Majú tu veľmi lacné ubytovanie, ešte lacnejšie cestovanie a výborné jedlá s kvalitným domácim vínkom 😉 O svoju bezpečnosť sa takisto nemusíte obávat, keďže policajti sú tu na každom kroku a počas nášho pobytu sme neprišli do žiadnej konfliktnej situácie. Niektorí, najmä z radov taxikárov síce môžu vyzerať ako ruská mafia (a možno vás párkrát budú chciet odviezť za predraženú cenu), ale nenechajte sa oklamať výzorom, sú tu milí a nápomocní ľudia 🙂

Letenka bola kúpená cez Wizzair za smiešnych 88€/osoba, Budapešt (23:45) – Kutaisi (4:45 miestneho času). Let trvá 3 hodiny a treba počítať s 2h časovým posunom späť. Sranda je, že v tejto leteckej spoločnosti ani nemáte miestenku a tak si sadnete, kde chcete 🙂 Takisto je celkom zaujímavé, že ‘gate’ otvárali dosť neskoro pred odletom, akoby chceli, aby to všetci nestihli 😀 Cesta z Bratislavy, vlakom do Budapešte(3h), letom do Kutaisi(3h) a následným automobilovým transferom do hlavného mesta Tbilisi(4h) nám celkovo zabrala 14 hodín.

Po príchode na naše prvé ubytko Guesthouse Gia, kúsok od štvrte Old Tbilisi sme sa po zvitaní s pani domácou (ktorá ‘gavarila len pa rusky’) nestihli poriadne ani udomácniť a už klopal na dvere pán domáci so slovami ‘money-money’ 😀 Ešte stále sme nemali Lari, a €nechcel, keď tak $. Aby sa s nami nejak dorozumel, tak si zbehol po svojho syna, ktorý akotak vedel po anglicky a mohli sme sa dohodnúť, že si zameníme peniaze v meste a hneď potom ich vyplatíme. Ubytovaní sme boli v priemernom malom rodinnom domčeku v nie veľmi honosnej štvrti, ale až na pár mravcov bolo všetko nové a čisté. Navyše nás ubytovali hneď po našom príchode o 9-tej ráno, pričom checkin bol až o 12-tej, takže spokojnosť 🙂

Pri našej prvej prechádzke mestom sa k nám pridal asi na polhodinu túlavý pes, ktorý nám robil sprievodcu po meste 🙂 Dokonca bol stále s nami aj keď sme narýchlo prebiehali cez prechod niekoľkoprúdovej cesty, pričom práve 50-kou v tejto krajine v meste rozhodne nejazdia 😀

Stihli sme si dať ešte poobedného šlofíka a následne exkurziu večerným starým mestom, ktoré nie je veľmi rozľahlé. Pokiaľ si pozriete budovy len zvonku, tak staré mesto stihnete za jeden večer tak spolovice pohodovou prechádzkou. Náš okruh sme začali s kostolom Metekhi church spolu s majestátnym jazdcom na koni Monument of king Vakhtang Gorgasali. Pokračovali sme popod Presidential palace, okolo starého opusteného skate parku cez Anchiskhati Basilica až na rušnú Rustaveli Avenue, ktorá je takou Champs Élysée Tbilisi, kde nájdete všetky najdôležitejšie budovy a miesta hlavného mesta: Tbilisi Opera and Ballet Theatre, Parliament of Georgia, či Freedom Square.

Nemali tam veľmi veľa prechodov, keďže tam boli viacprúdové cesty, a tak trebalo zväčša využiť nevábne tmavé podchody. V podaktorých ste našli dokonca aj hliadkujúceho policajta. Inak pešie policajné hliadky tu máte na každom kroku, od tmavého obnoveného parku, na pešom Moste slobody, až po opustené miesta v meste. Gruzínci majú radi rôzne blikajúce veci, a tak okrem gýčovito vysvietenej televíznej veže aj policajti na cestách majú skoro stále zapnuté majáky (aj keď práve nikoho nenaháňajú), aby ostatní členovia premávky o nich vedeli a aspoň trocha krotili svoje vášne, keďže na cestách sú to bez preháňania čistí šialenci 🙂

Zaspali sme a vstali sme až o 10:30! 😀 Po výdatnom raňajko-obede sme išli márne hľadať maršutku do vyhľadávanej časti David Gareja, kde sa nachádza kláštor vytesaný v obrej skale. Inak, keď chcete ísť na akýkoľvek výlet, tak musíte ísť na miestnu hlavnú stanicu Didube a tam už nájdete všetky maršutky a taxikárov, ktorí vás zavezú kam len chcete 😉

Kúpili sme si naše prvé jazdy do metra. Super je, že aj keď ste dvaja, tak vám stačí len jedna bezkontaktná karta, s ktorou sa každý jednotlivo ‘pípne’, keďže karta sa vydáva anonymne bez vypisovania akýchkoľvek blbostí. Desať jázd vrátane symbolického poplatku za bezkontaktnú kartu náš vyšlo na smiešnych 7 lara, čo je 2,94€! Bratislavská mhd by sa veru mohla inšpirovať, čo je to primeraná cena za služby, keďže tu zaplatíte za jazdu metrom cca 0,2€ 🙂

 V samotnom metre sa mi podarilo natočiť miestneho slepého harmonikára, ktorý bol úplne super 😀

Keď sme niečo po 12-tej aj našli taxikárov, čo by nás tam hodili, tak vraveli, ze uz je v našom záujme neskoro na taký výlet. Rozhodli sme sa teda pre mestečko Mtskheta, ktoré patrí k jedným z najstarších miest v Gruzínsku a je vzdialené len 20 od Tbilisi.

Problémom je, že priamo ku kostolu na kopci, ktorý je tam najzaujímavejší nejazdia maršutky, a tak si musíte zháňať taxík. Jeden taxikár nás lanáril za 50 lari, našli sme si ale iného taxikára s terénnym autom za prijateľných 30 lari. Z mesta sme prišli relatívne dobre udržiavanou cestou až na slnkom zaliaty zelený kopec, kde sa nachádzal kostolík Jvari Monastery spolu s voľne pobehujúcimi kravičkami a koníkmi 🙂

Zhora bol krásny výhľad na priľahlú rieku spolu s dedinou. Potom nás zaviezol dolu do dediny, kde sme si pozreli krásnu katedrálu Svetitskhoveli Cathedral a jeden malý kostol. Janka videla ako na nádvori jedného z nich taký bradatý muž preskočil bránku so zákazom a smeroval k zvonici s výhľadom a zahlásila: “Šak poďme aj myyyy :D” …a o chvíľu začali  vyzváňať zvony z veže :))
Po návrate naspäť do Tbilisi sme prišli na to, že s taxikárom sme sa asi zle pochopili, keďže nás vyhodil po výlete na ešte vzdialenejšej stanici metra ako bolo Didube, kde nás vyzdvihoval – preto sa vždy radšej dohodnite hneď na začiatku okrem ceny aj na konečnom mieste vašej cesty!

K večeru sme sa vydali okolo miestnej mešity Tbilisi mosque na hradby Narikala fortress nachádzajúce sa nad starým mestom, ktoré vám ponúknu neskutočne krásne vyhľady na mesto 🙂 Navyše, pokiaľ ste náhodou lenivý, tak si môžete zaplatiť lanovku Tbilisi funicular z neďalekého Námestia Európy a ona vás už odvezie (ochudobníte sa o polhodinku prechádzky). Hore si môžete dopriať čerstvé cappucino z pojazdnej kaviarničky a užiť si tak ničím nerušený relax, či už pri gruzínskej pátrónke v podobe obrovskej sochy ženy Kartlis Deda, alebo s krásnym výhľadom na mesto pri ruinách starej arabskej pevnosti Shahtakhti fortress. Avšak najlepší výhľad na mesto je pri najvyššie položenom kríži na kopci 😉 Cestou dole sme po večeri ešte nemohli vynechať bujne vysvietený Most mieru 🙂

Vo štvrtok bol náš cieľ jasný. Chceli sme sa cca do 12-tej dostať k hore Kazbeg pri obci Stepantsminda. Je to 3. najvyššia hora v Gruzínsku a túto destináciu jednoducho nesmiete vynechať pri návšteve tejto krajiny 😉 A tak sme si zobrali svojich pár švestek a išli pešo aj so všetkou batožinou k najbližšej zastávke metra. Cestou nás samozrejme oslovovalo veľa taxikárov, prípadne na nás trúbili a zastavovali pri ceste, či nechceme zviesť. Nám sa ale stačilo odviesť pár zastávok metrom na hlavnú stanicu Didube, odkiaľ už chodia maršutky priamo ku Kazbegu. Keďže vodiči majú zväčša nápis cieľovej destinácie napísaný len v gruzínštine, tak sme chodili rad-radom a pýtali sa “Kazbegi?” 😀 Keď prídete ráno medzi ôsmou a deviatou, zaručene si nájdete voľnú maršutku. Jeden vodič nás chcel zlanáriť za 30 lara v nejakom starom mikrobuse, ktorého sme hneď zamietli, keďže sme vedeli, že fér cena pre dvoch je 20 lara. Našli sme si peknú novú poloprázdnu maršutku a vydali sa na zaujímavú cestu , ktorá zvyčajne trvá aj tri hodiny. Mimochodom, ceny pri maršutkách sa nezjednávajú, takže platí cena, ktorú povedia.

Cesta ku Kazbegu viedla po Georgian military highway, ktorá nie je práve v najlepšom stave, avšak vodiči poznajú všetky výtlky, jamy a iné nástrahy naspamäť, takže žiaden problém 🙂 Sem-tam treba zatrúbiť na nejakú kravu (teraz myslím to zvieratko), aby vám uhla z cesty a inokedy veľmi nezastavovať na bahnitej ceste. Ide sa aj okolo známeho lyžiarskeho strediska Gudauri, kde si po ceste určite odfoťte zaujímavú vyhliadku postavenú ešte za čias komunizmu s rôznymi mozaikovými motívmi.

Na miesto sme dorazili za 2h 15min, čo je výrazne skôr ako predpokladané 3 hodiny. Nuž, asi sme mali šikovného vodiča 😀 Checkin sme mali mať oficiálne od 14:00, no milí hostitelia z nášho penziónu nás ubytovali chvíľu po našom príchode, aj keď bolo sotva 12 🙂 Veľký penzión, kde sme bývali sa volá Anano Guest House a je to asi to najlepšie ubytko, aké tu môžete zohnať! Potvrdzuje to aj fakt, že si musíte rezervovať termín dlho dopredu.S časom sme nemrhali ani na chvíľku a hneď po výdatnom obede sme sa vydali na hlavnú atrakciu Trinity church, ktorý sa hrdo týčil na kopci nad dedinou. Domáci nám povedal cestu a počasie bolo aj napriek trocha zamračenej oblohe priaznivé. Bolo potrebné prejsť cez vedľajšiu, nazval by som to polo-schátranú dedinu, kde sa väčšinou ponevierali voľne pohodené kravy 🙂 Nasledovala cesta serpentínami cez les, a potom prudký stupák dohora priamo ku kostolu. Miesto pri kostole je mimoriadne fotogenické a pre mňa osobne jedno z najkrajších miest v Gruzínsku. Hore bola ešte celkom zima a veterno, takže sme mali samozrejme zimné bundy s ďalšou potrebnou výbavou. V samotnom kostole nie je dovolené fotiť, takže ak vás zaujíma, ako vyzeral zvnútra, budete sa tam musieť ísť pozrieť 😉

Po návrate na penzión nás vrúcni domáci ponúkli s vínkom a dobrým čajom a poradili nám, čo dobre by sme si mohli pozrieť v nasledujúci deň. Ešte som sa vo veľkej jedálni, kde sa schádzali všetci dobrodružstva-chtiví ubytovaní, stihol porozprávať so skupinou rakúskych turistov, čo boli na ľadovci a nocovali v meteostanici s ostatnými pri teplote -3, zatiaľčo vonku bolo -13 stupňov. Z meteostanice pokračovali ďalej ku Kazbegu o 3-tej v noci, takže neskôr pekne videli aj východ slnka, avšak nemohli pokračovať ďalej kvôli zhoršujúcemu sa počasiu, a tak sa museli bohužial vrátiť. Takže pokiaľ ste riadne vybavení a máte dobrú kondičku, tak nudiť sa tu určite nebudete 😉

Ráno sme nedostali v obchode kúpiť chleba, a tak nás poslali priamo do pekárničky, kde bol čerstvo spravený chrumkavý gruzínsky chlieb 😛 Bolo mimoriadne krásne počasie s jasnou modrou oblohou. Tentokrát sme sa rozhodli ísť preskúmať opačný smer od Trinity church a išli sme na príjemnú nenáročnú túru (2h tam aj späť) cez les a zopár serpentín k miestnemu Elia church.

Kostolík je celý obohnaný plotom, ale aj napriek tomu sa tu dajú spraviť úžasné fotky s kostolom a majestátnym Kazbegom na pozadí. Čo vás určite zaujme na týchto úžasných kaukazkých horách je fakt, že veľa lesného porastu na nich nenájdete. Čoho je tu naozaj dostatok, tak to sú šutre najrôznejších tvarov, veľkosti a konzistencie 🙂 a samozrejme neškodných túlavých psov popri množstvu kriav 🙂

A keďže sme chceli porobiť ešte veľa super fotiek pri Trinity church, tak sme sa tam aj v tento deň vydali, avšak cestu sme už mali lepšie zmäknutú, a preto sme tam boli rýchlejšie. Medzitým, ako sme sa hore kochali krásou tohto úžasného miesta, tak na čistojasnej oblohe začali pribúdať pekne tvarované oblaky, ale stále sme boli nad ich úrovňou a vyzeralo to jednoducho úžasné 🙂 Cestou nadol sme natrafili na ďalšieho psa sprievodcu 😀 a v úzkych uličkách priľahlej dedinky nám zatarasili cestu kravy, ktoré tam stali ako zmrazené, a tak sme sa museli prepletať pomedzi ne 🙂 Mimochodom, do tejto oblasti choďte určite s dostatkom peňazí, pretože kurz v zmenárňach je tu dosť nevýhodný. Ale inak ceny v potravinách a reštaráciách sú OK.

Zobudili sme sa do rozprávkovo zasneženého sobotného rána, keď napadlo fakt dosť snehu. Nijako tragicky sme to ale nevideli a hneď sme sa pobalili, zvliekli periny a že ideme domácemu odovzdať kľúč od izby. No ten nás hneď v jedálni privítal so slovami, že “road closed” a že pravdepodobne bude prejazdná až zajtra, za podmienky, že prestane snežiť. S úsmevom na tvári nám aj s pani domácou povedali, že nech si nerobíme starosti, a môžeme tu zostať ďalšiu noc úplne zadarmo 🙂 Tak sme sa išli späť hore vybaliť, navštívili sme narýchlo potraviny a aj tie nám dali v tej fujavici zabrať 😀 A celkovo sme po ceste ‘nazbierali’ štyroch túlavých psov, ktorí nás sprevádzali 🙂 Museli sme zrušiť ubytko na 2 noci v Tbilisi, kde sme už boli predtým. Super bolo, že sme to zrušili ešte v deň nášho plánovaného ubytovania a bolo to zadarmo! Na nedeľu večer sme si teda zajednali úplne nové ubytko.

Keďže sa v tento deň nedalo nikam ísť, tak sme si postavili aspoň poriadneho snehuliaka, rovno pred bránu domu ako nového maskota 🙂 Ako som tak pracoval na základnej veľkej guli, tak som mal miestami chuť ju spustiť dole strmou ulicou, ako by sa postupne nabaľovala a zastavila by sa až o bohviečo 😀 Keď sme išli večer späť, dúfali sme, že sa počasie umúdri a budeme sa môcť na ďalší deň vrátiť do Tbilisi.

Nedeľa už bola taká, akú sme si želali, bez sneženia, slnečná s čistomodrou oblohou. Dozvedeli sme sa, že cesta bude pripravená až okoko 17-tej, a tak nám domáci povedali, nech sa neponáhľame a nech si kľudne spravíme ešte nejaký malý výletík po okolí. Nielenže nás nechali prespať deň navyše zadarmo, ale mali sme aj dosť neskorý checkout. Vždy nám poradili, kam ísť na výlet a či sme na to dobre vybavení. Jednoducho najlepšie ubytko aké sme kedy mali 🙂

Rozhodli sme sa, že prejdeme mostom poza rieku a pôjdeme smerom k vedľajšej dedine, kde je stará kamenná strážna veža. Avšak tým, že napadalo toľko snehu a na niektorých miestach sneh siahal až nad kolená, tak aj túra po rovine popri rieke sa stala namáhavou. Nemali sme veľa času, a tak sme to museli predčasne otočiť pri dvoch zrúcaných domoch na šírom poli, a tak sme si vežu odfotili aspoň zdiaľky. Super bolo, že sme tam stretli voľne pobehujúceho koňa, ktorý dotváral úžasnú panorámu spolu so zasneženou planinou s kaukazkými horami na pozadí 🙂 Prešli sme len 6 km za necelé 2 hodiny.

Zballili sme sa a tesne pred piatou sme si zohnali maršutku do Tbilisi, za štandardných 10 lari/osoba. Pri maršutke sme stretli lotyšský párik, ktorý sa posťažoval, že kvôli uzatvorenej ceste zmeškali let. Poliaci, čo boli s nami ubytovaní taktiež a jedny španielky mali takisto namále. Z toho vyplýva ponaučenie, že rozhodne si Kazbeg neplánujte na koniec svojho výletu!

Cesta bola tradične náročná, keď sa maršutka musela brodiť aj malým skoro jazierkom, a potom sme museli stáť v umelo vytvorenej zápche policajtmi, keď striedavo cez najnáročnejší úsek posielali len jeden smer kvôli bezpečnosti.

Keď sme prišli na naše nové ubytko Georgian house, situované len 5 min. od stanice metra Avlabari, tak sme boli potešení, že sa nám podarilo vyriešiť, čo s naším oknom medzi checkoutom a odchodom do Kutaisi, keďže sme mali let až v utorok ráno o 5:00. Milý recepčný nám povedal, že nebude problém, keď si ráno po checkoute necháme batožinu na recepcii a že sa kľudne po ňu môžme staviť aj večer 🙂 Podľa recepcie síce môže hotel pôsobiť honosnejšie, ale bolo to štandardné ubytovanie s raňajkami, kde vám ulejú vyše litra domáceho vínka na uvítanie 😉

Po ubytovaní sme mali ešte trocha času, a tak sme išli navštíviť večernú obriu katedrálu Holy Trinity Cathedral of Tbilisi. Interiér bol krásny, len škoda, že bol práve v čiastočnej rekonštrukcii.

Kúsok od kostola bol starý pamätník Armenian Pantheon of Tbilisi, v zapadnutej slepej uličke. Pri bránke nás vítal postarší podgurážený arménec, ktorý sa hneď podujal, že bude naším samovoľným sprievodcom po pamätníku. Vysvetľoval nám rukami-nohami miestami napäté arménsko-gruzínske vzťahy a takisto, aký umelec navrhol pomník a podobne. Na záver sme si dali ešte pár mierne nútených spoločných fotiek, podal mi ruku s pusou na čelo 😀 so slovami “Ty mne dať 5 lari”. No ja som si tak v hlave pomyslel, že snaha tam bola, ale veľa sme mu toho pa rusky nerozumeli, tak som mu povedal, “Ja tebe dať 2 lari” a konečne sme mohli odísť na izbu cez už spiace mesto 🙂

Pondelok – David Gareja

Keďže sme si po checkoute mohli pekne odložiť na recepcii hotela batožinu, tak sme sa rozhodli, že dáme Davida Garejiho 🙂 aj keď to už predtým vyzeralo, že takýto poldenný výlet nestihneme. Odviezli sme sa na hlavnú stanicu Didube, kde sme si chceli zohnať maršutku za pár lár do priľahlej dediny od Davida Garejiho, a odtiaľ nejaký taxík. Hneď sa pri nás zlietlo niekoľko taxikárov, ktorí nám oduševnene vraveli, že taxík z tej dediny je drahý a to si rovno môžme zobrať taxík odtiaľto – no bohvie kde je pravda. Nemali sme ale čas na experimenty, a tak sme zjednali pôvodne ponúkanú cenu 120 lari na prijateľných 70 lari za spiatočnú cestu – 2h cesta, 2h prehliadka, 2h cesta späť, samozrejme s prípadným zastavovaním na želanie.

Prišli sme na miesto, ktoré bolo charakteristické svojím tichom a kľudom, oproti rušnému Tbilisi. Úzkymi chodbičkami sme si mohli zčasti prehliadnuť areál. Ostatné časti už boli určené pre obyvateľov kláštora. V spodnej časti je kostol, kde som sa aj pýtal na fotenie, jeden ‘mních’ mi ho povolil a  vzápätí ďalší zakázal, práve keď už som pripravoval foťák. Tak sme vyšli von a odfotil som si úžasnú panorámu na červeno-oranžové kopce. V tom mi v diaľke do zorného uhla vbehol jeden z mníchov, bradatý tridsiatnik v teniskách, ktorý išiel práve na cigu 🙂 Pýtal sa, či gavarim pa rusky, a na moju negatívnu odpoveď mi aspoň v angličtine povedal, že som nemohol fotiť, lebo sa práve modlili (aj keď to ako modlenie podľa mňa nevyzeralo, ale ako voľná debata) a že keď chcem, tak už si to môžem ísť pofotiť aj zvnútra, tak som neváhal. Na mieste sa môžte štverať aj na priľahlý kopec a dopriať si ešte lepší výhľad, preskúmať tajné jaskynky, alebo si kúpiť rôzne náboženské handmade veci. Toto miesto rozhodne nesmiete vynechať! 🙂

Po návrate na hotel sme si vyzdvihli náš kufor na recepcii a vybrali sa na Didube, nájsť si svoju maršutku do Kutaisi s odchodom o 19-tej. Ako inak aj teraz boli vybavovanie maršutky vtipné, ako to býva aj pri taxíkoch 🙂 Tradične sa okolo nás zhluklo viacero gruzíncov, ktorí boli zvedaví kam ideme. My sme sa chceli hlavne uistiť, aby nás nevzali len niekam do centra, ale priamo na letisko. Keď im poviete “Kutaisi aéroport”, hneď budú vedieť. Dohadoval sa s nami jeden postarší vodič, a už by sme s ním aj išli, keď nám ukázal auto, ale nebol dostatočne priebojný a náš 20kg  kufor schytil štyridsiatnik vo forme v slnečných okuliaroch a začal s ním s úškrnom v tvári utekať preč. Tak sme utekali za ním, lebo sme si neboli istý, či to je ďalší taxikár alebo zlodej 😀 Zistili sme, že to bol našťastie len iný taxikár, ktorý práve ukradol zákazníkov svojmu kolegovi a keďže mal lepšie auto, neboli sme proti 😀 Cesta na letisko v Kutaisi vyjde na 15 lara/osoba, ak do centra, tak 10 lara/osoba.

Cestou sme sa okrem benzínky zastavili na ‘lowcostovom’ motoreste, kde sme si z kombinácii vlašský šalát, podivné vyzerajúce smažené rybky a iné chuťovky, vybrali ‘najbezpečnejšiu’ kombináciu akejsi kukuričnej múky v trojobale s čerstvým kozím syrom 🙂 Popritom sme boli stále v strehu, aby nám posádka auta nechtiac neušla 😀 Keďže auto išlo až do Batumi a času nikdy nie je nazvyš.

O 23:00 sme dorazili sme na letisko, kde sme sa veľmi potešili koženkovým rozľahlým žinienkam obohnaných umelou trávou, kde sme sa mohli aspoň na chvíľu vyspať, keďže let nám išiel až o 5-tej ráno. Kutaisi je pre mňa prvé letisko s obrovským plus, kde naozaj pochopili potreby cestujúcich, keďže tam sú tie miesta na natiahnutie sa 🙂 Po trojhodinovom lete sme prišli cca o 6-tej miestneho času (2h časový posun) do Budapešte, kde nám pred 9:30 išiel vlak do Bratislavy. Po 12:30 sme skoro po 20 hodinovej nekonečnej ceste dorazili domov, ale stálo to za všetky drobné! 😛

CELÁ FOTOGALÉRIA