aj keď sme už obaja Varšavu navštívili dávno predtým. Tehličkové hradby, prvá typicky pobaltská architektúra a jednoliate domy ale každý aspoň v inej farbe.

Pred Kráľovským palácom si dávame romantickú večeru. Naše európske mini honeymoon číslo 3 K jedlu sme si dali aj pivo Tyskie, čo nebol najlepší nápad. Moja slabá pečeň geologická to samozrejme nezvládla a z jedného piva som bola ako Mimo hovorí “najebanučká.”

Veľmi nešťastne sme až potom večeri išli do kostola sv. Jána. Prvý krát v mojom živote som do kostola vošla opitá. Vtom sa prejavil boží hnev. Spustil sa silný lejak a Boh ma tak prinútil spytovať si svedomie v jeho svätostánku. Spolu s nami sa v kostole skrývalo niekoľko desiatok ľudí… hriešnikov.

Ráno sa budíme na našom parkovisku s ostatnými vagabundami. Parkovisko je čiastočne zatopené a ako ideálny raňajkový pľac to nevyzerá. Zobrali sme stoličky a išli vyskúšať malú pláž pri rieke ale natrafili sme na niečo ako schátrané a opustené Tyršovo nábrežie v socialistickom štýle. Ideálne miesto na naše prvé skutočné pobaltské raňajky

Nedá mi to ale musím sa vyjadriť aj k verejným toaletám vo Varšave, ktoré sú priam úžasné. Aj pri našom sleeping pľaci jedny také boli. Sú vkusne urobené, plne automatické, dajú sa platiť aj kartou a jedno použitie stojí 1 zlotovku čo je asi 25 centov. Z našich skúseností boli vždy čisté a mali dostatok toaletného papiera, mydla a dokonca aj teplú vodu. Človek má na ich použitie 20 minút, potom sa otvoria dvere. Takže sa smiešne peniaze extrémne plnohodnotná služba. Také by som si priala aj na Slovensku.

Dopoludnie vo Varšave trávime v parku s veveričkami, alebo po poľsky s wewericszkami. Park Lazienki Królowskie má na dĺžku asi 2 kilometre a je tu toho na pozeranie vážne dosť. Práve v tomto parku som pred rokmi s kamarátmi navštívili mineralogické múzeum. Navštívili sme ho len preto, že vstupné bolo bezplatné. Po jeho nudnej prehliadke som skonštatoval: “To musia byť chorí ľudia čo študujú šutre.” A o 3 mesiace na to som si podala prihlášku na geológiu

Presun do Litvy a o cestách za Varšavou

Cesta je strašné jednotvárne už od Katowíc, ale preto sme sem išli. Ja som sa nejako naladila na to aby som si to užila a cestu som práve naopak stále sledovala. Nesnažila som sa byť na telefóne alebo si niečo čítať, len som chcela sledovať tie symetricky vysadené borovice a brezy. A aj keď sa scenérie 2 týždne nemenili užili sme si to

Diaľnice v Poľsku v skutočnosti nie sú rovné. Stále sa vlnia aj keď podľa mapy je to večná rovina. Je to iné ako keď cestujeme cez Podunajskú nížinu alebo Maďarsko, lebo na Pobaltí sú prevažne lesy a nie len polia.

Pred poľsko-litovskými hranicami nás zaujala ešte poľská mini verzia Hory krížov, ktorej originálnu verziu v Litve neplánujeme navštevovať, kvôli nútenej obchádzke Kaliningradu. Takže Horu krížov máme aspoň takto v malom

LITVA plná pokoja a prírodnej krásy

Cesta sa však mení v Litve. Diaľnice ale aj bežné cesty boli stavané rovno lebo im v ceste nestojí nič iné len rovina vertikálne aj horizontálne. Inak keď to ukážeš rukou tak je to ako kríž, možno preto sú takí kresťania. Tiež je tu len minimum polí, prevažujú lesy s občasnými pasienkami. Ale schválne hádaj, koľko sme videli kamiónov s drevom? Iba jeden jediný! Aj keď sme ojedinele zahliadli nejaké rúbanisko nikdy to nebola lysina. Vždy tam nejaké stromy nechali aby zvieratám poskytovali aspoň čiastočne útočisko

Spanie v aute

Pobaltie je na cestovanie našim štýlom, teda so spaním v aute ako stvorené. Takmer na všetkých parkoviskách sú dostupné aspoň TOITOI záchody (väčšinou fakt čisté). Keď si spomeniem, aké boli TOITOI-ky na festivale Pohoda, moje srdce vyskakuje od radosti osem metrov. Zohnať sprchu tiež nie je problém, veď sme predsa v kamiónových krajinách. Väčšinou sa dajú takéto potreby riešiť na benzínových pumpách a aj mimo diaľnic Nájsť pekné miesto na kempovanie tiež nie je problém a pritom nikdy nechýbajú odpadkové koše. Pri jazerách sa dokonca nachádzajú aj prezliekacie kabínky pre otužilcov, ktoré sem tam využijeme aj my. Predsa len prezliekanie športovej podprsenky po ležiačky nie je veľmi pohodlné

Príchod do Litvy

Hneď po vstupe do Litvy hľadáme naše prvé miesto na prenocovanie. Našli sme naozaj nádherné jazero. Jeho názov naozaj neviem, lebo názvy v Litve sú také komplikované, že ani neriešime kde poriadne sme. Orientujeme sa skôr podľa svetových strán.

Gruto parkas

Naše putovanie Litvou začíname od kraja, v blízkosti bieloruských hraníc. Chceme navštíviť Grūto parkas, čo by malo byť niečo ako park výstavy sochárskeho umenia z čias socializmu. Pri vstupe sme nepríjemné prekvapení, keď sa dozvedáme, že vstupné stúplo na 10€. Akoby tie sochy potrebovali nejakú prehnanú údržbu… Po vstupe sme to však pochopili. Samotné socialistické sochy asi nie sú také zaujímavé a súčasťou parku je aj akási ZOO náhodných zvierat, o ktoré sa treba postarať.

Grūto parkas je miesto, kde si človek môže priplatiť za to aby si zaspomínal na to dobré zo socialistických čias. V reštaurácii ho obslúžia pionieri a v pouličnom stánku si môžeme dať kvas za 2€. Okrem toho sme videli asi 50 rôznych vyobrazení Lenina a niekoľko desiatok búst socialistických pohlavárov, ktorých mená nám nič nehovorili a ani k nim nebolo nič uvedené

No predsa sa tu našla jedna úplne úžasná vec a ňou boli staré kovové socialistické preliezky, ktoré si pamätáme aj my (Mileniáli). Vybláznili sme sa tu bez hanby ako za detských čias a okrem pľuzgierov na rukách sme si odniesli aj svalovicu na miesta o ktorých ani nevieme. Najvtipnejšie na tom je, že kvôli preliezkam a pripomenutiu radosti z detstva sme museli cestovať až do Litvy

Šakotis – podivné vyzerajúci koláč

Z parku smerujeme do hlavného mesta Vilnius. Ešte predtým sme našli potraviny kde nás oslovil podivné vyzerajúci koláč, ktorý nám vzhľadom pripomínal vianočný stromček. Samozrejme sme si jeden hneď kúpili na ochutnanie Ľahko ho zohnať, predávajú ho takmer v každých väčších litovských potravinách. Je výrazne žltý a je v ňom poriadne cítiť vajíčka. Veľmi sa drolí a aj keby to bol vhodný darček z dovolenky, skôr by sa rozsypal akoby sme prišli domov.

V národnom parku Dzūkios nájdeš najkrajšie lesy

Miesto na obed a dezert sme si našli v odbočke odbočky priľahlého lesa národného parku Dzūkios. Všade naokolo sú len borovice vysadené do radov, na ceste je piesok a v lese machový koberec, ktorý pôsobí ako prírodná deka. Rozprávkovému lesu chýba už len červená čiapočka, ktorú naháňa vlk

Po obede s ešusu sa zastavujeme v mestečku Merkiné. Parkujeme pod mostom a hodnotíme, žeby to bolo ideálne miesto na prespanie. Spať pod mostom??? Ešteže je málo hodín V Markiné nás upútala rozhľadňa do korún stromov ale bezplatná. Je z nej výhľad na borovicový les, siahajúci až za horizont a meandrujúcu rieku, pri ktorej stoja obrovské zvieratá. Žeby zubre? Prebleslo nám naivne hlavami. Nie, boli to len kravy. Ešte výstup na hrad, ktorý tu už nie je. Ale aspoň výhľad naň je obstojný. Zostal po ňom už iba kopec a na novo tu osadili vlajku.

Vilnius – mesto kde kolobežkárom úplne jebe

Po mikrospánkovej ceste rovno sme sa konečne dostali do Vilniusu. Toto mesto nám hneď pripomenulo Bratislavu. Všetko je drahé, doprava je katastrofálna, nájsť voľné parkovacie miesto vo večerných hodinách je nemožné, často narážame na bezdomovcov a architektúra niektorých budov nápadne pripomína Štefánikovu ulicu. Na tom všetkom sa len smejeme. No to čo nás tu naozaj štve je množstvo elektrokolobežiek a násť ročné deti čo sa na nich preháňajú a ohrozujú premávku na cestách aj chodníkoch. Možno keby začali chodiť pešo neboli by také tlsté, hovoríme si pri pohľade na ne.

Kostolov je tu ako v Ríme. Z vyhliadky The hill of Three Crosses som ich napočítala 18 a potom ma to prestalo baviť, takže je ich viac. Je ich tak veľa, že sú postavené aj rovno za sebou. Táto vyhliadka sa nachádza o čosi vyššie ako je hrad, takže má človek mesto ako na dlani.

Špeciality litovskej kuchyne

Ako sa tak motkáme mestom, chceme ochutnať niečo litovské, no reštaurácie ktoré ponúkajú litovské jedlá sú plne obsadené a na stôl sa čaká. Pritom počet turistov v Litve vôbec nie je vysoký. V časovo zložitej spleti niekoľkých dní sme sa do týchto reštaurácii predsa dostali. A to konkrétne do reštaurácie Etno Dvaras kde nám chutilo naozaj všetko čo sme si objednali. Robia tu hlavne litovské jedlá za celkom prijateľné ceny odpovedajúce centru.

Vyskúšali sme šialene ružovú polievku šaltibarščiai (v preklade studený boršč) z kefíru, cvikle a uhorky servírovanú na studeno s uvarenými horúcimi zemiakmi. Pokračovali sme zemiakovou klobásou s údenými kúskami mäsa a opraženou cibuľkou a na záver sme sa dotlačili obrovským mäsovým pirohom.

V priebehu dní sme navštívili viacero zaujímavých miest vo Vilniuse. Napríklad malé open air múzeum v zapadnutej štvrti vilniuského Pentagonu. Samotné open air múzeum nebolo príliš zaujímavé, no jeho dominanta áno. Ňou bol obrovský veterný mlyn, pred ktorým bola osadená značka – žiaden De la Mancha!

Alebo tiež socialistická budova opery. Večer sme sa vybrali na rooftop oproti nej do Opera clubu. Výťah pôsobil veľmi nespoľahlivo, tak sme sa odhodlali ísť radšej pešo. Práve tam začínal koncert a chceli po nás 10€ za vstup. Ukecali sme ich na 2 minúty, že chceme len vidieť budovu opery zhora. Ten koncert bolo počuť až na ulicu Inak super bar, miesto aj atmosféra

Vo Vilniuse sme sa chceli aj normálne ubytovať a nie spať v aute. Ale skončilo to tak, že keď sme prišli na naše zabookované ubytko, hľadali sme asi 20 minút parkovanie, ktorý tam mal byť. Domáci nás chcel postaviť na miesto kde by nás do rána oškrabali, prípadne by nám na auto napísali nejaký litovský vulgarizmus. A tak sme sa dohodli na zrušení ubytovania a išli spať k náhodnému jazeru.

Honeymoon vo väznici Lukiškės

Najväčšou TOP-kou Vilniusu bola návšteva väznice Lukiškės v blízkom centre mesta, ktorej návštevu nám odporučil lotyšský kamarát Dmitry. Najlepšiemu zážitku z Litvy však predchádzalo najhoršie nakupovanie lístkov cez internet v živote. Lístky sa dajú kúpiť jedine elektronicky, pričom webová stránka je úplne neintuitívna a iba v litovčine! Bola z toho priam celovečerná udalosť. Kým to Mimo zvládol ja som si umyla aj vyfénovala svoje dlhé, husté vlasy, čo je asi tak trištvrte hodina

Väznica Lukiškės sa používala ešte v roku 2019 a už v tom čase tu prebiehali prvé prehliadky súbežne s bežným fungovaním väznice so skutočnými väzňami a bacharmi. Po tomto roku boli väzni rozmiestnený do nápravných zariadení po celej krajine. Bola to súčasne jediná väznica v Litve a to z toho dôvodu, že bola dimenzovaná aj pre potreby okolitých krajín.

Na začiatku išlo iba o úradnú stanicu kde trestancov triedil prípadne si odpykávali len krátke tresty. No táto stanica nepostačovala a kvôli výstavbe novej bola tá pôvodná zbúraná. Nová a výrazne väčšia väznica sa realizovala na začiatku 20. storočia a na svoju dobu ponúkala veľmi nadčasové a moderné riešenia.

Prehliadka trvala len 2 hodiny, no už to bolo dosť dlho Postupne sme si prešli všetky podstatné priestory a podozvedali sa množstvo zaujímavostí o fungovaní väznice, živote väzňov ale aj dozorcov. Celá prehliadka začala procesom prijímania do väzenia, pokračovala do svätýň, navštívili sme najrôznejšie cely, sprchy, návštevné miestnosti, dielne a ostnaté oplotenia so psami.

Zaujímavosťou je, že cely kde boli väzni na dlhodobé tresty a doživotie vyzerali ďaleko lepšie ako tie na krátke tresty. Bolo to preto, lebo keď niekto prišiel len na 20 dní tak mu bolo salám-párky, že tam niečo rozleje a neumyje. Mali podobný postoj ako majú študenti k internátom. Dokonca mali vo zvyku vyryť do steny kalendár a odškrtávať si dni.

Väzni mali len 1 hodinu denne povolenú stráviť vonku. Zvyšok času trávili v celách. Na sprchu mali len 15 minút týždenne… to by som skončila niekde uprostred procesu umývania vlasov No a dozorcovia to tiež nemali ľahké. Väzenie fungovalo iba na 24 hodinové zmeny. A predstava, že tak dlho kukáš na chodbu s pozamykanými dverami tiež nie je závydeniahodná.

Celá prehliadka bola vedená interaktívnou formou, pričom sme zo všetkých reagovali najčastejšie, mali najviac otázok ale aj odpovedí. Naša sprievodkyňa sa divila ako dobre poznáme väzenský život. Ešte divnejšie jej prišlo, keď sme jej oznámili, že toto je naša honeymoon.

V dnešnej dobe je väzenie využívané ako alternatívny priestor s ateliérmi, múzeom, barom a koncertnými priestormi. Aktuálne má prenájomca zmluvu do roku 2023. V priebehu toho sa dá väznica navštíviť, potom sa uvidí lebo domácim sa to veľmi nepáči. Nechcú mať v centre mesta väznicu a všeobecne stavbu evokujúcu niečo negatívne. Preto obyvatelia Vilniusu chcú dať väznicu Lukiškės zbúrať a urobiť tam niečo nové.

Pavlovas Respublika

Dopravné zápchy vo Vilniuse nás ubíjajú preto veríme, že sa sem už nevrátime. Mierime opäť k bieloruským hraniciam, kde v 18. storočí založil katolícky kňaz Paweł Ksawery Brzostowski malú roľnícku samosprávu, ktorú pomenoval po sebe – Pavlovas Respublika.

Mala rozlohu 30,4 km2 a žilo tu len 800 ľudí, no napriek tomu mala táto mikrorepublika vlastný parlament, armádu, zákony, vlastnú menu a dokonca si razili vlastné mince. Pavlovas Respublika existovala len 26 rokov keď ju Brzostowski v dôsledku definitívneho rozdelenia Poľsko-litovského štátu predal čím zanikla.

Litva a jej postoj k drevu

Napriek niektorým podobnostiam, už po pár dňoch pozorujeme medzi Slovenskom a Litvou niekoľko fatálnych rozdielov. Týka sa najmä dreva, čo si uvedomujeme až keď vidíme prvý a súčasne posledný kamión naložený drevom. Rozdiel je ten, že aj keď majú dreva nadbytok, neťažia všade. Približne 33% plochy krajiny je zalesnenej a až 30% všetkého dreva spracovaného v Litve sa dováža z Ruska, Ukrajiny a Bieloruska. Teda neplienia si vlastné. Rozdiel vidíme aj v oplotení pozemkov. Zatiaľ čo na Slovensku sa susedia predháňajú, kto postaví vyšší a širší múr v Litve ploty takmer všade kde sme boli chýbajú.

Najvyšší bod Litvy

Čisto z recesie sme sa rozhodli dosiahnuť aj najvyšší bod Litvy – vrchol Aukštojas v nadmorskej výške 293 m n. m.. Bolo to vyčerpávajúcich 400 metrov od auta A keďže sme mysleli aj na cestu späť, na vrchole sme si dali víťazné tortilly. Okrem skaly označujúcej najvyšší bol Litvy sa tu nachádza aj rozhľadňa, ktorá má tak výšku 3. poschodia a výhľad široko ďaleko to teda rozhodne nie je. Všade naokolo sú len stromy. Vidno odtiaľto len 2-3 vlnky reliéfu na ktorých stoja 4 domy. Do Bieloruská nie je vidno vôbec lebo týmto smerom sú stromy vyššie ako samotná rozhľadňa aj keď sú hranice len 2 km odtiaľto.

Stred Európy

Rovnako z recesie sme navštívili aj jeden z mnohých stredov Európy. Tento, ktorý sa nachádza asi 25 km severne od Vilniusu vypočítali nejakí Francúzi, ktorí brali do úvahy aj Kanárske ostrovy, Azorské ostrovy, Island, Špicbergy a pohorie Ural.

Záver dňa trávime pri ďalšom jazere. Varíme si, hráme dámu, pozeráme seriál a uvažujeme aj nad kúpaním. Teda aspoň ja, ale ostalo to iba pri úvahe. Vonku je 11°C… pobaltské leto. Voda je teplejšia, ako vzduch, preto umývam riady v jazere. Namiesto žinky používam trstinu. Ide to neuveriteľné dobre a to som pôvodne chcela dať dole iba ten sajrajt, ktorého som sa nechcela dotknúť rukou

Ráno sa presúvame len kúsok do chorobne upravenej ale krásnej dedinky na jazere – Molėtai. Stále je nám zima a tak sa vyhrievame na móle nad jazerom. Chladné rána v Litve nás donútili pohľadať v supermarkete rukavice. Mali len záhradkárske, ale aj to pomôže

Národný park Aukštaitija

Tento deň máme na pláne návštevu národného parku Aukštaitija. Pre nás je to najsevernejšie miesto nášho tripu. Začíname v múzeu včelárstva, ktoré je urobené formou mini open air múzea. Gift shop pred múzeom v litovskom podaní bol veľmi skromný. Lavica a na nej poukladaných niekoľko desiatok včelárskych produktov. Ceny za ne, však skromné neboli. Vstupné do múzea je iba 4€. Toto a väznica Lukiškės sú jediné miesta v Litve, ktoré naozaj stáli za vstupné.

V nádherných borovicový lesoch si varíme obed. Uvažujeme aj nad sprchou. V lese by sme si vedeli dopriať súkromie ale odkedy sme na Pobaltí riešime jeden hlavný problém. Teplo, zima, teplo, zima. Neustále sa obliekame a vyzliekame. Naša sprcha do auta ostáva naďalej nevyužitá, preto smerujeme k ďalšej zaujímavosti. Vodnému mlynu v obci Ginučiai. Je veľmi podobný tomu v Jelke. Pozrieme malú a rýchlu výstavu a pokračujeme na jednu z mnoha rozhľadní v regióne. Výhľad je fascinujúci iba jednou jedinou vecou a to pozerať sa na ďaleké nič zapadajúce za horizontom.

Keďže po dvoch dňoch opäť chceme sprchu, večer sme zastavili pri náhodnom kempe a opäť strávili večer pri jazere, ako doposiaľ každý jednu noc v Litve V Litve sme už niekoľko dní a doposiaľ sme každý večer trávili pri jazere no napriek tomu nás neotravovali žiadne komáre. Aj tým je zima Kemp má vlastnú vyhliadkovú vežu, vážne! Ráno sme na ňu vybehli a videli ako sa hmla plazí po hladine.

Najznámejšie miesto v Litve – Trakai

Tehličkový hrad na jazere Galvės je najznámejšie miesto v Litve, ktoré sa vybaví aj úplným anticestovateľom. V skutočnosti som očakávala ďaleko viac turistov ako ich tu bolo. Šéf spomínal že tu uvidím aspoň 10 neviest vo svadobných šatách. Nuž, nevideli sme ani jednu.

Keď sa blížime k hradu cez drevený mostík, počujeme známu pieseň. Stojí vojak na varte, na varte. Spieva akýsi Litovčan na harmonike a vzápätí sa pri ňom pristavuje skupinka českých turistov. Vy mluvíte česky? Pýtajú sa ho a Litovčan iba nemo krúti hlavou. Toto bola jediná známa reč, ktorú sme v Litve počuli. Výnimočne sme na tomto Pobaltskom tripe nestretli žiadneho Slováka. To sa nám stalo zatiaľ len raz v živote, toto leto na našej prvej svadobnej ceste v Albánsku a Macedónsku.

Vstupné do hradu stojí 12€, plavba loďou po jazere 5€. Lenivosť a poloprázdna peňaženka vyhrávajú  ide sa na plavbu loďou. Vyberáme sa späť na breh kde sa nachádzajú za rovnakú cenu fency luxusné lode so strieškou. O ten luxus nám ani tak nejde, skôr o tu striešku. Takto nás neoserú čajky. Ešte jeden pohľad na šoféra: “To toto decko bude šoférovať??” Predsudky

Po plavbe chceme vyskúšať miestnu špecialitu. Kibinai, pečené taštičky s mäsovou plnkou. Problém je len v tom, že vôbec nie sme hladní a napriek zdvorilosti si aj tak objednáme iba 1 kus. Omnoho väčšiu atrakciou ako samotné jedlo sú tlsté vypasené vrabčeky, gúľajúce sa od stolu k stolu, ktoré vyžierajú bohato natrúsené zvyšky cesta

Jedna z ďalších umelo vytvorených atrakcií v Litve je Anjelská hora. Nachádza sa severne od Trakaiského hradu a je to akási kópia už spomínanej Hory krížov ale tentokrát vo verzií anjelikov. Začali ju vytvárať v roku 2009, osadili tam každým rokom niekoľko sôch a postupne tam ľudia začali nosiť a vešať ďalších anjelikov. Je to len krátka a nie príliš pôsobivá zastávka.

Kernavė – od praveku po robotické kosačky

Ak chceš vidieť najčlenitejšiu morfológiu v Litve, tak musíš navštíviť Karnavė. Nachádzajú sa tu dokonca 2 mikrozosuvy. Inak je tu len 5 kopčekov, na ktorých boli v skoršom stredoveku postavené opevnenia. Nezachovalo sa z nich pochopiteľne absolútne nič, aj napriek tomu že to v 14. storočí bolo hlavné centrum vtedajšej Litvy. Môžeš si tu o tom niečo prečítať, prípadne sa prejsť múzeom a obzrieť si nálezy od praveku po stredovek.

Nás však najviac zaujali novodobé zaseknuté sochy robotických kosačiek. Vypustili ich tu niekoľko a čo je fakt najvtipnejšie je, že chodia úplne hocijako a každá jedna si mapuje celé územie sama. Preto sú všade len línie pokosenej trávy. Polovica z nich len tak stojí lebo je vybitá. Stoja v kopci lebo ho nevedia zdolať a nevedia sa vrátiť do nabíjacej stanice. Proste tam pomaly umierajú.

Na večer sa presúvame do neďalekého tmavého lesa. Sú tu ohniská, hojdačky, altánok a posedy. Niečo ako bratislavské mestské lesy ale bez ľudí. Ideálne miesto na opekačku ak by tu nebol zákaz klásť otvorený oheň. Bez neho to pôsobí strašidelne. Pokocháme sa ešte výhľadom na meander v šere zapadnutého slnka a ideme si do auta pozrieť seriál.

Lithuanian Folk open air museum

Predpovede počasia hlásia škaredé upršané počasie na celý nasledujúci týždeň. V tomto malom nešťastí sa na nás usmialo šťastie, keď sme si ráno mohli pod altánkom v pokoji a v suchu pripraviť kávičku z koťoga. Ako málo stačí k spokojnosti…

Vyberáme sa do 60 km vzdialeného Kaunasu kde chceme okrem iného navštíviť Lithuanian Folk Museum alias skanzen. Pred vstupom vejú vlajky Litvy a Európskej únie. Asi aj tu chcú dať jasne najavo kam Litva patrí. Nám je to jasné aj bez toho, keď platíme klasické európske vstupné.

V open air múzeu sa nachádza takmer desiatka dediniek, každá odzrkadľujúca jedinečnosť konkrétneho regiónu. Nachádza sa tu aj akási hlavná dedinka, ktorá pôsobí ako kulisa z westernového filmu. Každý dom na jaj námestí je iný a vôbec spolu neladia. Sú veľmi nevkusne uložené vedľa seba a aj na detské fuj sa pozerá lepšie.

Každú výstavu kontroluje nejaká babuška. Až začínam chápať výšku toho vstupného, keď musia vyplácať toľko ľudí. Popisky k exponátom sú iba v litovčine ale to je úplne jedno, lebo kvôli zábranám na ne ani nedovidíme. Čo nás tu ale zaujalo a boli to pre nás novinky sú dve veci. Krájač chleba a litovské dreváky – klumpes. Areálom sme sa motkali 8 km a poslednú dedinku sme dokonca vynechali. Tie domčeky sú síce nádherné, ale už sme z toho boli unavení Navyše to zlé počasie…

… ktoré pokračovalo aj poobede. Sotva sme si uvarili obed už sme sa skrývali pred lejakom v aute. Toto nemá zmysel, hovoríme si a pustili sme si radšej ďalší diel seriálu. Asi v polovici lejak zoslabol na dážď. Tak sme sa aspoň presunuli ďalej.

Kaunas a Slavic boys on wall

Zaparkovali sme asi na najdrahšom možnom parkovisku v Kaunase a zaplatili parkovné na 2 hodiny s predpokladom, že v tomto meste bude aspoň čo pozerať. V meste možno, ale v centre takmer nič. Jediná zaujímavosť je pozostatok hradu, ktorý je ako osmina Trakaiského hradu a zopár grafitov na stenách budov. V utíchajúcom daždi sa poberáme spať do mestského lesa uložiť sa k spánku.

Kaunasom pokračujeme nasledujúce ráno. Konkrétne navštevujeme Fort IX kaunaského opevnenia. V samotnej Litve ale aj v Poľsku sa nachádzajú desiatky tehličkových opevnení, no väčšinou je ťažké sa do nich dostať. Najčastejšie slúžia na súkromné podnikanie a ešte častejšie na vojenské účely.

Prechádzame múzeom, ktoré bolo svojho času aj koncentračným táborom. Páči sa nám, že tu okrem toho majú aj múzeum fašizmu a hneď vedľa múzeum okupácie Sovietskym zväzom. No zo všetkého najviac nám imponuje obrovská socialistická socha za múzeom.

V Litve sme mali zostať len 4 dni, nakoniec z toho bol týždeň. Ešte sme sa zastavili na poľsko-litovskej hranici aby sme si uvarili obed. Pri tom ako si varíme nás začali naháňať invazívne bezulitové slimáky. Vyrojili sa na nás z trávy, kde nič nebolo. Ešteže naše jedlá z konzervy sú časovo nenáročné a stačí ich ohriať

SEVERNÉ POĽSKO a konečne aj BALTSKÉ MORE

Cezhraničné šoky

Smerujeme späť do Poľska. Ponáhľame sa. Chceme navštíviť zubriu rezerváciu, tá ma však tie najhoršie možné otváracie hodiny na svete. Od 9-11 a od 16-18. Nestíhame to a už sa pomaly zmierujem s tým, že tie lesné monštrá vypasené trávou neuvidíme. V tom sme ale prešli hranicu a na našich hodinkách sa čas posunul dozadu. V Litve je iný čas ako v Poľsku a tentokrát nám to hrá do karát. Yes! Stihneme to

Ešte pred zubrou stanicou sa zastavujeme v OBI. Potrebujeme kúpiť plynovú bombu na varenie. Cítime sa tu ako doma. Tento rok sme realizovali niekoľko menších prerábiek a v OBI sme boli varení pečení. Tu v Poľsku sa cítime rovnako. Personál nás doviedol až k regály s plynovými bombami a tu nás čakalo nemilé prekvapenie. Nemôžeme veriť tomu čo vidíme. Bomba stojí 19,99… WTF plyn dráhy jak kokaín! A asi tak po 20 sek nám doplo, že to je v poľských zlotých. Ach, tieto cezhraničné šoky. Poľsko je oproti Litve neuveriteľné lacné

Uvidíme zubríky!

Najviac žijúcich jedincov zubra v Európe žije práve v Poľsku. Pred zubrou stanicu prichádzame akurát tesne po otvorení. Vstupné je len 4 zloty, takže necelé euro, no pri tom čo vidíme máme pocit akoby to bolo zadarmo.

Zubor je bylinožravec čomu je ťažko uveriť pri pohľade na jeho rozmery. Je vyšší ako my a dlhý takmer ako naša KIA. Živí sa trávou, lístím, kôrou a dokonca aj machmi a lišajníkmi. Denné spapá až 60 kg potravy a jedenie je jeho hlavná činnosť dňa Vo výbehu máme možnosť zakúpiť si krmivo pre zubrov za 10€. Na bylinožravca dosť drahé, to radšej nakŕmime seba.

Z blízka ich sledujeme ako vykonávajú svoje biologické potreby. Oháňajú sa chvostami a odháňajú muchy, močia a nechávajú sa hladkať od turistov, ale iba niektorých. O moje pohladenie nestoja a radšej ich nechcem dráždiť. Hneď ako sme opustili zubriu stanicu nás na ceste upozorňujú nové značky UWAGA NA ŁOSIE na čo prišla Jankyna spontánna reakcia s iskričkou v oku A UVIDÍME AJ LOSÍKY?

Keď nemáš na Azory, ideš aspoň na Mazury

Na Mazurskej jazernej plošine s nachádza cez 2700 jazier, ktoré vznikli eróziou pri topení ľadovcov, podobne ako jazerá vo Fínsku. V okolí jazier sú super cesty pre motorkárov, výhľady na jazerá, časté zákruty, aleje a pekné scenérie. Našim útočiskom pre návštevu jazier je mestečko Giżycko. Je tu pláž, stánky, kolotoče, reštaurácie a k pomeru ako je tu pekne mi príde, že je tu nepochopiteľné málo ľudí. Asi všetci okrem nás majú na tie Azory. Ono ich je tu dosť ale čakali by sme viac. Možno že sa zľakli predpovedí počasia

Pobrežie jazier si naozaj užívame. Jazerá svojou veľkosťou naozaj pripomínajú more. Cítime sa ako v Chorvátsku až na tú teplotu a množstvo vrstiev, ktoré máme na sebe oblečené.

Aj v Poľsku pokračujeme v tradícii správania pri jazere. Až na rozdiel, že oproti Litve sa nám výrazne zhoršilo počasie. Kempy v okolí jazier majú všetky celkom veľa sťažností na hluk a nočné diskotéky. Náš nie je výnimkou, aj keď hluk ide od vedľa, šíri sa všade. Najhoršie na tom je, že nám púšťajú vypalováky z 80. rokov. Polish disco!

Ráno opäť leje, preto sa z kempu neponáhľame a spod striešky si vychutnávame rannú kávičku a jablkové koláčiky. Chceme začať návštevou pevnosti Boyen aby sme sa aspoň čiastočne skryli pred dažďom. No počas nášho užívania si rannej pohody sa počasie aspoň ako tak umúdrilo. Nie žeby bolo pekné, ale je aspoň použiteľné.

Plavba po Mazurských jazerách

Preto hneď meníme plány a vyberáme sa do prístavu v Giżycku na turistickú plavbu loďou po Mazurskych jazerách. Plavba s názvom 3 jazerá, 3 kanály v 1 hodine stojí len 30 PLN, čo je asi 7€. Veľmi dobrá suma za takýto výlet. Nakoniec sa nazbieralo dosť veľa turistov a museli sme prestúpiť na väčšiu loď

Loďou sa plavíme viac po kanáloch ako jazerách. Jeden z kanálov je dlhý až 2400 m a bol postavaný v 18. storočí. Na chvíľu sa cítim ako v Holandsku. Celú dobu obchádzame pevnosť Boyen, no sprievodca ju ani nespomenie. Z lode ju vôbec nevidno.

Celú dobu plavby nás trápi jedna nepríjemnosť. SLNKO. Áno aj keď prší, trápi nás slnko. Stále si na oči nasadzujeme okuliare a hneď si ich dávame dole. S nimi zle s bez nich ešte horšie. Keď si ich nasadím je všetko tmavé, keď ich dám dole ťahá mi oči. Každopádne takto to je po celú dobu nášho Pobaltského tripu ale teraz voda počas plavby zintenzívňuje jeho silu.

Pevnosť Boyen

Po plavbe sa zastavíme na rýchly obed pričom nás čašník pochváli že máme: “bardzo pjeknu poľštinu” a ďalej na nás pokračuje plynulou poľštinou S poobednou gastrodemenciou ideme do neďalekej pevnosti Boyen, o ktorej sa v areály nedozvedáme absolútne nič! Sú tu síce super urban opustené priestory, kde sem tam v nejakom rohu žije tuberkulóza ale o samotnom objekte sa dozvedáme akurát tak veľké prd. V obrovskom opevnenom objekte, ktorý má na šírku asi trištvrte kilometra sa nachádza niekoľko absolútne nesúvisiacich výstav. Niekedy prechádzame úseky kedy ideme len lesom alebo lúkami so stožiarmi elektrického vedenia a vôbec nemáme pocit žeby sme práve stali na historickej pamiatke. Taktiež sa tu nachádzajú náhodne diery v zemi, čo musí byť pre rodičov s deťmi úplná nočná mora.

Začína sa to sr*ť

Na parkovisku bojujeme s pretrvávajúcou gastrodemenciou. Varíme si už tretiu kávu a v tom sa stala tá najhoršia vec, aká sa vám môže stať keď spíte v aute. Stúpila som do HOVNA! Teraz budú musieť ostať topánky vonku aj napriek dažďu.

Strašidelné situácie dnešného večera pokračujú ďalej. Na našom prespávacom mieste ma na TOITOI -ke napadol pavúk. Ale nie len tak. Vliezol mi priamo do rozkroku! Očividne som narušila jeho pokojný domov v rolke toaletného papiera. Mimochodom, TOITOI-ky na Pobaltí sú prevažne veľmi čisté a nesmradľavé, ale tento malý okupant nás veľmi prekvapil.

V noci začína poriadny lejak. Hluk mohutných kvapiek dopadajúcich na plechovú strechu auta mi ani tak nevadí, ale moje ohovnené topánky budú ráno úplne zvlhnuté. Fuck!

Po niekoľkých minútach silného dažďu zisťujeme, že nám do auta zateká. Cez okenné sieťky nám začala do auta presakovať voda. Dosť veľa vody. Okamžite ich musíme dať dole. Mimo, oblečený len v pyžamku vybieha von do dažďa. Ja zatiaľ hľadám nejakú igelitku kam by sme ich dočasne mohli odložiť, lebo sú úplne celé nasiaknuté vodou. Nuž, nie každý deň sú Vianoce.

Hitlerove bunkre – Wolfsschanze

Vynechávame naše príjemné ranné rituály a na kávu ideme na pumpu. Raňajky jeme v aute. Toto sú nevýhody takejto formy cestovania, ale mohlo by to byť ešte horšie… napríklad necestovať nikam, nemať možnosť cestovať alebo stopovať a nemať ani možnosť skryť sa v aute.

Skoro ráno sa dostávame ku jednému z hlavných útočísk Adolfa Hitlera z čias druhej svetovej vojny – Wolfsschanze alebo po našom Vlčí brloh. Z pomedzi iných útočísk, práve tu Adolf strávil za 2. svetovej vojny najviac času. Súčasne sa na tomto mieste odohral jeden z najznámejších atentátov na Hitlera – Valkýra. Dokopy bolo na Hitlera vykonaných až 40 neúspešných atentátov a tieto bunkre opustil až keď bola Červená armáda len 15 km od neho. Napriek tomu, že o Vlčom brlohu nepriatelia vedeli, nikdy ho nebombardovali. Dôvody prečo naň nikdy nezaútočili nie sú známe.

Berieme si audiosprievodcu a napriek neprestávajúcemu dažďu sa vyberáme prezrieť si bunkre a pozostatky Vlčieho brlohu. Dážď má svoje výhody, nie sú tu takmer žiadny turisti a dodáva to atmosfére vojnových čias. Ale keby zoslabol nesťažovali by sme sa.

Obrovská masa betónu a železa ukrytá v lese pôsobí monumentálne. Veľkosťou nám pripomína stupu Mingun Pahtodawgyi v Mjanmarsku. Všetky bunkre sú obrastené zeleným nasiaknutým machom. Tie najväčšie sú ako matrioška. Je to bunker ukrytý v ďalšom bunkri. Keď Nemci opúšťali Vlčí brloh chceli ich zničiť. Preto použili na každý jeden bunker až 8 ton TNT ale aj tak niektoré z nich iba popraskali. Tomu sa hovorí kvalitná práca Asi dva bunkre sú ešte ako tak zachované a sú sprístupnené. Inak je do ostatných vstup zakázaný aj keby sa do nich potenciálne dalo ísť, ale na to by museli zamestnať viac personálu.

Len taká zaujímavosť na záver, Adolf Hitler nepil alkohol ani kávu, nefajčil a dokonca bol vegetarián

Poľská kuchyňa môže byť chutná iba s dobrým kuchárom

Po prehliadke sme sa vybrali ďalej a cestou sme sa zastavili v potravinách Žabka. Kúpili sme si nealkoholické kávové pivo. Pôvodne sme hľadali medové ale nemali tak sme náhodou našli toto. Je celkom zaujímavé, nie úžasné ale dobré. Vhodné ako darček do práce. Jasné, že potom sme ho už nenašli. Pri kupovaní tohto piva sme boli tak excited, že sme nedali nablokovať jablká a skoro sme ich ukradli Bol to dosť trapas lebo jablká stáli len 27 centov.

Kvôli silnému dažďu sme sa rozhodli odbaviť dnešný obed v reštaurácii. V prvej varili len polievky. Vstúpili sme do druhej, kde nám oznámili, že otvárajú až o 12- tej, čo malo byť o 15 minút. No keď sme sa vrátili dvere boli zamknuté… taký slovenský prístup. Tretí sme vyskúšali kebab, ktorý mal dvere otvorené dokorán, ale keď sme vošli dnu, oznámil nám, že ešte nemá otvorené. Po tom ako sme vyskúšali všetky reštaurácie v tomto mestečku sme sa presunuli do ďalšieho a pokračovali v hľadaní. Štvrtá reštaurácia vyzerala nádejne ale bola plne obsadená. V piatej nebola ani obsluha. A v šiestej sme sa konečne usadili. Nejaká rodinka tu práve oslavovala krštiny, tak veríme, že sa oplatilo hľadať.

Sklamanie však prichádza veľmi rýchlo, už pri pohľade na jedlo. Na stôl nám priniesli pirohy sušené a rebierka tukové  Obed bol odporný a čašníka sa nás naivne pýta či “šmakovalo.” Ani nechceme vedieť ako moc odpornú kávu majú. Radšej sme si v tom neprestávajúcom daždi vytiahli naše koťogo priamo pred grckovou reštauráciou aby sme mali dnes aspoň niečo dobré.

Hrad Malbork

Po fakt odpornom obede si chceme napraviť chuť ale nie je kde a čím. Radšej pokračujeme v niekoľkohodinovej ceste do mesta Malbork, kde sa nachádza najväčší tehličkový hrad na svete. Vyzerá ako Trakajský hrad v poľskej verzií, ktorý odpovedá veľkosti krajiny. No keď zisťujeme šialené ceny za parkovanie či použitie WC, máme pocit, že sme v Bojniciach. Výhodou je, že v cene vstupného máme aspoň audiosprievodcu a dokonca v českom jazyku. Konečne bude prehliadka trochu pohodlnejšia

Na hrade Malbork naozaj nadobúdame pocit stredoveku a je to jedno z tých NAJ miest aké sme na Pobaltí navštívili

Ako aj inde na Pobaltí aj v Malborku predávajú zmrzlinu na každom kroku, napriek tomu, že tu je tak 60 slnečných dní v roku. Dokonca aj brigádnička má na hlave zmrzlinu.

Gdańsk a kávička pri bezdomovcoch

Cestou do Gdańsku vyhliadame z auta losíky. Dopravné značky na ne upozorňujú, tak tomu aspoň chceme dať šancu a sledujeme okolie. Asi nikoho neprekvapí, že neúspešne. To je akoby ste na Slovensku začali z diaľnice vyhliadať či náhodou neuvidíte medveďa

Stále prší a Mimove nepremokavé Salomony to už nezvládajú. Odliepa sa mu podrážka takže to nezachráni ani impregnácia. Takže namiesto pozerania mesta ideme na nákupy. Nákupy končia veľmi rýchlo, ale aspoň sme tak našli lacnejší parking

Keď vstupujeme do centra Gdańsku cez Zlatú bránu, je nám hneď jasné, že toto je najkrajšie mesto Pobaltia v akom sme sa ocitli. Zdobené fasády v klasickom pobaltskom štýle nás nútia mať neustále vykrútený krk dohora. Prechádzať by sa tu dalo večnosť, chodíme hore dole po paralelných uliciach a stále nám nie je dosť. Jediné čo nás neustále vyrušuje sú otravné osy, ale ani zďaleka nie sme jediný do ktorých by si chceli pichnúť.

V Bazilike Márie Panny vybiehame na vyhliadku na streche kostola. Zdolávame prekliatych 400 schodov, ktoré vedú ponad kupoly chrámu a cez temnú gotickú vežu v ktorej si pomaly zvykáme na pach vtáčieho trusu. Dôvod mať rúško na tvári teraz naberá úplne nový význam Z nejakého nejasného dôvodu sa všetci pozerajú na iné strany ako je centrum. O to lepšie pre nás, nemusíme sa dobíjať k zábradliu lakťami.

Na obed sme si dali kebab wolowinovi (teľací) a potom pokračovali bezcieľnym prechádzaním sa po meste. Keď si konečne chceme sadnúť, uvedomíme si, že v celom centre Gdańsku sme nevideli jedinú lavičku. Tak si našu kávičku, spolu s keksíkmi vychutnávame tesne za hradbami pri nevkusnom parkovisku. Hneď vedľa nás sedí skupinka bezdomovcov. Rozumieme im každé tretie slovo – kurva

Na severe Poľska sa nás domáci často pýtajú odkiaľ sme. Akoby boli prekvapení, že do Poľska príde niekto na dovolenku. To by aspoň dávalo zmysel, prečo je drvivá väčšina všetkého iba v poľštine. Aspoň, že im čo to rozumieme, aj keď mám pocit, že tým bezdomovcom som rozumela najviac.

Po dvoch týždňoch na Pobaltí konečne aj Baltské more

Po intenzívnej obhliadke Gdańsku smerujeme k opevneniu Wisłoujście. Asi 3x sme zle odbočilia a navigácia nás poslala po nejakej horšej ceste, kde sme čo to málo museli prebrodiť. Nakoniec sme sa sem predsa dostali a hádaj čo! Mali deň zatvorených dverí. Pecka! Takže sme nasadli späť do auta a pobrali sa ešte kúsok ďalej na Westerplatte.

Po 2 týždňoch pobaltského tripu sme sa konečne dostali aj k Baltskému moru. Sľúbili sme si, že hore pri socialistickom pamätníku Westerplatte si spravíme sqatovaciu fotku. Ale hovno z toho, lebo okrem silného vetra sa musel pridať aj dážď a ako môj bývalí kolega hovorí – pršalo horizontálne.

SHIT story of Baltic trip

Už dva dni sme v husto obývaných aglomeráciách. Je mi to nesympatické a tak presviedčam Mima aby sme ďalšiu noc išli spať opäť do auta aj napriek silným dažďom. Smerujeme na sever k Slowinskemu parku narodowemu a cestou spíme pri peknom jazere s mólom. Máme tu dokonca dve úplne čisté TOITOI-ky. V predstavách sa už teším na pohodové raňajky na móle a kávičku v ruke. Je tu fakt krásne

V noci nakoniec nepršalo a celkovo sa začalo počasie zlepšovať. Budíme sa v aute a tešíme sa na koláčiky. Parkovisko je prázdne a tak si hovoríme, že sa nemáme kam ponáhľať. Ešte chvíľu sa mrvíme v spacákoch a v tom príde údržba sanitných toaliet. Chlapi pobehujú s hadicou, čo nechápeme. Večer boli predsa úplne čisté. No nevadí, ešte chvíľu počkáme a zaľahneme na ďalšie dve minúty. A to bola chyba. Keď sme sa o dve minúty pozreli von z okna, chlapi už mali obidve TOITOI-ky naložené na svojej dodávke a odchádzali s nimi preč. Oni nám ukradli naše hajzle!

Zlý sen! Naivné predstavy ako si ráno na móle vychutnáme raňajky sú fuč. Biologické potreby sú prednejšie ako romantika!

Slowiński park narodowy

Po improvizovanom rané sa ocitáme v Slowińskom parku narodowom, ktorého názov sme nepochopili a ani sa nám nepodarilo zistiť prečo sa tak nazýva. Musíme zaplatiť celkom dosť veľa poplatkov. Parking, vstupné do národného parku (to by sme mohli začať vyberať aj na Slovensku) a aj elektrobus, ktorý nás dovedie k najväčšej atrakcií národného parku a tou je pohyblivá duna Łącką. Tá je vzdialená ešte 5 km od parkoviska. Ono to zase nie je taká hlúposť nepúšťať všetkých až k dune, ktorá sa pohybuje. Minimálne by každých pár rokov museli vystavať nové parkovisko o kúsok ďalej. Takto môžu poskytnúť prácu množstvu ľudí z okolia. A v sychravé dni ako je tento je tu personálu viac ako návštevníkov. Super!

K dune Łącką sa dá dostať aj bicyklom ale za parking bicykla pri dune si poriadne priplatíš. Za opretie bicykla o drevené laty sa platí 10 zloty, čo je asi 2,50€. Alternatívou k elektobusu je iba pešia chôdza. Dokonca s elektrokolobežkou je sem vstup zakázaný. Inak by bolo rýchlo po biznise

Najvyššia pohyblivá duna v národnom parku sa pohybuje rýchlosťou 5-10 metrov za rok a je pomenovaná podľa dediny, ktorú kedysi zasypala – Łącką. V tom sa zamýšľame či sa vôbec dá poistiť si dom voči zasypaniu piesočnou dunou? Isté však je, že keby takto zasypalo skládku odpadu, nikomu by to nevadilo. Dokonca by si niektorí povedali: “A problém sa vyriešil sám.”

Keď vystúpime z autobusu začneme stúpať na dunu. Je to len pár metrov a z ničoho nič sa nám naskytne neuveriteľný pohľad. Po daždi je piesok uťapkaný a sledujeme ako suchý piesok prúdi a plazí sa ponad dočasne spevnený povrch. Sledujeme tie najjednoduchšie zemské procesy a je to také jednoduché a krásne

Opäť sa dostávame na pláž k Baltskému moru. Veľa ďalších možností kam ísť nám už neostáva. Ideme na vrchol duny kde strašne fučí a v duchu si spievam pesničku – hlava, ramená, kolená, palce, oči, uši, ústa, nos. Všade tam mám totižto piesok. Ale aspoň, že sa nedostal do všetkých otvorov.

Vraciame sa späť. Na lavičkách, na ktoré si sadne asi naozaj každý jeden turista, si vysypávame piesok od všadiaľ. Ako najväčší retardi sme ostali v teniskách, pritom som celú tú dobu vláčika sandále, žabky aj topánky do vody. V mysli spisujeme škodové udalosti, ktoré napáchal piesok. Mimovi sa dostal aj do fotobatohu :/

V Poľsku sme na droge každý deň

Na to aké boli predpovede počasia to bolo úplne super! Dokonca sme si po týždni pustili klimatizáciu v aute. Na ceste stále stretávame srandovné nápisy, ktorým síce rozumieme ale aj tak sa bavíme. Napríklad Kontrola drogowa = cestná kontrola alebo Energia na droge = energia na cestu 

Klif Orlowo a vrabčeky Mekdonaldove

Po návšteve Slowińskeho parku narodoweho sa začíname poberať smerom na juh a zahajujeme cestu/drogu späť na Slovensko. Zdržiavanie sa v nekonečných zápchach širokej aglomerácie Gdańsku. Ideme sa pozrieť ešte na jednu zaujímavosť a to útes Klif Orlowo, kúsok od ktorého sa nachádza dlhé mólo, podobné ako v Sopote.

Obchádzame stánky s jedlom a smerujeme k tak trochu blatovému útesu. Pod ním sa fotí svadobný pár, tak sa im snažíme nezavadzať v záberoch a utekáme pod útes. Tam nás pre zmenu začali naháňať morské vlnky. Nie sme jediný. Utekať pred nimi je celkom zábava. Hlavne keď im unikáme len na tesno

Asi z únavy alebo len slepoty zrazu vidím tuleňa. Vieme, že sa tu môžu vyskytovať, no netušili sme, že naozaj budeme mať príležitosť ich vidieť. Milanko mení objektív a ja sa pomaličky približujem tak, aby som ho nevyrušila. Som už celkom blízko a nehýbe sa. OMG, nie! To je trapas! Je to len kus tmavého dreva, ktoré má rozplesknutý tvar ako tuleň. Zase márna radosť

Na móle stretávame ďalšiu nevestu. Opäť sa im snažíme vyhnúť nech nás svadobný fotograf nemusí odstraňovať. Sadli sme si na lavičku a vytiahli pochúťku s názvom MonsterManch. Pomaly sme ešte nestihli ani ochutnať a už sa okolo nás zhromaždila vyše desiatka malých vrabcov. Prilietajú nám až k ústam a tak sa s nimi naťahujeme o chrumkavých Monsterkov.

Spanie na platenej autostrade

Nabiehame na diaľničný úsek, ktorý je spoplatnený a ku večeru sa zastavujeme na jednej z mnoha čerpacích staníc kvôli sprche. Zastali sme zrovna na pumpe Shell, kde sa dozvedáme, že sprchu môžeme použiť zadarmo. Len musíme odovzdať naše kľúče od auta ako zálohu, aby sme omylom neodišli s kľúčom od spŕch OK, nemáme s tým problém, lebo jeden z nás by aj tak zostal v aute strážiť fototechniku.

Na odpočívadle za pumpou ostávame aj na noc. Chceme zistiť, čo nám povedia keď budeme opúšťať diaľnicu po tak dlhej dobe. Na lístku z mýtnice je napísané, že lístok je platný 48 hodín.

Ráno, keď opúšťame 140 km dlhý spoplatnených úsek diaľnice, čakáme na reakciu personálu. Panej v okienku podávame deň starý lístok. Je trochu zmätená a pýta sa: “Pan pšišel s autostrady?” Tak odpovedá Mimo a bez ďalších otázok platí mýtne.

Toruń, keďže kostolov stále nebolo dosť

Ale už naozaj posledná (turistická) zastávka pri našej ceste späť. Zastavujeme sa v meste Toruń, ktoré je po ceste. Po návšteve Gdańsku vlastne nechápem čo tu robíme. V meste sú samé kostoly a prechádzame od jedného k druhému. Deťom dnes začal školský rok (nepríjemné), takže po meste pobehujú samí vyobliekaní adolescenti. Navštevujeme aj zrúcaninu torunského hradu, v rámci ktorého nás zaujala výstava mučiacich nástrojov a mučiacich masiek. Štyri z nich pripomínajú masky skupiny Slipknot z roku 1999.

Zo samotného mesta až taký exited nie sme. Výhľad na samotné mesto z opačnej strany rieky je omnoho krajší.

Posledná úloha – zohnať piwo medowe

Našou poslednou úlohou je zohnať medové pivo. Prekvapivo na severe Poľska ho nie je také ľahké zohnať ako na juhu. Navštevujeme prvú Biedronku (potraviny) kde mali len 5 ks. Zobrala som všetky a pri pokladni si ma niekoľkokrát premerali pohľadom. Päť kusov nám nestačí. Chcem ho zobrať aj do práce a mám sedem kolegov. Hľadáme ďalšiu Biedronku kde majú až 7 kusov. Beriem ich v škatuli a staviam sa do radu. V tom príde podgurážený Poliak vo flanelovej košeli s fľaštičkou tvrdého v ruke a postaví sa predo mňa (bolo tam dosť miesta kvôli dvojmetrovým odstupom) a keď sa obzrel pochopil že sa predbehol. Ale bol zlatý a pustil ma pred seba iba preto lebo videl, že v ruke držím škatuľu plnú piva (tekutý chléb) a pozrel na mňa s pohľadom hovoriacim: Máš môj rešpekt!

Čadca, uvidíme babičku

Cestou domov sa zastavujeme v domove dôchodcov u babičky. Spoznáva nás. Asi aj preto, že sme jej doniesli našu svadobnú fotografiu aby nás mala na pamäti. Spokojne si užívala slnečné lúče na tvári v prítomnosti niekoho, kto má o ňu záujem. Pochopiteľne, naša pobaltská cesta ju vôbec nezaujíma, ale teší sa, že sme sa pomodlili v Czestochowej

Tento trip bol úplne iný ako všetky doterajšie. Výrazne pokojnejší a pomalší, pretkávaný drobnými zážitkami. Samotné miesta, ktoré sme navštívili boli síce pekné, no to čo bolo na Pobaltí najkrajšie boli lesy a jazerá. Na záver môžem už len dodať: DPC, zajtra opäť práca!

The post CESTOPIS: Pobaltská cesta so spaním v aute appeared first on TripLovers.

Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že litovská kuchyňa nemá príliš čím zaujať. Pravdou však je, že aj z tradičných surovín akými sú zemiaky, či kefír dokážu Litovčania vykúzliť zázrak na tanieri

Obsah:

• Prečo sme z litovskej kuchyne ochutnali tak málo jedál?
• 5 jedál, ktoré v Litve treba ochutnať
  1. Šaltibarščiai
  2. Vedarai
  3. Cepelinai
  4. Kibinai
  5. Šakotis

Prečo sme z litovskej kuchyne ochutnali tak málo jedál?

Tradičné litovské jedlá nájdeš výslovne v najturistickejších oblastiach, teda najmä v centre Vilniusu a pri hrade Trakai. V samotnom centre Vilniusu sa dokonca na stôl v reštaurácií s tradičnými litovskými jedlami doslova čaká. Teda hlavne keď hovoríme o letných večeroch. V odľahlejších oblastiach (v ktorých sme sa motkali väčšinu času) sa v reštauráciách servírujú bežné európske jedlá ako pizza, cestoviny či plnený baklažán a tradičné jedlá by si tu hľadal len ťažko.

My sme tradičnú litovskú gastronómiu ochutnali tiež v centre Vilniusu, konkrétne v reštaurácii Etno Dvaras. Tu nám chutilo nám naozaj všetko čo sme si objednali, takže vrelo odporúčam

5 jedál, ktoré v Litve treba ochutnať

1) Šaltibarščiai – šialene ružová polievka

Šaltibarščiai je najfotogenickejšie jedlo s akým sa v Litve stretneš. Je to najtradičnejšie jedlo Litvy a v preklade znamená studený boršč. Jej typickú, priam šialenú ružovo-fialovú farbu, jej dodáva cvikla, ktorá je spolu s uhorkou rozvarená v kefíre.

Šaltibarščiai sa podáva ako polievka na studeno spolu s uvarenými a osmaženými zemiakmi a vajíčkom natvrdo. Je veľmi osviežujúca, vhodná aj ako ľahká letná večera

Cena: 3,50 €

2) Vedarai – zemiaková klobása

Zemiakové klobásy možno poznáš aj zo slovenského Liptova, kde si ich môžeš objednať pod názvom liptovské droby. Tie v Litve pravdepodobne vznikli samostatne po vlastnej osi, aj keď sa na prvý pohľad môže zdať, že niekto od niekoho ukradol recept.

Hlavnou ingredienciou sú pučené alebo až pomleté a nasolené zemiaky, ktoré sú dochutené malými údenými kúskami mäsa a opraženou cibuľkou. Táto zemiaková zmes sa plní do čriev, ktoré sú tak pripravené na pečenie.

Znie to možno trochu alternatívne, ale ak budete mať možnosť, určite choďte do toho. Bolo to jedno z tých najchutnejších jedál, ktoré sme v Litve ochutnali

Cena: 6 €

3) Cepelinai (Zeppelins)

Cepeliny sú veľmi hutné zemiakové knedle, plnené mletým mäsom, ktoré poriadne zasýtia. Pri podávaní sa cepeliny servírujú obliate kyslou smotanou a posypané opraženou cibuľkou, prípadne slaninkou. Väčšinou sa podávajú 2 kusy.

Ešte pikoška na záver: Ich názov je odvodený od vzducholodí Zeppelin, lebo sa na ne podobali svojim mohutným tvarom

Cena: 5,50 €

4) Kibinai – plnené pečivo

S Kibinai, tradičným litovským pečivom, sa stretneš najmä v mestečku Trakai. Pečivo je veľmi podobné lístkovému cestu, až na to, že sa do neho pridáva ešte kefír Cesto je naplnené najrôznejšími plnkami od výmyslu sveta. Má rožkovitý tvar so zapleteným okrajom. Z tohto pečiva sa strašne trúsi a v okolí reštaurácií poletujú úplne vypasené vrabce, ktoré sa džgajú omrvinkami, ktoré na stoloch zanechajú turisti

Existuje obrovské spektrum plniek, ktorými môžu byť kibinai plnené. Najtradičnejšie sú samozrejme mäsové plnky, no existuje tu obrovský výber aj pre vegetariánov. Tí si môžu vybrať zo zeleninových, hubových, špenátových, syrových, či dokonca cibuľových a mnoha iných kombinovaných plniek.

Kibinai sa môže servírovať samostatne alebo ako príloha k vývaru. Existuje aj jeho koláčová verzia, ktorá je väčšia, preto ti na zasýtene stačí jeden kus. Osobne nám kibinai veľmi chutilo ale bolo nám z nich trochu ťažko od žalúdku, lebo sú dosť mastné.

Cena: od 2 € za kus

5) Šakotis – koláč v podobe vianočného stromčeka

Šakotis je niečo medzi koláčom a sušienkou. Dal by sa prirovnať k trdelníku, pretože sa tiež pečie na ražni pri otvorenom ohni a rovnako je dutý. Robí sa z vaječného cesta, ktoré odkvapkáva keď sa pri pečení otáča na ražni. Práve tak nadobúda šakotis svoj jedinečný tvar, ktorý pripomína vetvičky vianočného stromčeka

Má sladkastú, ale nie príliš výraznú chuť. Je vhodný ku káve, prípadne na raňajky. Veľmi sa drolí a aj keby to bol vhodný darček z dovolenky, skôr by sa rozsypal akoby sme prišli domov

Šakotis ľahko zohnať, predávajú ho takmer v každých väčších litovských potravinách. Stretnúť sa s ním môžeš aj na vianočných trhoch alebo lokálnych jarmokoch, kde sa predáva v pouličných stánkoch ako plnený šľahačkou, zmrzlinou alebo ovocím. Teda podobne ako trdelník

Cena: v závislosti od hmotnosti

The post To málo čo sme v Litve stihli ochutnať appeared first on TripLovers.

Najhlavnejšie pamiatky vo Vilniuse stihneš obísť za jeden deň. Preto ak si do Vilniusu priletel na predĺžený víkend, prípadne nejaký dlhší čas, oplatí sa prenajať si auto a spoznať trošku aj iné zákutia okolia hlavného mesta Litvy My sme mali v pláne zostať v okolí Vilniusu len 4 dni. Nakoniec z toho bol týždeň

Obsah:

• 12 tipov na výlety v okolí Vilniusu
  1. Väznica Lukiškės 
  2. Národný park Dzūkios
  3. Gruto parkas
  4. Pavlovas Respublika
  5. Najvyšší bod Litvy – vrchol Aukštojas
  6. Stred Európy
  7. Národný park Aukštaitija
  8. Trakai
  9. Anjelská hora
  10. Kernavė
  11. Lithuanian Folk open air museum
  12. Kaunas

12 tipov na výlet v okolí Vilniusu

Litva ponúka dovolenku, kde sa nebudete tlačiť s turistami, dokonca ani pri tých najznámejších miestach. Dovolenku plnú pokoja a prírodnej krásy. Tí, čo milujú kempovanie s atmosférou jazera v kombinácií s vôňou lesa si isto prídu na svoje Tu je hneď niekoľko zaujímavých miest a pamiatok v okolí Vilniusu, ktoré môžete navštíviť

Ak by si sa chcel vybrať za piesočnými dunami či na Horu Krížov, môžeš sa inšpirovať v tomto článku o západnej časti Litvy.

1) Väznica Lukiškės – TOP miesto vo Vilniuse

Jeden z TOP výletov, ktorý ti vo Vilniuse môžeme odporučiť je jednoznačne návšteva väznice Lukiškės v blízkosti centra. Vstupné s anglickým sprievodcom stojí 20€. Lístky sa dajú kúpiť jedine elektronicky, pričom ich web Lukiskiy prison je úplná katastrofa. Výsledok však stojí za to!

Aj keď prvé prehliadky v roku 2019 v tejto väznici prebiehali ešte za plného chodu väznice, dnes je väzenie využívané ako alternatívny priestor. Do roku 2019 to bola jediná a posledná väznica v Litve. Následne boli všetci väzni rozmiestnení do nápravných zariadení po celej krajine.

Prehliadka väzením trvá cca 2 hodiny a dozvieš sa počas nej kopec zaujímavostí o fungovaní väzenského systému ale aj čo to zo života väzňov a dozorcov. Celá prehliadka začína procesom prijímania do väzenia, pokračuje do svätýň, navštívili sme najrôznejšie cely, sprchy, návštevné miestnosti, dielne a ostnaté oplotenie so psami.

2) Národný park Dzūkios – najkrajšie lesy v Litve

Národný park Dzūkios sa nachádza približne 100 kilometrov juhozápadne od Vilniusu, v smere k poľským hraniciam. Nás oslovil borovicami vysadenými do radov a machovým kobercom, ktorý pôsobí ako prírodná deka

Oplatí sa zastaviť v mestečku Merkiné, kde nás upútala bezplatná rozhľadňa do korún stromov. Je z nej výhľad na borovicový les, siahajúci až za horizont a meandrujúcu rieku. V mestečku sa nachádza aj mohyla Merkinės piliakalnis zo 14. storočia. Na nej sa kedysi nachádzal drevený hrad z obranného systému Nemuno. Ten tu už samozrejme nie je a na vrchole mohyly je osadená iba vlajka.

3) Gruto parkas – za umením socializmu

Gruto parkas je niečo ako park výstavy sochárskeho umenia z čias socializmu. Nachádza sa kúsok od bieloruských hraníc. Vstupné je až 10 €, a osobne si myslím, že tá cena je premrštená (ako takmer všetky ceny za vstupné v Litve). Súčasťou parku je aj akási ZOO náhodných zvierat, čo poteší najmä rodinky s deťmi.

Grūto parkas je miesto, kde si človek môže priplatiť za to aby si zaspomínal na to dobré zo socialistických čias. V reštaurácii ho obslúžia pionieri a v pouličnom stánku si môžeme dať kvas za 2 €. Okrem toho sa tu nachádza minimálne 50 rôznych vyobrazení Lenina a niekoľko desiatok búst socialistických pohlavárov, ktorých mená nám nič nehovorili. Najhoršie na tom je, že ani prevádzkari si nedali tú starosť k nim niečo pripísať :/

Napriek tomu si nás Gruto parkas získal jednou úplne jednoduchou vecou. A to starými kovovými socialistickými preliezkami, ktoré po páde socializmu ostali pevne stáť na slovenských sídliskách ale teraz sa už vytráciajú. Vybláznili sme sa tu bez hanby ako za detských čias. A namiesto magnetky sme si odtiaľto odniesli pľuzgiere na rukách a svalovicu, ktorú sme cítili ešte niekoľko dní. Proste ideálna destinácia pre tých čo cestujú s deťmi

4) Pavlovas Respublika – tip na alternatívne miesto

Iba 30 km od Vilniusu, smerom na juhovýchod sa nachádza celkom alternatívne a pre turistov neznáme miesto. Práve tu založil v 18. storočí katolícky kňaz Paweł Ksawery Brzostowski malú roľnícku samosprávu, ktorú pomenoval po sebe – Pavlovas Respublika.

Mala rozlohu 30,4 km² a žilo tu len 800 ľudí, no napriek tomu mala táto mikro-republika vlastný parlament, armádu, zákony, vlastnú menu a dokonca si razili vlastné mince. Pavlovas Respublika existovala len 26 rokov, keď ju Brzostowski v dôsledku definitívneho rozdelenia Poľsko-litovského štátu predal, čím zanikla.

5) Najvyšší bod Litvy – vrchol Aukštojas

Vrchol Aukštojas sa nachádza v nadmorskej výške 293 m n. m. a je veľmi jednoducho dosiahnuteľný. Náročnejšie je trafiť správnu odbočku. 400 metrov od vrcholu sa nachádza parkovisko, takže sa to nedá označiť poriadne ani za prechádzku.

Okrem skaly označujúcej najvyšší bol Litvy sa tu nachádza aj rozhľadňa, ktorá má výšku troch poschodí. Výhľad do diaľky to veru nie je. Všade naokolo sú len stromy a vidno len 2-3 vlnky reliéfu na ktorých stoja 4 domy. Do Bieloruska nie je vidno vôbec, lebo týmto smerom sú stromy vyššie ako samotná rozhľadňa, aj keď sú hranice len 2 km odtiaľto.

6) Stred Európy – jeden z mnohých

Litovský Stred Európy je ďalším významným geografickým bodom v Litve. Nachádza sa asi 25 km severne od Vilniusu a je vypočítaný hneď pri hlavnej ceste. Tento Stred Európy počítali nejakí Francúzi, ktorí brali do úvahy aj Kanárske ostrovy, Azorské ostrovy, Island, Špicbergy a pohorie Ural.

7) Národný park Aukštaitija – múzeum včelárstva, vodný mlyn a najkrajšie jazerá v Litve

Národný park Aukštaitija je jedno z tých najpokojnejších miest aké sme v Litve objavili. Za nádhernými borovicovými lesmi sa ukrývajú desiatky jazier a lodičiek. Úplná dovolenková atmosféra len 80 km od hlavného mesta

Začíname v múzeu včelárstva, ktoré je urobené formou mini open air múzea. Vstupné je iba 4 €, audio-sprievodca ďalšie 3 €. Dá sa tu stráviť pokojne niekoľko hodín. Nás najviac oslovil domček s vôňami byliniek a zvukom včiel, ktorý pôsobil ako regeneračná procedúra. Majitelia vedeli prečo v tomto domčeku neurobili žiadne sedenie

Kúsok od múzea včelárstva sa nachádza obec Ginučiai, v ktorej nájdeš vodný mlyn. Je tu malá výstava (1,20 €). Okrem toho je tu možné splavovať kanály medzi jazerami. V celej oblasti sa nachádza aj niekoľko vysokánskych rozhľadní, z ktorých sa dajú pozorovať jazerá z výšky. Všetky sú zadarmo.

8) Trakai – najznámejšie miesto v Litve

Tehličkový hrad na jazere Galvės je najznámejšie miesto v Litve. História hradu siaha do 13. storočia, kedy sa križiaci rádu nemeckých rytierov snažili ovládnuť územie dnešnej Litvy. Litovské knieža Gediminas si v roku 1321 zvolil túto jazernú oblasť na stavbu hradu a preniesol sem svoje sídlo z Kernavė, vtedajšieho hlavného centra Litvy. Krátko na to knieža Gediminas založil ďalší hrad a nové hlavné mesto Vilnius. Na Trakai sa už nevrátil.

V závislosti od toho aké je toto miesto známe sme očakávali ďaleko viac turistov. Vstupné do hradu stojí 12 € a plavba po jazere 5 €. Na záver výletu ti odporúčam vyskúšať Kibinai – pečené taštičky s mäsovou plnkou v miestnych reštauráciách

9) Anjelská hora – alebo napodobenina Hory krížov

Severne od Trakaiského hradu sa nachádza akási kópia Hory krížov, ale tentokrát vo verzií anjelikov. Začali ju vytvárať v roku 2009, osadili tam každým rokom niekoľko sôch anjelov a postupne sem ľudia začali nosiť a vešať ďalších anjelikov. Je to tak trochu umelo vytvorená atrakcia, avšak niektoré ročníky to osloví.

10) Kernavė – od praveku po stredovek

Ak chceš vidieť najčlenitejšiu morfológiu v Litve, tak musíš navštíviť Kernavė. Nachádzajú sa tu dokonca 2 mikrozosuvy. Inak je tu len 5 kopčekov, na ktorých boli v skoršom stredoveku postavené opevnenia. Nezachovalo sa z nich pochopiteľne absolútne nič, aj napriek tomu že v 14. storočí to bolo hlavné centrum vtedajšej Litvy. Môžeš si tu o tom niečo prečítať, prípadne sa prejsť múzeom a obzrieť si nálezy od praveku po stredovek.

11) Lithuanian Folk open air museum

Najväčší a najkrajší skanzen v Litve nájdeš 80 km od Vilniusu v smere na mesto Kaunas. Je to síce celkom ďaleko, ale priamo z Vilniusu vedie diaľnica, takže cesta trvá cca 1 hodinku Vstupné pre dospelého je 6 €.

V open air múzeu sa nachádza takmer desiatka dediniek, každá odzrkadľujúca jedinečnosť konkrétneho litovského regiónu. V skanzene sme nachodili asi 8 km a naozaj nám stačilo. Nachádza sa tu aj akási hlavná dedinka, ktorá pôsobí ako kulisa z westernového filmu. Každý dom na jaj námestí je iný a vôbec spolu neladia. Čo je však hlavné, nachádzajú sa tu toalety

Vo vnútri domčekov ale aj veterných mlynov sa nachádzajú rôzne expozície, typické pre skanzeny. Popisky k exponátom sú žiaľ iba v litovčine. Napriek tomu sa tu našli dve špecifické veci, ktoré sme ešte nikdy predtým nevideli, a to mechanický krájač na chleba a litovské dreváky – klumpes.

12) Kaunas – mesto pevností

Samotné mesto Kaunas, vzdialené asi 100 km od Vilniusu, nás popravde veľmi neohúrilo. Z pamiatok sa v samotnom meste nachádza iba pozostatok hradu, ktorý pôsobí ako osmina Trakaiského hradu. Zvyšok mesta mi pripomína Komárno, v čom nás utvrdzujú aj opevnenia, ktoré sú po meste nenápadne rozosiate.

V meste sa nachádza veľa múzeí s rôznymi vojensko-obrannými témami. Tým azda najznámejším je Fort IX kaunaského opevnenia, ktoré bolo svojho času aj koncentračným táborom. Okrem toho tu majú aj múzeum fašizmu a hneď vedľa múzeum okupácie Sovietskym zväzom. Samozrejme hneď za ním sa nachádza impozantná socialistická socha z betónu, ktorej zovreté päste odrážajú myšlienku boja a povstania.

Ak nemáte radi kopce a šliapanie dohora, prípadne posledné mesiace pred sebou tlačíte kočík, alebo vedľa vás cupká malý kúsok vás, Vilnius bude ideálna dovolenková destinácia. Alebo môže potešiť len na predĺžený víkend

The post Kam vo Vilniuse a tipy na výlety v okolí appeared first on TripLovers.

Porozprával som sa s mojim dobrým kamarátom z vysokej školy, ktorý jedného dňa skončil v práci, zbalil sa a odišiel za dobrodružstvom na motorke smerom na sever Európy, úplne sám.

Obsah:

1. Ako si prišiel k myšlienke severského okruhu?
2. Mal si už predtým vodičák na motorku?
3. Mal si niekedy pocit, že už ťa to nebaví a chcel by si byť už doma?
4. Čo najlepšie sa ti prihodilo na tejto dobrodružnej ceste?
5. Mal si aj nejaký nepríjemný zážitok, s technikou, ľuďmi a podobne?
6. To, že si išiel sám bol zámer?
7. Tento sen si si splnil, čo bude nasledovať ďalej?
8. Koľko to bolo kilometrov, koľko ťa to stálo približne?

1) Ahoj Maťo, povedz nám niečo o sebe a ako si prišiel k myšlienke severského okruhu?

Ahoj Milan, ďakujem za pozvanie. Som taký obyčajný chalan, žiadny veľký cestovateľ, iba sem-tam som si vybehol popri robote na nejaký týždeň pod stany. Mám rád takýto spôsob cestovania.

Minulý rok sa mi stala taká vec, že po piatich rokoch v zamestnaní, ktoré bolo naozaj náročné na môj work-life balance, firma skončila svoje pôsobenie na Slovensku a ja som dostal fasa odstupné A tak som si povedal, že je čas vypnúť. Možno o tom v dnešnej dobe sníva veľa ľudí.

Už odmalička som chcel ísť na sever a aj doteraz mám taký sen – ísť sám na Sibír, chvíľu tam proste v tých lesoch byť a žiť, pretože mám rád s tým súvisiace veci. Napadlo mi teda, že si kúpim motorku a pôjdem spraviť sever Európy, iba ja so stanom. A tak som to aj nakoniec zrealizoval.

Nie som ale nejaký zásadový low-cost týpek, takže som si to celé čo najviac užíval. Áno, na tejto ceste som sa snažil čo najviac šetriť, ale nešiel som úplne low-costovo. Občas som šiel aj do reštaurácie, ale párkrát sa stalo aj to, že som spal mimo stanu, len tak

Ja sa považujem za takého normálneho cestovateľa, ktorý si ide pomedzi robotu oddýchnuť. A toto bol zatiaľ môj najdlhší trip, keďže som to šiel takmer dva mesiace v kuse.

2) Mal si už predtým vodičák na motorku?

Mal som ho už rok a iba som čakal na príležitosť. Ono to bolo tak, že asi pred štyrmi rokmi prišla na Slovensko zmena legislatívy, na B-čkový vodičák si zrazu mohol riadiť 125 cc skúter, keďže dovtedy bola zahrnutá len 50 cc kubatúra.

A ja som vždy rád pozeral tie francúzske romantické filmy – Paríž, frajerka si drží toho svojho chalana okolo pásu a on si tam ide na tom skútriku… Vždy som to chcel, ale každý mi vravel, že 50-tka, to je sračka, tu v Bratislave je to nebezpečné. Ale akonáhle vyšiel nový zákon, tak som si do dvoch týždňov kúpil nový 125 cc skúter od Yamahy, reku idem to vyskúšať

“Bolo to neskutočné. Za necelé 3 sezóny, čo som ho mal, som spravil asi 20 000 km – čo je na skúter dosť.”

Chodil som na ňom do roboty, domov do Turca, išiel som na trip okolo českých hraníc na 6 dní, kde som išiel tak nabalený, že ma spoza toho skútra skoro ani nebolo vidno. Zastavovali ma policajti, lebo bolo vraj vidno iba stan. A keď som prišiel z toho tripu, tak som si povedal: „Toto bolo fasa!“, a že si asi teda kúpim motorku, čo mi predtým v živote ani nenapadlo. Nemal som k tomu žiadny vzťah. Ale zistil som, že je to skvelý spôsob cestovania.

A keďže som počul, že majú zdražovať autoškoly, tak som si hneď nato pri prvej príležitosti spravil vodičák skupiny A. Ale rok som sa k tomu nedostal, až hneď potom, ako mi skončila robota. Celá táto záležitosť s motorkou je pre mňa jedno z najlepších rozhodnutí, aké som v živote spravil!

3) Musela to byť naozaj náročná cesta, ako fyzicky, tak aj psychicky. Mal si niekedy pocit, že už ťa to nebaví a chcel by si byť už doma?

Tak ono máš zlé a dobré dni. V čom ma to ale prekvapilo najviac. Fakt bol, že som na tej ceste nad takýmito vecami ani nerozmýšľal. Až potom, keď som prišiel po 2 mesiacoch pobytu v stane domov – taký zarastený, medzi štyrmi pevnými stenami. Frajerka sa na mňa pozerala, čo za homelessáka to prišlo – až vtedy mi to došlo

“A vtedy si tak uvedomíš – wau! Na tej ceste bolo miestami fakt nepohodlne, ale tam mi to tak vôbec neprišlo, pretože som sa denne snažil robiť aspoň 200 km a v neznámom teréne som neustále niečo objavoval.”

V podstate išlo o to ráno sa zbaliť, čo bola najhoršia vec – každé ráno všetko zložiť, dobre to upevniť, aby to malo na tej motorke nejakú rovnováhu. Keď ešte do toho pršalo, tak som následne riešil ako byť suchý, kde sa najem, kde budem spať…a medzitým som niečo parádne zbadal a ani som si nestihol uvedomiť, že mi je nejako nepohodlne.

Čo sa týka fyzičky, tak som schudol 6 kg. Nie, že by som málo jedol – aj keď teda v Nórsku sú také ceny, že som sa musel trochu obmedzovať. Skôr to bolo o tom, že aj na tej motorke musíš trochu pracovať telom. A chodil som aj na turistiku.

“Ale hneď po mojom návrate domov sa mi to vrátilo. Starká sa mňa kukla, že „Jéžišmária,” a už to išlo, pirohy a neviem čo všetko ešte :D”

Fyzicky najnáročnejšia vec bola zima, aj keď som bol za polárnym kruhom cez najväčšie leto. Naplánoval som si to tak, aby som tam bol niekedy v júli, kedy sú tam najväčšie teplá. No v praxi to znamená, že v noci teplota aj tak niekedy klesá iba na 2 stupne (hlavne vo vnútrozemí). A pohyboval som sa aj po tých polostrovoch na nórskom severnom pobreží, kde už oficiálne leto nikdy nemajú.

Najnáročnejšie na tom bolo to, že polovicu času na motorke som strávil v daždi. Veľakrát som sa v stane nadránom klepal zimou.

“A bola to iba moja sprostosť, pretože potom som došiel naspäť domov a povedal som to mojím kamošom horolezcom – ako som bol v motorkárskej bunde, ďalšie bundy na sebe, štyri ponožky a aj tak som sa klepal. A oni mi hovoria: „Ty si blbý, tieto moderné spacáky fungujú tak, že tam musíš ísť pomaly nahý.“, ja som to jednoducho na ceste nevedel :)”

Ešte mi k tej téme psychickej nepohody napadá jedna vec. Bol som sám, takže reálne to bolo tak, že som sa začal sám so sebou rozprávať. Ako keď niekedy pozeráš ten film od Toma Hanksa – a vravíš si, že mne sa to nestane. Človeka som na ceste najdlhšie nestretol 3 dni, ale inak som sa s ľuďmi občas rozprával. Potom som to už aj vyhľadával.

Asi po mesiaci som stretol môjho bratranca Juraja s priateľkou, ktorý išli na aute z juhu Nórska – naplánovali sme si stretnutie na dva dni približne v strede Nórska.

“A ako som pri ňom večer rozkladal stan, Juraj mi zrazu hovorí: „Maťo, uvedomuješ si, že sa rozprávaš so stanovou tyčkou?“ A ja som o tom vôbec nemal šajnu, začal som sa automaticky rozprávať s vecami a nejako som si to vôbec neuvedomoval.”

Takmer hneď ako som sa vrátil, tak som išiel s frajerkou Martinkou na dva týždne do Talianska – čím ju pozdravujem a oceňujem, že na mňa čakala. Sľúbil som jej totižto, že keď sa vrátim, tak pôjdeme spolu na motorke na výlet k moru. V minulosti som o tom rozmýšľal spôsobom, že: motorka a frajerka – to je skvelé – dáš jej helmu, posadíš ju, ona ťa len objíme a pár hodín ju nemusíš počúvať Ale jedna z prvých vecí, čo som po návrate spravil bolo, že som kúpil komunikátory na helmu, aby sme sa po ceste do Talianska mohli rozprávať.

“Na mojom tripe to skončilo tak, že už po pár dňoch som si začal v helme spievať. A zistil som, koľko málo textov slovenských pesničiek ovládam. Človek si jednoducho nájde svoje spôsoby, ako sa s nedostatkom kontaktu s ľuďmi vysporiadať.”

Ale na druhej strane som to aj ocenil, pretože som si od ľudí trochu potreboval oddýchnuť, keďže v predchádzajúcom zamestnaní som robil projekťáka a je fakt, že kontakt s ľuďmi ma najviac unavoval. Takže vzhľadom na toto to bola maximálna očista.

4) Čo najlepšie sa ti prihodilo na tejto dobrodružnej ceste?

Mám kopec zážitkov rôzneho charakteru, ale to najlepšie – a to ti asi povie veľa cestovateľov – nie sú ani tie konkrétne zážitky. Keď si na takej dlhšej ceste sám, tak to ani nie je veľmi o tom, kde si, ale je to o skúmaní samého seba. Po určitej dobe ti už príde ako bežná vec každý deň objavovať niečo nové, a jediné s čím ostaneš na tej ceste, si ty sám so svojimi myšlienkami.

To čo mi tá cesta dala a s čím som aj tak trocha počítal, bol fakt, že som lepšie spoznal sám seba. Keď dva mesiace cestuješ na motorke, tak si nemôžeš ani tak veľa vecí zbaliť a uvedomíš si, ako málo ti stačí k životu. Mal som na celej ceste po 3 kusy spodného prádla, ale fakt kvalitného. Nič viac ti netreba.

“Jeden pár ponožiek som potom dokonca obetoval, keď mi začala unikať kvapalina z predných tlmičov a potreboval som realizovať dočasnú opravu, ale oprava v servise by v Nórsku bola finančne a časovo náročná.”

Odkedy som sa vrátil, tak si neskutočne vážim každý okamih doma. Veľa radosti mi prinášala aj samotná každodenná jazda na motorke. Ale ak sa pýtaš na konkrétne zážitky, tak určite mi najviac dal styk s ľuďmi. Rozprával som sa so skvelými ľuďmi, či už od týpka, čo na Nordkapp došiel za 3 mesiace na malej Vespe z Talianska. Alebo som spoznal chalana na skladacom kanoe, ktorý robil po riekach nad polárnym kruhom výlet zo západu na východ Nórska, cez Fínsko, iba so svojím psom. Všelijakí motorkári, dvaja harlejáci, ktorí sa na ceste živili lovením rýb s harpúnami v mori, atď.

“Alebo Sámovia, to sú obyvatelia týchto severných oblastí, ktorí sa živia pasením obrovských čried sobov – úplne iný životný štýl, úplne iné myšlienky.”

Potom som videl polárnu žiaru, navštívil som niekoľko divokých národných parkov, kde som sa napr. odviezol proti prúdu rieky na člne a potom tam chodil po lesoch. Neskutočná pecka, keď si uprostred ničoho sám. Tam som aj stretol jedného zlatokopa zo Švédska, ku ktorému som najprv bál priblížiť, pretože to bol taký zarastený týpek s puškou. Vravel mi, že dva týždne nevidel človeka – rád si so mnou pokecal.

“Neďaleko mestečka Andalsnes som bol na pozorovaní veľrýb – je tu jedno z najvhodnejších pozorovacích miest na voľne žijúce veľryby na svete.”

Okrem veľrýb som zblízka videl loviacu svorku kosatiek, čo bol pre mňa neskutočný zážitok. Čakal som dva dni, kým som sa na túto expedíciu dostal, ale stálo to za to – posádka lode tvrdila, že to bolo jedno z najlepších pozorovaní za celý rok.

Bol som aj na pozorovaní “polnočného safari” na Lofotách, kde som pozoroval z gumového člna na mori tulene, ale toto už nebolo také úžasné, ako byť vedľa tých obrovských rýb.

5) Mal si aj nejaký nepríjemný zážitok, s technikou, ľuďmi a podobne?

Pár posledných rokov sa snažím meditovať a k tejto ceste som sa z tohto hľadiska snažil postaviť tak, že sa budem radovať zo života, aj keď sa stane niečo negatívne. Takže nič konkrétne, čo by ma ranilo, mi nenapadá.

“Mal som problémy so zjazdenými pneumatikami, potom som zistil, že mám zničenú prednú vidlicu. Prednú vidlicu mi provizórne opravil jeden poľský mechanik v nórskom servise, ktorý mi to chápavo nacenil na polovičnú cenu, inak by ma to asi finančne zabilo.”

Najhoršie bolo asi to počasie, to že mi väčšinu času pršalo. Ale na to si zvykneš.

6) To, že si išiel sám bol zámer?

Áno, je to tak. Chcel som si oddýchnuť od ľudí a už od malička som takéto niečo chcel zažiť. Musím sa priznať, som dosť individualista. Potom som totižto pán svojho času, rozhodnem sa z hodiny na hodinu, kam chcem ísť a kam nechcem ísť. Rád chodím aj s inými ľuďmi, ale v tomto prípade som chcel ísť sám a oddýchnuť si.

Ako som spomínal, rád meditujem, a myslel som si, že takto budem mať aj konečne možnosť naplno sa tomu každý deň trochu venovať.

“Vo Fínsku som si v jednom národnom parku aj raz sadol, pri jazere, na vrchole parádnej skaly, začal som ako zapadalo slnko. Ale o chvíľu som si uvedomil, že ľudia do tohto parku chodia hlavne pozorovať medvede, pretože je tam jeden z najhustejších výskytov medveďa hnedého na svete. Takže ani tam som si nezameditoval, len som rozmýšľal nad tým, kedy mi medveď uhryzne zadok :)”

7) Tento sen si si splnil, čo bude nasledovať ďalej?

Mám stále veľa plánov a veľmi veľa miest, kde som nebol a už viem, že by som tam chcel ísť na motorke. Tento rok by som rád išiel s kamošmi na taký low-cost výlet do Rumunska. Myslím, že to robí veľa motorkárov zo Slovenska.

Taký môj dlhodobý sen je spraviť na motorke Island, ale tam to už asi nebude low-cost Keď budem veľký… Spomínal si mi, že chceš ísť do Nepálu. Takže ďalší sen je možno dať ten Nepál na motorke. Proste, kde sa dá ísť na motorke, tam by som rád išiel na motorke.

A ešte jeden top sen, čo by som chcel zažiť, som totižto fascinovaný prírodným fenoménom migrácie jedného typ motýľa (monarch) každú štvrtú generáciu migruje zo severu Ameriky na jedno miesto v Mexiku a v rámci jednej svojej generácie zaletí niekoľko tisíc kilometrov. V Mexiku pri jednej dedinke prezimuje, rozmnoží sa, a potom tri generácie motýľov idú zase na sever a cyklus sa neskôr opakuje.

“Vzhľadom na veľkosť živočícha, ktorý vôbec nie je stavaný niečo takéto spraviť, je to jedna z najväčších migrácií na svete. Trvá to 3 mesiace. A môj sen je zobrať motorku do Ameriky a spraviť tú cestu s nimi!”

8) Koľko to bolo kilometrov, koľko ťa to stálo približne?

Bolo to nakoniec 15018 km. Priznám sa, že ten posledný deň som išiel z Viedne naschvál trošku dlhšou cestou, aby som dal dokopy tých 15-tisíc
Trvalo mi to 55 dní. Ostal by som aj dlhšie, ale bol som pozvaný kamošovi na svadbu ako svedok, tak som sa musel vrátiť. Prešiel som 12 krajín, videl som 4 moria. Väčšinu času som spal pod stanom.

“No a keď nepočítam počiatočné náklady na motorku a výbavu, tak ma samotná cesta so všetkými atrakciami a benzínom stála možno nejakých 2500 €.”

Motorka v Nórsku na rozdiel od auta nemusí platiť cestné mýta. Ak chceš mať ľahkú výbavu a ideš kempovať, tak musíš platiť za ten kompromis medzi ľahkosťou a použiteľnosťou, takže tá počiatočná kempovacia výbava tiež nebola lacná. Takisto som nakúpil doplnky na motorku, ako USB nabíjačku, padáky, kryty na riadidlá. Na tú motorku a stanovanie som sa teda vybavil za nejakých ďalších cca 2000 €. Pôvodne som chcel kempovať, kde sa bude dať, keďže v Škandinávii sú v tomto veľmi benevolentní (tzv. “Freedom to roam”).

“My na to ale nie sme zvyknutí, na tom severe nič nemáš, iba pustatinu, stále mokneš a nejako som sa tam necítil vždy úplne sebaisto. Takisto som sa chcel aj rozprávať s ľuďmi, dať teplú sprchu.”

Takže nakoniec som väčšinu nocí strávil v kempoch, čo mi dosť nabúralo pôvodný budget. Stanové miesto tam bežne stálo 20 až 30 eur!

“Takže nakoniec ma to celé stálo ako malé auto, nebol to úplne lacný špás. Ale neľutujem ani jedinú korunu, čo som do toho dal. Je to pre mňa zážitok, ktorý budem mať na celý život.”

Zistil som, kde sú moje limity a viem si predstaviť, že by som to vedel spraviť aj za menej ako polovičnú cenu. Celkovo ma to teda dokopy vyšlo nejakých 4000 eur. Vedel by som to možno celé spraviť za 1,5 až 2 tisíc eur vrátane nákupu menej kvalitnej výbavy, keby som chcel. Ale keďže som dostal to odstupné, ako ľahko tie prachy prišli, tak aj odišli, boli minuté dobre Ani som to radšej presne nepočítal, nechcem byť zbytočne zhrozený

A keďže som si to chcel do začiatku hlavne užiť, dal som si aj ten sobí hamburger, išiel som na výlety do národných parkov a celkovo som nešetril.

Maťo, ďakujem za rozhovor a prajem ti ešte veľa šťastných kilometrov na motorke

Ako bonus na záver ešte pripájam zbierku videí vo forme denníka s autentickými pocitmi z ciest.

The post 15 tisíc kilometrov Severským okruhom na motorke za 55 dní! appeared first on TripLovers.

Rozprávkové mesto Riga a rozprávkový domček Deduška Večerníčka. Toto a ďaleko viac som zažil v Rige

Obsah:

• Rozprávková Riga
• Open air múzeum
• Národný park Sigulda
• Cestovanie po Pobaltí v skratke

Rozprávková Riga

Centrum Rigy som si stihol pozrieť za jedno doobedie, pretože potom som mal aj iný program. Je veľmi malé, veľa sa nenachodíš Niektoré kostolíky, či katedrály sa dajú navštíviť zadarmo, výnimočne je vstupné 3 € no v tom najväčšom St. Peter’s Church je vstupné 9 €.

Mne sa veľmi páčil výhľad z budovy Akadémie vied, čo je tá istá budova akú majú aj vo Varšave, či Moskve. Pri vstupe sa platí symbolický poplatok pár eur a potom už máš celú Rigu ako na dlani

V Rige majú vďaka “cyklo“ primátorovi hneď niekoľko zrekonštruovaných mestských parkov s udržiavanou zeleňou, nasadenými kvetinami a s kvalitným povrchom na bicyklovanie či korčuľovanie

Z Rigy za dobrým jedlom či zábavou pre menšie deti určite odporúčam Centrum Lido. Môžeš tu ochutnať miestne špeciality za nižšie ceny ako v centre Rigy

Čo sa mi na Rige ale najviac páčilo, tak to bolo nočné mesto! Železničný most bol môj najobľúbenejší spolu s najznámejším mostom v Rige – Vanšu, ktorý mi tak trocha pripomínal náš Most SNP, len nosné laná boli omotané ostnatými drôtmi, kvôli samovrahom. No a samozrejme všetky tie pekne vysvietené kostolíky pri pobreží

Open air múzeum

Ak máš v Rige nejaký ten deň navyše a máš rád staré drevené domčeky, kostolíky, veterné mlyny a trocha tej prírody, tak určite nevynechaj jedno z najväčších Open air múzeí v Európe

Najjednoduchšie sa sem môžeš dostať autobusom číslo 1, ktorý odchádza zo zastávky, ktorá je len jeden prechod od hlavnej vlakovej stanice. Múzeum nie je najbližšie, a tak aj cesta autobusom trvá vyše polhodiny.

Múzeum je otvorené od 10:00 do 17:00 a je fakt obrovské! V porovnaní s Open air múzeom v Tallinne bolo múzeum väčšie, ale vstupné bolo o polovicu nižšie, len 4€ Ja som tam bol celých 5 hodín a dosť som sa nachodil. Kľudne si viem predstaviť, že sa tam stratím aj na celý deň a zostanete až do záverečnej Výlet do Open air múzea odporúčam najmä rodinkám s malými deťmi

Milujem to vŕzganie starých podláh pod nohami, cítiť arómu každého jedného starého domčeku, len tak sedieť na lavičke a obdivovať krásu mohutných veterných mlynov, či len tak sa čudovať ako mohli mať všade také malé dvere A čo ma tu najviac pobavilo, tak to bol jeden starý domček, ktorý mi neuveriteľne pripomínal ten, kde býval Deduško Večerníček

Národný park Sigulda

Keď už máte Rigu viac-menej pozretú, tak sa môžete vybrať do najznámejších lotyšských národných parkov, Siguldy alebo Cesis. Môj lotyšský kamarát Dmitry mi išiel ukázať práve Siguldu, kde sa nachádza najstarší zachovaný hrad v Lotyšsku. Je to malý pekný hrad situovaný v upravenom parku

Cestou sme sa zastavili v Action parku Sigulda. Lanovkou za 2€ sme sa vyviezli na kopec, odkiaľ sme prešli k obrovskému starému ruskému kolu. Vyzeralo ako to nikdy nepoužité ruské kolo v ukrajinskej Pripiati. Bavili sme sa s chlapíkom, čo ho obsluhoval a povedal nám, že to kolo má 42 rokov a poháňa ho len 5kW motor. Teda na celý deň priebežného používania to vyjde len na 5€

Nasadli sme si teda do jedného košíka a postupne sme začali naberať výšku 5 poschodového domu. S Dmitrym sme začali roztáčať kabínku a robiť si srandu, že minule sa pýtali, že či sa takýmto točením nedá tá kabínka „odšróbovať“ úplne

Z ruského kola bolo vidno obrovské vydláždené priestranstvo na ostatné kolotoče, ktoré boli opustené. Kolotočár poznamenal, že po rozpade Sovietskeho zväzu tu ubudlo aj kolotočov, teraz si tu už len párkrát za deň dá niekto jazdu na ruskom kole. Pokračovali sme k bobovej dráhe, na ktorú platí vstupenka z lanovky

Pokiaľ by ste mali k dispozícii viac času a máte radi výzvy, tak môžete vyskúšať miestny Action park, kde lozíte cez prekážky po stromoch, jazdite bicyklom po oceľovom lane, či skáčete na zem zo stromov – také lepšie lanové centrum Sú tam dve trate, jedna klasická a druhá s názvom Polar, ktorá je naozaj len pre dobrých lezcov.

Cestovanie po Pobaltí v skratke

• Cesta Pobaltím bola pre mňa niečím novým a zároveň dobrodružným, keďže som každý tretí deň musel hľadať iné autobusové/vlakové stanice, ubytko, odkiaľ mi tentokrát pôjde trajekt, alebo čo je najlepšie pozrieť si v jednotlivých mestách.
• Denne som bol aktívny vyše 10 hodín, ale stálo to za to, vidieť všetko v tak krátkej dobe
• Doprava na Pobaltí je čistá a nová. Ale na postkomunistické krajiny nečakane drahšia.
• Ak chceš vidieť v jednotlivých mestách len to najhlavnejšie, tak ti stačí jeden deň, pretože ich staromestské centrá sú malé a kompaktné.
• Ale keď si chceš naozaj vychutnať mesto a ísť sa pozrieť aj do napr. Open air múzea, tak treba dva dni
• Čo sa týka angličtiny, tak mladá generácia ti bude rozumieť, ale pri tej staršej sa skôr dohovoríš po slovensky

CELÁ FOTOGALÉRIA

The post Ako som v Rige videl dom Deduška Večerníčka appeared first on TripLovers.

Na Litvu som nemal vyhradených veľa dní a tak som namiesto hlavného mesta Vilnius uprednostnil mestečká Klaipeda, Nida a známu Horu krížov

Obsah:

• Piesočné duny na polostrove Kuršská kosa
  • Cesta z Klaipedy do Nidy
  • Mestečko Nida
• Klaipeda
• Šiauliai – Hora krížov
  • Cesta zo Šiauliani na Horu krížov (Kryžių kalnas)

Piesočné duny na polostrove Kuršská kosa

Cesta z Klaipedy do Nidy

Z mesta Klaipeda som sa chcel vybrať na piesočné duny pri mestečku Nida na polostrove Kuršská kosa. Autobus ide o 10:15 a späť o 16-tej, takže som vedel, že budem musieť byť naozaj rýchly. Cesta do Nidy trvala až 2 hodiny v rámci ktorej sa autobus musel nalodiť na trajekt aby sa dostal na polostrov.

Na uzučkom polostrove Kuršská kosa, ktorý vedie z Ruska smerom z Kaliningradu je len jedna cesta, ale aj tá má menšie odbočky, aby autobus zobral cestujúcich na polostrove, čo sa chcú presunúť len do inej dedinky.

Mestečko Nida

V mestečku Nida sú pekne urobené pouličné mapky, podľa ktorých sa dá ľahko orientovať. Sú na nich vyznačené aj piesočné duny a náučný chodník cez ne, čo mi výrazne uľahčilo návštevu Síce mi cestou pršalo a fúkal silný vietor, vďaka počasiu som tu bol úplne sám a nikým nerušený som sa kochal krásou piesočných dún

Náučný chodník vedie aj cez typický severský les plný machov, lišajníkov a ihličnanov. V tráve a na stromoch bolo neskutočne veľa hmyzu, ako keď vonku poletuje peľ zo stromov Toľko ich asi bolo, keď ste ich vyplašili z ich miestečka

Po dunách a dokončení náučného chodníka som sa prešiel len tak po mestečku. Nida ma fascinovala starými drevenými domčekmi v rôznych sviežich farbách. Všetko v typickom pobaltskom prevedení Môžeš si ešte pozrieť miestny kostolík, pláž, alebo len tak sledovať čajky, kačky či labute pri mori.

Návštevu piesočných dún a Nidy som stihol za necelé 4 hodinky, čo som mal k dispozícii. Aj napriek obmedzenému času som bol spokojný a pre mňa to bola určite tá najkrajšia prírodná scenéria z celého Pobaltia!

Klaipeda

Na pozretie Klaipedy som mal iba jeden večer. Z autobusovej stanice som išiel na autobus číslo 8, ktorý ma povozil po celom centre ako “sightseeing bus“ a a nemusel som chodiť pešo V centre Klaipedy nájdeš nejaké tie staré budovy, malé námestíčka, prístav so starými aj novými loďkami. Naozaj cool je miestny Čumil v podobe smrtky škriabajúcej sa na chodník z vody

Čo ale určite neprehliadni v starom meste je krásne obnovená plachetnica, na ktorú sa môžeš ísť bezplatne poprechádzať

Klaipeda je naozaj malé mestečko Ubytovanie v Klaipede som mal v tichej štvrti s rodinnými domami, kam sa dalo dostať peši za 25 minút z autobusky, či vlakovej stanice (ktoré sú našťastie pri sebe) a pod nosom bol aj hypermarket

Nidu a Klaipedu som stihol z rýchlika za jeden deň. Viem, že to nebolo ideálne, ale to najhlavnejšie som stihol.

Šiauliai – Hora krížov

V Litve som pokračoval do mestečka Šiauliai, tentokrát pre zmenu vlakom za 9 €. Vlaky majú relatívne nové, čisté, poloprázdne a tetuška ti donesie aj kávu alebo čaj.

Do Šiauliai som išiel len z jediného dôvodu a to, že sa dá odtiaľ dostať miestnym autobusom na Horu krížov, ktorú v Litve proste musíš vidieť

Cesta zo Šiauliani na Horu krížov (Kryžių kalnas)

Vlaková aj autobusová stanica v Šiauliai sú kúsok od seba a pokiaľ chceš ísť na Horu krížov, treba použiť autobus, ktorý smeruje do Joniskis. Potom vystúp na tretej zastávke s názvom Domantu. Odtiaľ je to už len 2 km peši smerom na vedľajšiu cestu, ktorú lemujú vysoké stromy.

Cestou som sa dal do reči s Arimom z Fínska. Chlapík čo začal svoju cestu okolo sveta vo Fínsku v máji a v minulosti navštívil Nepál, či KĽDR. Jeho zaujímavé príhody z ciest si môžeš prečítať na jeho blogu Arimo Travels. Aspoň som sa na mojej ceste na Horu krížov nenudil a mal som spoločnosť Navyše o 2 týždne mal zavítať aj do Bratislavy, tak som mu poradil miesta, ktoré by nemal vynechať a neskôr sme sa opäť stretli

Na Horu krížov sme dorazili bez problémov, po ceste sme s Arimom kecali o našich cestovateľských plánoch a iných veciach. V prvom rade, keď som zbadal Horu krížov, tak ma prekvapilo, aké je to malé, pretože z fotiek som to očakával, že to bude ďaleko väčšie. Ale nič to neubralo na jedinečnosti tohto úžasného miesta, kde môžeš vidieť tie najrôznejšie kríže z celého sveta rôznych veľkostí a prevedení.

Na veľkom kríži visia menšie kríže a na tých krížoch zas ďalšie menšie kríže V úzkych bočných uličkách na kopci môžeš vidieť rôzne voľne pohádzané kríže, ktoré nie sú ani zasadené, ani zavesené. Na prezretie stačí v pohode necelá hodinka.

Po Hore krížov som sa vrátil do Šiauliai, aby som pokračoval autobusom do mojej záverečnej destinácie, Rigy

CELÁ FOTOGALÉRIA

The post Prečo by si v Litve uprednostnil iné miesta pred Vilniusom? appeared first on TripLovers.

Tento rok mi to už konečne vyšlo a vydal som sa na svoj (už od roku 2013 plánovaný) májový trip po Pobaltí. Aj keď to znova vyzeralo, že mi to nevyjde, pretože nikto nemohol ísť, rozhodol som sa ísť aj sám a neľutujem! Videl som veľa krajín, krásnych miest a stretol super ľudí na cestách, za veľmi krátku dobu, bez potreby ukazovať pas, či zamieňať si peniaze

Obsah:

• Srdce Tallinu
• Tallinské Open air múzeum alebo trocha z estónskej histórie
• Trajekt do fínskych Helsínk

Letenky do Rigy som si kupoval začiatkom roka s prestupom v Berlíne, spolu za krásnych 85 €

Srdce Tallinu

Zobudil som sa do krásneho slnkom zaliateho rána, a tak som hneď o ôsmej začal potulky prebúdzajúcim sa starým mestom. Všetko bolo spočiatku krásne prázdne, bez davov turistov, ktorí prišli až v neskorších hodinách do podmanivých stredovekých uličiek Tallinnu. Začínal som na Freedom square, ktorý sa nachádza poblíž St. Nicholas’ Church.

Staré mesto má zachovanú svoju dobovú dlažbu z kameňov, takže v turistických topánkach sa mi išlo lepšie ako v teniskách. V meste je nespočetne množstvo kostolíkov, ktoré dotvárajú jedinečnú stredovekú atmosféru mesta. Do niektorých máte aj vstup zdarma, avšak niekedy nemôžete fotografovať (Alexander Nevsky Cathedral). Čo ma na kostoloch ale najviac bavilo, tak to boli ich vyhliadkové veže Prvá vyšla na 5€, The Cathedral of Saint Mary the virgin, čo je najstarší kostol v Estónsku.

Krásnymi starými uličkami som pokračoval viac a viac do starého mesta, kde na vás čakajú predovšetkým Tallinn Town Hall a Town Hall Square, Viru gate, či rôzne hradby.

Druhá oveľa vyššia veža (až 126m) v kostole z 13. storočia, s ešte krajšou vyhliadkou paradoxne vyjde len na 2€ – St. Olaf’s church. Tam bolo panečku toľko schodov, že sa človek aj zadýchal a boli tam miesta aj na odpočinok na polceste Čo si pamätám, tak len cesta dole mi trvala 4 minúty!

Práve odtiaľto bolo pekne vidno aj do prístavu, kde sa dal pozorovať aj vyhliadkový teplovzdušný balón pravidelne vzlietajúci z jednej lode. Tento špás vy vás už vyšiel na pár minút ‘letu na špagáte’ na 25€

Čo sa dá stihnúť za jeden deň je staré mesto, úplne s prehľadom +nejaká vzdialenejšia lokalita ako Kadriog palace, kam sa dá zájsť aj peši. Cestou k palácu vás čakajú honosnejšie drevené domy, a potom už samotný rozľahlý park s jazierkom, ktorý prináleží k palácu. Samozrejme by bola škoda odpálkovať Tallinn len jedným dňom, keďže ma zaujíma viac ako len staré mesto – takže 2 dni sú minimum podľa mňa.

Jedna vec ma ale na starom meste naozaj zarážala a to bol fakt, že všade, aj v tomto najväčšom centre sa stále poflakovalo a parkovalo celkom dosť áut. Aj v tých najužších uličkách a nebolo to len zásobovanie. Takže o pešej zóne tu nemôže byť ani reči.

Tallinské Open air múzeum alebo trocha z estónskej histórie

Druhý deň v Tallinne som strávil v Open air múzeu, teda tam, kde najradšej trávim svoj čas v týchto severských mestách. Zatiaľ je kráľom u mňa Open air múzeu v Štokholme

Múzeum otvárajú až o 10-tej, takže sa v pohode stihnete k nemu dostať (autobus číslo 21, vystúpite na zastávke Rocca al Mare). A keď už spomíname MHD, Tallinn ako jedno z mála európskych miest ponúka verejnú dopravu zdarma, avšak len pre jeho obyvateľov Nám ostatným sa oplatí kúpiť Smart card v niektorej trafike (označenej kiosk) za 3€ a dobiť si kredit 2€ celodenný lístok, ktorý vám platí od hodiny prvého použitia ďalších 24h (kartu treba vždy v autobuse priložiť k terminálu).

V tomto múzeu pod holým nebom, ktoré predstavuje kompletnú rybársku dedinku z 18.-ho storočia nájdete okrem krásnych starých domčekov aj staré veterné mlyny, na ktoré som zaťažený Môžete sa len tak prejsť po lese s obrovskými kameňmi, či sledovať čajky potulujúce sa pri pobreží.

Takisto tu nájdete aj obrovské hojdačky ‘na stojáka’ až pre 6 ľudí Jediné, čo mi tam chýbalo bolo viac zvieratiek. A keby tam boli prenesené aj staré železničné stanice, ktoré boli na dobových fotografiách, tak by to bolo úplne super! Avšak vypálili ich Sovieti, alebo skončili inak neslávne.

Ale pokiaľ hľadáte miesto na krásny slnečný deň, kde si dobre odpočiniete pri prechádzkach prírodou a chcete nasať trocha z histórie starého Estónska, neváhajte ani sekundu Vstupné pre dospelých je 8€ a pokiaľ všetko obeháš, zaberie ti to 4 hodiny, bez veľkého poflakovania

Čo sa týka angličtiny, tak mladý ľudia rozumejú bez problémov, no a pri staršej generácii sa skôr dohovorite asi po slovensky

Trajekt do fínskych Helsínk

V druhý deň by sa toho dalo stihnúť aj viac, ale musel som sa prepraviť do prístavu na trajekt do Fínska Dostanete sa tam busom číslo 2, na zastávku Reisisadam D-terminal, alebo Reisisadam A-terminal. Nezabudnite, že treba spraviť check-in, zvyčajne najneskôr 30 minút pred odplávaním trajektu. Lístky si môžete kúpiť aj online a spiatočná cesta vás vyjde na cca 45€. Pomalší trajekt ide 3,5h a rýchlejší 2h, takže dávajte pozor, ktorý si bookuješ.

CELÁ FOTOGALÉRIA

The post Estónsko a Tallinn mi učarovali appeared first on TripLovers.