Prvýkrát sme nad karavanom začali uvažovať už v roku 2019. Vtedy sme si ešte bez bábätka vystačili so spaním v aute. Avšak s príchodom bábätka sa podmienky zmenili. Stále sme chceli cestovať slobodne a bez plánov. Ale s istou dávkou komfortu. Kúpe nášho karavanu predchádzali 4 mesiace lustrovania inzerátov a celé sa to zbehlo v čase, kedy sme riešili spánkové problémy nášho syna. Hádam naše rozhodnutie nebolo poznačené nedostatkom spánku… alebo?

Farebné rozdelenie textu:

Pre rýchlejšie a prehľadnejšie čítanie je text rozdelený do troch kategórií (farieb), podľa toho, akej témy sa daný odstavec týka:

• cestovanie ako také
• karavan – skúsenosti a problémy s karavanom
• cestovanie s bábätkom

OBSAH:

• Vyrážame do Álp
• Ako sme kúpili karavan
• Vyrážame… tam kde neprší
• České Budejovice a Holašovice
  • Prvá noc v karavane a plno problémov
• Český Krumlov
• Šumava
  • Kráľ Šumavy
• Kúpeľné mestečko Mariánske Lázne
• Karlove Vary
• Tiské skaly
• Problémy pri servise karavanu
• Modlivý důl
• Sklársky región Novoborsko
• Panská skála
• Hrad Sloup a Samuelova jeskyne
• Kokořínsko
• Kutná Hora
• Nepohnojili sme toho už dosť?

Vyrážame do Álp

Už dva dni balíme. Predpovede počasia sú sami dážď, takže máme neúmerne veľa náhradného oblečenia. Milan dokonca berie počítač, aby mohol pracovať keď sa naozaj nebude dať nikam ísť. Ubytovanie sme bookovali vyše pol roka dopredu. Našla som nádherný apartmán s výhľadom na hrad a vinohrady pri jazere Lago di Garda za neskutočnú cenu, len 24€ na noc pre tri osoby s bábätkom. A samé dobré hodnotenia. Až sa nám tomu nechce veriť, že nám to ubytovanie pri aktuálnej inflácii ešte nezrušili, ako sa nám to už niekoľko krát cez AirBnB stalo. Aj keď vieme že má iba pršať, tešíme sa. Je to prvý výlet po dlhšej dobe a tešíme sa aj na bezcieľne pozeranie na zahmlené Alpy a klepkanie dažďa na okná vykúreného apartmánu. Budeme si užíval islandský gluggaveður, pohodu za oknom

Koláče a pizzové slimáčiky, alias pičoše, sú už tiež pripravené. Aj keď všetci na ne máme chuť, … Konečne sa nám podarilo vyškrtať aj tie najposlednejšie položky zo zoznamu. V tom dôjde sestra Zuzka, ktorá ide tentokrát na výlety s nami. Z batohu hneď vytiahne ukulele a fľašu muškátového vína. Za pár minút už nie je po pičošoch ani stopy.

Snažíme sa konečne si trochu oddýchnuť. S vínom v ruke to ide o čosi príjemnejšie. Lenže stále nás ruší vybrovanie Milanovho mobilu. Mimino sa hrá s kockami a robí prvé krôčiky. Kuká na ukulele a ťapká ručičkami. Brnká na strunky a smeje sa tomu. Ani nie o 24 hodín si tento moment budeme vychutnávať v Taliansku

A vtom to príde. Milan s mobilom v ruke. Že mu píše majiteľ ubytovania so slovami, so sorry, ale na apartmáne nefunguje bojler ani kúrenie. Ale ak chceme, vie nám poskytnúť ubytovanie v úplne inej oblasti bez výhľadu za trojnásobnú cenu. Po dvoch dňoch balenia a vypekania som bola taká zaskočená, že som zabudla používať vulgarizmy. Zmohla som sa iba na slová: To je zlý sen!

Asi desať minút sa nás držal hnev a o čosi dlhšie zúfalstvo. Ani nie tak kvôli tomu sklamaniu zo zrušenej cesty, ako kvôli tomu množstvu príprav na našu zatiaľ najdlhšiu cestu s bábätkom. Po hodine sa emócie náhle zmenili a zúfalstvo vystriedalo vzrušenie.

Ako sme kúpili karavan

Pred troma týždňami sme mali Veľkú noc stráviť v Slovinsku. Ale aké by to bolo, keby s bábätkom išlo všetko podľa plánov? Noc pred odchodom sme strávili zábalmi, triaškou a hodinami nosenia bábätká na rukách. Pre istotu sme celý plán zrušili a bábätko v zápästí vyzdravelo. A tak som sa pripomenula. Ten inzerát! Poďme sa pozrieť, nie je to tak ďaleko, aj tak nemáme čo robiť.

V ďalšie ráno sme smerovali do Galanty, keď v tom pri Senci som si uvedomila, že podobný inzerát, ale s lepším vozidlom, som už videla a vtedy sme ani nereagovali. Prečo tam vôbec ideme?

Popŕchalo a keď sme sa stretli s majiteľom rýchlo sme sa ukryli dovnútra karavanu. Ešte letmí pohľad z vonku mi napovedal, že v skutočnosti vyzerá oveľa lepšie ako na fotografiách v inzeráte. Majiteľ zapol kúrenie a v pokoji nám vyrozprával jeho príbehy z tohto karavanu. Počuli sme ako kvapky dažďa klopkajú na strechu, v pohodlí a teplé nakŕmili Mimina a popozerali si celý interiér. Milan skontroloval všetky kúty termokamerou. Bežne ju využíva na kontrolu Miminkovej plienočky. Keď na snímke svieti uránová tyč, znamená, že je pokakaný A nič nemusí čuchať. Proste fajnový chlap ako sa patrí! Teraz však kontroloval či tu nenájde prekryté zatečené miesta.

Dopoludnie sme strávili s manželským párom. Trochu sa spoznali a hlavne sme si boli istí, že títo ľudia nič neskrývajú. Milan pozrel všetko s majiteľom. Ja som sa zatiaľ starala o Miminka a robila s ním radosť panej domácej. Vyrozprávali sme si rôzne cestovateľské aj životné príbehy a na konci sme si kývli, zaplatili zálohu a išli si dať Vietnamca v Galante. V budúcom týždni sa vrátime aj s mechanikom a potom sa rozhodne.

Sadli sme si na obed k Vietnamcom. Vietnamka bola tiež úplne rozkokošená z deväťmesačného Miminka a tak mu doniesla čokoládový cukrík. S nie veľkým nadšením, ale dovolila som jej ho dať Miminkovi. Vážne kupujeme karavan? Máme na to? Uvažovali sme nad tým už pred štyrmi rokmi, ale doteraz sme si vystačili aj so spaním v aute. S Miminom sa však potreby zmenili. Teplo, voda, domáce príkrmy, úkryt pred dažďom. Našou debatou sme boli tak zaujatí, že sme si ani nevšimli, že náš syn sa po čase dostal ku čokoláde a so zapatlanými ústočkami sa hral a pocuckával cukrík.

Vyrážame… tam kde neprší

Už sme na ňom čo to urobili, ale ešte nie všetko, čo sme mali v pláne. Chýbali však iba detaily. A tak nastal čas vybrať destináciu. Na testovaciu jazdu sme nechceli chodiť hneď niekam ďaleko. Výber bol jednoduchý. Na skúšku sme nechceli ísť príliš ďaleko a tiež sme sa rozhodovali podľa počasia. V širšom okolí nemalo pršať iba v Českej republike.

Keďže sme sa balili do dažďa a nakoniec išli za slnkom, väčšinu oblečenia bolo nutné prebaliť. Množstvo vecí vybaviť a úplne iné zobrať. Jeden z najzákladnejších problémov, ktoré sme riešili úplne od začiatku tohto nápadu bolo, kam ku*va dáme kočík? A tak sme vyrvali sedadlo spolujazdca aby sme ho mali kam dať. Ešte rýchlo kúpiť špeciálny toaletný papier do karavanu a ďalšie drobnosti. Všetky pripravené koláče na cestu sa pojedli a nakoniec sme vyrazili s jednodňovým oneskorením. Výhodou síce je, že sa nemusíme ponáhľať aby sme stihli check in na ubytovaní. Avšak na druhej strane je to kontraproduktívne lebo neustále odďaľujeme odchod.

Hneď v prvej zákrute nám vypadne z police matrac na prebaľovanie a tento jav sa nasledujúci týždeň opakuje ešte niekoľko desiatok krát. Prechádzame Záhorie, nevyhneme sa ani tradičným českým zápcham na diaľnici medzi Brnom a Prahou. Čas si krátime čítaním rozprávkovej knižky. Keď nás to už nebaví, zisťujem že som doma zabudla záložku. A keďže jediné ploské čo mám po ruke je špeciálny toaletný papier do karavanového WC.

Ešte sa zastavíme na obed. V Česku sa radi stravujeme v reštauráciách, pretože perfektne varia aj v tých najväčších dierach. A aj na lukratívnych miestach vždy platíme za jedlo menej ako v bežnej reštaurácii na Slovensku. Do reštaurácie si rovno berieme vlastnú detskú stoličku na kŕmenie, a keď odtiaľto odchádzame máme pocit akoby sme ju odtiaľto kradli, aj napriek tomu že je naša.

České Budejovice a Holašovice

Ako prvé miesto sme si na návštevu vybrali pivovar v Českých Budejoviciach, Budweiser Budvar. Česko je pivná republika a po celej krajine vídame malé, ale aj väčšie pivovary. V Česku majú dokonca Majstrovstvá sveta v gúľaní pivných sudov a neprekvapilo by ma ani múzeum pivných otváračov. Česi proste vedia urobiť z hovna pomazánku.

Továreň v Českých Budejovice sa teší veľkej obľube návštevníkov. Až tak, že na obhliadku pivovaru si treba rezervovať miesta, čo sme samozrejme netušili. Recepčná sa nás snaží ešte pichnúť do skupiny, ktorá mala prísť s 35 turistami. Ale prišlo ich ďaleko viac a my sme sa do továrne nedostali. Úplne nám to nevadilo lebo mám to prišlo ako úplná masovka a odmietli sme aj termín na nasledujúci deň.

Ako alternatívny program ku sklonku dňa sme sa rozhodli pre návštevu vidieckej dedinky Holašovice, ktorá je známa aj vďaka českému filmu Babovřesky, ktorý je tak stupidný, že sa vôbec hanbím aj za to, že ho poznám.

Holašovice sú od civilizácie izolované najmä cestnými komunikáciami. Cesty, ktoré sem vedú sú široké len pre jedno auto. Máme problém obehnúť cyklistu aj bežca. Na druhú stranu je okolie rozprávkovo krásne. Reliéf sa vlní a zelené lúky zdobia rozkvitnuté stromy s bielymi kvetmi.

Akurát dnes, v posledný aprílový deň, tu postavili máj. Dedinka je malinká a tak večer trávime na slniečku na deke pod májom. Mimino si otrháva trávičku a pokojnú atmosféru narúša iba detský kolobežkový gang. Aj keď sa v dedine evidentne všetci poznajú, deti prišli k chlapovi v montérkach so slovami: Strejdo, postrážíš nám kolobežky? A on na to ako pravý Čech odvetil: No houbelajs, jdete otravovať máti!

V Holašoviciach sa nachádza aj Stonehange, avšak je umelo postavený a pre nás tak bezhodnotný. Avšak poskytuje super miesto pre parkovanie a tak ostávame kempovať v Holašoviciach. Hneď večer prichádzame na niekoľko problémov.

Prvá noc v karavane a plno problémov

Keď zapneme bojler, teplá voda netečie. Najprv musíme zo systému odčerpať všetky vodu, kým sa dostaneme k tej ohriatej, a tak vyjde 9 vzácnych litrov vody navnivoč.

Naše bábo má už dva mesiace problém s nočným spaním. A pochopiteľne aj my s ním. Riešime dilemu či každý večer rozkladať posteľ dole alebo ho dať spať do postieľky a mu budeme spať v alkovni nad vodičom. Mám obavy, že ak budeme spať na spoločnej posteli, že ma v noci prelezie a spadne, prípadne sa popáli o gamatky. Na druhú stranu, keď sa v noci zobudí a ja budem musieť zliezať po rebríku, je tu veľa pravdepodobnosť, že sa rozospatá vyrúbem ja.

Rozhodli sme sa pre možnosť dva. Zohnať narýchlo detskú postieľku do úzkeho priestoru v karavane bolo celkom náročné. Na internete sa s týmto rozmerom predávali iba dva modely. Prvý za 300 € a druhý za prijateľnejších 130 €. Milan túto našu postieľku zohnal v KOLO (Bratislavské centrum opätovného použitia) za 5 € a doviezol ju domov na motorke ako pravý Vietnamec. Bola síce patrične zajebaná (špinavá je slabý výraz, bola naozaj zajebaná), a jej vyčistenie ma pomyselne stálo tých zvyšných 125 €, ale hlavné bolo, že sme ju mali… Až na to, že bola absolútne nepoužiteľná, lebo sa presne nezmestila medzi sedadlá, na čo sme prišli až keď sme išli dieťa uložiť k spánku.

Pri rozkladaní postele sme navyše zistili, že matrace po rozložení zavadzajú rebríku a tak sa Milan nevie dostať do alkovne.

Po večernom cikaní prišlo ďalšie zistenie. Nefunguje alebo nevieme ako správne spláchnuť na WC. A tak splachujeme, ako kedysi u babičky. Hrncom s vodou

V noci zase riešime kúrenie. Našťastie ide a vieme ho ovládať, ale nevieme odhadnúť stupeň, ktorý treba naladiť aby nám v karavane bolo príjemne. V noci ešte zisťujeme, že nastavenie kúrenia treba prispôsobiť aj prípadnej sile vetra, ktorá sa môže počas noci meniť.

Máme so sebou pre istotu aj CO a CO2 senzor. Tie slúžia na detegovanie zhoršenej kvality vzduchu. Tj. v prípade senzoru CO2 je to detegovanie vydýchaného vzduchu a v prípade senzoru CO detegovanie dymu v prípade požiaru.

Český Krumlov

Svitá a Mimino je už hore. Zhodli sme sa na tom, že radšej budeme vstávať o piatej ako o tretej v noci a ešte ho hodinu a pol uspávať. Za oknom nám stojí vŕba a briezka, na ktoré dopadajú prvé ranné lúče. Za druhým oknom sú nasadené zemiaky a cibule trčiace zo zeme. Sady jabloní a včelie úle. Mimino sa mi schúlil na prsiach a Milan zliezol dole k nám. To najdôležitejšie na svete mám na pol metri štvorcovom

Je sviatok a my sme začali nás deň o dve hodiny skôr akoby sme chceli. Frekvencia áut na cestách je nulová. Nikde nikoho, len na poliach kravy a kone. Keď míňame dediny cestou do Českého Krumlova míňame aj posedenie s gaučom a krígľami nedopitého piva.

V Krumlove sme zaparkovali na parkovisku s informačnou tabuľou, že parkovisko slúži iba pre hostí. V opačnom prípade bude vozidlo odtiahnuté. S veľkosťou nášho vozidla sme sa nad touto tabuľou len pousmiali. Ešte mali zatvorené a tak sme sa vybrali do mesta.

Český Krumlov je po Praha druhým najnavštevovanejším miestom v Českej republike. Okrem toho je útočiskom aj pre početné skupiny vodákov, keďže mestom preteká najdlhšia česká rieka, Vltava. Vďaka nej dostal Krumlov aj pomenovanie. Respektíve nemecký výraz „krumme Aue“ (krivý luh), odkazuje na meandrujúci tok Vltavy.

Zámok Český Krumlov postavili už pred rokom 1253 krumlovskí páni v gotickom štýle. V dôsledku polohy Českého Krumlova sa na hrade vystriedali desiatky majiteľov. A priebežne s tým bol aj prestavaný do renesančného slohu.

Súčasťou zámku je aj zámocká záhrada vo francúzskom štýle a premostenie z roku 1764. Práve z týchto miest je najkrajší výhľad na zámok aj centrum Českého Krumlova.

Centrum je tvorené systémom ulíc s pravidelným námestím. Veľký počet zachovaných mestských domov v gotickom, renesančnom, v menšej miere i v barokovom štýle. Od doby jeho založenia sa na ňom nič nezmenilo, čo nie je úplne šťastné. Keby však radnica porozmýšľala mohla by osadiť jednu dopravnú značku – zákaz vjazdu. Dodnes nechápem prečo si Česi prznia námestia vo všetkých mestách parkoviskami a hlavnými cestnými ťahmi.

Už sme končili našu prehliadku Krumlova, keď v tom Milan zastal a nemo hľadel na auto stojace na parkovacom mieste pre apartmány. Na kapote tradičného českého auta, Škody Octavia, boli stopy od topánok a dva kusy už usušeného ľudského hovna. Pri pohľade na tieto krumlovské praktiky sme sa začali obávať o náš karavan, zaparkovaný na cudzom parkovisku.

Aby sme si vyčistili karmu, v reštaurácii kde sme si dovolili zaparkovať, sme si dali aspoň obed. Aj keď tu mali interiér zariadený v štýle a la Kysuce alebo Orava, hneď sa potvrdilo, že v Česku je naozaj jedno kde si sadneš na jedlo, vždy to bude super

Šumava

Z Krumlova pokračujeme na Šumavu. Veľa pekných miest by sa tu dalo navštíviť na bicykli, ale keďže sme tento výlet realizovali narýchlo, detskú sedačku sa nám už nepodarilo zohnať. Navštevujeme preto aspoň ľahko dostupné miesta. Zastávku sme si spravili aj pri Stonehange v mestečku Volary. Ale bol taký malinký, že nestál ani za fotku z okna.

Podvečer sme stihli navštíviť aspoň Chalupskú slať, najväčšie rašelinisko v Českej republike. Jeho krásu sme obdivujeme nielen zrakom ale aj čuchom. Vôňa borovíc nás aspoň na chvíľu prenáša na Pobaltie. Cestu si užívame len z drevenej lávky. Pohyb mimo nej nie je povolený, to aby sa nestratili ani poľskí turisti.

Na noc parkujeme mimo národného parku. V Česku sa kempovanie na divoko akceptuje pokiaľ to nie je v chránených oblastiach. Ráno sme sa presunuli na krajšie miesto. Raňajkujem a z pohodlia karavanu sledujeme voľne žijúce zvieratá ako sa nevedomky približujú k nám. Chvíľu na to vedľa nás zastavuje auto. Na dvere nám klope stráž prírody s otázkou či sme tu nocovali. Zákaz kempovanie v národných parkoch berú naozaj vážne.

Kráľ Šumavy

Po rannej debate sa vydávame do návštevníckeho centra v Kvilde, dúfajúc, že uvidíme jelene alebo pri troche šťastia rysa.

Mimino má práve 10 mesiacov a je potrebné aby štvornožkoval čo najviac. Čo sa absolútne bije s ideou, že ideme karavanom. Musíme využiť každý moment kedy máme možnosť vypustiť ho. V návštevníckom centre niekoho niet. Je tu perfektný priestor na lezenie. Na podlahe sú síce čmuhy, ale pokiaľ nie je oblečenie ogrcané, okakané alebo mokré, je z môjho pohľadu považované za čisté. Zatiaľ čo Mimino dobieha zameškané desiatky metrov na štyroch, my sa dozvedáme množstvo zaujímavostí o jeleňoch.

Jelene vždy patrili na Šumavu, ale pre zaujímavosť… Lovecké právo na ne si v minulosti vyhradzovala šľachta. Jelenia zverina však lákala aj pytliakov, ktorí lovili pre svoju potrebu alebo na predaj, aj napriek tomu, že im hrozili vysoké tresty. Medzi pytliakom a kniežacím lesným personálom dochádzalo k strom, ktoré pomerne často končili tragicky. Preto knieža Schwarzenberg roku 1817 prikázal všetky jelene na Šumave vystrieľať. Tento príkaz bol splnený údajne až v roku 1820 a úplne tak zanikla pôvodná šumavská populácia jeleňov. Až v roku 1874 tu bola zriadená aspoň ohrada s jeleňmi, a neskôr bola táto populácia vypustená do voľnej prírody. Dnešná jelenia populácia na Šumave tvorí potomstvo viacerých postupne vypustených poddruhov.

So Šumavou sa tiež spája označenie “Kráľ Šumavy.” Pôvodne bol za kráľa Šumavy označovaný jeleň, ako kráľ tamojších lesov. V časoch Československa, kedy sa množstvo občanov snažili utiecť cez železnú oponu do exilu, sa toto pomenovanie začalo používať v spojitosti s pašerákmi a prevádzačmi. A to aj v spojitosti s filmom Kráľ Šumavy natočeným na objednávku komunistickej strany, ktorá sa snažila zabrániť emigrácii z Československa a prevádzačov zaškatuľkovať ako zločincov. Najznámejšími kráľmi Šumavy boli Josef Hasil a Kilián Nowotny. Prvý menovaný dostal za svoje činy v roku 2001 medailu Za hrdinstvo od prezidenta Václava Havla.

Trasa, po ktorej prevádzači na Šumave prevádzali občanov, sa nazývala Kanál 54. Začínala nad Vimperkom, viedla cez nebezpečné šumavské rašeliniská, bolo potrebné niekoľkokrát preliezať kopce a končila v nemeckej obci Finsterau. Celá trasa mala 45 km.

S našim šťastím a škriekajúcim dieťaťom sme miesto jeleňov s rysa videli tak maximálne mravce. Pani v návštevníckom centre sa divila, vraj sa jelene bežne hádžu o pletivo aby pozdravili návštevníkov.

Trochu sklamaní si naprávame chuť pri rašelinisku Jezerní slať a pokračujeme k ďalšiemu výbehu. Tentokrát s vlkmi, ktorá sa nachádza v obci Srní. Vyhliadky tu majú riešené inak ako v Kvilde. Ponad výbeh vedie drevená lávka a je tu omnoho väčšia pravdepodobnosť niečo vidieť. A naozaj z 13 vlkov sme videli 10. Drvivá väčšina z nich spala, zvyšné oddychovali a v podstate sme nevideli žiaden pohyb. Takže v podstate to nebolo o nič lepšie ako v Zoo.

Opúšťame Šumavu a ihličnaté lesy sa razom menia na zelené lúky s rozkvitnutými stromami. Odkedy sme vyrazili, Milana intuitívne trápi množstvo plynu v plynovej bombe. Na fľaši máme indikátor, ktorému nerozumieme my, predchádzajúci majiteľ a ani personál pumpy. Netušíme koľko tam je plynu a ani kedy dôjde. Bolo by naozaj nepríjemné v noci mrznúť, hlave keď máme so sebou bábätko. Novú plynovú bombu sa nám podarilo vymeniť až na tretej benzínovej pumpe. Keďže sme vyrážali narýchlo a nepripravený, chýba nám aj francúzsky kľúč, ktorým by sme bombu vymenili. Tento problém sme vybavili veľmi rýchlo v blízkom väčšom meste.

Noc sme strávili na diaľničnom odpočívadle. Umyli sme seba aj Miminka. Náš karavan má na karavanové pomery veľmi neštandardné rozloženie a veľkú kuchyňu, kde môžeme pohodlné prebaľovať aj umývať bábätko. V momente keď sme išli kúpať Miminka, pristavil sa vedľa nás kamión s niekoľkými desiatkami bučiacich kráv. Samozrejme bola to rušňa noc, nielen kvôli rušnej diaľnici. Miminko už vyše dva mesiace v noci buntoší. Väčšinou jeden a pol hodiny. Ani túto noc to nebola výnimka. Navyše sa potvrdila Milanova intuícia. Náš spánok prerušilo aj ťukanie zapaľovača v gamatkách, ktorý sa beznádejne pokúšal zapáliť kúrenie. V daždi a tme bolo treba ísť vymeniť plynovú bombu.

Kúpeľné mestečko Mariánske Lázne

Po čiastočnej prebdenej noci dávame veľmi neskorý budíček a odchod z pumpy tesne pred 11tou. Máme si to užiť tak sa nikam neponáhľame.

V Mariánskych Lázniach parkujeme pri cintoríne. Tie na našich cestách vyhľadávame pomerne často, kvôli bezplatným parkoviskám a odpadkových košom, kde môžeme vyhodiť smeti, ktoré sa v karavane kopia rýchlejšie ako ceny nehnuteľností v Bratislave. Navyše okadené plienky kontaminujú celý priestor karavanu. Za test musíme zdolať poriadny kopec s kočíkom. To máme za to parkovanie zadarmo.

To najkrajšie v Mariánskych Lázniach je skompaktnené na malom priestore. Pre pacientov, ale aj návštevníkov sú verejne k dispozícii 3 minerálne pramene. Voda z jedného z nich je naozaj chutná, ostatné dve sú riadne vajcovky. Teda vody s vysokým obsahom sírovodíka, kvôli ktorému voda nepríjemne zapácha a chutí.

S Miminom si užívame najmä fontánu a aj keď tu nie je nič svetoborné, cítime sa tu veľmi príjemne a dokonca sa nám tu páči viac ako v Karlových Varoch, kam smerujeme.

Keďže dnešný plán už nestíhame, zastavujeme sa v malom mestečku Loket s peknou vyhliadkou na hrad. Sadáme si do reštaurácie a tam za nami príde maximálne… No nazvime to čašníčka v prechode. Chce nám kočík s bábätkom vysťahovať na chodník aby nezavadzal neexistujúcim hosťom v prázdnej reštaurácii. Dostatočne nás znechutila a tak odchádzame, aj keď jedlo vyzerá famózne. Celkovo sme si viackrát všimli, že Češi nie sú veľmi nápomocní keď vidia rodičov s deťmi.

Odtiaľ sme sa pobrali do lesa, kúsok od Kartových Varov, kde sme mali v pláne prenocovať. Vyzerá to presne ako bratislavská Koliba, ešte aj lanový park tu je. Cestou nám prebehlo cez cestu stádo divých sviniek a tak máme rešpekt vôbec vyjsť z karavanu.

Už sa nám takmer minula voda. Prekvapivo zisťujeme, že viac vody zožerie umývanie riadu ako umývanie vlasov. Na sprchu nám stačí tiež málo, po 5 litrov. Rozhodli sme sa, že riad budeme dávať do drezu a umyjeme ho až na najbližšej benzínovej pumpe.

Mimino škrieka celý večer. Postarší nemecký pár sa tomu našťastie len usmieva a rovnako sa bavia aj na jeho holej riťke a pindíkovi za oknom. Ráno ako každodennú rutinu skladáme posteľ. A stôl, ten nepoužívame vôbec, aby sme pre Mimina vytvorili aspoň malý priestor na hranie sa a pohyb, ktorý je v jeho aktuálnom veku nevyhnutný pre správny vývoj. Celkovo sa pri organizácii aktivít v karavane stále hľadáme. Chceme to zvládať čo najefektívnejšie, no jeden z nás je vždy vyblokovaný striehnutím na Mimina. Aj keď sa hrá sám, vždy ho musíme strážiť aby nepadol dozadu. Väčšinou vie už stáť sám ale keď stojíme s karavanom na krivo, tak má tendenciu padať. A tiež preto, lebo na dverách chýba detská poistka a on furt šahá na dvere.

Karlove Vary

Miminko už nezvláda ani krátke presuny. Je strašne usedený a nedokáže už ani zaspať počas jazdy. Všetci na internete radia kúpiť dieťaťu do auta novú hračku. My sme mu 2 týždne dopredu pobrali vybrané hračky aby si ich nepamätal a tešil sa z nich na novo. To prvé zabralo, to druhé žiaľ nie.

Pokračujeme návštevou Karlových Varov. Domnievame sme sa, že tu že strávime celý deň, keďže sú to najväčšie a najvýznamnejšie kúpele Českej republiky, s početnými prameňmi minerálnych vôd, ktoré sa používajú na liečbu žlčníka a tráviaceho traktu. Ten najteplejší, Vřído, má až 72°C a keď sa rozhodnete ochutnať ho, toalety sú hneď v budove za poplatok 20 Kč A keďže tých prameňov je tu tak nespočetne veľa, tak s tou vodou sa na toaletách asi aj splachuje. Tento prameň sa nachádza v budove a je usmernený do gejzíru. Vo vnútri je strašné sparno a z nejakého nepochopiteľného dôvodu je do budovy zakázaný vstup s kočíkom.

Počas prechádzky na promenáde nám dôjde, že sme opäť zabudli v karavane kočíkovku s plienočkami. Pri Vřídke som videla ešte jedného rodiča, ktorý rovnako ako my odignoroval zákaz vstupu s kočíkom a bežala som za ním, čo by nám náhodou nevedel pomôcť. Nemal, a tak sme začali potajomky nakúkať do všetkých okoloidúcich kočíkov aby sme sa pokúsili odhadnúť váhu dieťaťa a prípadne si popýtať plienočky od ich rodičov. A vyšlo to, hneď druhá mamina mám darovala rovno dve

Voda z Karlových Varov sa používa aj v bylinnom likéry Becherovka. V roku 1807 začal karlovarský lekárnik Jan Becher predávať bylinný likér podľa svojej vlastnej receptúry. Tento likér je dnes známy pod názvom Becherovka a jeho hlavnými prísadami sú vodu z Karlových Varov a zmes 32 druhov bylín. V dnešnej dobe sú v karlovarskom podniku len dvaja ľudia, ktorí poznajú celé výrobné tajomstvo Becherovky. Sú jediní, ktorí môžu vstúpiť do miestnosti zvanej „Drogikamr“ a raz týždenne pripraviť zmes bylín a korenín pre výrobu Becherovka. Táto zmes sa následne týždeň luhuje v alkohole. Extrakt sa zmieša s vodou a prírodným cukrom a nasledujúce dva mesiace “zreje” v dubových sudov.

Samotné Karlove Vary sú veľmi pekné, až na to, že s kočíkom sa na okolité rozhľadne nevieme dostať. Ostávame preto len v kúpeľnom údolí. Na to, že je to taká vychýrená destinácia je tu pekelne málo ľudí. Ani kávu si nemáme kde dať. Sú tu len dve otvorené reštaurácie, s terasami, kde nie je kam dať kočík. Hlavne, že raňajky robievajú až do 12:30. To sme my za normálnych okolností už aj po obednej kávičke. Všetko ostatné je ešte pozatvárané.

Už o 11-tej, kedy sme s prehliadkou kúpeľného mestečka hotoví, nás láka na obed s lokálnym welcome drinkom podnapitý český dôchodca. Túto možnosť s účinnou výhovorkou, ja šoférujem, ona kojí, sme si nechali utiecť a zamierili to mimo centrum za skutočným gastronomickým zážitkom v podniku La Hospoda.

V živote predtým som nebola na hajzloch v reštaurácii tak často ako v tomto podniku. Nie, nie z tej vody zo Vřídla, ale po Miminovi bolo neustále treba niečo umývať, utierať, kŕmiť ho, prebaľovať a vyhadzovať. Kým nám to pripravili, Mimino si trochu poliezol, tiež sa najedol a potom škriekal keď videl jesť nás. Klasika ktorú pozná každý rodič

Po tomto super gastro zážitku sa vyberáme na dlhý presun k Tiským skalám. Miminko zase nevedel zaspinkať v aute. Aby sa neopakovala predchádzajúca noc, museli sme si kvôli tomu dať zastávku na pumpe, a keď konečne zaspal, Milan sa rozhodol, že si dá tiež šlofíka. Z dlhej chvíle som si šla umyť vlasy a dala si kávu, na ktorú som vôbec nemala chuť, ale tak čo s načatým časom?

Miminko už nedokáže sedieť vo vajíčku. Vždy keď ho následne prebaľujem má otlačenú riťku. Snažím sa ho zabávať, neúspešne. Jediné čo ako tak zaberá je kŕmenie za jazdy. Všetko je špinavé, ale dieťa s chrumkou v ruke aspoň dočasne utíšené.

Tiské skaly

Relatívne neskoro sme došli do obce Tisá, na česko-nemeckom pohraničí. Už je dosť neskoro, ale stále malo hodín na večerné rituály. Rozhodli sme sa, že zo skál prejdeme aspoň kúsok. Kasa na vyberanie vstupného je už zatvorená. Aj prvých turistov stretávame až po pätnástich minútach. Bojíme sa, či to neprešvihneme, ale nakoniec sa to ukázalo ako najlepšie rozhodnutie. Len my a pieskovcové skaly vypínajúce sa nad nami. Pieskové chodníčky prerastené machom, borovicami a briezkami. A hlavne ticho a pokoj na nezaplatenie.

Cesta späť viedla po vrchole Tiských skál, s výhľadom na obec Tisá. A tak sme si odtiaľto rovno vyhliadli náš flek na prenocovanie. Na večeru sme si spravili parené buchty. Polotovary sa pripravujú ľahko, ale so skutočným varením to bude časovo náročnejšie. Ešte vyhodíme von z karavanu ďalšieho člena pavúčej rodinky. Už posledného. Potom sme sa už naučili spolunažívať s nimi.

Ráno sa vyberáme na malý okruh Tiskými skalami a pokladňa je stále zatvorená. Malý okruh už nie je taký impozantný ako ten veľký, ale zadarmo sa nesťažujeme. Keď ho končíme, vidíme, že v pokladni je konečne niekto kto vyberá vstupné. Keď mu však dávame eurá, len krúti hlavou, že to máme grátis.

Problémy pri servise karavanu

Náš karavan akútne potrebuje vypustiť šedú vodu a splašky. Nádrž na čistú vodu je tiež prázdna. Snažili sme sa ju doplniť, ale čistú vodu z nádrže nám doslova vypľúva. Neskôr sme prišli na to, že pri napúšťaní treba nechať priestor na prienik prebytočného vzduchu z nádrže. To ona nám “vypľúvala” vodu von. Na(ne)šťastie je vo vedľajšej dedine stellplatz. Miesto kde za poplatok môžeme vypustiť čo nepotrebujeme a napustiť čistú vodu.

Vonku začína byť poriadne teplo a v karavane tiež. Ale iba podľa teplomeru. Ten ukazuje 28°C ale pocitovo je v karavane príjemne. Všade sme pootvárali okná aby sa nám vetralo kým všetko poriadime.

Keďže servis robíme druhýkrát v živote, všetko patrične trvá. Prvý problém máme pri vypúšťaní šedej vody. Otvoríme a netečie. Otočíme karavan, či náhodou nestojíme v kopci a znova. Nič netečie. Keď sa však pokúsime doplniť vodu, zázračne to ide… Až na to, že dobíjanie nefunguje a až po preštudovaní kilometrového návodu sme zistili, že to funguje na dobíjanie kartičky, ktorú sme dostali pri rampe, nie na platobnú kartu. Milan ešte vydrbáva splašky a zisťujeme, že šetriť priestorom v kazete a splachovať minimom vody je tá najväčšia chyba, akú môže človek pri karavaningu urobiť.

Platiť kartou sa nedá. Automat síce berie aj eurá ale iba mince. Tie nemáme a tak Milan ešte ide rozmeniť peniaze do krčmy za rohom. Nie sme prvý ani posledný čo tam s takouto prosbou došli. Konečne môžeme vypadnúť. Zatvorili sme okienka v kuchynke aj pri sedení. Milan sa už lepí čo najbližšie k rampe aby dosiahol na ovládací panel. Keď v tom zrazu… rachot z kúpeľne! Čo k nám niekto nastúpil? Vbehnem dnu a v tom vidím tu, spúšť. Sme bez okna! Hajzlového! Všetko sme pozatvárali ale na toto sme zabudli.

V hneve ide Milan von. Často sa mu to nestáva, ale teraz aj nadáva. Snažím sa ho utíšiť, lebo viem, že bol v strese preto, že nič nefungovalo. Okamžite meníme plán. Musíme nájsť stavebniny. Dnes v noci má pršať, takže okienko musíme okamžite nejako zaceliť aby sa dážď nedostal dnu.

V Dečíne dvakrát zle odbočíme a nakoniec všetko potrebné náradie kupujeme v Kauflande. Ako pre nás tam čaká kompletná opravárska sada – mini vŕtačka, spojovacie Tčka, šróby a samozrejme duct tape. Milan sa neserie a všetko začína reparovať priamo na parkovisku. Moju pomoc nepotrebuje, preto varím a Mimino našťastie spinká.

Po hodine je okno zaplátané. Vyzerá to síce ako slav engineering, ale dočasne spĺňa svoju úlohu a to je hlavné. Môžeme pokračovať vo výlete

Modlivý důl

Pri obede si trochu oddýchneme. Dnes sme sa už dosť vyčerpaní. Hlavne psychicky a preto už neplánujeme žiaden veľký program. Haha…

Poberáme sa na malý turistický okruh cez Modlivý důl. Ten povodne nemal s modlitbami nič spoločné a volal sa Smolný důl, pretože tu boli smolné pece. Začalo to nenápadne, povesením obrázka Panny Márie a Ježiša. Neskôr boli tieto obrázky nahradené posvätenými obrázkami, ktoré následne vystriedala drevená kaplnka, a tú, kaplnka vytesaná do skaly.

To, že je to turistický okruh som si myslela asi iba ja. Od Modlivého důlu sme prešli k Dedovým skálam, kde sme mali zísť na hlavnú cestu. Po hodine ma už poriadne bolel chrbát od nosenia bábätka v nosiči. Podľa mapy sme sa mali pustiť strmým zrazom, ktorý vyzeral nepriechodne aj pre turistu bez bábätka. Tak takto v žiadnom prípade! Musíme sa časť cesty vrátiť späť aby sme sa dostali naspäť ku karavanu.

Tento výlet bol úplne mimo mojich predstáv. Z 30 minútovej prechádzky zrazu bolo jeden a pol hodiny v náročnom teréne. Presne ako hovorí náš prvý predmet, ktorý sme si kúpili do karavanu. Tabuľka s nápisom Get lost! Ktorá by sa dala preložiť dvojako. Trochu vulgárnejšie ako “vypadni“ alebo slušnejšia verzia “zatúlaj sa.” Tak teraz sme sa!

Sklársky región Novoborsko

Nachádzame sa v oblasti Nového Boru, miesta s dlhoročnou sklárskou tradíciou. Sklárske hute sa podľa archívnych dôkazov vyskytovali v tejto oblasti už v 13. storočí. V polovici 18. storočia z tadiaľto putovalo sklo aj na ruský cisársky dvor či do Versailles. Po druhej svetovej vojne boli domáce remeselné dielne, menšie sklárske manufaktúry a firmy znárodnené a zlúčené do jedného národného podniku. Sústreďovanie sklárskej výroby na Novoborsku bolo zavŕšené v roku 1967 výstavbou prvého sklárskeho kombinátu v Čechách. Po páde režimu vzniklo v Novoborsku množstvo malých a menších sklenárskych firiem. Aj keď sa za storočia v technike výroby skla zmenilo mnoho, naďalej zostáva rozhodujúca ručná práca, ktorej hodnotu umocňuje remeselná zručnosť a cit jeho tvorcu pre krásu a estetiku.

Vybité baterky po návšteve Modlivého důlu ideme dobiť do reštaurácie HUŤ v Novom Bore. Popravde sme nejdeme ani tak kvôli hladu ako kvôli tomu, aby si Mimino mohol trochu poliezť. A tiež preto, že v tejto reštaurácii fúkajú sklo a vyrábajú sklárske výrobky priamo pred očami konzumentov Všetko, čo sa len dá, je v reštaurácií zo skla. Svetlá, bar, zrkadlá, dokonca aj dvere na záchode, čo si naozaj mohli odpustiť

Hlavnou myšlienkou reštaurácie HUŤ je možnosť vidieť na vlastné oči, čo obnáša sklárske remeslo a vidieť tvorbu skla v priamo prenose, pri konzumácii úžasnej českej gastronómie.

Miminko je z toho vzrušený. Celú dobu ziape a vyrušuje ostatných návštevníkov reštaurácie. Nie tak z toho skla ako z toho voľného výbehu. Aj jedlo je perfektné. Len na tom hudobnom playliste by naozaj mohli pracovať. Čo sa týka hudby nie som náročná, vypočujem si takmer všetko ale kombinácia Jóžin z bážin, Ňňňňuyork, Elán a na záver ešte No name,… to fakt nie!

Noc sme prekempovali kdesi v poli pri kaplnke. Na potvoru pršalo a cez rozbité okno sa nám dostala voda. Ráno teda ako prvé riešime kúpu duct tapu a sanujeme škáry.

Panská skála

Dážď s prestávkami pokračuje a my sa šplháme na Pánskú skálu, najstaršie geologické chránené územie na území Českej republiky. Čadičové teleso, Pánská skála, vzniklo počas rozsiahlej treťohornej činnosti v Čechách. Hornina skaly vystúpila na povrch z hĺbky približne 30 km a predstavuje zbytok lávového prúdu, starého približne 30 miliónov rokov. Pri homogénnom pomalom chladnutí sa vyvinuli päťboké až šesťboké stĺpce s priemerom okolo 20 cm, ktoré stoja zvislo bok po boku a majú dĺžku cez 20 metrov. Malebné jazierko, v ktorom sa odráža ikonická Panská skála, vzniklo ťažbou kameňa.

V daždi má toto miesto atmosféru ako írske Giant’s Causeway. Výstup je kratučký ale nevedomky vyberáme náročnejšiu lezeckú cestu na vrchol. S turistickým nosičom je to celkom adrenalínový výstup. Až na pol ceste dole som si uvedomila, že som zabudla Mimina pripútať, lebo som riešila zateplenie, vietor a dážď.

Hrad Sloup a Samuelova jeskyne

Ďalej pokračujeme k hradu Sloup. Počasie sa diametrálne mení a nepremokavé bundy vymieňame za kraťase. Už vstup do hradu je veľmi sľubný. Z hradu zostali len zbytky niektorých priestorov a budov, kedysi vytesaných do pieskovcového brala.

Prevažnú časť prehliadky areálu predstavujú bývalé pustevny, skalný kostol, ambit, kaplnky, vínne terasy a ďalšie objekty, ktoré tu boli umelo vytvorené v období baroka. Na baroko sa odvolávali aj neskoršie pomenovanie Poustevnický kámen (Einsiedlerstein).

V roku 1679 bol hrad aj s hradnou skalou venovaný pustovníkom, ktorí tu žili dokopy 102 rokov. Postupne sa ich tu vystriedalo šesť a každý sa svojou troškou podpísal na dnešnom vzhľade hradu.

Na hrad Sloup sa chceme pozrieť aj z výšky. To je tá najkrajšia perspektíva. A tak ideme k Samuelovej jeskyni, jaskyni pustovníka Samuela, ktorý si túto jaskyňu vlastnoručne vytepal za 17 rokov. Potom sa rozhodol presunúť sa do inej jaskyne, kde ho však zavraždili a olúpili. Ten najkrajší výhľad na hrad Sloup je z vrcholu tejto jaskyne.

Na noc sa vraciame na to isté miesto, ku kaplnke. Čaká nás tu však malé prekvapenie. Chlapík, ktorý tu venčí dve ary. Necháva ich tu lietať nad poľom. Jedna sedí na strome a nechce sa vrátiť. Tak na ňu majiteľ použije vydieračskú technikou, ako na malé dieťa. Zabuchne dvere auta a odchádza. A funguje to! Ara v momente roztiahne krídla a letí za autom. Mimochodom, Česi milujú papagájov.

Na večer zisťujem ešte jednu vec o karavaningu a rodičovstve. V karavane sa dieťa nevyhadzuje do vzduchu. Ja sprostá som takto jebla Malému hlavu o strop

Kokořínsko

S ľútosťou obchádzame Máchovo jezero. Nevychádza nám už čas, keďže na tomto mieste by sme chceli zotrvať dlhšie a vstrebať jeho atmosféru. Vysoké borovice, mach a vôňa živice. A nádherné jazero ľadovcového pôvodu, jediné v Českej republike. Atmosféra Pobaltia, v ktorej človek nepotrebuje k šťastiu nič. Stačí mu dýchať ten vzduch.

A tak sa urýchlene presúvame do Kokořínska. Jeho najväčšou atrakciou sú dve neograbane vytesané Čertove hlavy v pieskovci. Práve tu stretávame najviac turistov za celý týždeň, asi vďaka blízkosti k Prahe. Autor týchto hláv Václav Levý vytvoril viacero umeleckých diel v oblasti Kokořínska. A evidentne bol pri svojej práci najradšej sám. Preto sa vždy trepal do strmých kopcov aby za ním nikto neliezol a neotravoval ho. Pri zdolávaní týchto terénov musím na dieťa v nosiči dávať pozor ako vodič karavanu na alkovňu.

Čertove hlavy majú výšku 9 metrov, čo na prvý pohľad nie je tak veľa, ale v skutočnosti sú to druhé najväčšie reliéfy hláv na svete. Väčšie si už len Mount Rushmore v americkej Južnej Dakote. Václav Levý na nich pracoval 5 rokov, v období romantizmu (1841–1846).

Zaujímavým miesto je aj jaskyňa Klácelka, z dielne toho samého umelca. Na tomto mieste sa stretávame s podobnou humusáčinou ako v Krumlove. Namiesto výkalu je tu však menštruačná krv, priamo pred vstupom do jaskyne.

Okrem týchto hendikepov a extrémne rozbitých ciest, je Kokořínsko neuveriteľne krásna oblasť. Azda najkrajšie je to v okolí hradu Kokořín, kde sa úzka cesta zarezáva do vysokých pieskovcových skál. Za návštevu určite stojí aj Šemanovický důl, ale nám sa tu nepodarilo zaparkovať karavan. Navštívili sme preto aspoň kamenné hríby Pokličky a ich nekonečné schody.

Kutná Hora

Ako si to mierime smerom domov, vychádza nám čas ešte na krátku zastávku. Vôbec sme to nemali v pláne, ale na záver ešte navštevujeme Kutnú Horu. Obaja sme tu boli ako deti a obaja si z toho takmer nič nepamätáme, takže super, bude to takmer ako nové miesto!

Cestou prespávame na diaľničnom odpočívadle, kde nie sú sprchy ani prípojka na vodu. Na toaletách nám padol dudlík na zem a Miminko dostal poriadnu hnačku. Priebeh výletu bol pohodový, takže na záver sa to musí ešte trochu skomplikovať.

Prišli sme do centra Kutnej Hory a relatívne rýchlo zistili, že to najzaujímavejšie, kostnica Sedlec, sa nachádza ešte tri kilometre odtiaľto. Keď sme sa už naskytli na tom správnom mieste, zistili sme, že vstupenky sa dajú kúpiť iba ako kombo katedrála + kostnica. Pritom návšteva katedrály nám prišla ako strata času. Holé steny mi neprišli ničím výnimočnejšie ako dedinský kostol u babičky.

Komické je, že vedľa kostnice sa nachádza múzeum tabaku a sídlo továrne Philip Morris, predajcu elektronických cigariet IQOS. Na spropagovanie svojej značky si mohli vybrať aj vhodnejšie miesto ako vedľa kostnice, kde je uložených 60 000 kostier mŕtvych ľudí.

Kostnica Sedlec bola spočiatku len kaplnkou, kde na spodnom poschodí pripravovali pozostatky zosnulých k pohrebu. Po zrušení cintorína koncom 15. storočia boli exhumované kosti uložené v spodnej časti kaplnky a v blízkom okolí. Následne ich v roku 1511 poloslepý sedlecký mních poukladala do niekoľkých vysokých pyramíd. Do dnešnej vyzdobenej podoby upravil kostnicu až rezbár František Rint, približne v roku 1784.

Toto miesto je morbídne a fascinujúce zároveň. Podchvíľou si miesto lebiek predstavujem odrezané hlavy s vlasmi. Ten chlap čo sa rozhodol poukladať na poriadok 60 000 kostier mal takmer určite Aspergerov syndróm!

A tak sme neplánovane otestovali karavan, prešli 1600 km, prevažne po okresných cestách, zistili kopec nových vecí, urobili desiatky kixov, navštívili nové miesta, dali priestor bábätku aby sa oťukalo v novom prostredí. Mimino to tu za týždeň pocikal, ogrcal, vydrbal na zem misku s kašou. Niekoľkým ľuďom ukázal riťku cez okno. Ale na oplátku sa naučil hrať sa sám. Veľa škriekal. Od radosti. Z maličkostí, z paličky, šišky, z kúska machu, z ľudí za oknom. Ak sa detský škrekot považuje za prejav šťastia, Miminovi sa karavaning z nás troch páčil najviac

Nepohnojili sme toho už dosť?

Nasledujúce výlety po Slovensku, Balkáne, Taliansku a Škandinávií sme si odtočili dalšie zoznamovačky a problémy s karavanom. Všetko sa to zbehlo v priebehu nášho prvého roku s karavanom.

• Poprvé sme zistili, že v servise nám odfaklilo komín. Zistili sme to v daždi a tak opravu bolo nevyhnutné realizovať hneď. Najprv sme na prekrytie komína použili plechovku od konzervy s ananásom. Hneď na to sme vyrobili nový komín z plastovej misky a máme ho tam doteraz.
• Ďalším omylom bolo, keď sme pri spúšťaní odvetrávania chladničky nasadili naopak trubičku, ktorá na nás vypadla. Dôsledkom toho bolo, že sme nasledujúce 3 týždne neustále čuchali plyn v obytnej časti, vždy keď bol karavan v pohybe.
• Naozaj nepríjemné bolo keď sa nám podarilo zavzdušniť celý vodný systém. Čiastočne to bolo spôsobené tým, že sme do nádrže na pitnú vodu napustili vodu z lesného potoka a s ňou aj drobné nečistoty, ktoré následne oslabili a znefunkčnili čerpadlo. Kvôli týmto problémom sme na balkánsky roadtrip vyrazili so 4-dňovým meškaním.
• A ešte na záver tripu, nám začalo za jazdy niečo plieskať o karavan. Uvolnila sa tesniaca gumička, ktorá tesní šróbiky na hornej lište karavanu. V tom momente zaznela Milanova pamätná hláška: Tak na dnes by sme to mali.
• Celkovo sme na dalších výletoch riešili ešte dalšie 2 veľké opravy. Rozvody a rozbité ložisko v kolese. Čakala nás aj oprava spojky, ale tej sme sa naštastie vyhli rýchlim fixom nórskeho servisáka, ktorý na nás nemal čas. Takže sme to mali grátis
• A ako tak cestujeme, zistili sme, že dĺžka výletu je priamo úmerná cene opravy. Takže sa už úprimne teším na zazimovanie

The post CESTOPIS: Naša prvá cesta s karavanom a čo všetko sa dá dovrzať za jeden týždeň appeared first on TripLovers.

Náš posledný roadtrip vo dvojici. Vyrážame neštandardné v nedeľu a smerujeme na juh za teplom. Je ešte len apríl a náš čaká nepredvídateľné striedanie počasia. Na pláne máme aj spanie v aute, napriek tomu, že je manželka v 7. mesiaci tehotenstva.

Obsah:

• Roadtrip v tehotenstve, vyrážame na Balkán!
• Rýchly prechod CHORVÁTSKOM
  • Split a Omiš
  • Zadvarje a farebné jazerá na juhu Chorvátska
• Skutočný dôvod cesty – Bosna a Hercegovina
  • Peć Mlini a najväčší bizár hneď v prvý deň
  • Vodopády Velka Kravica a kamenné mesto Počitelj
  • Medžugorie
• Na skok späť do CHORVÁTSKA
  • Zelený štvrtok a my jeme len mäso
  • Dubrovník
• Trochu alternatívny hraničný prechod a sme späť v BOSNE A HERCEGOVINE
  • 3 zastávky cestou do Mostaru
  • Mostar – oddych a dobré jedlo
    • Zmeny plánov, ktoré sme neoľutovali
  • Sarajevo – na hranici dvoch svetov
  • Významné udalosti, ktoré dostali Sarajevo na mapu historických dejín
  • Sarajevo 1984
    • Schátrané športoviská po Olympijských hrách v roku 1984
  • Obliehanie Sarajeva a Tunel nádeje
  • Zasnežený odchod zo Sarajeva a ďalšie zmeny plánov
  • Bosnianske pseudopyramídy
  • Kamenné gule
  • Do kopcov a z kopcov v Travniku
  • Jajce, mesto vody
    • SHITSTORY cestou do Banej Luky
  • Banja Luka
• Začíname strastiplnú cestu domov
  • Spomenik Mrakovica
    • Po dvoch týždňoch prišiel čas aj na nadávky
  • Spomenik Jasenovac
    • Ubytovanie v Chorvátsku a ustráchaná majiteľka
  • Posledný spomenik a defekt

Roadtrip v tehotenstve, vyrážame na Balkán!

Rýchly prechod CHORVÁTSKOM

Cesta je do večeru bezproblémová ale stihli sme prísť len do Chorvátska. Tu sme ostali spať v aute na odpočívadle Zir. Ráno nás zobudila teplota 4°C a námraza na aute. Veľmi dobre sme sa nevyspali kvôli chladnému vzduchu

Ráno sme sa chceli zohriať aspoň teplými raňajkami ale oheň na bombe nám neustále sfukoval silný vietor. Podarilo sa nám urobiť si iba čaj a to tiež iba vďaka Jetboilu.

Split a Omiš

Z diaľnice schádzame dole pri Splite. Keď vidíme cenu za mýto, tak odrazu chápeme prečo sú diaľnice v Chorvátsku také prázdne. Za použitie cca 500 km diaľnic sme zaplatili vyše 30€. To je pre nás akoby sme mali v tej cene aj to ubytovanie na odpočívadle

Po peknom dni v Splite a Omiši si užívame naše prvé ubytko, ktoré sme bookli cez Booking. V popise ubytovania bolo, že apartmán sa nachádza 170 metrov od pláže, ale majiteľ zabudol spomenúť že výškových

Po príjazde sme sa hneď zvítali. Milan vyšiel s auta a predstavil sa, na to aj majiteľ odvetil, aj ja Milan. A na to som vyšla z poza auta ja a ukázala na bruško so slovami “aj tu Milan.”

Zadvarje a farebné jazerá na juhu Chorvátska

2 dni v Chorvátsku trávime v pohode. Navštívili sme ešte trhy v Zadvarje a farebné jazerá na juhu Chorvátska, kde sme sa asi 30 km predbiehali so slovenskou cykloskypinkou. V skutočnosti bolo Chorvátsko len zámienkou (pred svokrou) a našim plánom bola návšteva Bosny a Hercegoviny.

Skutočný dôvod cesty – Bosna a Hercegovina

Hneď po prechode hraníc sa modlíme aby sa stav ciest rapídne nezhoršil. Aj keď pri ceste za našou prvou zastávkou nás navigácia posiela do buriny, nespanikárili sme a našli sme skutočnú príjazdovú cestu

Peć Mlini a najväčší bizár hneď v prvý deň

Prvou zaujímavosťou v Bosne a Hercegovine bola oblasť Peć Mlini. Historicky bola táto oblasť prerušovane osídlená už od staršieho neolitu až do súčasnosti. Na tomto mieste vyviera mohutná rieka Tihaljina z masívu vápencových skál. Hneď pod prameňom sa nachádza 7 skeletov bývalých mlynov, ktoré využívali energiu silného toku rieky.

Nad prameňom rieky je významné archeologické nálezisko v jaskyni Ravlića, kde boli objavené nálezy z obdobia neolitu a to najmä keramika s farebnými ornamentami. Podľa dôkazov bola jaskyňa obývaná od neolitu do staršej doby bronzovej, kedy pravdepodobne spadla časť stropu jaskyne, čo donútilo jej obyvateľov nájsť si bezpečnejší úkryt.

V Bosne nás víta ten najväčší bizár hneď v prvý deň. Keď cestujeme z Pèc Mlini do Medžugoria na križovatke míňame ošarpanú smerovú tabuľu. Pozerám na Mima a hovorím “Na tej smerovej tabuli bolo vyvesených niekoľko úmrtných parte.” Naozaj sme sa museli vrátiť pozrieť či je to naozaj tak. A áno, prvý deň v Bosne a najväčší bizár by sme už mali.

Vodopády Velka Kravica a kamenné mesto Počitelj

Prichádzame do Medžugoria. Podľa pani ubytujúcej sme v jej penzióne tento rok prvý pútnici. To však nevie, že sme sa tu ubytovali nie kvôli púti, ale preto, že je tu najlacnejšie ubytovanie v širokom okolí

V okolí Medžugoria je toho dosť veľa čo pozerať. Začali sme pri vodopádoch Velka Kravica, ktoré sú niečo ako menšia verzia Plitvických jazier, iba s jedným vodopádom a bez žiadnych mostíkov. Žiaľ zisťujeme, že v Bosne sa za vstupné pýtajú chorvátske ceny. A aj keď sú tieto vodopády naozaj krásne, za 10€ to nestojí, lebo tu mimo kúpania sa (my sme tu boli počas apríla) nie je čo robiť.

Poobedie sme strávili v kamennom mestečku Počitelj, ktorého architektúra pozostáva predovšetkým zo stredovekých a osmanských prvkov. Dominantou mestečka je pozostatok veže Počitelsja utvrda, ku ktorej si treba prešľapať poriadne vysoko. Výhľad však stojí za to No napriek tomu ten najkrajší výhľad na mestečko je z opačnej strany, z pevnosti Pašina tabija.

Navštevujeme aj prírodný park Hutovo blato, ktorý je ornitologicky veľmi cennou oblasťou. Výlet loďou však stojí 30€ za 30 minút, čo nám príde na balkánske pomery neprimerane veľa. Navštívili sme aspoň 2 vyhliadky, ale miesto vtáctva sme videli iba 2 hady, tak sme sa radšej pobrali preč

Medžugorie

Vraciame sa do Medžugoria odkiaľ píšem známemu, ktorý navštívil Bosnu už niekoľkokrát, a pýtam sa na stav ciest v krajine. Ten ma však varuje skôr pred stravu. Vraj sa vždy z Bosny vracali dosratí.

Od svokry sme dostali úlohu. Kúpiť jej v Medžugorí obrovský drevený kríž. Posielame jej početné fotografie krížov aby si vybrala. Netrvalo to dlho a už našla svojho favorita. Pomaly sa schyľuje ku kúpe, keď v tom na Mima príde sranie! Ani nevieme z čoho, ale okamžite šprintujeme na záchod.

Keď čakám na Mima pred záchodmi, pozriem na mobil koľko je hodín a nájdem si správu. “Tak si to užite a hlavne sa nezoserte.” Takže len odpisujem: “Práve teraz sa.”

Vrátili sme sa k nákupu kríža, ale za tak krátky čas mala svokra priestor na to aby si to rozmyslela. Mimo na to: “Panenka Mária ma nechala zosrať sa, aby si mala viacej času na rozmyslenie. Vôľa Božia!”

Aj keď nie sme praktizujúci veriaci, v Medžugorí sme sa cítili veľmi príjemne. Ostali sme (dobrovoľne) aj na omši, ktorá sa konala podvečer pri zapadajúcom slnku a celkovo sme odtiaľto odchádzali dobre naladení. Páčilo sa nám tu výrazne viac ako v Czestochowej.

Keďže bolo pred Veľkou nocou, väčšina návštevníkov stála pred spovednicami namiesto toho aby bola na svätej omši. Po večernej omši nastal na parkovisku dopravný kolaps. Domáci si to švihali na Balkáncov cez parkovisko aby sa predbehli. A tak si hneď po spovedi poškvrnili tú vyspovedanú dušu.

Okrem toho nás pri odchode z penziónu veľmi milo potešila domáca paní. Keď videla, že mám v brušku nový prírastok, tak nám na rozlúčku podarovala 2 malé ruženčeky. Popravde sme voči Bosne a Hercegovine, krajine, ktorá sa ani nie pred 30 rokmi zmietala v občianskej vojne mali nejaké predsudky. Obávali sme sa akí budú ľudia a dosť sme sa strachovali stavu ciest. Ale po dvoch dňoch to bol zatiaľ celkom chill.

Na skok späť do CHORVÁTSKA

Zelený štvrtok a my jeme len mäso

Z Medžugoria pokračujeme do Dubrovníku, ale ešte predtým chceme navštíviť Neum. Úzky slíž pobrežia, vďaka ktorému má Bosna prístup k Stredozemnému moru. Prišli sme sem iba z recenzie, ale v skutočnosti tu naozaj nie je čo pozerať. Jediné čo nás uchvátilo bolo zrkadlo oproti WC v našej reštike

V Neume sa zastavujeme ešte na obed. Čevapi a pleskavicu majú všade, ale ostatné bosniacke jedlá treba doslova vyhľadávať. Preto sme aj my prvých 5 dní v Bosne mali iba mäsové menu a smrdeli sme si od cibule, jedinej zeleniny, ktorú tu na tanieri dostaneš.

Dokonca aj na zelený štvrtok sme jedli pleskavicu, lebo v podniku kde sme zastavili nič vegetariánske nemali. V pekárni sa nám nepodarilo zohnať ani špenátový burek, takže sme za celý deň nemali nič zelené okrem jedného dekoračného lístku hlávkového šalátu k pleskavici.

Asi 60 km od Neumu po Dubrovník je len jedna hlavná cesta a furt tu vznikajú vláčiky. Aj keď z jedného vyjdeš a spravíš si prestávku, na ďalší pokus sa dostaneš do nového. V neustálych zákrutách sa vôbec nedá predbiehať a tak sa vlečieme celú večnosť.

Dubrovník

Keď konečne prídeme do Dubrovníka zistíme, že parkovanie pri centre mesta stojí od 7 do 11€ na hodinu. Jebe?! Tí Chorváti už naozaj nemajú hranice. Radšej sme si vybrali aj keď horšie ubytko, ale aspoň blízko centra s parkoviskom a do centra ideme pešo.

Vstupné na hradby stojí 35€ a otváracia doba je skrátená, takže by sme sa museli ponáhľať. Kašlem na to a prechádzame sa len uličkami Dubrovníka. Hlavná ulica je veľmi jednotvárna. Niečo ako Bern, len tu je všade vápenec a v Berne bol pieskovec. Navštívili sme tu asi 5 kostolov, ale ani jeden nie je interiérom zaujímavý. Zhrnula by som to veľmi jednoducho. Dubrovník je síce pekný ale turisticky preceňovaný.

V Dubrovníku na ubytovaní sme si ráno robili kávičku cez naše koťogo. Elektrickej platni to trvalo večnosť, až sme sa nasrali a doniesli si vlastnú plynovú bombu. Odrazu to išlo mega rýchlo a hlavne nás zbadal chalanko, ktorý práve skončil svoj Balkan trip a ponúkol nám svoje dve plynové bomby zadarmo. Chceli sme mu dať aspoň 70 KN (10€) lebo plyn je teraz drahý, ale vyzeral, že bol rád, že s nimi niekomu pomohol a zbavil sa ich

Trochu alternatívny hraničný prechod a sme späť v BOSNE A HERCEGOVINE

Z Dubrovníku sa vraciame späť do Bosny, smer Mostar. Cestou chceme navštíviť ešte 3 zaujímavé miesta. Navigácia nás poslala cez trochu alternatívnejšiu trasu a ešte o niečo viac alternatívnym hraničný priechod.

Nad chorvátskou dedinou Slano sme odbočili do kopcov. 3 km úzkej cesty z Chorvátska a žiadne autá. Široko ďaleko nikde nikoho, žiadne oproti idúce autá, ktoré by naznačovali, že hraničný priechod je “živý,” iba jeden had slniaci sa na ceste. Už sme neverili tomu, že sa nám touto cestou podarí prejsť do Bosny. A v tom zrazu, spoza kamenných masívov vykukli červené a zelené svetlá, malá búda a rampy, ktoré naznačovali regulérne hranice. Najpodivnejšia brána do Európskej únie

Výstup z Chorvátska bol bez problémov, až na malý detail. Za chorvátskou kontrolou už neboli žiadne rampy a v búdke nebol nikto kto by skontroloval naše doklady. Po chvíľke váhania sme sa rozhodli pokračovať. V tom vybehol z inej búdky (najpravdepodobnejšie WC) bosniacky colník a kýval na nás, že máme načúvať späť. Doklady nám skontroloval naozaj poctivo, asi aby vyzeral, že prácu si robí naozaj poriadne, aj keď široko ďaleko nie je nikto, kto by ho skontroloval.

Ešte krátky výsluch, prečo sme zvolili práve tento (alternatívny) hraničný priechod a nechal nás pokračovať ďalších 8 km pustou krajinou bez jediného živáčika.

3 zastávky cestou do Mostaru

Po prechode hraníc sme sa dostali poľahky pretrmácali cez južné zeme Hercegoviny a cestou navštívili kláštor Zavala, nekropolu Radimlja a mohutný prameň rieku Buna v Blagaj.

Cestou sme zahliadli perfektné posedenie s reštauráciou na rieke Buna. Absolútne romantické miesto na našu takmer výročnú večeru. Keďže to bolo dosť ďaleko od hlavnej cesty, ceny neboli ani tak likvidujúce a celú dobu sme mohli pozorovať kačičky. Zelená voda a kaskády nám navyše pripomínali Švajčiarsko, kde sme si takýto luxus nemohli dopriať

Mostar – oddych a dobré jedlo

Ďalší deň máme vyhradený iba pre Mostar, no veľmi rýchlo zisťujeme, že samotné historické centrum je veľmi malinké a všetkými uličkami sa dá prejsť bez problémov do dvoch hodín. Všetko v tomto mestečku sa točí okolo jedného kamenného mosta z roku 1566.

Žiaľ, ani historické centrum Mostaru sa nevyhlo vojnovým konfliktom v rokoch 1992 – 1995 a bolo vážne poškodené. Dokonca až tak vážne, že Mostar bol najzničenejším mestom vo vojne v Bosne a Hercegovine a mnohé pamiatky Mostaru boli úplne zničené. Spolu s nimi aj kamenný most. Dlhé roky obidve strany rieky Neretva spájal iba dočasný lanový most s drevenými latkami. Jeho obnova sa realizovala až v roku 2004 a dodnes z brehu dobre vidieť, ktorá časť mosta je pôvodná a ktorá zrekonštruovaná.

Ráno do jedenástej hodiny je mesto ešte relatívne prázdne, takže si to značne užívame. Kamenné domy zo 16. storočia pôsobia ako kamenné dediny vo Veľkej Británii. Pokojnú atmosféru mesta narúšajú iba dvaja skokani na moste, ktorý sa dobrovoľne rozhodli skočiť si z mosta do rieky a ešte si aj za to zaplatiť. Výška mosta nad hladinou je úctyhodných 24 metrov a cena skoku z mostu sa pohybuje v rozmedzí 20-35€, no my by sme nešli ani zadarmo

Všetky historické uličky sú zabrané suvenírovými obchodníkmi, reštauráciami, kaviarňami alebo barmi. Keďže máme na Mostar viac času ako by bolo treba, zakempili sme v perfektnej reštaurácii Šadrvan s tradičným bosniackym jedlom. Toto bol po týždni prvý deň, kedy sme si konečne nedali pleskavici alebo čevapi a pritom to bolo bosniacke

Prešli sme všetkými chodmi, aby sme sa zdržali čo najdlhšie a mohli si pritom v reštaurácii pohodovo čítať knižku. Ale jedlo bolo zakaždým pripravené strašne rýchlo a už sme nevedeli čo viac si objednať, aby sme si mohli pohodovo čítať ďalej. Navyše sa pred reštauráciou začal tvoriť rád čakajúcich ľudí, tak sme sa zobrali preč, lebo sme nechceli byť také svine a blokovať miesto. Ak ťa zaujíma, čo dobré sa dá v Bosne a Hercegovine ochutnať, tak sa môžeš inšpirovať v tomto článku: Tradičná kuchyňa Bosny a Hercegoviny, čo ochutnať v krajine zmiešaných kultúr?

V Mostare na trhu sme ešte kúpili našim medovinu ako suvenír. Pani, vyzerajúca ako pravá žena z dediny sa nesrala. Predtým ako nám medovinu zabalila, si z nej odliala do vrchnáka, aby zhodnotila či predáva dostatočnú kvalitu, zvyšok vyliala z čoho jej časť skončila na tričku a s úsmevom nám ju podala. Až doma sme prišli na to, že je to skôr pálené so štipkou medu.

Ráno sme chceli ísť na vyhliadky nad mestom ale bol taký silný vietor (42km/h), žeby nám tam asi utrhlo truhlu z auta. Tak sme nakoniec išli iba na Partizánsky pamätník. Ako fúkalo tak nás najprv začala naháňať odvodená plechovka aj na vzdory gravitácii. Neskôr vietor zodvihol oschnutú bukrétu a tá trafila Mima. Ale stále to nemalo na včerajšiu situáciu, keď sme vďaka vetru videli v Mostare chodiacu tabuľu

Zmeny plánov, ktoré sme neoľutovali

Ďalší deň máme v pláne pokračovať do hôr ale z 27°C sa odrazu počasie mení na -3°C a s našimi letnými gumami meníme plány. Smerujeme radšej rovno do Sarajeva, kde má byť počasie ďaleko solídnejšie. Cesta medzi Sarajevom a Mostarom je neskutočne krásna. Prechádzame pomedzi vápencové hory a užívame si scenérie rieky Neretva. Odrazu nám ani nevadí, že sme kvôli počasiu museli zmeniť plány.

Ako prechádzame krajinou, všímame si, že rôzne obce striedajú rôzne vlajky podľa toho či sa nachádzame v chorvátskej (katolíckej), srbskej (ortodoxnej) alebo bosniackej časti (moslimskej). Po vojne je to komplikované. Krajina sa delí na Republiku Srbsku, v ktorej je majoritnou skupinou srbské obyvateľstvo a Republiku Bosniacku v ktorej a sú majoritami Bosniaci spolu s Chorvátmi. Majú dokonca aj samostatne rozdelené sviatky. V Republike Srbskej ich oslavujú o týždeň neskôr ako v Republike Bosniackej, ale v reáli to funguje tak, že sa pracuje furt a obchody sú otvorené aj počas sviatkov.

Po vyše 25 rokoch od vojny je stále citeľné, že občianska vojna v Bosne a Hercegovine zanechala na ľuďoch stopy a hlbokú nenávisť. Aj keď stav ciest a obydlí je po vojne ďaleko lepší ako sme očakávali, na dopravných tabuliach si všímame znaky vzájomnej nevraživosti. Každý deň míňame tabule, ktoré sú posprejované v závislosti od regiónu. V Bosniackej časti krajiny je presprejovaná azbuka, slúžiaca Srbom a v srbskej naopak latinka. Keď prechádzame “z republiky do republiky,“ vidíme tabule obliate červenou farbou, znázorňujúcu krvi prekliatie.

Sarajevo – na hranici dvoch svetov

Keď prichádzame do Sarajeva pripadá nám, akoby sme prechádzali Karlovkou a Dúbravkou. Ideme dlho rovno, popri električkovej trati a z oboch strán trčia panelákové štvrte. Smerujeme najprv na ubytko aby sme si mohli zložiť veci. Vieme, že naše ubytovanie nad mestom s výhľadom na Sarajevo má nepríjemne úzku a strmú príjazdovú cestu. Neskôr zisťujeme, že to platí pre všetky odbočky do kopcov v Sarajeve.

Dnes máme výročie svadby. Presne 1 rok. Preto si tento deň chceme užiť len ľahkou prechádzkou po centre Sarajeva a dať si niečo dobré, no história mesta nás núti objavovať ho

Majoritnou skupinou v Sarajeve sú Bosniaci (moslimovia), no žijú tu aj Srbi (ortodoxní) a Chorváti (katolíci). Práve preto sa tu nachádzajú pamiatky rôznych kultúr a náboženstiev. Úplne najvýstižnejším miestom kde sa v Sarajeve zreteľne stretávajú dva svety je “Meeting of Cultures.” Na východ od tohto miesta je zreteľne vidieť orientálny vplyv kultúry Osmanskej ríše, stačí otočiť hlavu o 180° a na západ od tohto bodu vidieť vplyv kresťanstva z čias Rakúsko-Uhorskej ríše. Práve na tomto mieste sa dá doslova prejsť jedným krokom z jednej kultúry do druhej!

Najviac sa nám však páči v uličkách osmanského sveta – Baščaršija. Len tak postávame na ulici a ňucháme vône naokolo. Kúdoľ dymu nás presne smeruje k reštaurácií, kde oslávime naše výročie tou najlepšou grilovanou pleskavicou. Potom sa túlame uličkami, obdivujeme mešity, minarety a bazárové uličky preplnené suvenírmi s orientálnym nádychom, ale najmä lampy, z ktorých jedna končí u nás na balkóne.

Uprostred starého bazáru sa nachádza drevená fontána, ktorá skôr pripomína studňu. Sebilj je symbolom mesta a povráva sa, že kto sa z nej napije, do Sarajeva sa ešte vráti

Pri vstupe do najstaršej mešity v Sarajeve, mešity Gaziho Husrev-bega si nás všimla postaršia pani. Respektíve, všimla si moje brucho a tak sa pristavila a začala nám gratulovať s typickým bosniackym “bravó!“ Mala na nás chvíľu času a keďže pracuje ako sprievodkyňa, tak nám aj niečo málo o Sarajeve, ale aj o sebe prezradila. Vraj pozná Bratislavu, a že aj napriek vojne žijú s manželom stále spolu, aj keď on je kresťan a ona moslimka.

Celý rozhovor prebehol v bosniačtine a slovenčine. Tieto dva jazyky nie sú veľmi odlišné a preto sme sa so staršími ľuďmi bez problémov dohovárali takto. Rozumeli sme si celkom dobre. Mladšie generácie však poväčšine automaticky prechádzali do angličtiny.

Významné udalosti, ktoré dostali Sarajevo na mapu historických dejín

Sarajevo je mesto, kde sa viackrát písala história. Preslávilo sa dvoma významnými udalosťami. Najvýznamnejšou z roku 1914 bol atentát na nástupcu trónu rakúsko-uhorskej monarchie, Františka Ferdinanda d’Este. Táto udalosť bola zámienkou na rozpútanie Prvej svetovej vojny.

Tento atentát sa stala pri Latinskom moste, kde Gavrilo Princip, srbský nacionalista zastrelil Ferdinanda aj s jeho manželkou Sofiou, keď vodič auta, v ktorom sa viezli zle odbočil a musel sa otáčať. Gavrilo Princip mal teda na atentát dostatok času.

Po Sarajeve však bolo pripravených viacero útočníkov, ktorí sa pokúšali o Ferdinandovu smrť. Navyše do Sarajeva cestoval s minimálnou ochrankou, takže dal útočníkom veľkú šancu. Aj keby sa vtedy nebol vodič auta pomýlil, Ferdinand by sa pravdepodobne zo Sarajeva živý nedostal.

Sarajevo 1984

Druhou významnou udalosťou v Sarajeve boli Zimné olympijské hry v roku 1984. Pri prípravách olympijských hier v Sarajeve ťahala celá vtedajšia Juhoslávia za jeden povraz. Dokonca v referende obyvatelia Sarajeva drvinou väčšinou hlasov odsúhlasili, aby sa 2,5% z ich platu počas piatich rokov odvádzalo na organizovanie ZOH!

Olympijské hry v roku 1984 sa okrem najmodernejších športovísk preslávili aj entuziazmom organizátorov a univerzálnou odpoveďou na každú situáciu: NEMA PROBLEMA Pre vtedajšie Československo to boli najúspešnejšie ZOH, kedy sa podarilo domov doniesť až 6 medailí (2 strieborné a 4 bronzové).

Niektoré moderné novopostavené športoviská sa však nedožili ani jedného desaťročia. Mnohé miesta, na ktorých víťazili olympijský športovci boli počas obliehania Sarajeva, počas balkánskej vojny v rokoch 1992 – 1995, poškodené do takej miery, že sa už nikdy neobnovili. Napriek tomu tieto športoviská ostali aspoň v hľadáčiku hŕstky turistov akými sme aj my.

Schátrané športoviská po Olympijských hrách v roku 1984

Deň sme začali pri schátranom, ale stále impozantnom olympijskom hotely Igman, juhozápadne od Sarajeva. Zo schátraného skeletu monumentálnej stavby vyrastajú nové stromčeky, v bazéne sa kúpe obrovská pneumatika a pre skorú jar z celej stavby opadávajú ľadové kusy cencúľov, pre ktoré sa obávame vojsť dnu. Predsa sme sa odhodlali, no opadávajúce cencúle nás zastihli aj v interiéroch kam sa medzi rokmi dostala voda. Okrem toho sa na vôkol nachádzal aj azbest, tak sme do interiérovej časti radšej iba nakukli.

Kúsok od hotela Igman sa nachádzajú schátrané skokanské mostíky. Okolité lyžiarske stredisko počas sezóny funguje, takže sa tu normálne dá lyžovať. Len stav príjazdovej cesty je v dezolátnom stave. Okrem nás sa tu nachádza len jedna skupinka geodetov, pobehujúcich s GPS-kom po lúke naproti skokanským mostíkom

Highlight si nechávame na záver dňa. Je ňou schátraná bobová dráha nad Sarajevom. Už z obrázkov na googli sme vedeli, že toto miesto bude pre nás úplná popičovka!

Autom sa nedá prísť až k nej. Resp. dá ale bolo by to s pokutou od 150€ a viac. Vyberáme sa teda pešo, cez vrchol Trebević, kam vyúsťuje moderná kabínková lanovka z centra Sarajeva. Netrvá to dlho a hneď vidíme prvých adeptov na pokutu. Veľmi nás netrápia, lebo sme konečne našli bobovú dráhu a je to fakt totálna popičovka!

Široká betónová dráha a po nej všade samé grafity. Jeden krajší ako druhý. Tieto momenty si naozaj užívame, pretože za celú dobu sme stretli len 3 skupinky ľudí. Toto miesto má atmosféru a čo je najlepšie, máme presne také počasie v aké sme dúfali. Sychravo a jemné mrholenie, ktoré dotvára atmosféru Vzrušenie z tohto miesta prenášame aj na bábätko v brušku, ktoré kopká ostošesť

Obliehanie Sarajeva a Tunel nádeje  

Občianska vojna v Juhoslávií, v rokoch 1992 – 1995, so sebou priniesla aj najdlhšie obliehanie v histórií. Obliehanie Sarajeva trvalo takmer 3 a pól roka, čo bolo dlhšie ako dovtedy najdlhšie obliehanie Leningradu (necelého 2 a pól roka). Rozdiel v týchto obliehaniach však bol v počte obetí. Zatiaľ čo pri obliehaní Leningradu zomrelo iba od hladu približne 650 000 až 800 000 civilistov, v Sarajeve si boje vyžiadali asi 11 000 ľudských životov. Ako je to možné?

Bosnianskej armáde sa podarilo obliehané Sarajevo prepojiť so zvyškom sveta tajným tunelom a s tým zásobovať civilistov. Tunel nádeje bola za nás jedna z najzaujímavejších zastávok v Bosne a Hercegovine. Ak ťa táto téma zaujíma viac prečítaj si tento článok: Obliehanie Sarajeva a Tunel nádeje.

Zasnežený odchod zo Sarajeva a ďalšie zmeny plánov

Sneží! Pojem aprílové počasie má naozaj opodstatnenie aj tu na Balkáne. Pôvodne sme mali namierené k jazeru Prokoško, ale v tehotenstve naozaj nie sme pripravení turistikovať v takomto počasí. Namiesto lámania si hlavy si tieto momenty s výhľadom z nášho apartmánu patrične užívame. Check-out máme až o 12-tej, ale nakoľko v tento deň bola plánovaná odstávka vody, museli sme sa vypratať skorej, inak by to majiteľ nepríjemne pocítil

Pri odchode zo Sarajeva sa zastavujeme na sídlisku Alipašino polje aby sme pre svokru nafotil zopár záberov z miesta, kde bývali ich dobrí priatelia ešte pred občianskou vojnou. Socialistický paneláky, široké cesty, sídlisko s detským ihriskom uprostred a všade množstvo áut. Všetky tieto fotografie vo svokre evokujú nostalgiou. Je úplne fascinujúce ako dokáže odrazu nemať problém s našou cestou aj počas tehotenstva len preto, že dané miesto pozná aj napriek tomu, že tam bola vojna

V Sarajeve sa okrem kultúr láme ešte jedna vec a tou sú zvieratá. Zatiaľ čo v južnej časti Bosny a Hercegoviny sme doposiaľ vídali všade iba túlavé mačky v Sarajeve sa k nim začínajú pridávať aj túlavé psy. Mačičky sú veľmi obľúbené hlavne pre násť ročne dievčatá, ktoré ich s obľubou vyhladkávajú. Keď však cestujeme severne od Sarajeva stretávame už iba túlavé psy. Asi aj zvieratá majú vlastné prerozdelenie krajiny, nie len obyvatelia.

Bosnianske pseudopyramídy

30 km severozápadne od Sarajeva sa zastavujeme pri “miestnej zaujímavosti.“ Kopce nad obcou Visoko sú označované ako Bosnianske pyramídy. Toto mesto bolo v stredoveku hlavným mestom Bosny a na vrchu Visočica sa nachádzajú pozostatky stredovekej pevnosti. Práve vrchol Visočica, nazývaný aj Pyramída Slnka, je označovaný ako hlavná pyramída pseudoarcheokomplexu bosnianskych pyramíd.

Ezoterickým sračkám veľmi neholdujeme, no keďže to máme po ceste zastavujeme aj tu. Dávame tomu šancu a ideme vyskúšať, či tu naozaj “cítiť vybrácie,“ ako píšu sfanatizovaní návštevníci, ktorí si očividne letia na vlnách viacerých pavied.

Semir Osmanagić, ktorý je laickým fanatikom archeológie, od roku 2005 tvrdí, že kopce v okolí Visoka sú najväčšími ľuďmi vytvorenými starovekými pyramídami na Zemi. Napriek tomu, že jeho tvrdenia boli vyvrátené ešte v roku 2006 radou odborníkov, najmä z oblasti archeológie a geológie, si Semir Osmanagić naďalej na tomto tvrdení robí kariéru a o Bosnianskych pyramídach prednáša po celom svete (pričom veľa ľudí z jeho prednášok odchádza).

Napriek tomu sa oblasť Visoko stala v posledných rokoch vyhľadávanou turistickou destináciou, čo prispelo k rozvoju cestovného ruchu v tejto oblasti. Tí, čo chcú senzáciu si za ňu musia zaplatiť 25€ (vstup do archeoparku, tunelov Ravne a “liečebnej“ komory). Tí čo pochopili aká dokonalá a fascinujúca dokáže byť geológia nemusia platiť nič

Autom sme sa vyviezli za Pyramídu Slnka. Vedú sem dve cesty, jedna zo západ, ktorá je dosť strmá, úzka a výrazne rozbitá a druhá z východu, popri ktorej sú vystavené domy. Tiež je úzka ale omnoho lepšie zjazdná. Odtiaľto sa dá vybehnúť na Pyramídu Slnka a na stari grad, ktorý je na jej vrchole. Pokochali sme sa krásnou rozkvitnutou jarou a mohli ísť. Výhľad pekný, no špeciálne energie “pyramídy” tu necítiť.

Kamenné gule

Kvôli nášmu itineráru si musíme spraviť 50 km odbočku mimo trasu. Mierime severne od Sarajeva, k obci Zavidovići, kde sa nachádza lokalita s neobyčajným geologický javom. Vo vymytom koryte potoka sa tu nachádza niekoľko obrovských kamenných gúľ s dokonale okrúhlymi tvarmi.

Pieskovcové kamenné gule pravdepodobne vznikli v rovnakej dobe ako okolité pieskovcové horniny ale pôvod ich vzniku nie je jasný. V samotnom okolí bolo objavených ešte niekoľko kamenných gúľ, ale na nálezisku v Zavidovići ich bolo doposiaľ odkrytých najviac.

Chodník je veľmi zle značený… lepšie povedané nie je tu značené vôbec nič. Kvôli tomu sme nenašli guľu, ktorá je najväčšou kamennou guľou na svete. Pri jej hľadaní sme však natrafili na agresívnu veveričku, ktorá po nás začala hádzať orechy

Za návštevu tejto lokality sa neplatí, ale môžeš do schránky pri vchode vhodiť donation. Pri tom ako turisti prechádzajú vchodom samozrejme striehne tetuška a sleduje či si do pokladničky niečo vhodil alebo nie

Aj na Slovensku máme podobnú geologický zaujímavosť, v regióne Kysúc. Táto časť Bosny sa na Kysuce aj patrične podobá. Chýba tu už len povestný kysucký reklamný smog. Namiesto toho z kopcov trčia minarety. Aj rieka im tu po vyliati vyplavila všade smrti, ktoré sa poprichytávali na stromoch. Proste úplne Kysuce!

Noc trávime v Zenici. Našli sme tu lacný apartmán. No priemyselný smrad mesta je taký silný, že by sa tu nenašlo asi nič ďalšie, čoby nás prinútilo zostať v tomto meste dlhšie.

Do kopcov a z kopcov v Travniku

Mestom Travnik by sme normálne nenavštevovali, ale keďže ním prechádzame, dávame mu šancu. Žije tu prevažne bosniacka minorita. Iba náhodou sme natrafili aj na školu, ktorú sme videli v dokumente. Školu oddeľuje plot aby sa nestýkali moslimské a ortodoxné deti.

Okrem toho sa v centre nachádza farebná mešita, do ktorej sme sa žiaľ nedostali. Ako do žiadnej inej mešity počas celého nášho dvojtýždňového roadtripu po Bosne a Hercegovine Vybehli sme sa preto iba na hrad nad mestom s výhľadom na početné mešity a pôvodné domčeky odlišujúce sa vysokou strechou.

S našim krpcom v brušku sa sem-tam rozprávame a cestou dole z hradu mu oznamujem: “Bubi, ideme dole kopcom.” Mimo ako otec reaguje za malého: “TO VIEM AJ BEZ TEBA MAMI!”

Jajce, mesto vody

Našim hlavným cieľom dňa je Jajce a drevené mlyny medzi jazerami Pliva, ktoré sa nachádzajú za mestom. Máme šťastie a prší nám, takže si toto prenádherné miesto užívame takmer sami pri slabom mrholení Postupne prechádzame po rieke nižšie a nižšie pomedzi malé kaskády, či drevené lávky. Je to jedno z najkrajších miest aké sme v Bosne navštívili

Pri najspodnejšej kaskáde si chceme sadnúť do reštaurácie, ale v momente ako vojdeme nás prefliaska dymový opar unikajúci z pretlakovanej miestnosti. Takže napriek zime si sadneme vonku. Na stoloch sú obrusy a na stoličkách poťahy poväčšine prepálené od ohorkov cigariet.

Kým nás obslúžia trháme sa s mačkou o dáždnik. Má tu milión iných obrusov, s ktorými sa môže hrať, ale ju zaujalo práve zapínanie na našom dáždniku. Museli sme jej ho zobrať ako hračku malému decku.

SHITSTORY cestou do Banej Luky

Cestou z Jajce do Banej Luky sme sa zastavili na vyhliadke na meander rieky Vrbas. Už vtom momente ako sme zastavili sme a zacítili nejaký smrad. Otvorila som dvere a hneď pod nimi, na miesto kam som mala vystúpiť boli dve hnačkové hovná. Museli sme preto cúvnuť a pri tomto manévry sme kolesami auta prešli ďalšie tri hovná. Celé to tam smrdelo a všade boli hnedé fľaky! Absolútne nám to pokazilo celú vyhliadku. Inak toto krásne dielo prírody využívajú ako WC a smetisko.

Ten smrad sme so sebou niesli ešte ďalších 40 km do Banjej Luky, kde sme nenašli žiadnu vapku, kde by sme tie hovná zmyli z pneumatík. Ale, Boh sa nad nami zľutoval a zoslal na nás silný dážď, ktorý nám tie hovná z pneumatík zmyl.

Banja Luka

V Banej Luke toho k videniu veľa nie je. Nás sem zlákala iba socialistická architektúra v podobe nákupného domu Boska a najškaredší kostol aký sme kedy videli. Výhodou je, že tieto jedine zaujímavosti mesta sú spojené promenádou, na ktorej sa okrem tohto nachádza ešte jeden pekný ortodoxný kostol.

Okrem toho sme tu chceli dať aspoň obed, nech si túto povinnosť konečne odbavíme a môžeme sa nasmerovať domov na Slovensko. Prešli sme asi 10 podnikov a všetko boli len bary a kaviarne. Nikde nevarili. Nakoniec sme skončili v podzemí, v podniku, ktorý vyzeral ako nevestinec s názvom Pizzeria Amore. Možno divné, že si na Balkáne sadáme do pizzerie, ale po tých dvoch týždňoch čevapov, pleskavíc a burekov nám už naozaj stačilo

Začíname strastiplnú cestu domov

Spomenik Mrakovica

Na cestu domov, resp. na návrat do práce, máme dostatok času. Preto chceme cestou navštíviť ešte 3 pamätníky a tak trochu sa aj vyhnúť spoplatneným diaľniciam v Chorvátsku.

Ako prvý navštevujeme Spomenik Mrakovica. Je to pamätník padlým v 2. sv vojne. Tento pamätník nás naozaj prekvapil svojou gigantickou veľkosťou. Jeho veľkosť a množstvo betónu je ohromujúca.

Do dovnútra pamätníka sa dá aj predrať, ale dokážu to iba naozaj štíhli ľudia. Teba myslieť na to, že von to pôjde ťažie. Mimo to dal, lebo je tenučký, ja som to nedala lebo som tehotná A aj keď to vyzeralo, že pri troche snahy sa dostanem dnu, tak mi bolo jasné, že von by ma už museli dostávať hasiči. Ešte že to tej hlavičke docvaklo skôr než konala

Pred presunom k ďalšiemu spomeniku si Mimo potrebuje dať aspoň polhodinovú pauzu a oddýchnuť si. Je schúlený za volantom a ja ho stále vyrušujem. Pokúšam sa dať si vonku stretching, ale úplne to nejde, lebo vždy po chvíli ku mne dobehne túlavý pes, pred ktorým sa schovávam v aute.

Po dvoch týždňoch prišiel čas aj na nadávky

Už takmer opúšťame Bosnu. Musíme priznať, že sme pred jej návštevou mali ďaleko väčšie predsudky. Na úplnom severe Bosny je krajina úplne iná ako bola doposiaľ. Rovinatá a nudná. Po dvoch týždňoch vidíme okrem lesov a pasienkov aj polia.

Odbáčame ku hraničnému prechodu Gradina Donja – Jasenovac a tu nás nemilo prekvapí to, z čoho sme sa pred návštevou Bosny obávali najviac. Stav cesty! Nejaký intelektuál dal vyfrézovať 12 km cesty. Akože kto to kedy videl vyfrézovať taký dlhý úsek… Akože frézovač išiel na dovolenku tak aby chalani stihli položiť asfalt a mali to predpripravené? Aj by sme sa otočili keby sme vedeli ako dohlo tadeto pôjdeme, ale všetky dopravné tabule boli iba v azbuke, takže sme netušili čo na nich je

Prechod hranicami s Chorvátskom nás poriadne nasral. Začalo to úsmevne otázkou niečo na preclenie? Polopatisticky sme im ukázali, že zo sebou máme 100 gramov salámy a jednu medovinu na čo nás colníci vysmiali. Tých pravých k***tov sme stretli až tesne za hranicami.

Kamióny zablokovali príjazdovú cestu a preto sa všetci smerujúci do Bosny rozhodli pri ich obiehaní zablokovať aj protiidúci pruh, teda nás. Rád áut nekončil a preto som sa v daždi vybrala osobne tieto autá odstaviť, aby sme mohli prejsť. Pri poslednom kamióne som požiadala vodičov aby nás nechali prejsť a keďže videli že som tehotná, tak našu žiadosť vypočuli.

Ako inak, vždy sa nájde nejaký k*k*t a tento (Chorvát) si dovolil dokonca obehnúť kompletne celý, asi 200 metrový rad čakajúcich áut a ešte sa tváriť, že nerozumie ani po anglicky ani po slovensky. Dokonca si dovolil narazil mi do kolien autom, pričom videl, že som evidentne tehotná  Situáciu zachraňoval až ďalší chalan, ktorý mi vybehol na pomoc z auta, ktoré stálo za našim a spolu s ním sa nám podarilo protiidúce autá zdržať aby sme mohli prejsť.

Spomenik Jasenovac

Po nepríjemných udalostiach prichádzame k ďalšiemu pamätníku, ktorý patrí k tým najkrajším aké sme kedy navštívili. Kamenný kvet na hraniciach Bosny a Chorvátska je spomienkou na vyše pól milióna obetí zabitých Ustašovcami v koncentračnom tábore Jasenovac behom 2. sv. vojny.

Pôvodne sme mali v pláne ostať tu niekde v okolí a prespať v aute. Dážď a zima nás však presvedčili, že ak budeme šetriť naše peňaženky, počasie neušetrí naše zdravie. Rozhodli sme sa preto pokračovať a len úplným šťastím sme našli lacné ubytko na našej trase. Ešte predtým ako sme sem došli sme v nejakej random dedine zahliadli neidentifikovateľný objekt na ceste. WTF?! Vyzeralo to ako holub s parochňou, ktorú mal naopak takže nevidel a preto sa nám nevedel uhnúť z cesty

Ubytovanie v Chorvátsku a ustráchaná majiteľka

Na ubytovaní nás pani privítala a pozerala na mňa s hrôzou v očiach. Keď nám ukazovala apartmán na poschodí, pýtala sa či pre mňa tých pár schodov nebude problém. Myšlienky v našich hlavách: “Haha teta, keby si vedela do akých kopcov sme sa jebali” Ale slušne sme odvetili: “To je OK, cítim sa dobre.”

Ona sa vraj počas tehotenstva cítila veľmi zle. Preto bola doslova užasnutá, keď sme jej povedali, že sme boli na 2 týždňovom roadtripe po Bosne a Chorvátsku. Nuž, každý sme iný a podľa toho by sme k sebe mali aj pristupovať.

Posledný spomenik a defekt

Po pohodovom ráne vyrážame asi o 10-tej z nášho ubytka. V programe máme už len posledné miesto, pamätník revolúcie ľudu z Mosloviny a potom cestu domov, na ktorú máme celý deň.

Asi 2 km za pamätníkom odrazu začala pípať kontrolka tlaku v pneumatikách. Vystúpili sme to skontrolovať a pravá zadná syčala ako divá. Práve sme museli prejsť po niečom, čo nám šialeným spôsobom rozseklo pneumatiku. Ale nemáme ani páru po čom. Vysyčala asi do minúty.

Reakcia ženy: Musíme nájsť servis.
Reakcia muža: Máme rezervu…

To nie žeby som neverila svojmu manželovi, ale ako takmer nevodič ani neviem, že je niečo také v aute. A hlavne viem, že sa vždy na všetko súvisiace s autom môžem spoľahnúť na svojho manžela

Nasledovala hodinová procedúra výmeny rezervy. Môj manžel ma ako vždy dokázal milo prekvapiť a v pohode ju vymenil. Za necelú trištvrte-hodinku sme už mali nahodenú rezervu, v kufri zabalenú poškodenú pneumatiku a boli pripravení pokračovať.

A keďže na rezerve svietil veľký nápis “Max 80 km/h,” tak sme zvyšných 380 km domov museli absolvovať po starých cestách. To máme za to, že sme sa chceli vyhnúť tým predraženými chorvátskym diaľniciam

Na druhej strane môžeme byť radi, že sa nám to stalo až na konci celého tripu, prakticky hneď po poslednom mieste, ktoré sme chceli navštíviť. Že sa nám to nestalo na diaľnici a hlavne, že už nám z tej pneumatiky dážď zmyl to hovno, ktoré sme nabrali len včera

Po dvoch týždňoch balkánskeho roadtripu sa vraciame domov dojebanučkí. S odjebanými pántami na strešnom boxe a na uzučkej rezerve. No napriek tomu spokojní a veselí z nášho posledného roadtripu vo dvojici

The post CESTOPIS – Balkánsky roadtrip v tehotenstve appeared first on TripLovers.

Naša tretia európska honeymoon cesta v poradí, sa opäť niesla vo vagabundskom štýle. Vyše 2 týždne sme sa motkali Pobaltím a to hlavne Litvou a severným Poľskom. Tento trip bol úplne iný ako všetky doterajšie. Výrazne pokojnejší a pomalší s minimom pamiatok. Viac o kempovaní pri jazerách a drobných zážitkoch ako o cestovaní

Obsah:

• Prechod cez POĽSKO s malými zastávkami
  • Czestochowa
  • Varšava
• LITVA plná pokoja a prírodnej krásy
  • Gruto parkas
  • Národný parku Dzūkios
  • Vilnius
  • Pavlovas Respublika
  • Významné geografické body v Litve
  • Národný park Aukštaitija
  • Trakaiský hrad a Anjelská hora
  • Kernavė
  • Lithuanian Folk open air museum
  • Kaunas
• SEVERNÉ POĽSKO a konečne aj BALTSKÉ MORE
  • Zubria stanica
  • Mazurské jazerá a Pevnosť Boyen
  • Hitlerove bunkre – Wolfsschanze
  • Hrad Malbork
  • Gdańsk
  • Slowiński park narodowy
  • Klif a mólo v Orlowe
  • Toruń

Prechod cez POĽSKO s malými zastávkami

Naša prvá zastávka pobaltskej cesty: Domov dôchodcov Čadca. Smer sever sme vyberali zámerne práve preto aby sme mohli počas pracovných dní navštíviť našich blízkych. Kovidové opatrenia však nepovoľujú takmer nič a aj kytica musí ísť do 7 dňovej karantény . Zo stretávky pochopiteľne nič nie je a tak prekračujeme slovensko-poľské hranice. Tu už COVID nikto nerieši a tak vstupujeme do Poľska s neskontrolovanou potrebnou dokumentáciou.

Prvú noc spíme na odpočívadle. Vyspali sme sa naozaj komfortne. V aute už máme toľko vychytávok, že je naša kvalita spánkou porovnateľná s tým čo máme doma Ráno vyťahujeme našu novinku. Koťogo – malý mokka kávovar na cesty. Samozrejme prvá káva nevyšla a začala obtekať zo všetkých medzierok. Ďalšie pokusy už boli omnoho lepšie.

Prvá zastávka – koščeľ alebo pierogy?

Naša prvá zastávka v Poľsku smie viesť k jednej z dvoch najtypickejších veci v tejto krajine – koščeľ alebo pierogy. Nakoľko smerujeme po diaľnici A8 smerom na Litvu a križujeme mesto Czestochowa, zastavujeme sa v bazilike na Jasnej Gore.

Na parkovisku sa pýtame koľko stojí parkovné a postarší pán nám poľštinou odpovedá, že tu to funguje ako keď v kostole vhadzuješ do zvončeka. Dáš koľko chceš a nemusíš dať nič

Prehliadka baziliky nám zabrala 2 hodiny. Keby nebolo korony, zdržali by sme sa aj na omši. Tu obmedzenia na počet ľudí v kostole nemajú. Pri odchode sme ešte pánovi na parkovisku vhodili 1€. Zlotovky sme si ešte nevyhrali ale peniaz ako peniaz

Cesty a jazdenie v Poľsku

Iba niektoré úseky diaľnice sú spoplatnené mýtom. Kvalita ciest na diaľniciach a hlavných cestách je dosť dobrá, no čím ďalej ide človek od hlavnej tým sa to zhoršuje.

Na diaľnici je strašne veľa kamiónov, akoby nevedeli tranzitnú dopravu presunúť na koľajnice. Ale nemôžeme sa sťažovať, práve preto je v Poľsku vybudovaná sieť služieb pre kamionistov. Preto sú toalety a sprchy dostupné takmer všade a náš štýl cestovania so spaním v aute je tak omnoho pohodlnejší

Čo sa týka jazdenia tak je to občas dosť creepy. Predbiehajúce sa kamióny, obiehanie sprava a najmä preraďovanie sa bez blinkra (alias jebnutie sa do najmenšej medzery) robí z Poľska severský Balkán. Ako tak sledujem tento štýl jazdenia nejde my do hlavy prečo som vybrala na výlet Poľsko, keď sme tu pred dvoma rokmi mali nehodu, práve kvôli tomu, že si niekto neskontroloval spätné zrkadlá

https://www.facebook.com/watch/?v=941170033104874

Krása Pobaltia začína vo Varšave

V najhoršom možnom čase (piatok o 16-tej) sme dorazili do Varšavy. Auto sme nechali na neplatenom parkovisku, ktoré sme si našli podľa aplikácie park4night. Máme v pláne tu aj prespať, no ako sme zistili, na parkovisku niekoľko takýchto podobných vagabundov doslova býva.

Vyberáme sa do centra. Chceli sme použiť hromadnú dopravu ale stále nemáme poľské zlotovky. Na menenie peňazí sme si už odvykli. Ako tak po Varšave hľadáme bankomat, všade sú len tie zasraté podvodnícke bankomaty Euronet. Neskôr na nej narážame po celom Poľsku. V samotnom centre Varšavy sme konečne našli aj iný, hneď vedľa Euronetu.

Centrum Varšavy na nás pôsobí rozprávkovo aj keď sme už obaja Varšavu navštívili dávno predtým. Tehličkové hradby, prvá typicky pobaltská architektúra a jednoliate domy ale každý aspoň v inej farbe.

Pred Kráľovským palácom si dávame romantickú večeru. Naše európske mini honeymoon číslo 3 K jedlu sme si dali aj pivo Tyskie, čo nebol najlepší nápad. Moja slabá pečeň geologická to samozrejme nezvládla a z jedného piva som bola ako Mimo hovorí “najebanučká.”

Veľmi nešťastne sme až potom večeri išli do kostola sv. Jána. Prvý krát v mojom živote som do kostola vošla opitá. Vtom sa prejavil boží hnev. Spustil sa silný lejak a Boh ma tak prinútil spytovať si svedomie v jeho svätostánku. Spolu s nami sa v kostole skrývalo niekoľko desiatok ľudí… hriešnikov.

Ráno sa budíme na našom parkovisku s ostatnými vagabundami. Parkovisko je čiastočne zatopené a ako ideálny raňajkový pľac to nevyzerá. Zobrali sme stoličky a išli vyskúšať malú pláž pri rieke ale natrafili sme na niečo ako schátrané a opustené Tyršovo nábrežie v socialistickom štýle. Ideálne miesto na naše prvé skutočné pobaltské raňajky

Nedá mi to ale musím sa vyjadriť aj k verejným toaletám vo Varšave, ktoré sú priam úžasné. Aj pri našom sleeping pľaci jedny také boli. Sú vkusne urobené, plne automatické, dajú sa platiť aj kartou a jedno použitie stojí 1 zlotovku čo je asi 25 centov. Z našich skúseností boli vždy čisté a mali dostatok toaletného papiera, mydla a dokonca aj teplú vodu. Človek má na ich použitie 20 minút, potom sa otvoria dvere. Takže sa smiešne peniaze extrémne plnohodnotná služba. Také by som si priala aj na Slovensku.

Dopoludnie vo Varšave trávime v parku s veveričkami, alebo po poľsky s wewericszkami. Park Lazienki Królowskie má na dĺžku asi 2 kilometre a je tu toho na pozeranie vážne dosť. Práve v tomto parku som pred rokmi s kamarátmi navštívili mineralogické múzeum. Navštívili sme ho len preto, že vstupné bolo bezplatné. Po jeho nudnej prehliadke som skonštatoval: “To musia byť chorí ľudia čo študujú šutre.” A o 3 mesiace na to som si podala prihlášku na geológiu

Presun do Litvy a o cestách za Varšavou

Cesta je strašné jednotvárne už od Katowíc, ale preto sme sem išli. Ja som sa nejako naladila na to aby som si to užila a cestu som práve naopak stále sledovala. Nesnažila som sa byť na telefóne alebo si niečo čítať, len som chcela sledovať tie symetricky vysadené borovice a brezy. A aj keď sa scenérie 2 týždne nemenili užili sme si to

Diaľnice v Poľsku v skutočnosti nie sú rovné. Stále sa vlnia aj keď podľa mapy je to večná rovina. Je to iné ako keď cestujeme cez Podunajskú nížinu alebo Maďarsko, lebo na Pobaltí sú prevažne lesy a nie len polia.

Pred poľsko-litovskými hranicami nás zaujala ešte poľská mini verzia Hory krížov, ktorej originálnu verziu v Litve neplánujeme navštevovať, kvôli nútenej obchádzke Kaliningradu. Takže Horu krížov máme aspoň takto v malom

LITVA plná pokoja a prírodnej krásy

Cesta sa však mení v Litve. Diaľnice ale aj bežné cesty boli stavané rovno lebo im v ceste nestojí nič iné len rovina vertikálne aj horizontálne. Inak keď to ukážeš rukou tak je to ako kríž, možno preto sú takí kresťania. Tiež je tu len minimum polí, prevažujú lesy s občasnými pasienkami. Ale schválne hádaj, koľko sme videli kamiónov s drevom? Iba jeden jediný! Aj keď sme ojedinele zahliadli nejaké rúbanisko nikdy to nebola lysina. Vždy tam nejaké stromy nechali aby zvieratám poskytovali aspoň čiastočne útočisko

Spanie v aute

Pobaltie je na cestovanie našim štýlom, teda so spaním v aute ako stvorené. Takmer na všetkých parkoviskách sú dostupné aspoň TOITOI záchody (väčšinou fakt čisté). Keď si spomeniem, aké boli TOITOI-ky na festivale Pohoda, moje srdce vyskakuje od radosti osem metrov. Zohnať sprchu tiež nie je problém, veď sme predsa v kamiónových krajinách. Väčšinou sa dajú takéto potreby riešiť na benzínových pumpách a aj mimo diaľnic Nájsť pekné miesto na kempovanie tiež nie je problém a pritom nikdy nechýbajú odpadkové koše. Pri jazerách sa dokonca nachádzajú aj prezliekacie kabínky pre otužilcov, ktoré sem tam využijeme aj my. Predsa len prezliekanie športovej podprsenky po ležiačky nie je veľmi pohodlné

Príchod do Litvy

Hneď po vstupe do Litvy hľadáme naše prvé miesto na prenocovanie. Našli sme naozaj nádherné jazero. Jeho názov naozaj neviem, lebo názvy v Litve sú také komplikované, že ani neriešime kde poriadne sme. Orientujeme sa skôr podľa svetových strán.

Gruto parkas

Naše putovanie Litvou začíname od kraja, v blízkosti bieloruských hraníc. Chceme navštíviť Grūto parkas, čo by malo byť niečo ako park výstavy sochárskeho umenia z čias socializmu. Pri vstupe sme nepríjemné prekvapení, keď sa dozvedáme, že vstupné stúplo na 10€. Akoby tie sochy potrebovali nejakú prehnanú údržbu… Po vstupe sme to však pochopili. Samotné socialistické sochy asi nie sú také zaujímavé a súčasťou parku je aj akási ZOO náhodných zvierat, o ktoré sa treba postarať.

Grūto parkas je miesto, kde si človek môže priplatiť za to aby si zaspomínal na to dobré zo socialistických čias. V reštaurácii ho obslúžia pionieri a v pouličnom stánku si môžeme dať kvas za 2€. Okrem toho sme videli asi 50 rôznych vyobrazení Lenina a niekoľko desiatok búst socialistických pohlavárov, ktorých mená nám nič nehovorili a ani k nim nebolo nič uvedené

No predsa sa tu našla jedna úplne úžasná vec a ňou boli staré kovové socialistické preliezky, ktoré si pamätáme aj my (Mileniáli). Vybláznili sme sa tu bez hanby ako za detských čias a okrem pľuzgierov na rukách sme si odniesli aj svalovicu na miesta o ktorých ani nevieme. Najvtipnejšie na tom je, že kvôli preliezkam a pripomenutiu radosti z detstva sme museli cestovať až do Litvy

Šakotis – podivné vyzerajúci koláč

Z parku smerujeme do hlavného mesta Vilnius. Ešte predtým sme našli potraviny kde nás oslovil podivné vyzerajúci koláč, ktorý nám vzhľadom pripomínal vianočný stromček. Samozrejme sme si jeden hneď kúpili na ochutnanie Ľahko ho zohnať, predávajú ho takmer v každých väčších litovských potravinách. Je výrazne žltý a je v ňom poriadne cítiť vajíčka. Veľmi sa drolí a aj keby to bol vhodný darček z dovolenky, skôr by sa rozsypal akoby sme prišli domov.

V národnom parku Dzūkios nájdeš najkrajšie lesy

Miesto na obed a dezert sme si našli v odbočke odbočky priľahlého lesa národného parku Dzūkios. Všade naokolo sú len borovice vysadené do radov, na ceste je piesok a v lese machový koberec, ktorý pôsobí ako prírodná deka. Rozprávkovému lesu chýba už len červená čiapočka, ktorú naháňa vlk

Po obede s ešusu sa zastavujeme v mestečku Merkiné. Parkujeme pod mostom a hodnotíme, žeby to bolo ideálne miesto na prespanie. Spať pod mostom??? Ešteže je málo hodín V Markiné nás upútala rozhľadňa do korún stromov ale bezplatná. Je z nej výhľad na borovicový les, siahajúci až za horizont a meandrujúcu rieku, pri ktorej stoja obrovské zvieratá. Žeby zubre? Prebleslo nám naivne hlavami. Nie, boli to len kravy. Ešte výstup na hrad, ktorý tu už nie je. Ale aspoň výhľad naň je obstojný. Zostal po ňom už iba kopec a na novo tu osadili vlajku.

Vilnius – mesto kde kolobežkárom úplne jebe

Po mikrospánkovej ceste rovno sme sa konečne dostali do Vilniusu. Toto mesto nám hneď pripomenulo Bratislavu. Všetko je drahé, doprava je katastrofálna, nájsť voľné parkovacie miesto vo večerných hodinách je nemožné, často narážame na bezdomovcov a architektúra niektorých budov nápadne pripomína Štefánikovu ulicu. Na tom všetkom sa len smejeme. No to čo nás tu naozaj štve je množstvo elektrokolobežiek a násť ročné deti čo sa na nich preháňajú a ohrozujú premávku na cestách aj chodníkoch. Možno keby začali chodiť pešo neboli by také tlsté, hovoríme si pri pohľade na ne.

Kostolov je tu ako v Ríme. Z vyhliadky The hill of Three Crosses som ich napočítala 18 a potom ma to prestalo baviť, takže je ich viac. Je ich tak veľa, že sú postavené aj rovno za sebou. Táto vyhliadka sa nachádza o čosi vyššie ako je hrad, takže má človek mesto ako na dlani.

Špeciality litovskej kuchyne

Ako sa tak motkáme mestom, chceme ochutnať niečo litovské, no reštaurácie ktoré ponúkajú litovské jedlá sú plne obsadené a na stôl sa čaká. Pritom počet turistov v Litve vôbec nie je vysoký. V časovo zložitej spleti niekoľkých dní sme sa do týchto reštaurácii predsa dostali. A to konkrétne do reštaurácie Etno Dvaras kde nám chutilo naozaj všetko čo sme si objednali. Robia tu hlavne litovské jedlá za celkom prijateľné ceny odpovedajúce centru.

Vyskúšali sme šialene ružovú polievku šaltibarščiai (v preklade studený boršč) z kefíru, cvikle a uhorky servírovanú na studeno s uvarenými horúcimi zemiakmi. Pokračovali sme zemiakovou klobásou s údenými kúskami mäsa a opraženou cibuľkou a na záver sme sa dotlačili obrovským mäsovým pirohom.

V priebehu dní sme navštívili viacero zaujímavých miest vo Vilniuse. Napríklad malé open air múzeum v zapadnutej štvrti vilniuského Pentagonu. Samotné open air múzeum nebolo príliš zaujímavé, no jeho dominanta áno. Ňou bol obrovský veterný mlyn, pred ktorým bola osadená značka – žiaden De la Mancha!

Alebo tiež socialistická budova opery. Večer sme sa vybrali na rooftop oproti nej do Opera clubu. Výťah pôsobil veľmi nespoľahlivo, tak sme sa odhodlali ísť radšej pešo. Práve tam začínal koncert a chceli po nás 10€ za vstup. Ukecali sme ich na 2 minúty, že chceme len vidieť budovu opery zhora. Ten koncert bolo počuť až na ulicu Inak super bar, miesto aj atmosféra

Vo Vilniuse sme sa chceli aj normálne ubytovať a nie spať v aute. Ale skončilo to tak, že keď sme prišli na naše zabookované ubytko, hľadali sme asi 20 minút parkovanie, ktorý tam mal byť. Domáci nás chcel postaviť na miesto kde by nás do rána oškrabali, prípadne by nám na auto napísali nejaký litovský vulgarizmus. A tak sme sa dohodli na zrušení ubytovania a išli spať k náhodnému jazeru.

Honeymoon vo väznici Lukiškės

Najväčšou TOP-kou Vilniusu bola návšteva väznice Lukiškės v blízkom centre mesta, ktorej návštevu nám odporučil lotyšský kamarát Dmitry. Najlepšiemu zážitku z Litvy však predchádzalo najhoršie nakupovanie lístkov cez internet v živote. Lístky sa dajú kúpiť jedine elektronicky, pričom webová stránka je úplne neintuitívna a iba v litovčine! Bola z toho priam celovečerná udalosť. Kým to Mimo zvládol ja som si umyla aj vyfénovala svoje dlhé, husté vlasy, čo je asi tak trištvrte hodina

Väznica Lukiškės sa používala ešte v roku 2019 a už v tom čase tu prebiehali prvé prehliadky súbežne s bežným fungovaním väznice so skutočnými väzňami a bacharmi. Po tomto roku boli väzni rozmiestnený do nápravných zariadení po celej krajine. Bola to súčasne jediná väznica v Litve a to z toho dôvodu, že bola dimenzovaná aj pre potreby okolitých krajín.

Na začiatku išlo iba o úradnú stanicu kde trestancov triedil prípadne si odpykávali len krátke tresty. No táto stanica nepostačovala a kvôli výstavbe novej bola tá pôvodná zbúraná. Nová a výrazne väčšia väznica sa realizovala na začiatku 20. storočia a na svoju dobu ponúkala veľmi nadčasové a moderné riešenia.

Prehliadka trvala len 2 hodiny, no už to bolo dosť dlho Postupne sme si prešli všetky podstatné priestory a podozvedali sa množstvo zaujímavostí o fungovaní väznice, živote väzňov ale aj dozorcov. Celá prehliadka začala procesom prijímania do väzenia, pokračovala do svätýň, navštívili sme najrôznejšie cely, sprchy, návštevné miestnosti, dielne a ostnaté oplotenia so psami.

Zaujímavosťou je, že cely kde boli väzni na dlhodobé tresty a doživotie vyzerali ďaleko lepšie ako tie na krátke tresty. Bolo to preto, lebo keď niekto prišiel len na 20 dní tak mu bolo salám-párky, že tam niečo rozleje a neumyje. Mali podobný postoj ako majú študenti k internátom. Dokonca mali vo zvyku vyryť do steny kalendár a odškrtávať si dni.

Väzni mali len 1 hodinu denne povolenú stráviť vonku. Zvyšok času trávili v celách. Na sprchu mali len 15 minút týždenne… to by som skončila niekde uprostred procesu umývania vlasov No a dozorcovia to tiež nemali ľahké. Väzenie fungovalo iba na 24 hodinové zmeny. A predstava, že tak dlho kukáš na chodbu s pozamykanými dverami tiež nie je závydeniahodná.

Celá prehliadka bola vedená interaktívnou formou, pričom sme zo všetkých reagovali najčastejšie, mali najviac otázok ale aj odpovedí. Naša sprievodkyňa sa divila ako dobre poznáme väzenský život. Ešte divnejšie jej prišlo, keď sme jej oznámili, že toto je naša honeymoon.

V dnešnej dobe je väzenie využívané ako alternatívny priestor s ateliérmi, múzeom, barom a koncertnými priestormi. Aktuálne má prenájomca zmluvu do roku 2023. V priebehu toho sa dá väznica navštíviť, potom sa uvidí lebo domácim sa to veľmi nepáči. Nechcú mať v centre mesta väznicu a všeobecne stavbu evokujúcu niečo negatívne. Preto obyvatelia Vilniusu chcú dať väznicu Lukiškės zbúrať a urobiť tam niečo nové.

Pavlovas Respublika

Dopravné zápchy vo Vilniuse nás ubíjajú preto veríme, že sa sem už nevrátime. Mierime opäť k bieloruským hraniciam, kde v 18. storočí založil katolícky kňaz Paweł Ksawery Brzostowski malú roľnícku samosprávu, ktorú pomenoval po sebe – Pavlovas Respublika.

Mala rozlohu 30,4 km2 a žilo tu len 800 ľudí, no napriek tomu mala táto mikrorepublika vlastný parlament, armádu, zákony, vlastnú menu a dokonca si razili vlastné mince. Pavlovas Respublika existovala len 26 rokov keď ju Brzostowski v dôsledku definitívneho rozdelenia Poľsko-litovského štátu predal čím zanikla.

Litva a jej postoj k drevu

Napriek niektorým podobnostiam, už po pár dňoch pozorujeme medzi Slovenskom a Litvou niekoľko fatálnych rozdielov. Týka sa najmä dreva, čo si uvedomujeme až keď vidíme prvý a súčasne posledný kamión naložený drevom. Rozdiel je ten, že aj keď majú dreva nadbytok, neťažia všade. Približne 33% plochy krajiny je zalesnenej a až 30% všetkého dreva spracovaného v Litve sa dováža z Ruska, Ukrajiny a Bieloruska. Teda neplienia si vlastné. Rozdiel vidíme aj v oplotení pozemkov. Zatiaľ čo na Slovensku sa susedia predháňajú, kto postaví vyšší a širší múr v Litve ploty takmer všade kde sme boli chýbajú.

Najvyšší bod Litvy

Čisto z recesie sme sa rozhodli dosiahnuť aj najvyšší bod Litvy – vrchol Aukštojas v nadmorskej výške 293 m n. m.. Bolo to vyčerpávajúcich 400 metrov od auta A keďže sme mysleli aj na cestu späť, na vrchole sme si dali víťazné tortilly. Okrem skaly označujúcej najvyšší bol Litvy sa tu nachádza aj rozhľadňa, ktorá má tak výšku 3. poschodia a výhľad široko ďaleko to teda rozhodne nie je. Všade naokolo sú len stromy. Vidno odtiaľto len 2-3 vlnky reliéfu na ktorých stoja 4 domy. Do Bieloruská nie je vidno vôbec lebo týmto smerom sú stromy vyššie ako samotná rozhľadňa aj keď sú hranice len 2 km odtiaľto.

Stred Európy

Rovnako z recesie sme navštívili aj jeden z mnohých stredov Európy. Tento, ktorý sa nachádza asi 25 km severne od Vilniusu vypočítali nejakí Francúzi, ktorí brali do úvahy aj Kanárske ostrovy, Azorské ostrovy, Island, Špicbergy a pohorie Ural.

Záver dňa trávime pri ďalšom jazere. Varíme si, hráme dámu, pozeráme seriál a uvažujeme aj nad kúpaním. Teda aspoň ja, ale ostalo to iba pri úvahe. Vonku je 11°C… pobaltské leto. Voda je teplejšia, ako vzduch, preto umývam riady v jazere. Namiesto žinky používam trstinu. Ide to neuveriteľné dobre a to som pôvodne chcela dať dole iba ten sajrajt, ktorého som sa nechcela dotknúť rukou

Ráno sa presúvame len kúsok do chorobne upravenej ale krásnej dedinky na jazere – Molėtai. Stále je nám zima a tak sa vyhrievame na móle nad jazerom. Chladné rána v Litve nás donútili pohľadať v supermarkete rukavice. Mali len záhradkárske, ale aj to pomôže

Národný park Aukštaitija

Tento deň máme na pláne návštevu národného parku Aukštaitija. Pre nás je to najsevernejšie miesto nášho tripu. Začíname v múzeu včelárstva, ktoré je urobené formou mini open air múzea. Gift shop pred múzeom v litovskom podaní bol veľmi skromný. Lavica a na nej poukladaných niekoľko desiatok včelárskych produktov. Ceny za ne, však skromné neboli. Vstupné do múzea je iba 4€. Toto a väznica Lukiškės sú jediné miesta v Litve, ktoré naozaj stáli za vstupné.

V nádherných borovicový lesoch si varíme obed. Uvažujeme aj nad sprchou. V lese by sme si vedeli dopriať súkromie ale odkedy sme na Pobaltí riešime jeden hlavný problém. Teplo, zima, teplo, zima. Neustále sa obliekame a vyzliekame. Naša sprcha do auta ostáva naďalej nevyužitá, preto smerujeme k ďalšej zaujímavosti. Vodnému mlynu v obci Ginučiai. Je veľmi podobný tomu v Jelke. Pozrieme malú a rýchlu výstavu a pokračujeme na jednu z mnoha rozhľadní v regióne. Výhľad je fascinujúci iba jednou jedinou vecou a to pozerať sa na ďaleké nič zapadajúce za horizontom.

Keďže po dvoch dňoch opäť chceme sprchu, večer sme zastavili pri náhodnom kempe a opäť strávili večer pri jazere, ako doposiaľ každý jednu noc v Litve V Litve sme už niekoľko dní a doposiaľ sme každý večer trávili pri jazere no napriek tomu nás neotravovali žiadne komáre. Aj tým je zima Kemp má vlastnú vyhliadkovú vežu, vážne! Ráno sme na ňu vybehli a videli ako sa hmla plazí po hladine.

Najznámejšie miesto v Litve – Trakai

Tehličkový hrad na jazere Galvės je najznámejšie miesto v Litve, ktoré sa vybaví aj úplným anticestovateľom. V skutočnosti som očakávala ďaleko viac turistov ako ich tu bolo. Šéf spomínal že tu uvidím aspoň 10 neviest vo svadobných šatách. Nuž, nevideli sme ani jednu.

Keď sa blížime k hradu cez drevený mostík, počujeme známu pieseň. Stojí vojak na varte, na varte. Spieva akýsi Litovčan na harmonike a vzápätí sa pri ňom pristavuje skupinka českých turistov. Vy mluvíte česky? Pýtajú sa ho a Litovčan iba nemo krúti hlavou. Toto bola jediná známa reč, ktorú sme v Litve počuli. Výnimočne sme na tomto Pobaltskom tripe nestretli žiadneho Slováka. To sa nám stalo zatiaľ len raz v živote, toto leto na našej prvej svadobnej ceste v Albánsku a Macedónsku.

Vstupné do hradu stojí 12€, plavba loďou po jazere 5€. Lenivosť a poloprázdna peňaženka vyhrávajú  ide sa na plavbu loďou. Vyberáme sa späť na breh kde sa nachádzajú za rovnakú cenu fency luxusné lode so strieškou. O ten luxus nám ani tak nejde, skôr o tu striešku. Takto nás neoserú čajky. Ešte jeden pohľad na šoféra: “To toto decko bude šoférovať??” Predsudky

Po plavbe chceme vyskúšať miestnu špecialitu. Kibinai, pečené taštičky s mäsovou plnkou. Problém je len v tom, že vôbec nie sme hladní a napriek zdvorilosti si aj tak objednáme iba 1 kus. Omnoho väčšiu atrakciou ako samotné jedlo sú tlsté vypasené vrabčeky, gúľajúce sa od stolu k stolu, ktoré vyžierajú bohato natrúsené zvyšky cesta

Jedna z ďalších umelo vytvorených atrakcií v Litve je Anjelská hora. Nachádza sa severne od Trakaiského hradu a je to akási kópia už spomínanej Hory krížov ale tentokrát vo verzií anjelikov. Začali ju vytvárať v roku 2009, osadili tam každým rokom niekoľko sôch a postupne tam ľudia začali nosiť a vešať ďalších anjelikov. Je to len krátka a nie príliš pôsobivá zastávka.

Kernavė – od praveku po robotické kosačky

Ak chceš vidieť najčlenitejšiu morfológiu v Litve, tak musíš navštíviť Karnavė. Nachádzajú sa tu dokonca 2 mikrozosuvy. Inak je tu len 5 kopčekov, na ktorých boli v skoršom stredoveku postavené opevnenia. Nezachovalo sa z nich pochopiteľne absolútne nič, aj napriek tomu že to v 14. storočí bolo hlavné centrum vtedajšej Litvy. Môžeš si tu o tom niečo prečítať, prípadne sa prejsť múzeom a obzrieť si nálezy od praveku po stredovek.

Nás však najviac zaujali novodobé zaseknuté sochy robotických kosačiek. Vypustili ich tu niekoľko a čo je fakt najvtipnejšie je, že chodia úplne hocijako a každá jedna si mapuje celé územie sama. Preto sú všade len línie pokosenej trávy. Polovica z nich len tak stojí lebo je vybitá. Stoja v kopci lebo ho nevedia zdolať a nevedia sa vrátiť do nabíjacej stanice. Proste tam pomaly umierajú.

Na večer sa presúvame do neďalekého tmavého lesa. Sú tu ohniská, hojdačky, altánok a posedy. Niečo ako bratislavské mestské lesy ale bez ľudí. Ideálne miesto na opekačku ak by tu nebol zákaz klásť otvorený oheň. Bez neho to pôsobí strašidelne. Pokocháme sa ešte výhľadom na meander v šere zapadnutého slnka a ideme si do auta pozrieť seriál.

Lithuanian Folk open air museum

Predpovede počasia hlásia škaredé upršané počasie na celý nasledujúci týždeň. V tomto malom nešťastí sa na nás usmialo šťastie, keď sme si ráno mohli pod altánkom v pokoji a v suchu pripraviť kávičku z koťoga. Ako málo stačí k spokojnosti…

Vyberáme sa do 60 km vzdialeného Kaunasu kde chceme okrem iného navštíviť Lithuanian Folk Museum alias skanzen. Pred vstupom vejú vlajky Litvy a Európskej únie. Asi aj tu chcú dať jasne najavo kam Litva patrí. Nám je to jasné aj bez toho, keď platíme klasické európske vstupné.

V open air múzeu sa nachádza takmer desiatka dediniek, každá odzrkadľujúca jedinečnosť konkrétneho regiónu. Nachádza sa tu aj akási hlavná dedinka, ktorá pôsobí ako kulisa z westernového filmu. Každý dom na jaj námestí je iný a vôbec spolu neladia. Sú veľmi nevkusne uložené vedľa seba a aj na detské fuj sa pozerá lepšie.

Každú výstavu kontroluje nejaká babuška. Až začínam chápať výšku toho vstupného, keď musia vyplácať toľko ľudí. Popisky k exponátom sú iba v litovčine ale to je úplne jedno, lebo kvôli zábranám na ne ani nedovidíme. Čo nás tu ale zaujalo a boli to pre nás novinky sú dve veci. Krájač chleba a litovské dreváky – klumpes. Areálom sme sa motkali 8 km a poslednú dedinku sme dokonca vynechali. Tie domčeky sú síce nádherné, ale už sme z toho boli unavení Navyše to zlé počasie…

… ktoré pokračovalo aj poobede. Sotva sme si uvarili obed už sme sa skrývali pred lejakom v aute. Toto nemá zmysel, hovoríme si a pustili sme si radšej ďalší diel seriálu. Asi v polovici lejak zoslabol na dážď. Tak sme sa aspoň presunuli ďalej.

Kaunas a Slavic boys on wall

Zaparkovali sme asi na najdrahšom možnom parkovisku v Kaunase a zaplatili parkovné na 2 hodiny s predpokladom, že v tomto meste bude aspoň čo pozerať. V meste možno, ale v centre takmer nič. Jediná zaujímavosť je pozostatok hradu, ktorý je ako osmina Trakaiského hradu a zopár grafitov na stenách budov. V utíchajúcom daždi sa poberáme spať do mestského lesa uložiť sa k spánku.

Kaunasom pokračujeme nasledujúce ráno. Konkrétne navštevujeme Fort IX kaunaského opevnenia. V samotnej Litve ale aj v Poľsku sa nachádzajú desiatky tehličkových opevnení, no väčšinou je ťažké sa do nich dostať. Najčastejšie slúžia na súkromné podnikanie a ešte častejšie na vojenské účely.

Prechádzame múzeom, ktoré bolo svojho času aj koncentračným táborom. Páči sa nám, že tu okrem toho majú aj múzeum fašizmu a hneď vedľa múzeum okupácie Sovietskym zväzom. No zo všetkého najviac nám imponuje obrovská socialistická socha za múzeom.

V Litve sme mali zostať len 4 dni, nakoniec z toho bol týždeň. Ešte sme sa zastavili na poľsko-litovskej hranici aby sme si uvarili obed. Pri tom ako si varíme nás začali naháňať invazívne bezulitové slimáky. Vyrojili sa na nás z trávy, kde nič nebolo. Ešteže naše jedlá z konzervy sú časovo nenáročné a stačí ich ohriať

SEVERNÉ POĽSKO a konečne aj BALTSKÉ MORE

Cezhraničné šoky

Smerujeme späť do Poľska. Ponáhľame sa. Chceme navštíviť zubriu rezerváciu, tá ma však tie najhoršie možné otváracie hodiny na svete. Od 9-11 a od 16-18. Nestíhame to a už sa pomaly zmierujem s tým, že tie lesné monštrá vypasené trávou neuvidíme. V tom sme ale prešli hranicu a na našich hodinkách sa čas posunul dozadu. V Litve je iný čas ako v Poľsku a tentokrát nám to hrá do karát. Yes! Stihneme to

Ešte pred zubrou stanicou sa zastavujeme v OBI. Potrebujeme kúpiť plynovú bombu na varenie. Cítime sa tu ako doma. Tento rok sme realizovali niekoľko menších prerábiek a v OBI sme boli varení pečení. Tu v Poľsku sa cítime rovnako. Personál nás doviedol až k regály s plynovými bombami a tu nás čakalo nemilé prekvapenie. Nemôžeme veriť tomu čo vidíme. Bomba stojí 19,99… WTF plyn dráhy jak kokaín! A asi tak po 20 sek nám doplo, že to je v poľských zlotých. Ach, tieto cezhraničné šoky. Poľsko je oproti Litve neuveriteľné lacné

Uvidíme zubríky!

Najviac žijúcich jedincov zubra v Európe žije práve v Poľsku. Pred zubrou stanicu prichádzame akurát tesne po otvorení. Vstupné je len 4 zloty, takže necelé euro, no pri tom čo vidíme máme pocit akoby to bolo zadarmo.

Zubor je bylinožravec čomu je ťažko uveriť pri pohľade na jeho rozmery. Je vyšší ako my a dlhý takmer ako naša KIA. Živí sa trávou, lístím, kôrou a dokonca aj machmi a lišajníkmi. Denné spapá až 60 kg potravy a jedenie je jeho hlavná činnosť dňa Vo výbehu máme možnosť zakúpiť si krmivo pre zubrov za 10€. Na bylinožravca dosť drahé, to radšej nakŕmime seba.

Z blízka ich sledujeme ako vykonávajú svoje biologické potreby. Oháňajú sa chvostami a odháňajú muchy, močia a nechávajú sa hladkať od turistov, ale iba niektorých. O moje pohladenie nestoja a radšej ich nechcem dráždiť. Hneď ako sme opustili zubriu stanicu nás na ceste upozorňujú nové značky UWAGA NA ŁOSIE na čo prišla Jankyna spontánna reakcia s iskričkou v oku A UVIDÍME AJ LOSÍKY?

Keď nemáš na Azory, ideš aspoň na Mazury

Na Mazurskej jazernej plošine s nachádza cez 2700 jazier, ktoré vznikli eróziou pri topení ľadovcov, podobne ako jazerá vo Fínsku. V okolí jazier sú super cesty pre motorkárov, výhľady na jazerá, časté zákruty, aleje a pekné scenérie. Našim útočiskom pre návštevu jazier je mestečko Giżycko. Je tu pláž, stánky, kolotoče, reštaurácie a k pomeru ako je tu pekne mi príde, že je tu nepochopiteľné málo ľudí. Asi všetci okrem nás majú na tie Azory. Ono ich je tu dosť ale čakali by sme viac. Možno že sa zľakli predpovedí počasia

Pobrežie jazier si naozaj užívame. Jazerá svojou veľkosťou naozaj pripomínajú more. Cítime sa ako v Chorvátsku až na tú teplotu a množstvo vrstiev, ktoré máme na sebe oblečené.

Aj v Poľsku pokračujeme v tradícii správania pri jazere. Až na rozdiel, že oproti Litve sa nám výrazne zhoršilo počasie. Kempy v okolí jazier majú všetky celkom veľa sťažností na hluk a nočné diskotéky. Náš nie je výnimkou, aj keď hluk ide od vedľa, šíri sa všade. Najhoršie na tom je, že nám púšťajú vypalováky z 80. rokov. Polish disco!

Ráno opäť leje, preto sa z kempu neponáhľame a spod striešky si vychutnávame rannú kávičku a jablkové koláčiky. Chceme začať návštevou pevnosti Boyen aby sme sa aspoň čiastočne skryli pred dažďom. No počas nášho užívania si rannej pohody sa počasie aspoň ako tak umúdrilo. Nie žeby bolo pekné, ale je aspoň použiteľné.

Plavba po Mazurských jazerách

Preto hneď meníme plány a vyberáme sa do prístavu v Giżycku na turistickú plavbu loďou po Mazurskych jazerách. Plavba s názvom 3 jazerá, 3 kanály v 1 hodine stojí len 30 PLN, čo je asi 7€. Veľmi dobrá suma za takýto výlet. Nakoniec sa nazbieralo dosť veľa turistov a museli sme prestúpiť na väčšiu loď

Loďou sa plavíme viac po kanáloch ako jazerách. Jeden z kanálov je dlhý až 2400 m a bol postavaný v 18. storočí. Na chvíľu sa cítim ako v Holandsku. Celú dobu obchádzame pevnosť Boyen, no sprievodca ju ani nespomenie. Z lode ju vôbec nevidno.

Celú dobu plavby nás trápi jedna nepríjemnosť. SLNKO. Áno aj keď prší, trápi nás slnko. Stále si na oči nasadzujeme okuliare a hneď si ich dávame dole. S nimi zle s bez nich ešte horšie. Keď si ich nasadím je všetko tmavé, keď ich dám dole ťahá mi oči. Každopádne takto to je po celú dobu nášho Pobaltského tripu ale teraz voda počas plavby zintenzívňuje jeho silu.

Pevnosť Boyen

Po plavbe sa zastavíme na rýchly obed pričom nás čašník pochváli že máme: “bardzo pjeknu poľštinu” a ďalej na nás pokračuje plynulou poľštinou S poobednou gastrodemenciou ideme do neďalekej pevnosti Boyen, o ktorej sa v areály nedozvedáme absolútne nič! Sú tu síce super urban opustené priestory, kde sem tam v nejakom rohu žije tuberkulóza ale o samotnom objekte sa dozvedáme akurát tak veľké prd. V obrovskom opevnenom objekte, ktorý má na šírku asi trištvrte kilometra sa nachádza niekoľko absolútne nesúvisiacich výstav. Niekedy prechádzame úseky kedy ideme len lesom alebo lúkami so stožiarmi elektrického vedenia a vôbec nemáme pocit žeby sme práve stali na historickej pamiatke. Taktiež sa tu nachádzajú náhodne diery v zemi, čo musí byť pre rodičov s deťmi úplná nočná mora.

Začína sa to sr*ť

Na parkovisku bojujeme s pretrvávajúcou gastrodemenciou. Varíme si už tretiu kávu a v tom sa stala tá najhoršia vec, aká sa vám môže stať keď spíte v aute. Stúpila som do HOVNA! Teraz budú musieť ostať topánky vonku aj napriek dažďu.

Strašidelné situácie dnešného večera pokračujú ďalej. Na našom prespávacom mieste ma na TOITOI -ke napadol pavúk. Ale nie len tak. Vliezol mi priamo do rozkroku! Očividne som narušila jeho pokojný domov v rolke toaletného papiera. Mimochodom, TOITOI-ky na Pobaltí sú prevažne veľmi čisté a nesmradľavé, ale tento malý okupant nás veľmi prekvapil.

V noci začína poriadny lejak. Hluk mohutných kvapiek dopadajúcich na plechovú strechu auta mi ani tak nevadí, ale moje ohovnené topánky budú ráno úplne zvlhnuté. Fuck!

Po niekoľkých minútach silného dažďu zisťujeme, že nám do auta zateká. Cez okenné sieťky nám začala do auta presakovať voda. Dosť veľa vody. Okamžite ich musíme dať dole. Mimo, oblečený len v pyžamku vybieha von do dažďa. Ja zatiaľ hľadám nejakú igelitku kam by sme ich dočasne mohli odložiť, lebo sú úplne celé nasiaknuté vodou. Nuž, nie každý deň sú Vianoce.

Hitlerove bunkre – Wolfsschanze

Vynechávame naše príjemné ranné rituály a na kávu ideme na pumpu. Raňajky jeme v aute. Toto sú nevýhody takejto formy cestovania, ale mohlo by to byť ešte horšie… napríklad necestovať nikam, nemať možnosť cestovať alebo stopovať a nemať ani možnosť skryť sa v aute.

Skoro ráno sa dostávame ku jednému z hlavných útočísk Adolfa Hitlera z čias druhej svetovej vojny – Wolfsschanze alebo po našom Vlčí brloh. Z pomedzi iných útočísk, práve tu Adolf strávil za 2. svetovej vojny najviac času. Súčasne sa na tomto mieste odohral jeden z najznámejších atentátov na Hitlera – Valkýra. Dokopy bolo na Hitlera vykonaných až 40 neúspešných atentátov a tieto bunkre opustil až keď bola Červená armáda len 15 km od neho. Napriek tomu, že o Vlčom brlohu nepriatelia vedeli, nikdy ho nebombardovali. Dôvody prečo naň nikdy nezaútočili nie sú známe.

Berieme si audiosprievodcu a napriek neprestávajúcemu dažďu sa vyberáme prezrieť si bunkre a pozostatky Vlčieho brlohu. Dážď má svoje výhody, nie sú tu takmer žiadny turisti a dodáva to atmosfére vojnových čias. Ale keby zoslabol nesťažovali by sme sa.

Obrovská masa betónu a železa ukrytá v lese pôsobí monumentálne. Veľkosťou nám pripomína stupu Mingun Pahtodawgyi v Mjanmarsku. Všetky bunkre sú obrastené zeleným nasiaknutým machom. Tie najväčšie sú ako matrioška. Je to bunker ukrytý v ďalšom bunkri. Keď Nemci opúšťali Vlčí brloh chceli ich zničiť. Preto použili na každý jeden bunker až 8 ton TNT ale aj tak niektoré z nich iba popraskali. Tomu sa hovorí kvalitná práca Asi dva bunkre sú ešte ako tak zachované a sú sprístupnené. Inak je do ostatných vstup zakázaný aj keby sa do nich potenciálne dalo ísť, ale na to by museli zamestnať viac personálu.

Len taká zaujímavosť na záver, Adolf Hitler nepil alkohol ani kávu, nefajčil a dokonca bol vegetarián

Poľská kuchyňa môže byť chutná iba s dobrým kuchárom

Po prehliadke sme sa vybrali ďalej a cestou sme sa zastavili v potravinách Žabka. Kúpili sme si nealkoholické kávové pivo. Pôvodne sme hľadali medové ale nemali tak sme náhodou našli toto. Je celkom zaujímavé, nie úžasné ale dobré. Vhodné ako darček do práce. Jasné, že potom sme ho už nenašli. Pri kupovaní tohto piva sme boli tak excited, že sme nedali nablokovať jablká a skoro sme ich ukradli Bol to dosť trapas lebo jablká stáli len 27 centov.

Kvôli silnému dažďu sme sa rozhodli odbaviť dnešný obed v reštaurácii. V prvej varili len polievky. Vstúpili sme do druhej, kde nám oznámili, že otvárajú až o 12- tej, čo malo byť o 15 minút. No keď sme sa vrátili dvere boli zamknuté… taký slovenský prístup. Tretí sme vyskúšali kebab, ktorý mal dvere otvorené dokorán, ale keď sme vošli dnu, oznámil nám, že ešte nemá otvorené. Po tom ako sme vyskúšali všetky reštaurácie v tomto mestečku sme sa presunuli do ďalšieho a pokračovali v hľadaní. Štvrtá reštaurácia vyzerala nádejne ale bola plne obsadená. V piatej nebola ani obsluha. A v šiestej sme sa konečne usadili. Nejaká rodinka tu práve oslavovala krštiny, tak veríme, že sa oplatilo hľadať.

Sklamanie však prichádza veľmi rýchlo, už pri pohľade na jedlo. Na stôl nám priniesli pirohy sušené a rebierka tukové  Obed bol odporný a čašníka sa nás naivne pýta či “šmakovalo.” Ani nechceme vedieť ako moc odpornú kávu majú. Radšej sme si v tom neprestávajúcom daždi vytiahli naše koťogo priamo pred grckovou reštauráciou aby sme mali dnes aspoň niečo dobré.

Hrad Malbork

Po fakt odpornom obede si chceme napraviť chuť ale nie je kde a čím. Radšej pokračujeme v niekoľkohodinovej ceste do mesta Malbork, kde sa nachádza najväčší tehličkový hrad na svete. Vyzerá ako Trakajský hrad v poľskej verzií, ktorý odpovedá veľkosti krajiny. No keď zisťujeme šialené ceny za parkovanie či použitie WC, máme pocit, že sme v Bojniciach. Výhodou je, že v cene vstupného máme aspoň audiosprievodcu a dokonca v českom jazyku. Konečne bude prehliadka trochu pohodlnejšia

Na hrade Malbork naozaj nadobúdame pocit stredoveku a je to jedno z tých NAJ miest aké sme na Pobaltí navštívili

Ako aj inde na Pobaltí aj v Malborku predávajú zmrzlinu na každom kroku, napriek tomu, že tu je tak 60 slnečných dní v roku. Dokonca aj brigádnička má na hlave zmrzlinu.

Gdańsk a kávička pri bezdomovcoch

Cestou do Gdańsku vyhliadame z auta losíky. Dopravné značky na ne upozorňujú, tak tomu aspoň chceme dať šancu a sledujeme okolie. Asi nikoho neprekvapí, že neúspešne. To je akoby ste na Slovensku začali z diaľnice vyhliadať či náhodou neuvidíte medveďa

Stále prší a Mimove nepremokavé Salomony to už nezvládajú. Odliepa sa mu podrážka takže to nezachráni ani impregnácia. Takže namiesto pozerania mesta ideme na nákupy. Nákupy končia veľmi rýchlo, ale aspoň sme tak našli lacnejší parking

Keď vstupujeme do centra Gdańsku cez Zlatú bránu, je nám hneď jasné, že toto je najkrajšie mesto Pobaltia v akom sme sa ocitli. Zdobené fasády v klasickom pobaltskom štýle nás nútia mať neustále vykrútený krk dohora. Prechádzať by sa tu dalo večnosť, chodíme hore dole po paralelných uliciach a stále nám nie je dosť. Jediné čo nás neustále vyrušuje sú otravné osy, ale ani zďaleka nie sme jediný do ktorých by si chceli pichnúť.

V Bazilike Márie Panny vybiehame na vyhliadku na streche kostola. Zdolávame prekliatych 400 schodov, ktoré vedú ponad kupoly chrámu a cez temnú gotickú vežu v ktorej si pomaly zvykáme na pach vtáčieho trusu. Dôvod mať rúško na tvári teraz naberá úplne nový význam Z nejakého nejasného dôvodu sa všetci pozerajú na iné strany ako je centrum. O to lepšie pre nás, nemusíme sa dobíjať k zábradliu lakťami.

Na obed sme si dali kebab wolowinovi (teľací) a potom pokračovali bezcieľnym prechádzaním sa po meste. Keď si konečne chceme sadnúť, uvedomíme si, že v celom centre Gdańsku sme nevideli jedinú lavičku. Tak si našu kávičku, spolu s keksíkmi vychutnávame tesne za hradbami pri nevkusnom parkovisku. Hneď vedľa nás sedí skupinka bezdomovcov. Rozumieme im každé tretie slovo – kurva

Na severe Poľska sa nás domáci často pýtajú odkiaľ sme. Akoby boli prekvapení, že do Poľska príde niekto na dovolenku. To by aspoň dávalo zmysel, prečo je drvivá väčšina všetkého iba v poľštine. Aspoň, že im čo to rozumieme, aj keď mám pocit, že tým bezdomovcom som rozumela najviac.

Po dvoch týždňoch na Pobaltí konečne aj Baltské more

Po intenzívnej obhliadke Gdańsku smerujeme k opevneniu Wisłoujście. Asi 3x sme zle odbočilia a navigácia nás poslala po nejakej horšej ceste, kde sme čo to málo museli prebrodiť. Nakoniec sme sa sem predsa dostali a hádaj čo! Mali deň zatvorených dverí. Pecka! Takže sme nasadli späť do auta a pobrali sa ešte kúsok ďalej na Westerplatte.

Po 2 týždňoch pobaltského tripu sme sa konečne dostali aj k Baltskému moru. Sľúbili sme si, že hore pri socialistickom pamätníku Westerplatte si spravíme sqatovaciu fotku. Ale hovno z toho, lebo okrem silného vetra sa musel pridať aj dážď a ako môj bývalí kolega hovorí – pršalo horizontálne.

SHIT story of Baltic trip

Už dva dni sme v husto obývaných aglomeráciách. Je mi to nesympatické a tak presviedčam Mima aby sme ďalšiu noc išli spať opäť do auta aj napriek silným dažďom. Smerujeme na sever k Slowinskemu parku narodowemu a cestou spíme pri peknom jazere s mólom. Máme tu dokonca dve úplne čisté TOITOI-ky. V predstavách sa už teším na pohodové raňajky na móle a kávičku v ruke. Je tu fakt krásne

V noci nakoniec nepršalo a celkovo sa začalo počasie zlepšovať. Budíme sa v aute a tešíme sa na koláčiky. Parkovisko je prázdne a tak si hovoríme, že sa nemáme kam ponáhľať. Ešte chvíľu sa mrvíme v spacákoch a v tom príde údržba sanitných toaliet. Chlapi pobehujú s hadicou, čo nechápeme. Večer boli predsa úplne čisté. No nevadí, ešte chvíľu počkáme a zaľahneme na ďalšie dve minúty. A to bola chyba. Keď sme sa o dve minúty pozreli von z okna, chlapi už mali obidve TOITOI-ky naložené na svojej dodávke a odchádzali s nimi preč. Oni nám ukradli naše hajzle!

Zlý sen! Naivné predstavy ako si ráno na móle vychutnáme raňajky sú fuč. Biologické potreby sú prednejšie ako romantika!

Slowiński park narodowy

Po improvizovanom rané sa ocitáme v Slowińskom parku narodowom, ktorého názov sme nepochopili a ani sa nám nepodarilo zistiť prečo sa tak nazýva. Musíme zaplatiť celkom dosť veľa poplatkov. Parking, vstupné do národného parku (to by sme mohli začať vyberať aj na Slovensku) a aj elektrobus, ktorý nás dovedie k najväčšej atrakcií národného parku a tou je pohyblivá duna Łącką. Tá je vzdialená ešte 5 km od parkoviska. Ono to zase nie je taká hlúposť nepúšťať všetkých až k dune, ktorá sa pohybuje. Minimálne by každých pár rokov museli vystavať nové parkovisko o kúsok ďalej. Takto môžu poskytnúť prácu množstvu ľudí z okolia. A v sychravé dni ako je tento je tu personálu viac ako návštevníkov. Super!

K dune Łącką sa dá dostať aj bicyklom ale za parking bicykla pri dune si poriadne priplatíš. Za opretie bicykla o drevené laty sa platí 10 zloty, čo je asi 2,50€. Alternatívou k elektobusu je iba pešia chôdza. Dokonca s elektrokolobežkou je sem vstup zakázaný. Inak by bolo rýchlo po biznise

Najvyššia pohyblivá duna v národnom parku sa pohybuje rýchlosťou 5-10 metrov za rok a je pomenovaná podľa dediny, ktorú kedysi zasypala – Łącką. V tom sa zamýšľame či sa vôbec dá poistiť si dom voči zasypaniu piesočnou dunou? Isté však je, že keby takto zasypalo skládku odpadu, nikomu by to nevadilo. Dokonca by si niektorí povedali: “A problém sa vyriešil sám.”

Keď vystúpime z autobusu začneme stúpať na dunu. Je to len pár metrov a z ničoho nič sa nám naskytne neuveriteľný pohľad. Po daždi je piesok uťapkaný a sledujeme ako suchý piesok prúdi a plazí sa ponad dočasne spevnený povrch. Sledujeme tie najjednoduchšie zemské procesy a je to také jednoduché a krásne

Opäť sa dostávame na pláž k Baltskému moru. Veľa ďalších možností kam ísť nám už neostáva. Ideme na vrchol duny kde strašne fučí a v duchu si spievam pesničku – hlava, ramená, kolená, palce, oči, uši, ústa, nos. Všade tam mám totižto piesok. Ale aspoň, že sa nedostal do všetkých otvorov.

Vraciame sa späť. Na lavičkách, na ktoré si sadne asi naozaj každý jeden turista, si vysypávame piesok od všadiaľ. Ako najväčší retardi sme ostali v teniskách, pritom som celú tú dobu vláčika sandále, žabky aj topánky do vody. V mysli spisujeme škodové udalosti, ktoré napáchal piesok. Mimovi sa dostal aj do fotobatohu :/

V Poľsku sme na droge každý deň

Na to aké boli predpovede počasia to bolo úplne super! Dokonca sme si po týždni pustili klimatizáciu v aute. Na ceste stále stretávame srandovné nápisy, ktorým síce rozumieme ale aj tak sa bavíme. Napríklad Kontrola drogowa = cestná kontrola alebo Energia na droge = energia na cestu 

Klif Orlowo a vrabčeky Mekdonaldove

Po návšteve Slowińskeho parku narodoweho sa začíname poberať smerom na juh a zahajujeme cestu/drogu späť na Slovensko. Zdržiavanie sa v nekonečných zápchach širokej aglomerácie Gdańsku. Ideme sa pozrieť ešte na jednu zaujímavosť a to útes Klif Orlowo, kúsok od ktorého sa nachádza dlhé mólo, podobné ako v Sopote.

Obchádzame stánky s jedlom a smerujeme k tak trochu blatovému útesu. Pod ním sa fotí svadobný pár, tak sa im snažíme nezavadzať v záberoch a utekáme pod útes. Tam nás pre zmenu začali naháňať morské vlnky. Nie sme jediný. Utekať pred nimi je celkom zábava. Hlavne keď im unikáme len na tesno

Asi z únavy alebo len slepoty zrazu vidím tuleňa. Vieme, že sa tu môžu vyskytovať, no netušili sme, že naozaj budeme mať príležitosť ich vidieť. Milanko mení objektív a ja sa pomaličky približujem tak, aby som ho nevyrušila. Som už celkom blízko a nehýbe sa. OMG, nie! To je trapas! Je to len kus tmavého dreva, ktoré má rozplesknutý tvar ako tuleň. Zase márna radosť

Na móle stretávame ďalšiu nevestu. Opäť sa im snažíme vyhnúť nech nás svadobný fotograf nemusí odstraňovať. Sadli sme si na lavičku a vytiahli pochúťku s názvom MonsterManch. Pomaly sme ešte nestihli ani ochutnať a už sa okolo nás zhromaždila vyše desiatka malých vrabcov. Prilietajú nám až k ústam a tak sa s nimi naťahujeme o chrumkavých Monsterkov.

Spanie na platenej autostrade

Nabiehame na diaľničný úsek, ktorý je spoplatnený a ku večeru sa zastavujeme na jednej z mnoha čerpacích staníc kvôli sprche. Zastali sme zrovna na pumpe Shell, kde sa dozvedáme, že sprchu môžeme použiť zadarmo. Len musíme odovzdať naše kľúče od auta ako zálohu, aby sme omylom neodišli s kľúčom od spŕch OK, nemáme s tým problém, lebo jeden z nás by aj tak zostal v aute strážiť fototechniku.

Na odpočívadle za pumpou ostávame aj na noc. Chceme zistiť, čo nám povedia keď budeme opúšťať diaľnicu po tak dlhej dobe. Na lístku z mýtnice je napísané, že lístok je platný 48 hodín.

Ráno, keď opúšťame 140 km dlhý spoplatnených úsek diaľnice, čakáme na reakciu personálu. Panej v okienku podávame deň starý lístok. Je trochu zmätená a pýta sa: “Pan pšišel s autostrady?” Tak odpovedá Mimo a bez ďalších otázok platí mýtne.

Toruń, keďže kostolov stále nebolo dosť

Ale už naozaj posledná (turistická) zastávka pri našej ceste späť. Zastavujeme sa v meste Toruń, ktoré je po ceste. Po návšteve Gdańsku vlastne nechápem čo tu robíme. V meste sú samé kostoly a prechádzame od jedného k druhému. Deťom dnes začal školský rok (nepríjemné), takže po meste pobehujú samí vyobliekaní adolescenti. Navštevujeme aj zrúcaninu torunského hradu, v rámci ktorého nás zaujala výstava mučiacich nástrojov a mučiacich masiek. Štyri z nich pripomínajú masky skupiny Slipknot z roku 1999.

Zo samotného mesta až taký exited nie sme. Výhľad na samotné mesto z opačnej strany rieky je omnoho krajší.

Posledná úloha – zohnať piwo medowe

Našou poslednou úlohou je zohnať medové pivo. Prekvapivo na severe Poľska ho nie je také ľahké zohnať ako na juhu. Navštevujeme prvú Biedronku (potraviny) kde mali len 5 ks. Zobrala som všetky a pri pokladni si ma niekoľkokrát premerali pohľadom. Päť kusov nám nestačí. Chcem ho zobrať aj do práce a mám sedem kolegov. Hľadáme ďalšiu Biedronku kde majú až 7 kusov. Beriem ich v škatuli a staviam sa do radu. V tom príde podgurážený Poliak vo flanelovej košeli s fľaštičkou tvrdého v ruke a postaví sa predo mňa (bolo tam dosť miesta kvôli dvojmetrovým odstupom) a keď sa obzrel pochopil že sa predbehol. Ale bol zlatý a pustil ma pred seba iba preto lebo videl, že v ruke držím škatuľu plnú piva (tekutý chléb) a pozrel na mňa s pohľadom hovoriacim: Máš môj rešpekt!

Čadca, uvidíme babičku

Cestou domov sa zastavujeme v domove dôchodcov u babičky. Spoznáva nás. Asi aj preto, že sme jej doniesli našu svadobnú fotografiu aby nás mala na pamäti. Spokojne si užívala slnečné lúče na tvári v prítomnosti niekoho, kto má o ňu záujem. Pochopiteľne, naša pobaltská cesta ju vôbec nezaujíma, ale teší sa, že sme sa pomodlili v Czestochowej

Tento trip bol úplne iný ako všetky doterajšie. Výrazne pokojnejší a pomalší, pretkávaný drobnými zážitkami. Samotné miesta, ktoré sme navštívili boli síce pekné, no to čo bolo na Pobaltí najkrajšie boli lesy a jazerá. Na záver môžem už len dodať: DPC, zajtra opäť práca!

The post CESTOPIS: Pobaltská cesta so spaním v aute appeared first on TripLovers.

Pokračujeme na juh Kambodže na prekrásny ostrov Koh Rong s bielym pieskom a priehľadnou vodou. Ale ešte predtým si urobíme obchádzku a navštívime menej známe miesta Kambodže.

Obsah

• Kampong Trach a Kampot
• Národný park Bokor
• Tragikomická doprava na ostrov Koh Rong
• Ubytovanie veľmi nerieš
• Doprava na ostrove je trochu drahšia
• Aktivity na ostrove
• Ceny a domáci
• Záver

Kampong Trach a Kampot 

Zastavujeme na Kampong Trach. Málo známa oblasť sa môže popýšiť vápencovou horou, v ktorej sa nachádza jaskyňa pripomínajúca Batu cave v Kuala Lumpur. Je len o čosi dosť menšia a vstupné je 1 USD. Z druhej strany hory sa nachádza vodná jaskyňa, ktorá pripomína skôr jaskynné jazierko a dá sa v nej okúpať. Na záver sme si vyšľapali do okna v útese odkiaľ sme mali pekný výhľad na okolité polia a palmy.

Na obed sme sa zastavili v meste Kampot. Všade okrem bežného jedla ponúkajú aj happy pizzu s marihuanou. Je to najzábavnejšia vec akú tu môžete urobiť, lebo v príjemnom koloniálnom mestečku nie je čo pozerať. Nanajvýš kruhový objazd s obrím durianom. Zastavili sme sa ešte na soľných políčkach pri Kampote. Keď sme sa dozvedeli, že jediné čo sa tu dá robiť je pozrieť si dokument, tak sme sa radšej pobrali ďalej.

Národný park Bokor 

Aj keď nie je najlepšie počasie odbáčame do Národného parku Bokor. Je to najväčší národný park v Kambodži. Na vrchol vedie kľukatá cesta s veľkým prevýšením, čo je ideálne pre tých ktorí sa chcú vyšantiť na motorkách.

Cestou na vrchol sa nachádza veľká socha Budhu. Kúsok od neho je schátraná rezidencia kráľovskej rodiny, zaujímavé miesto ak máte radi urbex Navštívili sme lokalitu 100 ryžových políčok ale vyzerá to iba ako rozhádzané kamene. Nie je to nič, čo by bolo treba vidieť.

Kedysi bolo najväčšou atrakciou národného parku schátrané kasíno na Bokor Hill station. To je už ale minulosť a teraz tam stojí zrekonštruované Casino Le Bokor Palace Za zmienku stojí maličký opustený kresťanský kostolík neďaleko kasína. Jeho kamenné steny nám pripomínajú domov a je zároveň tým najlepším čo národný park ponúka.

Návšteva národného parku Bokor nie je to práve orechové a určite by sme sem pri našej najbližšej návšteve Kambodže už nezamierili. Prekvapivé je, že na to čo park ponúka tu bolo celkom veľa turistov. Navyše sa tu vo veľkom stavia a čaká sa na príchod dovolenkárov, najčastejšie to budú čínaky turisti. Naopak na jaskyňu v Kampong Trach by sme sa kľudne vybrali opäť. Je to veľmi pekné miesto a aj jeho okolie je veľmi pohľadné.

Záver dňa trávime v prímorskom mestečku Sihanoukville. Ten okrem jednej sochy na kruhovom objazde tiež nemá čo ponúknuť. Má však príjemnú prímorskú atmosféru a to je dôvod prečo sme sem zamierili. Pláže sú síce plné odpadkov ale voda je na kúpanie použiteľná. Dlho sa tu však nezdržíme. Naša cieľová stanica je Koh Rong, ostrov s bielym pieskom a priezračné čistou vodou.

Tragikomická doprava na ostrov Koh Rong 

Za lístok na speedboat sme agentúre v Sihanoukville zaplatili po 22 USD, v prístave stoja 20. Ráno nás tuk tuk vyzdvihol pred agentúrou. Celá ceremónia ohľadom prístavu a transportu loďou sa nejako zamotala a z prístavu sme odišli o trištvrte hodiny neskôr.

Cesta loďou má trvať iba 30 minút, no do prístavu sme dorazili až o hodinu a pol. Chlapci z lode si ešte chceli privyrobiť tesne pred hlavným prístavom strhli riadenie smerom na Coconut beach, kde urobili boat taxi v rámci ostrova a až potom zamierili do hlavného prístavu. Takže presun na 30 kilometrov vzdialený ostrov nám trval tri a pol hodiny, keď počítame aj presun minibusom od agentúry.

Pozor, speedboat nemusí svojou rýchlou jazdou sadnúť každému, ale iná cesta nie je.

Hneď ako sme vystúpili z lode sme vedeli, že si tu predĺžime pobyt. Krásna voda a biely piesok s reštauráciami priamo na pláži upútali aj baby, ktoré plažovanie vôbec nemusia.

Ubytovanie veľmi nerieš 

Ubytovanie sme mali zarezervované dopredu. Nebolo veľmi z čoho vyberať, všetky ubytovania na ostrove sú na jedno kopyto. Drevená kmérska chatrč s medzerami v podlahe a v stenách. To umožňuje komárom bezproblémovo preniknúť do príbytku a moskitierky sú väčšinou deravé.

Recenzie sú na každé ubytovanie viac menej rovnaké. Nadštandardom je klimatizácia, za ktorú si priplatíte. My sme ju nemali a vôbec nám nechýbala. V noci nám bola skôr zima ako teplo ale to len preto, že sme ostrov navštívili v období sucha, kedy sú teploty najnižšie.

Chatky vyzerajú navonok veľmi pekne, majú terasu a takmer všetky ubytovania sú situované hneď na pláži. Ceny izieb sú napriek nižšiemu štandardu vyššie ako vo vnútrozemí Kambodže. Na ubytovaní je najdôležitejšia poloha! My sme ho mali neďaleko hlavného prístavu.

Výhodou boli nižšie ceny v reštauráciách a ušetrené peniaze na preprave v rámci ostrova. Nevýhodou je veľa turistov a vraj je to aj najškaredšia časť ostrova. V odľahlejších častiach ako napríklad Lonely beach si užijete menej turistov, avšak aj menej služieb a vyššie ceny.

Doprava na ostrove je trochu drahšia 

Ak sa rozhodnete pre ubytovanie v inej časti ostrova ako je okolie prístavu, budete sa tam musieť nejako dopraviť. Najlacnejšia forma je boat taxi, ktoré stojí 5 USD za jazdu, ale budete si naň musieť počkať. Na ostrove existuje aj mototaxi ale stojí 10 USD , dá sa zohnať v prístave alebo stačí poprosiť domáceho. Ak by ste si chceli požičať skúter, tak aj taká možnosť existuje. Denný prenájom stojí až 20 USD ale cesty tu veľmi nemajú, takže sa jazdí väčšinou po pláži

Aktivity na ostrove 

Tento ostrov je ako stvorený na ničnerobenie. Dokonca až tak moc, že sme sa okrem večerných prechádzok nevybrali ani len na naďalekú Long beach.

Chceli sme ísť aj na celodenný výlet po ostrove s agentúrou Adam Adventure ale akurát v dni kedy sme tu boli neúradovali. Cena tohto výletu je 25 USD ale je nabitý programom a všetko potrebné je v cene.

Je tu aj možnosť zažiť zip line. Ale na to sa dá ísť aj hocikde inde a na takom krásnom mieste je to skôr strata času.

Na ostrove sa dá aj šnorchlovať. Ak nemáte vlastný šnorchel, dá sa zapožičať už za 2 USD. Najlepšie miesta na šnorchlovanie sa ale nachádzajú na odvrátenej strane ostrova na pláži Lonely beach.

Svetielkujúci planktón sme našli aj na južnej časti pláže 4K počas večernej prechádzky. Deň na to sme tam stretli aj medúzky.

Ceny a domáci 

Turizmus na ostrove cítiť viac než dosť, najmä pri hlavnom prístave, kde je turistov najviac. Z domácich sa na nás za celú dobu na ostrove nikto ani raz neusmial. Aj keď sme pozdravili alebo poďakovali v ich jazyku, kukali ako teľce a neodpovedali.

Jediný kto sa na nás usmial boli kmérske deti. Zázrakom je, že tu ešte nevzrástli ceny všetkého na niekoľkonásobok. Obávam sa, že onedlho príde ten čas, kedy to zo dňa na deň urobia.

Tu je malý prehľad cien jedla a potravín v hlavnom prístave:

• banány – 1,5 USD
• veľká voda – 0,75 – 1 USD
• voda z bandasky (refil) – 0,5 USD
• hlavné jedlo – od 3,5 USD
• pizza – od 6 USD
• raňajky – 2 – 5 USD
• ovocný šalát – 1,5 USD
• plechovka Coca coly – 0,75 – 1 USD
• lokálna ľadová káva – 0,5 – 1 USD
• pivo – 0,75 – 1 USD (častokrát zdarma k hlavnému jedlu)

Podľa toho čo sme počuli, sú ceny jedla v odľahlejších častiach ostrova výrazne vyššie. Ale ako náhradu za to máte pláž sami pre seba.

Záver 

Na ostrove Koh Rong sa trepotajú kambodžské vlajky, ktoré sa nám ani zďaleka nespájajú s rajom aký sme tu videli. Ale je to tak! Kambodža má okrem Angkor Watu aj takéto kambodžské Maldivy, kde môžete na jednom mieste zažiť príjemne jemný biely piesok, čistučkú vodou a svetielkujúci planktón. Túto destináciu si zamilujú aj neplážové typy. Dôkazom toho je moja priateľka s jej sestrou, ktoré pláže skôr nenávidia ale sem sa chcú ešte vrátiť Pri ceste na juh odporúčame ešte návštevu Kampong Trach. Je ale dosť z cesty a doprava bez vlastného auta je komplikovaná, preto svoju návštevu treba zvážiť. Miesto, ktoré bolo pre nás sklamaním a pohltilo veľa času bol národný park Bokor.

Celá FOTOGALÉRIA Bokor National Park & Kampot & Kampong Trach Cave

Celá FOTOGALÉRIA Koh Rong & Sihanoukville

The post Juh Kambodže a božský ostrov Koh Rong appeared first on TripLovers.

Tunel sem nevedie a v autobuse dostanete hneď na začiatku sáčok na zvracanie. Aj taká je cesta k jazeru Inle. Či sa ho oplatí navštíviť, posúďte sami

Obsah

• Možnosti dopravy v Inle Lake
• Program na Inle Lake
• Výlet bicyklom na Maing Thauk Market
• Ako dlho zostať v Inle Lake?

Pred dedinou Nyaungshwe náš autobus zastavuje pri búdke kde sa vyberá poplatok za príchod do oblasti Inle lake. Cena 5 dňového lístka (iný ani neexistuje) je 13 500 kyatov (8€) na osobu. Áno, poplatok je úplne odveci a počas nášho pobytu nám lístok nikto neskontroloval. Nikto nevie kam presne tieto peniaze putujú a na čo sa používajú. Platia ho len “biele tváre”, ale ak sa chceme dostať k jazeru, iná možnosť nám neostáva.

Možnosti dopravy v Inle Lake 

Na preskúmanie jazera a oblasti okolo existujú pre turistov len dve možnosti. Prvou je výlet loďou a druhou požičanie si bicykla. Ak ste milovníkmi motocyklov, je mi ľúto. V meste sa nenachádza ani jedna požičovňa skútrov či motoriek. Turisti tu rovnako ako v Bagane majú zakázané jazdiť na motorkách či skútroch. Dokonca ak nejaký domáci podpultovo prenajme turistovi svoje vozidlo, tak by mal z toho problém.

Po veľmi aktívne využitých dňoch v Bagane a Mandalay si nutné potrebujeme oddýchnuť. Preto sa v prvý deň rozhodneme nerobiť vôbec nič. To sme ale netušili, že nás na raňajkách osloví mladý holandský pár na to, aby sme zdieľali loď na poznávací výlet po jazere. V konečnom dôsledku by sme na tom ušetrili polovicu a také šťastie by sme v ďalších dňoch nemuseli mať. Preto sme súhlasili a rozhodli sa, že “dovolenku” si vyberieme až zajtra.

Xénia a Martjin rovnako ako my, prišli cestovať do Ázie na dlhšie. Neskôr sme zistili, že máme toho spoločného aj čosi viac ako len destinácie na našich cestách.

Nášmu boatmanovi, dohodnutému prostredníctvom guesthousu, sa snažíme zdeliť, čo chceme v daný deň navštíviť. Očividne niečo rozumie, ale ide si svoje. Počas celého dňa je pre nás akýmsi veľkým bratom, ktorý nás stále pozoruje a má vždy dokonalý prehľad o našej aktuálnej polohe mimo lode. Napríklad aj do akej kaviarne sme išli na malú

Program na Inle Lake 

Prvá zastávka sú fejkoví rybári s podivnými sieťami a veľmi zaujímavou a určite aj náročnou technikou veslovania. Vedeli sme, že budú pózovať a zbierať peniaze ale nečakali sme, že budú mať pre túto príležitosť pripravenú ešte aj rybičku.

Hneď potom náš boatman odbočí do floating gardens. Na kôpkach pozhŕňanej hliny sú vysadené rajčiny, fazule a ďalšie plodiny. Míňame ich celkom rýchlo aj keď ešte vidíme v priamom prenose domácich stojac na loďkách ako sa starajú o úrodu.

Nás boatman sa menoval za našeho sprievodcu a už sa s ním nemáme silu snažiť dorozumieť. Ideme podľa jeho programu. Povozil nás po dielňach so striebrom, s látkami a cigarami. Ale nebolo to na škodu, pretože bolo zaujímavé vidieť tieto dielne naživo.

Asi najviac nás zaujala výroba tradičných mjanmarských odevov, na historických strojoch. Na každom mieste nám ponúkali rôzne “handmade” výrobky, ktoré si môžeme zakúpiť ako suveníry. Ako inak za premrštené ceny. Je tu dokonca možnosť platby kartou, ktorá je inak v tejto krajine doslova v plienkach.

Ďalšia zastávka bol budhistický chrám Hpaung Daw Oo Pagoda v dedine Ywama. Najprv sme sa však museli prepracovať cez trhovisko so suvenírmi. Ako inak opäť úplne naboso.

V chráme sa nachádza päť pozlátených sošiek Budhov. Iba muži k ním môžu pristúpiť a nalepiť na ne zlaté lístky. Tých je tam už toľko, že sa zo sošiek stali pozlátené guľôčky Ženy k ním majú kvôli menštruácií zakázaný vstup.

Našou vytúženou zastávkou je komplex stúp In Dein. Je to zároveň hlavný dôvod, prečo sme sa rozhodli navštíviť oblasť jazera Inle. Je to čiastočne obnovená zbierka stúp, pričom najstaršie sú z 12. storočia.

Očarujúce neboli len samotné stupy ale aj cesta po kanáli k nim, kedy sme cez početné hrádzky museli prekonať menšie prevýšenie. Pred vstupom do komplexu sa treba opäť vyzúvať a zahaliť. Na naše ponožky sa tešili malé šteniatka, ktorých tu bolo doslova nespočetne. Radosť sme im ale neurobili a pre istotu si ponožky zobrali so sebou, neskôr sme v komplexe videli aj zopár stratených a roztrhaných párov.

Poslednou zastávkou boli ženy z horských kmeňov, ktoré nosia kruhy okolo krku. Tie si začínajú na krk nakladať vo veku 9 rokov, následne si každých 5 rokov pridajú 5 krúžkov. Až pokiaľ nedovŕšia 25 krúžkov okolo krku. Hmotnosť 25 krúžkov je až 8 kilogramov. Dôvodom je ochrana voči tigrom, ktoré útočia vždy na krk alebo končatiny koristi. V žiadnom prípade si však neviem predstaviť ako vykonávajú bežné aktivity počas dňa.

Pri takto nabitom programe sme nestihli ani západ slnka na jazere ale veľmi nám nechýbal. Späť do dediny sme sa vracali už potme a  bola už naozaj poriadna zima. Svetre, ktoré sme nosili celý deň v ruke nám prišli veľmi vhod. Aj keď sme nestihli návštevu Nga Hpe Kyaung monastery (kde nájdete vycvičené skákajúce mačky), lebo náš boatman si šiel svoje a nehľadel na naše záujmy, s celodenným výletom na jazere sme boli spokojní. Celá loď stojí 20 000 kyatov (12,4€), ale nakoľko sme boli 4 tak sme každý platili len 3,10€. Aspoň to, keď už predtým sme museli platiť nezmyselný poplatok za príchod k jazeru.

Výlet bicyklom na Maing Thauk Market 

Po jednom dni oddychu si požičiavame bicykle za 1500 kyatov (1€) a ideme k marketu v dedinke Maing Thauk. Vzdialený je len 10 kilometrov od Nyaungshwe ale cesta je neuveriteľne zaprášená a naše oči a pľúca dostávajú poriadne zabrať. Market je každý deň na inom mieste preto sa treba vždy opýtať ubytujúceho, kde sa koná v aký deň. Majú na to dokonca špeciálne papierové kalendáre s harmonogramom. Market v dedine Maing Thauk je celkom oničom, zelenina, mäso, ryby a zopár suvenírov. Nič čo by sme už predtým nevideli.

Market nás veľmi nezaujal, preto sa rýchlo otáčame a smerujeme k mólu v tej istej dedine, ktoré na vode spája zopár reštaurácii a domov. Z našeho cyklovýletu je to najkrajšie miesto. Dá sa tu urobiť aj 30 minútový výletík loďou.

Pokračujeme k vinárni Red Mountain Estate Winery s vyhiadkou. Podľa recenzií vieme, že víno tu je takmer nepitné. Prišli sme pozrieť len ten výhľad ale nakoľko ešte nabol čas západu slnka, za veľa nestál.

Našou poslednou zastávkou Htat Eian cave uzatvárame náš mini 30 kilometrový cyklovýlet. Aby sme sa k nej dostali musíme prekonať menšie prevýšenie. Pre nás žiaden problém no pre reťaz na bicykli nepredstaviteľná záťaž a v priebehu cesty spadla minimálne 4x. Veď čo by sme aj chceli za 1€. Aj keď je jaskyňa relatívne malá je pekná a oplatí sa ju navštíviť. Vo vnútri sa nachádza veľké množstvo sošiek Budhu a malé stupy.

Ako dlho zostať v Inle Lake? 

Celý výlet k Inle lake treba brať s nadhľadom. Je to tak trochu umelo vybudovaná destinácia pre turistov, zato veľmi fotogenická. Dva dni na objavovanie jazera sú podľa mňa akurát aj keď niektorí odporúčajú 3 dni aj s návštevou hot springs.

Cesta “grcbusom” bola jeden z najnepríjemnejších zážitkov počas našej doterajšej cesty a z našich 4 destinácií v Mjanmarsku bola táto tá najslabšia. Nie preto žeby bola naozaj slabá, ale preto lebo Mandalay, Yangon a Bagan položili latku naozaj vysoko

Video z plavby po Inle Lake:

Celá FOTOGALÉRIA z Inle Lake

The post Čo všetko ponúka Inle Lake appeared first on TripLovers.