Ako sa šoféruje v Bosne a Hercegovine? Túto otázku sme si kládli aj my. Do Bosny a Hercegoviny sme vstupovali s množstvom predsudkov. Najmä čo sa týka stavu ciest. A aká bola realita? Nuž, ďaleko prekvapivejšia než sme len mohli dúfať

Obsah:

• Je šoférovanie v Bosne a Hercegovine bezpečné?
• Diaľnice a cestné poplatky v Bosne a Hercegovine
• Dopravné značenie v Bosne a Hercegovine
• Rýchlostné limity v Bosne a Hercegovine
• Cesty v Bosne a Hercegovine
  • Toto sme odsledovali na kruhových objazdoch
• Správanie sa bosnianskych vodičov
• Zvieratá na cestách v Bosne a Hercegovine
• Policajti, doklady a alkohol v krvi, radary
  • Radary v Bosne a Hercegovine
  • Policajti v Bosne a Hercegovine
  • Vodičský preukaz a doklady v Bosne a Hercegovine
  • Alkohol v krvi za volantom v Bosne a Hercegovine
• Čo nás na cestách v Bosne a Hercegovine prekvapilo?
• Parkovanie v Bosne a Hercegovine
• Tankovanie a benzínové pumpy v Bosne a Hercegovine

Je šoférovanie v Bosne a Hercegovine bezpečné?

Do Bosny a Hercegoviny sme vstupovali s množstvom predsudkov. Najmä čo sa týkalo stavu ciest a morálky vodičov. Naše mierne obavy pramenili aj z toho, že Janka bola v tom čase v 7. mesiaci tehotenstva.

Avšak po vstupe do Bosny a Hercegoviny nenastala žiadna apokalypsa. Cesty, vodiči a aj vozidlá na ceste, všetko bolo v ďaleko lepšom stave ako sme očakávali. Z pohľadu šoféra to bola doposiaľ prekvapivo najpohodovejšia krajina Balkánu.

Diaľnice a cestné poplatky v Bosne a Hercegovine

Bosna a Hercegovina má spomedzi balkánskych krajín pravdepodobne najnižší počet kilometrov diaľnic. Väčšina z nich sa nachádzajú v okolí hlavného mesta, Sarajeva. Kvôli absencií diaľnic treba počítať s tým, že sa výlet môže predĺžiť práve kvôli jazdným dobám.

Nedostatok diaľnic však kompenzuje aspoň ich kvalita (teda aspoň podľa našich skúseností). Vozovka je vo veľmi dobrom stave, takže sa naozaj dá jazdiť maximálnou povolenou rýchlosťou (130 km/h) bez toho aby z pasažierov vytriaslo dušu.

Diaľničné úseky v Bosne a Hercegovine sú spoplatnené formou mýta. Na vstupnej mýtnici si treba prebrať lístok s odfotenou ŠPZ (EČK) a pri výjazde zaplatiť. Diaľničné poplatky sa dajú uhradiť v hotovosti ale aj kartou. Vďaka mýtnemu systému je na diaľniciach málo áut. Za vstup na diaľnicu platia aj motorky v rovnakej výške ako autá.

Dopravné značenie v Bosne a Hercegovine

Dopravné značenie považuje za jedno z tých lepších na Balkáne. Značiek bolo dostatok, vedeli sme sa podľa nich orientovať a nedochádzalo ku kolíznym situáciám. Samozrejme sa vyskytli aj podivné veci ako napr. značka STOP a daj prednosť na jednej tyčke, alebo situovanie značenia v divnej výške asi 1 cm od zeme, alebo nezmyselne usporiadanie značiek ako napr. 40-ka a kúsok za tým koniec 70-ky.

Čo nám trošku vadilo, bolo, že pred mnohými križovatkami boli značky umiestnené v nevhodnej vzdialenosti. Teda moc skoro alebo moc neskoro. Preto sa nám stalo, že sme prehliadli STOP-ku. Tiež nám vadili chýbajúce údaje o dĺžkach tunela, hlavne keď boli naozaj dlhé.

No a v neposlednom rade si asi úplne každý všimne, že tabule s názvami obcí vo viacerých jazykoch bývajú obliate červenou farbou (akože krvou), dostrieľané guľkami alebo posprejované. V závislosti od toho, v ktorej časti Bosny a Hercegoviny sa nachádzate, nevraživosť medzi jednotlivými etnikami stále pretrváva, napriek tomu, že infraštruktúra si prešla skutočnou obnovou.

Rýchlostné limity v Bosne a Hercegovine

Rýchlostné obmedzenia v Bosne a Hercegovine sú nasledovné:
• obec – 60 km/h
• medzimesto – 80 km/h
• diaľnica – 130 km/h, motorky môžu ísť na diaľnici maximálnou rýchlosťou len 100 km/h

Pravidelne sa za nami tvorila kolóna keď sme išli predpisovo. Keď sme zrýchlili, nepomohlo to. A keď sme im uhli, hneď nám ušli

Cesty v Bosne a Hercegovine

Cesty v Bosne a Hercegovine nie sú výborné, ale sú veľmi dobre zjazdné aj pre obyčajne osobné auto. Na balkánske pomery sú cesty v Bosne nad očakávanie, aj keď vždy sa nájdu miesta kde si človek musí zahryznúť do jazyka. Je však potrebné podotknúť fakt, že s narastajúcu nadmorskou výškou sa stav ciest zhoršuje.

Do značnej miery sú cesty obrazom jednotlivých národov, žijúcich v danej oblasti Bosny a Hercegoviny. Najlepší stav ciest sme jednoznačne zaznamenali v blízkosti chorvátskych hraníc a tie najhoršie v častiach kde prevažujú bosniacky Srbi.

Najväčším problémom pri tranzite v Bosne a Hercegovine je absencia diaľnic a fakt, že na kľukatých obecných cestách nie je veľa možností predbiehať. A tak sa s každou jednou brzdou cesta výrazne predlžuje. Navyše pri vyhýbaní sa na úzkych cestách, keď potrebuješ vyjsť na krajnicu, ťa prekvapí tradičný vysoký balkánsky obrubník alebo v lepšom prípade štrk a rozrušená krajnica.

Pozor si treba dávať na retardéry. Tie sú v Bosne a Hercegovine od výšky špagety po odjebem ti dekel. A tiež sa treba psychicky pripraviť na cúvanie v úzkych uličkách v kopcoch Sarajeva

Toto sme odsledovali na kruhových objazdoch

Dvojpruhové kruhové objazdy sú v Bosne a Hercegovine celkom štandard. Odsledovali sme, že vonkajší pruh používajú iba v prípade, ak chcú vyjsť na prvom výjazde. V prípade, keď chcú ísť druhým, tretím alebo štvrtým výjazdom, dávajú sa do vnútorného pruhu aby si zachovali ideálnu stopu. V prípade použitia druhého výjazdu prechádzajú cez kruhový objazd viac menej rovno. Takže ak chceš vyjsť na 2. výjazde a nepoužiješ vnútorný pruh, tak chaos na kruháči spôsobíš ty a nie oni.

Správanie sa bosnianskych vodičov

Od Bosniackych vodičov sme očakávali neohľaduplnosť a nedisciplinovanosť. Samozrejme aj taký sa nájdu, ale v konečnom dôsledku sme boli prekvapení, že to predsa len nebolo až také zlé. Alebo sme si už z našich predchádzajúcich výletov zvykli na všetky tie balkánske neduhy?

• Buď jazdia strašne rýchlo alebo strašne pomaly, nič medzi.
• Nie vždy sa obťažujú zastaviť na STOPke. A to isté čakajú aj od teba! Takže sme niekoľkokrát porušili STOP-ku, lebo sme videli, že vodič za nami je odhodlaní pokračovať a skončil by v našom kufri.
• Smerovky používajú sporadicky
• Vletia na “kruháč“ ako keby boli na hlavnej. Toto zatiaľ platilo v každej balkánskej krajine kde sme boli.
• Jazdia v ideálnej stope, teda prechádzajú do protismeru a neunúvajú sa veľmi uhnúť. Minimálne idú aspoň po čiare. Tiež typický balkánsky zvyk.
• Keď idú niečo len na rýchlo riešiť (napr. rýchly nákup v pekárni) odstavia auto tak ako prišli a nechajú ho tam.
• V prípade dvoch jazdných pruhov, majú zvykom odparkovať na ceste v pravom pruhu a ísť si riešiť súkromné záležitosti aj na dlhšie.
• Ale nečakane nám dali veľakrát aj prednosť (napr. pri odbáčaní doľava).

Zvieratá na cestách v Bosne a Hercegovine

Keďže sme prevažnú časť výletu po Bosne a Hercegovine strávili v mestách, s výskytom dobytka na cestách sme skúsenosti nemali. Ale verím tomu, že počas leta a najmä v horách by sme stopercentne stretli minimálne jednu čriedu. Avšak cestu nám často skrížil nejaký túlavý ale aj netúlavý pes. Radi vylihovali priamo na ceste. V Travniku sa dokonca za nami jeden rozbehol a bežal s našim autom niekoľko desiatok metrov.

Policajti, doklady a alkohol v krvi, radary

Radary v Bosne a Hercegovine

Čo nás v Bosne a Hercegovine naozaj prekvapilo, bolo množstvo stacionárnych radarov v obciach. Často boli situované najmä pri školách, kde takto kontrolovali zníženú povolenú rýchlosť (40 km/h). Najväčšie množstvo stacionárnych radarov sme si všimli v chorvátskej časti krajiny, kde boli doslova v každej dedine.

Policajti v Bosne a Hercegovine

Za celý čas čo sme strávili v Bosne sme videli viacero policajtov a dopravných hliadok, ale nemali sme osobnú skúsenosť. Viackrát sme videli ako policajti odstavovali a jedenkrát výslovne ako sliedili po ŠPZ (EČK). Ale našťastie pred nami išiel Nemec, ktorého si odstavili

V Bosne a Hercegovine je zvykom blikať protiidúcim autám, keď ste práve minuli policajnú hliadku.

Vodičský preukaz a doklady v Bosne a Hercegovine

Pri vstupe do Bosny a Hercegoviny treba vo väčšine prípadoch predložiť platné medzinárodné poistenie motorových vozidiel – tzv. zelenú kartu. Pre šoférovanie v Bosne a Hercegovine je potrebné mať medzinárodný vodičský preukaz podľa viedenského dohovoru o cestnej premávke. V našom prípade ho kontrolovali pri vstupe do krajiny.

Alkohol v krvi za volantom v Bosne a Hercegovine

Vo väčšine krajín Balkánu je povolené mať stopy alkoholu v krvi. V Bosne a Hercegovine je povolených maximálne 0,3 promile v dychu.

Čo nás na cestách v Bosne a Hercegovine prekvapilo?

• Bosniaci si nechávajú otvorene okienka a vetrajú aj keď nie sú pri aute. Na Slovensku sa niečo také považuje za nabádanie na krádež.
• Pri cestách sme videli niekoľko vrakovísk, bez oplotenia, bez ohrady.
• V obci Tihaljina si zo smerovej tabule urobili obecnú tabuľu, na ktorú lepia úmrtné parte.
• Každé tretie auto má “guľu”
• Vozový park nie je ani zďaleka taký starý ako sme očakávali. Aj keď sa tu nájdu staré albánske Mercedesy a taktiež staré VW Golf, nie sú tak strašne dogabané ako v iných balkánskych krajinách.

Parkovanie v Bosne a Hercegovine

V turistických mestách ako Sarajavo, Mostar, Travnik, Jajce, Banja Luka sa všade za parkovanie platí. Ak sa tu neubytuješ, plateniu za parkovné sa zrejme nevyhneš. Čo si tak pamätáme, tak cena bývala okolo 1€ za hodinu.
Pri zaujímavostiach mimo miest, sú väčšinou vybudované aspoň malé odstavné plochy na parkovanie. V drvivej väčšine neplatené, ale boli sme mimo hlavnej sezóny. Platili sme iba pred Tunelom Spásy. Parkovacie miesta bývajú vo väčšine vyznačené čiarami ale môže sa stať, že niekde čiary nie sú. V takom prípade sa treba pozrieť, či nie sú na asfalte olejové fľaky. Tak spoznáš kde stávajú miestny

Pri parkovaní nie sú Bosniaci až takí ohľaduplní. Zvyknú niekoho vyblokovať svojím zaparkovaným autom. Potom sa ty aj celé sídlisko zobudíte na trúbenie vodiča, ktorý potrebuje odísť.

Tankovanie a benzínové pumpy v Bosne a Hercegovine

Na benzínových pumpách často chýba informačná tabuľa s cenami pohonných hmôt. Inak sa tu bežne tankuje asi o 30 centov na liter lacnejšie ako na Slovensku.

The post Ako sa šoféruje v Bosne a Hercegovine? Cesty, predsudky a prekvapenia! appeared first on TripLovers.

Náš posledný roadtrip vo dvojici. Vyrážame neštandardné v nedeľu a smerujeme na juh za teplom. Je ešte len apríl a náš čaká nepredvídateľné striedanie počasia. Na pláne máme aj spanie v aute, napriek tomu, že je manželka v 7. mesiaci tehotenstva.

Obsah:

• Roadtrip v tehotenstve, vyrážame na Balkán!
• Rýchly prechod CHORVÁTSKOM
  • Split a Omiš
  • Zadvarje a farebné jazerá na juhu Chorvátska
• Skutočný dôvod cesty – Bosna a Hercegovina
  • Peć Mlini a najväčší bizár hneď v prvý deň
  • Vodopády Velka Kravica a kamenné mesto Počitelj
  • Medžugorie
• Na skok späť do CHORVÁTSKA
  • Zelený štvrtok a my jeme len mäso
  • Dubrovník
• Trochu alternatívny hraničný prechod a sme späť v BOSNE A HERCEGOVINE
  • 3 zastávky cestou do Mostaru
  • Mostar – oddych a dobré jedlo
    • Zmeny plánov, ktoré sme neoľutovali
  • Sarajevo – na hranici dvoch svetov
  • Významné udalosti, ktoré dostali Sarajevo na mapu historických dejín
  • Sarajevo 1984
    • Schátrané športoviská po Olympijských hrách v roku 1984
  • Obliehanie Sarajeva a Tunel nádeje
  • Zasnežený odchod zo Sarajeva a ďalšie zmeny plánov
  • Bosnianske pseudopyramídy
  • Kamenné gule
  • Do kopcov a z kopcov v Travniku
  • Jajce, mesto vody
    • SHITSTORY cestou do Banej Luky
  • Banja Luka
• Začíname strastiplnú cestu domov
  • Spomenik Mrakovica
    • Po dvoch týždňoch prišiel čas aj na nadávky
  • Spomenik Jasenovac
    • Ubytovanie v Chorvátsku a ustráchaná majiteľka
  • Posledný spomenik a defekt

Roadtrip v tehotenstve, vyrážame na Balkán!

Rýchly prechod CHORVÁTSKOM

Cesta je do večeru bezproblémová ale stihli sme prísť len do Chorvátska. Tu sme ostali spať v aute na odpočívadle Zir. Ráno nás zobudila teplota 4°C a námraza na aute. Veľmi dobre sme sa nevyspali kvôli chladnému vzduchu

Ráno sme sa chceli zohriať aspoň teplými raňajkami ale oheň na bombe nám neustále sfukoval silný vietor. Podarilo sa nám urobiť si iba čaj a to tiež iba vďaka Jetboilu.

Split a Omiš

Z diaľnice schádzame dole pri Splite. Keď vidíme cenu za mýto, tak odrazu chápeme prečo sú diaľnice v Chorvátsku také prázdne. Za použitie cca 500 km diaľnic sme zaplatili vyše 30€. To je pre nás akoby sme mali v tej cene aj to ubytovanie na odpočívadle

Po peknom dni v Splite a Omiši si užívame naše prvé ubytko, ktoré sme bookli cez Booking. V popise ubytovania bolo, že apartmán sa nachádza 170 metrov od pláže, ale majiteľ zabudol spomenúť že výškových

Po príjazde sme sa hneď zvítali. Milan vyšiel s auta a predstavil sa, na to aj majiteľ odvetil, aj ja Milan. A na to som vyšla z poza auta ja a ukázala na bruško so slovami “aj tu Milan.”

Zadvarje a farebné jazerá na juhu Chorvátska

2 dni v Chorvátsku trávime v pohode. Navštívili sme ešte trhy v Zadvarje a farebné jazerá na juhu Chorvátska, kde sme sa asi 30 km predbiehali so slovenskou cykloskypinkou. V skutočnosti bolo Chorvátsko len zámienkou (pred svokrou) a našim plánom bola návšteva Bosny a Hercegoviny.

Skutočný dôvod cesty – Bosna a Hercegovina

Hneď po prechode hraníc sa modlíme aby sa stav ciest rapídne nezhoršil. Aj keď pri ceste za našou prvou zastávkou nás navigácia posiela do buriny, nespanikárili sme a našli sme skutočnú príjazdovú cestu

Peć Mlini a najväčší bizár hneď v prvý deň

Prvou zaujímavosťou v Bosne a Hercegovine bola oblasť Peć Mlini. Historicky bola táto oblasť prerušovane osídlená už od staršieho neolitu až do súčasnosti. Na tomto mieste vyviera mohutná rieka Tihaljina z masívu vápencových skál. Hneď pod prameňom sa nachádza 7 skeletov bývalých mlynov, ktoré využívali energiu silného toku rieky.

Nad prameňom rieky je významné archeologické nálezisko v jaskyni Ravlića, kde boli objavené nálezy z obdobia neolitu a to najmä keramika s farebnými ornamentami. Podľa dôkazov bola jaskyňa obývaná od neolitu do staršej doby bronzovej, kedy pravdepodobne spadla časť stropu jaskyne, čo donútilo jej obyvateľov nájsť si bezpečnejší úkryt.

V Bosne nás víta ten najväčší bizár hneď v prvý deň. Keď cestujeme z Pèc Mlini do Medžugoria na križovatke míňame ošarpanú smerovú tabuľu. Pozerám na Mima a hovorím “Na tej smerovej tabuli bolo vyvesených niekoľko úmrtných parte.” Naozaj sme sa museli vrátiť pozrieť či je to naozaj tak. A áno, prvý deň v Bosne a najväčší bizár by sme už mali.

Vodopády Velka Kravica a kamenné mesto Počitelj

Prichádzame do Medžugoria. Podľa pani ubytujúcej sme v jej penzióne tento rok prvý pútnici. To však nevie, že sme sa tu ubytovali nie kvôli púti, ale preto, že je tu najlacnejšie ubytovanie v širokom okolí

V okolí Medžugoria je toho dosť veľa čo pozerať. Začali sme pri vodopádoch Velka Kravica, ktoré sú niečo ako menšia verzia Plitvických jazier, iba s jedným vodopádom a bez žiadnych mostíkov. Žiaľ zisťujeme, že v Bosne sa za vstupné pýtajú chorvátske ceny. A aj keď sú tieto vodopády naozaj krásne, za 10€ to nestojí, lebo tu mimo kúpania sa (my sme tu boli počas apríla) nie je čo robiť.

Poobedie sme strávili v kamennom mestečku Počitelj, ktorého architektúra pozostáva predovšetkým zo stredovekých a osmanských prvkov. Dominantou mestečka je pozostatok veže Počitelsja utvrda, ku ktorej si treba prešľapať poriadne vysoko. Výhľad však stojí za to No napriek tomu ten najkrajší výhľad na mestečko je z opačnej strany, z pevnosti Pašina tabija.

Navštevujeme aj prírodný park Hutovo blato, ktorý je ornitologicky veľmi cennou oblasťou. Výlet loďou však stojí 30€ za 30 minút, čo nám príde na balkánske pomery neprimerane veľa. Navštívili sme aspoň 2 vyhliadky, ale miesto vtáctva sme videli iba 2 hady, tak sme sa radšej pobrali preč

Medžugorie

Vraciame sa do Medžugoria odkiaľ píšem známemu, ktorý navštívil Bosnu už niekoľkokrát, a pýtam sa na stav ciest v krajine. Ten ma však varuje skôr pred stravu. Vraj sa vždy z Bosny vracali dosratí.

Od svokry sme dostali úlohu. Kúpiť jej v Medžugorí obrovský drevený kríž. Posielame jej početné fotografie krížov aby si vybrala. Netrvalo to dlho a už našla svojho favorita. Pomaly sa schyľuje ku kúpe, keď v tom na Mima príde sranie! Ani nevieme z čoho, ale okamžite šprintujeme na záchod.

Keď čakám na Mima pred záchodmi, pozriem na mobil koľko je hodín a nájdem si správu. “Tak si to užite a hlavne sa nezoserte.” Takže len odpisujem: “Práve teraz sa.”

Vrátili sme sa k nákupu kríža, ale za tak krátky čas mala svokra priestor na to aby si to rozmyslela. Mimo na to: “Panenka Mária ma nechala zosrať sa, aby si mala viacej času na rozmyslenie. Vôľa Božia!”

Aj keď nie sme praktizujúci veriaci, v Medžugorí sme sa cítili veľmi príjemne. Ostali sme (dobrovoľne) aj na omši, ktorá sa konala podvečer pri zapadajúcom slnku a celkovo sme odtiaľto odchádzali dobre naladení. Páčilo sa nám tu výrazne viac ako v Czestochowej.

Keďže bolo pred Veľkou nocou, väčšina návštevníkov stála pred spovednicami namiesto toho aby bola na svätej omši. Po večernej omši nastal na parkovisku dopravný kolaps. Domáci si to švihali na Balkáncov cez parkovisko aby sa predbehli. A tak si hneď po spovedi poškvrnili tú vyspovedanú dušu.

Okrem toho nás pri odchode z penziónu veľmi milo potešila domáca paní. Keď videla, že mám v brušku nový prírastok, tak nám na rozlúčku podarovala 2 malé ruženčeky. Popravde sme voči Bosne a Hercegovine, krajine, ktorá sa ani nie pred 30 rokmi zmietala v občianskej vojne mali nejaké predsudky. Obávali sme sa akí budú ľudia a dosť sme sa strachovali stavu ciest. Ale po dvoch dňoch to bol zatiaľ celkom chill.

Na skok späť do CHORVÁTSKA

Zelený štvrtok a my jeme len mäso

Z Medžugoria pokračujeme do Dubrovníku, ale ešte predtým chceme navštíviť Neum. Úzky slíž pobrežia, vďaka ktorému má Bosna prístup k Stredozemnému moru. Prišli sme sem iba z recenzie, ale v skutočnosti tu naozaj nie je čo pozerať. Jediné čo nás uchvátilo bolo zrkadlo oproti WC v našej reštike

V Neume sa zastavujeme ešte na obed. Čevapi a pleskavicu majú všade, ale ostatné bosniacke jedlá treba doslova vyhľadávať. Preto sme aj my prvých 5 dní v Bosne mali iba mäsové menu a smrdeli sme si od cibule, jedinej zeleniny, ktorú tu na tanieri dostaneš.

Dokonca aj na zelený štvrtok sme jedli pleskavicu, lebo v podniku kde sme zastavili nič vegetariánske nemali. V pekárni sa nám nepodarilo zohnať ani špenátový burek, takže sme za celý deň nemali nič zelené okrem jedného dekoračného lístku hlávkového šalátu k pleskavici.

Asi 60 km od Neumu po Dubrovník je len jedna hlavná cesta a furt tu vznikajú vláčiky. Aj keď z jedného vyjdeš a spravíš si prestávku, na ďalší pokus sa dostaneš do nového. V neustálych zákrutách sa vôbec nedá predbiehať a tak sa vlečieme celú večnosť.

Dubrovník

Keď konečne prídeme do Dubrovníka zistíme, že parkovanie pri centre mesta stojí od 7 do 11€ na hodinu. Jebe?! Tí Chorváti už naozaj nemajú hranice. Radšej sme si vybrali aj keď horšie ubytko, ale aspoň blízko centra s parkoviskom a do centra ideme pešo.

Vstupné na hradby stojí 35€ a otváracia doba je skrátená, takže by sme sa museli ponáhľať. Kašlem na to a prechádzame sa len uličkami Dubrovníka. Hlavná ulica je veľmi jednotvárna. Niečo ako Bern, len tu je všade vápenec a v Berne bol pieskovec. Navštívili sme tu asi 5 kostolov, ale ani jeden nie je interiérom zaujímavý. Zhrnula by som to veľmi jednoducho. Dubrovník je síce pekný ale turisticky preceňovaný.

V Dubrovníku na ubytovaní sme si ráno robili kávičku cez naše koťogo. Elektrickej platni to trvalo večnosť, až sme sa nasrali a doniesli si vlastnú plynovú bombu. Odrazu to išlo mega rýchlo a hlavne nás zbadal chalanko, ktorý práve skončil svoj Balkan trip a ponúkol nám svoje dve plynové bomby zadarmo. Chceli sme mu dať aspoň 70 KN (10€) lebo plyn je teraz drahý, ale vyzeral, že bol rád, že s nimi niekomu pomohol a zbavil sa ich

Trochu alternatívny hraničný prechod a sme späť v BOSNE A HERCEGOVINE

Z Dubrovníku sa vraciame späť do Bosny, smer Mostar. Cestou chceme navštíviť ešte 3 zaujímavé miesta. Navigácia nás poslala cez trochu alternatívnejšiu trasu a ešte o niečo viac alternatívnym hraničný priechod.

Nad chorvátskou dedinou Slano sme odbočili do kopcov. 3 km úzkej cesty z Chorvátska a žiadne autá. Široko ďaleko nikde nikoho, žiadne oproti idúce autá, ktoré by naznačovali, že hraničný priechod je “živý,” iba jeden had slniaci sa na ceste. Už sme neverili tomu, že sa nám touto cestou podarí prejsť do Bosny. A v tom zrazu, spoza kamenných masívov vykukli červené a zelené svetlá, malá búda a rampy, ktoré naznačovali regulérne hranice. Najpodivnejšia brána do Európskej únie

Výstup z Chorvátska bol bez problémov, až na malý detail. Za chorvátskou kontrolou už neboli žiadne rampy a v búdke nebol nikto kto by skontroloval naše doklady. Po chvíľke váhania sme sa rozhodli pokračovať. V tom vybehol z inej búdky (najpravdepodobnejšie WC) bosniacky colník a kýval na nás, že máme načúvať späť. Doklady nám skontroloval naozaj poctivo, asi aby vyzeral, že prácu si robí naozaj poriadne, aj keď široko ďaleko nie je nikto, kto by ho skontroloval.

Ešte krátky výsluch, prečo sme zvolili práve tento (alternatívny) hraničný priechod a nechal nás pokračovať ďalších 8 km pustou krajinou bez jediného živáčika.

3 zastávky cestou do Mostaru

Po prechode hraníc sme sa dostali poľahky pretrmácali cez južné zeme Hercegoviny a cestou navštívili kláštor Zavala, nekropolu Radimlja a mohutný prameň rieku Buna v Blagaj.

Cestou sme zahliadli perfektné posedenie s reštauráciou na rieke Buna. Absolútne romantické miesto na našu takmer výročnú večeru. Keďže to bolo dosť ďaleko od hlavnej cesty, ceny neboli ani tak likvidujúce a celú dobu sme mohli pozorovať kačičky. Zelená voda a kaskády nám navyše pripomínali Švajčiarsko, kde sme si takýto luxus nemohli dopriať

Mostar – oddych a dobré jedlo

Ďalší deň máme vyhradený iba pre Mostar, no veľmi rýchlo zisťujeme, že samotné historické centrum je veľmi malinké a všetkými uličkami sa dá prejsť bez problémov do dvoch hodín. Všetko v tomto mestečku sa točí okolo jedného kamenného mosta z roku 1566.

Žiaľ, ani historické centrum Mostaru sa nevyhlo vojnovým konfliktom v rokoch 1992 – 1995 a bolo vážne poškodené. Dokonca až tak vážne, že Mostar bol najzničenejším mestom vo vojne v Bosne a Hercegovine a mnohé pamiatky Mostaru boli úplne zničené. Spolu s nimi aj kamenný most. Dlhé roky obidve strany rieky Neretva spájal iba dočasný lanový most s drevenými latkami. Jeho obnova sa realizovala až v roku 2004 a dodnes z brehu dobre vidieť, ktorá časť mosta je pôvodná a ktorá zrekonštruovaná.

Ráno do jedenástej hodiny je mesto ešte relatívne prázdne, takže si to značne užívame. Kamenné domy zo 16. storočia pôsobia ako kamenné dediny vo Veľkej Británii. Pokojnú atmosféru mesta narúšajú iba dvaja skokani na moste, ktorý sa dobrovoľne rozhodli skočiť si z mosta do rieky a ešte si aj za to zaplatiť. Výška mosta nad hladinou je úctyhodných 24 metrov a cena skoku z mostu sa pohybuje v rozmedzí 20-35€, no my by sme nešli ani zadarmo

Všetky historické uličky sú zabrané suvenírovými obchodníkmi, reštauráciami, kaviarňami alebo barmi. Keďže máme na Mostar viac času ako by bolo treba, zakempili sme v perfektnej reštaurácii Šadrvan s tradičným bosniackym jedlom. Toto bol po týždni prvý deň, kedy sme si konečne nedali pleskavici alebo čevapi a pritom to bolo bosniacke

Prešli sme všetkými chodmi, aby sme sa zdržali čo najdlhšie a mohli si pritom v reštaurácii pohodovo čítať knižku. Ale jedlo bolo zakaždým pripravené strašne rýchlo a už sme nevedeli čo viac si objednať, aby sme si mohli pohodovo čítať ďalej. Navyše sa pred reštauráciou začal tvoriť rád čakajúcich ľudí, tak sme sa zobrali preč, lebo sme nechceli byť také svine a blokovať miesto. Ak ťa zaujíma, čo dobré sa dá v Bosne a Hercegovine ochutnať, tak sa môžeš inšpirovať v tomto článku: Tradičná kuchyňa Bosny a Hercegoviny, čo ochutnať v krajine zmiešaných kultúr?

V Mostare na trhu sme ešte kúpili našim medovinu ako suvenír. Pani, vyzerajúca ako pravá žena z dediny sa nesrala. Predtým ako nám medovinu zabalila, si z nej odliala do vrchnáka, aby zhodnotila či predáva dostatočnú kvalitu, zvyšok vyliala z čoho jej časť skončila na tričku a s úsmevom nám ju podala. Až doma sme prišli na to, že je to skôr pálené so štipkou medu.

Ráno sme chceli ísť na vyhliadky nad mestom ale bol taký silný vietor (42km/h), žeby nám tam asi utrhlo truhlu z auta. Tak sme nakoniec išli iba na Partizánsky pamätník. Ako fúkalo tak nás najprv začala naháňať odvodená plechovka aj na vzdory gravitácii. Neskôr vietor zodvihol oschnutú bukrétu a tá trafila Mima. Ale stále to nemalo na včerajšiu situáciu, keď sme vďaka vetru videli v Mostare chodiacu tabuľu

Zmeny plánov, ktoré sme neoľutovali

Ďalší deň máme v pláne pokračovať do hôr ale z 27°C sa odrazu počasie mení na -3°C a s našimi letnými gumami meníme plány. Smerujeme radšej rovno do Sarajeva, kde má byť počasie ďaleko solídnejšie. Cesta medzi Sarajevom a Mostarom je neskutočne krásna. Prechádzame pomedzi vápencové hory a užívame si scenérie rieky Neretva. Odrazu nám ani nevadí, že sme kvôli počasiu museli zmeniť plány.

Ako prechádzame krajinou, všímame si, že rôzne obce striedajú rôzne vlajky podľa toho či sa nachádzame v chorvátskej (katolíckej), srbskej (ortodoxnej) alebo bosniackej časti (moslimskej). Po vojne je to komplikované. Krajina sa delí na Republiku Srbsku, v ktorej je majoritnou skupinou srbské obyvateľstvo a Republiku Bosniacku v ktorej a sú majoritami Bosniaci spolu s Chorvátmi. Majú dokonca aj samostatne rozdelené sviatky. V Republike Srbskej ich oslavujú o týždeň neskôr ako v Republike Bosniackej, ale v reáli to funguje tak, že sa pracuje furt a obchody sú otvorené aj počas sviatkov.

Po vyše 25 rokoch od vojny je stále citeľné, že občianska vojna v Bosne a Hercegovine zanechala na ľuďoch stopy a hlbokú nenávisť. Aj keď stav ciest a obydlí je po vojne ďaleko lepší ako sme očakávali, na dopravných tabuliach si všímame znaky vzájomnej nevraživosti. Každý deň míňame tabule, ktoré sú posprejované v závislosti od regiónu. V Bosniackej časti krajiny je presprejovaná azbuka, slúžiaca Srbom a v srbskej naopak latinka. Keď prechádzame “z republiky do republiky,“ vidíme tabule obliate červenou farbou, znázorňujúcu krvi prekliatie.

Sarajevo – na hranici dvoch svetov

Keď prichádzame do Sarajeva pripadá nám, akoby sme prechádzali Karlovkou a Dúbravkou. Ideme dlho rovno, popri električkovej trati a z oboch strán trčia panelákové štvrte. Smerujeme najprv na ubytko aby sme si mohli zložiť veci. Vieme, že naše ubytovanie nad mestom s výhľadom na Sarajevo má nepríjemne úzku a strmú príjazdovú cestu. Neskôr zisťujeme, že to platí pre všetky odbočky do kopcov v Sarajeve.

Dnes máme výročie svadby. Presne 1 rok. Preto si tento deň chceme užiť len ľahkou prechádzkou po centre Sarajeva a dať si niečo dobré, no história mesta nás núti objavovať ho

Majoritnou skupinou v Sarajeve sú Bosniaci (moslimovia), no žijú tu aj Srbi (ortodoxní) a Chorváti (katolíci). Práve preto sa tu nachádzajú pamiatky rôznych kultúr a náboženstiev. Úplne najvýstižnejším miestom kde sa v Sarajeve zreteľne stretávajú dva svety je “Meeting of Cultures.” Na východ od tohto miesta je zreteľne vidieť orientálny vplyv kultúry Osmanskej ríše, stačí otočiť hlavu o 180° a na západ od tohto bodu vidieť vplyv kresťanstva z čias Rakúsko-Uhorskej ríše. Práve na tomto mieste sa dá doslova prejsť jedným krokom z jednej kultúry do druhej!

Najviac sa nám však páči v uličkách osmanského sveta – Baščaršija. Len tak postávame na ulici a ňucháme vône naokolo. Kúdoľ dymu nás presne smeruje k reštaurácií, kde oslávime naše výročie tou najlepšou grilovanou pleskavicou. Potom sa túlame uličkami, obdivujeme mešity, minarety a bazárové uličky preplnené suvenírmi s orientálnym nádychom, ale najmä lampy, z ktorých jedna končí u nás na balkóne.

Uprostred starého bazáru sa nachádza drevená fontána, ktorá skôr pripomína studňu. Sebilj je symbolom mesta a povráva sa, že kto sa z nej napije, do Sarajeva sa ešte vráti

Pri vstupe do najstaršej mešity v Sarajeve, mešity Gaziho Husrev-bega si nás všimla postaršia pani. Respektíve, všimla si moje brucho a tak sa pristavila a začala nám gratulovať s typickým bosniackym “bravó!“ Mala na nás chvíľu času a keďže pracuje ako sprievodkyňa, tak nám aj niečo málo o Sarajeve, ale aj o sebe prezradila. Vraj pozná Bratislavu, a že aj napriek vojne žijú s manželom stále spolu, aj keď on je kresťan a ona moslimka.

Celý rozhovor prebehol v bosniačtine a slovenčine. Tieto dva jazyky nie sú veľmi odlišné a preto sme sa so staršími ľuďmi bez problémov dohovárali takto. Rozumeli sme si celkom dobre. Mladšie generácie však poväčšine automaticky prechádzali do angličtiny.

Významné udalosti, ktoré dostali Sarajevo na mapu historických dejín

Sarajevo je mesto, kde sa viackrát písala história. Preslávilo sa dvoma významnými udalosťami. Najvýznamnejšou z roku 1914 bol atentát na nástupcu trónu rakúsko-uhorskej monarchie, Františka Ferdinanda d’Este. Táto udalosť bola zámienkou na rozpútanie Prvej svetovej vojny.

Tento atentát sa stala pri Latinskom moste, kde Gavrilo Princip, srbský nacionalista zastrelil Ferdinanda aj s jeho manželkou Sofiou, keď vodič auta, v ktorom sa viezli zle odbočil a musel sa otáčať. Gavrilo Princip mal teda na atentát dostatok času.

Po Sarajeve však bolo pripravených viacero útočníkov, ktorí sa pokúšali o Ferdinandovu smrť. Navyše do Sarajeva cestoval s minimálnou ochrankou, takže dal útočníkom veľkú šancu. Aj keby sa vtedy nebol vodič auta pomýlil, Ferdinand by sa pravdepodobne zo Sarajeva živý nedostal.

Sarajevo 1984

Druhou významnou udalosťou v Sarajeve boli Zimné olympijské hry v roku 1984. Pri prípravách olympijských hier v Sarajeve ťahala celá vtedajšia Juhoslávia za jeden povraz. Dokonca v referende obyvatelia Sarajeva drvinou väčšinou hlasov odsúhlasili, aby sa 2,5% z ich platu počas piatich rokov odvádzalo na organizovanie ZOH!

Olympijské hry v roku 1984 sa okrem najmodernejších športovísk preslávili aj entuziazmom organizátorov a univerzálnou odpoveďou na každú situáciu: NEMA PROBLEMA Pre vtedajšie Československo to boli najúspešnejšie ZOH, kedy sa podarilo domov doniesť až 6 medailí (2 strieborné a 4 bronzové).

Niektoré moderné novopostavené športoviská sa však nedožili ani jedného desaťročia. Mnohé miesta, na ktorých víťazili olympijský športovci boli počas obliehania Sarajeva, počas balkánskej vojny v rokoch 1992 – 1995, poškodené do takej miery, že sa už nikdy neobnovili. Napriek tomu tieto športoviská ostali aspoň v hľadáčiku hŕstky turistov akými sme aj my.

Schátrané športoviská po Olympijských hrách v roku 1984

Deň sme začali pri schátranom, ale stále impozantnom olympijskom hotely Igman, juhozápadne od Sarajeva. Zo schátraného skeletu monumentálnej stavby vyrastajú nové stromčeky, v bazéne sa kúpe obrovská pneumatika a pre skorú jar z celej stavby opadávajú ľadové kusy cencúľov, pre ktoré sa obávame vojsť dnu. Predsa sme sa odhodlali, no opadávajúce cencúle nás zastihli aj v interiéroch kam sa medzi rokmi dostala voda. Okrem toho sa na vôkol nachádzal aj azbest, tak sme do interiérovej časti radšej iba nakukli.

Kúsok od hotela Igman sa nachádzajú schátrané skokanské mostíky. Okolité lyžiarske stredisko počas sezóny funguje, takže sa tu normálne dá lyžovať. Len stav príjazdovej cesty je v dezolátnom stave. Okrem nás sa tu nachádza len jedna skupinka geodetov, pobehujúcich s GPS-kom po lúke naproti skokanským mostíkom

Highlight si nechávame na záver dňa. Je ňou schátraná bobová dráha nad Sarajevom. Už z obrázkov na googli sme vedeli, že toto miesto bude pre nás úplná popičovka!

Autom sa nedá prísť až k nej. Resp. dá ale bolo by to s pokutou od 150€ a viac. Vyberáme sa teda pešo, cez vrchol Trebević, kam vyúsťuje moderná kabínková lanovka z centra Sarajeva. Netrvá to dlho a hneď vidíme prvých adeptov na pokutu. Veľmi nás netrápia, lebo sme konečne našli bobovú dráhu a je to fakt totálna popičovka!

Široká betónová dráha a po nej všade samé grafity. Jeden krajší ako druhý. Tieto momenty si naozaj užívame, pretože za celú dobu sme stretli len 3 skupinky ľudí. Toto miesto má atmosféru a čo je najlepšie, máme presne také počasie v aké sme dúfali. Sychravo a jemné mrholenie, ktoré dotvára atmosféru Vzrušenie z tohto miesta prenášame aj na bábätko v brušku, ktoré kopká ostošesť

Obliehanie Sarajeva a Tunel nádeje  

Občianska vojna v Juhoslávií, v rokoch 1992 – 1995, so sebou priniesla aj najdlhšie obliehanie v histórií. Obliehanie Sarajeva trvalo takmer 3 a pól roka, čo bolo dlhšie ako dovtedy najdlhšie obliehanie Leningradu (necelého 2 a pól roka). Rozdiel v týchto obliehaniach však bol v počte obetí. Zatiaľ čo pri obliehaní Leningradu zomrelo iba od hladu približne 650 000 až 800 000 civilistov, v Sarajeve si boje vyžiadali asi 11 000 ľudských životov. Ako je to možné?

Bosnianskej armáde sa podarilo obliehané Sarajevo prepojiť so zvyškom sveta tajným tunelom a s tým zásobovať civilistov. Tunel nádeje bola za nás jedna z najzaujímavejších zastávok v Bosne a Hercegovine. Ak ťa táto téma zaujíma viac prečítaj si tento článok: Obliehanie Sarajeva a Tunel nádeje.

Zasnežený odchod zo Sarajeva a ďalšie zmeny plánov

Sneží! Pojem aprílové počasie má naozaj opodstatnenie aj tu na Balkáne. Pôvodne sme mali namierené k jazeru Prokoško, ale v tehotenstve naozaj nie sme pripravení turistikovať v takomto počasí. Namiesto lámania si hlavy si tieto momenty s výhľadom z nášho apartmánu patrične užívame. Check-out máme až o 12-tej, ale nakoľko v tento deň bola plánovaná odstávka vody, museli sme sa vypratať skorej, inak by to majiteľ nepríjemne pocítil

Pri odchode zo Sarajeva sa zastavujeme na sídlisku Alipašino polje aby sme pre svokru nafotil zopár záberov z miesta, kde bývali ich dobrí priatelia ešte pred občianskou vojnou. Socialistický paneláky, široké cesty, sídlisko s detským ihriskom uprostred a všade množstvo áut. Všetky tieto fotografie vo svokre evokujú nostalgiou. Je úplne fascinujúce ako dokáže odrazu nemať problém s našou cestou aj počas tehotenstva len preto, že dané miesto pozná aj napriek tomu, že tam bola vojna

V Sarajeve sa okrem kultúr láme ešte jedna vec a tou sú zvieratá. Zatiaľ čo v južnej časti Bosny a Hercegoviny sme doposiaľ vídali všade iba túlavé mačky v Sarajeve sa k nim začínajú pridávať aj túlavé psy. Mačičky sú veľmi obľúbené hlavne pre násť ročne dievčatá, ktoré ich s obľubou vyhladkávajú. Keď však cestujeme severne od Sarajeva stretávame už iba túlavé psy. Asi aj zvieratá majú vlastné prerozdelenie krajiny, nie len obyvatelia.

Bosnianske pseudopyramídy

30 km severozápadne od Sarajeva sa zastavujeme pri “miestnej zaujímavosti.“ Kopce nad obcou Visoko sú označované ako Bosnianske pyramídy. Toto mesto bolo v stredoveku hlavným mestom Bosny a na vrchu Visočica sa nachádzajú pozostatky stredovekej pevnosti. Práve vrchol Visočica, nazývaný aj Pyramída Slnka, je označovaný ako hlavná pyramída pseudoarcheokomplexu bosnianskych pyramíd.

Ezoterickým sračkám veľmi neholdujeme, no keďže to máme po ceste zastavujeme aj tu. Dávame tomu šancu a ideme vyskúšať, či tu naozaj “cítiť vybrácie,“ ako píšu sfanatizovaní návštevníci, ktorí si očividne letia na vlnách viacerých pavied.

Semir Osmanagić, ktorý je laickým fanatikom archeológie, od roku 2005 tvrdí, že kopce v okolí Visoka sú najväčšími ľuďmi vytvorenými starovekými pyramídami na Zemi. Napriek tomu, že jeho tvrdenia boli vyvrátené ešte v roku 2006 radou odborníkov, najmä z oblasti archeológie a geológie, si Semir Osmanagić naďalej na tomto tvrdení robí kariéru a o Bosnianskych pyramídach prednáša po celom svete (pričom veľa ľudí z jeho prednášok odchádza).

Napriek tomu sa oblasť Visoko stala v posledných rokoch vyhľadávanou turistickou destináciou, čo prispelo k rozvoju cestovného ruchu v tejto oblasti. Tí, čo chcú senzáciu si za ňu musia zaplatiť 25€ (vstup do archeoparku, tunelov Ravne a “liečebnej“ komory). Tí čo pochopili aká dokonalá a fascinujúca dokáže byť geológia nemusia platiť nič

Autom sme sa vyviezli za Pyramídu Slnka. Vedú sem dve cesty, jedna zo západ, ktorá je dosť strmá, úzka a výrazne rozbitá a druhá z východu, popri ktorej sú vystavené domy. Tiež je úzka ale omnoho lepšie zjazdná. Odtiaľto sa dá vybehnúť na Pyramídu Slnka a na stari grad, ktorý je na jej vrchole. Pokochali sme sa krásnou rozkvitnutou jarou a mohli ísť. Výhľad pekný, no špeciálne energie “pyramídy” tu necítiť.

Kamenné gule

Kvôli nášmu itineráru si musíme spraviť 50 km odbočku mimo trasu. Mierime severne od Sarajeva, k obci Zavidovići, kde sa nachádza lokalita s neobyčajným geologický javom. Vo vymytom koryte potoka sa tu nachádza niekoľko obrovských kamenných gúľ s dokonale okrúhlymi tvarmi.

Pieskovcové kamenné gule pravdepodobne vznikli v rovnakej dobe ako okolité pieskovcové horniny ale pôvod ich vzniku nie je jasný. V samotnom okolí bolo objavených ešte niekoľko kamenných gúľ, ale na nálezisku v Zavidovići ich bolo doposiaľ odkrytých najviac.

Chodník je veľmi zle značený… lepšie povedané nie je tu značené vôbec nič. Kvôli tomu sme nenašli guľu, ktorá je najväčšou kamennou guľou na svete. Pri jej hľadaní sme však natrafili na agresívnu veveričku, ktorá po nás začala hádzať orechy

Za návštevu tejto lokality sa neplatí, ale môžeš do schránky pri vchode vhodiť donation. Pri tom ako turisti prechádzajú vchodom samozrejme striehne tetuška a sleduje či si do pokladničky niečo vhodil alebo nie

Aj na Slovensku máme podobnú geologický zaujímavosť, v regióne Kysúc. Táto časť Bosny sa na Kysuce aj patrične podobá. Chýba tu už len povestný kysucký reklamný smog. Namiesto toho z kopcov trčia minarety. Aj rieka im tu po vyliati vyplavila všade smrti, ktoré sa poprichytávali na stromoch. Proste úplne Kysuce!

Noc trávime v Zenici. Našli sme tu lacný apartmán. No priemyselný smrad mesta je taký silný, že by sa tu nenašlo asi nič ďalšie, čoby nás prinútilo zostať v tomto meste dlhšie.

Do kopcov a z kopcov v Travniku

Mestom Travnik by sme normálne nenavštevovali, ale keďže ním prechádzame, dávame mu šancu. Žije tu prevažne bosniacka minorita. Iba náhodou sme natrafili aj na školu, ktorú sme videli v dokumente. Školu oddeľuje plot aby sa nestýkali moslimské a ortodoxné deti.

Okrem toho sa v centre nachádza farebná mešita, do ktorej sme sa žiaľ nedostali. Ako do žiadnej inej mešity počas celého nášho dvojtýždňového roadtripu po Bosne a Hercegovine Vybehli sme sa preto iba na hrad nad mestom s výhľadom na početné mešity a pôvodné domčeky odlišujúce sa vysokou strechou.

S našim krpcom v brušku sa sem-tam rozprávame a cestou dole z hradu mu oznamujem: “Bubi, ideme dole kopcom.” Mimo ako otec reaguje za malého: “TO VIEM AJ BEZ TEBA MAMI!”

Jajce, mesto vody

Našim hlavným cieľom dňa je Jajce a drevené mlyny medzi jazerami Pliva, ktoré sa nachádzajú za mestom. Máme šťastie a prší nám, takže si toto prenádherné miesto užívame takmer sami pri slabom mrholení Postupne prechádzame po rieke nižšie a nižšie pomedzi malé kaskády, či drevené lávky. Je to jedno z najkrajších miest aké sme v Bosne navštívili

Pri najspodnejšej kaskáde si chceme sadnúť do reštaurácie, ale v momente ako vojdeme nás prefliaska dymový opar unikajúci z pretlakovanej miestnosti. Takže napriek zime si sadneme vonku. Na stoloch sú obrusy a na stoličkách poťahy poväčšine prepálené od ohorkov cigariet.

Kým nás obslúžia trháme sa s mačkou o dáždnik. Má tu milión iných obrusov, s ktorými sa môže hrať, ale ju zaujalo práve zapínanie na našom dáždniku. Museli sme jej ho zobrať ako hračku malému decku.

SHITSTORY cestou do Banej Luky

Cestou z Jajce do Banej Luky sme sa zastavili na vyhliadke na meander rieky Vrbas. Už vtom momente ako sme zastavili sme a zacítili nejaký smrad. Otvorila som dvere a hneď pod nimi, na miesto kam som mala vystúpiť boli dve hnačkové hovná. Museli sme preto cúvnuť a pri tomto manévry sme kolesami auta prešli ďalšie tri hovná. Celé to tam smrdelo a všade boli hnedé fľaky! Absolútne nám to pokazilo celú vyhliadku. Inak toto krásne dielo prírody využívajú ako WC a smetisko.

Ten smrad sme so sebou niesli ešte ďalších 40 km do Banjej Luky, kde sme nenašli žiadnu vapku, kde by sme tie hovná zmyli z pneumatík. Ale, Boh sa nad nami zľutoval a zoslal na nás silný dážď, ktorý nám tie hovná z pneumatík zmyl.

Banja Luka

V Banej Luke toho k videniu veľa nie je. Nás sem zlákala iba socialistická architektúra v podobe nákupného domu Boska a najškaredší kostol aký sme kedy videli. Výhodou je, že tieto jedine zaujímavosti mesta sú spojené promenádou, na ktorej sa okrem tohto nachádza ešte jeden pekný ortodoxný kostol.

Okrem toho sme tu chceli dať aspoň obed, nech si túto povinnosť konečne odbavíme a môžeme sa nasmerovať domov na Slovensko. Prešli sme asi 10 podnikov a všetko boli len bary a kaviarne. Nikde nevarili. Nakoniec sme skončili v podzemí, v podniku, ktorý vyzeral ako nevestinec s názvom Pizzeria Amore. Možno divné, že si na Balkáne sadáme do pizzerie, ale po tých dvoch týždňoch čevapov, pleskavíc a burekov nám už naozaj stačilo

Začíname strastiplnú cestu domov

Spomenik Mrakovica

Na cestu domov, resp. na návrat do práce, máme dostatok času. Preto chceme cestou navštíviť ešte 3 pamätníky a tak trochu sa aj vyhnúť spoplatneným diaľniciam v Chorvátsku.

Ako prvý navštevujeme Spomenik Mrakovica. Je to pamätník padlým v 2. sv vojne. Tento pamätník nás naozaj prekvapil svojou gigantickou veľkosťou. Jeho veľkosť a množstvo betónu je ohromujúca.

Do dovnútra pamätníka sa dá aj predrať, ale dokážu to iba naozaj štíhli ľudia. Teba myslieť na to, že von to pôjde ťažie. Mimo to dal, lebo je tenučký, ja som to nedala lebo som tehotná A aj keď to vyzeralo, že pri troche snahy sa dostanem dnu, tak mi bolo jasné, že von by ma už museli dostávať hasiči. Ešte že to tej hlavičke docvaklo skôr než konala

Pred presunom k ďalšiemu spomeniku si Mimo potrebuje dať aspoň polhodinovú pauzu a oddýchnuť si. Je schúlený za volantom a ja ho stále vyrušujem. Pokúšam sa dať si vonku stretching, ale úplne to nejde, lebo vždy po chvíli ku mne dobehne túlavý pes, pred ktorým sa schovávam v aute.

Po dvoch týždňoch prišiel čas aj na nadávky

Už takmer opúšťame Bosnu. Musíme priznať, že sme pred jej návštevou mali ďaleko väčšie predsudky. Na úplnom severe Bosny je krajina úplne iná ako bola doposiaľ. Rovinatá a nudná. Po dvoch týždňoch vidíme okrem lesov a pasienkov aj polia.

Odbáčame ku hraničnému prechodu Gradina Donja – Jasenovac a tu nás nemilo prekvapí to, z čoho sme sa pred návštevou Bosny obávali najviac. Stav cesty! Nejaký intelektuál dal vyfrézovať 12 km cesty. Akože kto to kedy videl vyfrézovať taký dlhý úsek… Akože frézovač išiel na dovolenku tak aby chalani stihli položiť asfalt a mali to predpripravené? Aj by sme sa otočili keby sme vedeli ako dohlo tadeto pôjdeme, ale všetky dopravné tabule boli iba v azbuke, takže sme netušili čo na nich je

Prechod hranicami s Chorvátskom nás poriadne nasral. Začalo to úsmevne otázkou niečo na preclenie? Polopatisticky sme im ukázali, že zo sebou máme 100 gramov salámy a jednu medovinu na čo nás colníci vysmiali. Tých pravých k***tov sme stretli až tesne za hranicami.

Kamióny zablokovali príjazdovú cestu a preto sa všetci smerujúci do Bosny rozhodli pri ich obiehaní zablokovať aj protiidúci pruh, teda nás. Rád áut nekončil a preto som sa v daždi vybrala osobne tieto autá odstaviť, aby sme mohli prejsť. Pri poslednom kamióne som požiadala vodičov aby nás nechali prejsť a keďže videli že som tehotná, tak našu žiadosť vypočuli.

Ako inak, vždy sa nájde nejaký k*k*t a tento (Chorvát) si dovolil dokonca obehnúť kompletne celý, asi 200 metrový rad čakajúcich áut a ešte sa tváriť, že nerozumie ani po anglicky ani po slovensky. Dokonca si dovolil narazil mi do kolien autom, pričom videl, že som evidentne tehotná  Situáciu zachraňoval až ďalší chalan, ktorý mi vybehol na pomoc z auta, ktoré stálo za našim a spolu s ním sa nám podarilo protiidúce autá zdržať aby sme mohli prejsť.

Spomenik Jasenovac

Po nepríjemných udalostiach prichádzame k ďalšiemu pamätníku, ktorý patrí k tým najkrajším aké sme kedy navštívili. Kamenný kvet na hraniciach Bosny a Chorvátska je spomienkou na vyše pól milióna obetí zabitých Ustašovcami v koncentračnom tábore Jasenovac behom 2. sv. vojny.

Pôvodne sme mali v pláne ostať tu niekde v okolí a prespať v aute. Dážď a zima nás však presvedčili, že ak budeme šetriť naše peňaženky, počasie neušetrí naše zdravie. Rozhodli sme sa preto pokračovať a len úplným šťastím sme našli lacné ubytko na našej trase. Ešte predtým ako sme sem došli sme v nejakej random dedine zahliadli neidentifikovateľný objekt na ceste. WTF?! Vyzeralo to ako holub s parochňou, ktorú mal naopak takže nevidel a preto sa nám nevedel uhnúť z cesty

Ubytovanie v Chorvátsku a ustráchaná majiteľka

Na ubytovaní nás pani privítala a pozerala na mňa s hrôzou v očiach. Keď nám ukazovala apartmán na poschodí, pýtala sa či pre mňa tých pár schodov nebude problém. Myšlienky v našich hlavách: “Haha teta, keby si vedela do akých kopcov sme sa jebali” Ale slušne sme odvetili: “To je OK, cítim sa dobre.”

Ona sa vraj počas tehotenstva cítila veľmi zle. Preto bola doslova užasnutá, keď sme jej povedali, že sme boli na 2 týždňovom roadtripe po Bosne a Chorvátsku. Nuž, každý sme iný a podľa toho by sme k sebe mali aj pristupovať.

Posledný spomenik a defekt

Po pohodovom ráne vyrážame asi o 10-tej z nášho ubytka. V programe máme už len posledné miesto, pamätník revolúcie ľudu z Mosloviny a potom cestu domov, na ktorú máme celý deň.

Asi 2 km za pamätníkom odrazu začala pípať kontrolka tlaku v pneumatikách. Vystúpili sme to skontrolovať a pravá zadná syčala ako divá. Práve sme museli prejsť po niečom, čo nám šialeným spôsobom rozseklo pneumatiku. Ale nemáme ani páru po čom. Vysyčala asi do minúty.

Reakcia ženy: Musíme nájsť servis.
Reakcia muža: Máme rezervu…

To nie žeby som neverila svojmu manželovi, ale ako takmer nevodič ani neviem, že je niečo také v aute. A hlavne viem, že sa vždy na všetko súvisiace s autom môžem spoľahnúť na svojho manžela

Nasledovala hodinová procedúra výmeny rezervy. Môj manžel ma ako vždy dokázal milo prekvapiť a v pohode ju vymenil. Za necelú trištvrte-hodinku sme už mali nahodenú rezervu, v kufri zabalenú poškodenú pneumatiku a boli pripravení pokračovať.

A keďže na rezerve svietil veľký nápis “Max 80 km/h,” tak sme zvyšných 380 km domov museli absolvovať po starých cestách. To máme za to, že sme sa chceli vyhnúť tým predraženými chorvátskym diaľniciam

Na druhej strane môžeme byť radi, že sa nám to stalo až na konci celého tripu, prakticky hneď po poslednom mieste, ktoré sme chceli navštíviť. Že sa nám to nestalo na diaľnici a hlavne, že už nám z tej pneumatiky dážď zmyl to hovno, ktoré sme nabrali len včera

Po dvoch týždňoch balkánskeho roadtripu sa vraciame domov dojebanučkí. S odjebanými pántami na strešnom boxe a na uzučkej rezerve. No napriek tomu spokojní a veselí z nášho posledného roadtripu vo dvojici

The post CESTOPIS – Balkánsky roadtrip v tehotenstve appeared first on TripLovers.

Šoférovanie v Macedónsku dokáže rozhnevať, ale aj vyčariť úsmev na tvári. O tom ako sa jazdí v tejto balkánskej krajine, ale aj o cestách v Macedónsku, doprave, policajtoch a ďalších užitočných informáciách sa dočítaš v tomto článku

Obsah:

• Aké je šoférovanie v Macedónsku?
• Diaľnice a cestné poplatky
  • Ceny mýtnych poplatkov v Macedónsku
  • Stav macedónskych diaľnic
• Dopravné značenie v Macedónsku
• Cesty v Macedónsku
• Rýchlostné limity v Macedónsku
• Správanie sa macedónskych vodičov
• Dopravný policajti v Macedónsku
• Vodičský preukaz a poistenie auta v Macedónsku
• Alkohol v krvi za volantom v Macedónsku
• Zvieratá na macedónskych cestách
• Parkovanie v Macedónsku
• Tankovanie v Macedónsku

Aké je šoférovanie v Macedónsku?

Šoférovanie v Macedónsku je miestami v pohode a niekedy sa to zvrhne na adrenalínový zážitok. Všeobecne pri šoférovaní na Balkáne treba byť neustále maximálne v strehu, lebo po cestách často pobehujú zvieratá a jazdenie domácich vie byť niekedy nevyspytateľné. Výslovne nič nebezpečné sa nám nestalo, okrem toho, že sem-tam niekto vletel do ‘kruháča’, alebo si to šinul v ideálnej stope v zákrute.

Šoférovaniu v noci sme sa snažili vyhnúť, najmä kvôli zvieratám, výtlkom a predmetom na cestách. Všetko sú to naše osobné skúsenosti, a môžeme len veriť, že sa to bude v dohľadnej dobe iba zlepšovať. No najlepšie ti všetky tvoje otázky zodpovieme postupne v článku

Diaľnice a cestné poplatky

Ceny mýtnych poplatkov v Macedónsku

Pre mnoho vozidiel slúži Macedónsko len ako tranzitná krajina. Diaľnica v Macedónsku je budovaná najmä v smere sever-juh a funguje na nej mýtny systém… ale v skutočnosti funguje trochu inakšie ako poznáte napríklad z Chorvátska.

Na diaľnici nie je vstupná a výstupná mýtnica, ale len vstupná mýtnica kde sa platí na nadchádzajúci úsek. Tieto diaľničné mýtnice sú priamo na diaľnici a vyskytujú sa každú chvíľu. Platí sa len na krátke úseky, teda každých pár km musíš zastavovať kvôli plateniu.

Diaľnice v Macedónsku si celkovo prázdne, asi preto, že sú dosť drahé. V závislosti od dĺžky úseku sa platí mýto od 30-80 MKD. My sme jeden úsek diaľnice potrebovali využiť iba na 4 km, ale platili sme za to 60 MKD (1€), čo nám prišlo trochu veľa. Motorky platia na macedónskych diaľniciach rovnako vysoké mýto ako osobné autá.

Poplatky za diaľničné mýto v Macedónsku sa vyberajú len v hotovosti. Na platbu sa dá použiť macedónsky denár ale aj euro. Pri platbe eurom sa však platí vyššia suma (príklad – 1 úsek = 1€ alebo 40 MKD (65 centov)). Kartou sa platiť nedá, lebo by prerobili na poplatkoch.

Stav macedónskych diaľnic

• Niektoré úseky diaľnic sú trošku vlnité a nedá sa na nich ísť konštantne rýchlosťou 120 km/h (na niektorých sa dá ísť max 80 km/h).
• Sem-tam sa vyskytujú diery, aj keď malé.
• Po daždi sú na diaľnici úseky s jazierkami alebo voda stojí pri krajnici.
• Krajnice vyzerajú akoby priamo z okna vyhadzovali odpadky.
• Na diaľnici nie je odstavný pruh. Aj priraďovací pruh je taký vtipný, len aby sa nepovedalo.
• Diaľnice v Macedónsku sú veľmi hlučné, za čo pravdepodobne môže asfaltová zmes.
• Na diaľniciach chýbajú akékoľvek zábrany voči zvery.
• Je bežné, že v Macedónsku aj Albánsku uvidíte na cestách prázdne panciere od korytnačiek. Nám prešprintovala korytnačka priamo na diaľnici cez cestu.
• Na mýtniciach, ale niekedy len tak pri krajnici stoja predavači s ovocím a zeleninou.

Dopravné značenie v Macedónsku

Asi každému je hneď jasné, že pri realizovaní dopravného značenia sa na Balkáne veľa IQ nepoužívalo. Sem tam chýbajú dôležité tabule, ako napr. koniec dvojpruhu za zákrutou na ceste kde je 90-ka. Mnohé dopravné značky sú počmárané alebo vyblednuté, ale aspoň je ich viac ako v Albánsku.

Ani horizontálne značenie v mnohých prípadoch nie je dobre vidieť. Ale na každej rovinke vždy veľmi dobre vidieť plnú čiaru, obzvlášť keď tam naozaj nie je potrebná! Neviditeľné sú aj retardéry, na ktoré neupozorňuje žiadna dopravná značka.

Cesty v Macedónsku

Na macedónskych cestách platí pravidlo: “Čím ďalej od hlavnej tým horší stav ciest!“ Navigácia ťa niekedy pošle kratšou cestou. Tu treba zvážiť či sa radšej nevybrať tou spevnenou cestou a urobiť si radšej obchádzku. Lokálky bývajú niekedy doslova rozjebané! Nájdu sa tu však aj lepšie úseky, kde sa dá jazdiť rýchlejšie.

Zo stavu ciest aj zo značenia je cítiť, že tieto objekty sú už opotrebované a už niečo odslúžili. Chýba im údržba a renovácia. Tlmiče si tiež užijú svoje, obzvlášť keď je napršané a nevidno hĺbku diery. V serpentínach býva často vymytý štrk a v horských oblastiach aj kamene a balvany na ceste. Niekedy sa nám naskytli situácie, že sme museli vyjsť kolesom na krajnicu aby sme sa nezrazili.

Zvláštnosťou je, že Macedónci majú na viacerých vrcholoch vystavané obrovské kríže, ku ktorým vedú veľmi dobré prístupné a väčšinou nové cesty. Autom alebo s karavanom sa tak viete dostať ku pekným výhľadom uprostred kopcov a mimo civilizácie. Takýmito miestami sú napr. Vodno alebo Vršnik.

Ak je v Macedónsku niečo pozitívne na týchto cestách, tak to, že pri nich nie je toľko bilboardov

Rýchlostné limity v Macedónsku

Rýchlostné obmedzenia v Macedónsku sú nasledovné:

• obec – 50 km/h
• medzimesto – 80 km/h
• diaľnica – 120 km/h

Správanie sa macedónskych vodičov

Rovnako ako pri iných balkánskych národoch platí, aj Macedónci sú nedisciplinovaní a bezohľadní vodiči. Mnohé neduhy macedónskych vodičov sú tolerovateľné, ako napr. bezdôvodné vytrubovanie. Avšak niektoré zlozvyky vedia byť obzvlášť nebezpečné:

• šoférujú systémom: Já, já, já!
• režú si to v ideálnej stope aj v slepých zákrutách
• obiehajú v zákrutách
• smerovky používajú minimálne
• nejazdia síce rýchlo ale neberú ohľad na iných
• vletia na kruháč akoby boli na hlavnej a s ostatnými hrajú hru: Kto je prvý z kola von
• nepustia ťa von z kruháča, ale radšej ti skrížia cestu tak, že do teba nabúrajú ešte dve autá za tebou
• sú schopní zastaviť na krajnici (aj diaľnice) a ísť sa vyšťať!
• cyklisti jazdia na kruhových objazdoch zásadne v protismere
• jazdia na autách, ktoré pamätajú ešte Juhoslávia a tak im nevadí oplieskať plechy aj ostatným autám
• a určite veľa ďalšieho…

Dopravný policajti v Macedónsku

Policajti v Macedónsku naozaj často stoja pri cestách, merajú a kontrolujú cestnú premávku. Za týždeň sme streli 3 hliadky.

Vodičský preukaz a poistenie auta v Macedónsku

Pri vstupe do Macedónska treba predložiť platné medzinárodné poistenie motorových vozidiel – tzv. zelenú kartu. V našom prípade kontrolovali aj medzinárodný vodičský preukaz. Pre šoférovanie v Macedónsku je potrebné mať medzinárodný vodičský preukaz podľa viedenského dohovoru o cestnej premávke.

Alkohol v krvi za volantom v Macedónsku

Vo väčšine krajín Balkánu je povolené mať nejaké tie stopy alkoholu v krvi. V Macedónsku je povolených 0,5 promile v dychu.

Zvieratá na macedónskych cestách

Tak ako v iných krajinách Balkánu, aj v Macedónsku sa môžeš stretnúť so zvieratami na ceste. Z našej skúsenosti sme však nemali dojem, žeby to bolo také časté ako napr. v susednom Albánsku, kde chodil po cestách celý zverimex

Avšak hneď v prvý deň nám popred auto na diaľnici prešprintovala korytnačka a zajac, takže treba byť neustále v strehu.

Parkovanie v Macedónsku

V rámci veľkých miest bolo našim cieľom vždy nájsť čo najjednoduchšie parkovanie v centre (kľudne platené) a nemotať sa ulicami veľkomiest kde je hustá premávka alebo úzke uličky. Ideálne dnu aj von z mesta po nejakej radiále. Ubytovanie sme tiež vždy hľadali s parkingom aby sme si to uľahčili a až tak sa nebáli o nové auto.

Inak je vo väčšine macedónskych miest parkovanie v centre platené, aj v prípade pozdĺžneho státia pri ceste. Väčšinou je to do pár euro na deň (napr. Tetovo 5€/deň (300 MKD)). V Macedónsku sa tiež stretneš s navigovačmi, ktorí ťa naviguj na parkovisku a v skutočnosti viac zavadzajú ako pomáhajú. Národným športom je tiež parkovať tak, že zablokuješ minimálne dve slušne zaparkované autá.

Tankovanie v Macedónsku

Mali sme dojem, že benzínových púmp je v Macedónsku málo, ale keď sme už nejakú našli tak tam bolo väčšinou okolo 10 stojanov. Niektoré pumpy, najmä na vedľajších cestách, predávajú iba pohonné hmoty a nanuky a občerstvenie nie. Na pumpa väčšinou pracujú zamestnanci, ktorí natankujú za teba. Stačí im povedať koľko. A samozrejme toalety na benzínkach bývajú v hroznom stave

The post Ako sa šoféruje v Macedónsku? appeared first on TripLovers.

Severné Macedónsko nepatrí ku klasickým dovolenkovým destináciám. Jasné, aj tu nájdeš krásne a svetoznáme pamiatky, ale zážitky z Macedónska sú ďaleko silnejšie než dojem z nich. Okrem kultových balkánskych miest ako Ohrid či Skopje, ťa tu čakajú preteky s korytnačkami na diaľnici, kravy ustajnené v kláštore, ryžové polia a ďalšie špeciality nie len na tanieri! Toto je TOP 22 miest v Macedónsku, ktoré ťa dovedú za zážitkami

21 miest v Macedónsku, ktoré ťa dovedú za nezabudnuteľnými zážitkami

1) Skopje alebo “Cheap Las Vegas”

Hlavné mesto Skopje by sa dalo označiť aj ako historický Disneyland alebo Cheap Las Vegas, pretože nová časť centra je charakteristická novovybudovanými, akože historickými budovami, ktoré pôsobia umelo a trocha lacno (ale lacné rozhodne neboli).

Skopje je tiež mestom sôch. Narážame na ne na každom kroku. Sú ich tu po meste roztrúsené celé stovky. Najväčšou je socha “Bojovníka na koni,” ktorá predstavuje Alexandra Veľkého.

Pôvodné staré mesto Skopje je diametrálne odlišné. Starý bazár s malými obchodíkmi, prevažne zlatníctvami a predajňami svadobných šiat. Takisto aj miestny trh, kde si môžete nakúpiť čerstvú zeleninu a ovocie. Nad centrom sa nachádzajú staré hradby, odkiaľ je skutočne pekný výhľad na centrum Skopje.

Skopje je tiež vhodným východiskovým miestom na nasledujúce 3 výlety

2) Opustený akvadukt na okraji Skopje

Historický akvadukt na okraji Skopje je mimo záujmu turistov, aj napriek tomu, že má toto miesto vyššiu historickú hodnotu ako novopostavené historické centrum Skopje.

Cestou sem nás navigácia poslala rovnou čiarou, priamo cez vojenský objekt. Dali sme tomu šancu a išli sa opýtať vojačky s kalašnikovom pri bráne, či by sme náhodou nemohli prejsť. Milo odpovedala, že určite nie

3) Kríž tisícročia na vrchole Vodno

Nad mestom Skopje bol v roku 2002 vybudovaný najväčší kresťanský kríž na svete. Má výšku až 66 metrov. Je viditeľný zo širokého okolia aj počas noci, kedy je vysvietený.

Hore na vrchol Vodno, na ktorom je postavený kríž, sa dá dostať autom, pešo alebo lanovkou. Pod krížom je veľa pekných podnikových miest a altánkov s výhľadom na všetky svetové strany

4) Kaňon Matka

Hneď za Skopje sa nachádza jedno z najkrajších miest v Macedónsku – kaňon Matka. Preteká ním rieka Treska, po ktorej sa dá plaviť výletnými lodičkami. Kúsok od záchytného parkoviska sa nachádza pravoslávny kostolík a niekoľko luxusnejších reštaurácii.

Odtiaľ sa dá pokračovať na nenáročný trek popri skalách. Návšteva kaňonu zaberie tak 2-3 hodiny. Záleží od toho, či využijete motorovú loďku, kajak, alebo pôjdete peši

5) Tetovo

“Happines is to find parking in Tetovo!” Tento nápis nás víta pri vjazde do Tetova a je úplne vystihujúci. Preštrikovať sa ulicami Tetova a nájsť voľné parkovacie miesto je viac než umenie.

V Tetove sa nachádzajú všetky významné pamiatky veľmi tesne blízko seba. Aj keď ich nie je až tak veľa, určite sa oplatí navštíviť maľovanú mešitu (vstupné 1 €) a dať sa do reči s domácimi. Tetovo ma dosť socialistickú architektúru, ale nájdu sa tu aj veľmi fotogenické miesta

6) Tetovske kale

Nad Tetovom sa nachádza zrúcanina osmanského hradu kde sme sa rozhodli prenocovať. Tetovo je odtiaľto ako na dlani. Ráno nás prišli pozrieť kone

Žiaľ hradby sú tu spustošené, všade na zemi sú odpadky a použité vlhčené obrúsky. Keď sme sa rozhodli preskúmať jedno z opevnení objavili sme v nich ustajnené kravy. V jednej z kláštorných budov boli dokonca lajná v takom množstve, že sa nedalo do nich nestúpiť.

7) Mavrovo

Z Tetova sme sa vybrali smerom na juh, ale tentokrát už nie po diaľnici, ale po vedľajších cestách vedúcich cez národný park plný panorám. Tie sa striedajú cez vysoké vápencové hory a vápencové útesy podobné Manínskej tiesňave ale výrazne dlhšej. Tie následne striedajú lesy a dedinky zasadené vysoko nad cestou, z ktorých vytŕčajú minarety.

Kvalita cesty je celkom v pohode, no niektoré úseky sú deravejšie a na ceste môžu byť kamene. Cesta je užšia než je bežné a tak sa treba často vyhýbať. Trasa tak trvá dlhšie ako uvádza navigácia. Jednoznačne je však trasa národným parkom Mavrovo rajom pre motorkárov a skutočnou pastvou pre oči

8) Bigorský kláštor sv. Jána Krstiteľa

Hlavná cesta pretínajúca národný park Mavrovo vedie popri kláštornom kostole zasvätenom svätému Jánovi Krstiteľovi. Tento kláštor nám pripomína Bhután, ktorý sme doposiaľ nenavštívili.

Dá sa ísť do vnútorného komplexu a do jedného z pravoslávnych kostolov. Ženy majú vstup povolený iba s dlhou sukňou, ktoré sú k dispozícii. Interiér je naozaj pekný a ukrýva vzácny drevený ikonostas, ktorý vytvoril Petre Filipov – Garkata a niekoľko svätých relikvií. Vstup je bezplatný

9) Struga

Aj Macedónsko má svoje more, a to v podobe Ohridského jazera Na jeho brehu sa nachádzajú dve významné mestá, Ohrid a Struga. Najprv prichádzame do Strugy a toto mesto je pre nás obrovským prekvapením

Stredom mesta preteká rieka, ktorá je upravená do podoby kanálu. Nazýva sa Čierny Drin. Práve v jej okolí nájdeš mnoho reštaurácií a barov. V teplý letný večer tu cítiť nesmierne príjemnú “prímorskú” atmosféru

Struga je populárna turistická a dovolenková destinácia hlavne pre domácich Macedónčanov. Turisti tu nájdu klasickú pešiu zónu s klasickou letnou výzdobou aká je typická pre mnohé dovolenkové destinácie.

10) Ohrid

Mesto Ohrid a Ohridské jazero boli v roku 1980 zapísané na zoznam svetového dedičstva UNESCO.V meste sa nachádza 365 kostolov.
Ohrid je pre turistov najvyhľadávanejšou dovolenkovou destináciou v Macedónsku. A to najmä pre fotogenický výhľad na kostolík sv. Jána s Ohridským jazerom na pozadí. Vďaka pandemickým opatreniam sme si ho mohli v ranných hodinách vychutnávať celých 10 minút úplne sami Do interiérov kostola sv. Jána sa platí vstupné 100 denárov (1,60 €), ale v skutočnosti nestoja ani za to. Výrazná časť malieb sa nezachovala a v porovnaní s pravoslávnym kostolom sv. Neum je to naozaj nič.

Okrem toho sa v Ohride nachádzajú asi 4 ďalšie významné kostolíky (po 100 denárov), hradby (80 denárov), antické divadlo (zadarmo) a vykopávky Plaošnik (100 denárov), ktoré ale nie sú žiadnym spôsobom ohurujúce.

V Ohride sa dá spraviť krátky 30 minútový výlet na loďke po jazere. Pre dve osoby stojí výlet loďkou 10 €.

Aj keď Ohrid ako TOP miesto v Macedónsku nemožno vynechať, je rozumnejšie doň nechodiť autom. Uličky Ohridu sú strašné zapeklité. Úzke, s chýbajúcimi kachličkami, vhodné návštevy iba ak namiesto magnetiek zbierate škrabance na aute. Preto sme si ubytovanie našli tesne za Ohridom a doň prišli pešo. Ak sa však rozhodneš prísť autom priamo do centra, parkovanie je spoplatnené 40 denármi za hodinu (0,65 €). Nájsť voľné a bezplatné parkovacie miesto je asi nemožné.

11) Trpejca

Ohridské Jazero naozaj vyzerá ako more, no nachádza sa v nadmorskej výške cca 700 m n. m. a v júni je voda na kúpanie ešte chladná. Tú najkrajšiu macedónsku pláž sme našli v Trpejci ale do vody sme sa neodvážili

12) Kláštor svätého Nauma

Na samom juhu Ohridského jazerá, pri hraniciach s Albánskom, sa nachádza pre nás najkrajší ortodoxný kláštor v Macedónsku. Založený bol v roku 905 a je pomenovaný po jeho zakladateľovi, stredovekom bulharskom osvietencovi svätom Naumovi Ochridskom.

Vstup do kláštora je zadarmo, avšak za parkovanie sa platí 50 denárov (0,80€). Cestu od parkoviska až ku kláštoru lemujú stánky so suvenírmi a najmä množstvo najrôznejších krížikov. V samotnom kostolíku vidno opravovaný kameň, na ktorý už stúpil stovky tisíc návštevníkov. Jeho interiéry pôsobia priam mysticky, akoby sa tu zastavil čas. Toto miesto odporúčame určiť navštíviť!

13) Prespanské jazero

Od Ohridského jazera k Prespanskému sa dá ísť dvoma cestami. Tá krajšia, s množstvom serpentín a výhľadom na jazerá, vedie cez národný park Galičica. Prespanské a Ohridské jazero sú vzájomne prepojené podzemným systémom, ktorý je súčasťou tohto národného parku.

Na Prespanskom jazere sa dá realizovať výlet loďkou na ostrov Golem Grad, prezývaný aj hadí ostrov. Prenájom loďky je celkom drahá záležitosť. Stojí až okolo 60 € a viac, pričom ide iba o poldenný výlet.

Najlepšie je dohodnúť sa s majiteľom loďky na skorom rannom odchode, pretože tento výlet je zameraný najmä na sledovanie vtáctva. A to konkrétne na pelikány a pri obrovskom šťastí aj na plameniaky. Ostrov Golem grad je divočina uprostred jazera s nedotknutou prírodou, kde nájdeš množstvo voľne žijúcich korytnačiek

14) Bitola

Pekným mestečkom v našom itinerári bola Bitola. Jej centrum je malinké a na návštevu nám stačili 2 hodiny (aj s obedom). Pozdĺž celej promenády sú historické domčeky ako z bratislavských palisád a to všetko je prerušované pravou socialistickou architektúrou.
Ako všetky macedónske mestá, aj Bitola má svoju hlavnú mešitu, hodinovú vežu a starý bazár, ktorý z uličiek s obchodmi prešiel do trhoviska alá bratislavská Miletička

15) Heraclea Lyncestis

Archeologicka lokalita Heraclea Lyncestis bolo pôvodne staré antické mesto Filipa II. Macedónskeho a tiež jedno z najstarších centier kresťanstva v Macedónsku. Návštevníci tu môžu objaviť krásne ranokresťanské mozaiky na dlažbách už nedochovaných chrámov.

Celý komplex sa dá obehnúť veľmi rýchlo za 40 minút. Vstupné je 120 denárov (2 €), parkovanie pred vchodom zadarmo. Areál nie je značený, navyše je dosť zanedbaný. Mostíky nad mozaikami sú tesne pred koncom svojej životnosti a kovová konštrukcia, po ktorej sme sa liepali, pôsobila skôr ako detská preliezka než lávka ponad vzácne historické diela.

V Macedónsku môžeš navštíviť aj iné archeologické lokality ako napr. Bargala či Stobi.

16) Makedonium – Ilinden Monument

Skutočne exotický pamätník sa nachádza uprostred kopcov v macedónskom Kruševe. Pamätník Ilinden, známi aj ako Makedonium, bol postavený v roku 1974 ako pamätník na ilindenské povstanie z roku 1903, kedy macedónsky ľud povstal voči Osmanskej ríši.

Vstupné do vnútra objektu je 60 denárov (1 €), ale otvorené je veľmi sporadicky. Parkovať sa dá bezplatne na záchytnom parkovisku, kúsok od pamätníka.

17) Kríž Krista na hore Vršnik

Len 7 km za Kruševom sa nachádza ďalší obrovský kríž na vrchole hory Vršnik. Toto miesto je ideálne pre lenivých turistovi lebo do nadmorskej výšky 1570 m n. m. sa dá dostať komfortne, autom po asfaltovej ceste

Vedľa kríža veje obrovská macedónska vlajka. Ide o jeden z najlepších, ničím nerušených výhľadov na hory v Macedónsku

18) Prilep

Nečakane pekným mestečko na našom veľkom okruhu Macedónskom je Prilep. Z mesta priamo dýcha socializmus, architektúrou ale veľmi pôsobivou. Taktiež sa tu nachádza orientálna časť mesta – so zbúranou mešitou a trhoviskom na štýl Miletička bez Vietnamcov.

V okolí Prilepu sa nachádza viacero zaujímavých miest a to pamätník Pohrebné mohyly neporazených, kláštor Treskavec, Markovi Kuli teda Markove veže a mramorové jazerá v lome Sivec, kam sa dá dostať jedine pracovne s doprovodom.

19) Odbočka k Solunskej Glave a ryžové polia

Túto odbočku hodnotím ako jednu z najzbytočnejších, ale najlepších na našej ceste Macedónskom Pod Solunskou Glavou (2540 m n. m.) sme očakávali nejaké lyžiarske stredisko, lanovku alebo aspoň turistickú trasu na vrchol, ale cesta bola čím ďalej tým horšia a na konci bola len dedinka kde sa na ceste hrali stáda detí.

Napriek tomu sme cestou objavili ryžové políčka, našli korytnačku na ceste a osprchovali sa pod holým nebom našou novou sprchou do auta

20) Veles

Aj Veles má ako každé macedónske mesto svoju hodinovú vežu, mešitu, staré centrum, bazár… a svoj socialistický monument! Pamätník Ossuary Monument – Kosturnica je pre fotonadšencov skutočná lahôdka. Pomník je miestom odpočinku mnohých macedónskych hrdinov. Exteriér je veľkolepo postavený v socialisticko-modernistickom štýle.

21) Kamenné bábiky – Kuklitsa

Posledným MUST v Macedónsku bola pre nás návšteva kamenných kukiel v obci Kuklica. Z diaľnice je to približne 50 km odbočka a strávili sme tu len 30 minút, takže návštevu treba zvážiť.

Kamenné sochy vznikli prirodzenými eróznymi procesmi vulkanických hornín. Napriek vedecky dokázanému vzniku je aj toto miesto opradené legendami. Tá hovorí o mužovi, ktorý sa nevedel rozhodnúť medzi dvoma ženami, a tak sa rozhodol zobrať si obe v rovnaký deň. Bez toho aby o tom vedeli. Keď prebiehala prvá svadba, žena, ktorá si práve muža vzala, sa išla pozrieť, kto ďalší sa bude vydávať v ten istý deň ako ona. Keď videla, že si jej manžel berie inú ženu, prekliala všetkých prítomných a premenila ich na kameň.

The post Veľký okruh Macedónskom, krajinou kde zážitky nestihnete vnímať appeared first on TripLovers.

Kuchyňa Bosny a Hercegoviny je silno popretkávaná spleťou rôznych kultúr, ktoré sa na Balkáne striedali. Jedlá, ktoré tu môžeš ochutnať pochádzajú z orientu aj Európy. Preto sa niet čo diviť, že aj taký viedenský rezeň si v jedálničku Bosny a Hercegoviny našiel svoje miesto

Obsah:

• Čo treba vedieť pred vstupom do reštaurácie v Bosne a Hercegovine
• Bosniacke jedlá, ktoré treba ochutnať
• Tradičné polievky, ktoré môžeš ochutnať v Bosne a Hercegovine
• Tradičné nápoje Bosny a Hercegoviny
• Kde sa v Bosne a Hercegovina najesť?

Čo treba vedieť pred vstupom do reštaurácie v Bosne a Hercegovine:

• Platiť kartou sa dá v reštauráciách iba ojedinele. Vo väčšine prípadov treba mať hotovosť.
• Voda z vodovodu v Bosne a Hercegovine bola vo väčšine prípadov pitná. Nemali sme žiadne tráviace problémy. Ak bolo ubytovanie v rodinnom dome, tak sme radšej pili balenú vodu, pre prípad, žeby mali studňu.
• Všade, keď sme dostali vodu k jedlu alebo ku káve, tak bola zadarmo. Je to len voda z kohútika.
• V reštauráciách v Bosne a Hercegovine sa nerozlišujú fajčiarske a nefajčiarske zóny. Nefajčiari majú smolu.
• Kuchyňa a jedlá, ktoré sú tradičné pre Bosnu a Hercegovinu majú deficit zeleniny a naopak obsahujú strašne veľa mäsa a pečiva.
• Tradičné jedlá Bosny a Hercegoviny nie sú šialene korenené aj napriek tomu, že mnohé z nich majú osmanský pôvod.
• Vďaka pestrej etnickej zmesi obyvateľstva v Bosne a Hercegovine sa stretneš aj s bravčovým mäsom.

Bosniacke jedlá, ktoré treba ochutnať

Pljeskavica

Kto by ju nepoznal. Jedlo, ktorého vôňa je symbolom Balkánu. Aj keď pljeskavica pochádza zo Srbska, dá sa s ňou stretnúť takmer vo všetkých krajinách Balkánu. Pljeskavica je grilované jedlo v tvare placky z viacerých druhov mletého mäsa. Niekedy sa servíruje s ajvarom ale takmer vždy so šalátom a cibuľou. V Bosne a Hercegovine ťa môže prekvapiť anglický preklad burger.

Cena: 12 KM (6€)

Čevapi

Čevapi sú považované za národné jedlo Bosny a Hercegoviny. Rovnako ako pljeskavica aj čevapi sú neodmysliteľnou súčasťou balkánskej gastronómie a stretneš sa s nimi v celej bývalej Juhoslávii. V podstate ide o to isté jedlo, len v inom tvare. Čevapi v Bosne a Hercegovine sa však servírujú v chlebe a bez príloh. Jedinou prílohou je najemno nakrájaná cibuľa (jediná zelenina bosniackej kuchyne).

Pljeskavicu a čevapi servírujú v Bosne a Hercegovine v naozaj každom podniku a je to istotka Preto sme si prvých 5 dní v Bosne a Hercegovine smrdeli od cibule Dokonca aj na zelený štvrtok sme jedli pleskavicu, lebo v podniku kde sme zastavili nič vegetariánske nemali

Cena: 12 KM (6€)

Ražniči

Ražniči, tradičné bosniacke jedlo, známe aj ako šašlik alebo suvlaki, je mäsko napichnuté na paličke a opečené na grile. Toto jedlo je populárne nielen na Balkáne ale aj v strednej Ázii Ražniči sa môže pripravovať z rôznych druhov mäsa. Bežne sa k nemu podáva pečivo, hranolky a zelenina.

Cena: 12 KM (6€)

Sagam Dolma

Dolma je označenie skupiny plnených zeleninových jedál populárnych od Balkánu až po Strednú Áziu. Pre Bosnu a Hercegovinu a obzvlášť pre mesto Mostar je typická sagam dolma, cibuľa plnená zmesou mäsa, ryže a mrkvy. Tohto jedla sa netreba obávať. Cibuľa je dobre prepečená a slúži len ako jedlý obal pre mäsovú plnku. So smradom z úst sme problém tentokrát nemali Za nás naozaj veľmi dobré jedlo

Cena: 8 KM (4€)

Japrak sarma

Jednou z foriem dolmy je aj japrak sarma, rozšírená po celom Balkáne. Vyrába sa s rovnakou náplňou ako sagam dolma, ale namiesto toho, aby bola naplnená do vydlabanej cibule, je zabalená v kapustovom alebo viničnom liste. V týchto listoch je zavinutá okorenená ryža, prípadne mäso. List neslúži iba ako obal a je možné ho konzumovať

Cena: 8 KM (4€)

Filovane paprike

Ďalšou formou dolmy je filovane paprike. Ide o jednoduché jedlo, blízke aj našej gastronómii. Je to pečená paprika plnená okorenenou a dochutenou zmesou ryže, niekedy mäsa. Je to veľmi ľahké jedlo, ktoré sa hodí na pekelne horúce bosniacke dni

Cena: 9 KM (4,5€)

Klepe

Klepe je bosniacka forma pirohov plnených mäsom. Rozdiel je v tom, že klepe sa následne zapeká v rúre a poleje sa cesnakovo-jogurtovým dresingom. Opäť raz vynikajúce jedlo, ktoré odporúčame ochutnať

Cena: 12 KM (6€)

Đuveč

Đuveč je asi to najzeleninovejšie jedlo aké v Bosne a Hercegovine môžeš ochutnať. Đuveč sa pripravuje v kameninovom kotlíku, z čoho vychádza aj jeho názov. Aj keď je toto jedlo tureckého pôvodu, opäť ho môžeš ochutnať v Bosne a Hercegovine, keďže turecká kuchyňa má výrazný vplyv na tú bosniacku

Đuveč pripomína niečo ako dusený zeleninový guláš, prípadne lečo bez vajec, ktoré strieda ryža. Existujú aj mäsové varianty, no my sme sa (veľmi výnimočne) pre deficit zeleniny a vitamínov rozhodli pre jeho vegetariánske verziu

Cena: 9 KM (4,5€)

Mousaka

Toto veľmi chutné grécke jedlo prebrala asi každá balkánska kuchyňa. Takže mousaku môžeš ochutnať aj v Bosne a Hercegovine. Ide o zapekané vrstvy zemiakov, mletého mäsa, cibule a baklažánu, ktoré sú zaliate bešamelovou omáčkou a posypané syrom.

Cena: 7 KM (3,5€)

Vienner schnitzel

Keď sme sa v reštaurácii pýtali na niečo tradičné, čašník nám odporučil vienner schnitzel. S nepochopením sme ho odbili, že vienner schnitzel predsa nie je bosniacke jedlo. Potom sme si uvedomili, že toto jedlo je pravdepodobne ešte pozostatok z čias, kedy bolo územie dnešnej Bosny a Hercegoviny súčasťou Rakúsko-Uhorska.

Rovnako ako s viedenským rezňom sa v Bosne a Hercegovine môžeš stretnúť aj s inými stredoeurópskymi jedlami, akým je neprikladá guláš

Cena: 12 KM (6€)

Karađorđeva šnicla

Gastronómia, ktorú môžeš ochutnať v Bosne a Hercegovine je ovplyvnená jej širokým okolím. Dôkazom toho je aj ďalšie jedlo Karađorđeva šnicla. Pochádza zo Srbska a keďže v Bosne žije značná skupina Srbov, je tu v obľube.

Ide o teľaciu kotletu, plnenú syrom a šunkou, zrolovanú do podoby falusu, ktorá sa následne obalí a vypraží. Akési perverzné gordon blue v bosniacke verzii …a hlavne keď tam vyteká ten syr…

Cena: 13 KM (6,5€)

Sahan

S týmto jedlom nemusíš robiť kompromisy. Sahan je ideálne jedlo, ktoré ti umožní ochutnať bosniacku kuchyňu z jedného taniera. Na jednom tanieri je naservírovaných viacero bosniackych gastro špecialít a to najmä trio: japrak sarma, sagam dolma a filovane paprike. Toto jedlo sa väčšinou podáva v takom množstve, že sa z neho bez problémov najedia dvaja, čomu odpovedá aj jeho cena

Cena: 18 KM (9€)

Bosanski lonac

Ak chceš ochutnať skutočnú bosniansku gastronomickú špecialitu, pravdepodobne okrem čevapov siahneš po bosanskom lonacu. Ide o akúsi veľmi hustú polievku v ktorej priam stojí lyžica ale bežné sa podáva ako hlavné jedlo, lebo je taká sýta, že už by si do seba viac nezmestil

Bosanski lonac alebo aj bosniansky kotlík, hrniec či guláš je jedlo pripravované z hovädzieho alebo jahňacieho mäsa prekladané zeleninou a to najmä zemiakmi, kapustou, baklažánom, paprikou, paradajkami, cibuľou a cesnakom. Existujú rôzne obmeny tohto jedla a každý kuchár ho pripraví inak. Takže je dosť o náhode či ti toto jedlo bude chutiť alebo nie.

Nám chutilo, pretože sme konečne mali aj nejakú zeleninu

Cena: 18 KM (9€)

Suho meso

Suho meso (v preklade “suché mäso”) je hovädzie, prípadne bravčové mäso údené na dubovom dreve. Podáva sa najčastejšie k pečivu a je samozrejmou súčasťou bosnianskych sviatkov. V Chorvátsku je suho meso známy pod pojmom pšut a dá sa bežne kúpiť v potravinách

Burek

Čo by to bola návšteva Balkánu bez ochutnania bureka Plneného lístkového cesta, známeho tiež ako filo. Aj keď pôvod bureka je v Turecku, stretneš sa s ním všade na Balkáne. Syrový, mäsový, špenátový. V Bosne a Hercegovine sme ho jedávali takmer každé ráno, ešte čerstvý. Taký je najchutnejší. Keď nie je čerstvý, tak je veľmi ťažký na žalúdok.

V Bosne a Hercegovine sa burek tradične zavinie do veľkého kruhového koláča, ktorý sa následne nakrája ako pizza.

Cena v pekárni: 2,5 KM (1,25€)

Tradičné polievky, ktoré môžeš ochutnať v Bosne a Hercegovine

Begova čorba

Ďalšou typicky bosniackou gastronomickou špecialitou je polievka Begova čorba. Ide hustý zeleninový vývar s natrhaným kuracím mäsom a vajíčkom. Niečo ako vajíčková polievka s kuracím mäsom. Servíruje sa s čerstvým pečivom. Táto jednoduchá polievka nemá žiadne výrazné chute ale je dobrá.

Cena: 4 KM (2€)

Tarhana

Tarhana je granulovaná cestovina, chuťovo niečo medzi tarhoňou a kuskusom. Pripravuje sa z nej tradičná bosniacka polievka s rovnomenným názvom. Je to zeleninovo-paradajková polievka s trochou mletého mäsa a touto cestovinou. Opäť ide o jedinečnú gastronomickú špecialitu z Bosny a Hercegoviny

Cena: 6 KM (3€)

Tradičné nápoje Bosny a Hercegoviny

Bosniacka káva

Osmanská ríša, ktorá na územie dnešnej Bosny a Hercegoviny priniesla islam priniesla aj zákaz pitia alkoholu. Preto sa káva stala každodenným nápojom bosniacke populácie, ktorá vystriedala alkohol. Zohnať ju preto nie je nikdy problém, kaviarni je po celej krajine požehnane. Zvyk piť kávu pri každej príležitosti sa zachoval aj v inej moslimskej krajine na Balkáne a to v Albánsku.

Silná, čierna, bosniacka káva sa servíruje v džezve, medenej nádobe, v ktorej sa káva predtým uvarí. Je takmer totožná s tureckou kávou. My osobne sme rozdiel nezaznamenali. Ku káve sa servíruje bosanski lokum, ktorý sa namočí do kávy. Ale o ňom bude reč v ďalšom článku: 10 najpopulárnejších dezertov Bosny a Hercegoviny 

Cena: 2-3 KM (1-1,5€)

Salep

Ak obľubuješ krupicovú kašu a puding, tak salep ti bude chutiť. Je to akože nápoj, ale taký hustý, že sa dá jesť lyžičkou… takže pre mňa skôr dezert. Tento tradičný teplý nápoj sa pripravuje zo salepového korenia, zázvoru a škorice. Za mňa úžasná pochutina a určite odporúčam salep ochutnať. Ale manžel, ktorý neznáša krupicu rovnako ako neznáša puding povedal, že tyčka! Stačilo mu oblízať lyžičku!

Salep sa bežne nenachádza v menu. Aj nám ho urobili až na vyžiadanie, takže treba hľadať

Cena: 4 KM (2€)

Turecký čaj

Turecký čaj je obľúbeným nápojom v širokom okolí Turecka a Bosna nie je výnimkou. Pripravuje sa pomocou dvojitej kanvice, ktorá funguje na rovnakom princípe ako koťogo. Dole je voda a nad ňou sušený čaj. Vrením sa voda dostáva zo spodnej časti vyššie a vzniká nápoj hnedočervenej farby.

Turecký čaj sa podáva v krehkých sklenených pohároch tulipánového tvaru bez uška. Servíruje sa na tanieriku na ktorom bývajú kocky cukru a tak si môžeš osladiť nápoj podľa svojej vôle

Cena: 2-3 KM (1-1,5€)

Rakija

Rakija je považovaná za národný alkoholický nápoj mnohých balkánskych krajín. Názov rakija pochádza z arabského výrazu “rakı,” ktorý označuje poslednú fázu destilácie. V jednoduchosti ide o destilát z kvaseného ovocia, po slovensky povedané – pálenka

Bosna a Hercegovina je krajinou viacerých národov, pričom každý so sebou prináša vlastnú vieru. Okrem moslimov tu žije veľmi veľká skupina ortodoxných katolíkov a aj kresťanov, takže alkohol nie je žiadnym spôsobom plošne zakázaný. Navyše pre moslimskú skupinu obyvateľstva platí, že Alah v noci nevidí… takže ruka hore

Kde sa v Bosne a Hercegovina najesť?

Ak sa rozhodneš vycestovať do Bosny a Hercegoviny, takmer určite nevynecháš návštevu Mostaru a Sarajeva. Preto ti určite chcem odporučiť reštaurácie aspoň v týchto dvoch mestách.

V Mostare je veľa dobrých reštaurácii, no nám najviac chutilo v reštaurácii Šadrvan. Podávajú tu hlavne tradičné bosniacke jedlá a dezerty a za veľmi prijateľnú cenu

V Sarajeve tiež nájdeš veľa dobrých podnikov, no na tradičné bosniacke jedlo sa špecializujú vo vychýrenej reštaurácii Nanina Kuhinja. Jedlo je tu však o čosi drahšie.

Okrem toho nám veľmi chutilo aj v mestečku Çaplina v reštaurácií Konoba Hercegovac, kde sme si okrem jedla a zákuskov vychutnali úžasnú atmosféru rieky

The post Tradičná kuchyňa Bosny a Hercegoviny, čo ochutnať v krajine zmiešaných kultúr? appeared first on TripLovers.

O Balkáne je všeobecne známe, že cestovať sa tu dá za super cenu, no my sme pre tento krát na dovolenke nešetrili. Išlo o našu prvú cestu po svadbe, takže to nebolo veľmi low-cost. Chceli sme si to patrične užiť. Napriek tomu nás dvojtýždňová dovolenka, formou roadtripu, vyšla rozumné peniaze

Obsah:

• Peniaze, mena a platba kartou v Albánsku a Macedónsku
• Náklady na balkánsky roadtrip
  • Benzín, cestné poplatky a iné výdavky spojené s cestou
  • Ceny ubytovania v Albánsku a Macedónsku
  • Jedlo
    • Ceny jedla v Albánsku
    • Ceny jedla v Macedónsku
  • Ceny vstupného na pamiatky a atrakcie v Albánsku a Macedónsku
  • Ceny iných služieb a suvenírov
• Koľko nás stál dvojtýždňový roadtrip po Albánsku a Macedónsku?
• Čo sme videli a zažili za 15 dňový roadtrip v južnom Albánsku a Macedónsku?

Peniaze, mena a platba kartou v Albánsku a Macedónsku

Albánsko aj Macedónsko majú vlastnú menu. Pri obidvoch krajinách platí, že platba kartou tu nie je úplne štandardná záležitosť, a aj na benzínových pumpách je niekedy nutné mať hotovosť. Drvivú väčšinu výdavkov sme preto platili v hotovosti. Aj keď v Macedónsku to s tou platbou kartou bolo o niečo lepšie ako v Albánsku. Ak sa nám náhodou prihodila platba kartou, tak po nás nikto nežiadal poplatok za platbu kartou (ako to robia v Ázii).

V Albánsku sa používa mena albánsky lek, skrátene ALL. Približný kurz je 1€ ≈ 120 ALL. Pri výbere hotovosti z bankomatu sa platí poplatok v rozmedzí 500 až 800 lek (4,20 – 6,70€). My sme napr. platili pri výbere 20 000 lek (165€) poplatok 500 lek (4,20€). Čo nás však prekvapilo, tak v Albánsku nám takmer všade dávali bloček

V Macedónsku sa používa miestna mena macedónsky denár, pre ktorý je zaužívaná skratka MKD. Jej kurz voči euru je 1€ ≈ 60 MKD. V Macedónsku nám bežne domáci hovorili cenu ubytovania v eurách a v eurách sme mohli aj platiť. Bolo to pre nás výhodnejšie lebo sme sa takto vyhli bankovým poplatkom.

Náklady na balkánsky roadtrip

Benzín, cestné poplatky a iné výdavky spojené s cestou

Diaľnice v Albánsku sú bezplatné, s výnimkou úseku A1 medzi Tiranou a Kosovom. Úsek má 128 km a poplatok sa vyberá formou mýta vo výške 5€. Dá sa platiť v hotovosti aj kartou. Ostatné diaľnice v Albánsku sú zatiaľ bezplatné ale je ich tak žalostne málo, že by si človek radšej priplatil.

Ceny benzínu v Albánsku nás prekvapili. Benzín je v Albánsku približne rovnako drahý ako na Slovensku. Často zaň bolo potrebné platiť v hotovosti. Parkovanie v mestách je poväčšine platené ale zato nie drahé. Najdrahší parking sme platili v centre Tirany a to 150 lek na hodinu (1,25€).

V Albánsku sa často stretneš s ručnými autoumyvárkami. Cena za umytie auta vodou je 200 lek (1,70€), a za umytie saponátom 400 lek (3,30€). Omnoho viac sa však dočítaš v článku: Ako sa šoféruje na Balkáne – Albánsko

V Macedónsku sa na diaľniciach platí mýto ale celý ten systém je trochu divný. Mýto sa platí dopredu a len na krátky úsek. Takže treba každých pár km zastavovať kvôli plateniu. Nefunguje to ako v Chorvátsku kde sa platí až pri výjazde z diaľnice. Ten systém je trochu nespravodlivý, lebo z diaľnice môžeš zísť hneď za mýtnicou. Takto sa nám stalo, že sme platili 1€ za prejdenie 4 km…

Mýto sa dá platiť iba v hotovosti (lebo by prerobili na poplatkoch) a to v denároch aj v eurách. Výhodnejšie je v tomto prípade mať denáre lebo jeden úsek stojí 1€ alebo 40 MKD (65 centov). Ceny sú vždy uvedené pred mýtnicou. Ale ak cez Macedónsko len tranzituješ tak aspoň nemusím zastavovať a zdržiavať sa s výberom peňazí

Od hraníc so Srbskom po Tetovo, čo je asi 100 km, sme prešli 4 úseky = 4€. Takže dosť veľa za diaľnice na ktorých sa dá ísť tak 100km/h aby si si nerozbil auto. Ale aspoň sú dosť prázdne

Za bežných okolností sa pohybuje cena benzínu v Macedónsku okolo 1€ za liter. Parkovanie v mestách je problematické a v centrách poväčšine platené. Napríklad v Tetove, ktoré je extrémne problematické s parkovaním, sa platí 300 MKD (5€) za deň.

Okrem toho do nákladov spadajú aj mesačná diaľničná známka pre Maďarsko a mýtne poplatky na srbské diaľnice. Celkovo urobili náklady na dopravu vyše polovicu všetkých nákladov na roadtrip

Ceny ubytovania v Albánsku a Macedónsku

Počas roadtripu sme tretinu nocí spali v aute, zvyšok času sme boli na ubytovaní. Tým, že sme cestovali v čase korony, na úplnom začiatku sezóny, nebol problém nájsť pekné ubytovanie (poväčšine s kuchyňou) pod 20€ na dve osoby za noc. Raz sme sa dokonca ubytovali za 10€ na noc, ale netiekla tam teplá voda V turistických oblastiach (Ksamil, Berat, Ohrid, Vlore,…) sú ceny ubytovania veľmi nízke, lebo ich konkurencia tlačí dole. V odľahlých oblastiach kde konkurencia nie je môžu pýtať za ubytovanie viac.

Jedlo

Na Balkáne sme sa chceli dobre najesť, takže na tejto kategórií sme naozaj nešetrili. V reštauráciách sme boli denne aj niekoľko krát. Výhodou Balkánu však je, že stačí pozrieť na kuchára a vieš či ti bude jedlo chutiť

Ceny jedla a kávy v reštauráciách sú v turistických mestách drahšie ako na vidieku, ale stále výrazne lacnejšie ako na Slovensku. Porcie jedla bývajú veľké a často dostaneš akoby niečo naviac, napr. chlieb alebo šalát. Často sme si dopriali aj ovocie na trhu za naozaj priaznivé ceny. Čo sa však týka reštaurácií v nákupných centrách, tak tie sú výrazne drahšie. Voda ku káve sa vraj platí, ale my sme takú skúsenosť nemali.

Ceny jedla v Albánsku:

• kopček zmrzliny – 50 – 80 lek (0,40 – 0,70€)
• malé presso – 50 lek (0,40€)
• kapučíno – 100 – 180 lek (na vidieku 0,80€ – v nakupáku 1,50€)
• pitná voda balená 1,5l – 50 lek (0,40€)
• pivo v obchode – 80 lek (0,70€)
• syrový burek – 50 – 150 lek (0,40 – 1,20€)
• Lakror ne sac (špenátový koláč) – 300 lek (2,50€)
• Speca të mbushur (zapečená plnená paprika) – 200 lek (1,70€)
• Qoftë (tradičné albánske “fašírky”) – 350 – 500 lek (2,90 – 4,10€)
• Fergesë – 250 lek (2€)
• Tavë kosi – 550 lek (4,50€)
• Musaka – 400 lek (3,30€)
• Sarma – 300 lek (2,50€)

Ak ti tieto názvy jedál nič nehovoria, nevadí. Predstavu o tom, čo to vlastne je, ako vyzerá a chutí nájdeš v tomto článku: Albánska kuchyňa? Len sa prosím nezadrhni!

Ceny jedla v Macedónsku:

• kopček zmrzliny – 30 MKD (0,5€)
• espresso – 40 MKD (0,65€)
• kapučíno – 60 MKD (1€)
• Cocacola – 70 MKD (1,15€)
• palacinka – 120 MKD (2€)
• Tavče Gravče – 320 MKD (5,20€)
• Ražniči s hranolkami, šalátom a chlebom – 320 MKD (5,20€)
• Pizza – 180 – 300 MKD (3 – 5€)
• Burek – 30 – 80 MKD (0,50 – 1,30€)
• Pleskavica – 350 – 450 MKD (5,70 – 7,30€)
• Čevapi – 200 – 300 MKD (3,30 – 5€)
• Djath fure – 170 MKD (2,90€)
• Selske maso – 300 MKD (4,90€)

Ceny vstupného na pamiatky a atrakcie v Albánsku a Macedónsku (na 1 osobu)

• BunkArt 2 – Tirana – 500 LEK (4,15€)
• Berat hradby – 300 LEK (2,50€)
• Národný park Divjakë-Karavasta – rozhľadňa – 100 LEK (0,80€)
• Národný park Divjakë-Karavasta – plavba – 1000 LEK (8,2€ za loď pre 5 ľudí)
• Porto Palermo Castle – 300 LEK (2,50€)
• Archeologická lokalita Bukrit – 1000 LEK (8,2€)
• Hrad Gjirokastra – 400 LEK (3,30€)
• Kanioni i Lengarices – zadarmo
• Kanioni i Holtës – zadarmo
• Vaskopoje – kostolík zo 14. storočia – 50 LEK (0,40€)
• Maľovaná mešita Šarena džamija (Tetovo) – 60 MKD (1€)
• Opevnenie nad Tetovom – zadarmo
• Bigorski Monastery – zadarmo
• St. John Church v Ohride (ten najznámejší) – 100 MKD (1,70€) …ale interiér nestojí za to
• Kláštor St. Neum – zadarmo, platí sa len parking 50 MKD za auto
• Heraclea Lyncestis – 120 LEK (2€)
• Stone dolls Kuklitsa – zadarmo

Ceny iných služieb a suvenírov

• albánska SIM karta s 5 GB internetu – 1500 lek (12,20€)
• roaming k albánskej SIM karte na 4 dni (100 MB a 30 minút volania) – 800 lek (6,50€)
• albánska magnetka – 200 LEK (1,70€)
• vlajka Albánska – 100 LEK (0,80€)
• macedónska magnetka – 100 MKD (1,60€)
• vlajka Macedónska – 100 MKD (1,60€)
• tričko (nie najvyššej kvality) – 150 MKD (2,50€)
• pohľadnica – 20 MKD (0,30€)

Koľko nás stál dvojtýždňový roadtrip po Albánsku a Macedónsku?

Albánsko a Macedónsko ponúka slušnú dovolenku s množstvom zážitkov za veľmi priaznivú cenu My sme na tomto výlete nešetrili, keďže išlo o našu prvú cestu po svadbe a chceli sme si to užiť. Najviac peňazí pochopiteľne išlo na dopravu a to benzín a diaľničné poplatky. Stravu a ubytovanie si vieš zohnať veľmi lacno pričom stále ide o dobrú kvalitu. Spolu sme na tomto výlete minuli za 15 dní 961,43€ na oboch.

Sem tam sa nejakým spôsobom domáci z nás snažili vytiahnuť viac peňazí. V reštaurácii, za parkovanie ale neboli to žiadne veľké podvody ako v Ázii. Albánsko a Macedónsko sú aj napriek tomu jednými z tých najlacnejších krajín aké na Balkáne ešte nájdeš. Krajiny ako Čierna Hora či Bosna a Hercegovina už zamierili s cenami vyššie.

Čo sme videli a zažili za 15 dňový roadtrip v južnom Albánsku a Macedónsku?

• neskutočné množstvo absurdít a bizarností
• macedónske mestečká – Tetovo, Struga, Ohrid, Bitola, Prilep a Veles
• Národný park Mavrovo
• ryžové polia a odľahlé oblasti pod Solunskou Glavou
• kamenné bábiky – Kuklitsa
• hlavné mesto Albánska – Tirana
• albánske mestečká – Berat, Vlorë, Gjirokastër, Përmet, Korçë a Voskopoja
• kaňony Holtës a Lengarices
• vtáčie safari v Národnom parku Divjakë-Karavasta
• kamienkové pláže a čistú vodu v Ksamile
• albánske bunkre a pevnosti
• vyše 70 hodín v aute na rozjebaných cestách

The post Koľko stojí dvojtýždňový roadtrip po Balkáne? (Albánsko a Macedónsko) appeared first on TripLovers.

Ak ťa už klasické cestovanie po Európe nudí ale na cestu do Ázie si ešte nenašetril, tak práve cestovanie po Albánsku ti môže dať to, čo si inde nenašiel

Obsah:

1. Európska exotika
2. Úžasná albánska kuchyňa
3. V Albánsku zažiješ aj safari
4. Kúpanie aj história v jeden deň
5. Bohatá história od praveku do súčasnosti
6. Neobjavené miesta a minimum turistov
7. Perfektný pomer kvalita-výkon

1) Európska exotika

Albánsko je jedna z najdobrodružnejších krajín aké môžeš na európskom kontinente zažiť. Odlišné zvyky a kultúra sa s európskymi štandardmi absolútne míňajú.

Jednotlivé prvky v krajine nám mnohokrát pripomenuli miesta v Ázii aj južnej Amerike, ktoré sme doposiaľ navštívili. Opustenými hutami a čiernymi dierami nám z najbližších lokalít Albánsko pripomínalo Gemer. Ak tomu stále neveríš, presvedč sa o tom sám: Albánsko – krajina bizarností

2) Úžasná albánska kuchyňa

Mäsožrúti, aj vegetariáni si v Albánsku prídu na množstvo neuveriteľne chutných jedál. Albánska kuchyňa je ovplyvnená všetkými okolitými regiónmi, takže spektrum jedál, ktoré tu môžeš ochutnať je naozaj široké. Za mňa je to dostatočne postačujúci bod preto aby som sa rozhodla navštíviť Albánsko opäť. Všetko ostatné je už len ako bonus

Typy na úžasné albánske jedlá, ktoré odporúčame ochutnať nájdeš v tomto článku: Albánska kuchyňa? Len sa prosím nezadrhni!

3) V Albánsku zažiješ aj safari

Divočinu a celý zverimex zažiješ už na albánskych cestách. Ale okrem toho môžeš v Albánsku zažiť aj vtáčie safari v národnom parku Divjakë-Karavasta. Jeho hlavným prvkom je lagúna Karavasta, ktorá je významným útočiskom pre migrujúce vtáctvo presúvajúce sa medzi Európou a Afrikou.

V národnom parku bolo napočítaných už okolo 260 druhov vtáctva, z toho najvzácnejšie sú pelikány dalmácke, ktoré sú výrazné svojou veľkosťou a rozpätím krídel. V zimných mesiacoch je v národnom parku, pri troche šťastia, možné pozorovať aj plameniaky

Aspoň na chvíľu sa tak môžeš cítiť ako v dokumente National Geographic. Viac o národnom parku Divjakë-Karavasta nájdeš v tomto článku: Národný park Divjakë-Karavasta – malé albánske safari

4) Kúpanie aj história v jeden deň

Albánsko ponúka množstvo miest vo vnútrozemí kde sa môžeš okúpať a súčasne máš v blízkosti nejakú pamiatku. Preto môžeš jednoducho spojiť aktívne poznávanie albánskej histórie s pasívnym kvasením vo vodičke počas jedného dňa

Najkrajšie miesta na kúpanie vo vnútrozemí Albánska sú výver Blue Eye, teplé pramene Banjat e Benjës a sírové jazierka v kaňone Holtës. Z prímorských oblastí je najkrajším jednoznačne južná plážová oblasť Ksamil v blízkosti gréckych hraníc.

5) Bohatá história od praveku do súčasnosti

V Albánsku sa pretkáš naskrz celou európskou históriou. Okrem Vikingov a Angličanov tu boli hádam všetci a každý po sebe niečo zanechal.

Dejiny Albánska začali už v dobe kamennej o čom svedčia bohaté archeologické nálezy zo Xarrë na juhu krajiny. Civilizačný vzostup však nastal až v mladšej dobe kamennej a v dobe bronzovej už bolo územie dnešného Albánska husto obývané. Niekedy okolo roku 2000 pred Kr. sídlili v tejto oblasti ilýrske kmene. Vtedajší kmeň niesol názov Albanoi, z čoho sa vyvinul aj názov krajiny.

V 7. až 8. storočí pred Kr. začali Ilýrov vytláčať Gréci. Vplyv Rímskej ríše zabezpečil vzostup rozvoja a infraštruktúry v celom regióne. V stredoveku zažilo Albánsko temné časy, keď trpelo pod útlakom Osmanov. O nič lepšie to nebolo v 20. storočí, keď počas komunistickej vlády zahynulo, alebo utieklo do exilu desatisíce Albáncov a po krajine ostalo rozmiestnených 700 000 betónových bunkrov.

6) Neobjavené miesta a minimum turistov

Jedno z najväčších pozitív cestovania po Albánsku je, že to nie je vychýrená turistická destinácia ako napr. oproti ležiace Taliansko, či južnejšie položené Grécko. Nehrozí, že tu postúpaš 20 osušiek predtým ako sa dostaneš k moru, nehrozia tu rodinky s uhučanými deťmi (tiež za chvíľu taká budeme), preplnené miesta a tlačenice.

V Albánsku stále existujú ťažko dostupné miesta akými sú napr. Osume Canyon, Sotria waterfall alebo Albánske Alpy po starej ceste. Miesta kde vieš byť úplne sám uprostred prekrásnej divokej prírody. Na miestach, ktoré nepatria medzi stálice na Instagrame a aj tak sú jedinečné

7) Perfektný pomer kvalita-výkon

Najdôležitejšie položky cestovateľského budgetu sú v Albánsku výraznejšie lacnejšie ako keby si zostal na dovolenke u nás doma. Ceny jedla v reštauráciách, ubytovanie aj benzín sú tu výrazne lacnejšie v porovnaní s mnohými dovolenkovými destináciami v Európe. Za relatívne málo financií dokážeš vidieť, zažiť a ochutnať pomerne veľa z albánskej kultúry

Albánsko je krajina, ktorá sa rýchlo vyvíja a mení a je dosť možné, že ak budeš jej návštevu odkladať, tak to už nebude tá istá krajina o ktorej si práve čítal. Je to jedna z tých krajín, ktoré treba navštíviť čím skôr, kým je ešte stále taká autentická

The post 7 dôvodov prečo navštíviť Albánsko appeared first on TripLovers.

Albánsko je krajina rôznych absurdných momentov. Na vlastné oči môžeš vidieť ako otecko umýva v rieke detskú riťku priamo v centre historického Beratu, alebo ako sa sliepočky voľne kŕmia na futbalovom ihrisku. Môžeš sa snažiť dostať do budovy Ministerstva infraštruktúry ku ktorému nevedie chodník a pri nedostatku pozornosti môžeš na pešej zóne stúpiť do ho*na a následne si vytrpieť výsmech deciek v teplákových súpravách s troma pásikmi. Práve autentickosť albánskej mentality dáva cestovaniu po Albánsku ten správny nádych a každodenný dôvod na úsmevy

1) Big business bro

Čo ťa v Albánsku zaskočí pravdepodobne tesne za hranicami, je nezmyselné situovanie veľkého počtu benzínových púmp hneď vedľa seba. Na jednom mieste si tak môžeš vyberať z 3, 4 či 5 benzíniek. Maximum čo sme videli bolo 8 čerpačiek naraz Asi majú k dispozícii jednu prípojku a všetci chcú hneď robiť veľký biznis.

2) Zdieľame

Albánsko sme navštívili v pandemickej dobe, takže toto nás naozaj zarazilo. V chrámoch sa neserú a z posvätného prameňa pijú zo zdieľaných pohárikov. Čo je super na šírenie akýchkoľvek vírusových ochorení, nie len COVIDu-19. Niečo podobné sme zažili aj v Mjanmarsku, ale to nie je v Európe a dokonca vtedy nebola pandémia a už vtedy nám to prišlo ako perfektná cesta na šírenie sa vírusových ochorení

3) Takeaway aj na diaľnici

Na albánskych diaľniciach si môžeš zakúpiť ovocie aj zeleninu priamo v odstavnom pruhu. Týchto predavačov nájdeš pod farebnými slnečníkmi a veľmi často ich býva hneď niekoľko za sebou.

Pozor si treba dávať aj na cyklistov (v Albánsku očividne majú povolené jazdiť po diaľnici), ktorých treba obiehať s dostatočným odstupom, inak by po tebe mohli hodiť nektarinku

4) Šoférovanie albánskych vodičov

Šoférovať v Albánsku je tak trochu adrenalínový zážitok, pri ktorom si človek uvedomí, že jeho slovná zásoba nadávok je strašne malá Porušenie akéhokoľvek dopravného pravidlá, ktoré ťa napadne je v Albánsku úplne bežná vec a budeš sa s nimi stretávať na dennom poriadku.

Jazdenie v Albánsku je náročné aj pre skúsených vodičov. Treba byť neustále v strehu pred najrôznejšími nástrahami a nepredvídateľnými vodičmi. Ale hlavné je sa z toho neposrať Ak ťa zaujíma ako sme to zvládli v Albánsku za volantom my a tiež, či je šoférovanie v Albánsku bezpečné sa dozvieš v tomto článku: Ako sa šoféruje na Balkáne – Albánsko

5) Kam pozrieš – tam betón

Absurditu, ktorú si v Albánsku všimne naozaj každý, sú ochranné betónové bunkre, ktoré špatia krásnu albánsku krajinu. Zostávajú akousi pamiatkou na tyranský režim Envera Hodžu, z čias vtedajšej Albánskej ľudovej socialistickej republiky. Realizácia výstavby betónových bunkrov bola podmienená rokom 1968, po vpáde sovietskych vojsk na územie Československa. Po tomto akte Enver Hodža zahájil výstavbu ochranných bunkrov aby v prípade útoku nepriateľa mal kde ukryť svoj albánsky národ. Celkovo bolo na území Albánska vystavaných približne 170 000 ochranných bunkrov.

Výstavbe bunkrov predbiehala ešte jedna bizarnosť, a tou bolo testovanie odolnosti bunkra voči ostreľovaniu. Evner Hodža prikázal konštruktérovi prototypu aby si do neho vliezol a nechal ho ostreľovať tankami. Konštruktér prežil a projekt výstavby sa mohol začať.

V konečnom dôsledku tieto bunkre neboli nikdy využité. Drvivá väčšina z nich dnes chátra a je len málo kusov, ktoré v dnešnej dobe našli využitie v alternatívnej podobe. Napríklad ako mini bary, WC, skladové priestory alebo stajne pre dobytok

6) Neobjasnená separácia

Albánci večer vyjdú do ulíc, na promenády, do barov a odrazu je ich v uliciach strašné množstvo. Určite si hneď všimneš, že ženy a muži chodia rozdelení v skupinkách podľa pohlavia. Nikdy tu nenatrafíš na žiadne páry, a ak áno, tak sú to turisti.

Vraj je to zaužívaná tradícia, ktorá nemá náboženský podtext. Ale prečo to tak robia nám nevedeli vysvetliť. Je to proste albánsky zvyk.

7) Albánsky Narcos

Albánsko bolo v rokoch 2015 až 2019 šiestym najväčším pestovateľom marihuany na svete a najväčším v Európe. Okrem toho sa cez Albánsko vo veľkom pašuje heroín. O spleti drogového a pašeráckeho biznisu by kľudne mohli natočiť aj albánsky Narcos. Tieto skutočnosti komplikujú už samotné uchádzanie sa Albánska o vstup do Európskej únie.

Ak sa na tento fakt sústredíš, môže sa ti stať, že niekde v krajine zahliadneš menšiu plantáž s marihuanou. Pestovanie marihuany fičí hlavne na severe krajiny v jej odľahlých horských oblastiach ale s veľkou pravdepodobnosťou sú pestované aj v početných fóliovníkoch, ktoré si na poľnohospodárskej pôde určite všimneš. Osobne ale neodporúčame fotiť žiadne plantáže a akýmkoľvek spôsobom sa o ne zaujímať u domácich.

8) Najväčšia albánska úchylka

Toto nás v Albánsku naozaj rozosmialo. Na toaletách majú Albáncov úchylku dávať zrkadlo priamo naproti záchodu, takže pri vykonávaní biologických potrieb sa môžeš pozerať sám na seba

9) Hektolitre kávy

Od skorého rána do neskorého večera Albánci vysedávajú na terasách a popíjajú kávu. Kaviarne v drvivej väčšine prevažovali nad akýmkoľvek iným typom podniku. Mnohokrát sme si chceli dať na peších zónach raňajky, ale vždy sme museli zostať iba pri káve, lebo v Albánsku raňajky s kávou na jednom mieste nenájdeš.

Kávu ti v Albánsku spravia aj v tej najospalejšej diere a kľudne aj o deviatej večer. A to naozaj za úžasné ceny. Asi najlacnejšie macchiato čo sme pili bolo za 40 centov. Bežne sa cena kávy pohybuje okolo 80 centov a v luxusnejších podnikoch 1,20 €. Pri týchto cenách niet divu, že Albánci pijú denne hektolitre kávy.

10) Balkánske trio

Takmer každý albánsky kuchár, s ktorým sme sa rozprávali pracoval na Slovensku alebo aspoň Česku a Poľsku. Pričom minimálne Slovensko poznal a vymenúval nám mestá, ktoré navštívil alebo kde pracoval. Asi nikoho neprekvapí, že zakaždým robili jedno z tria – pizza, café, zmrzlina

Absurdity a bizarnosti, ktoré uvidíš a zažiješ v Albánsku sa ti vryjú do pamäte tak, že na túto krajinu budeš vždy s úsmevom spomínať

The post Najväčšie bizarnosti aké sme v Albánsku zažili appeared first on TripLovers.

Šoférovať v Albánsku je tak trochu adrenalínový zážitok, pri ktorom si človek uvedomí, že jeho slovná zásoba nadávok je strašne úzka Porušenie akéhokoľvek dopravného pravidla, ktoré ťa napadne je v Albánsku úplne bežná vec. Hlavne to treba predýchať a byť neustále v strehu V tomto článku sa nebudeme venovať len šoférovaniu ale aj stavu a kvalite ciest v Albánsku, dopravnému značeniu a množstvu iného

Obsah:

• Je šoférovanie v Albánsku bezpečné?
• Diaľnice a cestné poplatky v Albánsku
• Dopravné značenie v Albánsku
• Rýchlostné limity v Albánsku
• Cesty v Albánsku
  • Najhoršie cesty v južnom Albánsku
  • Autá, ktoré pamätajú Juhosláviu
• Správanie sa albánskych vodičov
• Zvieratá na albánskych cestách
• Policajti, doklady a alkohol v krvi
• Cyklisti a cyklochodníky
• Parkovanie v Albánsku
• Tankovanie a benzínové pumpy

Je šoférovanie v Albánsku bezpečné?

Na túto otázku ťažko odpovedať, lebo každý chápe pod pojmom bezpečné niečo inšie. My sme do Albánska cestovali s úplne novým autom. Takže pre nás “nebezpečné“ znamenalo už doniesť si domov obité a poškriabané auto. Cestovať s novým autom do Albánska je inak hlúposť, ale kvôli pandémii sme veľa možností kam vyraziť na roadtrip ani nemali.

Šoférovanie v Albánsku je škola aj pre skúseného vodiča. Treba byť maximálne v strehu a to neustále, lebo po cestách často pobehovali zvieratá a jazdenie domácich vie byť nevyspytateľné. Výslovne nič nebezpečné sa nám nestalo, okrem toho, že sem-tam niekto vletel do ‘kruháča’, alebo si to šinul v ideálnej stope v zákrute. Pre vodiča je šoférovanie v Albánsku, ale aj na Balkáne všeobecne, veľmi vyčerpávajúce. Šoférovaniu v noci sme sa úplne vyhli, najmä kvôli zvieratám, výtlkom a predmetom na cestách.

Na záver roadtripu sme si z Albánska doniesli jeden plytký škrabanec od konárov pri ceste a defekt, ktorý sme si vyrobili sami, keď sme liezli tam kam sme nemali. No lepšie ti objasníme všetky súvislosti keď si prečítaš celý článok

Diaľnice a cestné poplatky v Albánsku

V Albánsku je extrémne málo kilometrov diaľnic, čo z tejto krajiny robí neatraktívnu dovolenkovú destináciu pre rodiny s deťmi, ktoré uprednostňujú rýchlosť presunu pred samotnou destináciou. Tých pár úsekov diaľnic v okolí hlavného mesta, ktoré sú v Albánsku vybudované sú v dobrej kvalite. Dá sa ísť po nich naozaj rýchlo bez toho aby to bolo cítiť alebo počuť.

Poplatky za diaľnice sa vyberajú iba na diaľnici A1, ktorá vedie z Tirany k hraniciam s Kosovom. Úsek má 128 km a poplatok sa vyberá formou mýta vo výške 5€. Dá sa platiť v hotovosti aj kartou. Ostatné diaľnice v Albánsku sú zatiaľ bezplatné (2021), ale je ich tak málo, že by si človek radšej priplatil a viezol sa rýchlejšie

Na albánskych diaľniciach sa môžeš stretnúť s cyklistami aj predavačmi ovocia a zeleniny. Spoznáš ich tak že majú slnečník

Dopravné značenie v Albánsku

Albánsko by sa dalo nazvať krajinou slepých zákrut (kde si to domáci radi režú v ideálnej stope) a neprehľadných križovatiek. Križovatky sú často neznačené, zarastené trávou a všeobecne je po krajine osadených strašne málo dopravných značiek. Aj vodorovné dopravné značenie je veľmi biedne. Miestami zošúchané a niekde až úplne chýbajúce.

Dopravná značka STOP býva osobitne vytočená do strany, takže nevieš koho sa týka. Stretli sme sa aj so semaformi, ktoré mali len červenú a zelenú farbu. A ak je na albánskych cestách niečo pozitívne, tak to, že pri nich nestojí toľko billboardov

Rýchlostné limity v Albánsku

Rýchlostné obmedzenia v Albánsku sú nasledovné:

• obec – 40 km/h
• medzimesto – 90 km/h
• diaľnica – 110 km/h

Tie nižšie rýchlosti asi preto, že tu majú prirodzené spomaľovače – diery v ceste Napriek tomu Albánci jazdia v obci väčšinou 60 km/h a ak sa dá, tak na medzimestských cestách 100 km/h.

Cesty v Albánsku

Pre zanedbateľné množstvo diaľnic sme na našom road tripe Albánskom strávili vyše 95% času na starých cestách. Albánske cesty by sa dali pomenovať ako:

• kľukaté – tempomat je tu úplná zbytočnosť, najmä na pobreží
• pomalé – prejsť 140 km nám trvalo celý deň
• zdĺhavé a vyčerpávajúce – vodič musí byť neustále v strehu
• úzke – s úzkymi cestami, akoby len pre jedno auto, sme sa stretli najmä v odľahlejších oblastiach a keď išlo niečo oproti museli obaja spomaliť a vyjsť na krajnicu (ak to dovolili obrubníky)
• krásne – čo sa týka výhľadov na svoje si prídu najmä motorkári
• miestami deravé – často sa nám stávalo, že cesta bola v pohode a zrazu prišlo úplne deravých 10 metrov a bolo nutné okamžite dupnúť na brzdu.

Highlightom bolo keď sme odbočili na cestu ku kláštoru v Kakome, kde sa tesne pred našim prejazdom asi niekto “učil pracovať s frézou.“ Akoby si povedali: „Chalani, na tú cestu nikto nechodí, choďte sa tam naučiť ako sa robí s frézou.“

Najhoršie cesty v južnom Albánsku

Ak chceš v Albánsku spraviť okruh, zlým a úzkym cestám sa veľmi nevyhneš. My sme sa potrebovali pretraverzovať z Përmetu do Korçë a práve tu sme zažili tú najhoršiu cestu. Medzi obcami Çarçovë – Liskovik sme šli severnou cestou (tankodromom) ako nás poslala navigácia, ale to bola obrovská chyba. Lebo existuje aj o niekoľko kilometrov dlhšia južnejšia trasa, ktorá vedie okolo gréckych hraníc. Drvivú časť tejto cesty sme šli na 1-ke až 2-ke.

Od Liskoviku po Ersekë je tá cesta na striedačku dobrá až veľmi zlá (viac zlá ako dobrá). A po celej dĺžke sa nenachádzajú žiadne reštaurácie ani pumpy, takže treba mať natankované!

V južnom Albánsku sme sa s našim ‘nízkopodvozkovým’ autom nedostali na dve celkom cool miesta:

• k vodopádu Sotria – kam sme šli veľmi odhodlane ale po 4 kilometroch necesty nás zastavilo brodenie,
• do kaňonu Osume – kam sme sa ani neodhodlali, lebo sme vedeli žeby sme nakoniec potrebovali pomoc, odťah alebo by sme si minimálne zničili úplne nové auto.

Autá, ktoré pamätajú Juhosláviu

Albánsko je známe svojou záľubou k vozidlu značky Mercedes Benz. Jeho hlavnou výhodou bola vraj pevnosť podvozku, ktorý odolával aj albánskym cestám. Ešte dnes a asi ešte dlho budeš v Albánsku stretávať staré mercedesy na ktorých sa vozia celé generácie. Okrem starých mercedesov náš prekvapil celkom obnovený vozový park. To však neznamená, že na albánskych cestách nestretneš oslíka s vozom

Farebné autá v Albánsku takmer vôbec nemajú. Prevažuje čierna, biela a strieborná farba, takže s našim modrým sme tu svietili

Správanie sa albánskych vodičov

Porušenie akéhokoľvek dopravného pravidlá, ktoré ťa napadne je v Albánsku úplne bežná vec. Sú však veci, ktoré sú tolerovateľné a naopak veci, ktoré sú nebezpečné. Medzi tie tolerovateľné patrí, že trúbia aj keď tak nepomôžu situácii, že obiehajú cez retardér (tzv. ‘na Rumuna’) a že svoju jazdu zásadne neprispôsobujú stavu vozovky.

To, že albánsky vodiči sú nedisciplinovaní a bezohľadní asi nikoho neprekvapí. Ale očividne to zachádza tak ďaleko, že pri ceste je strašne veľa pomníčkov. Najväčšie neduhy albánskych vodičov sú:

• jazdenie v ideálnej stope aj v slepých zákrutách
• obiehanie v zákrute, veď pred sebou žiadne auto nevidí
• nepoužívanie smeroviek
• vytláčanie iných áut bez signálu
• otáčanie sa do protismeru na hlavnej – nazvali sme to U-turn ‘na Albánca’ a tento názov dodnes používame
• nepochopenie myšlienky kruhového objazdu, alebo akoby hrali hru, kto sa dostane z ‘kruháču’ prvý von (vletia naň akoby boli na hlavnej, a potom z vnútorného pruhu kolmo križujú cestu aby vyšli von)
• považujú sa za tých čo majú vždy prednosť
• a určite by sa dalo pokračovať…

Napriek tomu sa vedia zachovať aj pekne a keď niečo zavadzia v ceste (balvan, prevrátené auto,…) tak sa postavia sa do role dopravného policajta a pomáhajú usmerňovať dopravu

Zvieratá na albánskych cestách

V Albánsku ťa čaká na cestách celý zverimex Vážne! Od korytnačiek cez oslíky, kone po túlavé psy, ale aj celé stáda oviec, či kôz kvôli ktorým musí zastaviť celá premávka sú každodennou súčasťou cestovania po albánskom vidieku. Kone a mulice s vozmi na ceste sú tiež samozrejmosťou. Vtedy si človek uvedomí, že tie staré mercedesy vlastne nie sú pre túto krajinu také zaostalé

V Albánsku je bežné vidieť na cestách prázdne panciere od mŕtvych korytnačiek, ktorým vodiči nestihli uhnúť

Policajti, doklady a alkohol v krvi

Všeobecne sme mali pocit, že dopravných policajtov v Albánsku je akosi primálo (nieže by nám chýbali). Navyše domáci po sebe blikajú keď ich vidia, takže vám dávajú jasný signál že treba spomaliť.

My sme sa dostali do kontaktu s políciou iba raz a to keď nás navigácia poslala do protismeru. Hneď sme to odstavili a v angličtine vysvetlili našu situáciu postaršiemu policajtovi, ktorý už na prvý pohľad vyzeral, že sa nechce hádať. Ten však po anglicky nevedel ani zaťať a tak nám ukázal, že nám zastaví dopravu, aby sme sa mohli bezpečne otočiť. Ďakujeme

Okrem toho nás dôsledne skontrolovali colní policajti na macedónsko-albánskych hraniciach. Pýtali sa čo máme v tej 20 litrovej bandaske. Mysleli si, že prevážame destiláty, tak si chceli aspoň privoňať Bola tam len voda na sprchovanie. Inak boli hraničné priechody medzi Albánskom a Macedónskom odbavené hneď, bez žiadnych čakaní, na severe aj na juhu Ohridského jazera.

Pri vstupe do krajiny treba predložiť platné medzinárodné poistenie motorových vozidiel – tzv. zelenú kartu. Medzinárodný vodičský preukaz si od nás nepýtali, ale určite ho treba mať v prípade akejkoľvek kolízie.

Vo väčšine krajín Balkánu je povolené mať nejaké tie stopy alkoholu v krvi, Albánsko je však výnimkou! Šoférovanie pod vplyvom alkoholu je v Albánsku zakázané.

Cyklisti a cyklochodníky

Z našich skúseností sme nadobudli dojem, že Albánci majú cyklistiku radi. Ale aj tu jazdia tak akoby sa ich pravidlá cestnej premávky vôbec netýkali. Preto sa nenechaj prekvapiť cyklistom na kruháči v protismere, či ako schádza z križovatky na chodník aby mohol prejsť na zelenú pre chodcov a opäť vyliezť na cestu. Ale to robia aj cyklisti na Slovensku (česť výnimkám).

Čo nás prekvapilo sú cyklochodníky, aj keď netušíme aká dlhá je ich sieť. Veľmi peknú cyklocestu sme videli v Tirane, kam už bohužiaľ došiel aj trend s elektrokolobežkami Cyklochodník vedú aj popri mori vo Vlorë, kde má jeho využívanie naozaj potenciál

Parkovanie v Albánsku

V rámci albánskych veľkých miest bolo našim cieľom vždy nájsť čo najjednoduchšie parkovanie v centre (kľudne platené) a nemotať sa ulicami veľkomiest kde je hustá premávka alebo úzke uličky. Ideálne dnu aj von z mesta po nejakej radiále. Rovnako sme vždy hľadali ubytovanie s parkingom, aby sme si to uľahčili a až tak sme sa nemuseli báť o auto.

Vo veľkých mestách bol problém nájsť bezplatné parkovanie, lebo všetci majú autá, ich hlavný majetok, ktorým sa môžu ukázať. Ak sme sa zmierili s tým, že budeme za parkovanie platiť, tak to problém nebol. Vo väčšine miest je parkovanie v centre platené aj pri pozdĺžnom státí pri ceste.

Mimo veľkých miest sú pri rôznych zaujímavostiach a pamiatkach vybudované aspoň malé parkoviská. Nie vždy asfaltové, ale zato rovné a prístupné.

Veľmi rýchlo po príchode do Albánska sme zistili, že albánskym národným športom je blokovanie zaparkovaných áut. A to aj na parkovisku, ale hlavne pri pozdĺžnom parkovaní pri hlavnej ceste, kde si Albánci majú vo zvyku odstaviť auto v jazdnom pruhu a ísť si riešiť osobné záležitosti.

Len pre predstavu, parkovné v centre Tirany nás vyšlo 150 LEK (1,20 €) na hodinu čo bolo naše najdrahšie parkovné v krajine.

Tankovanie a benzínové pumpy

Fenoménom Albánska je množstvo a rozloženie benzínových púmp k pomeru veľkosti krajiny. Natankovať si môžeš pomaly v každej druhej dedine, kde sú na jednu prípojku s pohonnými hmotami pripojené 3, 4 aj 5 benzínových púmp naraz. Maximum sme videli 8 benzíniek na jednom mieste (big biznis bro) A potom sú oblasti kde nie sú absolútne žiadne benzínové pumpy, ako napríklad na albánsko-gréckych hraniciach a na juhu krajiny.

Na pumpách často stojí obsluha, ktorá ti natankuje ale musíš im povedať za koľko. Treba sa však dopredu opýtať či sa dá platiť kartou! Nie je to samozrejmosť. Čo nás zarazilo je, že benzín nebol na balkánske pomery lacnejší, ale jeho cena bola približne taká ako na Slovensku. WC býva často v hroznom stave.

Rovnako ako benzínky na každom rohu, sú aj ručne autoumyvárne. Umývanie auta v Albánsku funguje tak, že auto ti dajú do parády miestni ‘umývači’, ktorí ho opláchnu vodou, nastriekajú naň saponát, handrou sa pretrie a na záver sa všetká špina ‘owapkuje’. Napenená voda samozrejme odteká trativodom kamsi do prírody. Bežné samoobslužné autoumyvárne si v Albánsku veľmi nepamätám. Cena takéhoto umytia auta je okolo 400 LEK (3,20 €), ale umyli ho naozaj starostlivo

Šoférovať v Albánsku je náročné, no je to súčasť autentickosti tejto krajiny Cesty, s ktorými sa tu stretneš sú od katastrofálnych po veľmi dobré, no cítiť, že táto krajina vie, že ak nebude investovať do rozvoja infraštruktúry, tak príde o svoj turistický potenciál. A tak sa k tomu aj stavia. Ale zatiaľ je len na začiatku veľmi dlhej cesty

The post Ako sa šoféruje na Balkáne – Albánsko appeared first on TripLovers.

My dvaja nie sme príliš veľký fanúšikovia nových a neštandardných chutí. Prešli sme už viacero “najlepších kuchýň sveta“ a ochutnali rôzne jedlá, no gastronómia ani jednej z nich nás nejako špeciálne neohúrila. Ale asi už z názvu článku tušíš, že v Albánsku nám proste chutilo

Obsah:

• Cez predstieranie až do žalúdka
• Čo ochutnať v Albánsku? Všetko!
  • Mäsové hody
  • Vegetariánske jedlá
  • Dezerty

Albánska gastronómia je šmahnutá chuťami všetkých okolitých krajín – Grécka, Talianska, krajín Balkánu a dokonca Turecka. Tento článok ponúka len prehľad toho čo sme stihli za týždeň v Albánsku ochutnať. Inak je tých jedál ďaleko viac

Cez predstieranie až do žalúdka:

• čo sa nám tu naozaj páčilo, bolo, že keď sme sa pozreli na kuchára, vždy sme vedeli ako nám bude chutiť
• asi 50% Albáncov s ktorými sme sa zhovárali, nám prezradil, že v minulosti pracovali na Slovensku a robili najmä trio – káva, pizza, zmrzlina
• nájsť tradičné albánske jedla nebol takmer žiaden problém
• je ťažké zohnať raňajky a kávu v jednom podniku – vždy sú oddelene
• keď povieš kapučíno, môžeš dostať aj práškové kapučíno v mlieku – istota je povedať macchiato
• vždy dostaneš na stôl jednorazové prestieranie
• dosť veľa možností ľahkých vegetariánskych jedál
• všade sme sa stretávali s paprikou
• menu majú takmer všade robené rovnakým spôsobom, takmer vždy s tými istými kategóriami, takže sa v tom ľahko orientuje
• takmer vždy sme ku jedlu dostali chlieb alebo bruskety, niekedy sa nám to ani nehodilo ale vyzeralo to skôr ako tradícia
• ceny jedla sú veľmi priaznivé, väčšinou sme sa najedli do 10€ aj s pitím

Čo ochutnať v Albánsku? Všetko!

Mäsové hody

Pleskavica

Pleskavica je typickým grilovaným jedlom balkánskej kuchyne a ľahko sa k nej dostaneš aj v Albánsku. Pripravuje sa z kombinácie viacerých druhov do jemna namletého mäsa, prípadne syra, ktoré sa pečú na grile. Gril dodáva mäsu nie len jedinečnú vôňu ale na mäse často ostane trošinku popolčeka, ktorý typickým spôsobom špiní prsty Pleskavica sa najčastejšie podáva s pečivom, hranolkami a zeleninou.

Cena: 750 – 900 lek (6 – 7,5€)

Ražniči (Suvlaki)

Aj ražniči patrí k jedlám, ktoré nájdeš v celom regióne Balkánu. V jednoduchosti je to mäso napichnuté na paličke a opečené na grile. Najčastejšie ide o bravčové mäso, no prípadne to môže byť aj nejaké iné. Ražniči je veľmi podobné ázijskému šašliku, s tým rozdielom, že ražniči sa napichuje na paličku spolu so zeleninou. V niektorých reštauráciách ho môžeš nájsť aj pod názvom suvlaki. Klasicky sa podáva s pečivom, hranolkami a zeleninou.

Cena: 600 lek (5€)

Čevapi

Asi najrozšírenejšie jedlo celého Balkánu, ktoré nájdeš takmer v úplne každej lepšej reštaurácií. Čevapi sú do značnej miery veľmi podobné pleskavici. Rovnako ako pleskavica aj čevapi sú z kombinácie viacerých druhov mletého mäsa, rozdielne sú však tvarom. Čevapi sa pripravujú v podobe malých šulčekov. Vďaka ich menšej veľkosti si môžeš vo väčšine reštaurácií vybrať koľko kúskov čevapov chceš.

Z nejakého neznámeho dôvodu reštaurácie túto pochúťku nazývajú vo svojom menu kebapi. Ako prílohu môžeš dostať pečivo, hranolky a zeleninu.

Cena: 400 – 600 lek (3,30 – 5€)

Doner kebab

Pojem kebab má v Albánsku dva významy. V jednom z prípadov to môže byť chápané ako čevapi. Ak chceš náš “klasický kebab v žemli,“ tak si musíš vypýtať doner kebab. V podstate aj u nás je to doner kebab, len to doner sa nepoužíva.

Cena: 150 – 250 lek (1,20 – 2€)

Qoftë

Qoftë je typickým albánskym jedlom, o ktoré sa Albánci nedelia s celým regiónom Balkánu. Ide v podstate o akési mäsové fašírky s bylinkami, ktoré sa servírujú s hranolkami ale najmä tzatzikmi.

Cena: 350 – 500 lek (2,90 – 4,10€)

Morské plody

Pri výbere morských plodov ťa v obedovom menu môže zaraziť slovíčko “deti,“ čo v albánčine znamená morské. Plody mora neodmysliteľne patria do kuchyne každej jednej prímorskej krajiny a ani Albánsko nie je výnimkou.

Cena: 500 – 800 lek (4,10 – 6,50€)

Tavë kosi

Tavë kosi me mish qengji alebo po našom jahňacie zapekané v jogurte. Ide o kus jahňacieho mäsa, ktorý je zapečený v hlinenej mysle spolu s jogurtovo ryžovou omáčkou. Pozor mäso takmer nikdy nebýva vykostené ale zato sa pekne udeľuje od kosti. Tavë kosi sa väčšinou servírované rovno z trúby a preto je poriadne horúce, takže pozor na jazyk. Jedlo je trošku chutnejšie, resp. lepšie cítiť chuť jogurtu keď trošku vychladne. Bolo to v pohode ale raz stačilo

Cena: 550 lek (4,50€)

Turquebab

Ťažko povedať či sa toto jedlo takto naozaj aj volá. Teta čo nám ho naservírovala v zapadnutej reštike nás proste odrbala a za fakt hnusné jedlo si vypýtala až 10€ (1 polievka + jedno fakt odporné šľachovité mäso s polosurovými vyblednutými hranolkami).

Každopádne, to čo ja na obrázku bolo niečo, čo sa veľmi výrazne ponášalo na náš guláš, ale namiesto zemiakov tam bolo dvojnásobné množstvo cibule

Cena: 300 lek (2,50€)

Musaka

Toto veľmi chutné grécke jedlo prebrala aj albánska kuchyňa. Asi ťa neprekvapí, že sa s ním najčastejšie stretneš práve v južných končinách Albánska. Ide o zapekané vrstvy zemiakov, mletého mäsa, baklažánu a cibule, ktoré sú zaliate bešamelovou omáčkou a posypané syrom.

Cena: 400 lek (3,30€)

Zgara mish

Grilované ovčie rebierka sú albánskou pochúťkou, ktorú tiež nájdeš takmer všade. Osobne mi textúra ovčieho mäsa nevyhovovala až tak ako naše hovädzie alebo bravčové rebierka. Myslím, že je to hlavne o zvyku a to tom či má kuchára dobré mäso. No najviac toto jedlo zabil kuchár, keď na tanier nadekoroval kus citróna

Cena: 500 lek (4,10€)

Burek

Moje prv slovo, ktoré som sa naučila čítať v azbuke ešte v Macedónsku

Burek má viacero podôb. Našinci najčastejšie vyhľadávajú mäsový burek, s ktorým sa ale v Albánsku nájdeš len ťažko. Albánci totižto namiesto mletého mäsa používajú skôr párok a stále to nazývajú mäsový. Mleté mäso len v inej podobe. Nám však pripomína skôr hot dog

Okrem mäsového burku sa môžeš stretnúť a s rôznymi obmenami plnky. V Albánsku fičí najmä syrový, špenátový, syrovo-špenátový ale aj pizzový burek. Čoskoro určite prídu s niečím novým Nevýhodou tohto jedla je, že chutný je len ak je čerstvý, inak to môže byť pre tvoje ústa aj žalúdok peklo na zemi!

Cena: 50 – 150 lek (0,40 – 1,30€)

Vegetariánske jedlá

Speca të mbushur me salcë

Speca të mbushur je veľmi tradičné albánske jedlo, ktoré ľahko nájdeš takmer kdekoľvek. Ide o pečenú paprika plnenú okorenenou a dochutenou zmesou ryže. Je to veľmi ľahké jedlo, ktoré sa hodí na pekelne horúce albánske dni

Cena: 200 lek (1,60€)

Lakror ne sac

Lakror je niečo ako burek v niekoľkonásobnej veľkosti. Je formovaný do veľkosti dvojposchodovej pizze a v jednoduchosti ide o naplnené lístkové cesto. Akýsi koláč, ktorý môže byť naplnený čímkoľvek, napríklad syrom a špenátom

Cena: 300 lek (2,50€)

Pizza

Vplyv talianskej kuchyne v Albánsku je pri tomto jedle evidentný. Ako bonus nás prekvapila miska s olivami, baraními rohmi a paradajkovým pretlakom

Cena: 350 – 600 lek (2,90 – 5€)

Fergesë

Fergesë je niečo ako naše lečo ale namiesto vajíčok sa použije mäkký kozí syr. Ten dodá jedlu príjemne slanú chuť. Asi sme mali obrovské šťastie na pani kuchárku, ale za mňa toto bolo to najchutnejšie jedlo, ktoré sme v Albánsku jedli!

Cena: 250 lek (2€)

Speca të pjekur

Pečená paprika podávaná na studeno poliata olivovým olejom a dochutená cesnakom s bylinkami. Ako príloha sme samozrejme dostali opečené bruskety, ktorými sme vysali všetku šťavičku. Pri tomto jedle sme naozaj mali problém nezadrhnúť sa

Cena: 200 lek (1,70€)

Yaprak sarma

Pre toto jedlo je v Albánsku zaužívaný len pojem sarma. Celý názov yaprak sarma, znamená listový zábal, čo je aj hlavná myšlienka tohto jedla. Na toto jedlo sa používajú dva základné listy a to buď list vinne révy, ktorý sa používal v pôvodných receptúrach tureckej kuchyne a je prebratý aj do albánskej kuchyne. Alebo kapustový list, ktorý je bližší gastronómií ostatných krajín Balkánu.

V týchto listoch je zavinutá hlavná pochutina a to najčastejšie ochutená a okorenená ryža, prípadne mäso. List neslúži iba ako obal a je možné ho konzumovať. Spolu s jogurtom to vie byť zaujímavé a hlavne ľahké spestrenie albánskych horúcich dní

Cena: 300 lek (2,50€)

Perime në Zgarë

Nič zložité len grilovaná zelenina ako cuketa, mrkva, baklažán, paprika. Dobre ochutené olejmi, koreninami a bylinkami. Jednoduché, ľahké, proste mňam Toto jedlo môžeš nájsť aj pod pojmom grilled salat

Cena: 300 lek (2,50€)

Djath fure

Djath fure je zapekaná zelenina vo viacerých druhoch syra. Podáva sa väčšinou v keramickej alebo hlinenej miske, v ktorej sa zapeká. Na spodku je kozí syr, ktorý uvoľní šťavu. Naň sa navrství zelenina, prípadne saláma, ktorá sa prekryje vrstvou tvrdého syru. Ako to už k albánskej kuchyni patrí, všetko sa dochutí olejmi, koreninami a bylinkami a zázrak je na stole

Cena: 350 lek (2,90€)

Dezerty

Oshaf

Mliečny dezert, ktorý sme náhodne objavili v meste Gjirokastër, keď sme hľadali záchody. Bolo nám trápne, prísť do kaviarne a zneužiť toaletu bez zaplatenia (predsa len sme už trošku vyrástli). Tak sme si násilne dali kávu a na bare na nás spoza skla kričal oshaf

Oshaf je mierne sladký, jemnulinký dezert z ovčieho mlieka a fíg. Klasickým dekoračným vzorom pre tento dezert je mriežka zo škorice, podľa ktorej ho ľahko spoznáš. Za mňa môžem jedine odporúčať

Cena: 250 lek (2€)

Panacota

Panacota je dôkazom toho, ako veľmi albánska kuchyňa preberá jedlá od svojich susedov. Albánska panacota je len znetvorenina talianskeho názvu dezertu Panna Cotta.

Jedná sa o uvarenú smotanu so želatínou (v albánskej verzií aj s pudingom), ktorý sa podáva na sladko s ovocím a džemom.

Cena: 300 lek (2,50€)

Crepes

Albánci používajú pre označenie palaciniek medzinárodný názov – crepes. Táto pochutinka sa ničím nelíši od tej našej. Len tým, že ju v menu nájdeš úplne bežne Najčastejšie ju servírujú s nutellou a banánom.

Cena: 250 lek (2€)

Figa s medom

Kandizovaná figa naložená v mede. Je tak sadká, že jedna lyžička ti stačí K tejto kalorickej bombe sme sa dostali len v pohraničnej oblasti s Gréckom a vždy sme ho dostali ako dezert zadarmo. Takže sme ju vždy zo slušnosti museli nasilu zjesť

The post Albánska kuchyňa? Len sa prosím nezadrhni! appeared first on TripLovers.