Existujú ľudia čo by za predĺžení víkend dokázali otočiť aj Solún. My k ním nepatríme, máme radšej dôslednejšie cestovanie. Kam vyraziť na predĺžený víkend? Tu je hneď 20 tipov kam na predĺžený víkendový výlet za hranice Slovenska, autom alebo karavanom. Inšpiruj sa

Obsah:

• Tipy na predĺžený víkend v Rakúsku
• Tipy na predĺžený víkend v Česku
• Tipy na predĺžený víkend v Maďarsku
• Tipy na predĺžený víkend v Slovinsku
• Tipy na predĺžený víkend v Poľsku
• Tip na predĺžený víkend v Rumunsku
• Tip na predĺžený víkend v Chorvátsku a Bosne
• Tip na predĺžený víkend v Nemecku
• Tip na predĺžený víkend v Srbsku

Tipy na predĺžený víkend v Rakúsku

1) Rakúska železná cesta

Hora Erzberg nad rakúskym mestečkom Eisenerz je pravdepodobne najväčším ložiskom železnej rudy na svete. Ťažba rudy začala údajne už v roku 712. Kvôli jej spracovaniu boli formované aj okolité regióny. Dnes sa tento región označuje ako Die österreichische Eisenstraße, teda „Rakúska železná cesta“.

Za storočia ťažby na hore Erzberg sa dá pozorovať vývoj banských a ťažobných metód a technológii. Ťažba štajerského Erzbergu stále napreduje a prevádzkovateľ lomu organizuje exkurzie pre záujemcov

Ďalšie turistické ciele:

• Mendlingtalský dobrodružný svet (Erlebniswelt Mendlingtal) – tematický chodník s ukážkou historickej ťažby dreva a splavovania dreva (doposiaľ najkrajšia rakúska alpská roklina v akej sme boli)
• vodopády v rokline Wasserlochklamm
• alpský vrchol Hochkar – 1808 m n. m.
• Waidhofen an der Ybbs – tiché ale pekné rakúske mestečko
• vysoké pece

Viac o víkendovom výlete po Rakúskej železnej ceste si môžeš prečítať priamo v článku: Po rakúskej železnej ceste

2) Zell am See a horská cesta Grossglockner Hochalpenstrasse

Intenzívny alpský výlet, vhodný na 4 alebo aj 5 dní. Počas roadtripu po okolí jazera Zell am See je možné vidieť niekoľko rakúskych NAJ. Alpská príroda v tomto kúte Rakúska je priam očarujúca. Najviac si nás získal ľadovec Pasterze a vysokohorská cesta Grossglockner Hochalpenstrasse

Avšak za zmienku rozhodne stoja aj Krimmlské vodopády kde môžeš zmoknúť aj keď je slnečno. Aj napriek strmším úsekom je chodník bezbariérový, takže si toto miesto môžu užiť aj rodičia tlačiaci kočík alebo ľudia na invalidnom vozíku

Alpský výlet sa nezaobíde bez návštevy rokliny. Sigmund Thun Klamm je druhou najkrajšou roklinou v rakúskych Alpách akú sme kedy navštívili. Pri vstupe do rokliny Sigmund Thun sa nachádza aj bezplatná výstava turbín vo vodnej elektrárni, ktorou preteká voda z rokliny.

Ďalšie turistické ciele:

• Stausee Mooserboden – vodné nádrže vo výške cez 2000 m n. m.
• Jazero a mestečko Zell am See
• Palfen zu Saalfelden – kláštor v skale

Viac o výlete po rakúskych Alpách si môžeš prečítať priamo v článku: Autom do rakúskych Álp, smer Grossglockner Hochalpenstrasse

3) Údolie Wachau

Údolia Wachau sa rozprestiera na 40 km pozdĺž Dunaja medzi mestami Krems an der Donau a Melk. V tomto úseku sa nenachádzajú mosty, preto je tento výlet možné urobiť ako okruh a pritom nevynechať žiadnu zaujímavosť. Tento výlet nie je len o pamiatkach a výhľadoch ale aj o degustáciách a gastronómii

Ak predpoveď počasia na predĺžený víkend hlási slnečno, je to ideálny čas. Môžeš tu každý večer sledovať epické západy slnka nad terasovými vinicami. Ideálne obdobie na tento výlet je október, kedy listy vinnej révy začínajú chytať zlatú farbu Avšak perfektným časom na návštevu je aj jar kedy kvitnú marhuľové sady

Turistické ciele:

• Krems an der Donau – odkiaľ pochádza kremžská horčica
• Dürnsteinu – malebné mestečko
• kostolík Wehrkirche St. Michael
• Spitz – mestečko, sponad ktorého sú najkrajšie západy slnka
• Schloss Schönbühel
• barokový kláštor Melk – exteriéry kláštora sú sprístupnené bezplatne, vstupné do interiérov je 13 €
• hrad Aggstein – vstupné 8,50 €

4) Salzburg a Salzkammergut

Oblasť Salzkammergut, na severnom okraji Álp, ponúka rozmanitosť, ktorá okúzli každého. Návštevníkov si získava krištáľovo čistými jazerami, ďalekými alpskými výhľadmi, ale aj lahodnou gastronómiou a svetoznámymi miestami akým je dedinka Hallstatt.

Určite sa oplatí navštíviť aj samotný Salzburg, mesto z ktorého pochádza Mozart. V historickom centre sa nachádza množstvo pamiatok zo 17. a 18. storočia, vďaka ktorým je Salzburg zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

Mužské polovičky iste poteší bezplatná návšteva Hangáru 7, kde sú vystavené lietadlá, formuly, autá a ďalšie stroje so značkou Red Bull

Ďalšie turistické ciele:

• najväčšia ľadová jaskyňa na svete – Eisriesenwelt
• Horská cesta Postalm
• Hrady – Hohenwerfen, Hohensalzburg, Schloss Klaus
• Rokliny Burggrabenklamm a Lammerklamm
• soľná jaskyňa Salzwelten Salzburg
• Schloss Ort

Tipy na predĺžený víkend v Česku

5) Skalné mesto Adršpach

V Adršpachu sa dá absolvovať niekoľko turistických trás, ktoré môžu byť okružné alebo aj nie. Na cestu k autu budete potrebovať využiť vlak alebo autobus.

Pokúsiť sa prejsť všetky trasy v Adršpachu počas jedného výletu je trochu moc. Pretože z toho množstva pieskovcových skál vám možno začne časom hrabať. Ale okrem šutrov sa tu dá plaviť roklinou, alebo prejsť cez rašelinisko. Okrem toho je okolie plné panoramatických strání a fotogenických drevených domčekov.

Ďalšie turistické ciele:

• Rezervácia Broumansko – kamenné sochy a pieskovce obrastené machom
• Park Narodowy Gór Stołowych (Poľsko) – poľská verzia Adršpachu hneď za hranicami
• Kaplica Czaszek (Poľsko) – kaplnka kostí
• Múzeum čohokoľvek – keďže na tie sú Česi majstri

6) Český Krumlov a Šumava

Český Krumlov je druhým najnavštevovanejším miestom v Českej republike. Dominantou mesta je zámok v gotickom štýle z roku 1253. Súčasťou zámku je aj zámocká záhrada vo francúzskom štýle a premostenie. Centrum je tvorené systémom ulíc s pravidelným námestím a veľkým počtom zachovaných mestských domov v najrôznejších štýloch.

Z Českého Krumlova je to na Šumavu len skok. Veľa miest sa tu dá navštíviť na bicykli. Medzi jednoduché ciele patria rašeliniská Chalupskú slať a Jezerní slať, ktoré sa dajú užiť nielen zrakom ale aj čuchom

Národný park poskytuje pre svojich návštevníkov zoologický program, v rámci ktorého môžete vidieť jelene, rysy alebo vlky. O všetkých týchto tvoroch, ale aj o Kráľovi Šumavy sa tu môžete dozvedieť množstvo zaujímavých informácií

Ďalšie turistické ciele:

• Holašovice – vidiecka dedinka, ktorá sa preslávila vďaka českému filmu Babovřesky
• Pivovar Budweiser Budvar v Českých Budejoviciach – odporúčam rezervovať si miesto dopredu
• Náučný chodník Olšina
• plavba po vodnej nádrži Lipno

Niečo málo z tohto kúta Česka som opísala aj v článku: Naša prvá cesta s karavanom a čo všetko sa dá dovrzať za jeden týždeň.

7) Ostrava

Ak vás čaká upršaný predĺžený víkend, vhodným cieľom bude Ostrava. Ako mesto nie je príliš zaujímavé, ale ponúka netradičné múzeá a tak predĺžený víkend napriek dažďu nemusí byť úplne premrhaný.

Ďalšie turistické ciele:

• Muzeum nákladních automobilů Tatra v Kopřivnici
• Hornické muzeum Landek Park
• Dolní oblast Vítkovice|DOV
• Větrný mlýn – Stará Ves – Dolní Nový Dvůr
• Papilonia – Motýlí dům Ostrava
• ZOO – zoo v ČR hocikde je vždy lepšie ako v SR
• Pustevny na Radhošti
• Valašské muzeum v přírodě v Rožnove pod Radhoštěm

8) Znojmo, Telč a Diablova riť

Tento víkendový výlet asi nepatrí medzi tie populárne, ale osobne sa mi veľmi páčil. Keďže je jeho súčasťou je aj návšteva NP Podyjí na jeho návštevu odporúčam obdobie od jari do jesene.

Mestečko Znojmo má pikošku a ňou je podzemie. Námestia sú tragédia, ako všade v Česku, ale výhľady a prechádzka vinicami pod Chrámom sv. Mikuláša stoja za to

V Národnom parku Podyjí je viacero turistických cieľov a keďže terén nie je hornatý, náročnosť je nízka Na západnej strane parku sa nachádzajú vinohrady, takže si program zariaďte tak, aby ste už večer nemuseli šoférovať

Doterajší program je tak na víkend. Ak si ho chcete predĺžiť, zaujímavým úkazom je kamenný útvar Ďáblova prdel v prírodnej rezervácií Česká Kanada. A keď už tam budete, malebné mestečko Telč je odtiaľ len na skok

Ďalšie turistické ciele:

• NP Podyjí – Lipinská Lávka, Šobeská lávka, Vyhlídka Devět mlýnů,…
• Obilný mlyn v mestečku Retz (AT)
• Burg Hardegg (AT)
• Památník železné opony u Čížova
• Zámok Vranov nad Dyjí
• Vodná nádrž Vranov – možnosť plavby

9) Južná Morava

Morava ponúka napriek málo hornatému reliéfu množstvo krás. Užijú si ho najmä tí, čo cestujú s deťmi alebo so sebou brávajú bicykle. Južná Morava má pre cyklistov pripravených vyše 1000 km cyklotrás. Mnohé z nich vedú cez vinohrady a spájajú vinárstva. Takže pozor na podgurážených bratov na bicykli   Okrem toho spájajú množstvo vyhliadok ale aj veterné mlyny.

Na jar sa zhŕknu davy turistov pri rozhľadni v mandľovom sade v Hustopeče. V júny keď kvitnú levandule turisti mieria na levanduľovú farmu v Starovičkach.

Ďalšie turistické ciele:

• výletné plavby po Baťovom kanáli
• pamiatky – Zámek Valtice, Mikulov, Kláštor Rosa coeli, cisterna v Brne
• chránená krajinná oblasť Pálava
• Punkevní jeskyně a Propast Macocha
• veterné mlyny v Kuželove, Starom Poddvorove a Velkých Těšanoch
• pre deti – Obora Holedná s jeleňmi, akvapark Moravia, Zábavní park Permonium

Tipy na predĺžený víkend v Maďarsku

10) Severný breh Balatonu

Naša predstava o predĺženom víkende pri Balatone bola dosť “retro“ A asi preto nás Balaton milo prekvapil. Množstvom prírodných zaujímavostí, historickými pamiatkami a hlavne príjemným prostredím

Balaton je v prvom rade známi kvôli kúpaniu. Hĺbka jazera je relatívne dosť plytká, takže sa rýchlo vyhreje. Južný breh Balatonu ponúka pláže a pozvoľný prechod do vody, čo ocenia najmä rodičia s malými deťmi. Severný breh Balatonu však pláže nemá a do vody sa ide z móla alebo cez kamene.

Okrem kúpania ponúka Balaton celú škálu vodných športov od rybárčenia, cez plachtenie až k paddle boardingu, windsurfingu a vodnému lyžovaniu. Okolo celého jazera Balaton je vybudovaná cyklocesta s dĺžkou okolo 200 km.

K tomu všetkému treba pridať degustácie, keďže kopce severne od Balatonu sú sopečného pôvodu, na ktorých sa veľmi dobre darí viniču.

Ďalšie turistické ciele:

• člnkovanie v jaskyni Tapolca
• bazaltová veža Hegyestű
• levanduľový polostrov Tihany
• skalné obydlia Barátlakások
• hrady
• budhistická stupa mieru v Zalaszántó
• Kaštieľ Festetics a záhrady vo francúzskom štýle
• Szív alakú sírkövek – cintorín s náhrobkami v tvare srdca
• vinohrady

Ďaleko viac tipov z jednotlivých miest pri Balatone nájdeš v článku: Tip na víkend – severný breh Balatonu

11) Miškolc a Bükki Nemzeti Park

Maďarské hory sú oproti tým slovenským skromné, ale aj tu sa nájdu zaujímavé miesta. Oblasť Bükki Nemzeti Park má krasový pôvod. Jeho geológia je podobná ako napr. v Slovenskom krase. Na tomto území sa nachádza mnoho jaskýň. Tá ktorá najviac zaujala nás, bola v Miškolci. Resp. v jaskynných kúpeľoch Miskolctapolca, kde môžete plávať a zabávať sa v jaskynných priestoroch (vhodné aj pre deti).

Príjemný program sa dá spraviť v doline Szalajka. A to najmä ak cestujete s deťmi, pretože dolinou premáva vláčik

Ďalšie turistické ciele:

• Kőhodály Tibolddaróc – rozľahlé jaskynne obydlia vytesané do tufu
• Jaskyne a krasové dutiny – Balla-barlang, Szent István-barlang, Szeleta-barlang, Istállós-kői-barlang
• Rozhľadne – Millenniumi Kilátó, Tibolddaróc Kilátó
• Vodopády – Fátyol-vízesés, Szinva, mésztufa-vízesés
• Sódomb – maďarské Pamukkale – dosť veľké sklamanie
• Kőlyuktetői pincesor

Tipy na predĺžený víkend v Slovinsku

12) Jazero Bled a Národný park Triglav 

Len máloktorá krajina na svete je tak bohatá a krásna ako Slovinsko. Okúzľujúce Julské Alpy sú vhodné na návštevu v každom ročnom období! Táto oblasť má všetko čo pre aktívnu dovolenku potrebujete.

Hory, rokliny, jazerá, horské cesty, kúpanie, adrenalínové športy, lyžiarske strediská, jaskyne, vodopády ale aj pamiatky, kostolíky, panoramatické výhľady, úžasnú balkánsku gastronómiu a veľa ďalšieho.

Okolie Triglavského národného parku je také bohaté, že by sa dal na tom istom mieste urobiť výlet aj 3x inak

Turistické ciele:

• Jazero Bled, Bohinjske jazero
• Rokliny – Vintgar, Pokljuka, Tolminska koryta
• Sedlo Mangart, Vršič pass
• adrenalínové zážitky – kanyoning, rafting, bungie jumping, zip line
• Vodopády – Peričnik, Boka, Virje, koryta Soče, Martuljek, Savvica
• Pamiatky – Napoleónov most, Kobarid, Bledský hrad, Ruská kaplnka, Planina Zajamniki, početné kostolíky
• Vinársky región Goriška brda

Viac o predĺženom víkende v Julských Alpách si môžeš prečítať priamo v článku: Veľkonočný okruh Triglavským národným parkom

Keďže Slovinsko nie je najlacnejšia dovolenková destinácia, tu je zopár tipov na miesta v Slovinsku, ktoré môžeš navštíviť bezplatne: Tieto miesta môžeš vidieť v Slovinsku ZADARMO!

13) Ľubľana a severné Slovinsko

Ľubľana je vhodným východiskovým bodom na výlety po Slovinsku. Samotné mesto síce nepatrí medzi najúžasnejšie mestá sveta, ale na predĺžený víkend je to perfektná voľba. V každom ročnom období má svoju atmosféru

Z Ľubľany môžete vyraziť za epickou jeseňou smerom na sever do Logarskej doliny, na solčavskú panoramtické cestu alebo na Veliku Planinu. Ak sem zavítate v lete určite sa oplatí schladiť v neďalekých roklinách alebo prírodných rezerváciách. Vďaka diaľniciam je to z Ľubľany blízko aj do najznámejších slovinských jaskýň, k prímorským mestečkám alebo k jazeru Bled.

Ďalšie turistické ciele:

• Jaskyne Škocjan a Postojna
• Jazero Bled
• Prímorské mestečká Piran, Koper, Izola
• Rokliny Iski Vintgar a Soteska Pekel
• prírodné rezervácie Rakov Škocjan a Planinsko polje
• Logarská dolina, vodopád Rinka, Solčavská panoramatická cesta, Velika Planina
• Mestečká Škofja Loka, Kranj, Kamnik

Miest, ktoré sa v okolí Ľubľany dá navštíviť sú desiatka. Niektoré dokonca bezplatne: Tieto miesta môžeš vidieť v Slovinsku ZADARMO!

14) Prímorské mestečko Piran

Slovinské pobrežie má necelých 47 km a stoja na ňom 3 zaujímavé mestečká – Piran, Izola a Koper. Na tento výlet je ideálne zobrať si bicykel, pretože tieto mestečká sú prepojené cyklotrasou, ktorá vedie aj cez cyklotunel Šalet. Bicykel vám uľahčí aj prehliadku soľných plání Sečoveljske soline na chorvátsko-slovinskom pohraničí.

Ako ďalšie miesta môžete navštíviť rezerváciu Strujan a Mesačný záliv. Kamenný útvar Veli Badin alebo si spraviť celodenný výlet do talianskeho Terstu (len 20 km).

Ďalšie turistické ciele:

• Jaskyne Škocjan a Postojna
• Zámok Miramare (ITA)
• Grotta Gigante (ITA)

Tipy na predĺžený víkend v Poľsku

15) Zakopane

Zakopane sa oplatí navštíviť vo všetkých ročných obdobiach. A rovnako platí, že v ktoromkoľvek ročnom období sa tu nedá zaparkovať, lebo toto mesto nie je dimenzované na nápor turistov, ktorému čelí.

V zimných mesiacoch vás tu čaká rozprávková atmosféra. Pri troche šťastia môžete vidieť aj tréning skokanov na lyžiach alebo sa prejsť cez snehový labyrint (Snowlandia). V lete zažijete idilku na pastvinách. Pasúce sa kravičky s výhľadom na poľské Tatry. Za mňa, ten najkrajší výhľad na ne uvidíte z Rusinowej Polany.

Ďalšie turistické ciele:

• ľahšia aj náročnejšia turistika – štíty, vodopády, jaskyne, cyklochodníky
• thermal parky
• nákupy na trhoch v Nowom Targu
• drevené kaplnky

Zopár tipov na zimné Zakopane nájdeš tu: Športový zážitok, alebo ako sa skáče v Zakopanom.

15) Krakow a soľná baňa Wieliczka

Očarujúce centrum Krakova patrí k tým najkrajším miestam v Poľsku. Bohaté je nielen samotné mesto ale aj jeho okolie. Okrem obrovského množstva historických pamiatok, zaujímavostí a múzeí sa v okolí nachádzajú prírodné rezervácie aj podzemné tajomstvá. Popravde, aj 4 dni môžu byť málo

Na svoje si určite prídu aj deti. A to najmä v lete, pretože v Krakowe aj okolí sú možnosti kúpania naozaj bohaté. Pre úplne najmenších to bude otvorená vodná fontána v parku Henryka Jordana. Pre starších a odvážnejších otvorené kúpaliská – Kąpielisko Zakrzówek, Kąpielisko Przylasek Rusiecki, Plaża Bagry.

Ďalšie turistické ciele:

• Ojcowski Park Narodowy – kamenné útvary, jaskyne, drevené kaplnky
• Soľňá baňa Wieliczka
• Fabryka Emalia Oskara Schindlera
• Oswienčim
• Kopiec Kościuszki
• Pre kokotov je tu dedinka Kokotów

Tip na predĺžený víkend v Rumunsku

17) Autentický Maramureš

To čo je na Rumunsku impozantné je vidiek. Ten autentický nájdeš na severe, v regiónoch Maramureš a Bukovina. Krásy vysokých karpatských hôr sú prepletené bohatou kultúrou a tradíciami rumunského obyvateľstva.

Prechádzať touto oblasťou a pozerať sa von oknom je tak trochu ako návrat do minulosti. Drevené povozy s koňmi, ľudia v krojoch vracajúci sa z nedeľnej bohoslužby, drevené kostoly s vysokými vežami. A západy slnka pri ktorých cítiť slobodu, len vďaka odľahlosti a zabudnutosti tohto regiónu.

Ďalšie turistické ciele:

• Bârsana Monastery
• Jazda vláčikom Mocăniţa cez národný park Munții Maramureșului
• Veselý cintorín v Săpânțe
• Skanzeny
• Drevené kostolíky

Viac o predĺženom víkende v rumunskom Maramureši si môžeš prečítať priamo v článku: Maramureș, drevené kráľovstvo

Tip na predĺžený víkend v Chorvátsku a Bosne

18) Plitvické jazerá a na skok do Bosny

Plitvické jazerá sú jedným slovom krása! Ich návšteva zaberie celý deň. V hlavnej letnej sezóne je to masovka, obzvlášť cez víkendy.

Neďaleko Plitvíc, na hranici s Bosnou a Hercegovinou, sa nachádza opustené letisko Željeva, kde sa dá autom povoziť po pristávacích dráhach a vojsť do hangáru. Urbex plný betónu a roxorov. Vo vonkajších priestoroch sa nachádza vrak lietadla polepeným stovkami cestovateľských nálepiek. Oblasť je po občianskej vojne v Juhoslávii stále plná mín, takže kľudne sa vycikaj na asfalt aby si nemusel chodiť do trávy.

Za hranicami Chorvátska v mestečku Bihać si môžete užiť nefalšovaný orient. V Národnom parku Una opäť vidieť vodopády. Tento predĺžený víkend je vhodný najmä na neskoré letné obdobie, pretože je plný vody a kúpania A to hlavne ak budete kempovať pri riekach Korana a Una

Tip na predĺžený víkend v Nemecku

19) Bavorské Alpy

Aj keď sa to môže zdať ďaleko, ale narozdieľ od Slovensko majú okolité krajiny aj diaľnice, perfektný predĺžený víkend ponúka aj Nemecko. A to jeden z jeho najbližších kútov, ktorým sú Bavorské Alpy v okolí mestečka Berchtesgaden. Rovnako ako susediace alpské regióny, ponúka bohaté možnosti vyžitia pre všetky typy návštevníkov.

Najznámejším cieľom v tomto regióne je Orlie hniezdo na vrchu Kehlstein, ktoré kedysi slúžilo ako Hitlerovo rekreačné sídlo. Dá sa sem dostať autobusom ale aj po vlastných. Do samotného “hniezda“ (dnes už reštaurácie) vedie aj zlatý výťah, kde bol plánovaný jeden z desiatok atentátov na Adolfa Hitlera.

Ďalšie turistické ciele:

• Mestečko Berchtesgaden, chodník v skale a kaplnka nad mestom
• Bunkre v Obersalzbergu
• Jazero Königssee a plavba loďou ku kostolu svätého Bartolomea
• Rokliny – Almbachklamm, Wimbachklamm alebo Aschauerklamm

Viac konkrétnych tipov na predĺžený víkend v Bavorských alpách nájdeš v článku: Národný park Berchtesgaden, víkend v Bavorských Alpách.

Tip na predĺžený víkend v Srbsku

20) Belehrad

Návšteva Belehradu nie je o tom čo uvidíš, ale o tom čo zažiješ. Pravá slovanská atmosféra plná nepochopiteľných kontrastov, sovietskej brutalistickej architektúry a k tomu geniálna balkánska kuchyňa. Dokonalý návrat v čase!

Je to výlet na ktorom sa netreba ponáhľať. Tie najhlavnejšie pamiatky Belehradu stihneš obzrieť za jeden deň. V Belehrade treba spomaliť, pozorovať detaily a život vôkol seba.

Ďalšie turistické ciele:

• Múzeum letectva
• Brutalistické stavby – Genex Tower, Sídlisková štvrť – Novi Beograd, Toblerone building, Sava Centar, Avala Tower, Eastern Gate
• pamätník Kosmaj

The post 20 tipov na predĺžený víkend v zahraničí (autom) appeared first on TripLovers.

Určiť to najkrajšie miesto Slovenska je veľmi individuálna záležitosť. Pri cestovaní vplýva na človeka viacero faktorov, z ktorých si môže odniesť úplne iný dojem ako niekto iný. Tieto sú naše. Z niektorých vyžaruje pokoj, iné sú pre nás pamätné, z ďalších sme si odniesli zážitok,…

45. Zrúcanina kaštieľa Katarínka

44. Betliar kaštieľ

43. Budiná – Jasenie

42. Bratislavská Koliba

41. Kaplnka sv. Anny v Jelitove

40. Gavurky

39. Moštenické travertíny

38. Brhlovce

37. Špania Dolina

36. Minčol

35. Ždiar

34. Kalná nad Hronom

33. Lesnícky skanzen Vydrovo v Čiernom Balogu

32. Tajov

31. Mincovnička v Liptovskom Jáne

30. Vršatské Podhradie

29. Veľkofatranská vrcholovka

28. Kalvária v Rajeckej Lesnej

27. Jaskyňa Veľká pec

26. Múzeum oravskej dediny v Zuberci

25. Kalište

24. Lučenec

23. Kysucký orloj

22. Súľovské skaly

21. Čičmany

20. Arborétum Mlyňany

19. Cyklovýlet do Gaderskej doliny

18. Kvačianska dolina a Prosiecka dolina

17. Bardejov

16. Ponické Srdiečko

15. Vrcholovka Nízkych Tatier

14.  Novohradské ľudové náhrobníky v Hornom Tisovníku

13. Roklina Suchá Belá v Slovenskom raji

12. Budhistický chrám v Novej Bošácej

11. Plešivecká planina

10. Gemerské Teplice

9. Rozsutec

8. Šomoška a kamenný vodopád

7. Sebechleby – Stará Hora – vínne pivnice a ochutnávky

6. Opevnený kláštor Bzovík

5. Hriňovské lazy

4. Drevené kostolíky na Východe Slovenska

3. Lúka plná sysľov pri Muráni

2. Slavošovský tunel

1. Zemiakové pivničky v Liptovskej Tepličke

The post Našich najobľúbenejších 45 miest doma na Slovensku appeared first on TripLovers.

Prvýkrát sme nad karavanom začali uvažovať už v roku 2019. Vtedy sme si ešte bez bábätka vystačili so spaním v aute. Avšak s príchodom bábätka sa podmienky zmenili. Stále sme chceli cestovať slobodne a bez plánov. Ale s istou dávkou komfortu. Kúpe nášho karavanu predchádzali 4 mesiace lustrovania inzerátov a celé sa to zbehlo v čase, kedy sme riešili spánkové problémy nášho syna. Hádam naše rozhodnutie nebolo poznačené nedostatkom spánku… alebo?

Farebné rozdelenie textu:

Pre rýchlejšie a prehľadnejšie čítanie je text rozdelený do troch kategórií (farieb), podľa toho, akej témy sa daný odstavec týka:

• cestovanie ako také
• karavan – skúsenosti a problémy s karavanom
• cestovanie s bábätkom

OBSAH:

• Vyrážame do Álp
• Ako sme kúpili karavan
• Vyrážame… tam kde neprší
• České Budejovice a Holašovice
  • Prvá noc v karavane a plno problémov
• Český Krumlov
• Šumava
  • Kráľ Šumavy
• Kúpeľné mestečko Mariánske Lázne
• Karlove Vary
• Tiské skaly
• Problémy pri servise karavanu
• Modlivý důl
• Sklársky región Novoborsko
• Panská skála
• Hrad Sloup a Samuelova jeskyne
• Kokořínsko
• Kutná Hora
• Nepohnojili sme toho už dosť?

Vyrážame do Álp

Už dva dni balíme. Predpovede počasia sú sami dážď, takže máme neúmerne veľa náhradného oblečenia. Milan dokonca berie počítač, aby mohol pracovať keď sa naozaj nebude dať nikam ísť. Ubytovanie sme bookovali vyše pol roka dopredu. Našla som nádherný apartmán s výhľadom na hrad a vinohrady pri jazere Lago di Garda za neskutočnú cenu, len 24€ na noc pre tri osoby s bábätkom. A samé dobré hodnotenia. Až sa nám tomu nechce veriť, že nám to ubytovanie pri aktuálnej inflácii ešte nezrušili, ako sa nám to už niekoľko krát cez AirBnB stalo. Aj keď vieme že má iba pršať, tešíme sa. Je to prvý výlet po dlhšej dobe a tešíme sa aj na bezcieľne pozeranie na zahmlené Alpy a klepkanie dažďa na okná vykúreného apartmánu. Budeme si užíval islandský gluggaveður, pohodu za oknom

Koláče a pizzové slimáčiky, alias pičoše, sú už tiež pripravené. Aj keď všetci na ne máme chuť, … Konečne sa nám podarilo vyškrtať aj tie najposlednejšie položky zo zoznamu. V tom dôjde sestra Zuzka, ktorá ide tentokrát na výlety s nami. Z batohu hneď vytiahne ukulele a fľašu muškátového vína. Za pár minút už nie je po pičošoch ani stopy.

Snažíme sa konečne si trochu oddýchnuť. S vínom v ruke to ide o čosi príjemnejšie. Lenže stále nás ruší vybrovanie Milanovho mobilu. Mimino sa hrá s kockami a robí prvé krôčiky. Kuká na ukulele a ťapká ručičkami. Brnká na strunky a smeje sa tomu. Ani nie o 24 hodín si tento moment budeme vychutnávať v Taliansku

A vtom to príde. Milan s mobilom v ruke. Že mu píše majiteľ ubytovania so slovami, so sorry, ale na apartmáne nefunguje bojler ani kúrenie. Ale ak chceme, vie nám poskytnúť ubytovanie v úplne inej oblasti bez výhľadu za trojnásobnú cenu. Po dvoch dňoch balenia a vypekania som bola taká zaskočená, že som zabudla používať vulgarizmy. Zmohla som sa iba na slová: To je zlý sen!

Asi desať minút sa nás držal hnev a o čosi dlhšie zúfalstvo. Ani nie tak kvôli tomu sklamaniu zo zrušenej cesty, ako kvôli tomu množstvu príprav na našu zatiaľ najdlhšiu cestu s bábätkom. Po hodine sa emócie náhle zmenili a zúfalstvo vystriedalo vzrušenie.

Ako sme kúpili karavan

Pred troma týždňami sme mali Veľkú noc stráviť v Slovinsku. Ale aké by to bolo, keby s bábätkom išlo všetko podľa plánov? Noc pred odchodom sme strávili zábalmi, triaškou a hodinami nosenia bábätká na rukách. Pre istotu sme celý plán zrušili a bábätko v zápästí vyzdravelo. A tak som sa pripomenula. Ten inzerát! Poďme sa pozrieť, nie je to tak ďaleko, aj tak nemáme čo robiť.

V ďalšie ráno sme smerovali do Galanty, keď v tom pri Senci som si uvedomila, že podobný inzerát, ale s lepším vozidlom, som už videla a vtedy sme ani nereagovali. Prečo tam vôbec ideme?

Popŕchalo a keď sme sa stretli s majiteľom rýchlo sme sa ukryli dovnútra karavanu. Ešte letmí pohľad z vonku mi napovedal, že v skutočnosti vyzerá oveľa lepšie ako na fotografiách v inzeráte. Majiteľ zapol kúrenie a v pokoji nám vyrozprával jeho príbehy z tohto karavanu. Počuli sme ako kvapky dažďa klopkajú na strechu, v pohodlí a teplé nakŕmili Mimina a popozerali si celý interiér. Milan skontroloval všetky kúty termokamerou. Bežne ju využíva na kontrolu Miminkovej plienočky. Keď na snímke svieti uránová tyč, znamená, že je pokakaný A nič nemusí čuchať. Proste fajnový chlap ako sa patrí! Teraz však kontroloval či tu nenájde prekryté zatečené miesta.

Dopoludnie sme strávili s manželským párom. Trochu sa spoznali a hlavne sme si boli istí, že títo ľudia nič neskrývajú. Milan pozrel všetko s majiteľom. Ja som sa zatiaľ starala o Miminka a robila s ním radosť panej domácej. Vyrozprávali sme si rôzne cestovateľské aj životné príbehy a na konci sme si kývli, zaplatili zálohu a išli si dať Vietnamca v Galante. V budúcom týždni sa vrátime aj s mechanikom a potom sa rozhodne.

Sadli sme si na obed k Vietnamcom. Vietnamka bola tiež úplne rozkokošená z deväťmesačného Miminka a tak mu doniesla čokoládový cukrík. S nie veľkým nadšením, ale dovolila som jej ho dať Miminkovi. Vážne kupujeme karavan? Máme na to? Uvažovali sme nad tým už pred štyrmi rokmi, ale doteraz sme si vystačili aj so spaním v aute. S Miminom sa však potreby zmenili. Teplo, voda, domáce príkrmy, úkryt pred dažďom. Našou debatou sme boli tak zaujatí, že sme si ani nevšimli, že náš syn sa po čase dostal ku čokoláde a so zapatlanými ústočkami sa hral a pocuckával cukrík.

Vyrážame… tam kde neprší

Už sme na ňom čo to urobili, ale ešte nie všetko, čo sme mali v pláne. Chýbali však iba detaily. A tak nastal čas vybrať destináciu. Na testovaciu jazdu sme nechceli chodiť hneď niekam ďaleko. Výber bol jednoduchý. Na skúšku sme nechceli ísť príliš ďaleko a tiež sme sa rozhodovali podľa počasia. V širšom okolí nemalo pršať iba v Českej republike.

Keďže sme sa balili do dažďa a nakoniec išli za slnkom, väčšinu oblečenia bolo nutné prebaliť. Množstvo vecí vybaviť a úplne iné zobrať. Jeden z najzákladnejších problémov, ktoré sme riešili úplne od začiatku tohto nápadu bolo, kam ku*va dáme kočík? A tak sme vyrvali sedadlo spolujazdca aby sme ho mali kam dať. Ešte rýchlo kúpiť špeciálny toaletný papier do karavanu a ďalšie drobnosti. Všetky pripravené koláče na cestu sa pojedli a nakoniec sme vyrazili s jednodňovým oneskorením. Výhodou síce je, že sa nemusíme ponáhľať aby sme stihli check in na ubytovaní. Avšak na druhej strane je to kontraproduktívne lebo neustále odďaľujeme odchod.

Hneď v prvej zákrute nám vypadne z police matrac na prebaľovanie a tento jav sa nasledujúci týždeň opakuje ešte niekoľko desiatok krát. Prechádzame Záhorie, nevyhneme sa ani tradičným českým zápcham na diaľnici medzi Brnom a Prahou. Čas si krátime čítaním rozprávkovej knižky. Keď nás to už nebaví, zisťujem že som doma zabudla záložku. A keďže jediné ploské čo mám po ruke je špeciálny toaletný papier do karavanového WC.

Ešte sa zastavíme na obed. V Česku sa radi stravujeme v reštauráciách, pretože perfektne varia aj v tých najväčších dierach. A aj na lukratívnych miestach vždy platíme za jedlo menej ako v bežnej reštaurácii na Slovensku. Do reštaurácie si rovno berieme vlastnú detskú stoličku na kŕmenie, a keď odtiaľto odchádzame máme pocit akoby sme ju odtiaľto kradli, aj napriek tomu že je naša.

České Budejovice a Holašovice

Ako prvé miesto sme si na návštevu vybrali pivovar v Českých Budejoviciach, Budweiser Budvar. Česko je pivná republika a po celej krajine vídame malé, ale aj väčšie pivovary. V Česku majú dokonca Majstrovstvá sveta v gúľaní pivných sudov a neprekvapilo by ma ani múzeum pivných otváračov. Česi proste vedia urobiť z hovna pomazánku.

Továreň v Českých Budejovice sa teší veľkej obľube návštevníkov. Až tak, že na obhliadku pivovaru si treba rezervovať miesta, čo sme samozrejme netušili. Recepčná sa nás snaží ešte pichnúť do skupiny, ktorá mala prísť s 35 turistami. Ale prišlo ich ďaleko viac a my sme sa do továrne nedostali. Úplne nám to nevadilo lebo mám to prišlo ako úplná masovka a odmietli sme aj termín na nasledujúci deň.

Ako alternatívny program ku sklonku dňa sme sa rozhodli pre návštevu vidieckej dedinky Holašovice, ktorá je známa aj vďaka českému filmu Babovřesky, ktorý je tak stupidný, že sa vôbec hanbím aj za to, že ho poznám.

Holašovice sú od civilizácie izolované najmä cestnými komunikáciami. Cesty, ktoré sem vedú sú široké len pre jedno auto. Máme problém obehnúť cyklistu aj bežca. Na druhú stranu je okolie rozprávkovo krásne. Reliéf sa vlní a zelené lúky zdobia rozkvitnuté stromy s bielymi kvetmi.

Akurát dnes, v posledný aprílový deň, tu postavili máj. Dedinka je malinká a tak večer trávime na slniečku na deke pod májom. Mimino si otrháva trávičku a pokojnú atmosféru narúša iba detský kolobežkový gang. Aj keď sa v dedine evidentne všetci poznajú, deti prišli k chlapovi v montérkach so slovami: Strejdo, postrážíš nám kolobežky? A on na to ako pravý Čech odvetil: No houbelajs, jdete otravovať máti!

V Holašoviciach sa nachádza aj Stonehange, avšak je umelo postavený a pre nás tak bezhodnotný. Avšak poskytuje super miesto pre parkovanie a tak ostávame kempovať v Holašoviciach. Hneď večer prichádzame na niekoľko problémov.

Prvá noc v karavane a plno problémov

Keď zapneme bojler, teplá voda netečie. Najprv musíme zo systému odčerpať všetky vodu, kým sa dostaneme k tej ohriatej, a tak vyjde 9 vzácnych litrov vody navnivoč.

Naše bábo má už dva mesiace problém s nočným spaním. A pochopiteľne aj my s ním. Riešime dilemu či každý večer rozkladať posteľ dole alebo ho dať spať do postieľky a mu budeme spať v alkovni nad vodičom. Mám obavy, že ak budeme spať na spoločnej posteli, že ma v noci prelezie a spadne, prípadne sa popáli o gamatky. Na druhú stranu, keď sa v noci zobudí a ja budem musieť zliezať po rebríku, je tu veľa pravdepodobnosť, že sa rozospatá vyrúbem ja.

Rozhodli sme sa pre možnosť dva. Zohnať narýchlo detskú postieľku do úzkeho priestoru v karavane bolo celkom náročné. Na internete sa s týmto rozmerom predávali iba dva modely. Prvý za 300 € a druhý za prijateľnejších 130 €. Milan túto našu postieľku zohnal v KOLO (Bratislavské centrum opätovného použitia) za 5 € a doviezol ju domov na motorke ako pravý Vietnamec. Bola síce patrične zajebaná (špinavá je slabý výraz, bola naozaj zajebaná), a jej vyčistenie ma pomyselne stálo tých zvyšných 125 €, ale hlavné bolo, že sme ju mali… Až na to, že bola absolútne nepoužiteľná, lebo sa presne nezmestila medzi sedadlá, na čo sme prišli až keď sme išli dieťa uložiť k spánku.

Pri rozkladaní postele sme navyše zistili, že matrace po rozložení zavadzajú rebríku a tak sa Milan nevie dostať do alkovne.

Po večernom cikaní prišlo ďalšie zistenie. Nefunguje alebo nevieme ako správne spláchnuť na WC. A tak splachujeme, ako kedysi u babičky. Hrncom s vodou

V noci zase riešime kúrenie. Našťastie ide a vieme ho ovládať, ale nevieme odhadnúť stupeň, ktorý treba naladiť aby nám v karavane bolo príjemne. V noci ešte zisťujeme, že nastavenie kúrenia treba prispôsobiť aj prípadnej sile vetra, ktorá sa môže počas noci meniť.

Máme so sebou pre istotu aj CO a CO2 senzor. Tie slúžia na detegovanie zhoršenej kvality vzduchu. Tj. v prípade senzoru CO2 je to detegovanie vydýchaného vzduchu a v prípade senzoru CO detegovanie dymu v prípade požiaru.

Český Krumlov

Svitá a Mimino je už hore. Zhodli sme sa na tom, že radšej budeme vstávať o piatej ako o tretej v noci a ešte ho hodinu a pol uspávať. Za oknom nám stojí vŕba a briezka, na ktoré dopadajú prvé ranné lúče. Za druhým oknom sú nasadené zemiaky a cibule trčiace zo zeme. Sady jabloní a včelie úle. Mimino sa mi schúlil na prsiach a Milan zliezol dole k nám. To najdôležitejšie na svete mám na pol metri štvorcovom

Je sviatok a my sme začali nás deň o dve hodiny skôr akoby sme chceli. Frekvencia áut na cestách je nulová. Nikde nikoho, len na poliach kravy a kone. Keď míňame dediny cestou do Českého Krumlova míňame aj posedenie s gaučom a krígľami nedopitého piva.

V Krumlove sme zaparkovali na parkovisku s informačnou tabuľou, že parkovisko slúži iba pre hostí. V opačnom prípade bude vozidlo odtiahnuté. S veľkosťou nášho vozidla sme sa nad touto tabuľou len pousmiali. Ešte mali zatvorené a tak sme sa vybrali do mesta.

Český Krumlov je po Praha druhým najnavštevovanejším miestom v Českej republike. Okrem toho je útočiskom aj pre početné skupiny vodákov, keďže mestom preteká najdlhšia česká rieka, Vltava. Vďaka nej dostal Krumlov aj pomenovanie. Respektíve nemecký výraz „krumme Aue“ (krivý luh), odkazuje na meandrujúci tok Vltavy.

Zámok Český Krumlov postavili už pred rokom 1253 krumlovskí páni v gotickom štýle. V dôsledku polohy Českého Krumlova sa na hrade vystriedali desiatky majiteľov. A priebežne s tým bol aj prestavaný do renesančného slohu.

Súčasťou zámku je aj zámocká záhrada vo francúzskom štýle a premostenie z roku 1764. Práve z týchto miest je najkrajší výhľad na zámok aj centrum Českého Krumlova.

Centrum je tvorené systémom ulíc s pravidelným námestím. Veľký počet zachovaných mestských domov v gotickom, renesančnom, v menšej miere i v barokovom štýle. Od doby jeho založenia sa na ňom nič nezmenilo, čo nie je úplne šťastné. Keby však radnica porozmýšľala mohla by osadiť jednu dopravnú značku – zákaz vjazdu. Dodnes nechápem prečo si Česi prznia námestia vo všetkých mestách parkoviskami a hlavnými cestnými ťahmi.

Už sme končili našu prehliadku Krumlova, keď v tom Milan zastal a nemo hľadel na auto stojace na parkovacom mieste pre apartmány. Na kapote tradičného českého auta, Škody Octavia, boli stopy od topánok a dva kusy už usušeného ľudského hovna. Pri pohľade na tieto krumlovské praktiky sme sa začali obávať o náš karavan, zaparkovaný na cudzom parkovisku.

Aby sme si vyčistili karmu, v reštaurácii kde sme si dovolili zaparkovať, sme si dali aspoň obed. Aj keď tu mali interiér zariadený v štýle a la Kysuce alebo Orava, hneď sa potvrdilo, že v Česku je naozaj jedno kde si sadneš na jedlo, vždy to bude super

Šumava

Z Krumlova pokračujeme na Šumavu. Veľa pekných miest by sa tu dalo navštíviť na bicykli, ale keďže sme tento výlet realizovali narýchlo, detskú sedačku sa nám už nepodarilo zohnať. Navštevujeme preto aspoň ľahko dostupné miesta. Zastávku sme si spravili aj pri Stonehange v mestečku Volary. Ale bol taký malinký, že nestál ani za fotku z okna.

Podvečer sme stihli navštíviť aspoň Chalupskú slať, najväčšie rašelinisko v Českej republike. Jeho krásu sme obdivujeme nielen zrakom ale aj čuchom. Vôňa borovíc nás aspoň na chvíľu prenáša na Pobaltie. Cestu si užívame len z drevenej lávky. Pohyb mimo nej nie je povolený, to aby sa nestratili ani poľskí turisti.

Na noc parkujeme mimo národného parku. V Česku sa kempovanie na divoko akceptuje pokiaľ to nie je v chránených oblastiach. Ráno sme sa presunuli na krajšie miesto. Raňajkujem a z pohodlia karavanu sledujeme voľne žijúce zvieratá ako sa nevedomky približujú k nám. Chvíľu na to vedľa nás zastavuje auto. Na dvere nám klope stráž prírody s otázkou či sme tu nocovali. Zákaz kempovanie v národných parkoch berú naozaj vážne.

Kráľ Šumavy

Po rannej debate sa vydávame do návštevníckeho centra v Kvilde, dúfajúc, že uvidíme jelene alebo pri troche šťastia rysa.

Mimino má práve 10 mesiacov a je potrebné aby štvornožkoval čo najviac. Čo sa absolútne bije s ideou, že ideme karavanom. Musíme využiť každý moment kedy máme možnosť vypustiť ho. V návštevníckom centre niekoho niet. Je tu perfektný priestor na lezenie. Na podlahe sú síce čmuhy, ale pokiaľ nie je oblečenie ogrcané, okakané alebo mokré, je z môjho pohľadu považované za čisté. Zatiaľ čo Mimino dobieha zameškané desiatky metrov na štyroch, my sa dozvedáme množstvo zaujímavostí o jeleňoch.

Jelene vždy patrili na Šumavu, ale pre zaujímavosť… Lovecké právo na ne si v minulosti vyhradzovala šľachta. Jelenia zverina však lákala aj pytliakov, ktorí lovili pre svoju potrebu alebo na predaj, aj napriek tomu, že im hrozili vysoké tresty. Medzi pytliakom a kniežacím lesným personálom dochádzalo k strom, ktoré pomerne často končili tragicky. Preto knieža Schwarzenberg roku 1817 prikázal všetky jelene na Šumave vystrieľať. Tento príkaz bol splnený údajne až v roku 1820 a úplne tak zanikla pôvodná šumavská populácia jeleňov. Až v roku 1874 tu bola zriadená aspoň ohrada s jeleňmi, a neskôr bola táto populácia vypustená do voľnej prírody. Dnešná jelenia populácia na Šumave tvorí potomstvo viacerých postupne vypustených poddruhov.

So Šumavou sa tiež spája označenie “Kráľ Šumavy.” Pôvodne bol za kráľa Šumavy označovaný jeleň, ako kráľ tamojších lesov. V časoch Československa, kedy sa množstvo občanov snažili utiecť cez železnú oponu do exilu, sa toto pomenovanie začalo používať v spojitosti s pašerákmi a prevádzačmi. A to aj v spojitosti s filmom Kráľ Šumavy natočeným na objednávku komunistickej strany, ktorá sa snažila zabrániť emigrácii z Československa a prevádzačov zaškatuľkovať ako zločincov. Najznámejšími kráľmi Šumavy boli Josef Hasil a Kilián Nowotny. Prvý menovaný dostal za svoje činy v roku 2001 medailu Za hrdinstvo od prezidenta Václava Havla.

Trasa, po ktorej prevádzači na Šumave prevádzali občanov, sa nazývala Kanál 54. Začínala nad Vimperkom, viedla cez nebezpečné šumavské rašeliniská, bolo potrebné niekoľkokrát preliezať kopce a končila v nemeckej obci Finsterau. Celá trasa mala 45 km.

S našim šťastím a škriekajúcim dieťaťom sme miesto jeleňov s rysa videli tak maximálne mravce. Pani v návštevníckom centre sa divila, vraj sa jelene bežne hádžu o pletivo aby pozdravili návštevníkov.

Trochu sklamaní si naprávame chuť pri rašelinisku Jezerní slať a pokračujeme k ďalšiemu výbehu. Tentokrát s vlkmi, ktorá sa nachádza v obci Srní. Vyhliadky tu majú riešené inak ako v Kvilde. Ponad výbeh vedie drevená lávka a je tu omnoho väčšia pravdepodobnosť niečo vidieť. A naozaj z 13 vlkov sme videli 10. Drvivá väčšina z nich spala, zvyšné oddychovali a v podstate sme nevideli žiaden pohyb. Takže v podstate to nebolo o nič lepšie ako v Zoo.

Opúšťame Šumavu a ihličnaté lesy sa razom menia na zelené lúky s rozkvitnutými stromami. Odkedy sme vyrazili, Milana intuitívne trápi množstvo plynu v plynovej bombe. Na fľaši máme indikátor, ktorému nerozumieme my, predchádzajúci majiteľ a ani personál pumpy. Netušíme koľko tam je plynu a ani kedy dôjde. Bolo by naozaj nepríjemné v noci mrznúť, hlave keď máme so sebou bábätko. Novú plynovú bombu sa nám podarilo vymeniť až na tretej benzínovej pumpe. Keďže sme vyrážali narýchlo a nepripravený, chýba nám aj francúzsky kľúč, ktorým by sme bombu vymenili. Tento problém sme vybavili veľmi rýchlo v blízkom väčšom meste.

Noc sme strávili na diaľničnom odpočívadle. Umyli sme seba aj Miminka. Náš karavan má na karavanové pomery veľmi neštandardné rozloženie a veľkú kuchyňu, kde môžeme pohodlné prebaľovať aj umývať bábätko. V momente keď sme išli kúpať Miminka, pristavil sa vedľa nás kamión s niekoľkými desiatkami bučiacich kráv. Samozrejme bola to rušňa noc, nielen kvôli rušnej diaľnici. Miminko už vyše dva mesiace v noci buntoší. Väčšinou jeden a pol hodiny. Ani túto noc to nebola výnimka. Navyše sa potvrdila Milanova intuícia. Náš spánok prerušilo aj ťukanie zapaľovača v gamatkách, ktorý sa beznádejne pokúšal zapáliť kúrenie. V daždi a tme bolo treba ísť vymeniť plynovú bombu.

Kúpeľné mestečko Mariánske Lázne

Po čiastočnej prebdenej noci dávame veľmi neskorý budíček a odchod z pumpy tesne pred 11tou. Máme si to užiť tak sa nikam neponáhľame.

V Mariánskych Lázniach parkujeme pri cintoríne. Tie na našich cestách vyhľadávame pomerne často, kvôli bezplatným parkoviskám a odpadkových košom, kde môžeme vyhodiť smeti, ktoré sa v karavane kopia rýchlejšie ako ceny nehnuteľností v Bratislave. Navyše okadené plienky kontaminujú celý priestor karavanu. Za test musíme zdolať poriadny kopec s kočíkom. To máme za to parkovanie zadarmo.

To najkrajšie v Mariánskych Lázniach je skompaktnené na malom priestore. Pre pacientov, ale aj návštevníkov sú verejne k dispozícii 3 minerálne pramene. Voda z jedného z nich je naozaj chutná, ostatné dve sú riadne vajcovky. Teda vody s vysokým obsahom sírovodíka, kvôli ktorému voda nepríjemne zapácha a chutí.

S Miminom si užívame najmä fontánu a aj keď tu nie je nič svetoborné, cítime sa tu veľmi príjemne a dokonca sa nám tu páči viac ako v Karlových Varoch, kam smerujeme.

Keďže dnešný plán už nestíhame, zastavujeme sa v malom mestečku Loket s peknou vyhliadkou na hrad. Sadáme si do reštaurácie a tam za nami príde maximálne… No nazvime to čašníčka v prechode. Chce nám kočík s bábätkom vysťahovať na chodník aby nezavadzal neexistujúcim hosťom v prázdnej reštaurácii. Dostatočne nás znechutila a tak odchádzame, aj keď jedlo vyzerá famózne. Celkovo sme si viackrát všimli, že Češi nie sú veľmi nápomocní keď vidia rodičov s deťmi.

Odtiaľ sme sa pobrali do lesa, kúsok od Kartových Varov, kde sme mali v pláne prenocovať. Vyzerá to presne ako bratislavská Koliba, ešte aj lanový park tu je. Cestou nám prebehlo cez cestu stádo divých sviniek a tak máme rešpekt vôbec vyjsť z karavanu.

Už sa nám takmer minula voda. Prekvapivo zisťujeme, že viac vody zožerie umývanie riadu ako umývanie vlasov. Na sprchu nám stačí tiež málo, po 5 litrov. Rozhodli sme sa, že riad budeme dávať do drezu a umyjeme ho až na najbližšej benzínovej pumpe.

Mimino škrieka celý večer. Postarší nemecký pár sa tomu našťastie len usmieva a rovnako sa bavia aj na jeho holej riťke a pindíkovi za oknom. Ráno ako každodennú rutinu skladáme posteľ. A stôl, ten nepoužívame vôbec, aby sme pre Mimina vytvorili aspoň malý priestor na hranie sa a pohyb, ktorý je v jeho aktuálnom veku nevyhnutný pre správny vývoj. Celkovo sa pri organizácii aktivít v karavane stále hľadáme. Chceme to zvládať čo najefektívnejšie, no jeden z nás je vždy vyblokovaný striehnutím na Mimina. Aj keď sa hrá sám, vždy ho musíme strážiť aby nepadol dozadu. Väčšinou vie už stáť sám ale keď stojíme s karavanom na krivo, tak má tendenciu padať. A tiež preto, lebo na dverách chýba detská poistka a on furt šahá na dvere.

Karlove Vary

Miminko už nezvláda ani krátke presuny. Je strašne usedený a nedokáže už ani zaspať počas jazdy. Všetci na internete radia kúpiť dieťaťu do auta novú hračku. My sme mu 2 týždne dopredu pobrali vybrané hračky aby si ich nepamätal a tešil sa z nich na novo. To prvé zabralo, to druhé žiaľ nie.

Pokračujeme návštevou Karlových Varov. Domnievame sme sa, že tu že strávime celý deň, keďže sú to najväčšie a najvýznamnejšie kúpele Českej republiky, s početnými prameňmi minerálnych vôd, ktoré sa používajú na liečbu žlčníka a tráviaceho traktu. Ten najteplejší, Vřído, má až 72°C a keď sa rozhodnete ochutnať ho, toalety sú hneď v budove za poplatok 20 Kč A keďže tých prameňov je tu tak nespočetne veľa, tak s tou vodou sa na toaletách asi aj splachuje. Tento prameň sa nachádza v budove a je usmernený do gejzíru. Vo vnútri je strašné sparno a z nejakého nepochopiteľného dôvodu je do budovy zakázaný vstup s kočíkom.

Počas prechádzky na promenáde nám dôjde, že sme opäť zabudli v karavane kočíkovku s plienočkami. Pri Vřídke som videla ešte jedného rodiča, ktorý rovnako ako my odignoroval zákaz vstupu s kočíkom a bežala som za ním, čo by nám náhodou nevedel pomôcť. Nemal, a tak sme začali potajomky nakúkať do všetkých okoloidúcich kočíkov aby sme sa pokúsili odhadnúť váhu dieťaťa a prípadne si popýtať plienočky od ich rodičov. A vyšlo to, hneď druhá mamina mám darovala rovno dve

Voda z Karlových Varov sa používa aj v bylinnom likéry Becherovka. V roku 1807 začal karlovarský lekárnik Jan Becher predávať bylinný likér podľa svojej vlastnej receptúry. Tento likér je dnes známy pod názvom Becherovka a jeho hlavnými prísadami sú vodu z Karlových Varov a zmes 32 druhov bylín. V dnešnej dobe sú v karlovarskom podniku len dvaja ľudia, ktorí poznajú celé výrobné tajomstvo Becherovky. Sú jediní, ktorí môžu vstúpiť do miestnosti zvanej „Drogikamr“ a raz týždenne pripraviť zmes bylín a korenín pre výrobu Becherovka. Táto zmes sa následne týždeň luhuje v alkohole. Extrakt sa zmieša s vodou a prírodným cukrom a nasledujúce dva mesiace “zreje” v dubových sudov.

Samotné Karlove Vary sú veľmi pekné, až na to, že s kočíkom sa na okolité rozhľadne nevieme dostať. Ostávame preto len v kúpeľnom údolí. Na to, že je to taká vychýrená destinácia je tu pekelne málo ľudí. Ani kávu si nemáme kde dať. Sú tu len dve otvorené reštaurácie, s terasami, kde nie je kam dať kočík. Hlavne, že raňajky robievajú až do 12:30. To sme my za normálnych okolností už aj po obednej kávičke. Všetko ostatné je ešte pozatvárané.

Už o 11-tej, kedy sme s prehliadkou kúpeľného mestečka hotoví, nás láka na obed s lokálnym welcome drinkom podnapitý český dôchodca. Túto možnosť s účinnou výhovorkou, ja šoférujem, ona kojí, sme si nechali utiecť a zamierili to mimo centrum za skutočným gastronomickým zážitkom v podniku La Hospoda.

V živote predtým som nebola na hajzloch v reštaurácii tak často ako v tomto podniku. Nie, nie z tej vody zo Vřídla, ale po Miminovi bolo neustále treba niečo umývať, utierať, kŕmiť ho, prebaľovať a vyhadzovať. Kým nám to pripravili, Mimino si trochu poliezol, tiež sa najedol a potom škriekal keď videl jesť nás. Klasika ktorú pozná každý rodič

Po tomto super gastro zážitku sa vyberáme na dlhý presun k Tiským skalám. Miminko zase nevedel zaspinkať v aute. Aby sa neopakovala predchádzajúca noc, museli sme si kvôli tomu dať zastávku na pumpe, a keď konečne zaspal, Milan sa rozhodol, že si dá tiež šlofíka. Z dlhej chvíle som si šla umyť vlasy a dala si kávu, na ktorú som vôbec nemala chuť, ale tak čo s načatým časom?

Miminko už nedokáže sedieť vo vajíčku. Vždy keď ho následne prebaľujem má otlačenú riťku. Snažím sa ho zabávať, neúspešne. Jediné čo ako tak zaberá je kŕmenie za jazdy. Všetko je špinavé, ale dieťa s chrumkou v ruke aspoň dočasne utíšené.

Tiské skaly

Relatívne neskoro sme došli do obce Tisá, na česko-nemeckom pohraničí. Už je dosť neskoro, ale stále malo hodín na večerné rituály. Rozhodli sme sa, že zo skál prejdeme aspoň kúsok. Kasa na vyberanie vstupného je už zatvorená. Aj prvých turistov stretávame až po pätnástich minútach. Bojíme sa, či to neprešvihneme, ale nakoniec sa to ukázalo ako najlepšie rozhodnutie. Len my a pieskovcové skaly vypínajúce sa nad nami. Pieskové chodníčky prerastené machom, borovicami a briezkami. A hlavne ticho a pokoj na nezaplatenie.

Cesta späť viedla po vrchole Tiských skál, s výhľadom na obec Tisá. A tak sme si odtiaľto rovno vyhliadli náš flek na prenocovanie. Na večeru sme si spravili parené buchty. Polotovary sa pripravujú ľahko, ale so skutočným varením to bude časovo náročnejšie. Ešte vyhodíme von z karavanu ďalšieho člena pavúčej rodinky. Už posledného. Potom sme sa už naučili spolunažívať s nimi.

Ráno sa vyberáme na malý okruh Tiskými skalami a pokladňa je stále zatvorená. Malý okruh už nie je taký impozantný ako ten veľký, ale zadarmo sa nesťažujeme. Keď ho končíme, vidíme, že v pokladni je konečne niekto kto vyberá vstupné. Keď mu však dávame eurá, len krúti hlavou, že to máme grátis.

Problémy pri servise karavanu

Náš karavan akútne potrebuje vypustiť šedú vodu a splašky. Nádrž na čistú vodu je tiež prázdna. Snažili sme sa ju doplniť, ale čistú vodu z nádrže nám doslova vypľúva. Neskôr sme prišli na to, že pri napúšťaní treba nechať priestor na prienik prebytočného vzduchu z nádrže. To ona nám “vypľúvala” vodu von. Na(ne)šťastie je vo vedľajšej dedine stellplatz. Miesto kde za poplatok môžeme vypustiť čo nepotrebujeme a napustiť čistú vodu.

Vonku začína byť poriadne teplo a v karavane tiež. Ale iba podľa teplomeru. Ten ukazuje 28°C ale pocitovo je v karavane príjemne. Všade sme pootvárali okná aby sa nám vetralo kým všetko poriadime.

Keďže servis robíme druhýkrát v živote, všetko patrične trvá. Prvý problém máme pri vypúšťaní šedej vody. Otvoríme a netečie. Otočíme karavan, či náhodou nestojíme v kopci a znova. Nič netečie. Keď sa však pokúsime doplniť vodu, zázračne to ide… Až na to, že dobíjanie nefunguje a až po preštudovaní kilometrového návodu sme zistili, že to funguje na dobíjanie kartičky, ktorú sme dostali pri rampe, nie na platobnú kartu. Milan ešte vydrbáva splašky a zisťujeme, že šetriť priestorom v kazete a splachovať minimom vody je tá najväčšia chyba, akú môže človek pri karavaningu urobiť.

Platiť kartou sa nedá. Automat síce berie aj eurá ale iba mince. Tie nemáme a tak Milan ešte ide rozmeniť peniaze do krčmy za rohom. Nie sme prvý ani posledný čo tam s takouto prosbou došli. Konečne môžeme vypadnúť. Zatvorili sme okienka v kuchynke aj pri sedení. Milan sa už lepí čo najbližšie k rampe aby dosiahol na ovládací panel. Keď v tom zrazu… rachot z kúpeľne! Čo k nám niekto nastúpil? Vbehnem dnu a v tom vidím tu, spúšť. Sme bez okna! Hajzlového! Všetko sme pozatvárali ale na toto sme zabudli.

V hneve ide Milan von. Často sa mu to nestáva, ale teraz aj nadáva. Snažím sa ho utíšiť, lebo viem, že bol v strese preto, že nič nefungovalo. Okamžite meníme plán. Musíme nájsť stavebniny. Dnes v noci má pršať, takže okienko musíme okamžite nejako zaceliť aby sa dážď nedostal dnu.

V Dečíne dvakrát zle odbočíme a nakoniec všetko potrebné náradie kupujeme v Kauflande. Ako pre nás tam čaká kompletná opravárska sada – mini vŕtačka, spojovacie Tčka, šróby a samozrejme duct tape. Milan sa neserie a všetko začína reparovať priamo na parkovisku. Moju pomoc nepotrebuje, preto varím a Mimino našťastie spinká.

Po hodine je okno zaplátané. Vyzerá to síce ako slav engineering, ale dočasne spĺňa svoju úlohu a to je hlavné. Môžeme pokračovať vo výlete

Modlivý důl

Pri obede si trochu oddýchneme. Dnes sme sa už dosť vyčerpaní. Hlavne psychicky a preto už neplánujeme žiaden veľký program. Haha…

Poberáme sa na malý turistický okruh cez Modlivý důl. Ten povodne nemal s modlitbami nič spoločné a volal sa Smolný důl, pretože tu boli smolné pece. Začalo to nenápadne, povesením obrázka Panny Márie a Ježiša. Neskôr boli tieto obrázky nahradené posvätenými obrázkami, ktoré následne vystriedala drevená kaplnka, a tú, kaplnka vytesaná do skaly.

To, že je to turistický okruh som si myslela asi iba ja. Od Modlivého důlu sme prešli k Dedovým skálam, kde sme mali zísť na hlavnú cestu. Po hodine ma už poriadne bolel chrbát od nosenia bábätka v nosiči. Podľa mapy sme sa mali pustiť strmým zrazom, ktorý vyzeral nepriechodne aj pre turistu bez bábätka. Tak takto v žiadnom prípade! Musíme sa časť cesty vrátiť späť aby sme sa dostali naspäť ku karavanu.

Tento výlet bol úplne mimo mojich predstáv. Z 30 minútovej prechádzky zrazu bolo jeden a pol hodiny v náročnom teréne. Presne ako hovorí náš prvý predmet, ktorý sme si kúpili do karavanu. Tabuľka s nápisom Get lost! Ktorá by sa dala preložiť dvojako. Trochu vulgárnejšie ako “vypadni“ alebo slušnejšia verzia “zatúlaj sa.” Tak teraz sme sa!

Sklársky región Novoborsko

Nachádzame sa v oblasti Nového Boru, miesta s dlhoročnou sklárskou tradíciou. Sklárske hute sa podľa archívnych dôkazov vyskytovali v tejto oblasti už v 13. storočí. V polovici 18. storočia z tadiaľto putovalo sklo aj na ruský cisársky dvor či do Versailles. Po druhej svetovej vojne boli domáce remeselné dielne, menšie sklárske manufaktúry a firmy znárodnené a zlúčené do jedného národného podniku. Sústreďovanie sklárskej výroby na Novoborsku bolo zavŕšené v roku 1967 výstavbou prvého sklárskeho kombinátu v Čechách. Po páde režimu vzniklo v Novoborsku množstvo malých a menších sklenárskych firiem. Aj keď sa za storočia v technike výroby skla zmenilo mnoho, naďalej zostáva rozhodujúca ručná práca, ktorej hodnotu umocňuje remeselná zručnosť a cit jeho tvorcu pre krásu a estetiku.

Vybité baterky po návšteve Modlivého důlu ideme dobiť do reštaurácie HUŤ v Novom Bore. Popravde sme nejdeme ani tak kvôli hladu ako kvôli tomu, aby si Mimino mohol trochu poliezť. A tiež preto, že v tejto reštaurácii fúkajú sklo a vyrábajú sklárske výrobky priamo pred očami konzumentov Všetko, čo sa len dá, je v reštaurácií zo skla. Svetlá, bar, zrkadlá, dokonca aj dvere na záchode, čo si naozaj mohli odpustiť

Hlavnou myšlienkou reštaurácie HUŤ je možnosť vidieť na vlastné oči, čo obnáša sklárske remeslo a vidieť tvorbu skla v priamo prenose, pri konzumácii úžasnej českej gastronómie.

Miminko je z toho vzrušený. Celú dobu ziape a vyrušuje ostatných návštevníkov reštaurácie. Nie tak z toho skla ako z toho voľného výbehu. Aj jedlo je perfektné. Len na tom hudobnom playliste by naozaj mohli pracovať. Čo sa týka hudby nie som náročná, vypočujem si takmer všetko ale kombinácia Jóžin z bážin, Ňňňňuyork, Elán a na záver ešte No name,… to fakt nie!

Noc sme prekempovali kdesi v poli pri kaplnke. Na potvoru pršalo a cez rozbité okno sa nám dostala voda. Ráno teda ako prvé riešime kúpu duct tapu a sanujeme škáry.

Panská skála

Dážď s prestávkami pokračuje a my sa šplháme na Pánskú skálu, najstaršie geologické chránené územie na území Českej republiky. Čadičové teleso, Pánská skála, vzniklo počas rozsiahlej treťohornej činnosti v Čechách. Hornina skaly vystúpila na povrch z hĺbky približne 30 km a predstavuje zbytok lávového prúdu, starého približne 30 miliónov rokov. Pri homogénnom pomalom chladnutí sa vyvinuli päťboké až šesťboké stĺpce s priemerom okolo 20 cm, ktoré stoja zvislo bok po boku a majú dĺžku cez 20 metrov. Malebné jazierko, v ktorom sa odráža ikonická Panská skála, vzniklo ťažbou kameňa.

V daždi má toto miesto atmosféru ako írske Giant’s Causeway. Výstup je kratučký ale nevedomky vyberáme náročnejšiu lezeckú cestu na vrchol. S turistickým nosičom je to celkom adrenalínový výstup. Až na pol ceste dole som si uvedomila, že som zabudla Mimina pripútať, lebo som riešila zateplenie, vietor a dážď.

Hrad Sloup a Samuelova jeskyne

Ďalej pokračujeme k hradu Sloup. Počasie sa diametrálne mení a nepremokavé bundy vymieňame za kraťase. Už vstup do hradu je veľmi sľubný. Z hradu zostali len zbytky niektorých priestorov a budov, kedysi vytesaných do pieskovcového brala.

Prevažnú časť prehliadky areálu predstavujú bývalé pustevny, skalný kostol, ambit, kaplnky, vínne terasy a ďalšie objekty, ktoré tu boli umelo vytvorené v období baroka. Na baroko sa odvolávali aj neskoršie pomenovanie Poustevnický kámen (Einsiedlerstein).

V roku 1679 bol hrad aj s hradnou skalou venovaný pustovníkom, ktorí tu žili dokopy 102 rokov. Postupne sa ich tu vystriedalo šesť a každý sa svojou troškou podpísal na dnešnom vzhľade hradu.

Na hrad Sloup sa chceme pozrieť aj z výšky. To je tá najkrajšia perspektíva. A tak ideme k Samuelovej jeskyni, jaskyni pustovníka Samuela, ktorý si túto jaskyňu vlastnoručne vytepal za 17 rokov. Potom sa rozhodol presunúť sa do inej jaskyne, kde ho však zavraždili a olúpili. Ten najkrajší výhľad na hrad Sloup je z vrcholu tejto jaskyne.

Na noc sa vraciame na to isté miesto, ku kaplnke. Čaká nás tu však malé prekvapenie. Chlapík, ktorý tu venčí dve ary. Necháva ich tu lietať nad poľom. Jedna sedí na strome a nechce sa vrátiť. Tak na ňu majiteľ použije vydieračskú technikou, ako na malé dieťa. Zabuchne dvere auta a odchádza. A funguje to! Ara v momente roztiahne krídla a letí za autom. Mimochodom, Česi milujú papagájov.

Na večer zisťujem ešte jednu vec o karavaningu a rodičovstve. V karavane sa dieťa nevyhadzuje do vzduchu. Ja sprostá som takto jebla Malému hlavu o strop

Kokořínsko

S ľútosťou obchádzame Máchovo jezero. Nevychádza nám už čas, keďže na tomto mieste by sme chceli zotrvať dlhšie a vstrebať jeho atmosféru. Vysoké borovice, mach a vôňa živice. A nádherné jazero ľadovcového pôvodu, jediné v Českej republike. Atmosféra Pobaltia, v ktorej človek nepotrebuje k šťastiu nič. Stačí mu dýchať ten vzduch.

A tak sa urýchlene presúvame do Kokořínska. Jeho najväčšou atrakciou sú dve neograbane vytesané Čertove hlavy v pieskovci. Práve tu stretávame najviac turistov za celý týždeň, asi vďaka blízkosti k Prahe. Autor týchto hláv Václav Levý vytvoril viacero umeleckých diel v oblasti Kokořínska. A evidentne bol pri svojej práci najradšej sám. Preto sa vždy trepal do strmých kopcov aby za ním nikto neliezol a neotravoval ho. Pri zdolávaní týchto terénov musím na dieťa v nosiči dávať pozor ako vodič karavanu na alkovňu.

Čertove hlavy majú výšku 9 metrov, čo na prvý pohľad nie je tak veľa, ale v skutočnosti sú to druhé najväčšie reliéfy hláv na svete. Väčšie si už len Mount Rushmore v americkej Južnej Dakote. Václav Levý na nich pracoval 5 rokov, v období romantizmu (1841–1846).

Zaujímavým miesto je aj jaskyňa Klácelka, z dielne toho samého umelca. Na tomto mieste sa stretávame s podobnou humusáčinou ako v Krumlove. Namiesto výkalu je tu však menštruačná krv, priamo pred vstupom do jaskyne.

Okrem týchto hendikepov a extrémne rozbitých ciest, je Kokořínsko neuveriteľne krásna oblasť. Azda najkrajšie je to v okolí hradu Kokořín, kde sa úzka cesta zarezáva do vysokých pieskovcových skál. Za návštevu určite stojí aj Šemanovický důl, ale nám sa tu nepodarilo zaparkovať karavan. Navštívili sme preto aspoň kamenné hríby Pokličky a ich nekonečné schody.

Kutná Hora

Ako si to mierime smerom domov, vychádza nám čas ešte na krátku zastávku. Vôbec sme to nemali v pláne, ale na záver ešte navštevujeme Kutnú Horu. Obaja sme tu boli ako deti a obaja si z toho takmer nič nepamätáme, takže super, bude to takmer ako nové miesto!

Cestou prespávame na diaľničnom odpočívadle, kde nie sú sprchy ani prípojka na vodu. Na toaletách nám padol dudlík na zem a Miminko dostal poriadnu hnačku. Priebeh výletu bol pohodový, takže na záver sa to musí ešte trochu skomplikovať.

Prišli sme do centra Kutnej Hory a relatívne rýchlo zistili, že to najzaujímavejšie, kostnica Sedlec, sa nachádza ešte tri kilometre odtiaľto. Keď sme sa už naskytli na tom správnom mieste, zistili sme, že vstupenky sa dajú kúpiť iba ako kombo katedrála + kostnica. Pritom návšteva katedrály nám prišla ako strata času. Holé steny mi neprišli ničím výnimočnejšie ako dedinský kostol u babičky.

Komické je, že vedľa kostnice sa nachádza múzeum tabaku a sídlo továrne Philip Morris, predajcu elektronických cigariet IQOS. Na spropagovanie svojej značky si mohli vybrať aj vhodnejšie miesto ako vedľa kostnice, kde je uložených 60 000 kostier mŕtvych ľudí.

Kostnica Sedlec bola spočiatku len kaplnkou, kde na spodnom poschodí pripravovali pozostatky zosnulých k pohrebu. Po zrušení cintorína koncom 15. storočia boli exhumované kosti uložené v spodnej časti kaplnky a v blízkom okolí. Následne ich v roku 1511 poloslepý sedlecký mních poukladala do niekoľkých vysokých pyramíd. Do dnešnej vyzdobenej podoby upravil kostnicu až rezbár František Rint, približne v roku 1784.

Toto miesto je morbídne a fascinujúce zároveň. Podchvíľou si miesto lebiek predstavujem odrezané hlavy s vlasmi. Ten chlap čo sa rozhodol poukladať na poriadok 60 000 kostier mal takmer určite Aspergerov syndróm!

A tak sme neplánovane otestovali karavan, prešli 1600 km, prevažne po okresných cestách, zistili kopec nových vecí, urobili desiatky kixov, navštívili nové miesta, dali priestor bábätku aby sa oťukalo v novom prostredí. Mimino to tu za týždeň pocikal, ogrcal, vydrbal na zem misku s kašou. Niekoľkým ľuďom ukázal riťku cez okno. Ale na oplátku sa naučil hrať sa sám. Veľa škriekal. Od radosti. Z maličkostí, z paličky, šišky, z kúska machu, z ľudí za oknom. Ak sa detský škrekot považuje za prejav šťastia, Miminovi sa karavaning z nás troch páčil najviac

Nepohnojili sme toho už dosť?

Nasledujúce výlety po Slovensku, Balkáne, Taliansku a Škandinávií sme si odtočili dalšie zoznamovačky a problémy s karavanom. Všetko sa to zbehlo v priebehu nášho prvého roku s karavanom.

• Poprvé sme zistili, že v servise nám odfaklilo komín. Zistili sme to v daždi a tak opravu bolo nevyhnutné realizovať hneď. Najprv sme na prekrytie komína použili plechovku od konzervy s ananásom. Hneď na to sme vyrobili nový komín z plastovej misky a máme ho tam doteraz.
• Ďalším omylom bolo, keď sme pri spúšťaní odvetrávania chladničky nasadili naopak trubičku, ktorá na nás vypadla. Dôsledkom toho bolo, že sme nasledujúce 3 týždne neustále čuchali plyn v obytnej časti, vždy keď bol karavan v pohybe.
• Naozaj nepríjemné bolo keď sa nám podarilo zavzdušniť celý vodný systém. Čiastočne to bolo spôsobené tým, že sme do nádrže na pitnú vodu napustili vodu z lesného potoka a s ňou aj drobné nečistoty, ktoré následne oslabili a znefunkčnili čerpadlo. Kvôli týmto problémom sme na balkánsky roadtrip vyrazili so 4-dňovým meškaním.
• A ešte na záver tripu, nám začalo za jazdy niečo plieskať o karavan. Uvolnila sa tesniaca gumička, ktorá tesní šróbiky na hornej lište karavanu. V tom momente zaznela Milanova pamätná hláška: Tak na dnes by sme to mali.
• Celkovo sme na dalších výletoch riešili ešte dalšie 2 veľké opravy. Rozvody a rozbité ložisko v kolese. Čakala nás aj oprava spojky, ale tej sme sa naštastie vyhli rýchlim fixom nórskeho servisáka, ktorý na nás nemal čas. Takže sme to mali grátis
• A ako tak cestujeme, zistili sme, že dĺžka výletu je priamo úmerná cene opravy. Takže sa už úprimne teším na zazimovanie

The post CESTOPIS: Naša prvá cesta s karavanom a čo všetko sa dá dovrzať za jeden týždeň appeared first on TripLovers.

Kysuce, región známy svojim reklamným smogom a fenoménom 3K nie je typickou dovolenkovou destináciou. Tento región neponúka trháky ako susedná Orava. Žiadne hrady, úchvatné pamiatky, vysoké hory, vodopády či rokliny, trochu iný život a výrazne menej medveďov. Ale aj napriek tomu má tento región niečo zvláštne do seba

Obsah:

• Čo sa dá vidieť a zažiť na Kysuciach?
  • Raj pre cyklistov
• Menej známe pamiatky a atrakcie Kysúc

Čo sa dá vidieť a zažiť na Kysuciach?

Dovolenka na Kysuciach je vhodná najme pre ľudí, ktorí majú radi pokoj a uspokoja sa aj s malými atrakciami. Kvôli menšiemu počtu zaujímavostí sem chodí oproti ostatným slovenským dovolenkovým regiónom výrazne menej turistov, čo určite poteší. Kysuce sú super dovolenkovou destináciou pre hubárov, cyklistov a pre rodinky s deťmi, ktorým postačí les a príroda

Raj pre cyklistov

Kysuce sú takmer rajom pre cyklistov. Cyklociest je tu síce málo ale zato sú tu veľmi pekné lesné trasy Známa a veľmi pekná cyklotúra sa dá absolvovať po Beskydsko-javorníckej cyklomagistrále dlhej 27 km. V Čadci, kde táto trasa začína sa dokonca dajú požičať elektrobicykle

Každopádne, aj na Kysuciach sa nájdu trháky za ktorými prišli všetci. Ale celkovo v regióne prevláda vyšší počet malých atrakcií, prírodných zaujímavostí a drobných pamiatok, ktoré nie sú veľmi známe a sú to skôr drobné pikošky. Poďme od tých najznámejších po tie menej známe

Menej známe pamiatky a atrakcie Kysúc

Slovenský orloj

Azda najpopulárnejšou pamiatkou regiónu Kysuce je Slovenský orloj v Starej Bystrici od sochára Viliama Lovišku. Ide o najväčšiu drevenú sochu na Slovensku, ktorá predstavuje sediacu Madonu, Sedembolestnú Pannu Máriu, patrónku Slovenska.

Rovnako ako pražský orloj, aj tento kysucký bimbá každú hodinu Pre návštevníkov je možné navštíviť útroby orloja, kde je možné vidieť hodinový stroj so všetkými príslušnou elektronikou ale aj galériu a rôzne výstavy.

Múzeum kysuckej dediny + múzeum oravskej železnice

Skanzen Vychylovka navštívil už hádam každý, kto bol na výlete na Orave. Tento skanzen sa nachádza v tesnej blízkosti regiónu Orava čo mu patrične pridáva na popularite.

Múzeum kysuckej dediny vzniklo v dôsledku výstavby vodnej nádrže Nová Bystrica. Jeho založením sa podarilo zachovať pamiatky ľudovej architektúry zo zaniknutých obcí Riečnica a Harvelka.

Expozícia skanzenu zachytáva nielen kysuckú architektúru, ale aj kultúru a spôsob života v oblasti Kysúc z čias 19. a prvej polovici 20. storočia. Súčasťou skanzenu je aj úzkokoľajná lesná železnica s úvraťovým systémom, ktorú ocenia najmä rodinky s deťmi

Korniansky ropný prameň

Ďaleko v Kysuckých Beskydoch sa nachádza obec, ktorá toho na kysucké pomery ponúka ďaleko viac než ktorákoľvek iná obec. Aj keď sa obec Korňa nachádza naozaj odruky, dá sa tu objaviť hneď niekoľko zaujímavostí. Tou najvýznamnejšou je prírodná pamiatka Korniansky ropný prameň.

Ropný prameň v Korni predstavuje prirodzený povrchový výver ľahkej ropy doprevádzanej výronmi metánu. Prieskumy realizované v oblasti však ukázali, že ťažba ropy z flyšového pásma v danej oblasti, by bola nerentabilná vzhľadom na množstvom uhľovodíkov v podzemí. Ropný prameň preto slúži len ako miestna atrakcia

Veľká Rača

Z kysuckých kopcov všeobecne nebývajú dychberúce výhľady, lebo sú proste nízke a pokryté lesom. Mnohé vrcholy na Kysuciach sú len bodom uprostred lesa bez akéhokoľvek výhľadu (napr. Veľký Polom)

Jednou z mála výnimiek, kde sa snúbi pekná turistika a na kysucké pomery slušný výhľad je vrchol Veľká Rača, najvyšší vrch Kysuckých Beskýd (1236 m n. m.), ktorým vedie štátna hranica medzi Slovenskom a Poľskom.

Pútnické miesto – Živčáková

Lesnému robotníkovi Matúšovi Lašutovi sa v júni v roku 1958 na vrchu Živčáková údajne zjavila Panna Mária. Táto správa sa rýchlo rozšírila a napriek vtedajšiemu režimu miesto údajného zjavenia začali navštevovať veriaci.

Veriaci žiadali od biskupského úradu postaviť na Živčákovej kaplnku, čomu úrad vyhovel až v roku 1992. Až neskôr, v roku 2008 bola povolená stavba kostola Panny Márie, Matky Cirkvi. 19. októbra 2008, bola Živčáková oficiálne vyhlásená za mariánske pútnické miesto.

V tesnej blízkosti kostola sa nachádzajú 4 pramene, ktorým ľudia pripisujú liečivé účinky

SUDOPARK

Ak nemáš hlboko do vrecka, možno ťa zaujme luxusnejšie zrubové ubytovanie s wellnessom pod holým nebom s názvom SUDOPARK. Ide o atrakciu, kde sa môžeš za akéhokoľvek počasia kúpať v drevených kadiach s horúcou vodou a popritom zrelaxovať pri vôni lesa.

Kúpanie v sudoch je možné aj pre neubytovaných klientov, ale cena je dosť vysoká, až 45€ za 105 minút.

Kamenné gule

Kamenné gule, alebo ľudovo nazývané Dinosaurie gule nájdete na dvoch lokalitách v regióne Kysúc. Významnejšiu lokalitu Megoňky, nájdete v Čadci, v mestskej časti Milošová. Lokalita bola objavená v 80. rokoch v kameňolome, z ktorého sa po odstrele hornín vykotúľali kamenné gule.

Kamenné gule s priemerom 10 – 260 cm sú vytvorené z pieskovca. Ich vznik doteraz nikto neobjasnil. Geológovia sa domnievajú, že vznikli v pravekom mori postupným nabaľovaním sa na jadro a pohybmi vody na morskom dne. Jediné, čo tvrdia s istotou je, že vznikli v rovnakej dobe ako okolité pieskovcové horniny.

Menším náleziskom kamenných gúľ je lokalita Klokočovské skalie, kde sa v lesnom odkryve nachádza už iba zopár kusov. Tým, že sa lokality stali prírodnou pamiatkou pomerne neskoro, došlo k rozkrádaniu jednotlivých gúľ, ktoré miestne obyvateľstvo používalo ako dekoráciu do záhrad

Rodný dom Jozefa Kronera

Z Kysúc pochádzajú aj pozitívne známe osobnosti a nie len prípady ako Zuzana Plačková Z kysuckej obce Staškov pochádza významný slovenský herec Jozef Kroner. Narodil sa v nevýraznom strážnom domčeku pri železničnej trati, v ktorom sa dnes nachádza jeho pamätná izba.

Domček je maličký a prehliadka krátka. Ale nachádzajú sa tu osobné veci herca Jozefa Kronera. Najvýznamnejším artiklom výstavy je soška Oscara, ktorú Jozef Kroner dostal za hlavnú úlohu vo filme Obchod na Korze

Trojmedzie SK/CZ/PL

Pomyselne významný bod, ktorý môžeš na Kysuciach navštíviť je miesto, kde sa stretávajú 3 štáty – hranice Slovenska, Česka a Poľska. Trojmedzný bod je označený granitovým monolitom v koryte potôčika. V podstate tu nie je nič zaujímavé k videniu, ale môžeš zažiť ojedinelý zážitok, stáť v troch štátoch naraz 

Napriek tomu je to zaujímavé miesto pre cyklo alebo motovýlet. Najlepšia prístupová cesta vedie z poľskej strany

3 významné mosty v Krásne nad Kysucou

V Krásne nad Kysucou sa nachádzajú tri mosty, ktoré sú významné z historického, technického alebo turistického hľadiska.

V časti Blažkov sa nachádza celokamenný most z roku 1835. Je súčasťou bežnej komunikácie, preto si väčšina ľudí ani nevšimne, že prechádza po historicky významnej pamiatke

Pri výjazde z Krásna nad Kysucou smerom na Čadcu sa nachádza ďalší významný most. Je ním železobetónový most z roku 1891, ktorý prežil dve svetové vojny.

Posledným významným mostom v Krásne nad Kysucou je Most lásky a priateľstva. Bol postavený v roku 2010 ako náhrada za zničený most v časti Kalinov. Na moste sa nachádzajú desiatky zámočkov lásky

Skutočný veterný mlyn v Korni

Na Slovensku sa nachádzajú 2 veterné mlyny. Jeden sa nachádza v Holíči a ten druhý v obci Korňa na Kysuciach. Nejde však o turistickú atrakciu akou je atrapa v centre obce, ale o skutočný turbínový veterný mlyn holandského typu, ktorý v minulosti slúžil na mletie obilia. Nachádza sa v osade U Šuľcov a bol používaný až do roku 1985. Bol vo veľmi zlom technickom stave, ale len prednedávnom sa ho podarilo obnoviť a vytvoriť nový náučný chodník s názvom: “Cesta korňanskými osadami”

Ku kysuckému veternému mlynu sa dá dostať iba po vlastných. Autom sa dá dostať hlbšie do lesa. Aj keď je to pofidérne, zakázané to nie je. Odtiaľ je to do osady U Šuľcov už len 1,2 km po lesnej ceste.

Nájsť tento veterný mlyn na mape je trochu obtiažne, preto pripájam GPS súradnice TU

Výhliadková lavička v Korni

Výhliadková lavička v Korni je akýsi hybrid medzi lavičkou a rozhľadňou. Je prístupná iba na pešo ale prístupová cesta je jednoduchá aj pre neturistov. K vyhliadke sa dá dostať za 20 minút od materskej škôlky.

Výhľad je klasický kysucký (takže nič extra), ale nachádza sa tu aj knihobúdka, takže čas na lavičke sa dá využiť aj takto GPS súradnice TU.

Kysucké kalvárie a kaplnky

Kysuce sú prudko kresťanský región a až 90% Kysučanov sú kresťania. Tým, že sú kysucké obce poväčšine valašského typu a nachádza sa tu mnoho odľahlých osád a lazov, mali ľudia v minulosti ťažkosti s bežným, dnes už dostupným, transportom. Keďže sa do mesta vedeli dostať len ojedinele a poväčšine pešo, miesta kresťanských obradov im boli nedostupné. Preto si stavali vlastné kaplnky všade kde sa im to hodilo.

Na Kysuciach sú desiatky kaplniek, roztrúsených po kopcoch, lesoch, v osadách ale aj obciach. Niekedy ide iba o obrázok a krížik na strome, inokedy sú spojené s kalváriou. Tá najkrajšia akú sme doposiaľ na Kysuciach objavili je kaplnka sv. Anny v Jelitove

Na Kysuciach je evidentne viditeľný fenomén kysuckého 3K = kostol, krčma, konzum, ktorý označuje centrum obce.

Kysucké rozhľadne

Za posledné roky vyrástlo v regióne Kysúc niekoľko nových rozhľadní, ktoré lákajú aj svojim atypickým vzhľadom. Výhľady sú v mnohých prípadoch podobné až monotónne. Smutným trendom na Kysuciach sú vyklčované pásy lesov a lisiny

Najkrajšia rozhľadňa na Kysuciach je jednoznačne rozhľadňa Bobrovec pri Starej Bystrici, ktorá pripomína vežu v ktorej bola uväznená rozprávková postava Rapunzel. Ďalšie pekné rozhľadne nájdeš v Zákopčie, Kamenitom, Tábore, Oščadnici, na Dedovke,…

The post Čo vidieť na Kysuciach? Pamiatky a atrakcie menej známeho regiónu na severe Slovenska appeared first on TripLovers.

Slovinsko vôbec nie je lacná krajina, aj napriek tomu, že bola súčasťou bývalej Juhoslávie. Avšak Slovinsko máme veľmi radi a radi sa sem vraciame. Časom sa nám podarilo nájsť množstvo krásnych miest, kde vôbec netreba vyťahovať peňaženku. Takže v tomto článku nájdeš hneď niekoľko tipov na pamiatky a zaujímavé miesta v prírode, ktoré môžeš vidieť v Slovinsku úplne zadarmo

Čo vidieť v Slovinsku ZADARMO?

Na to, že je Slovinsko v skutočnosti balkánskou krajinou sa človeku pri pohľade na ceny ani nechce veriť. Pri našej prvej ceste Slovinskom sme boli sami veľmi prekvapení z cien v Slovinsku. Koľko sa platí za atrakcie, ubytovanie, jedlo a aj poplatky za parkovné. Slovinsko je však tak krásna krajina, že ani tá plačúca peňaženka až tak nevadila. Podarilo sa nám nájsť množstvo krásnych miest v Slovinsku, ktoré sú úplne zadarmo, bez platenia vstupného alebo parkovného Mnohé z nich sú turistami neobjavené a to ich robí ešte krajšími

Solčava Panoramic road

Solčavská panoramatická cesta sa nachádza v izolovanej oblasti na severe Slovinska. Prevažne kamienková cesta je dlhá 20 km. Zavedie vás na polia v blízkosti dedinky Sočava, medzi tradičné usadlosti a stáda oviec pasúcich sa na alpských lúkach. Poskytne dychberúce výhľady na štíty a doliny. Za dobrého počasia sú výhľady z nej krásne v každom ročnom období

Rakov Škocjan

Prírodná rezervácia Rakov Škocjan sa nachádza len kúsok od jaskyne Postojna. Najväčšie zaujímavosti rezervácie, veľký a malý kamenný most, sú ľahko dosiahnuteľné z parkovísk. Dá sa urobiť aj veľký okruh rezerváciou, ktorý trvá štyri a pol hodiny.

Veľký kamenný most ohúri svojim kamenným oknom. Malý most je ale o čosi zaujímavejší. Chodníčkom sa dá pokračovať smerom dole k jaskyni Zelške a prejsť jaskynným systémom, ktorý nápadne pripomína priepasť Macocha pri Brne. Cestou treba prejsť niekoľko chodníkov, ktoré sú takmer na úrovni potoka, vyvierajúceho z vápencového masívu. Sú mokré a klzké.

Rakov Škocjan prekvapí. Spočiatku nespevnenou a prašnou cestou. Neskôr ohurujúcimi scenériami, ktoré chodí obdivovať len málinko ľudí. A to všetko zadarmo

Rokliny Pokljuka

Bohom zabudnutá roklina Pokljuka patrí medzi najmenej turistické miesta v slovinskom Triglavskom národnom parku. Aj keď sa tu nenachádza divoká rieka ako v mnohých ďalších slovinských roklinach, čaká ťa pekná prechádzka nedotknutou prírodou, skalné útesy, nezvyčajná jaskyňa a drevená lávka vo výške. A aj keď sa zdá, že sa o toto miesto nikto nestará, lávka je naozaj bezpečná

Napoleónov most

Takmer pri talianskych hraniciach, južne od mestečka Kobarid, vedie ponad rieku Nadiža malý kamenný Napoleonov most. Napriek tomu, že obchodné cesty tadiaľto viedli už od čias starého Ríma, most bol postavený až v roku 1812.
Toto miesto poznajú najmä domáci, ale v lete sa tu oplatí zastaviť kvôli kúpaniu

Veli Badin

Kamenný útvar Veli Badin sa nachádza len pár metrov od chorvátskej hranice. Dá sa k nemu dostať zo slovinskej strany, od kostola sv. Kvirika v obci Sočerga. Odtiaľ veď je dvojkilometrový chodník s mierne ťažkým terénom.

Okrem kamenného útvaru, pripomínajúceho skamenelú vlnu, sa tu nachádza aj skalné okno a kamenný prístrešok. Zdá sa to ako ideálne miesto pre horolezcov, ale na bralách hniezdia chránené druhy vtákov. Preto je lezenie po skalách zakázané. Pre bežných turistov je toto miesto absolútne neznáme

Zrúcanina hradu Haasberg

Návšteva zrúcaniny hradu Haabsberg je ideálna voľba, ako malá zastávka pri ceste po diaľnici z Ľubľany smerom k slovinskému moru. Nachádza sa pri obci Planina pred močariskom Planinsko polje.

Hrad Haasberg bol v minulosti najväčším barokovým hradom v Slovinsku. Bol postavený začiatkom 17. storočia na úpätí starého hradu, ktorý zdevastovalo zemetrasenie. V tých časoch sa preslávil honosným interiérom a nádherným parkom. Zámok vystriedalo niekoľko majiteľov a šľachticov, až bol v roku 1944 vypálený.

Dnes tu ostali len kamenné ruiny obrastené brečtanom a pôvodný kamenný most. Do útrob hradu sa nedá ísť, pretože ich stráži oslík, baran a tri kozliatka. Cez cestu sa nachádza stará hradná stajňa a nádvorie s malou etnologickou zbierkou.

Alpské vojnové bunkre a ponor Unška Koliševka

Len kúsok od zrúcaniny hradu Haasberg sa nachádza ponor Unška Koliševka, hlboký 125 metrov, ktorý vznikol prepadom stropu jaskyne. Je súčasťou podzemných vojnových tunelov, ktoré vybudovali talianski vojaci. Tunely mali pôvodne dĺžku až 15 km, dnes je možné navštíviť len desatinu z nich.

Podzemné tunely majú niekoľko vchodov, takže si naozaj treba dávať pozor na cestu. Povinnou výbavou je vlastné svetlo a zíde sa aj pevná obuv. Ide o naozaj cool urbex, možno trolinku nebezpečné, miesto. Preto sme sa otočili pri vchode, keď sme sem prišli s trojmesačným bábätkom

Slap Boka a ďalšie slovinské vodopády

V Slovinsku nájdeš množstvo krásnych vodopádov, ale ten najmohutnejší môžeš navštíviť paradoxne zadarmo. Slap Boka sa nachádza v Triglavskom národnom parku, medzi obcami Bovec a Žaga. Jeho celková výška je približne 139 metrov.
Pri väčšine vodopádov v Slovinsku sa platí poplatok na parkoviskách. Pri vodopáde Boka sa neplatí ani ten. Na vyhliadku sa dá dostať za 15 minút z parkoviska. Ostatne, existujú aj chodníčky vedúce bližšie k vodopádu, ale dostať sa priamo pod neho je veľmi náročné.

Rovnako zadarmo sa môžeš dostať aj k vodopádu Martuljek

Soteska Pekel

Soteska pekel alebo skôr Pekelná roklina sa nachádza asi 35 km južne od Ľubľany, za obcou Ohonica. Názov pekelná dostala kvôli svojej náročnej dostupnosti. Návštevníka potrápi náročné prevýšenie, niekoľko rebríkov ale aj reťaze a klzké skaly.

Cesta začína pomerne ľahko, ale s narastajúcou vzdialenosťou od parkoviska sa mení aj sklon terénu. Celkovo treba na záver rokliny zdolať približne 300 výškových metrov. Odmenou za náročnú túru je 5 vodopádov, ten najvyšší je samozrejme na konci rokliny. Poteší aj fakt, že táto roklina je pre zahraničných turistov neznáma

Izvir Hublja

Prameň Hublja sa nachádza kúsok od malého slovinského mestečka Ajdovščina. Je pekným miestom, kde pri mohutnom vodopáde vytekajucom priamo zo skaly, môžete stráviť príjemný piknik alebo sa len tak prejsť po náučnom chodníku. Prameň Hublje je najkrajší na jar alebo v letnom a jesennom období po silnom daždi.

Kúsok odtiaľto sa nachádzajú schátrané kováčske pece a bývalé kováčske dielne, Fužine. Napriek tomu, že je toto miesto spustošené, dýcha z neho fascinujúca história. Práve kvôli nemu stojí prameň Hublje za návštevu

Vojenské bunkre – Fort Predel

Pevnosť Predel sa nachádza kúsok za hraničným prechodom medzi taliansko-slovinskými hranicami, v smere do sedla Mangart. Stojí na dôležitej obchodnej ceste, ktorá sa používala už počas rímskych čias a počas stredoveku. Pevnosť, ktorá je dnes v ruinách, zohrala v časoch vojen proti Napoleónovi dôležitú úlohu. Bola postavená tesne predtým, než rakúsky cisár František I. vyhlásil vojnu Napoleonovi.

Táto malá pevnosť, slúžila ako nárazníková zóna, za ktorou nasledovala ďaleko silnejšia a vybavenejšia pevnosť Kluže. Predelská pevnosť bola vypálená a kompletne zničená. Až v roku 1848 bola postavená nanovo.

Korita Soče

Jedno z najúžasnejších kúpaní v divokej slovinskej prírode, a navyše zadarmo, môžeš zažiť v prenádherne tyrkysovej vode rieky Soča. Vhodnou oblasťou na kúpanie sa, sú Velika korita Soče a Mala korita Soče. Voda má celoročne okolo 10 °C a tí najodvážnejší si môžu vyskúšať skočiť z mosta.

Ak sa neodvážiš do vody, určite ťa očarí úchvatná prechádzka pozdĺž rieky s uzučkým kaňonom, v ktorom tečie šialene nádherná tyrkysová voda. Toto miesto je obľúbené medzi turistami aj domácimi a niet sa čomu diviť

Horský prechod Vršič

Vysokohorský priesmyk Vršič, v nadmorskej výške 1611 m n. m., je najvyššie položený priesmyk v Slovinsku. Cesta cez priesmyk bola pôvodne postavená na vojenské účely začiatkom 19. storočia. Jej súčasný názov Ruská cesta, je odvodený od približne desaťtisíc ruských vojnových zajatcov, ktorí pracovali na rekonštrukcii cesty z roku 1915.

Sedlo Vršič je východiskovým bodom pre pešiu turistiku na viaceré vrcholy Julských Álp. Ak sa neodvážiš na náročnú turistiku v slovinských Alpách, určite ťa uspokoja aj prenádherné výhľady z hlavnej cesty. Milovníkov motoršportu určite poteší množstvo zákrut a serpentín Zaujímavosťou na ceste je pamätné miesto, Ruská kaplnka, na ruských zajatcov, ktorí zahynuli pri výstavbe cesty.

Krajinski park Strunjan

Národný park Strujan sa nachádza na pobreží, v južnej časti Slovinska. Nachádzajú sa tu hneď dve zaujímavé miesta, ktoré môžeš navštíviť zadarmo. Tým prvým je veľmi známy Mesačný záliv, ktorý leží pod 80 metrov vysokým skalným útesom. Mesačný záliv je považovaný za najkrajšiu pláž Slovinska.

Ďalšou zaujímavosťou rezervácie sú soľné políčka v Strujane, na ktorých sa extrahovala soľ už od stredoveku. Okrem toho tu prebýva nevšedná fauna a flóra, ktorá sa dokázala prispôsobiť extrémnym podmienkam v slanej vode.

The post Tieto miesta môžeš vidieť v Slovinsku ZADARMO! appeared first on TripLovers.

Kým sa dieťa postaví na vlastné, môže kočíkovanie okolo domu omrzieť. Kde všade sa dá v Bratislave kočíkovať, a pritom byť aspoň jednou nohou v prírode? V tomto článku ti ukážeme kam všade sme chodili na prechádzky s kočíkom, a že tej prírody v Bratislave predsa len nie je tak málo

Kam na prechádzky s kočíkom v Bratislave?

Sad Janka Kráľa

Parkovanie: V obchodnom dome Aupark
Povrch: Asfalt
Dĺžka trasy: Ak sa rozhodneš pochodiť všetky chodníčky v sade, celkom nachodíš okolo 8 km. Prechádzka sa dá predĺžiť aj na Tyršovo nábrežie.
Náročnosť: Veľmi nízka
Zaujímavosti: Socha Janka Kráľa, Zverokruh, Fontána Pijúce holubice, Gotická veža z františkánskeho kostola, Cvičko pod Mostom SNP, najstarší verejný park v strednej Európe.

Partizánska lúka

Parkovanie: Záchytné parkovisko pod Červeným mostom. Ide o veľmi populárnu lokalitu pre voľnočasové aktivity Bratislavčanov, takže niekedy býva problém nájsť voľné miesto.
Povrch: Poväčšine asfalt, ale ak chcete dá sa ísť aj po lesnej ceste, ktorá je kočíkom dobre zjazdná. A budete tak v lepšom kontakte s prírodou.
Dĺžka trasy: 7 km obojsmerne, ale otočiť sa môžete aj skôr.
Náročnosť: Veľmi nízka
Zaujímavosti: Rybníky, Mlyn Klepáč, amfiteáter, detské ihrisko s bufetom.

Park SNP

Parkovanie: Veľké parkovisko pred Iuventou
Povrch: Asfalt
Dĺžka trasy: 2 km obojsmerne, prípadne viac
Náročnosť: Veľmi nízka
Zaujímavosti: Park SNP, work out.

Mariánske kaplnky

Parkovanie: Zaparkovať sa dá pri pútnickej bazilike Narodenia Panny Márie.
Povrch: Asfalt
Dĺžka trasy: 600 metrov obojsmerne, ale keď sa zastavíš pri každej kaplnke a hodíš otčenáš, tak sa bábätko stihne aj vyspať.
Náročnosť: Veľmi nízka
Zaujímavosti: Kaplnka sv. Anny, krížová cesta, lurdská jaskyňa, Kaplnka sv. Studne so svätým prameňom, bridlicová štôlňa.

Devínska promenáda až po maják

Parkovanie: Veľké záchytné parkovisko pod hradom Devín.
Povrch: Asfalt
Dĺžka trasy: 1,5 km obojsmerne alebo ak chcete aj viac.
Náročnosť: Veľmi nízka
Zaujímavosti: Pamätník železnej opony, Brána slobody, sútok riek Morava a Dunaj, Panenská veža, Pamätník Srdce Európy, Maják Devín a možno aj ďalšie.

Na koniec sveta

Parkovanie: Tesne pred koncom sveta sa nachádza obratisko autobusov, kde je priestor aj pre parkovanie osobných áut.
Povrch: Asfalt
Náročnosť: Veľmi nízka
Zaujímavosti: Bufet Na konci sveta a podľa toho ktorým smerom sa vyberiete – Horáreň Gajc (5 km obojsmerne), Jegenešské jazero (1,7 km obojsmerne), dunajská hrádza (6 km obojsmerne).

Hausbóty na Jarovskom ramene

Parkovanie: Parkovisko pri Hrádzi, pri štátnej ceste, kúsok od Bufetu pri vzdúvadle.
Povrch: Asfalt
Dĺžka trasy: 1,6 km obojsmerne, ale dá sa pokračovať aj ďalej popri Dunaji.
Náročnosť: Veľmi nízka
Zaujímavosti: trochu iný pohľad na Bratislavu, hausbóty, možnosť občerstviť sa vo viacerých bufetoch.

Karloveská zátoka

Parkovanie: Pod mostom Lanfranconi alebo pri lodenici
Povrch: Asfalt a cyklochodník, jeden krátky úsek vedieť cez kamenistú cestu.
Dĺžka trasy: 3 km obojsmerne, ale trasu si viete predĺžiť po promenáde PKO prakticky až k Eurovei (ale to už naozaj nie je príroda)
Náročnosť: Veľmi nízka
Zaujímavosti: Škandinávske domy, bufet a parník Mark Twain, vodárenské múzeum, cvičko work out.

Rusovský zámocký park

Parkovanie: Zaparkovať je možné pred Reštauráciou SĽUK alebo pred malou miestnou klinikou, ležiacou oproti lesoparku.
Povrch: Rozbitý asfalt
Náročnosť: Veľmi nízka
Zaujímavosti: Zichyho kaštieľ, vodná veža, kaviareň v kostole Sankt Vitus Kaffee. Ak budete mať náladu, trasu si môžete predĺžiť až k Čunovským jazerám po prevažne štrkovej lesnej ceste. Dĺžka je v takom prípade 5,6 km obojsmerne.

Prírodná rezervácia Šúr

Parkovanie: Malé priľahlé parkovisko pre asi 5 áut sa nachádza hneď pred vstupom do rezervácie. Dostanete sa sem keď pôjdete v smere z Bratislavy do Svätého Jura a pred vjazdom do obce odbočíte doprava do veľmi prudkej odbočky.
Povrch: 1/2 trasy asfalt/cyklochodník, 1/2 ľahko zjazdná poľná cesta (nie však vhodné po daždi).
Dĺžka trasy: Okruh s dĺžkou 2,3 km.
Náročnosť: Nízka
Zaujímavosti: Panónsky dubový háj, Šúrsky rybník, Oddychová zóna s kaplnkou, zvonicou a knihobúdkou.

Horský park

Parkovanie: Záchytné parkovisko pre návštevníkov Horského parku sa nachádza oproti zastávke MHD Depo Hroboňova na Búdkovej ulici. Väčšinou nie je problém s nájdením voľného parkovacieho miesta, čo je v Bratislave rarita. Ďalšia možnosť parkovania je pri kostole Panny Márie snežnej.
Povrch: Hlavná cesta v Horskom parku je asfaltová. Zvyšok sú lesné chodníčky.
Dĺžka trasy: Prechádzka sa dá predĺžiť až k Hlbokej ceste, lurdskej jaskyni alebo na pamätník Slavín s výhľadom na Bratislavu.
Náročnosť: Nízka
Zaujímavosti: Horáreň, Galéria Horský Park (nevhodné na návštevu s kočíkom), asi najtichšie miesto v bratislavskom Starom Meste

Hamuliakovo

Parkovanie: Parkovisko pri Dunaji (sú tam rampy, ale vždy boli hore, zatiaľ sme nikdy neplatili)
Povrch: Asfalt ale cez hamuliakovské tunely vedie poľná cesta ktorá je dobre zjazdná.
Dĺžka trasy: 6,5 – 7,6 km obojsmerne. Cestou späť sa dá použiť aj “malá“ alebo “vnútorná“ hrádza, vedie síce cez dedinu ale pomedzi domy s peknými záhradami.
Náročnosť: Nízka
Zaujímavosti: Kostol sv. Štefana so šikmou vežou, hamuliakovské tunely, následne sa môžete vybrať po hrádzi k pozorovni vtáctva DUNA alebo popri ramene k prírodnej rozhľadni Semetský ostrov s hojdačkou a propelerom. Táto časť však vedie po horšom povrchu, takže nevhodné ak máte v kočíku ešte len novorodenca. Možnosť občerstviť sa vo viacerých bufetoch.

Rusovecké jazero

Parkovanie: Malé štrkové parkovisko na zákrute Irkutskej ulice (radšej pridávam GPS)
Povrch: Asfalt a následne štrkovité lesná cesta
Dĺžka trasy: 1,5 km obojsmerne
Náročnosť: Nízka
Zaujímavosti: Rusovecké jazero

Malý Draždiak

Parkovanie: Dá sa parkovať na Dolnozemskej pri ceste ako je bufet Bosorka, alebo pri obratisku autobusov Antolská alebo pri Starhradskej.
Povrch: Asfaltka aj poľná cesta.
Dĺžka trasy: približne 2,6 km v závislosti od toho kde zaparkujete
Náročnosť: Nízka
Zaujímavosti: Drazsdákova horáreň, Mys Gejzu Dražďáka s nerušeným výhľadom na jazero v Bratislave

Devínske Jazero

Parkovanie: Pred bufetom U Starého bicykla
Povrch: Asfalt ale miestami rozbitý
Náročnosť: Nízka
Zaujímavosti: Vojnové bunkre Benešovej línie, Čučoriedková farma Berry Farm

Americké námestie v bratislavských mestských lesoch

Parkovanie: Parkovanie na záchytnom parkovisku na Kolibe alebo pod televíznou vežou Kamzík.
Povrch: Prvá polovica cesty vedie cez veľmi dobrý asfalt, následne pokračuje po rozbitej kamenistej ceste. Ale pomaly sa dá.
Dĺžka trasy: 2,6 km obojsmerne
Náročnosť: Stredná
Zaujímavosti: Turistická rozhľadňa na Americkom námestí s výhľadom na Bratislavu.

Z Horárne Krasňany k Chate U Slivu

Parkovanie: Pred Horárňou Krasňany sa nachádza niekoľko záchytných parkovísk, ktoré sa cez víkendy po 11-tej hodine rýchlo zapĺňajú.
Povrch: Asfalt
Dĺžka trasy: 5 km a prevýšenie okolo 90 metrov
Náročnosť: Stredná
Zaujímavosti: Detské ihrisko a Horáreň Krasňany, Chata U Slivu kde sa dá občerstviť, trasu križuje Cesta SNP.

Kráľová hora

Parkovanie: Parkovanie na sídlisku, ideálne pred Tescom na Kuklovskej ulici.
Povrch: Asfalt aj tankodrom ale zjazdný. Záleží od toho kam presne sa vyberiete. Tempo nebude také rýchle.
Dĺžka trasy: Nepodarilo sa nám zistiť kam až vedie zjazdná časť chodníka, ale na prechádzku v prírode to jednoznačne postačuje.
Náročnosť: stredná
Zaujímavosti: Výhľad smerom do Rakúsky, ohniská aj hojdačky.

Devínska Kobyla a bývalá raketová základná

Parkovanie: Pri turistickom hríbiku Dúbravská hlavica pred rampou na ulici Plachého. Prípadne pri dúbravskom cintoríne ale trasa je v tom prípade dlhšia (3 km).
Povrch: Asfalt až na vrchol.
Dĺžka trasy: 4,6 km obojsmerne, prevýšenie 160 metrov
Náročnosť: Vysoká, vzhľadom na prevýšenie.
Zaujímavosti: Vrchol Devínska Kobyla – najvyššie položený bod Bratislavy 514 m n. m., vyhliadková veža Devínska Kobyla, schátraná raketová základňa.

Biely kríž

Parkovanie: Záchytné parkovisko Potočná poskytuje obmedzené možnosti parkovania a keď prídete vo vyťaženej hodine na miesto sa čaká alebo sa väčšina áut otáča.
Povrch: Asfalt
Dĺžka trasy: 7 km obojsmerne a prevýšenie až 260 metrov
Náročnosť: Vysoká vzhľadom na prevýšenie
Zaujímavosti: Biely kríž, chaty a bufety
Treba si dávať pozor na cyklistov jazdiacich po tejto ceste vo vysokej rýchlosti.

Dolný Červený kríž

Parkovanie: Záchytné parkovisko Potočná poskytuje obmedzené možnosti parkovania a keď prídete vo vyťaženej hodine na miesto sa čaká alebo sa väčšina áut otáča.
Povrch: Asfalt
Dĺžka trasy: 4,2 km obojsmerne a prevýšenie 180 metrov
Náročnosť: Vysoká
Zaujímavosti: Viacero ohnísk s veľkým altánkom.

The post Tipy na kočíkovanie v prírode – Bratislava a okolie appeared first on TripLovers.

Bošácka dolina je známa svojou slivovicou. Najkrajšia je na jar, keď sa rozpučia kvety sliviek. Uprostred rýdzo slovenskej rozkvitnutej krajiny sme sa na chvíľu preniesli späť do Ázie. Ako je to možné? Dozvieš sa nižšie

Ranná prechádzka takmer do Nepálu

Hneď z rána mierime na koniec Bošáckej doliny, do časti Španie v Novej Bošácej, kde sa snažíme nájsť rozumné miesto na parkovanie nášho auta. S parkovaním to tu nie je ideálne, preto sme radi, že sme tu dnes prvý a miesto sme si našli rýchlo. Naša cieľová destinácia – Wangdenling – nie je značená na žiadnych turistických značkách, preto ideme “za nosom,“ po prvej cestičke, ktorá sa nám naskytla.

Po chvíli sme vyšli na lúku, kde sa cesta z ničoho nič stratila a nám sa ukázal výhľad na rozkvitnuté Biele Karpaty. Krížim cez lúku smerujeme k nášmu cieľu, ktorý už máme na dohľad. Asi po necelých dvoch kilometroch sme došli k nej. K jedinej budhistickej stupe na Slovensku, ktorá sa nachádza v tak typicky krásnej slovenskej prírode

Kúsok od nej stojí drevený kopaničiarsky dom, ovešaný modlitebnými vlajočkami, typickými pre Nepál. Kopaničiarsky dom je v skutočnosti budhistický chrám v slovenskej verzii, v ktorom sa praktizujú meditačné cvičenia. Výhľad odtiaľto je ešte o kúštik krajší, a preto si pod modlitebnými vlajočkami vychutnávame zvuky a vône jari

K autu sa už vraciame po ceste, ktorá vedie naskrz časťou Španie, kde môžeme vidieť pekne vyzdobené domčeky. Kopy sena, ovečky a sliepky nám pre zmenu pripomínajú, že sme stále doma na Slovensku. Celý okruh k budhistickej stupe a chrámu Wangdenling nám zabral s prestávkou asi hodinu a pól, prešli sme 4 km a zdolali prevýšenie 130 metrov.

Poobedie v borneánskom pralese

Po veľmi peknej jarnej a alergickej prechádzke po svahoch Bošáckej doliny sme sa presunuli na jej samotný začiatok, do obce Haluzice. Parkovať sa dá bezplatne pri obecnom úrade ale počas pekných víkendov okolo 11-tej tu už býva dosť veľa áut a parkovanie sa do značnej miery komplikuje.

Hneď pri obecnom úrade začína náučný chodník s názvom Spoznaj, chráň a zachovaj krásy našej prírody. Tento chodník vedie priamo do Haluzickej tiesňavy, známej aj pod názvom Prierva, ktorá nám hneď pri vstupe pripomenie pralesy Bornea. Na malom úzkom slíži, pozdĺž Haluzického potoka vznikla eróziou malá tiesňava, ktorá sa neustále prehlbuje a rozširuje.

Pozdĺž potoka vedie vyšliapaný chodník, dlhý asi 1 kilometer. Na tomto kúsku prírody sa nachádza niekoľko kaskád a stromy sú obrastené všadeprítomným brečtanom. V Haluzickej tiesňave platí 4. stupeň ochrany z piatich.

Ako vychádzame z rokliny, kde sme sa príjemne schladili, vychádzame na lúku kde na nás priamo pečie slnko. Je to však len krátky úsek a rýchlo sa dostávame k ďalšie zaujímavosti tohto okruhu. Vedľa alebo skôr nad Haluzickou tiesňavou stoja pozostatky románskeho kostolíka z 13. storočia.

Tento kostol sa v 16. storočí rozrástol a pridalo sa aj niekoľko gotických prvkov. Isté obdobia v stredoveku využívali kostolík protestanti ale po roku 1708 slúžil už iba ako farský kostol. Od roku 1810 bol kostol na dlhé desaťročia zatvorený, lebo pre svoj zúbožený stav nebolo možné bezpečne využívať priestory kostola. Opráv sa dočkal až v roku 1968.

Okolie kostola je ideálnym miestom na oddych alebo prípadný piknik. Tento mini výlet určite ocenia aj deti, pre ktoré to bude ľahká a príjemná prechádzka veľmi peknou prírodou. Ak sú deti väčšie a vydržia aj čo-to viac, môžete sa spolu vybrať aj na neďalekú rozhľadňu nad Haluzicami

The post Jarný výlet do Bošáckej doliny appeared first on TripLovers.

Naša tretia európska honeymoon cesta v poradí, sa opäť niesla vo vagabundskom štýle. Vyše 2 týždne sme sa motkali Pobaltím a to hlavne Litvou a severným Poľskom. Tento trip bol úplne iný ako všetky doterajšie. Výrazne pokojnejší a pomalší s minimom pamiatok. Viac o kempovaní pri jazerách a drobných zážitkoch ako o cestovaní

Obsah:

• Prechod cez POĽSKO s malými zastávkami
  • Czestochowa
  • Varšava
• LITVA plná pokoja a prírodnej krásy
  • Gruto parkas
  • Národný parku Dzūkios
  • Vilnius
  • Pavlovas Respublika
  • Významné geografické body v Litve
  • Národný park Aukštaitija
  • Trakaiský hrad a Anjelská hora
  • Kernavė
  • Lithuanian Folk open air museum
  • Kaunas
• SEVERNÉ POĽSKO a konečne aj BALTSKÉ MORE
  • Zubria stanica
  • Mazurské jazerá a Pevnosť Boyen
  • Hitlerove bunkre – Wolfsschanze
  • Hrad Malbork
  • Gdańsk
  • Slowiński park narodowy
  • Klif a mólo v Orlowe
  • Toruń

Prechod cez POĽSKO s malými zastávkami

Naša prvá zastávka pobaltskej cesty: Domov dôchodcov Čadca. Smer sever sme vyberali zámerne práve preto aby sme mohli počas pracovných dní navštíviť našich blízkych. Kovidové opatrenia však nepovoľujú takmer nič a aj kytica musí ísť do 7 dňovej karantény . Zo stretávky pochopiteľne nič nie je a tak prekračujeme slovensko-poľské hranice. Tu už COVID nikto nerieši a tak vstupujeme do Poľska s neskontrolovanou potrebnou dokumentáciou.

Prvú noc spíme na odpočívadle. Vyspali sme sa naozaj komfortne. V aute už máme toľko vychytávok, že je naša kvalita spánkou porovnateľná s tým čo máme doma Ráno vyťahujeme našu novinku. Koťogo – malý mokka kávovar na cesty. Samozrejme prvá káva nevyšla a začala obtekať zo všetkých medzierok. Ďalšie pokusy už boli omnoho lepšie.

Prvá zastávka – koščeľ alebo pierogy?

Naša prvá zastávka v Poľsku smie viesť k jednej z dvoch najtypickejších veci v tejto krajine – koščeľ alebo pierogy. Nakoľko smerujeme po diaľnici A8 smerom na Litvu a križujeme mesto Czestochowa, zastavujeme sa v bazilike na Jasnej Gore.

Na parkovisku sa pýtame koľko stojí parkovné a postarší pán nám poľštinou odpovedá, že tu to funguje ako keď v kostole vhadzuješ do zvončeka. Dáš koľko chceš a nemusíš dať nič

Prehliadka baziliky nám zabrala 2 hodiny. Keby nebolo korony, zdržali by sme sa aj na omši. Tu obmedzenia na počet ľudí v kostole nemajú. Pri odchode sme ešte pánovi na parkovisku vhodili 1€. Zlotovky sme si ešte nevyhrali ale peniaz ako peniaz

Cesty a jazdenie v Poľsku

Iba niektoré úseky diaľnice sú spoplatnené mýtom. Kvalita ciest na diaľniciach a hlavných cestách je dosť dobrá, no čím ďalej ide človek od hlavnej tým sa to zhoršuje.

Na diaľnici je strašne veľa kamiónov, akoby nevedeli tranzitnú dopravu presunúť na koľajnice. Ale nemôžeme sa sťažovať, práve preto je v Poľsku vybudovaná sieť služieb pre kamionistov. Preto sú toalety a sprchy dostupné takmer všade a náš štýl cestovania so spaním v aute je tak omnoho pohodlnejší

Čo sa týka jazdenia tak je to občas dosť creepy. Predbiehajúce sa kamióny, obiehanie sprava a najmä preraďovanie sa bez blinkra (alias jebnutie sa do najmenšej medzery) robí z Poľska severský Balkán. Ako tak sledujem tento štýl jazdenia nejde my do hlavy prečo som vybrala na výlet Poľsko, keď sme tu pred dvoma rokmi mali nehodu, práve kvôli tomu, že si niekto neskontroloval spätné zrkadlá

https://www.facebook.com/watch/?v=941170033104874

Krása Pobaltia začína vo Varšave

V najhoršom možnom čase (piatok o 16-tej) sme dorazili do Varšavy. Auto sme nechali na neplatenom parkovisku, ktoré sme si našli podľa aplikácie park4night. Máme v pláne tu aj prespať, no ako sme zistili, na parkovisku niekoľko takýchto podobných vagabundov doslova býva.

Vyberáme sa do centra. Chceli sme použiť hromadnú dopravu ale stále nemáme poľské zlotovky. Na menenie peňazí sme si už odvykli. Ako tak po Varšave hľadáme bankomat, všade sú len tie zasraté podvodnícke bankomaty Euronet. Neskôr na nej narážame po celom Poľsku. V samotnom centre Varšavy sme konečne našli aj iný, hneď vedľa Euronetu.

Centrum Varšavy na nás pôsobí rozprávkovo aj keď sme už obaja Varšavu navštívili dávno predtým. Tehličkové hradby, prvá typicky pobaltská architektúra a jednoliate domy ale každý aspoň v inej farbe.

Pred Kráľovským palácom si dávame romantickú večeru. Naše európske mini honeymoon číslo 3 K jedlu sme si dali aj pivo Tyskie, čo nebol najlepší nápad. Moja slabá pečeň geologická to samozrejme nezvládla a z jedného piva som bola ako Mimo hovorí “najebanučká.”

Veľmi nešťastne sme až potom večeri išli do kostola sv. Jána. Prvý krát v mojom živote som do kostola vošla opitá. Vtom sa prejavil boží hnev. Spustil sa silný lejak a Boh ma tak prinútil spytovať si svedomie v jeho svätostánku. Spolu s nami sa v kostole skrývalo niekoľko desiatok ľudí… hriešnikov.

Ráno sa budíme na našom parkovisku s ostatnými vagabundami. Parkovisko je čiastočne zatopené a ako ideálny raňajkový pľac to nevyzerá. Zobrali sme stoličky a išli vyskúšať malú pláž pri rieke ale natrafili sme na niečo ako schátrané a opustené Tyršovo nábrežie v socialistickom štýle. Ideálne miesto na naše prvé skutočné pobaltské raňajky

Nedá mi to ale musím sa vyjadriť aj k verejným toaletám vo Varšave, ktoré sú priam úžasné. Aj pri našom sleeping pľaci jedny také boli. Sú vkusne urobené, plne automatické, dajú sa platiť aj kartou a jedno použitie stojí 1 zlotovku čo je asi 25 centov. Z našich skúseností boli vždy čisté a mali dostatok toaletného papiera, mydla a dokonca aj teplú vodu. Človek má na ich použitie 20 minút, potom sa otvoria dvere. Takže sa smiešne peniaze extrémne plnohodnotná služba. Také by som si priala aj na Slovensku.

Dopoludnie vo Varšave trávime v parku s veveričkami, alebo po poľsky s wewericszkami. Park Lazienki Królowskie má na dĺžku asi 2 kilometre a je tu toho na pozeranie vážne dosť. Práve v tomto parku som pred rokmi s kamarátmi navštívili mineralogické múzeum. Navštívili sme ho len preto, že vstupné bolo bezplatné. Po jeho nudnej prehliadke som skonštatoval: “To musia byť chorí ľudia čo študujú šutre.” A o 3 mesiace na to som si podala prihlášku na geológiu

Presun do Litvy a o cestách za Varšavou

Cesta je strašné jednotvárne už od Katowíc, ale preto sme sem išli. Ja som sa nejako naladila na to aby som si to užila a cestu som práve naopak stále sledovala. Nesnažila som sa byť na telefóne alebo si niečo čítať, len som chcela sledovať tie symetricky vysadené borovice a brezy. A aj keď sa scenérie 2 týždne nemenili užili sme si to

Diaľnice v Poľsku v skutočnosti nie sú rovné. Stále sa vlnia aj keď podľa mapy je to večná rovina. Je to iné ako keď cestujeme cez Podunajskú nížinu alebo Maďarsko, lebo na Pobaltí sú prevažne lesy a nie len polia.

Pred poľsko-litovskými hranicami nás zaujala ešte poľská mini verzia Hory krížov, ktorej originálnu verziu v Litve neplánujeme navštevovať, kvôli nútenej obchádzke Kaliningradu. Takže Horu krížov máme aspoň takto v malom

LITVA plná pokoja a prírodnej krásy

Cesta sa však mení v Litve. Diaľnice ale aj bežné cesty boli stavané rovno lebo im v ceste nestojí nič iné len rovina vertikálne aj horizontálne. Inak keď to ukážeš rukou tak je to ako kríž, možno preto sú takí kresťania. Tiež je tu len minimum polí, prevažujú lesy s občasnými pasienkami. Ale schválne hádaj, koľko sme videli kamiónov s drevom? Iba jeden jediný! Aj keď sme ojedinele zahliadli nejaké rúbanisko nikdy to nebola lysina. Vždy tam nejaké stromy nechali aby zvieratám poskytovali aspoň čiastočne útočisko

Spanie v aute

Pobaltie je na cestovanie našim štýlom, teda so spaním v aute ako stvorené. Takmer na všetkých parkoviskách sú dostupné aspoň TOITOI záchody (väčšinou fakt čisté). Keď si spomeniem, aké boli TOITOI-ky na festivale Pohoda, moje srdce vyskakuje od radosti osem metrov. Zohnať sprchu tiež nie je problém, veď sme predsa v kamiónových krajinách. Väčšinou sa dajú takéto potreby riešiť na benzínových pumpách a aj mimo diaľnic Nájsť pekné miesto na kempovanie tiež nie je problém a pritom nikdy nechýbajú odpadkové koše. Pri jazerách sa dokonca nachádzajú aj prezliekacie kabínky pre otužilcov, ktoré sem tam využijeme aj my. Predsa len prezliekanie športovej podprsenky po ležiačky nie je veľmi pohodlné

Príchod do Litvy

Hneď po vstupe do Litvy hľadáme naše prvé miesto na prenocovanie. Našli sme naozaj nádherné jazero. Jeho názov naozaj neviem, lebo názvy v Litve sú také komplikované, že ani neriešime kde poriadne sme. Orientujeme sa skôr podľa svetových strán.

Gruto parkas

Naše putovanie Litvou začíname od kraja, v blízkosti bieloruských hraníc. Chceme navštíviť Grūto parkas, čo by malo byť niečo ako park výstavy sochárskeho umenia z čias socializmu. Pri vstupe sme nepríjemné prekvapení, keď sa dozvedáme, že vstupné stúplo na 10€. Akoby tie sochy potrebovali nejakú prehnanú údržbu… Po vstupe sme to však pochopili. Samotné socialistické sochy asi nie sú také zaujímavé a súčasťou parku je aj akási ZOO náhodných zvierat, o ktoré sa treba postarať.

Grūto parkas je miesto, kde si človek môže priplatiť za to aby si zaspomínal na to dobré zo socialistických čias. V reštaurácii ho obslúžia pionieri a v pouličnom stánku si môžeme dať kvas za 2€. Okrem toho sme videli asi 50 rôznych vyobrazení Lenina a niekoľko desiatok búst socialistických pohlavárov, ktorých mená nám nič nehovorili a ani k nim nebolo nič uvedené

No predsa sa tu našla jedna úplne úžasná vec a ňou boli staré kovové socialistické preliezky, ktoré si pamätáme aj my (Mileniáli). Vybláznili sme sa tu bez hanby ako za detských čias a okrem pľuzgierov na rukách sme si odniesli aj svalovicu na miesta o ktorých ani nevieme. Najvtipnejšie na tom je, že kvôli preliezkam a pripomenutiu radosti z detstva sme museli cestovať až do Litvy

Šakotis – podivné vyzerajúci koláč

Z parku smerujeme do hlavného mesta Vilnius. Ešte predtým sme našli potraviny kde nás oslovil podivné vyzerajúci koláč, ktorý nám vzhľadom pripomínal vianočný stromček. Samozrejme sme si jeden hneď kúpili na ochutnanie Ľahko ho zohnať, predávajú ho takmer v každých väčších litovských potravinách. Je výrazne žltý a je v ňom poriadne cítiť vajíčka. Veľmi sa drolí a aj keby to bol vhodný darček z dovolenky, skôr by sa rozsypal akoby sme prišli domov.

V národnom parku Dzūkios nájdeš najkrajšie lesy

Miesto na obed a dezert sme si našli v odbočke odbočky priľahlého lesa národného parku Dzūkios. Všade naokolo sú len borovice vysadené do radov, na ceste je piesok a v lese machový koberec, ktorý pôsobí ako prírodná deka. Rozprávkovému lesu chýba už len červená čiapočka, ktorú naháňa vlk

Po obede s ešusu sa zastavujeme v mestečku Merkiné. Parkujeme pod mostom a hodnotíme, žeby to bolo ideálne miesto na prespanie. Spať pod mostom??? Ešteže je málo hodín V Markiné nás upútala rozhľadňa do korún stromov ale bezplatná. Je z nej výhľad na borovicový les, siahajúci až za horizont a meandrujúcu rieku, pri ktorej stoja obrovské zvieratá. Žeby zubre? Prebleslo nám naivne hlavami. Nie, boli to len kravy. Ešte výstup na hrad, ktorý tu už nie je. Ale aspoň výhľad naň je obstojný. Zostal po ňom už iba kopec a na novo tu osadili vlajku.

Vilnius – mesto kde kolobežkárom úplne jebe

Po mikrospánkovej ceste rovno sme sa konečne dostali do Vilniusu. Toto mesto nám hneď pripomenulo Bratislavu. Všetko je drahé, doprava je katastrofálna, nájsť voľné parkovacie miesto vo večerných hodinách je nemožné, často narážame na bezdomovcov a architektúra niektorých budov nápadne pripomína Štefánikovu ulicu. Na tom všetkom sa len smejeme. No to čo nás tu naozaj štve je množstvo elektrokolobežiek a násť ročné deti čo sa na nich preháňajú a ohrozujú premávku na cestách aj chodníkoch. Možno keby začali chodiť pešo neboli by také tlsté, hovoríme si pri pohľade na ne.

Kostolov je tu ako v Ríme. Z vyhliadky The hill of Three Crosses som ich napočítala 18 a potom ma to prestalo baviť, takže je ich viac. Je ich tak veľa, že sú postavené aj rovno za sebou. Táto vyhliadka sa nachádza o čosi vyššie ako je hrad, takže má človek mesto ako na dlani.

Špeciality litovskej kuchyne

Ako sa tak motkáme mestom, chceme ochutnať niečo litovské, no reštaurácie ktoré ponúkajú litovské jedlá sú plne obsadené a na stôl sa čaká. Pritom počet turistov v Litve vôbec nie je vysoký. V časovo zložitej spleti niekoľkých dní sme sa do týchto reštaurácii predsa dostali. A to konkrétne do reštaurácie Etno Dvaras kde nám chutilo naozaj všetko čo sme si objednali. Robia tu hlavne litovské jedlá za celkom prijateľné ceny odpovedajúce centru.

Vyskúšali sme šialene ružovú polievku šaltibarščiai (v preklade studený boršč) z kefíru, cvikle a uhorky servírovanú na studeno s uvarenými horúcimi zemiakmi. Pokračovali sme zemiakovou klobásou s údenými kúskami mäsa a opraženou cibuľkou a na záver sme sa dotlačili obrovským mäsovým pirohom.

V priebehu dní sme navštívili viacero zaujímavých miest vo Vilniuse. Napríklad malé open air múzeum v zapadnutej štvrti vilniuského Pentagonu. Samotné open air múzeum nebolo príliš zaujímavé, no jeho dominanta áno. Ňou bol obrovský veterný mlyn, pred ktorým bola osadená značka – žiaden De la Mancha!

Alebo tiež socialistická budova opery. Večer sme sa vybrali na rooftop oproti nej do Opera clubu. Výťah pôsobil veľmi nespoľahlivo, tak sme sa odhodlali ísť radšej pešo. Práve tam začínal koncert a chceli po nás 10€ za vstup. Ukecali sme ich na 2 minúty, že chceme len vidieť budovu opery zhora. Ten koncert bolo počuť až na ulicu Inak super bar, miesto aj atmosféra

Vo Vilniuse sme sa chceli aj normálne ubytovať a nie spať v aute. Ale skončilo to tak, že keď sme prišli na naše zabookované ubytko, hľadali sme asi 20 minút parkovanie, ktorý tam mal byť. Domáci nás chcel postaviť na miesto kde by nás do rána oškrabali, prípadne by nám na auto napísali nejaký litovský vulgarizmus. A tak sme sa dohodli na zrušení ubytovania a išli spať k náhodnému jazeru.

Honeymoon vo väznici Lukiškės

Najväčšou TOP-kou Vilniusu bola návšteva väznice Lukiškės v blízkom centre mesta, ktorej návštevu nám odporučil lotyšský kamarát Dmitry. Najlepšiemu zážitku z Litvy však predchádzalo najhoršie nakupovanie lístkov cez internet v živote. Lístky sa dajú kúpiť jedine elektronicky, pričom webová stránka je úplne neintuitívna a iba v litovčine! Bola z toho priam celovečerná udalosť. Kým to Mimo zvládol ja som si umyla aj vyfénovala svoje dlhé, husté vlasy, čo je asi tak trištvrte hodina

Väznica Lukiškės sa používala ešte v roku 2019 a už v tom čase tu prebiehali prvé prehliadky súbežne s bežným fungovaním väznice so skutočnými väzňami a bacharmi. Po tomto roku boli väzni rozmiestnený do nápravných zariadení po celej krajine. Bola to súčasne jediná väznica v Litve a to z toho dôvodu, že bola dimenzovaná aj pre potreby okolitých krajín.

Na začiatku išlo iba o úradnú stanicu kde trestancov triedil prípadne si odpykávali len krátke tresty. No táto stanica nepostačovala a kvôli výstavbe novej bola tá pôvodná zbúraná. Nová a výrazne väčšia väznica sa realizovala na začiatku 20. storočia a na svoju dobu ponúkala veľmi nadčasové a moderné riešenia.

Prehliadka trvala len 2 hodiny, no už to bolo dosť dlho Postupne sme si prešli všetky podstatné priestory a podozvedali sa množstvo zaujímavostí o fungovaní väznice, živote väzňov ale aj dozorcov. Celá prehliadka začala procesom prijímania do väzenia, pokračovala do svätýň, navštívili sme najrôznejšie cely, sprchy, návštevné miestnosti, dielne a ostnaté oplotenia so psami.

Zaujímavosťou je, že cely kde boli väzni na dlhodobé tresty a doživotie vyzerali ďaleko lepšie ako tie na krátke tresty. Bolo to preto, lebo keď niekto prišiel len na 20 dní tak mu bolo salám-párky, že tam niečo rozleje a neumyje. Mali podobný postoj ako majú študenti k internátom. Dokonca mali vo zvyku vyryť do steny kalendár a odškrtávať si dni.

Väzni mali len 1 hodinu denne povolenú stráviť vonku. Zvyšok času trávili v celách. Na sprchu mali len 15 minút týždenne… to by som skončila niekde uprostred procesu umývania vlasov No a dozorcovia to tiež nemali ľahké. Väzenie fungovalo iba na 24 hodinové zmeny. A predstava, že tak dlho kukáš na chodbu s pozamykanými dverami tiež nie je závydeniahodná.

Celá prehliadka bola vedená interaktívnou formou, pričom sme zo všetkých reagovali najčastejšie, mali najviac otázok ale aj odpovedí. Naša sprievodkyňa sa divila ako dobre poznáme väzenský život. Ešte divnejšie jej prišlo, keď sme jej oznámili, že toto je naša honeymoon.

V dnešnej dobe je väzenie využívané ako alternatívny priestor s ateliérmi, múzeom, barom a koncertnými priestormi. Aktuálne má prenájomca zmluvu do roku 2023. V priebehu toho sa dá väznica navštíviť, potom sa uvidí lebo domácim sa to veľmi nepáči. Nechcú mať v centre mesta väznicu a všeobecne stavbu evokujúcu niečo negatívne. Preto obyvatelia Vilniusu chcú dať väznicu Lukiškės zbúrať a urobiť tam niečo nové.

Pavlovas Respublika

Dopravné zápchy vo Vilniuse nás ubíjajú preto veríme, že sa sem už nevrátime. Mierime opäť k bieloruským hraniciam, kde v 18. storočí založil katolícky kňaz Paweł Ksawery Brzostowski malú roľnícku samosprávu, ktorú pomenoval po sebe – Pavlovas Respublika.

Mala rozlohu 30,4 km2 a žilo tu len 800 ľudí, no napriek tomu mala táto mikrorepublika vlastný parlament, armádu, zákony, vlastnú menu a dokonca si razili vlastné mince. Pavlovas Respublika existovala len 26 rokov keď ju Brzostowski v dôsledku definitívneho rozdelenia Poľsko-litovského štátu predal čím zanikla.

Litva a jej postoj k drevu

Napriek niektorým podobnostiam, už po pár dňoch pozorujeme medzi Slovenskom a Litvou niekoľko fatálnych rozdielov. Týka sa najmä dreva, čo si uvedomujeme až keď vidíme prvý a súčasne posledný kamión naložený drevom. Rozdiel je ten, že aj keď majú dreva nadbytok, neťažia všade. Približne 33% plochy krajiny je zalesnenej a až 30% všetkého dreva spracovaného v Litve sa dováža z Ruska, Ukrajiny a Bieloruska. Teda neplienia si vlastné. Rozdiel vidíme aj v oplotení pozemkov. Zatiaľ čo na Slovensku sa susedia predháňajú, kto postaví vyšší a širší múr v Litve ploty takmer všade kde sme boli chýbajú.

Najvyšší bod Litvy

Čisto z recesie sme sa rozhodli dosiahnuť aj najvyšší bod Litvy – vrchol Aukštojas v nadmorskej výške 293 m n. m.. Bolo to vyčerpávajúcich 400 metrov od auta A keďže sme mysleli aj na cestu späť, na vrchole sme si dali víťazné tortilly. Okrem skaly označujúcej najvyšší bol Litvy sa tu nachádza aj rozhľadňa, ktorá má tak výšku 3. poschodia a výhľad široko ďaleko to teda rozhodne nie je. Všade naokolo sú len stromy. Vidno odtiaľto len 2-3 vlnky reliéfu na ktorých stoja 4 domy. Do Bieloruská nie je vidno vôbec lebo týmto smerom sú stromy vyššie ako samotná rozhľadňa aj keď sú hranice len 2 km odtiaľto.

Stred Európy

Rovnako z recesie sme navštívili aj jeden z mnohých stredov Európy. Tento, ktorý sa nachádza asi 25 km severne od Vilniusu vypočítali nejakí Francúzi, ktorí brali do úvahy aj Kanárske ostrovy, Azorské ostrovy, Island, Špicbergy a pohorie Ural.

Záver dňa trávime pri ďalšom jazere. Varíme si, hráme dámu, pozeráme seriál a uvažujeme aj nad kúpaním. Teda aspoň ja, ale ostalo to iba pri úvahe. Vonku je 11°C… pobaltské leto. Voda je teplejšia, ako vzduch, preto umývam riady v jazere. Namiesto žinky používam trstinu. Ide to neuveriteľné dobre a to som pôvodne chcela dať dole iba ten sajrajt, ktorého som sa nechcela dotknúť rukou

Ráno sa presúvame len kúsok do chorobne upravenej ale krásnej dedinky na jazere – Molėtai. Stále je nám zima a tak sa vyhrievame na móle nad jazerom. Chladné rána v Litve nás donútili pohľadať v supermarkete rukavice. Mali len záhradkárske, ale aj to pomôže

Národný park Aukštaitija

Tento deň máme na pláne návštevu národného parku Aukštaitija. Pre nás je to najsevernejšie miesto nášho tripu. Začíname v múzeu včelárstva, ktoré je urobené formou mini open air múzea. Gift shop pred múzeom v litovskom podaní bol veľmi skromný. Lavica a na nej poukladaných niekoľko desiatok včelárskych produktov. Ceny za ne, však skromné neboli. Vstupné do múzea je iba 4€. Toto a väznica Lukiškės sú jediné miesta v Litve, ktoré naozaj stáli za vstupné.

V nádherných borovicový lesoch si varíme obed. Uvažujeme aj nad sprchou. V lese by sme si vedeli dopriať súkromie ale odkedy sme na Pobaltí riešime jeden hlavný problém. Teplo, zima, teplo, zima. Neustále sa obliekame a vyzliekame. Naša sprcha do auta ostáva naďalej nevyužitá, preto smerujeme k ďalšej zaujímavosti. Vodnému mlynu v obci Ginučiai. Je veľmi podobný tomu v Jelke. Pozrieme malú a rýchlu výstavu a pokračujeme na jednu z mnoha rozhľadní v regióne. Výhľad je fascinujúci iba jednou jedinou vecou a to pozerať sa na ďaleké nič zapadajúce za horizontom.

Keďže po dvoch dňoch opäť chceme sprchu, večer sme zastavili pri náhodnom kempe a opäť strávili večer pri jazere, ako doposiaľ každý jednu noc v Litve V Litve sme už niekoľko dní a doposiaľ sme každý večer trávili pri jazere no napriek tomu nás neotravovali žiadne komáre. Aj tým je zima Kemp má vlastnú vyhliadkovú vežu, vážne! Ráno sme na ňu vybehli a videli ako sa hmla plazí po hladine.

Najznámejšie miesto v Litve – Trakai

Tehličkový hrad na jazere Galvės je najznámejšie miesto v Litve, ktoré sa vybaví aj úplným anticestovateľom. V skutočnosti som očakávala ďaleko viac turistov ako ich tu bolo. Šéf spomínal že tu uvidím aspoň 10 neviest vo svadobných šatách. Nuž, nevideli sme ani jednu.

Keď sa blížime k hradu cez drevený mostík, počujeme známu pieseň. Stojí vojak na varte, na varte. Spieva akýsi Litovčan na harmonike a vzápätí sa pri ňom pristavuje skupinka českých turistov. Vy mluvíte česky? Pýtajú sa ho a Litovčan iba nemo krúti hlavou. Toto bola jediná známa reč, ktorú sme v Litve počuli. Výnimočne sme na tomto Pobaltskom tripe nestretli žiadneho Slováka. To sa nám stalo zatiaľ len raz v živote, toto leto na našej prvej svadobnej ceste v Albánsku a Macedónsku.

Vstupné do hradu stojí 12€, plavba loďou po jazere 5€. Lenivosť a poloprázdna peňaženka vyhrávajú  ide sa na plavbu loďou. Vyberáme sa späť na breh kde sa nachádzajú za rovnakú cenu fency luxusné lode so strieškou. O ten luxus nám ani tak nejde, skôr o tu striešku. Takto nás neoserú čajky. Ešte jeden pohľad na šoféra: “To toto decko bude šoférovať??” Predsudky

Po plavbe chceme vyskúšať miestnu špecialitu. Kibinai, pečené taštičky s mäsovou plnkou. Problém je len v tom, že vôbec nie sme hladní a napriek zdvorilosti si aj tak objednáme iba 1 kus. Omnoho väčšiu atrakciou ako samotné jedlo sú tlsté vypasené vrabčeky, gúľajúce sa od stolu k stolu, ktoré vyžierajú bohato natrúsené zvyšky cesta

Jedna z ďalších umelo vytvorených atrakcií v Litve je Anjelská hora. Nachádza sa severne od Trakaiského hradu a je to akási kópia už spomínanej Hory krížov ale tentokrát vo verzií anjelikov. Začali ju vytvárať v roku 2009, osadili tam každým rokom niekoľko sôch a postupne tam ľudia začali nosiť a vešať ďalších anjelikov. Je to len krátka a nie príliš pôsobivá zastávka.

Kernavė – od praveku po robotické kosačky

Ak chceš vidieť najčlenitejšiu morfológiu v Litve, tak musíš navštíviť Karnavė. Nachádzajú sa tu dokonca 2 mikrozosuvy. Inak je tu len 5 kopčekov, na ktorých boli v skoršom stredoveku postavené opevnenia. Nezachovalo sa z nich pochopiteľne absolútne nič, aj napriek tomu že to v 14. storočí bolo hlavné centrum vtedajšej Litvy. Môžeš si tu o tom niečo prečítať, prípadne sa prejsť múzeom a obzrieť si nálezy od praveku po stredovek.

Nás však najviac zaujali novodobé zaseknuté sochy robotických kosačiek. Vypustili ich tu niekoľko a čo je fakt najvtipnejšie je, že chodia úplne hocijako a každá jedna si mapuje celé územie sama. Preto sú všade len línie pokosenej trávy. Polovica z nich len tak stojí lebo je vybitá. Stoja v kopci lebo ho nevedia zdolať a nevedia sa vrátiť do nabíjacej stanice. Proste tam pomaly umierajú.

Na večer sa presúvame do neďalekého tmavého lesa. Sú tu ohniská, hojdačky, altánok a posedy. Niečo ako bratislavské mestské lesy ale bez ľudí. Ideálne miesto na opekačku ak by tu nebol zákaz klásť otvorený oheň. Bez neho to pôsobí strašidelne. Pokocháme sa ešte výhľadom na meander v šere zapadnutého slnka a ideme si do auta pozrieť seriál.

Lithuanian Folk open air museum

Predpovede počasia hlásia škaredé upršané počasie na celý nasledujúci týždeň. V tomto malom nešťastí sa na nás usmialo šťastie, keď sme si ráno mohli pod altánkom v pokoji a v suchu pripraviť kávičku z koťoga. Ako málo stačí k spokojnosti…

Vyberáme sa do 60 km vzdialeného Kaunasu kde chceme okrem iného navštíviť Lithuanian Folk Museum alias skanzen. Pred vstupom vejú vlajky Litvy a Európskej únie. Asi aj tu chcú dať jasne najavo kam Litva patrí. Nám je to jasné aj bez toho, keď platíme klasické európske vstupné.

V open air múzeu sa nachádza takmer desiatka dediniek, každá odzrkadľujúca jedinečnosť konkrétneho regiónu. Nachádza sa tu aj akási hlavná dedinka, ktorá pôsobí ako kulisa z westernového filmu. Každý dom na jaj námestí je iný a vôbec spolu neladia. Sú veľmi nevkusne uložené vedľa seba a aj na detské fuj sa pozerá lepšie.

Každú výstavu kontroluje nejaká babuška. Až začínam chápať výšku toho vstupného, keď musia vyplácať toľko ľudí. Popisky k exponátom sú iba v litovčine ale to je úplne jedno, lebo kvôli zábranám na ne ani nedovidíme. Čo nás tu ale zaujalo a boli to pre nás novinky sú dve veci. Krájač chleba a litovské dreváky – klumpes. Areálom sme sa motkali 8 km a poslednú dedinku sme dokonca vynechali. Tie domčeky sú síce nádherné, ale už sme z toho boli unavení Navyše to zlé počasie…

… ktoré pokračovalo aj poobede. Sotva sme si uvarili obed už sme sa skrývali pred lejakom v aute. Toto nemá zmysel, hovoríme si a pustili sme si radšej ďalší diel seriálu. Asi v polovici lejak zoslabol na dážď. Tak sme sa aspoň presunuli ďalej.

Kaunas a Slavic boys on wall

Zaparkovali sme asi na najdrahšom možnom parkovisku v Kaunase a zaplatili parkovné na 2 hodiny s predpokladom, že v tomto meste bude aspoň čo pozerať. V meste možno, ale v centre takmer nič. Jediná zaujímavosť je pozostatok hradu, ktorý je ako osmina Trakaiského hradu a zopár grafitov na stenách budov. V utíchajúcom daždi sa poberáme spať do mestského lesa uložiť sa k spánku.

Kaunasom pokračujeme nasledujúce ráno. Konkrétne navštevujeme Fort IX kaunaského opevnenia. V samotnej Litve ale aj v Poľsku sa nachádzajú desiatky tehličkových opevnení, no väčšinou je ťažké sa do nich dostať. Najčastejšie slúžia na súkromné podnikanie a ešte častejšie na vojenské účely.

Prechádzame múzeom, ktoré bolo svojho času aj koncentračným táborom. Páči sa nám, že tu okrem toho majú aj múzeum fašizmu a hneď vedľa múzeum okupácie Sovietskym zväzom. No zo všetkého najviac nám imponuje obrovská socialistická socha za múzeom.

V Litve sme mali zostať len 4 dni, nakoniec z toho bol týždeň. Ešte sme sa zastavili na poľsko-litovskej hranici aby sme si uvarili obed. Pri tom ako si varíme nás začali naháňať invazívne bezulitové slimáky. Vyrojili sa na nás z trávy, kde nič nebolo. Ešteže naše jedlá z konzervy sú časovo nenáročné a stačí ich ohriať

SEVERNÉ POĽSKO a konečne aj BALTSKÉ MORE

Cezhraničné šoky

Smerujeme späť do Poľska. Ponáhľame sa. Chceme navštíviť zubriu rezerváciu, tá ma však tie najhoršie možné otváracie hodiny na svete. Od 9-11 a od 16-18. Nestíhame to a už sa pomaly zmierujem s tým, že tie lesné monštrá vypasené trávou neuvidíme. V tom sme ale prešli hranicu a na našich hodinkách sa čas posunul dozadu. V Litve je iný čas ako v Poľsku a tentokrát nám to hrá do karát. Yes! Stihneme to

Ešte pred zubrou stanicou sa zastavujeme v OBI. Potrebujeme kúpiť plynovú bombu na varenie. Cítime sa tu ako doma. Tento rok sme realizovali niekoľko menších prerábiek a v OBI sme boli varení pečení. Tu v Poľsku sa cítime rovnako. Personál nás doviedol až k regály s plynovými bombami a tu nás čakalo nemilé prekvapenie. Nemôžeme veriť tomu čo vidíme. Bomba stojí 19,99… WTF plyn dráhy jak kokaín! A asi tak po 20 sek nám doplo, že to je v poľských zlotých. Ach, tieto cezhraničné šoky. Poľsko je oproti Litve neuveriteľné lacné

Uvidíme zubríky!

Najviac žijúcich jedincov zubra v Európe žije práve v Poľsku. Pred zubrou stanicu prichádzame akurát tesne po otvorení. Vstupné je len 4 zloty, takže necelé euro, no pri tom čo vidíme máme pocit akoby to bolo zadarmo.

Zubor je bylinožravec čomu je ťažko uveriť pri pohľade na jeho rozmery. Je vyšší ako my a dlhý takmer ako naša KIA. Živí sa trávou, lístím, kôrou a dokonca aj machmi a lišajníkmi. Denné spapá až 60 kg potravy a jedenie je jeho hlavná činnosť dňa Vo výbehu máme možnosť zakúpiť si krmivo pre zubrov za 10€. Na bylinožravca dosť drahé, to radšej nakŕmime seba.

Z blízka ich sledujeme ako vykonávajú svoje biologické potreby. Oháňajú sa chvostami a odháňajú muchy, močia a nechávajú sa hladkať od turistov, ale iba niektorých. O moje pohladenie nestoja a radšej ich nechcem dráždiť. Hneď ako sme opustili zubriu stanicu nás na ceste upozorňujú nové značky UWAGA NA ŁOSIE na čo prišla Jankyna spontánna reakcia s iskričkou v oku A UVIDÍME AJ LOSÍKY?

Keď nemáš na Azory, ideš aspoň na Mazury

Na Mazurskej jazernej plošine s nachádza cez 2700 jazier, ktoré vznikli eróziou pri topení ľadovcov, podobne ako jazerá vo Fínsku. V okolí jazier sú super cesty pre motorkárov, výhľady na jazerá, časté zákruty, aleje a pekné scenérie. Našim útočiskom pre návštevu jazier je mestečko Giżycko. Je tu pláž, stánky, kolotoče, reštaurácie a k pomeru ako je tu pekne mi príde, že je tu nepochopiteľné málo ľudí. Asi všetci okrem nás majú na tie Azory. Ono ich je tu dosť ale čakali by sme viac. Možno že sa zľakli predpovedí počasia

Pobrežie jazier si naozaj užívame. Jazerá svojou veľkosťou naozaj pripomínajú more. Cítime sa ako v Chorvátsku až na tú teplotu a množstvo vrstiev, ktoré máme na sebe oblečené.

Aj v Poľsku pokračujeme v tradícii správania pri jazere. Až na rozdiel, že oproti Litve sa nám výrazne zhoršilo počasie. Kempy v okolí jazier majú všetky celkom veľa sťažností na hluk a nočné diskotéky. Náš nie je výnimkou, aj keď hluk ide od vedľa, šíri sa všade. Najhoršie na tom je, že nám púšťajú vypalováky z 80. rokov. Polish disco!

Ráno opäť leje, preto sa z kempu neponáhľame a spod striešky si vychutnávame rannú kávičku a jablkové koláčiky. Chceme začať návštevou pevnosti Boyen aby sme sa aspoň čiastočne skryli pred dažďom. No počas nášho užívania si rannej pohody sa počasie aspoň ako tak umúdrilo. Nie žeby bolo pekné, ale je aspoň použiteľné.

Plavba po Mazurských jazerách

Preto hneď meníme plány a vyberáme sa do prístavu v Giżycku na turistickú plavbu loďou po Mazurskych jazerách. Plavba s názvom 3 jazerá, 3 kanály v 1 hodine stojí len 30 PLN, čo je asi 7€. Veľmi dobrá suma za takýto výlet. Nakoniec sa nazbieralo dosť veľa turistov a museli sme prestúpiť na väčšiu loď

Loďou sa plavíme viac po kanáloch ako jazerách. Jeden z kanálov je dlhý až 2400 m a bol postavaný v 18. storočí. Na chvíľu sa cítim ako v Holandsku. Celú dobu obchádzame pevnosť Boyen, no sprievodca ju ani nespomenie. Z lode ju vôbec nevidno.

Celú dobu plavby nás trápi jedna nepríjemnosť. SLNKO. Áno aj keď prší, trápi nás slnko. Stále si na oči nasadzujeme okuliare a hneď si ich dávame dole. S nimi zle s bez nich ešte horšie. Keď si ich nasadím je všetko tmavé, keď ich dám dole ťahá mi oči. Každopádne takto to je po celú dobu nášho Pobaltského tripu ale teraz voda počas plavby zintenzívňuje jeho silu.

Pevnosť Boyen

Po plavbe sa zastavíme na rýchly obed pričom nás čašník pochváli že máme: “bardzo pjeknu poľštinu” a ďalej na nás pokračuje plynulou poľštinou S poobednou gastrodemenciou ideme do neďalekej pevnosti Boyen, o ktorej sa v areály nedozvedáme absolútne nič! Sú tu síce super urban opustené priestory, kde sem tam v nejakom rohu žije tuberkulóza ale o samotnom objekte sa dozvedáme akurát tak veľké prd. V obrovskom opevnenom objekte, ktorý má na šírku asi trištvrte kilometra sa nachádza niekoľko absolútne nesúvisiacich výstav. Niekedy prechádzame úseky kedy ideme len lesom alebo lúkami so stožiarmi elektrického vedenia a vôbec nemáme pocit žeby sme práve stali na historickej pamiatke. Taktiež sa tu nachádzajú náhodne diery v zemi, čo musí byť pre rodičov s deťmi úplná nočná mora.

Začína sa to sr*ť

Na parkovisku bojujeme s pretrvávajúcou gastrodemenciou. Varíme si už tretiu kávu a v tom sa stala tá najhoršia vec, aká sa vám môže stať keď spíte v aute. Stúpila som do HOVNA! Teraz budú musieť ostať topánky vonku aj napriek dažďu.

Strašidelné situácie dnešného večera pokračujú ďalej. Na našom prespávacom mieste ma na TOITOI -ke napadol pavúk. Ale nie len tak. Vliezol mi priamo do rozkroku! Očividne som narušila jeho pokojný domov v rolke toaletného papiera. Mimochodom, TOITOI-ky na Pobaltí sú prevažne veľmi čisté a nesmradľavé, ale tento malý okupant nás veľmi prekvapil.

V noci začína poriadny lejak. Hluk mohutných kvapiek dopadajúcich na plechovú strechu auta mi ani tak nevadí, ale moje ohovnené topánky budú ráno úplne zvlhnuté. Fuck!

Po niekoľkých minútach silného dažďu zisťujeme, že nám do auta zateká. Cez okenné sieťky nám začala do auta presakovať voda. Dosť veľa vody. Okamžite ich musíme dať dole. Mimo, oblečený len v pyžamku vybieha von do dažďa. Ja zatiaľ hľadám nejakú igelitku kam by sme ich dočasne mohli odložiť, lebo sú úplne celé nasiaknuté vodou. Nuž, nie každý deň sú Vianoce.

Hitlerove bunkre – Wolfsschanze

Vynechávame naše príjemné ranné rituály a na kávu ideme na pumpu. Raňajky jeme v aute. Toto sú nevýhody takejto formy cestovania, ale mohlo by to byť ešte horšie… napríklad necestovať nikam, nemať možnosť cestovať alebo stopovať a nemať ani možnosť skryť sa v aute.

Skoro ráno sa dostávame ku jednému z hlavných útočísk Adolfa Hitlera z čias druhej svetovej vojny – Wolfsschanze alebo po našom Vlčí brloh. Z pomedzi iných útočísk, práve tu Adolf strávil za 2. svetovej vojny najviac času. Súčasne sa na tomto mieste odohral jeden z najznámejších atentátov na Hitlera – Valkýra. Dokopy bolo na Hitlera vykonaných až 40 neúspešných atentátov a tieto bunkre opustil až keď bola Červená armáda len 15 km od neho. Napriek tomu, že o Vlčom brlohu nepriatelia vedeli, nikdy ho nebombardovali. Dôvody prečo naň nikdy nezaútočili nie sú známe.

Berieme si audiosprievodcu a napriek neprestávajúcemu dažďu sa vyberáme prezrieť si bunkre a pozostatky Vlčieho brlohu. Dážď má svoje výhody, nie sú tu takmer žiadny turisti a dodáva to atmosfére vojnových čias. Ale keby zoslabol nesťažovali by sme sa.

Obrovská masa betónu a železa ukrytá v lese pôsobí monumentálne. Veľkosťou nám pripomína stupu Mingun Pahtodawgyi v Mjanmarsku. Všetky bunkre sú obrastené zeleným nasiaknutým machom. Tie najväčšie sú ako matrioška. Je to bunker ukrytý v ďalšom bunkri. Keď Nemci opúšťali Vlčí brloh chceli ich zničiť. Preto použili na každý jeden bunker až 8 ton TNT ale aj tak niektoré z nich iba popraskali. Tomu sa hovorí kvalitná práca Asi dva bunkre sú ešte ako tak zachované a sú sprístupnené. Inak je do ostatných vstup zakázaný aj keby sa do nich potenciálne dalo ísť, ale na to by museli zamestnať viac personálu.

Len taká zaujímavosť na záver, Adolf Hitler nepil alkohol ani kávu, nefajčil a dokonca bol vegetarián

Poľská kuchyňa môže byť chutná iba s dobrým kuchárom

Po prehliadke sme sa vybrali ďalej a cestou sme sa zastavili v potravinách Žabka. Kúpili sme si nealkoholické kávové pivo. Pôvodne sme hľadali medové ale nemali tak sme náhodou našli toto. Je celkom zaujímavé, nie úžasné ale dobré. Vhodné ako darček do práce. Jasné, že potom sme ho už nenašli. Pri kupovaní tohto piva sme boli tak excited, že sme nedali nablokovať jablká a skoro sme ich ukradli Bol to dosť trapas lebo jablká stáli len 27 centov.

Kvôli silnému dažďu sme sa rozhodli odbaviť dnešný obed v reštaurácii. V prvej varili len polievky. Vstúpili sme do druhej, kde nám oznámili, že otvárajú až o 12- tej, čo malo byť o 15 minút. No keď sme sa vrátili dvere boli zamknuté… taký slovenský prístup. Tretí sme vyskúšali kebab, ktorý mal dvere otvorené dokorán, ale keď sme vošli dnu, oznámil nám, že ešte nemá otvorené. Po tom ako sme vyskúšali všetky reštaurácie v tomto mestečku sme sa presunuli do ďalšieho a pokračovali v hľadaní. Štvrtá reštaurácia vyzerala nádejne ale bola plne obsadená. V piatej nebola ani obsluha. A v šiestej sme sa konečne usadili. Nejaká rodinka tu práve oslavovala krštiny, tak veríme, že sa oplatilo hľadať.

Sklamanie však prichádza veľmi rýchlo, už pri pohľade na jedlo. Na stôl nám priniesli pirohy sušené a rebierka tukové  Obed bol odporný a čašníka sa nás naivne pýta či “šmakovalo.” Ani nechceme vedieť ako moc odpornú kávu majú. Radšej sme si v tom neprestávajúcom daždi vytiahli naše koťogo priamo pred grckovou reštauráciou aby sme mali dnes aspoň niečo dobré.

Hrad Malbork

Po fakt odpornom obede si chceme napraviť chuť ale nie je kde a čím. Radšej pokračujeme v niekoľkohodinovej ceste do mesta Malbork, kde sa nachádza najväčší tehličkový hrad na svete. Vyzerá ako Trakajský hrad v poľskej verzií, ktorý odpovedá veľkosti krajiny. No keď zisťujeme šialené ceny za parkovanie či použitie WC, máme pocit, že sme v Bojniciach. Výhodou je, že v cene vstupného máme aspoň audiosprievodcu a dokonca v českom jazyku. Konečne bude prehliadka trochu pohodlnejšia

Na hrade Malbork naozaj nadobúdame pocit stredoveku a je to jedno z tých NAJ miest aké sme na Pobaltí navštívili

Ako aj inde na Pobaltí aj v Malborku predávajú zmrzlinu na každom kroku, napriek tomu, že tu je tak 60 slnečných dní v roku. Dokonca aj brigádnička má na hlave zmrzlinu.

Gdańsk a kávička pri bezdomovcoch

Cestou do Gdańsku vyhliadame z auta losíky. Dopravné značky na ne upozorňujú, tak tomu aspoň chceme dať šancu a sledujeme okolie. Asi nikoho neprekvapí, že neúspešne. To je akoby ste na Slovensku začali z diaľnice vyhliadať či náhodou neuvidíte medveďa

Stále prší a Mimove nepremokavé Salomony to už nezvládajú. Odliepa sa mu podrážka takže to nezachráni ani impregnácia. Takže namiesto pozerania mesta ideme na nákupy. Nákupy končia veľmi rýchlo, ale aspoň sme tak našli lacnejší parking

Keď vstupujeme do centra Gdańsku cez Zlatú bránu, je nám hneď jasné, že toto je najkrajšie mesto Pobaltia v akom sme sa ocitli. Zdobené fasády v klasickom pobaltskom štýle nás nútia mať neustále vykrútený krk dohora. Prechádzať by sa tu dalo večnosť, chodíme hore dole po paralelných uliciach a stále nám nie je dosť. Jediné čo nás neustále vyrušuje sú otravné osy, ale ani zďaleka nie sme jediný do ktorých by si chceli pichnúť.

V Bazilike Márie Panny vybiehame na vyhliadku na streche kostola. Zdolávame prekliatych 400 schodov, ktoré vedú ponad kupoly chrámu a cez temnú gotickú vežu v ktorej si pomaly zvykáme na pach vtáčieho trusu. Dôvod mať rúško na tvári teraz naberá úplne nový význam Z nejakého nejasného dôvodu sa všetci pozerajú na iné strany ako je centrum. O to lepšie pre nás, nemusíme sa dobíjať k zábradliu lakťami.

Na obed sme si dali kebab wolowinovi (teľací) a potom pokračovali bezcieľnym prechádzaním sa po meste. Keď si konečne chceme sadnúť, uvedomíme si, že v celom centre Gdańsku sme nevideli jedinú lavičku. Tak si našu kávičku, spolu s keksíkmi vychutnávame tesne za hradbami pri nevkusnom parkovisku. Hneď vedľa nás sedí skupinka bezdomovcov. Rozumieme im každé tretie slovo – kurva

Na severe Poľska sa nás domáci často pýtajú odkiaľ sme. Akoby boli prekvapení, že do Poľska príde niekto na dovolenku. To by aspoň dávalo zmysel, prečo je drvivá väčšina všetkého iba v poľštine. Aspoň, že im čo to rozumieme, aj keď mám pocit, že tým bezdomovcom som rozumela najviac.

Po dvoch týždňoch na Pobaltí konečne aj Baltské more

Po intenzívnej obhliadke Gdańsku smerujeme k opevneniu Wisłoujście. Asi 3x sme zle odbočilia a navigácia nás poslala po nejakej horšej ceste, kde sme čo to málo museli prebrodiť. Nakoniec sme sa sem predsa dostali a hádaj čo! Mali deň zatvorených dverí. Pecka! Takže sme nasadli späť do auta a pobrali sa ešte kúsok ďalej na Westerplatte.

Po 2 týždňoch pobaltského tripu sme sa konečne dostali aj k Baltskému moru. Sľúbili sme si, že hore pri socialistickom pamätníku Westerplatte si spravíme sqatovaciu fotku. Ale hovno z toho, lebo okrem silného vetra sa musel pridať aj dážď a ako môj bývalí kolega hovorí – pršalo horizontálne.

SHIT story of Baltic trip

Už dva dni sme v husto obývaných aglomeráciách. Je mi to nesympatické a tak presviedčam Mima aby sme ďalšiu noc išli spať opäť do auta aj napriek silným dažďom. Smerujeme na sever k Slowinskemu parku narodowemu a cestou spíme pri peknom jazere s mólom. Máme tu dokonca dve úplne čisté TOITOI-ky. V predstavách sa už teším na pohodové raňajky na móle a kávičku v ruke. Je tu fakt krásne

V noci nakoniec nepršalo a celkovo sa začalo počasie zlepšovať. Budíme sa v aute a tešíme sa na koláčiky. Parkovisko je prázdne a tak si hovoríme, že sa nemáme kam ponáhľať. Ešte chvíľu sa mrvíme v spacákoch a v tom príde údržba sanitných toaliet. Chlapi pobehujú s hadicou, čo nechápeme. Večer boli predsa úplne čisté. No nevadí, ešte chvíľu počkáme a zaľahneme na ďalšie dve minúty. A to bola chyba. Keď sme sa o dve minúty pozreli von z okna, chlapi už mali obidve TOITOI-ky naložené na svojej dodávke a odchádzali s nimi preč. Oni nám ukradli naše hajzle!

Zlý sen! Naivné predstavy ako si ráno na móle vychutnáme raňajky sú fuč. Biologické potreby sú prednejšie ako romantika!

Slowiński park narodowy

Po improvizovanom rané sa ocitáme v Slowińskom parku narodowom, ktorého názov sme nepochopili a ani sa nám nepodarilo zistiť prečo sa tak nazýva. Musíme zaplatiť celkom dosť veľa poplatkov. Parking, vstupné do národného parku (to by sme mohli začať vyberať aj na Slovensku) a aj elektrobus, ktorý nás dovedie k najväčšej atrakcií národného parku a tou je pohyblivá duna Łącką. Tá je vzdialená ešte 5 km od parkoviska. Ono to zase nie je taká hlúposť nepúšťať všetkých až k dune, ktorá sa pohybuje. Minimálne by každých pár rokov museli vystavať nové parkovisko o kúsok ďalej. Takto môžu poskytnúť prácu množstvu ľudí z okolia. A v sychravé dni ako je tento je tu personálu viac ako návštevníkov. Super!

K dune Łącką sa dá dostať aj bicyklom ale za parking bicykla pri dune si poriadne priplatíš. Za opretie bicykla o drevené laty sa platí 10 zloty, čo je asi 2,50€. Alternatívou k elektobusu je iba pešia chôdza. Dokonca s elektrokolobežkou je sem vstup zakázaný. Inak by bolo rýchlo po biznise

Najvyššia pohyblivá duna v národnom parku sa pohybuje rýchlosťou 5-10 metrov za rok a je pomenovaná podľa dediny, ktorú kedysi zasypala – Łącką. V tom sa zamýšľame či sa vôbec dá poistiť si dom voči zasypaniu piesočnou dunou? Isté však je, že keby takto zasypalo skládku odpadu, nikomu by to nevadilo. Dokonca by si niektorí povedali: “A problém sa vyriešil sám.”

Keď vystúpime z autobusu začneme stúpať na dunu. Je to len pár metrov a z ničoho nič sa nám naskytne neuveriteľný pohľad. Po daždi je piesok uťapkaný a sledujeme ako suchý piesok prúdi a plazí sa ponad dočasne spevnený povrch. Sledujeme tie najjednoduchšie zemské procesy a je to také jednoduché a krásne

Opäť sa dostávame na pláž k Baltskému moru. Veľa ďalších možností kam ísť nám už neostáva. Ideme na vrchol duny kde strašne fučí a v duchu si spievam pesničku – hlava, ramená, kolená, palce, oči, uši, ústa, nos. Všade tam mám totižto piesok. Ale aspoň, že sa nedostal do všetkých otvorov.

Vraciame sa späť. Na lavičkách, na ktoré si sadne asi naozaj každý jeden turista, si vysypávame piesok od všadiaľ. Ako najväčší retardi sme ostali v teniskách, pritom som celú tú dobu vláčika sandále, žabky aj topánky do vody. V mysli spisujeme škodové udalosti, ktoré napáchal piesok. Mimovi sa dostal aj do fotobatohu :/

V Poľsku sme na droge každý deň

Na to aké boli predpovede počasia to bolo úplne super! Dokonca sme si po týždni pustili klimatizáciu v aute. Na ceste stále stretávame srandovné nápisy, ktorým síce rozumieme ale aj tak sa bavíme. Napríklad Kontrola drogowa = cestná kontrola alebo Energia na droge = energia na cestu 

Klif Orlowo a vrabčeky Mekdonaldove

Po návšteve Slowińskeho parku narodoweho sa začíname poberať smerom na juh a zahajujeme cestu/drogu späť na Slovensko. Zdržiavanie sa v nekonečných zápchach širokej aglomerácie Gdańsku. Ideme sa pozrieť ešte na jednu zaujímavosť a to útes Klif Orlowo, kúsok od ktorého sa nachádza dlhé mólo, podobné ako v Sopote.

Obchádzame stánky s jedlom a smerujeme k tak trochu blatovému útesu. Pod ním sa fotí svadobný pár, tak sa im snažíme nezavadzať v záberoch a utekáme pod útes. Tam nás pre zmenu začali naháňať morské vlnky. Nie sme jediný. Utekať pred nimi je celkom zábava. Hlavne keď im unikáme len na tesno

Asi z únavy alebo len slepoty zrazu vidím tuleňa. Vieme, že sa tu môžu vyskytovať, no netušili sme, že naozaj budeme mať príležitosť ich vidieť. Milanko mení objektív a ja sa pomaličky približujem tak, aby som ho nevyrušila. Som už celkom blízko a nehýbe sa. OMG, nie! To je trapas! Je to len kus tmavého dreva, ktoré má rozplesknutý tvar ako tuleň. Zase márna radosť

Na móle stretávame ďalšiu nevestu. Opäť sa im snažíme vyhnúť nech nás svadobný fotograf nemusí odstraňovať. Sadli sme si na lavičku a vytiahli pochúťku s názvom MonsterManch. Pomaly sme ešte nestihli ani ochutnať a už sa okolo nás zhromaždila vyše desiatka malých vrabcov. Prilietajú nám až k ústam a tak sa s nimi naťahujeme o chrumkavých Monsterkov.

Spanie na platenej autostrade

Nabiehame na diaľničný úsek, ktorý je spoplatnený a ku večeru sa zastavujeme na jednej z mnoha čerpacích staníc kvôli sprche. Zastali sme zrovna na pumpe Shell, kde sa dozvedáme, že sprchu môžeme použiť zadarmo. Len musíme odovzdať naše kľúče od auta ako zálohu, aby sme omylom neodišli s kľúčom od spŕch OK, nemáme s tým problém, lebo jeden z nás by aj tak zostal v aute strážiť fototechniku.

Na odpočívadle za pumpou ostávame aj na noc. Chceme zistiť, čo nám povedia keď budeme opúšťať diaľnicu po tak dlhej dobe. Na lístku z mýtnice je napísané, že lístok je platný 48 hodín.

Ráno, keď opúšťame 140 km dlhý spoplatnených úsek diaľnice, čakáme na reakciu personálu. Panej v okienku podávame deň starý lístok. Je trochu zmätená a pýta sa: “Pan pšišel s autostrady?” Tak odpovedá Mimo a bez ďalších otázok platí mýtne.

Toruń, keďže kostolov stále nebolo dosť

Ale už naozaj posledná (turistická) zastávka pri našej ceste späť. Zastavujeme sa v meste Toruń, ktoré je po ceste. Po návšteve Gdańsku vlastne nechápem čo tu robíme. V meste sú samé kostoly a prechádzame od jedného k druhému. Deťom dnes začal školský rok (nepríjemné), takže po meste pobehujú samí vyobliekaní adolescenti. Navštevujeme aj zrúcaninu torunského hradu, v rámci ktorého nás zaujala výstava mučiacich nástrojov a mučiacich masiek. Štyri z nich pripomínajú masky skupiny Slipknot z roku 1999.

Zo samotného mesta až taký exited nie sme. Výhľad na samotné mesto z opačnej strany rieky je omnoho krajší.

Posledná úloha – zohnať piwo medowe

Našou poslednou úlohou je zohnať medové pivo. Prekvapivo na severe Poľska ho nie je také ľahké zohnať ako na juhu. Navštevujeme prvú Biedronku (potraviny) kde mali len 5 ks. Zobrala som všetky a pri pokladni si ma niekoľkokrát premerali pohľadom. Päť kusov nám nestačí. Chcem ho zobrať aj do práce a mám sedem kolegov. Hľadáme ďalšiu Biedronku kde majú až 7 kusov. Beriem ich v škatuli a staviam sa do radu. V tom príde podgurážený Poliak vo flanelovej košeli s fľaštičkou tvrdého v ruke a postaví sa predo mňa (bolo tam dosť miesta kvôli dvojmetrovým odstupom) a keď sa obzrel pochopil že sa predbehol. Ale bol zlatý a pustil ma pred seba iba preto lebo videl, že v ruke držím škatuľu plnú piva (tekutý chléb) a pozrel na mňa s pohľadom hovoriacim: Máš môj rešpekt!

Čadca, uvidíme babičku

Cestou domov sa zastavujeme v domove dôchodcov u babičky. Spoznáva nás. Asi aj preto, že sme jej doniesli našu svadobnú fotografiu aby nás mala na pamäti. Spokojne si užívala slnečné lúče na tvári v prítomnosti niekoho, kto má o ňu záujem. Pochopiteľne, naša pobaltská cesta ju vôbec nezaujíma, ale teší sa, že sme sa pomodlili v Czestochowej

Tento trip bol úplne iný ako všetky doterajšie. Výrazne pokojnejší a pomalší, pretkávaný drobnými zážitkami. Samotné miesta, ktoré sme navštívili boli síce pekné, no to čo bolo na Pobaltí najkrajšie boli lesy a jazerá. Na záver môžem už len dodať: DPC, zajtra opäť práca!

The post CESTOPIS: Pobaltská cesta so spaním v aute appeared first on TripLovers.

Mazurské jazerá nepatria medzi vychýrené prázdninové destinácie. Hneď pri jazerách sa nachádza veľa pekných kempov, čo je vhodné pre všetkých čo radi kempujú a tiež pre rodinky s deťmi. Ak sa pýtaš čo robiť na Mazurskych jazerách okrem kempovania, tak si na správnom mieste

Obsah:

• 5 zaujímavých výletov na Mazurskych jazerách
  1. Vodárenská veža v Gyżicku (Wieża Ciśnień)
  2. Plavba po Mazurskych jazerách
  3. Pevnosť Boyen
  4. Zubria rezervácia (Zagroda żubrów)
  5. Hitlerove bunkre – Wolfsschanze

Na Mazurskej jazernej plošine s nachádza cez 2700 jazier, ktoré vznikli eróziou pri topení ľadovcov, podobne ako jazerá vo Fínsku. V okolí jazier sú super cesty pre motorkárov, výhľady na jazerá, časté zákruty, aleje a pekné scenérie. Jazerá svojou veľkosťou naozaj pripomínajú more. Cítime sa ako v Chorvátsku až na teplotu vzduchu a množstvo oblečenia, ktoré máme na sebe

Našim útočiskom pre návštevu jazier je mestečko Giżycko. Je tu pláž, stánky, kolotoče, reštaurácie a k pomeru ako je tu pekne mi príde, že je tu nepochopiteľné málo ľudí. Ono ich je tu dosť ale čakali by sme viac.

5 zaujímavých výletov na Mazurskych jazerách

1) Vodárenská veža v Gyżicku (Wieża Ciśnień)

Dominantou mestečka Gyżicko je vysoká tehlová vodárenská veža Wieża Ciśnień z roku 1900. Vstupné do veže je 12 PLN (2,70€) a okrem vyhliadky na mesto sa tu nachádza aj poľovnícka výstava. Na vyhliadku sa dá ísť aj výťahom. Veža sa nachádza asi 1 km od brehu jazera Niegocin, takže je to skôr výhľad na strechy mesta ako na Mazurské jazerá.

2) Plavba po Mazurskych jazerách

V prístave mestečka Giżycko sa dá zobrať turistická tour, ktorá ťa prevezie po kanáloch a jazerách. Táto plavba sa nazýva 3 jeziora, 3 kanaly w 1 godzine (3 jazerá, 3 kanály v 1 hodine) a stojí len 30 PLN (6,70€) na osobu. Turistické lode odchádzajú vždy o 10:00, 12:00, 13:30, 15:10 a 16:30 ak počasie nezavelí inak. Oplatí sa prísť skôr, aspoň o 30 minút, a obsadiť si lepší flek na sedenie V prípade zlého počasia je lepšie zavolať či sa plavba bude realizovať. My sme mali dosť upršané počasie, no napriek tomu sme mali plnú loď.

V rámci hodinovej plavby po kanáloch a jazerách sme si mohli vypočuť 20 minútový výklad o Mazurskych jazerách. Žiaľ iba v poľštine. Turistom zo zahraničia odkazujú, že túto nahrávku si nájdu aj na webovej stránke prevádzkovateľa. Takže dikičko!

Loď sa síce plaví viac po kanáloch ako jazerách ale popravde sú tieto pasáže záživnejšie, takže to vôbec nevadí. Plavba začína v prístave Gyžicko a po krátkej chvíli na jazere Niegocin sa loď vychýli a prejde najdlhším kanálom na trase, kanálom Luczanski. Ten je dlhý až 2400 m a bol postavaný ešte v 18. storočí. Práve táto pasáž plavby je zo všetkých najkrajšia a historicky najbohatšia

Následne prechádzame na jazero Kisajno, kde z paluby pozorujeme houseboaty a množstvo lodičiek na vode. Na krátku chvíľu sa dostávame medzi početnú skupinu športových plachetníc. Pokračujeme kratučkým kanálom na jazero Tajty, kde sa zdržíme len chvíľku. Cez ďalší kanál vyliezame na úvodné jazero Niegocin. Z lode už z diaľky pozorujeme vodárenskú vežu v Gyżicku, ktorá pôsobí ako pozemný maják podľa ktorého sa orientujeme. Celú dobu sme obchádzali pevnosť Boyen, no sprievodca ju ani nespomenul. Z lode ju vôbec nevidno.

Po Maurskych jazerách sa plavia lode rôznych spoločností, ktoré vozia turistov do rôznych prístavov. Fungujú kvázi ako lodná MHD ale sú zbytočne drahé. Turistická plavba 3 jeziora, 3 kanaly w 1 godzine nám prišla cenovo najvýhodnejšia

3) Pevnosť Boyen

Hneď vedľa Gyżicka sa nachádza pevnosti Boyen. Fotografie z pevnosti sľubujú fascinujúce opustené priestory starej pevnosti, takže máme očakávania. Parkovanie je bezplatné a vstupné na osobu je 15 PLN (3,30€) na osobu. Pri vstupe dostávame aj plánik pevnosti s 3 vyznačenými trasami. Pevnosť Boyen má na šírku asi trištvrte kilometra, preto si vyberáme strednú trasu aby sme sa neuchodili k smrti.

Po krátkej chvíli zisťujeme, že v obrovskom objekte sa nachádza niekoľko absolútne nesúvisiacich výstav. O samotnej pevnosti Boyen sme sa nedozvedeli absolútne nič! Sú tu síce super urban opustené priestory, kde sem tam v nejakom rohu žije tuberkulóza, ale to je všetko.

Najviac turistov stretávame na parkovisku. Areál je taký obrovský, že sa tu okamžite všetci rozpŕchnu a miestami chodíme úplne sami. Niekedy prechádzame úseky kedy prechádzame lesom alebo lúkami so stožiarmi elektrického vedenia a vôbec nemáme pocit žeby sme práve stali na historickej pamiatke. V tichosti a pokoji sme dokonca mohli sledovať voľne žijúce líšky

4) Zubria rezervácia (Zagroda żubrów)

Úplne perfektný tip na výlet v okolí Mazurskych jazier je návšteva zubrej rezervácie, vzdialenej 30 km východne od Gyżicka. Otvorená je každý deň ale má celkom neštandardné otváracie hodiny. A to od 9:00 – 11:00 a od 16:00 -18:00. Parkovanie je zadarmo a vstupné je len 4 PLN (0,90€) na osobu.

Najviac žijúcich jedincov zubra v Európe žije práve v Poľsku. Zubor je bylinožravec, čomu je pri pohľade na jeho rozmery ťažké uveriť. Živí sa trávou, lístím, kôrou a dokonca aj machmi a lišajníkmi. Denné skonzumuje až 60 kg potravy a jedenie je jeho hlavná činnosť dňa

V rezervácií máme možnosť sledovať zubrov zblízka aj z tribúny. Sledujeme ako vykonávajú svoje biologické potreby, oháňajú sa chvostami a odháňajú muchy, jedia, močia a nechávajú sa hladkať od turistov.

5) Hitlerove bunkre – Wolfsschanze

V blízkosti Mazurskych jazier sa nachádza miesto, ktoré vo svojom itinerári naozaj nemožno vynechať. Je ním Wolfsschanze alebo po našom Vlčí brloh, jedno z hlavných útočísk Adolfa Hitlera. Nachádza sa ukryté v lesoch asi 30 km západne od Gyżicka. Z pomedzi iných útočísk, práve tu Adolf Hitler strávil za 2. svetovej vojny najviac času.

Súčasne sa na tomto mieste odohral jeden z najznámejších atentátov na Hitlera – atentát Valkýra. Dokopy bolo na Hitlera vykonaných až 40 neúspešných atentátov a bunkre vo Wolfsschanze opustil až vtedy, keď bola Červená armáda len 15 km od neho. Napriek tomu, že o Vlčom brlohu nepriatelia vedeli, nikdy ho nebombardovali. Dôvody prečo naň nikdy nezaútočili nie sú známe.

Obrovská masa betónu a železa ukrytá v lese pôsobí monumentálne. Všetky bunkre sú obrastené zeleným nasiaknutým machom. Tie najväčšie sú ako matrioška. Je to bunker ukrytý v ďalšom bunkri. Keď Nemci opúšťali Vlčí brloh chceli ich zničiť, preto použili na každý jeden bunker až 8 ton TNT ale aj tak niektoré z nich iba popraskali. Dva bunkre sú ešte ako tak zachované a sú sprístupnené. Inak je do ostatných vstup zakázaný.

Len taká zaujímavosť, Adolf Hitler nepil alkohol ani kávu, nefajčil a dokonca bol vegetarián

Cena vstupného je 20 PLN (4,50€) na osobu, parkovné stojí 7 PLN (1,60€). K prehliadke sa jednoznačne oplatí zobrať si audiosprievodcu v anglickom jazyku za 8 PLN (1,80€). Na prehliadku budeš potrebovať minimálne 2-3 hodiny

Mazurské jazerá nie sú vychýrená prázdninová destinácia pre cudzincov. No pri výlete do Gdaňsku sa platí urobiť si odbočku a navštíviť ich. Cestou sa nachádzajú ešte dve krásne mestá – Elbląg a Olsztyn, ktoré ťa tiež presvedčia o tom, že si sa vydal správnym smerom

The post Neznáma krása Mazurskych jazier a čo vidieť v ich okolí appeared first on TripLovers.

Približne 130 km od Bratislavy sa nachádzajú dva malé poklady rakúskych Álp. Sú nimi vodopády Myrafälle a roklina Steinwandklamm, kde sa dá urobiť veľmi pekný celodenný výlet v prírode. Toto miesto ponúka ľahkú turistiku, vhodnú pre deti a ich rodičov, usedených po celom pracovnom týždni

Za týmto výletom treba cestovať vyše dve hodiny, v závislosti od toho či máte alebo nemáte rakúsku diaľničnú známku. Obidve oblasti sa nachádzajú od seba asi 2 km, neďaleko mestečka Pernitz v južnej časti Dolného Rakúska. Z Bratislavy je to približne 130 km. Vodopády Myrafälle sa nachádzajú v obci Muggendorf a roklina Steinwandklamm severne od nej v obci Kreuth.

Vodopády Myrafälle v obci Muggendorf

Návšteva vodopádov Myrafälle je ako stvorená pre rodičov s detičkami, ktoré sa len prednedávnom naučili chodiť. Je tu všetko čo rodičia potrebujú – detské ihrisko s čistými WC, vodná plocha, reštaurácia, náučný chodník a relatívne malé vodopády plné mostíkov, ktoré sú veľmi ľahko zdolateľné aj pre tých najmenších. Trasa od vstupu po vrchol vodopádov meria pol kilometra, takže to hravo zvládnu. Navyše cestou je veľa oddychových lavičiek a stolíkov kde si môžu rozložiť svoju desiatu

Ak sú už deti väčšie dá sa tu spraviť aj väčší okruh, ktorý povyše vodopádov pokračuje k druhému tajchu a ďalšiemu detskému ihrisku a reštaurácií. Tento okruh má tam aj späť 2,5 km a dá sa urobiť okolo hory Hausstein, ku ktorému tiež vedie odbočka

Parkovisko pred vodopádmi Myrafälle je bezplatné a kapacít je tu dostatok, ale počas veľmi pekných letných víkendov sa zaplní už doobeda a potom nie je kde parkovať. Vstupné k vodopádom stojí 5€ pre dospelých a 1,50€ pre deti. Dá sa kúpiť v automate smerujúcom od parkovisku k turniketom. Aj keď sa vstupné 5€ na prvý pohľad môže zdať privysoké, treba si uvedomiť, že krížom cez vodopády vedie strašne veľa mostíkov a chodníkov, ktoré potrebujú svoju údržbu aby sa návštevníci cítili bezpečne. Turnikety sa nachádzajú z hornej aj dolnej strany vodopádu ale lístok platí na obidva smery.

Roklina Steinwandklamm

Od vodopádov Myrafälle sme sa presunuli autom asi 2 km na bezplatné parkovisko pri kaplnke, kde sme stáli pozdĺžne pri hlavnej ceste. Pôvodne sme mali v pláne ísť až k hlavnému vchodu do rokliny ale medzi kaplnkou a hlavným vstupom do rokliny Steinwandklamm bola cesta v čase našej návštevy (marec) zľadovatená, preto sme nechceli zbytočne riskovať a auto odstavili pri kaplnke.

Vedeli sme, že do rokliny sa dá prísť aj z opačnej strany a rovnako ako pri vodopádoch Myrafälle sme očakávali, že aj tu budú turnikety a možnosť zakúpenia vstupného z obidvoch strán. Nebola! Namiesto toho tu bola osadená tabuľa s informáciou, že od nás môže “niekto nešpecifikovaný“ vybrať vstupné priamo v rokline OK, povedali sme si ale nakoniec sme nikoho nestretli. Ak by ste však prišli cez oficiálny vchod, vstupné je 5€ a pre deti 1,50€.

Náš okruh roklinou od parkoviska meral asi 3,5 km a zabral nám približne dve a pol hodiny. Išli sme z opačnej strany, teda z hora dole a naspäť opäť do hora. Samotné prevýšenie, ktoré sme absolvovali malo zhruba 130 metrov, takže oproti predchádzajúcej vychádzke bolo treba aj trochu zabrať

Roklina je síce klasická… vodopády, rebríky, mostíky ale okrem toho sa tu nachádzajú aj prechodné jaskyne Türkenloch (turecká diera), v ktorých sme ešte v marci videli niekoľko ľadových stalagmitov aj stalagtitov

V rokline je asi 6 rebríkov. Všetky, ktoré musíš prejsť majú okolo 5-6 metrov. Okrem toho sa tu náchádza jeden rebrík, na ktorý sme sa pozerali s rešpektom. Má asi aj viac ako 15 metrov a vedie do jaskyne Rudolf Decker Steig. Je to však len odbočka a liezť po tomto rebríku nie je nutné. Nie žeby som bola padavka, ale bola som v 6 mesiaci tehotenstva Takže okrem toho jedného nepovinného rebríku, túto roklinu zvládnu aj menej zdatný turisti, tehotné ženy (do 2. trimestra) a aj malý školáci

Spojiť návštevu obidvoch týchto miest nám akurát pokrylo program na celodenný výlet. Okrem toho, že sme ráno trošku vymrzli to bol úplne perfektný trip. Pekne sme si tu oddýchli a trošku rozhýbali tie naše usedené kancelárske zadky

Galéria

The post Tip na jednodňový výlet v Rakúsku – Myrafälle a Steinwandklamm appeared first on TripLovers.