Bošácka dolina je známa svojou slivovicou. Najkrajšia je na jar, keď sa rozpučia kvety sliviek. Uprostred rýdzo slovenskej rozkvitnutej krajiny sme sa na chvíľu preniesli späť do Ázie. Ako je to možné? Dozvieš sa nižšie 😉
Ranná prechádzka takmer do Nepálu
Hneď z rána mierime na koniec Bošáckej doliny, do časti Španie v Novej Bošácej, kde sa snažíme nájsť rozumné miesto na parkovanie nášho auta. S parkovaním to tu nie je ideálne, preto sme radi, že sme tu dnes prvý a miesto sme si našli rýchlo. Naša cieľová destinácia – Wangdenling – nie je značená na žiadnych turistických značkách, preto ideme “za nosom,“ po prvej cestičke, ktorá sa nám naskytla.
Po chvíli sme vyšli na lúku, kde sa cesta z ničoho nič stratila a nám sa ukázal výhľad na rozkvitnuté Biele Karpaty. Krížim cez lúku smerujeme k nášmu cieľu, ktorý už máme na dohľad. Asi po necelých dvoch kilometroch sme došli k nej. K jedinej budhistickej stupe na Slovensku, ktorá sa nachádza v tak typicky krásnej slovenskej prírode 🙂
Kúsok od nej stojí drevený kopaničiarsky dom, ovešaný modlitebnými vlajočkami, typickými pre Nepál. Kopaničiarsky dom je v skutočnosti budhistický chrám v slovenskej verzii, v ktorom sa praktizujú meditačné cvičenia. Výhľad odtiaľto je ešte o kúštik krajší, a preto si pod modlitebnými vlajočkami vychutnávame zvuky a vône jari 🙂
K autu sa už vraciame po ceste, ktorá vedie naskrz časťou Španie, kde môžeme vidieť pekne vyzdobené domčeky. Kopy sena, ovečky a sliepky nám pre zmenu pripomínajú, že sme stále doma na Slovensku. Celý okruh k budhistickej stupe a chrámu Wangdenling nám zabral s prestávkou asi hodinu a pól, prešli sme 4 km a zdolali prevýšenie 130 metrov.
Poobedie v borneánskom pralese
Po veľmi peknej jarnej a alergickej prechádzke po svahoch Bošáckej doliny sme sa presunuli na jej samotný začiatok, do obce Haluzice. Parkovať sa dá bezplatne pri obecnom úrade ale počas pekných víkendov okolo 11-tej tu už býva dosť veľa áut a parkovanie sa do značnej miery komplikuje.
Hneď pri obecnom úrade začína náučný chodník s názvom Spoznaj, chráň a zachovaj krásy našej prírody. Tento chodník vedie priamo do Haluzickej tiesňavy, známej aj pod názvom Prierva, ktorá nám hneď pri vstupe pripomenie pralesy Bornea. Na malom úzkom slíži, pozdĺž Haluzického potoka vznikla eróziou malá tiesňava, ktorá sa neustále prehlbuje a rozširuje.
Pozdĺž potoka vedie vyšliapaný chodník, dlhý asi 1 kilometer. Na tomto kúsku prírody sa nachádza niekoľko kaskád a stromy sú obrastené všadeprítomným brečtanom. V Haluzickej tiesňave platí 4. stupeň ochrany z piatich.
Ako vychádzame z rokliny, kde sme sa príjemne schladili, vychádzame na lúku kde na nás priamo pečie slnko. Je to však len krátky úsek a rýchlo sa dostávame k ďalšie zaujímavosti tohto okruhu. Vedľa alebo skôr nad Haluzickou tiesňavou stoja pozostatky románskeho kostolíka z 13. storočia.
Tento kostol sa v 16. storočí rozrástol a pridalo sa aj niekoľko gotických prvkov. Isté obdobia v stredoveku využívali kostolík protestanti ale po roku 1708 slúžil už iba ako farský kostol. Od roku 1810 bol kostol na dlhé desaťročia zatvorený, lebo pre svoj zúbožený stav nebolo možné bezpečne využívať priestory kostola. Opráv sa dočkal až v roku 1968.
Okolie kostola je ideálnym miestom na oddych alebo prípadný piknik. Tento mini výlet určite ocenia aj deti, pre ktoré to bude ľahká a príjemná prechádzka veľmi peknou prírodou. Ak sú deti väčšie a vydržia aj čo-to viac, môžete sa spolu vybrať aj na neďalekú rozhľadňu nad Haluzicami 😉