Hory aj mestá, príroda ale aj krásne pamiatky a taktiež troška adrenalínu. Andalúzia ponúka viac akoby bežný cestovateľ čakal. Týchto desať miest si pri cestovaní po Andalúzii určite zapíšte do svojho itineráru

Toto je našich TOP 10 miest v Andalúzii

1) Mešito-katedrála v Córdobe

Córdoba bola pre nás tým najkrajším mestom Andalúzie. Najväčšou zaujímavosťou a pre nás aj najuchvacujúcejšou pamiatkou Andalúzie bola práve mešito-katedrála v Córdobe.

Cordóbska mešita stojí na mieste pôvodného vizigótskeho chrámu sv. Vincenta mučeníka. Na tomto mieste začal v 8. storočí stavať mešitu Abdurrahmán I. V nasledujúcich 200 rokoch bola mešita značne rozšírená.

Krátko po tom, ako arabské etnikum Maurov dobilo v roku 711 Córdobu, sa mesto stalo hlavným centrom islamského emirátu Al-Andalus. Počas arabskej nadvlády na Pyrenejskom polostrove to bolo jedno z najbohatších a najobývanejších miest, kde po boku žili kresťania, moslimovia aj židia.

V roku 1236 bolo mesto Córdoba získané späť kresťanským kráľom Ferdinandom III. Ešte toho roku premenili mešitu na kresťanský kostol a v 16. storočí bola do mešity vstavaná katedrála zasvätená Nepoškvrnenému počatiu Panny Márie.

Dnes slúži ako rímskokatolícka katedrála a zároveň ako jedna z top pamiatok Andalúzie, v ktorej môžete uvidieť zmesku náboženstiev a jedinečný svetový unikát v jednej stavbe

Vstup do mešity je doslova magický! Oheň horiaci v zavesených svietnikoch pripomína čarodejnícky hrad Rokfort. Ale z omylu ťa hneď vytrhnúť oblúky s architektúrou arabského sveta a kaplnky ťa dovedú do rozpakov.

Ak ťa zaujímajú ďalšie krásne miesta v (podľa nás) najkrajšom meste Andalúzie, prečítaj si článok: Córdoba, mesto, ktoré ti otvorí ústa dokorán

2) Setenil de las Bodegas

Dedinka Setenil de las Bodegas bola najväčšie prekvapenie našej cesty po Andalúzii! V Setenil de las Bodegas ťa čaká prechádzka popod pieskovcový útes a mestečko vrastené doň. Domčeky, podniky a aj obchody so suvenírmi sa nachádzajú priamo v pieskovcových skalách. Je to okúzľujúce miesto, ktoré určite musíte na vašej ceste Andalúziou navštíviť!

Ako mnohé iné dediny a mestá v Andalúzii aj táto je biela. Na celé mestečko je výhľad z miestneho kostolu na útese. Ak ťa dedinka pod pieskovcovou skalou zaujíma ešte viac, prečítaj si tento článok: Setenil de las Bodegas a Ronda

3) Maurská pevnosť Alhambra

Granade dominuje pravdepodobne najpodstatnejšia pamiatka celej Andalúzie, stredoveká pevnosť Alhambra. Komplex stredovekých palácov a pevností Alhambra v preklade znamená “Červené opevnenie.” Je zložená z troch častí – Alcazaba, Palacio de Generalife a Palacios Nazaríes. Alhambra je najnavštevovanejšou pamiatkou celého Španielska a záujem o ňu je taký obrovský, že počet vstupeniek do jej najkrajšej časti, Palacios Nazaríes, je limitovaný.

Alhambru opísali maurský básnici ako “perlu vsadenú do smaragdu.” Po jej návšteve môžeme potvrdiť, že mali pravdu. Návšteva Granady stojí za to, aj keď tu okrem Alhambry nenavštívite už nič iné. Najkrajšiu vyhliadku na Alhambru s pozadím pohoria Sierra Nevada je Mirador San Nicolás

Ak ťa zaujímajú ďalšie pamiatky v Granade, prečítaj si článok: Granada, perla Andalúzie

4) Caminito del Rey

Caminito del Rey je chodník vo výške, vedúci naprieč úzkou roklinou El Chorro. Pôvodne vznikol ako údržbová cesta pre robotníkov vodnej elektrárne v roku 1905. Aj keď verzie sa líšia, údajne týmto chodníkom prešiel aj vtedajší kráľ Španielska Alfonso XIII. Odvtedy sa chodník nazýva Kráľovská cesta, po španielsky Caminito del Rey.

Rokmi sa chodník dostal do havarijného stavu a dôsledkom toho boli prvé obete na životoch. Chodník dostal nový status a to: Najnebezpečnejší chodník sveta. V roku 2011 sa dohodla obnova Caminita a od roku 2015 je chodník obnovený a sprístupnený verejnosti. Dnes je jeho návšteva úplne bezpečná.

Caminito del Rey má obmedzenú kapacitu, preto treba svoji návštevu zvážiť zavčasu a dopredu kúpiť lístky. Všetky dôležité informácie o návšteve Caminita sa dozvieš v článku: Prechádzka po najnebezpečnejšom chodníku sveta – Caminito del Rey

5) Kaňon Los Cahorros

Ústie kaňonu Los Cahorros za nachádza na konci dedinky Monachil, vzdialenej len 14 km od Granady. Po vstupe do kaňonu stále naberáme nadmorskú výšku, obchádzame vodopádik a prechádzame malý mostík. Dostávame sa k závesnému mostu, na ktorý môžu vstúpiť len 4 ľudia súčasne. Hneď vedľa neho padá voda do priepaste.

Za závesným mostom prichádza tá najkrajšia časť, kaňon Los Cahorros, ktorým sa valí riečka Río Monachil. Pre návštevníkov je popri stene vytvorený chodník, po ktorom sa majú šancu dostať sa až na koniec kaňonu. V istých úsekoch sme sa však museli plaziť a podliezať skaly.

Okrem návštevy kaňonu Los Cahorros, sa môžeš v okolí Granady vybrať aj na ďalšie výlety: 7 tipov na výlety v okolí Granady

6) Ronda a viadukt Puente Nuevo

Mestečko Ronda sa môže popýšiť najkrajším viaduktom v širokom okolí. Nazýva sa Puente Nuevo, v preklade Nový most. Stavať ho začali v roku 1759. Historický most vedie ponad pieskovcový kaňon a spája dve časti mesta.

Toto mesto určite navštívite, rovnako ako všetci ostatní turisti, ktorí navštívia Andalúziu. Práve pre neúnosný počet turistov je Ronda neprekonateľná aj v počte vyhliadok na kilometer štvorcový. Nakoľko ich stále nebolo dosť, prirobili aj balkónik ponad útes s názvom Mirador de Ronda, neďaleko býčej arény.

Pre ďalšie zaujímavé miesta a pamiatky v Ronde pozri článok: Setenil de las Bodegas a Ronda

7) Las Alpujarras

Las Alpujarras je označenie bielych dedín na južných svahoch najvyššieho pohoria Andalúzie, Sierry Nevady. Sú veľmi fotogenické, ale v podstate tu nič špeciálne k videniu nie je, čo z týchto dediniek robí ideálne miesto na oddych Biela farba na domoch slúži na to, aby odrážala slnečné lúče a tak sa stavby neprehrievali.

Ak máš rád španielsku kuchyňu, v oblasti Las Alpujarras môžeš vyskúšať aj tradičné jedlo regiónu, Plato Alpujarreño Jeho príprava je veľmi jednoduchá. Na tanier dostaneš vyprážané volské oko, klobásu, krvavničku a šunku La Alpujarra, ktorá sa vyrába v dedine Trevélez. Ako príloha sa podávajú zemiaky.

8) Kamenné mesto El Torcal

Ak sa v Andalúzii chcete vybrať na peknú prechádzku do prírody a niečo pri tom aj vidieť, navštívte El Torcal. Nenáročná turistika, počas ktorej vás budú sprevádzať kamenné útvary z vápenca, je vhodná aj pre rodiny s deťmi. V parku existujú tri okruhy. Najkrajším je ten najmenší, trvá asi 45 minút a je dlhý len 1,5 km. Budete tu však s najväčším počtom turistov.

My sme sa rozhodli pre 3 km okruh, ktorý je len predĺžením toho najmenšieho. Najdlhší okruh vedie úplne iným smerom a navštevuje ho naozaj len hŕstka turistov.

Neďaleko El Torcal sa nachádzajú ďalšie zaujímavé miesta a pamiatky. Ak ťa zaujímavú, nevynechaj článok: 10 zaujímavých tipov na výlet do vnútrozemia regiónu Málaga

9) Plaza de España v Sevilli

Sevilla je najsuchším mestom Andalúzie, ale aj celého Španielska. To najkrajšie a najfotogenickejšie z andalúzkej Seville je námestiu Plaza de España. Toto námestie bolo dostavané až v roku 1929, pre potreby svetovej výstavy iberoamerických expozícii.

Námestie obklopuje polkruhová stavba, s početnými výklenkami. Každý jeden výklenok, predstavuje inú provinciu Španielska, ktorá je vyobrazená na lavičke. Uprostred námestia sa nachádza fontána, ktorá je od výklenkov oddelená kanálom, cez ktorý sa dá prejsť 4 vyzdobenými mostmi. Dá sa prenajať loďka a preplaviť sa dookola po kanáli.

Sevilla však ponúka ďaleko viac krásnych pamiatok, o ktorých sa dočítaš v tomto článku: Po stopách najväčších a najkrajších pamiatok Seville

10) Prímorská atmosféra Málagy

Málaga nie je najkrajším mestom Andalúzie, ale ako jediná z andalúzskych veľkomiest má príjemnú prímorskú atmosféru. Nás si Malága najviac získala vôňou mora a troškou tropického raja, ktorý sa dá užiť v Parque de Málaga. V parku sa môžeš započúvať do štebotu pestrofarebného vtáctva. Aj pre toto zbožňujeme Andalúziu

O tom ako sa dá Málagou prekorčulovať ale aj mnoho iného sa dočítaš tu: Na korčuliach po Málage

The post TOP 10 najkrajších miest Andalúzie, ktoré nesmieš vynechať! appeared first on TripLovers.

Okolie Neapolu ponúka k videniu ďaleko viac ako klasické európske mestá. Do Neapolu sme prileteli na týždeň, ale v samotnom Neapole sme strávili iba 2 dni. Zvyšok času sme si robili výlety po okolí s použitím verejnej dopravy, takže sa oplatí ubytovať sa v blízkosti vlakovej stanice

Obsah:

• TOP tipy na jednodňové výlety z Neapolu

1. 1. Kráľovský palác Caserta a Anfiteatro Campano
   2. Pompeje alebo iná archeologická lokalita
   3. Pobrežie Amalfi
   4. Aktívna sopka Vezuv
   5. Ostrov Ischia a Castello Aragonese

TOP tipy na jednodňové výlety z Neapolu

1) Kráľovský palác Caserta a Anfiteatro Campano

Mestečko Caserta sa nachádza približne 25 km severne od Neapolu no cesta vlakom trvá vyše hodinu. Jednosmerný lístok na vlak spoločnosti TrenItalia stojí 3,60€. Nachádzajú sa tu dve zaujímavé miesta, ktoré je s trochou plánovania možné stihnúť navštíviť v 1 deň. Kvôli otváracím hodinám si tento výlet NEPLÁNUJ na pondelok a utorok (môžeš hádať ktorý z týchto dvoch dní sme prišli my).

V iné dni odporúčam začať Anfiteatrom Campano, nakoľko je otvorený okrem pondelka vždy od 9:00 do 13:30 a v nedele až do 17-tej. Z Neapolu sa sem dostaneš vlakom bez prestupu ale treba vyraziť v skorších ranných hodinách aby si amfiteáter stihol aj prezrieť. Vstupné je 2,50€.

Poobede môžeš pokračovať späť ku hlavnej vlakovej stanici v Caserte, oproti ktorému sa nachádza vchod do kráľovského paláca a jeho 3,5 kilometrov dlhá záhrada s fontánami a kaskádami. Toto miesto by sa dalo prirovnať k parížskemu Versaille alebo viedenskému zámku Schonbrunn.

Záhrady a palác v Caserte je zatvorený v utorky, mimo toho sú otváracie hodiny od 8:30 do 19:30. Vstupné do komplexu závisí od toho čo chceš vidieť:

• 9€ – návšteva Anglických záhrad a kaskád
• 10€ – návšteva paláca
• 14€ – návšteva paláca spolu s Anglickým parkom a kaskádami

2) Pompeje alebo iná archeologická lokalita

V blízkej dostupnosti od Neapolu sa nachádza minimálne 6 zachovaných antických miest z obdobia Rímskej ríše:

• Pompeje
• Herculaneum
• Archeologický komplex Terme di Baia a podvodný archeologický park Baia
• Kúmy
• Archeologický park Pausilypon

Najznámejšími a najnavštevovanejšími sú jednoznačne Pompeje. Napriek tomu že navštíviš len jednu archeologickú lokalitu, dá sa tu stráviť neúprosne veľa času. My sme v Pompejach strávili “len“ 5 hodín a to preto, že nás už vyháňali kvôli záverečnej. Hneď po Pompejach nasleduje ešte len čiastočne odkryté antické mesto Herculaneum.

Ak ťa antické mestá Pompeje a Herculaneum zaujali, prejdi na článok s množstvom užitočných informácií: Všetko čo potrebuješ vedieť o návšteve Pompejí

Pre potápačov tu existuje totálna pikoška. Vedľa archeologického komplexu Terme di Baia sa nachádza podvodný archeologický park Baia kde sa antické mesto ukrýva v hĺbke 15 metrov pod vodou. Takáto prehliadka bývalej rímskej ríše nadobúda úplne nový rozmer

3) Pobrežie Amalfi

Amalfijské pobrežie je jedna z tých talianskych rozprávok, kde uvidíš dedinky zasadené do strmých vápencových útesov nad Stredozemným morom. Na návštevu pobrežie Amalfi budeš potrebovať trochu viac času ako je len jeden deň. My sme za jeden deň stihli iba návštevu dediniek Amalfi a Positano. V iný deň sme navštívili Sorrento. Celá návšteva Amalfijského pobrežia sa dá absolvovať relatívne lacno verejnou dopravou, no veľmi záleží od toho v akom ročnom období sem prídeš.

V zimných mesiacoch sem chodí málo turistov a práve preto nie sú v ponuke všetky spôsoby dopravy. Paradoxne sa bez problémov dostaneš do autobusu aj keď je to jediný spoj, ktorý v zime spája dedinky na Amalfijskom pobreží. V lete je to presne naopak. V lete je spôsobov dopravy hneď niekoľko, ale zmestiť sa do autobusu je takmer nemožné. Cestovať sem vlastným (prenajatým) autom je len pre veľmi odvážne povahy.

Na Amalfijskom pobreží sa v podstate nedá robiť nič konkrétne. Je to skôr len taký celodenný sightseeing z rôznych vyhliadok alebo z autobusu. Aj pláži je tu málo. Najkrajšou dedinkou je tu samotné Amalfi, kde sa nachádza veľmi pekný kostol Duomo di Amalfi. Pri hlavnej ceste ale aj v dedinkách sa nachádzajú rôzne manufaktúry s keramikou, ktoré zdobia celú oblasť. Určite sa oplatí nejakú navštíviť Mimo toho je tu všetko takmer dvojnásobne drahšie ako v Neapole.

4) Aktívna sopka Vezuv

Ideálnym tip na jednodňový výlet z Neapolu je návšteva krátera činnej sopky v Národného parku Vezuv. Národný park je otvorený celoročne ale z dôvodu zlého počasia môže byť zatvorený o čom neinformujú ani oficiálne webové stránky. Preto je úspešnosť návštevy sopky Vezuv čiastočne o náhode. Ak však prilietate do Neapolu v teplých mesiacoch s veľkou pravdepodobnosťou sa dostanete až hore na Vezuv. V zimných mesiacoch je Národný park často zatvorený pre silný vietor, čo sa dozviete až na parkovisku pred vstupom do národného parku.

Otváracie hodiny v národnom parku Vezuv sa líšia v závislosti od ročného obdobia a môžeš si ich skontrolovať TU. Vstupné do národného parku je 10€. Z parkoviska je to ku kráteru ešte 1 km pešo s prevýšením okolo 160 metrov. Určite treba mať pevnú obuv lebo vulkanický materiál na chodníkoch je ostrý.

5) Ostrov Ischia a Castello Aragonese

Len 30 km juhozápadne od Neapolu sa nachádza vulkanický ostrov Ischia, ktorý vznikol sopečnou činnosťou. Vďaka tomu sa na ostrove nachádza mnoho termálnych kúpeľov. Hlavným lákadlom tohto ostrova je stredoveký aragónsky hrad, v ktorom sa s pevnosťou a väzením miešajú cirkevné hodnoty. Vstupné naň je 12€. My sme sa toto miesto nakoniec rozhodli nenavštíviť kvôli sezónnej údržbe a uzávere hradu.

Ostrov Ischia je ideálny na jedno aj viacdňový výlet. Samotný trajekt z Neapolu stojí v najlacnejších prípadoch 28€ obojsmerne, ale treba počítať skôr so 40€ na osobu. Časy odchodov a ceny trajektov nájdeš TU.

Okrem toho sa oplatí zastaviť sa aj na menšom ostrove Procida, ktorý môže evokovať už vyššie spomínané Amalfijské pobrežie

V okolí Neapolu sa nachádza množstvo zaujímavých miest a pamiatok, ktoré sa s lokálnou dopravou za jeden týždeň navštíviť nedajú. Ak nemáš hlboko do vrecka, určite sa oplatí prenajať si auto alebo aspoň skúter a pobehať aj menej známe miesta ako sú:

• Spiaggia della Gaiola – prekliaty ostrov
• Cave of Sejanus – vyše 700 metrov dlhý tunel z tufového kameňa, vyhĺbený Rimanmi
• Kameňolom Campi Flegrei
• Amfiteáter Flavio Neroniano
• Macellum Temple of Serapis – archeologická pamiatka
• Casina Vanvitelliana – rozprávkový domček na lagúne Fusaro

The post 5 tipov na jednodňový výlet z Neapolu appeared first on TripLovers.

Neapol je jedno z tých hnusnejších miest v Taliansku. Úzke uličky, hluk, smrad a špina sú jeho neodmysliteľnou súčasťou a človek by si mohol pomyslieť, že to nemusí byť pre neho to pravé. Ale historické centrum a pamiatky v Neapole ťa môžu presvedčiť o opaku. Čo vidieť v Neapole a ako tu stráviť 2 dni?

Obsah:

• Ako sa dostať z letiska do centra Neapolu
• Kde v Neapole sa ubytovať?
• Prvý dojem z Neapolu
• TOP miesta a pamiatky Neapolu

Ako sa dostať z letiska do centra Neapolu

Medzinárodné letisko v Neapole (NAP) sa nachádza len 4 m od hlavnej vlakovej stanice v Neapole (Napoli Centrale). Je to vzdialenosť, ktorá by sa teoreticky dala zvládnuť aj pešo, ale nie je to veľmi pekná cesta

Letisko spája s centrom kyvadlový autobus s názvom Alibus, ktorým stojí 5€ na osobu. Najviac ľudí nastupuje vždy pred vlakovou stanicou (Napoli Centrale) na námestí Garibaldi. Autobus odchádza každých 15 -30 minút, (v závislosti od časti dňa) a cesta na letisko trvá len 15 minút.

Taxikári ponúkajú, odvoz rovnako za 5€, ale snažia sa naplniť auto, čo zbytočne zaberá čas. A medzi tým ti môže ujsť autobus

Kde v Neapole sa ubytovať?

To záleží od toho, na ako dlho do Neapolu prídeš. Ak si si naozaj prišiel pozrieť iba Neapol a nechystáš sa na žiadne výlety do jeho okolia, tak je najrozumnejšie ubytovať sa v centre. Najlepšie niekde pozdĺž ulice Via dei Tribunali, kde môžeš precítiť neapolskú atmosféru a mať k dispozícií množstvo reštaurácií a podnikov.

Ak si však prišiel na dlhšie a chceš navštíviť aj archeologické lokality ako Pompeje či Herculaneum, sopku Vezuv či pobrežie Amalfi, tak sa ti oplatí ubytovať sa niekde v blízkosti vlakovej stanice Napoli Centrale alebo skôr predstaničného námestia Garibaldi. Popravde, je to tu hnusné, plné bezdomovcov a fekálií ale je to veľmi dostupné k vlaku aj k metru.

Prvý dojem z Neapolu

Neapol je v skutočnosti odporne špinavé mesto, plné odpadkov, fekálií, závanov smradu a bezdomovcov. Človek sa vždy musí zastaviť aby si mohol užívať to pekné z atmosféry ulíc, inak by rovno stúpil do nejakého hovna. Práve kvôli fekáliám v uliciach, Neapol v negatívnom bezkonkurenčne poráža aj metropoly juhovýchodnej Ázie. Je to zvláštne lebo okolité mestá a mestečká v Kampánii, ktoré sme navštívili boli čisté.

Naopak, čím nás Neapol potešil, bola živá doprava plná skútrov a trúbenia. Pripomenulo nám to časy vo Vietname, kedy sme museli prechádzať cez cestu pomaly a predvídateľne a dávať pozor aj na chodníkoch, lebo nikdy nevieš z akej uličky na teba vyštartuje skúter

No a v neposlednom rade nás Neapol oslovil svojimi sladkými vôňami raňajkových croissantov a nekončiacim výberom sladkého pečiva, koláčikov a dobrej kávy, ktoré sú dostupné na každom rohu

TOP miesta a pamiatky Neapolu

Centrum hlavného mesta regiónu Kampánia, bolo v roku 1995 zapísané do zoznamu Svetového dedičstva UNESCO. Vďaka svojim pamiatkam je tu naozaj čo vidieť, preto ti v tomto článku predstavíme TOP miesta v Neapole

Ak sa do Neapolu vyberiete na dlhšie, Neapol môže poslúžiť ako dobrá základňa pre objavovanie celého regiónu Kampánia: 5 tipov na jednodňový výlet z Neapolu

Galleria Umberto I

Nákupná Galleria Umberto I, je vysoká, priestranná konštrukcia v tvare kríža so sklenou kupolou. Bola vybudovaná ešte v rokoch 1887 – 1890 a od začiatku mala slúžiť ako verejný priestor. Pomenovanie dostala po talianskom kráľovi Umbertovi I., ktorý vládol v čase jej výstavby. Použité architektonické prvky pripomínajúce milánsku Galleriu Vittorio Emanuele II. Táto neapolská je súčasťou zoznamu UNESCO historického centra Neapolu.

Castel Sant’Elmo a najkrajší výhľad na Neapol

Najlepší výhľad na celé mesto Neapol a aj sopku Vezuv budeš mať zo stredovekej pevnosti Castel Sant’Elmo. Samotná pevnosť nie je nejako ohurujúca, jediné čo ťa tu môže ohúri je tak silný vietor. Výhľad však rozhodne stojí za to vyšliapať si všetky tie schody! Vstupné na pevnosť je 2,50€.

Vedľa pevnosti Sant’Elmo sa nachádza kláštorný komplex Chiostri di San Martino. Vstupné sem je 6 €.

Duomo di Napoli

Katedrálu Duomo di Napoli treba v spleti blokov a neapolských uličiek pohľadať. Je to jeden z najvýznamnejších a najväčších kostolov v Neapole, a to z umeleckého aj architektonického hľadiska. Nachádza sa tu spojenie niekoľkých štýlov od gotiky zo 14. storočia po neogotiku 19. storočia.

Piazza San Domenico Maggiore

Piazza San Domenico je jedným z najvýznamnejších námestí v Neapole, pretože historicky predstavuje východnú hranicu gréckych hradieb Neapolisu. Námestie dal postaviť Alfonso I. Neapolský a v jeho strede dominuje obelisk San Domenico, ktorý dal postaviť ako vďaku za to, že Neapol unikol morovej epidémii.

Via dei Tribunali

Táto ulica predstavuje hlavné centrum pre turistov, pozdĺž ktorej nájdeš množstvo reštaurácií, barov, kaviarní, streetfoodu, agentúr a obchodíkov. Na dĺžku má asi 2 km a smeruje od Castel Sant’Elmo k vlakovej stanici a Garibaldi. Ide výslovne o starobylú taliansku ulicu, kde medzi pešími jazdia skútre, vanú vlajočky, suší sa prádlo a nad reštauráciami svietia romantické svetielka

Paralelne s ňou sa tiahne ďalšia, rovnako dlhá ulica, ktorá strieda po celej svojej dĺžke niekoľko pomenovaní. Nie je až taká starobilá, ale tiež tu nájdeš všetko čo turista potrebuje

Castel dell’Ovo

Castel dell’ Ovo (“Vaječný hrad”) je najstaršie stojace opevnenie v Neapole a súčasne miesto, kde bolo v 6. storočí založené pôvodné jadro mesta. Pomenovanie Vaječný hrad pochádza z legendy o rímskom básnikovi Virgilovi, ktorý dal do základov hradu magické vajce. Legenda hovorí, že ak by bolo toto vajce rozbité, hrad a mesto Neapol by boli zničené.

Porta Nolana a Fish market

Kúsok od námestia Garibaldi a hlavnej vlakovej stanice sa nachádza stredoveká mestská brána Porta Nolana, z ktorej zostali už len priľahlé bašty. Oproti tejto bráne nájdeš najmä počas víkendov, ale aj v týždni, trhy s oblečením, ovocím a zeleninou.

V priľahlej uličke Via Cesare Carmignano sa môžeš prejsť rybím marketom a zažiť taliansku atmosféra špinavej ulice, rybacieho smradu a trhového života Neapolu.

Španielska štvrť a Via Toledo

Via Toledo je jednou z hlavných tepien centra Neapolu. Okrem toho, že je starobylá, ide o jednu z najdôležitejších nákupných ulíc v Neapole. Je dlhá vyše 1 kilometer a od roku 2012 je pre autá úplne uzavretá. V tom istom roku tu bola otvorená umelecky poňatá stanica metra s názvom Toledo.

Piazza del Plebiscito

Piazza del Plebiscito sa nachádza medzi Galériou Umberta I a Castel dell’ Ovo. Toto verejné námestie bolo pomenované po plebiscite (ľudovom hlasovaní) z 21. októbra 1860, ktorý priviedol Neapol do zjednoteného Talianskeho kráľovstva.

Námestie bolo plánované so stavbou k pocte neapolskému kráľovi Muratovi, Napoleónovmu švagrovi. Ale krátko potom, čo bol Napoleon odoslaný na ostrov Svätej Heleny sa zmenili politické pomery a stavba sa premenila na baziliku.

Castel Nuovo

Castel Nuovo, nazývaný aj Maschio Angioino, je stredoveký hrad, ktorého okolie je tak zle spracované, že vôbec nepôsobí pekne. Stojí sám, osamotený pred prístavom. Vo vnútri hradu sa nachádza etymologická výstava a občianske múzeum za 6€.

Catacombe di San Gennaro

Pod Neapolom sa nachádzajú minimálne 4 turisticky sprístupnené priestory podzemných pohrebísk. My sme sa na základe recenzií rozhodli navštíviť tie najvzdialenejšie od centra Neapolu a to Catacombe di San Gennaro. Nachádzajú sa asi 3 km severne od centra.

Katakomby San Gennaro sú vytesané do vulkanického tufu, teda do rovnakého horninového prostredia do akého sú vytesané aj skalné obydlia v Brhlovciach. Sú najväčším komplexom kresťanských katakomb v južnej časti Talianska a majú dve úrovne. Začiatky pochovávania v týchto katakombách sa datujú do 2 stor. po Kristovi.

Do 11. storočia boli katakomby pohrebiskom aj pre neapolských biskupov. V stredoveku boli vďačným objektom pre zlodejov a počas 2. sv. vojny sa v nich ukrývali ľudia. Pred sprístupnením katakomb boli všetky kostrové pozostatky prevezené na neďaleký cintorín – Cimitero Delle Fontanelle.

Vstupné do katakomb je 9 € ale počet návštevníkov je obmedzený a lístky sa rýchlo vypredávajú. Takže aj keď prídeš akurát na celú hodinu tak sa môže stať, že budeš čakať na ďalší vstup. Lístok je platný jeden rok, takže ak sa s partiou kamošov postupne vyberiete do Neapolu, môžete si lístok pošérovať. Neporušíte tým žiadne pravidlá. V skutočnosti ten lístok aj tak nikto nekontroloval. Prehliadka je možná iba som sprievodcom. Našťastie existujú aj anglické sprievody. Prehliadka trvá len 45 minút, no za nás to bolo TOP miesto z Neapolu

Cimitero Delle Fontanelle

Neďaleko katakomb San Gennaro sa nachádza starobylý cintorín a kostnica Fontanelle v jaskynných priestoroch. V 16. storočí bolo toto miesto doslova smetiskom kostrových pozostatkov. Nachádzalo sa za hradbami mesta ale Neapolčania si žiadali byť pochovávaní v kostoloch vlastnom meste. Preto museli byť hroby v neapolských kostoloch často uvoľňované pre novopochovaných. Staré pozostatky tak putovali do jaskyne Fontanelle.

V roku 1656 sa k týmto pozostatkom pridali telá obetí veľkého moru a v roku 1836 telá obetí cholery. Práve pre tieto anonymné pozostatky vznikol kult oddanosti lebkám. Kult ľudí, ktorí sa s lebkami na tomto mieste spriatelili, čistili ich, nosili im kvety, rozprávali sa s nimi a dokonca im dávali mená. Tento kult pretrval do roku 1969 kedy ho neapolský kardinál Ursi označil za fetiš a rozhodol o zatvorení cintorína.

Na tento cintorín boli prenesené aj pozostatky z Katakomb San Gennaro. Dnes sa dá cintorín Fontanelle navštíviť ale kvôli dlhotrvajúcim pandemickým opatreniam je zatvorený do nedohľadna

Futbalový štadión Diega Armanda Maradonu

Milovníkov futbalu do Neapolu určite priláka aj futbalový štadión, na ktorom dlhé roky hral aj Slovák Marek Hamšík. V skutočnosti ide o viacúčelové športovisko s kapacitou 85-tisíc divákov. Nachádza sa na západnom okraji Neapolu, takže z centra mesta to je trochu väčší výlet. Ale v prípade záujmu existuje aj možnosť prehliadky štadióna

The post Čo vidieť v Neapole za dva dni? appeared first on TripLovers.

Naša tretia európska honeymoon cesta v poradí, sa opäť niesla vo vagabundskom štýle. Vyše 2 týždne sme sa motkali Pobaltím a to hlavne Litvou a severným Poľskom. Tento trip bol úplne iný ako všetky doterajšie. Výrazne pokojnejší a pomalší s minimom pamiatok. Viac o kempovaní pri jazerách a drobných zážitkoch ako o cestovaní

Obsah:

• Prechod cez POĽSKO s malými zastávkami
  • Czestochowa
  • Varšava
• LITVA plná pokoja a prírodnej krásy
  • Gruto parkas
  • Národný parku Dzūkios
  • Vilnius
  • Pavlovas Respublika
  • Významné geografické body v Litve
  • Národný park Aukštaitija
  • Trakaiský hrad a Anjelská hora
  • Kernavė
  • Lithuanian Folk open air museum
  • Kaunas
• SEVERNÉ POĽSKO a konečne aj BALTSKÉ MORE
  • Zubria stanica
  • Mazurské jazerá a Pevnosť Boyen
  • Hitlerove bunkre – Wolfsschanze
  • Hrad Malbork
  • Gdańsk
  • Slowiński park narodowy
  • Klif a mólo v Orlowe
  • Toruń

Prechod cez POĽSKO s malými zastávkami

Naša prvá zastávka pobaltskej cesty: Domov dôchodcov Čadca. Smer sever sme vyberali zámerne práve preto aby sme mohli počas pracovných dní navštíviť našich blízkych. Kovidové opatrenia však nepovoľujú takmer nič a aj kytica musí ísť do 7 dňovej karantény . Zo stretávky pochopiteľne nič nie je a tak prekračujeme slovensko-poľské hranice. Tu už COVID nikto nerieši a tak vstupujeme do Poľska s neskontrolovanou potrebnou dokumentáciou.

Prvú noc spíme na odpočívadle. Vyspali sme sa naozaj komfortne. V aute už máme toľko vychytávok, že je naša kvalita spánkou porovnateľná s tým čo máme doma Ráno vyťahujeme našu novinku. Koťogo – malý mokka kávovar na cesty. Samozrejme prvá káva nevyšla a začala obtekať zo všetkých medzierok. Ďalšie pokusy už boli omnoho lepšie.

Prvá zastávka – koščeľ alebo pierogy?

Naša prvá zastávka v Poľsku smie viesť k jednej z dvoch najtypickejších veci v tejto krajine – koščeľ alebo pierogy. Nakoľko smerujeme po diaľnici A8 smerom na Litvu a križujeme mesto Czestochowa, zastavujeme sa v bazilike na Jasnej Gore.

Na parkovisku sa pýtame koľko stojí parkovné a postarší pán nám poľštinou odpovedá, že tu to funguje ako keď v kostole vhadzuješ do zvončeka. Dáš koľko chceš a nemusíš dať nič

Prehliadka baziliky nám zabrala 2 hodiny. Keby nebolo korony, zdržali by sme sa aj na omši. Tu obmedzenia na počet ľudí v kostole nemajú. Pri odchode sme ešte pánovi na parkovisku vhodili 1€. Zlotovky sme si ešte nevyhrali ale peniaz ako peniaz

Cesty a jazdenie v Poľsku

Iba niektoré úseky diaľnice sú spoplatnené mýtom. Kvalita ciest na diaľniciach a hlavných cestách je dosť dobrá, no čím ďalej ide človek od hlavnej tým sa to zhoršuje.

Na diaľnici je strašne veľa kamiónov, akoby nevedeli tranzitnú dopravu presunúť na koľajnice. Ale nemôžeme sa sťažovať, práve preto je v Poľsku vybudovaná sieť služieb pre kamionistov. Preto sú toalety a sprchy dostupné takmer všade a náš štýl cestovania so spaním v aute je tak omnoho pohodlnejší

Čo sa týka jazdenia tak je to občas dosť creepy. Predbiehajúce sa kamióny, obiehanie sprava a najmä preraďovanie sa bez blinkra (alias jebnutie sa do najmenšej medzery) robí z Poľska severský Balkán. Ako tak sledujem tento štýl jazdenia nejde my do hlavy prečo som vybrala na výlet Poľsko, keď sme tu pred dvoma rokmi mali nehodu, práve kvôli tomu, že si niekto neskontroloval spätné zrkadlá

https://www.facebook.com/watch/?v=941170033104874

Krása Pobaltia začína vo Varšave

V najhoršom možnom čase (piatok o 16-tej) sme dorazili do Varšavy. Auto sme nechali na neplatenom parkovisku, ktoré sme si našli podľa aplikácie park4night. Máme v pláne tu aj prespať, no ako sme zistili, na parkovisku niekoľko takýchto podobných vagabundov doslova býva.

Vyberáme sa do centra. Chceli sme použiť hromadnú dopravu ale stále nemáme poľské zlotovky. Na menenie peňazí sme si už odvykli. Ako tak po Varšave hľadáme bankomat, všade sú len tie zasraté podvodnícke bankomaty Euronet. Neskôr na nej narážame po celom Poľsku. V samotnom centre Varšavy sme konečne našli aj iný, hneď vedľa Euronetu.

Centrum Varšavy na nás pôsobí rozprávkovo aj keď sme už obaja Varšavu navštívili dávno predtým. Tehličkové hradby, prvá typicky pobaltská architektúra a jednoliate domy ale každý aspoň v inej farbe.

Pred Kráľovským palácom si dávame romantickú večeru. Naše európske mini honeymoon číslo 3 K jedlu sme si dali aj pivo Tyskie, čo nebol najlepší nápad. Moja slabá pečeň geologická to samozrejme nezvládla a z jedného piva som bola ako Mimo hovorí “najebanučká.”

Veľmi nešťastne sme až potom večeri išli do kostola sv. Jána. Prvý krát v mojom živote som do kostola vošla opitá. Vtom sa prejavil boží hnev. Spustil sa silný lejak a Boh ma tak prinútil spytovať si svedomie v jeho svätostánku. Spolu s nami sa v kostole skrývalo niekoľko desiatok ľudí… hriešnikov.

Ráno sa budíme na našom parkovisku s ostatnými vagabundami. Parkovisko je čiastočne zatopené a ako ideálny raňajkový pľac to nevyzerá. Zobrali sme stoličky a išli vyskúšať malú pláž pri rieke ale natrafili sme na niečo ako schátrané a opustené Tyršovo nábrežie v socialistickom štýle. Ideálne miesto na naše prvé skutočné pobaltské raňajky

Nedá mi to ale musím sa vyjadriť aj k verejným toaletám vo Varšave, ktoré sú priam úžasné. Aj pri našom sleeping pľaci jedny také boli. Sú vkusne urobené, plne automatické, dajú sa platiť aj kartou a jedno použitie stojí 1 zlotovku čo je asi 25 centov. Z našich skúseností boli vždy čisté a mali dostatok toaletného papiera, mydla a dokonca aj teplú vodu. Človek má na ich použitie 20 minút, potom sa otvoria dvere. Takže sa smiešne peniaze extrémne plnohodnotná služba. Také by som si priala aj na Slovensku.

Dopoludnie vo Varšave trávime v parku s veveričkami, alebo po poľsky s wewericszkami. Park Lazienki Królowskie má na dĺžku asi 2 kilometre a je tu toho na pozeranie vážne dosť. Práve v tomto parku som pred rokmi s kamarátmi navštívili mineralogické múzeum. Navštívili sme ho len preto, že vstupné bolo bezplatné. Po jeho nudnej prehliadke som skonštatoval: “To musia byť chorí ľudia čo študujú šutre.” A o 3 mesiace na to som si podala prihlášku na geológiu

Presun do Litvy a o cestách za Varšavou

Cesta je strašné jednotvárne už od Katowíc, ale preto sme sem išli. Ja som sa nejako naladila na to aby som si to užila a cestu som práve naopak stále sledovala. Nesnažila som sa byť na telefóne alebo si niečo čítať, len som chcela sledovať tie symetricky vysadené borovice a brezy. A aj keď sa scenérie 2 týždne nemenili užili sme si to

Diaľnice v Poľsku v skutočnosti nie sú rovné. Stále sa vlnia aj keď podľa mapy je to večná rovina. Je to iné ako keď cestujeme cez Podunajskú nížinu alebo Maďarsko, lebo na Pobaltí sú prevažne lesy a nie len polia.

Pred poľsko-litovskými hranicami nás zaujala ešte poľská mini verzia Hory krížov, ktorej originálnu verziu v Litve neplánujeme navštevovať, kvôli nútenej obchádzke Kaliningradu. Takže Horu krížov máme aspoň takto v malom

LITVA plná pokoja a prírodnej krásy

Cesta sa však mení v Litve. Diaľnice ale aj bežné cesty boli stavané rovno lebo im v ceste nestojí nič iné len rovina vertikálne aj horizontálne. Inak keď to ukážeš rukou tak je to ako kríž, možno preto sú takí kresťania. Tiež je tu len minimum polí, prevažujú lesy s občasnými pasienkami. Ale schválne hádaj, koľko sme videli kamiónov s drevom? Iba jeden jediný! Aj keď sme ojedinele zahliadli nejaké rúbanisko nikdy to nebola lysina. Vždy tam nejaké stromy nechali aby zvieratám poskytovali aspoň čiastočne útočisko

Spanie v aute

Pobaltie je na cestovanie našim štýlom, teda so spaním v aute ako stvorené. Takmer na všetkých parkoviskách sú dostupné aspoň TOITOI záchody (väčšinou fakt čisté). Keď si spomeniem, aké boli TOITOI-ky na festivale Pohoda, moje srdce vyskakuje od radosti osem metrov. Zohnať sprchu tiež nie je problém, veď sme predsa v kamiónových krajinách. Väčšinou sa dajú takéto potreby riešiť na benzínových pumpách a aj mimo diaľnic Nájsť pekné miesto na kempovanie tiež nie je problém a pritom nikdy nechýbajú odpadkové koše. Pri jazerách sa dokonca nachádzajú aj prezliekacie kabínky pre otužilcov, ktoré sem tam využijeme aj my. Predsa len prezliekanie športovej podprsenky po ležiačky nie je veľmi pohodlné

Príchod do Litvy

Hneď po vstupe do Litvy hľadáme naše prvé miesto na prenocovanie. Našli sme naozaj nádherné jazero. Jeho názov naozaj neviem, lebo názvy v Litve sú také komplikované, že ani neriešime kde poriadne sme. Orientujeme sa skôr podľa svetových strán.

Gruto parkas

Naše putovanie Litvou začíname od kraja, v blízkosti bieloruských hraníc. Chceme navštíviť Grūto parkas, čo by malo byť niečo ako park výstavy sochárskeho umenia z čias socializmu. Pri vstupe sme nepríjemné prekvapení, keď sa dozvedáme, že vstupné stúplo na 10€. Akoby tie sochy potrebovali nejakú prehnanú údržbu… Po vstupe sme to však pochopili. Samotné socialistické sochy asi nie sú také zaujímavé a súčasťou parku je aj akási ZOO náhodných zvierat, o ktoré sa treba postarať.

Grūto parkas je miesto, kde si človek môže priplatiť za to aby si zaspomínal na to dobré zo socialistických čias. V reštaurácii ho obslúžia pionieri a v pouličnom stánku si môžeme dať kvas za 2€. Okrem toho sme videli asi 50 rôznych vyobrazení Lenina a niekoľko desiatok búst socialistických pohlavárov, ktorých mená nám nič nehovorili a ani k nim nebolo nič uvedené

No predsa sa tu našla jedna úplne úžasná vec a ňou boli staré kovové socialistické preliezky, ktoré si pamätáme aj my (Mileniáli). Vybláznili sme sa tu bez hanby ako za detských čias a okrem pľuzgierov na rukách sme si odniesli aj svalovicu na miesta o ktorých ani nevieme. Najvtipnejšie na tom je, že kvôli preliezkam a pripomenutiu radosti z detstva sme museli cestovať až do Litvy

Šakotis – podivné vyzerajúci koláč

Z parku smerujeme do hlavného mesta Vilnius. Ešte predtým sme našli potraviny kde nás oslovil podivné vyzerajúci koláč, ktorý nám vzhľadom pripomínal vianočný stromček. Samozrejme sme si jeden hneď kúpili na ochutnanie Ľahko ho zohnať, predávajú ho takmer v každých väčších litovských potravinách. Je výrazne žltý a je v ňom poriadne cítiť vajíčka. Veľmi sa drolí a aj keby to bol vhodný darček z dovolenky, skôr by sa rozsypal akoby sme prišli domov.

V národnom parku Dzūkios nájdeš najkrajšie lesy

Miesto na obed a dezert sme si našli v odbočke odbočky priľahlého lesa národného parku Dzūkios. Všade naokolo sú len borovice vysadené do radov, na ceste je piesok a v lese machový koberec, ktorý pôsobí ako prírodná deka. Rozprávkovému lesu chýba už len červená čiapočka, ktorú naháňa vlk

Po obede s ešusu sa zastavujeme v mestečku Merkiné. Parkujeme pod mostom a hodnotíme, žeby to bolo ideálne miesto na prespanie. Spať pod mostom??? Ešteže je málo hodín V Markiné nás upútala rozhľadňa do korún stromov ale bezplatná. Je z nej výhľad na borovicový les, siahajúci až za horizont a meandrujúcu rieku, pri ktorej stoja obrovské zvieratá. Žeby zubre? Prebleslo nám naivne hlavami. Nie, boli to len kravy. Ešte výstup na hrad, ktorý tu už nie je. Ale aspoň výhľad naň je obstojný. Zostal po ňom už iba kopec a na novo tu osadili vlajku.

Vilnius – mesto kde kolobežkárom úplne jebe

Po mikrospánkovej ceste rovno sme sa konečne dostali do Vilniusu. Toto mesto nám hneď pripomenulo Bratislavu. Všetko je drahé, doprava je katastrofálna, nájsť voľné parkovacie miesto vo večerných hodinách je nemožné, často narážame na bezdomovcov a architektúra niektorých budov nápadne pripomína Štefánikovu ulicu. Na tom všetkom sa len smejeme. No to čo nás tu naozaj štve je množstvo elektrokolobežiek a násť ročné deti čo sa na nich preháňajú a ohrozujú premávku na cestách aj chodníkoch. Možno keby začali chodiť pešo neboli by také tlsté, hovoríme si pri pohľade na ne.

Kostolov je tu ako v Ríme. Z vyhliadky The hill of Three Crosses som ich napočítala 18 a potom ma to prestalo baviť, takže je ich viac. Je ich tak veľa, že sú postavené aj rovno za sebou. Táto vyhliadka sa nachádza o čosi vyššie ako je hrad, takže má človek mesto ako na dlani.

Špeciality litovskej kuchyne

Ako sa tak motkáme mestom, chceme ochutnať niečo litovské, no reštaurácie ktoré ponúkajú litovské jedlá sú plne obsadené a na stôl sa čaká. Pritom počet turistov v Litve vôbec nie je vysoký. V časovo zložitej spleti niekoľkých dní sme sa do týchto reštaurácii predsa dostali. A to konkrétne do reštaurácie Etno Dvaras kde nám chutilo naozaj všetko čo sme si objednali. Robia tu hlavne litovské jedlá za celkom prijateľné ceny odpovedajúce centru.

Vyskúšali sme šialene ružovú polievku šaltibarščiai (v preklade studený boršč) z kefíru, cvikle a uhorky servírovanú na studeno s uvarenými horúcimi zemiakmi. Pokračovali sme zemiakovou klobásou s údenými kúskami mäsa a opraženou cibuľkou a na záver sme sa dotlačili obrovským mäsovým pirohom.

V priebehu dní sme navštívili viacero zaujímavých miest vo Vilniuse. Napríklad malé open air múzeum v zapadnutej štvrti vilniuského Pentagonu. Samotné open air múzeum nebolo príliš zaujímavé, no jeho dominanta áno. Ňou bol obrovský veterný mlyn, pred ktorým bola osadená značka – žiaden De la Mancha!

Alebo tiež socialistická budova opery. Večer sme sa vybrali na rooftop oproti nej do Opera clubu. Výťah pôsobil veľmi nespoľahlivo, tak sme sa odhodlali ísť radšej pešo. Práve tam začínal koncert a chceli po nás 10€ za vstup. Ukecali sme ich na 2 minúty, že chceme len vidieť budovu opery zhora. Ten koncert bolo počuť až na ulicu Inak super bar, miesto aj atmosféra

Vo Vilniuse sme sa chceli aj normálne ubytovať a nie spať v aute. Ale skončilo to tak, že keď sme prišli na naše zabookované ubytko, hľadali sme asi 20 minút parkovanie, ktorý tam mal byť. Domáci nás chcel postaviť na miesto kde by nás do rána oškrabali, prípadne by nám na auto napísali nejaký litovský vulgarizmus. A tak sme sa dohodli na zrušení ubytovania a išli spať k náhodnému jazeru.

Honeymoon vo väznici Lukiškės

Najväčšou TOP-kou Vilniusu bola návšteva väznice Lukiškės v blízkom centre mesta, ktorej návštevu nám odporučil lotyšský kamarát Dmitry. Najlepšiemu zážitku z Litvy však predchádzalo najhoršie nakupovanie lístkov cez internet v živote. Lístky sa dajú kúpiť jedine elektronicky, pričom webová stránka je úplne neintuitívna a iba v litovčine! Bola z toho priam celovečerná udalosť. Kým to Mimo zvládol ja som si umyla aj vyfénovala svoje dlhé, husté vlasy, čo je asi tak trištvrte hodina

Väznica Lukiškės sa používala ešte v roku 2019 a už v tom čase tu prebiehali prvé prehliadky súbežne s bežným fungovaním väznice so skutočnými väzňami a bacharmi. Po tomto roku boli väzni rozmiestnený do nápravných zariadení po celej krajine. Bola to súčasne jediná väznica v Litve a to z toho dôvodu, že bola dimenzovaná aj pre potreby okolitých krajín.

Na začiatku išlo iba o úradnú stanicu kde trestancov triedil prípadne si odpykávali len krátke tresty. No táto stanica nepostačovala a kvôli výstavbe novej bola tá pôvodná zbúraná. Nová a výrazne väčšia väznica sa realizovala na začiatku 20. storočia a na svoju dobu ponúkala veľmi nadčasové a moderné riešenia.

Prehliadka trvala len 2 hodiny, no už to bolo dosť dlho Postupne sme si prešli všetky podstatné priestory a podozvedali sa množstvo zaujímavostí o fungovaní väznice, živote väzňov ale aj dozorcov. Celá prehliadka začala procesom prijímania do väzenia, pokračovala do svätýň, navštívili sme najrôznejšie cely, sprchy, návštevné miestnosti, dielne a ostnaté oplotenia so psami.

Zaujímavosťou je, že cely kde boli väzni na dlhodobé tresty a doživotie vyzerali ďaleko lepšie ako tie na krátke tresty. Bolo to preto, lebo keď niekto prišiel len na 20 dní tak mu bolo salám-párky, že tam niečo rozleje a neumyje. Mali podobný postoj ako majú študenti k internátom. Dokonca mali vo zvyku vyryť do steny kalendár a odškrtávať si dni.

Väzni mali len 1 hodinu denne povolenú stráviť vonku. Zvyšok času trávili v celách. Na sprchu mali len 15 minút týždenne… to by som skončila niekde uprostred procesu umývania vlasov No a dozorcovia to tiež nemali ľahké. Väzenie fungovalo iba na 24 hodinové zmeny. A predstava, že tak dlho kukáš na chodbu s pozamykanými dverami tiež nie je závydeniahodná.

Celá prehliadka bola vedená interaktívnou formou, pričom sme zo všetkých reagovali najčastejšie, mali najviac otázok ale aj odpovedí. Naša sprievodkyňa sa divila ako dobre poznáme väzenský život. Ešte divnejšie jej prišlo, keď sme jej oznámili, že toto je naša honeymoon.

V dnešnej dobe je väzenie využívané ako alternatívny priestor s ateliérmi, múzeom, barom a koncertnými priestormi. Aktuálne má prenájomca zmluvu do roku 2023. V priebehu toho sa dá väznica navštíviť, potom sa uvidí lebo domácim sa to veľmi nepáči. Nechcú mať v centre mesta väznicu a všeobecne stavbu evokujúcu niečo negatívne. Preto obyvatelia Vilniusu chcú dať väznicu Lukiškės zbúrať a urobiť tam niečo nové.

Pavlovas Respublika

Dopravné zápchy vo Vilniuse nás ubíjajú preto veríme, že sa sem už nevrátime. Mierime opäť k bieloruským hraniciam, kde v 18. storočí založil katolícky kňaz Paweł Ksawery Brzostowski malú roľnícku samosprávu, ktorú pomenoval po sebe – Pavlovas Respublika.

Mala rozlohu 30,4 km2 a žilo tu len 800 ľudí, no napriek tomu mala táto mikrorepublika vlastný parlament, armádu, zákony, vlastnú menu a dokonca si razili vlastné mince. Pavlovas Respublika existovala len 26 rokov keď ju Brzostowski v dôsledku definitívneho rozdelenia Poľsko-litovského štátu predal čím zanikla.

Litva a jej postoj k drevu

Napriek niektorým podobnostiam, už po pár dňoch pozorujeme medzi Slovenskom a Litvou niekoľko fatálnych rozdielov. Týka sa najmä dreva, čo si uvedomujeme až keď vidíme prvý a súčasne posledný kamión naložený drevom. Rozdiel je ten, že aj keď majú dreva nadbytok, neťažia všade. Približne 33% plochy krajiny je zalesnenej a až 30% všetkého dreva spracovaného v Litve sa dováža z Ruska, Ukrajiny a Bieloruska. Teda neplienia si vlastné. Rozdiel vidíme aj v oplotení pozemkov. Zatiaľ čo na Slovensku sa susedia predháňajú, kto postaví vyšší a širší múr v Litve ploty takmer všade kde sme boli chýbajú.

Najvyšší bod Litvy

Čisto z recesie sme sa rozhodli dosiahnuť aj najvyšší bod Litvy – vrchol Aukštojas v nadmorskej výške 293 m n. m.. Bolo to vyčerpávajúcich 400 metrov od auta A keďže sme mysleli aj na cestu späť, na vrchole sme si dali víťazné tortilly. Okrem skaly označujúcej najvyšší bol Litvy sa tu nachádza aj rozhľadňa, ktorá má tak výšku 3. poschodia a výhľad široko ďaleko to teda rozhodne nie je. Všade naokolo sú len stromy. Vidno odtiaľto len 2-3 vlnky reliéfu na ktorých stoja 4 domy. Do Bieloruská nie je vidno vôbec lebo týmto smerom sú stromy vyššie ako samotná rozhľadňa aj keď sú hranice len 2 km odtiaľto.

Stred Európy

Rovnako z recesie sme navštívili aj jeden z mnohých stredov Európy. Tento, ktorý sa nachádza asi 25 km severne od Vilniusu vypočítali nejakí Francúzi, ktorí brali do úvahy aj Kanárske ostrovy, Azorské ostrovy, Island, Špicbergy a pohorie Ural.

Záver dňa trávime pri ďalšom jazere. Varíme si, hráme dámu, pozeráme seriál a uvažujeme aj nad kúpaním. Teda aspoň ja, ale ostalo to iba pri úvahe. Vonku je 11°C… pobaltské leto. Voda je teplejšia, ako vzduch, preto umývam riady v jazere. Namiesto žinky používam trstinu. Ide to neuveriteľné dobre a to som pôvodne chcela dať dole iba ten sajrajt, ktorého som sa nechcela dotknúť rukou

Ráno sa presúvame len kúsok do chorobne upravenej ale krásnej dedinky na jazere – Molėtai. Stále je nám zima a tak sa vyhrievame na móle nad jazerom. Chladné rána v Litve nás donútili pohľadať v supermarkete rukavice. Mali len záhradkárske, ale aj to pomôže

Národný park Aukštaitija

Tento deň máme na pláne návštevu národného parku Aukštaitija. Pre nás je to najsevernejšie miesto nášho tripu. Začíname v múzeu včelárstva, ktoré je urobené formou mini open air múzea. Gift shop pred múzeom v litovskom podaní bol veľmi skromný. Lavica a na nej poukladaných niekoľko desiatok včelárskych produktov. Ceny za ne, však skromné neboli. Vstupné do múzea je iba 4€. Toto a väznica Lukiškės sú jediné miesta v Litve, ktoré naozaj stáli za vstupné.

V nádherných borovicový lesoch si varíme obed. Uvažujeme aj nad sprchou. V lese by sme si vedeli dopriať súkromie ale odkedy sme na Pobaltí riešime jeden hlavný problém. Teplo, zima, teplo, zima. Neustále sa obliekame a vyzliekame. Naša sprcha do auta ostáva naďalej nevyužitá, preto smerujeme k ďalšej zaujímavosti. Vodnému mlynu v obci Ginučiai. Je veľmi podobný tomu v Jelke. Pozrieme malú a rýchlu výstavu a pokračujeme na jednu z mnoha rozhľadní v regióne. Výhľad je fascinujúci iba jednou jedinou vecou a to pozerať sa na ďaleké nič zapadajúce za horizontom.

Keďže po dvoch dňoch opäť chceme sprchu, večer sme zastavili pri náhodnom kempe a opäť strávili večer pri jazere, ako doposiaľ každý jednu noc v Litve V Litve sme už niekoľko dní a doposiaľ sme každý večer trávili pri jazere no napriek tomu nás neotravovali žiadne komáre. Aj tým je zima Kemp má vlastnú vyhliadkovú vežu, vážne! Ráno sme na ňu vybehli a videli ako sa hmla plazí po hladine.

Najznámejšie miesto v Litve – Trakai

Tehličkový hrad na jazere Galvės je najznámejšie miesto v Litve, ktoré sa vybaví aj úplným anticestovateľom. V skutočnosti som očakávala ďaleko viac turistov ako ich tu bolo. Šéf spomínal že tu uvidím aspoň 10 neviest vo svadobných šatách. Nuž, nevideli sme ani jednu.

Keď sa blížime k hradu cez drevený mostík, počujeme známu pieseň. Stojí vojak na varte, na varte. Spieva akýsi Litovčan na harmonike a vzápätí sa pri ňom pristavuje skupinka českých turistov. Vy mluvíte česky? Pýtajú sa ho a Litovčan iba nemo krúti hlavou. Toto bola jediná známa reč, ktorú sme v Litve počuli. Výnimočne sme na tomto Pobaltskom tripe nestretli žiadneho Slováka. To sa nám stalo zatiaľ len raz v živote, toto leto na našej prvej svadobnej ceste v Albánsku a Macedónsku.

Vstupné do hradu stojí 12€, plavba loďou po jazere 5€. Lenivosť a poloprázdna peňaženka vyhrávajú  ide sa na plavbu loďou. Vyberáme sa späť na breh kde sa nachádzajú za rovnakú cenu fency luxusné lode so strieškou. O ten luxus nám ani tak nejde, skôr o tu striešku. Takto nás neoserú čajky. Ešte jeden pohľad na šoféra: “To toto decko bude šoférovať??” Predsudky

Po plavbe chceme vyskúšať miestnu špecialitu. Kibinai, pečené taštičky s mäsovou plnkou. Problém je len v tom, že vôbec nie sme hladní a napriek zdvorilosti si aj tak objednáme iba 1 kus. Omnoho väčšiu atrakciou ako samotné jedlo sú tlsté vypasené vrabčeky, gúľajúce sa od stolu k stolu, ktoré vyžierajú bohato natrúsené zvyšky cesta

Jedna z ďalších umelo vytvorených atrakcií v Litve je Anjelská hora. Nachádza sa severne od Trakaiského hradu a je to akási kópia už spomínanej Hory krížov ale tentokrát vo verzií anjelikov. Začali ju vytvárať v roku 2009, osadili tam každým rokom niekoľko sôch a postupne tam ľudia začali nosiť a vešať ďalších anjelikov. Je to len krátka a nie príliš pôsobivá zastávka.

Kernavė – od praveku po robotické kosačky

Ak chceš vidieť najčlenitejšiu morfológiu v Litve, tak musíš navštíviť Karnavė. Nachádzajú sa tu dokonca 2 mikrozosuvy. Inak je tu len 5 kopčekov, na ktorých boli v skoršom stredoveku postavené opevnenia. Nezachovalo sa z nich pochopiteľne absolútne nič, aj napriek tomu že to v 14. storočí bolo hlavné centrum vtedajšej Litvy. Môžeš si tu o tom niečo prečítať, prípadne sa prejsť múzeom a obzrieť si nálezy od praveku po stredovek.

Nás však najviac zaujali novodobé zaseknuté sochy robotických kosačiek. Vypustili ich tu niekoľko a čo je fakt najvtipnejšie je, že chodia úplne hocijako a každá jedna si mapuje celé územie sama. Preto sú všade len línie pokosenej trávy. Polovica z nich len tak stojí lebo je vybitá. Stoja v kopci lebo ho nevedia zdolať a nevedia sa vrátiť do nabíjacej stanice. Proste tam pomaly umierajú.

Na večer sa presúvame do neďalekého tmavého lesa. Sú tu ohniská, hojdačky, altánok a posedy. Niečo ako bratislavské mestské lesy ale bez ľudí. Ideálne miesto na opekačku ak by tu nebol zákaz klásť otvorený oheň. Bez neho to pôsobí strašidelne. Pokocháme sa ešte výhľadom na meander v šere zapadnutého slnka a ideme si do auta pozrieť seriál.

Lithuanian Folk open air museum

Predpovede počasia hlásia škaredé upršané počasie na celý nasledujúci týždeň. V tomto malom nešťastí sa na nás usmialo šťastie, keď sme si ráno mohli pod altánkom v pokoji a v suchu pripraviť kávičku z koťoga. Ako málo stačí k spokojnosti…

Vyberáme sa do 60 km vzdialeného Kaunasu kde chceme okrem iného navštíviť Lithuanian Folk Museum alias skanzen. Pred vstupom vejú vlajky Litvy a Európskej únie. Asi aj tu chcú dať jasne najavo kam Litva patrí. Nám je to jasné aj bez toho, keď platíme klasické európske vstupné.

V open air múzeu sa nachádza takmer desiatka dediniek, každá odzrkadľujúca jedinečnosť konkrétneho regiónu. Nachádza sa tu aj akási hlavná dedinka, ktorá pôsobí ako kulisa z westernového filmu. Každý dom na jaj námestí je iný a vôbec spolu neladia. Sú veľmi nevkusne uložené vedľa seba a aj na detské fuj sa pozerá lepšie.

Každú výstavu kontroluje nejaká babuška. Až začínam chápať výšku toho vstupného, keď musia vyplácať toľko ľudí. Popisky k exponátom sú iba v litovčine ale to je úplne jedno, lebo kvôli zábranám na ne ani nedovidíme. Čo nás tu ale zaujalo a boli to pre nás novinky sú dve veci. Krájač chleba a litovské dreváky – klumpes. Areálom sme sa motkali 8 km a poslednú dedinku sme dokonca vynechali. Tie domčeky sú síce nádherné, ale už sme z toho boli unavení Navyše to zlé počasie…

… ktoré pokračovalo aj poobede. Sotva sme si uvarili obed už sme sa skrývali pred lejakom v aute. Toto nemá zmysel, hovoríme si a pustili sme si radšej ďalší diel seriálu. Asi v polovici lejak zoslabol na dážď. Tak sme sa aspoň presunuli ďalej.

Kaunas a Slavic boys on wall

Zaparkovali sme asi na najdrahšom možnom parkovisku v Kaunase a zaplatili parkovné na 2 hodiny s predpokladom, že v tomto meste bude aspoň čo pozerať. V meste možno, ale v centre takmer nič. Jediná zaujímavosť je pozostatok hradu, ktorý je ako osmina Trakaiského hradu a zopár grafitov na stenách budov. V utíchajúcom daždi sa poberáme spať do mestského lesa uložiť sa k spánku.

Kaunasom pokračujeme nasledujúce ráno. Konkrétne navštevujeme Fort IX kaunaského opevnenia. V samotnej Litve ale aj v Poľsku sa nachádzajú desiatky tehličkových opevnení, no väčšinou je ťažké sa do nich dostať. Najčastejšie slúžia na súkromné podnikanie a ešte častejšie na vojenské účely.

Prechádzame múzeom, ktoré bolo svojho času aj koncentračným táborom. Páči sa nám, že tu okrem toho majú aj múzeum fašizmu a hneď vedľa múzeum okupácie Sovietskym zväzom. No zo všetkého najviac nám imponuje obrovská socialistická socha za múzeom.

V Litve sme mali zostať len 4 dni, nakoniec z toho bol týždeň. Ešte sme sa zastavili na poľsko-litovskej hranici aby sme si uvarili obed. Pri tom ako si varíme nás začali naháňať invazívne bezulitové slimáky. Vyrojili sa na nás z trávy, kde nič nebolo. Ešteže naše jedlá z konzervy sú časovo nenáročné a stačí ich ohriať

SEVERNÉ POĽSKO a konečne aj BALTSKÉ MORE

Cezhraničné šoky

Smerujeme späť do Poľska. Ponáhľame sa. Chceme navštíviť zubriu rezerváciu, tá ma však tie najhoršie možné otváracie hodiny na svete. Od 9-11 a od 16-18. Nestíhame to a už sa pomaly zmierujem s tým, že tie lesné monštrá vypasené trávou neuvidíme. V tom sme ale prešli hranicu a na našich hodinkách sa čas posunul dozadu. V Litve je iný čas ako v Poľsku a tentokrát nám to hrá do karát. Yes! Stihneme to

Ešte pred zubrou stanicou sa zastavujeme v OBI. Potrebujeme kúpiť plynovú bombu na varenie. Cítime sa tu ako doma. Tento rok sme realizovali niekoľko menších prerábiek a v OBI sme boli varení pečení. Tu v Poľsku sa cítime rovnako. Personál nás doviedol až k regály s plynovými bombami a tu nás čakalo nemilé prekvapenie. Nemôžeme veriť tomu čo vidíme. Bomba stojí 19,99… WTF plyn dráhy jak kokaín! A asi tak po 20 sek nám doplo, že to je v poľských zlotých. Ach, tieto cezhraničné šoky. Poľsko je oproti Litve neuveriteľné lacné

Uvidíme zubríky!

Najviac žijúcich jedincov zubra v Európe žije práve v Poľsku. Pred zubrou stanicu prichádzame akurát tesne po otvorení. Vstupné je len 4 zloty, takže necelé euro, no pri tom čo vidíme máme pocit akoby to bolo zadarmo.

Zubor je bylinožravec čomu je ťažko uveriť pri pohľade na jeho rozmery. Je vyšší ako my a dlhý takmer ako naša KIA. Živí sa trávou, lístím, kôrou a dokonca aj machmi a lišajníkmi. Denné spapá až 60 kg potravy a jedenie je jeho hlavná činnosť dňa Vo výbehu máme možnosť zakúpiť si krmivo pre zubrov za 10€. Na bylinožravca dosť drahé, to radšej nakŕmime seba.

Z blízka ich sledujeme ako vykonávajú svoje biologické potreby. Oháňajú sa chvostami a odháňajú muchy, močia a nechávajú sa hladkať od turistov, ale iba niektorých. O moje pohladenie nestoja a radšej ich nechcem dráždiť. Hneď ako sme opustili zubriu stanicu nás na ceste upozorňujú nové značky UWAGA NA ŁOSIE na čo prišla Jankyna spontánna reakcia s iskričkou v oku A UVIDÍME AJ LOSÍKY?

Keď nemáš na Azory, ideš aspoň na Mazury

Na Mazurskej jazernej plošine s nachádza cez 2700 jazier, ktoré vznikli eróziou pri topení ľadovcov, podobne ako jazerá vo Fínsku. V okolí jazier sú super cesty pre motorkárov, výhľady na jazerá, časté zákruty, aleje a pekné scenérie. Našim útočiskom pre návštevu jazier je mestečko Giżycko. Je tu pláž, stánky, kolotoče, reštaurácie a k pomeru ako je tu pekne mi príde, že je tu nepochopiteľné málo ľudí. Asi všetci okrem nás majú na tie Azory. Ono ich je tu dosť ale čakali by sme viac. Možno že sa zľakli predpovedí počasia

Pobrežie jazier si naozaj užívame. Jazerá svojou veľkosťou naozaj pripomínajú more. Cítime sa ako v Chorvátsku až na tú teplotu a množstvo vrstiev, ktoré máme na sebe oblečené.

Aj v Poľsku pokračujeme v tradícii správania pri jazere. Až na rozdiel, že oproti Litve sa nám výrazne zhoršilo počasie. Kempy v okolí jazier majú všetky celkom veľa sťažností na hluk a nočné diskotéky. Náš nie je výnimkou, aj keď hluk ide od vedľa, šíri sa všade. Najhoršie na tom je, že nám púšťajú vypalováky z 80. rokov. Polish disco!

Ráno opäť leje, preto sa z kempu neponáhľame a spod striešky si vychutnávame rannú kávičku a jablkové koláčiky. Chceme začať návštevou pevnosti Boyen aby sme sa aspoň čiastočne skryli pred dažďom. No počas nášho užívania si rannej pohody sa počasie aspoň ako tak umúdrilo. Nie žeby bolo pekné, ale je aspoň použiteľné.

Plavba po Mazurských jazerách

Preto hneď meníme plány a vyberáme sa do prístavu v Giżycku na turistickú plavbu loďou po Mazurskych jazerách. Plavba s názvom 3 jazerá, 3 kanály v 1 hodine stojí len 30 PLN, čo je asi 7€. Veľmi dobrá suma za takýto výlet. Nakoniec sa nazbieralo dosť veľa turistov a museli sme prestúpiť na väčšiu loď

Loďou sa plavíme viac po kanáloch ako jazerách. Jeden z kanálov je dlhý až 2400 m a bol postavaný v 18. storočí. Na chvíľu sa cítim ako v Holandsku. Celú dobu obchádzame pevnosť Boyen, no sprievodca ju ani nespomenie. Z lode ju vôbec nevidno.

Celú dobu plavby nás trápi jedna nepríjemnosť. SLNKO. Áno aj keď prší, trápi nás slnko. Stále si na oči nasadzujeme okuliare a hneď si ich dávame dole. S nimi zle s bez nich ešte horšie. Keď si ich nasadím je všetko tmavé, keď ich dám dole ťahá mi oči. Každopádne takto to je po celú dobu nášho Pobaltského tripu ale teraz voda počas plavby zintenzívňuje jeho silu.

Pevnosť Boyen

Po plavbe sa zastavíme na rýchly obed pričom nás čašník pochváli že máme: “bardzo pjeknu poľštinu” a ďalej na nás pokračuje plynulou poľštinou S poobednou gastrodemenciou ideme do neďalekej pevnosti Boyen, o ktorej sa v areály nedozvedáme absolútne nič! Sú tu síce super urban opustené priestory, kde sem tam v nejakom rohu žije tuberkulóza ale o samotnom objekte sa dozvedáme akurát tak veľké prd. V obrovskom opevnenom objekte, ktorý má na šírku asi trištvrte kilometra sa nachádza niekoľko absolútne nesúvisiacich výstav. Niekedy prechádzame úseky kedy ideme len lesom alebo lúkami so stožiarmi elektrického vedenia a vôbec nemáme pocit žeby sme práve stali na historickej pamiatke. Taktiež sa tu nachádzajú náhodne diery v zemi, čo musí byť pre rodičov s deťmi úplná nočná mora.

Začína sa to sr*ť

Na parkovisku bojujeme s pretrvávajúcou gastrodemenciou. Varíme si už tretiu kávu a v tom sa stala tá najhoršia vec, aká sa vám môže stať keď spíte v aute. Stúpila som do HOVNA! Teraz budú musieť ostať topánky vonku aj napriek dažďu.

Strašidelné situácie dnešného večera pokračujú ďalej. Na našom prespávacom mieste ma na TOITOI -ke napadol pavúk. Ale nie len tak. Vliezol mi priamo do rozkroku! Očividne som narušila jeho pokojný domov v rolke toaletného papiera. Mimochodom, TOITOI-ky na Pobaltí sú prevažne veľmi čisté a nesmradľavé, ale tento malý okupant nás veľmi prekvapil.

V noci začína poriadny lejak. Hluk mohutných kvapiek dopadajúcich na plechovú strechu auta mi ani tak nevadí, ale moje ohovnené topánky budú ráno úplne zvlhnuté. Fuck!

Po niekoľkých minútach silného dažďu zisťujeme, že nám do auta zateká. Cez okenné sieťky nám začala do auta presakovať voda. Dosť veľa vody. Okamžite ich musíme dať dole. Mimo, oblečený len v pyžamku vybieha von do dažďa. Ja zatiaľ hľadám nejakú igelitku kam by sme ich dočasne mohli odložiť, lebo sú úplne celé nasiaknuté vodou. Nuž, nie každý deň sú Vianoce.

Hitlerove bunkre – Wolfsschanze

Vynechávame naše príjemné ranné rituály a na kávu ideme na pumpu. Raňajky jeme v aute. Toto sú nevýhody takejto formy cestovania, ale mohlo by to byť ešte horšie… napríklad necestovať nikam, nemať možnosť cestovať alebo stopovať a nemať ani možnosť skryť sa v aute.

Skoro ráno sa dostávame ku jednému z hlavných útočísk Adolfa Hitlera z čias druhej svetovej vojny – Wolfsschanze alebo po našom Vlčí brloh. Z pomedzi iných útočísk, práve tu Adolf strávil za 2. svetovej vojny najviac času. Súčasne sa na tomto mieste odohral jeden z najznámejších atentátov na Hitlera – Valkýra. Dokopy bolo na Hitlera vykonaných až 40 neúspešných atentátov a tieto bunkre opustil až keď bola Červená armáda len 15 km od neho. Napriek tomu, že o Vlčom brlohu nepriatelia vedeli, nikdy ho nebombardovali. Dôvody prečo naň nikdy nezaútočili nie sú známe.

Berieme si audiosprievodcu a napriek neprestávajúcemu dažďu sa vyberáme prezrieť si bunkre a pozostatky Vlčieho brlohu. Dážď má svoje výhody, nie sú tu takmer žiadny turisti a dodáva to atmosfére vojnových čias. Ale keby zoslabol nesťažovali by sme sa.

Obrovská masa betónu a železa ukrytá v lese pôsobí monumentálne. Veľkosťou nám pripomína stupu Mingun Pahtodawgyi v Mjanmarsku. Všetky bunkre sú obrastené zeleným nasiaknutým machom. Tie najväčšie sú ako matrioška. Je to bunker ukrytý v ďalšom bunkri. Keď Nemci opúšťali Vlčí brloh chceli ich zničiť. Preto použili na každý jeden bunker až 8 ton TNT ale aj tak niektoré z nich iba popraskali. Tomu sa hovorí kvalitná práca Asi dva bunkre sú ešte ako tak zachované a sú sprístupnené. Inak je do ostatných vstup zakázaný aj keby sa do nich potenciálne dalo ísť, ale na to by museli zamestnať viac personálu.

Len taká zaujímavosť na záver, Adolf Hitler nepil alkohol ani kávu, nefajčil a dokonca bol vegetarián

Poľská kuchyňa môže byť chutná iba s dobrým kuchárom

Po prehliadke sme sa vybrali ďalej a cestou sme sa zastavili v potravinách Žabka. Kúpili sme si nealkoholické kávové pivo. Pôvodne sme hľadali medové ale nemali tak sme náhodou našli toto. Je celkom zaujímavé, nie úžasné ale dobré. Vhodné ako darček do práce. Jasné, že potom sme ho už nenašli. Pri kupovaní tohto piva sme boli tak excited, že sme nedali nablokovať jablká a skoro sme ich ukradli Bol to dosť trapas lebo jablká stáli len 27 centov.

Kvôli silnému dažďu sme sa rozhodli odbaviť dnešný obed v reštaurácii. V prvej varili len polievky. Vstúpili sme do druhej, kde nám oznámili, že otvárajú až o 12- tej, čo malo byť o 15 minút. No keď sme sa vrátili dvere boli zamknuté… taký slovenský prístup. Tretí sme vyskúšali kebab, ktorý mal dvere otvorené dokorán, ale keď sme vošli dnu, oznámil nám, že ešte nemá otvorené. Po tom ako sme vyskúšali všetky reštaurácie v tomto mestečku sme sa presunuli do ďalšieho a pokračovali v hľadaní. Štvrtá reštaurácia vyzerala nádejne ale bola plne obsadená. V piatej nebola ani obsluha. A v šiestej sme sa konečne usadili. Nejaká rodinka tu práve oslavovala krštiny, tak veríme, že sa oplatilo hľadať.

Sklamanie však prichádza veľmi rýchlo, už pri pohľade na jedlo. Na stôl nám priniesli pirohy sušené a rebierka tukové  Obed bol odporný a čašníka sa nás naivne pýta či “šmakovalo.” Ani nechceme vedieť ako moc odpornú kávu majú. Radšej sme si v tom neprestávajúcom daždi vytiahli naše koťogo priamo pred grckovou reštauráciou aby sme mali dnes aspoň niečo dobré.

Hrad Malbork

Po fakt odpornom obede si chceme napraviť chuť ale nie je kde a čím. Radšej pokračujeme v niekoľkohodinovej ceste do mesta Malbork, kde sa nachádza najväčší tehličkový hrad na svete. Vyzerá ako Trakajský hrad v poľskej verzií, ktorý odpovedá veľkosti krajiny. No keď zisťujeme šialené ceny za parkovanie či použitie WC, máme pocit, že sme v Bojniciach. Výhodou je, že v cene vstupného máme aspoň audiosprievodcu a dokonca v českom jazyku. Konečne bude prehliadka trochu pohodlnejšia

Na hrade Malbork naozaj nadobúdame pocit stredoveku a je to jedno z tých NAJ miest aké sme na Pobaltí navštívili

Ako aj inde na Pobaltí aj v Malborku predávajú zmrzlinu na každom kroku, napriek tomu, že tu je tak 60 slnečných dní v roku. Dokonca aj brigádnička má na hlave zmrzlinu.

Gdańsk a kávička pri bezdomovcoch

Cestou do Gdańsku vyhliadame z auta losíky. Dopravné značky na ne upozorňujú, tak tomu aspoň chceme dať šancu a sledujeme okolie. Asi nikoho neprekvapí, že neúspešne. To je akoby ste na Slovensku začali z diaľnice vyhliadať či náhodou neuvidíte medveďa

Stále prší a Mimove nepremokavé Salomony to už nezvládajú. Odliepa sa mu podrážka takže to nezachráni ani impregnácia. Takže namiesto pozerania mesta ideme na nákupy. Nákupy končia veľmi rýchlo, ale aspoň sme tak našli lacnejší parking

Keď vstupujeme do centra Gdańsku cez Zlatú bránu, je nám hneď jasné, že toto je najkrajšie mesto Pobaltia v akom sme sa ocitli. Zdobené fasády v klasickom pobaltskom štýle nás nútia mať neustále vykrútený krk dohora. Prechádzať by sa tu dalo večnosť, chodíme hore dole po paralelných uliciach a stále nám nie je dosť. Jediné čo nás neustále vyrušuje sú otravné osy, ale ani zďaleka nie sme jediný do ktorých by si chceli pichnúť.

V Bazilike Márie Panny vybiehame na vyhliadku na streche kostola. Zdolávame prekliatych 400 schodov, ktoré vedú ponad kupoly chrámu a cez temnú gotickú vežu v ktorej si pomaly zvykáme na pach vtáčieho trusu. Dôvod mať rúško na tvári teraz naberá úplne nový význam Z nejakého nejasného dôvodu sa všetci pozerajú na iné strany ako je centrum. O to lepšie pre nás, nemusíme sa dobíjať k zábradliu lakťami.

Na obed sme si dali kebab wolowinovi (teľací) a potom pokračovali bezcieľnym prechádzaním sa po meste. Keď si konečne chceme sadnúť, uvedomíme si, že v celom centre Gdańsku sme nevideli jedinú lavičku. Tak si našu kávičku, spolu s keksíkmi vychutnávame tesne za hradbami pri nevkusnom parkovisku. Hneď vedľa nás sedí skupinka bezdomovcov. Rozumieme im každé tretie slovo – kurva

Na severe Poľska sa nás domáci často pýtajú odkiaľ sme. Akoby boli prekvapení, že do Poľska príde niekto na dovolenku. To by aspoň dávalo zmysel, prečo je drvivá väčšina všetkého iba v poľštine. Aspoň, že im čo to rozumieme, aj keď mám pocit, že tým bezdomovcom som rozumela najviac.

Po dvoch týždňoch na Pobaltí konečne aj Baltské more

Po intenzívnej obhliadke Gdańsku smerujeme k opevneniu Wisłoujście. Asi 3x sme zle odbočilia a navigácia nás poslala po nejakej horšej ceste, kde sme čo to málo museli prebrodiť. Nakoniec sme sa sem predsa dostali a hádaj čo! Mali deň zatvorených dverí. Pecka! Takže sme nasadli späť do auta a pobrali sa ešte kúsok ďalej na Westerplatte.

Po 2 týždňoch pobaltského tripu sme sa konečne dostali aj k Baltskému moru. Sľúbili sme si, že hore pri socialistickom pamätníku Westerplatte si spravíme sqatovaciu fotku. Ale hovno z toho, lebo okrem silného vetra sa musel pridať aj dážď a ako môj bývalí kolega hovorí – pršalo horizontálne.

SHIT story of Baltic trip

Už dva dni sme v husto obývaných aglomeráciách. Je mi to nesympatické a tak presviedčam Mima aby sme ďalšiu noc išli spať opäť do auta aj napriek silným dažďom. Smerujeme na sever k Slowinskemu parku narodowemu a cestou spíme pri peknom jazere s mólom. Máme tu dokonca dve úplne čisté TOITOI-ky. V predstavách sa už teším na pohodové raňajky na móle a kávičku v ruke. Je tu fakt krásne

V noci nakoniec nepršalo a celkovo sa začalo počasie zlepšovať. Budíme sa v aute a tešíme sa na koláčiky. Parkovisko je prázdne a tak si hovoríme, že sa nemáme kam ponáhľať. Ešte chvíľu sa mrvíme v spacákoch a v tom príde údržba sanitných toaliet. Chlapi pobehujú s hadicou, čo nechápeme. Večer boli predsa úplne čisté. No nevadí, ešte chvíľu počkáme a zaľahneme na ďalšie dve minúty. A to bola chyba. Keď sme sa o dve minúty pozreli von z okna, chlapi už mali obidve TOITOI-ky naložené na svojej dodávke a odchádzali s nimi preč. Oni nám ukradli naše hajzle!

Zlý sen! Naivné predstavy ako si ráno na móle vychutnáme raňajky sú fuč. Biologické potreby sú prednejšie ako romantika!

Slowiński park narodowy

Po improvizovanom rané sa ocitáme v Slowińskom parku narodowom, ktorého názov sme nepochopili a ani sa nám nepodarilo zistiť prečo sa tak nazýva. Musíme zaplatiť celkom dosť veľa poplatkov. Parking, vstupné do národného parku (to by sme mohli začať vyberať aj na Slovensku) a aj elektrobus, ktorý nás dovedie k najväčšej atrakcií národného parku a tou je pohyblivá duna Łącką. Tá je vzdialená ešte 5 km od parkoviska. Ono to zase nie je taká hlúposť nepúšťať všetkých až k dune, ktorá sa pohybuje. Minimálne by každých pár rokov museli vystavať nové parkovisko o kúsok ďalej. Takto môžu poskytnúť prácu množstvu ľudí z okolia. A v sychravé dni ako je tento je tu personálu viac ako návštevníkov. Super!

K dune Łącką sa dá dostať aj bicyklom ale za parking bicykla pri dune si poriadne priplatíš. Za opretie bicykla o drevené laty sa platí 10 zloty, čo je asi 2,50€. Alternatívou k elektobusu je iba pešia chôdza. Dokonca s elektrokolobežkou je sem vstup zakázaný. Inak by bolo rýchlo po biznise

Najvyššia pohyblivá duna v národnom parku sa pohybuje rýchlosťou 5-10 metrov za rok a je pomenovaná podľa dediny, ktorú kedysi zasypala – Łącką. V tom sa zamýšľame či sa vôbec dá poistiť si dom voči zasypaniu piesočnou dunou? Isté však je, že keby takto zasypalo skládku odpadu, nikomu by to nevadilo. Dokonca by si niektorí povedali: “A problém sa vyriešil sám.”

Keď vystúpime z autobusu začneme stúpať na dunu. Je to len pár metrov a z ničoho nič sa nám naskytne neuveriteľný pohľad. Po daždi je piesok uťapkaný a sledujeme ako suchý piesok prúdi a plazí sa ponad dočasne spevnený povrch. Sledujeme tie najjednoduchšie zemské procesy a je to také jednoduché a krásne

Opäť sa dostávame na pláž k Baltskému moru. Veľa ďalších možností kam ísť nám už neostáva. Ideme na vrchol duny kde strašne fučí a v duchu si spievam pesničku – hlava, ramená, kolená, palce, oči, uši, ústa, nos. Všade tam mám totižto piesok. Ale aspoň, že sa nedostal do všetkých otvorov.

Vraciame sa späť. Na lavičkách, na ktoré si sadne asi naozaj každý jeden turista, si vysypávame piesok od všadiaľ. Ako najväčší retardi sme ostali v teniskách, pritom som celú tú dobu vláčika sandále, žabky aj topánky do vody. V mysli spisujeme škodové udalosti, ktoré napáchal piesok. Mimovi sa dostal aj do fotobatohu :/

V Poľsku sme na droge každý deň

Na to aké boli predpovede počasia to bolo úplne super! Dokonca sme si po týždni pustili klimatizáciu v aute. Na ceste stále stretávame srandovné nápisy, ktorým síce rozumieme ale aj tak sa bavíme. Napríklad Kontrola drogowa = cestná kontrola alebo Energia na droge = energia na cestu 

Klif Orlowo a vrabčeky Mekdonaldove

Po návšteve Slowińskeho parku narodoweho sa začíname poberať smerom na juh a zahajujeme cestu/drogu späť na Slovensko. Zdržiavanie sa v nekonečných zápchach širokej aglomerácie Gdańsku. Ideme sa pozrieť ešte na jednu zaujímavosť a to útes Klif Orlowo, kúsok od ktorého sa nachádza dlhé mólo, podobné ako v Sopote.

Obchádzame stánky s jedlom a smerujeme k tak trochu blatovému útesu. Pod ním sa fotí svadobný pár, tak sa im snažíme nezavadzať v záberoch a utekáme pod útes. Tam nás pre zmenu začali naháňať morské vlnky. Nie sme jediný. Utekať pred nimi je celkom zábava. Hlavne keď im unikáme len na tesno

Asi z únavy alebo len slepoty zrazu vidím tuleňa. Vieme, že sa tu môžu vyskytovať, no netušili sme, že naozaj budeme mať príležitosť ich vidieť. Milanko mení objektív a ja sa pomaličky približujem tak, aby som ho nevyrušila. Som už celkom blízko a nehýbe sa. OMG, nie! To je trapas! Je to len kus tmavého dreva, ktoré má rozplesknutý tvar ako tuleň. Zase márna radosť

Na móle stretávame ďalšiu nevestu. Opäť sa im snažíme vyhnúť nech nás svadobný fotograf nemusí odstraňovať. Sadli sme si na lavičku a vytiahli pochúťku s názvom MonsterManch. Pomaly sme ešte nestihli ani ochutnať a už sa okolo nás zhromaždila vyše desiatka malých vrabcov. Prilietajú nám až k ústam a tak sa s nimi naťahujeme o chrumkavých Monsterkov.

Spanie na platenej autostrade

Nabiehame na diaľničný úsek, ktorý je spoplatnený a ku večeru sa zastavujeme na jednej z mnoha čerpacích staníc kvôli sprche. Zastali sme zrovna na pumpe Shell, kde sa dozvedáme, že sprchu môžeme použiť zadarmo. Len musíme odovzdať naše kľúče od auta ako zálohu, aby sme omylom neodišli s kľúčom od spŕch OK, nemáme s tým problém, lebo jeden z nás by aj tak zostal v aute strážiť fototechniku.

Na odpočívadle za pumpou ostávame aj na noc. Chceme zistiť, čo nám povedia keď budeme opúšťať diaľnicu po tak dlhej dobe. Na lístku z mýtnice je napísané, že lístok je platný 48 hodín.

Ráno, keď opúšťame 140 km dlhý spoplatnených úsek diaľnice, čakáme na reakciu personálu. Panej v okienku podávame deň starý lístok. Je trochu zmätená a pýta sa: “Pan pšišel s autostrady?” Tak odpovedá Mimo a bez ďalších otázok platí mýtne.

Toruń, keďže kostolov stále nebolo dosť

Ale už naozaj posledná (turistická) zastávka pri našej ceste späť. Zastavujeme sa v meste Toruń, ktoré je po ceste. Po návšteve Gdańsku vlastne nechápem čo tu robíme. V meste sú samé kostoly a prechádzame od jedného k druhému. Deťom dnes začal školský rok (nepríjemné), takže po meste pobehujú samí vyobliekaní adolescenti. Navštevujeme aj zrúcaninu torunského hradu, v rámci ktorého nás zaujala výstava mučiacich nástrojov a mučiacich masiek. Štyri z nich pripomínajú masky skupiny Slipknot z roku 1999.

Zo samotného mesta až taký exited nie sme. Výhľad na samotné mesto z opačnej strany rieky je omnoho krajší.

Posledná úloha – zohnať piwo medowe

Našou poslednou úlohou je zohnať medové pivo. Prekvapivo na severe Poľska ho nie je také ľahké zohnať ako na juhu. Navštevujeme prvú Biedronku (potraviny) kde mali len 5 ks. Zobrala som všetky a pri pokladni si ma niekoľkokrát premerali pohľadom. Päť kusov nám nestačí. Chcem ho zobrať aj do práce a mám sedem kolegov. Hľadáme ďalšiu Biedronku kde majú až 7 kusov. Beriem ich v škatuli a staviam sa do radu. V tom príde podgurážený Poliak vo flanelovej košeli s fľaštičkou tvrdého v ruke a postaví sa predo mňa (bolo tam dosť miesta kvôli dvojmetrovým odstupom) a keď sa obzrel pochopil že sa predbehol. Ale bol zlatý a pustil ma pred seba iba preto lebo videl, že v ruke držím škatuľu plnú piva (tekutý chléb) a pozrel na mňa s pohľadom hovoriacim: Máš môj rešpekt!

Čadca, uvidíme babičku

Cestou domov sa zastavujeme v domove dôchodcov u babičky. Spoznáva nás. Asi aj preto, že sme jej doniesli našu svadobnú fotografiu aby nás mala na pamäti. Spokojne si užívala slnečné lúče na tvári v prítomnosti niekoho, kto má o ňu záujem. Pochopiteľne, naša pobaltská cesta ju vôbec nezaujíma, ale teší sa, že sme sa pomodlili v Czestochowej

Tento trip bol úplne iný ako všetky doterajšie. Výrazne pokojnejší a pomalší, pretkávaný drobnými zážitkami. Samotné miesta, ktoré sme navštívili boli síce pekné, no to čo bolo na Pobaltí najkrajšie boli lesy a jazerá. Na záver môžem už len dodať: DPC, zajtra opäť práca!

The post CESTOPIS: Pobaltská cesta so spaním v aute appeared first on TripLovers.

Najhlavnejšie pamiatky vo Vilniuse stihneš obísť za jeden deň. Preto ak si do Vilniusu priletel na predĺžený víkend, prípadne nejaký dlhší čas, oplatí sa prenajať si auto a spoznať trošku aj iné zákutia okolia hlavného mesta Litvy My sme mali v pláne zostať v okolí Vilniusu len 4 dni. Nakoniec z toho bol týždeň

Obsah:

• 12 tipov na výlety v okolí Vilniusu
  1. Väznica Lukiškės 
  2. Národný park Dzūkios
  3. Gruto parkas
  4. Pavlovas Respublika
  5. Najvyšší bod Litvy – vrchol Aukštojas
  6. Stred Európy
  7. Národný park Aukštaitija
  8. Trakai
  9. Anjelská hora
  10. Kernavė
  11. Lithuanian Folk open air museum
  12. Kaunas

12 tipov na výlet v okolí Vilniusu

Litva ponúka dovolenku, kde sa nebudete tlačiť s turistami, dokonca ani pri tých najznámejších miestach. Dovolenku plnú pokoja a prírodnej krásy. Tí, čo milujú kempovanie s atmosférou jazera v kombinácií s vôňou lesa si isto prídu na svoje Tu je hneď niekoľko zaujímavých miest a pamiatok v okolí Vilniusu, ktoré môžete navštíviť

Ak by si sa chcel vybrať za piesočnými dunami či na Horu Krížov, môžeš sa inšpirovať v tomto článku o západnej časti Litvy.

1) Väznica Lukiškės – TOP miesto vo Vilniuse

Jeden z TOP výletov, ktorý ti vo Vilniuse môžeme odporučiť je jednoznačne návšteva väznice Lukiškės v blízkosti centra. Vstupné s anglickým sprievodcom stojí 20€. Lístky sa dajú kúpiť jedine elektronicky, pričom ich web Lukiskiy prison je úplná katastrofa. Výsledok však stojí za to!

Aj keď prvé prehliadky v roku 2019 v tejto väznici prebiehali ešte za plného chodu väznice, dnes je väzenie využívané ako alternatívny priestor. Do roku 2019 to bola jediná a posledná väznica v Litve. Následne boli všetci väzni rozmiestnení do nápravných zariadení po celej krajine.

Prehliadka väzením trvá cca 2 hodiny a dozvieš sa počas nej kopec zaujímavostí o fungovaní väzenského systému ale aj čo to zo života väzňov a dozorcov. Celá prehliadka začína procesom prijímania do väzenia, pokračuje do svätýň, navštívili sme najrôznejšie cely, sprchy, návštevné miestnosti, dielne a ostnaté oplotenie so psami.

2) Národný park Dzūkios – najkrajšie lesy v Litve

Národný park Dzūkios sa nachádza približne 100 kilometrov juhozápadne od Vilniusu, v smere k poľským hraniciam. Nás oslovil borovicami vysadenými do radov a machovým kobercom, ktorý pôsobí ako prírodná deka

Oplatí sa zastaviť v mestečku Merkiné, kde nás upútala bezplatná rozhľadňa do korún stromov. Je z nej výhľad na borovicový les, siahajúci až za horizont a meandrujúcu rieku. V mestečku sa nachádza aj mohyla Merkinės piliakalnis zo 14. storočia. Na nej sa kedysi nachádzal drevený hrad z obranného systému Nemuno. Ten tu už samozrejme nie je a na vrchole mohyly je osadená iba vlajka.

3) Gruto parkas – za umením socializmu

Gruto parkas je niečo ako park výstavy sochárskeho umenia z čias socializmu. Nachádza sa kúsok od bieloruských hraníc. Vstupné je až 10 €, a osobne si myslím, že tá cena je premrštená (ako takmer všetky ceny za vstupné v Litve). Súčasťou parku je aj akási ZOO náhodných zvierat, čo poteší najmä rodinky s deťmi.

Grūto parkas je miesto, kde si človek môže priplatiť za to aby si zaspomínal na to dobré zo socialistických čias. V reštaurácii ho obslúžia pionieri a v pouličnom stánku si môžeme dať kvas za 2 €. Okrem toho sa tu nachádza minimálne 50 rôznych vyobrazení Lenina a niekoľko desiatok búst socialistických pohlavárov, ktorých mená nám nič nehovorili. Najhoršie na tom je, že ani prevádzkari si nedali tú starosť k nim niečo pripísať :/

Napriek tomu si nás Gruto parkas získal jednou úplne jednoduchou vecou. A to starými kovovými socialistickými preliezkami, ktoré po páde socializmu ostali pevne stáť na slovenských sídliskách ale teraz sa už vytráciajú. Vybláznili sme sa tu bez hanby ako za detských čias. A namiesto magnetky sme si odtiaľto odniesli pľuzgiere na rukách a svalovicu, ktorú sme cítili ešte niekoľko dní. Proste ideálna destinácia pre tých čo cestujú s deťmi

4) Pavlovas Respublika – tip na alternatívne miesto

Iba 30 km od Vilniusu, smerom na juhovýchod sa nachádza celkom alternatívne a pre turistov neznáme miesto. Práve tu založil v 18. storočí katolícky kňaz Paweł Ksawery Brzostowski malú roľnícku samosprávu, ktorú pomenoval po sebe – Pavlovas Respublika.

Mala rozlohu 30,4 km² a žilo tu len 800 ľudí, no napriek tomu mala táto mikro-republika vlastný parlament, armádu, zákony, vlastnú menu a dokonca si razili vlastné mince. Pavlovas Respublika existovala len 26 rokov, keď ju Brzostowski v dôsledku definitívneho rozdelenia Poľsko-litovského štátu predal, čím zanikla.

5) Najvyšší bod Litvy – vrchol Aukštojas

Vrchol Aukštojas sa nachádza v nadmorskej výške 293 m n. m. a je veľmi jednoducho dosiahnuteľný. Náročnejšie je trafiť správnu odbočku. 400 metrov od vrcholu sa nachádza parkovisko, takže sa to nedá označiť poriadne ani za prechádzku.

Okrem skaly označujúcej najvyšší bol Litvy sa tu nachádza aj rozhľadňa, ktorá má výšku troch poschodí. Výhľad do diaľky to veru nie je. Všade naokolo sú len stromy a vidno len 2-3 vlnky reliéfu na ktorých stoja 4 domy. Do Bieloruska nie je vidno vôbec, lebo týmto smerom sú stromy vyššie ako samotná rozhľadňa, aj keď sú hranice len 2 km odtiaľto.

6) Stred Európy – jeden z mnohých

Litovský Stred Európy je ďalším významným geografickým bodom v Litve. Nachádza sa asi 25 km severne od Vilniusu a je vypočítaný hneď pri hlavnej ceste. Tento Stred Európy počítali nejakí Francúzi, ktorí brali do úvahy aj Kanárske ostrovy, Azorské ostrovy, Island, Špicbergy a pohorie Ural.

7) Národný park Aukštaitija – múzeum včelárstva, vodný mlyn a najkrajšie jazerá v Litve

Národný park Aukštaitija je jedno z tých najpokojnejších miest aké sme v Litve objavili. Za nádhernými borovicovými lesmi sa ukrývajú desiatky jazier a lodičiek. Úplná dovolenková atmosféra len 80 km od hlavného mesta

Začíname v múzeu včelárstva, ktoré je urobené formou mini open air múzea. Vstupné je iba 4 €, audio-sprievodca ďalšie 3 €. Dá sa tu stráviť pokojne niekoľko hodín. Nás najviac oslovil domček s vôňami byliniek a zvukom včiel, ktorý pôsobil ako regeneračná procedúra. Majitelia vedeli prečo v tomto domčeku neurobili žiadne sedenie

Kúsok od múzea včelárstva sa nachádza obec Ginučiai, v ktorej nájdeš vodný mlyn. Je tu malá výstava (1,20 €). Okrem toho je tu možné splavovať kanály medzi jazerami. V celej oblasti sa nachádza aj niekoľko vysokánskych rozhľadní, z ktorých sa dajú pozorovať jazerá z výšky. Všetky sú zadarmo.

8) Trakai – najznámejšie miesto v Litve

Tehličkový hrad na jazere Galvės je najznámejšie miesto v Litve. História hradu siaha do 13. storočia, kedy sa križiaci rádu nemeckých rytierov snažili ovládnuť územie dnešnej Litvy. Litovské knieža Gediminas si v roku 1321 zvolil túto jazernú oblasť na stavbu hradu a preniesol sem svoje sídlo z Kernavė, vtedajšieho hlavného centra Litvy. Krátko na to knieža Gediminas založil ďalší hrad a nové hlavné mesto Vilnius. Na Trakai sa už nevrátil.

V závislosti od toho aké je toto miesto známe sme očakávali ďaleko viac turistov. Vstupné do hradu stojí 12 € a plavba po jazere 5 €. Na záver výletu ti odporúčam vyskúšať Kibinai – pečené taštičky s mäsovou plnkou v miestnych reštauráciách

9) Anjelská hora – alebo napodobenina Hory krížov

Severne od Trakaiského hradu sa nachádza akási kópia Hory krížov, ale tentokrát vo verzií anjelikov. Začali ju vytvárať v roku 2009, osadili tam každým rokom niekoľko sôch anjelov a postupne sem ľudia začali nosiť a vešať ďalších anjelikov. Je to tak trochu umelo vytvorená atrakcia, avšak niektoré ročníky to osloví.

10) Kernavė – od praveku po stredovek

Ak chceš vidieť najčlenitejšiu morfológiu v Litve, tak musíš navštíviť Kernavė. Nachádzajú sa tu dokonca 2 mikrozosuvy. Inak je tu len 5 kopčekov, na ktorých boli v skoršom stredoveku postavené opevnenia. Nezachovalo sa z nich pochopiteľne absolútne nič, aj napriek tomu že v 14. storočí to bolo hlavné centrum vtedajšej Litvy. Môžeš si tu o tom niečo prečítať, prípadne sa prejsť múzeom a obzrieť si nálezy od praveku po stredovek.

11) Lithuanian Folk open air museum

Najväčší a najkrajší skanzen v Litve nájdeš 80 km od Vilniusu v smere na mesto Kaunas. Je to síce celkom ďaleko, ale priamo z Vilniusu vedie diaľnica, takže cesta trvá cca 1 hodinku Vstupné pre dospelého je 6 €.

V open air múzeu sa nachádza takmer desiatka dediniek, každá odzrkadľujúca jedinečnosť konkrétneho litovského regiónu. V skanzene sme nachodili asi 8 km a naozaj nám stačilo. Nachádza sa tu aj akási hlavná dedinka, ktorá pôsobí ako kulisa z westernového filmu. Každý dom na jaj námestí je iný a vôbec spolu neladia. Čo je však hlavné, nachádzajú sa tu toalety

Vo vnútri domčekov ale aj veterných mlynov sa nachádzajú rôzne expozície, typické pre skanzeny. Popisky k exponátom sú žiaľ iba v litovčine. Napriek tomu sa tu našli dve špecifické veci, ktoré sme ešte nikdy predtým nevideli, a to mechanický krájač na chleba a litovské dreváky – klumpes.

12) Kaunas – mesto pevností

Samotné mesto Kaunas, vzdialené asi 100 km od Vilniusu, nás popravde veľmi neohúrilo. Z pamiatok sa v samotnom meste nachádza iba pozostatok hradu, ktorý pôsobí ako osmina Trakaiského hradu. Zvyšok mesta mi pripomína Komárno, v čom nás utvrdzujú aj opevnenia, ktoré sú po meste nenápadne rozosiate.

V meste sa nachádza veľa múzeí s rôznymi vojensko-obrannými témami. Tým azda najznámejším je Fort IX kaunaského opevnenia, ktoré bolo svojho času aj koncentračným táborom. Okrem toho tu majú aj múzeum fašizmu a hneď vedľa múzeum okupácie Sovietskym zväzom. Samozrejme hneď za ním sa nachádza impozantná socialistická socha z betónu, ktorej zovreté päste odrážajú myšlienku boja a povstania.

Ak nemáte radi kopce a šliapanie dohora, prípadne posledné mesiace pred sebou tlačíte kočík, alebo vedľa vás cupká malý kúsok vás, Vilnius bude ideálna dovolenková destinácia. Alebo môže potešiť len na predĺžený víkend

The post Kam vo Vilniuse a tipy na výlety v okolí appeared first on TripLovers.

Krátky, ale intenzívny alpský výlet na záver leta. Počas roadtripu po okolí jazera Zell am See sme videli niekoľko rakúskych NAJ. Alpská príroda nás úplne očarila, no najviac si nás získal ľadovec Pasterze a vysokohorská cesta Grossglockner Hochalpenstrasse.

Obsah:

• Camping Lampenhäusl
• Vrnenie Porsche v uličkách Zell am See
• 6 alpských divov prírody
  1. Krimmlské vodopády
  2. Roklina Sigmund Thun
  3. Takmer v oblakoch – Stausee Mooserboden
  4. Vysokohorská cesta Grossglockner Hochalpenstrasse
  5. Ľadovec Pasterze
  6. Palfen zu Saalfelden – kláštor v skale
• Rozpočet na alpský výlet

Camping Lampenhäusl

Ako základňu sme si vybrali okolie jazera Zell am See, konkrétne Camping Lampenhäusl, ležiaci priamo na začiatku doliny smerujúcej na Grossglockner Hochalpenstrasse. Všetky kempy v okolí jazera Zell am See sa nachádzajú na rovine a nie sú z nich žiadne zaujímavé výhľady.

Camping Lampenhäusl bol, na rozdiel od všetkých ostatných, situovaný medzi strmými svahmi, z ktorých stekali vodopády. Na jeden z nich sme mali výhľad aj my, priamo z nášho kempovacieho miesta Obrovskou výhodou tohto kempu bolo, že sme boli v spojení s divokou alpskou prírodou aj počas večera, či rána, mali výhľad na hory a vodopády a pár metrov od nás šumel alpský potok.

Tento kemp mal však jednu obrovskú nevýhodu. A to, že ráno začalo byť teplo až keď vyšlo slnko spoza kopcov, čo bola až po 9-tej hodine, teda dosť neskoro.

Vrnenie Porsche v uličkách Zell am See

V samotnom mestečku Zell am See sa toho až tak veľa nenachádza. Mestečko je príjemné na prechádzku, možno aj plavbu po jazere, po ktorej sa premávajú plachetnice rakúskych zbohatlíkov. Je tu síce k videniu aj tradičná alpská architektúra ale je na nej niečo zvláštne. Chýbajú tu kvetináče s muškátmi v každej okenici.

Po uliciach Zell am See, ale aj po celej oblasti, sa premávajú desiatky drahých áut a kabrioletov. Tie najzvučnejšie výfuky však patria automobilu Porsche. Práve zakladateľ tejto automobilky, Ferdinand Porsche, je v mestečku Zell am See pochovaný.

6 alpských divov prírody

1) Krimmlské vodopády

Vyše 50 km na západ od jazera Zell am See sa nachádzajú najväčšie vodopády v Rakúsku. Ich výška dosahuje 385 metrov a pozostávajú z troch vyše 100 metrových vodopádov.

Pozor na parkovisko č. 4!

Pri Krimmlských vodopádoch sa nachádzajú štyri parkoviská. Parkovisko č. 4 sa nachádza najbližšie ku vchodu k vodopádom, no na tomto parkovisku sa platí poplatok 11 € na deň. Ostatné parkoviská (1, 2, 3) sa síce nachádzajú o cca 200 až 500 metrov ďalej, ale celodenný poplatok stojí len 5 €.

Vodopády kde zmokneš aj keď je slnečno

Vstupné sa kupuje pri vchode ku Krimmlským vodopádom, čo je cca 400 metrov od hlavnej cesty. Vstupné je 4 € na osobu, či je na rakúske pomery príjemne nízka cena Pri vstupe sa nachádzajú aj civilizované toalety, ktoré radím využiť, lebo v areáli je plno ľudí a svahy sú strmé.

Cesta pozdĺž vodopádov a k ich vrcholu je veľmi dobre udržiavaná a ľahko schodná. Chodník je pretkaný početnými serpentínami, z ktorého sa dá odbočiť na vyhliadky na plošiny z ktorých vidno vodopád. Aj napriek strmším úsekom je chodník bezbariérový, no na vyhliadky väčšinou vedie niekoľko schodíkov.

S doprianím si času tento výlet zvládnu aj malé deti. My sme ho zvládli za vyše 2 hodiny. Pre lenivých alebo uponáhľaných sa dá dostať k najvyššiemu vodopádu aj taxíkom. Ak sú v aute 4 osoby, vyjde to na 7 € na osobu.

2) Roklina Sigmund Thun

Sigmund Thun Klamm je druhou najkrajšou roklinou v rakúskych Alpách akú sme kedy navštívili (1. je Mendlingtal pri Lissingu). Jej návštevu sme absolvovali hneď po otvorení, teda o ôsmej ráno, kedy tu bola okrem nás iba jedna skupinka. Práve to zavážilo na dojme, ktorý sme si z rokliny odniesli Po 9-tej sa sem nahrnú davy ľudí.

Vstupné do rokliny je 6 €. Za tento poplatok sme sa mohli prejsť roklinou po drevených chodníkoch zavesených v útese rokliny ponad aj popod vodopády. Celý okruh meria 2,4 km a je pomerne nenáročný. Trvalo nám ho prejsť približne hodinu a desať minút, pričom sme sa výrazne zdržiavali fotením a užívaním si ešte prázdnej rokliny

Na konci rokliny sa nachádza umelý vodopád, ktorý sa prelieva z vodnej nádrže. Voda, ktorá tečie po umelo vybudovanej ploche sa triešti, čím nadobúda bielu farbu. Sklon rampy, po ktorej tečie voda silno pripomína atrakciu v aquaparku, nuž chýba už len nafukovačka

Pri vstupe do rokliny Sigmund Thun sa nachádza bezplatná výstava turbín vo vodnej elektrárni, ktorou preteká voda z rokliny. Nájdeš tu aj rôzne témy súvisiace s tvorbou a prevádzkou priehrad a vodných nádrží. Vo vnútri sa nachádza aj kinosála, kde môžeš sledovať filmy na túto tematiku v anglickom alebo nemeckom jazyku

3) Takmer v oblakoch – Stausee Mooserboden

V Kaprunskej doline vo výške 2000 m n. m. sa nachádza vodná nádrž Mooserboden a o niečo nižšie je situovaná priehrada Wasserfallboden. Voda v týchto nádržiach je z roztopeného ľadovca a používa sa na výrobu elektriny.

Parkovanie

K vodným nádržiam Mooserboden a Wasserfallboden sa dá dostať jedine autobusom. V doline stojí 11 poschodový parkovací dom, v ktorom návštevníci môžu bezplatne zaparkovať a pokračovať k pokladni. Parkovací dom je jednosmerný a len pre nízke autá, my sme sa sotva zmestili s “truhlou” na streche. Vany, karavany, dodávky či čokoľvek vyššie môže prejsť na horné parkovisko na voľnom priestranstve.

Predražený vyhliadkový autobus či radšej turistika?

Obojsmerná cesta autobusom k hornej priehrade a späť stojí 24 € na osobu. Najprv sme si neboli istí, či naozaj rozumieme dobre (všetky popisky boli iba v nemčine). Žiaľ sme rozumeli dobre. Letmý pohľad do máp nás usmernil, že hore ísť pešo nechceme. Bolo už poobedie a len cesta hore by nám pešo trvala cez 3 hodiny (9km, prevýšenie cez 1000m). Po dlhšej úvahe sme zhodnotili, že sme do Álp neprišli preto aby sme sa otáčali.

Autobusy k hornej priehrade chodia vždy keď sa naplnia, čo je pomerne často, lebo sem napriek cene chodí naozaj dosť ľudí. Cesta autobusom trvá približne 30 minút a vedie cez tunely a malebné scenérie alpských pasienkov. Návštevu si treba premyslieť dopredu, lebo posledný autobus ide smerom dole o 16:45.

Keď sme dorazili k hornej priehrade, bolo už toľko hodín, že sme sa nevybrali na žiadnu väčšiu túru. Aj napriek tomu sme tu bez problémov strávili 3 hodiny iba tým, že sme sa prešli po priehrade, vyšli na vyhliadku Höhenburg, navštívili mini múzeum (pre deti) a vyskúšali si interaktívne technické hry na tému vodnej elektrárne

4) Vysokohorská cesta Grossglockner Hochalpenstrasse

Vyhliadková jazda po Grossglockner Hochalpenstrasse je jedným z hightlightov rakúskych Álp. Táto cesta bola otvorená v auguste 1935 a vznikla najmä kvôli mototurizmu. Od jej počiatku je nesmierne vyhľadávanou atrakciou a pre neutíchajúci dopyt bola cesta rozšírená a zvýšila sa aj kapacita parkovacích miest.

Tá ani dnes nie je vždy postačujúca. Obzvlášť v slnečné letné dni, kedy okrem turistov prichádzajú aj domáci Rakúšania alebo neďaleký Nemci prevetrať svoje kabriolety a športiaky. Luxusnými autami sa to na kľukatej horskej ceste iba hemží a takmer všetci smerujú na Gamsgrubenweg – vyhliadku na ľadovec Pasterze a najvyšší rakúsky vrchol Grossglockner. Cestou sa dá zastaviť na početných vodopádoch ale aj pri ojedinelých kamenných kostolíkoch

Praktické informácie k jazde po Grossglockner Hochalpenstrasse:

• vstupné autom (37 €), motorkou (27 €), bicyklom (zadarmo)
• cesta je otvorená od mája do novembra v závislosti od počasia a snehu
• cesta sa na noc uzatvára a otvára sa v závislosti od ročného obdobia (cca od 6:00 – 20:00)
• jazdu spomaľujú cyklisti, môžu sa tvoriť kolóny
• pri ceste je veľa odstavných plôch
• za mýtnicou sa už nenachádza žiadna benzínová pumpa
• na vyhliadke Gamsgrubenweg je veľký parkovací dom s toaletami a bufetmi
• počas noci môžeš ostať na parkovisku (ideálne pre karavany)
• výlet na Grossglockner Hochalpenstrasse a ľadovec Pasterze zaberie celý deň
• predpoveď počasia v Alpách je často horšia ako skutočné počasie
• najkrajšou vyhliadkou na ceste je Edelweißspitze, z kadiaľ vidno na kľukaté cesty do obidvoch dolín (je tu však veľmi málo miest na parkovanie)
• počet áut nie je žiadnym spôsobom regulovaný

5) Ľadovec Pasterze

Pod Grossglocknerom sa rozprestiera najdlhší ľadovec v Rakúsku – Pasterze, ktorý sa od začiatku 20. storočia zmenšil približne o polovicu. Jedným z našich cieľov bolo vidieť ho skôr, ako po ňom zostane len pamätná tabuľa

Táto túra ku ľadovcu je presne opačná ako všetky ku vrcholom. Najprv treba zísť dole a absolvovať tú jednoduchšiu časť. To najnáročnejšie príde až na úplný koniec. K ľadovcu so dá dostať jedine pešo, no v najstrmšom úseku sa dá dopomôcť si lanovkou. Tá stojí 8,5 € jednosmerne alebo 13 € obojsmerne a ušetrí asi 30 minút času.

Cesta až k čelu ľadovca nám za vyhliadky trvala rezkou chôdzou približne 1 hodinu. Prechádzali sme najmä medzi kamene. Cesta bola poväčšine vychodená, no v najbližšej časti k čelu ľadovca sa nám strácala, nakoľko bola novovzniknutá po ústupe masy ľadu.

Časť ľadovca je prekrytá nánosom kamenia a my sme chodili po ňom, len sme neboli v kontakte s ľadom. Keď sme sa dostali približne 500 metrov od čela ľadovca začali sme pociťovať chlad. Mali sme v pláne dostať sa až na hore na ľadovú masu, no skončili sme asi 200 metrov pred ním. Cestu nám skrížil vodopád, ktorý sa síce dal prebrodiť, no bolo by na to treba aspoň čižmy alebo naimpregnovanú obuv.

Takto sme aspoň na chvíľu zostali stáť a užívali si silu alpskej prírody. Zvuky vodopádu, kameňopádov a praskanie ľadovca Na ceste späť sa k tomu pridalo aj pískanie svišťov. Tie sme zazreli tesne pod vyhliadkou aj napriek veľkej frekvencií ľudí. Cesta späť nám trvala 1,5 hodiny. Bola to náročnejšia túra, najmä kvôli neprechodenému chodníku v záverečnej časti no zvládnuteľná aj pre väčšie deti, ktoré chodievajú s rodičmi na turistiku

6) Palfen zu Saalfelden – kláštor v skale

V okolí Zell am See sa nachádza dosť málo pamiatok, no predsa sme jednu našli. Navyše je dosť neznáma. Kláštor Palfen zu Saalfelden v skalnej stene sa nachádza severne od jazera Zell am See nad mestečkom Saalfelden am Steinernen Meer. Nachádza sa blízko zámku Lichtenberg, pod ktorým je neplatené parkovisko. Ku kláštoru vedie turistický chodník. Z parkoviska je to slušné stúpanie no celkovo cesta trvá len 20 minút.

Kláštor v skalnej stene, už od roku 1664, predstavuje miesto kde celoročne žili pustovníci bez vody a tepla. Tak isto tam žijú dodnes, no na zimu kláštor opúšťajú. Dnu ísť nemôžeme. Nad kláštorom sa nachádza kaplnka v skale, tá už prístupná je. Je odtiaľ pekný výhľad na okolité hory aj zámok Lichtenberg, ale najmä na samotný kláštor. Je to pekné pokojné miesto na malý výlet

Rozpočet na alpský výlet

Výlet k jazeru Zell am See trval 4,5 dňa. Absolvovali sme ho vo štvorici, čo nám výrazne ušetrilo náklady na doprave. Spali sme v kempe v stanoch a jedlo si kupovali v potravinách, niektoré veci sme si priniesli už z domu. Väčšinou sme si varili, no boli sme aj v reštaurácií a sadnúť si na kávičke. To na čom sme nešetrili bolo vstupné. Celkovo nás výlet vyšiel na 535,03 €, čo je cca 133,75 € na osobu

The post Autom do rakúskych Álp, smer Grossglockner Hochalpenstrasse appeared first on TripLovers.

V Drážďanoch sme sa ocitli na krátko a nie s úmyslom cestovať a objavovať. Napriek tomu nás naše povinnosti neodradili od toho aby sme sa pokúsili Drážďany spoznať aspoň trošku.

Obsah:

• Potulky centrom Drážďan
• Z centra sme si odbehli aj k iným zaujímavostiam
• Bombardovanie Drážďan
• Je 24 hodín v Drážďanoch dostatok času?
• Plavba loďou po rieke Labe z Dečína do Drážďan

Potulky centrom Drážďan

Mesto Drážďany bolo kvôli barokovému a rokokovému zdobeniu po celej Európe známe ako Šperkovnica. Krásna architektúra nás zamestnala na celých 24 hodín, počas ktorých sme sa len bezcieľne prechádzali mestom

Medzi najznámejšie pamiatky mesta patrí Zwinger, baroková stavba zo 17. storočia, v ktorej sa nachádza jedna z najväčších zbierok porcelánu na svete. Stavebný kameň, ktorý bol použitý pri výstavbe je pieskovec, pochádzajúci z neďalekého národného parku. Práve preto vo mne Zwinger evokuje Veľkú Britániu, ktorú iba umocnil dážď, typický pre britské ostrovy. Súčasťou Zwingru sú aj bezplatne prístupné záhrady, ktoré sú mojim najobľúbenejším miestom v Drážďanoch

Drážďanský hrad bol kráľovským sídlom kurfirstov a saských kráľov. Práve vďaka týmto panovníkom sú Drážďany považované za Šperkovnicu Európy. Celé stáročia sa starali o vonkajší vzhľad mesta a zbierali kolekcie umeleckých ciel, ktoré sa dodnes zachovali. Súčasťou hradu je aj veža Hausmannsturm, ktorá dokonale zapadá do panorámy mesta a s výškou 100 metrov je jednou z najvýraznejších stavieb.

Hneď vedľa hradu stojí Katedrála Najsvätejšej Trojice – Katholische Hofkirche. Vstup je bezplatný

Jednými z najimpozantnejších a najkrajšie barokovo zdobených miest sú nádvorie Drážďanského hradu a nádvorie zámku Stallhof. Na vonkajšej stene zámku Stallhof (na ulici Augustusstraße) sa nachádza 102 metrov dlhá nástenná mozaika Fürstenzug, ktorá je vytvorená z približne 23 000 porcelánových dlaždičiek Zobrazuje vládcov Saska v chronologickej línií v období rokov 1127 až 1904.

Kúsok od Drážďanského zámku sa nachádza námestie Neumarktu, na ktorom sa každoročne organizujú vianočné trhy. Na jeho okraji stojí luteránsky kostol Frauenkirche, z 18. storočia. Je významný svojim barokovým slohom a obrovskou kupolou.

Počas druhej svetovej vojny bol zničený pri bombardovaní Drážďan a ruiny boli ponechané ako vojnový pamätník. Jeho obnova započala až o 45 rokov neskôr. Medzi tým za komunistov čelila výstavbe plánovaného parkoviska, ktoré sa (bohu vďaka) nepodarilo realizovať.

Z centra sme si odbehli aj k iným zaujímavostiam

Naše kroky smerovali z centra do Großer Garten (veľkej záhrady), uprostred ktorej je postavená jedna z prvých barokových stavieb v Drážďanoch, Palais Großer Garten. Do praku chodieva veľa ľudí rôznych vekových kategórií, športovci, starší ľudia no najpočetnejšiu skupiny, ktorú sme tu postrehli boli mamičky s deťmi. Niet sa čomu diviť

Park je veľmi pekne upravený a nachádzajú sa v ňom fontány, amfiteátre, jazierka, detské ihriská, stánky či kaviarničky. Navyše sa okolo celého parku vinie železničná trať, po ktorej sa vozí elektrický vyhliadkový vláčik.

Našou poslednou zástavkou v Drážďanoch bol ruský ortodoxný Kostol svätého Simeona. Z vonku je veľmi pekný ale z vnútra nás až tak neočaril. Asi preto že sme už v minulosti navštívili nádherné kostoly v Kyjeve.

Bombardovanie Drážďan

Drážďany mali v čase 2. svetovej vojny strategickú pozíciu a boli dopravným uzlom a významným priemyselným strediskom so 127 továrňami. V meste sa nachádzal aj vojenský komplex Albertstadt, ktorý mal stáť v ceste postupu sovietskych vojsk do srdca Nemecka.

V noci z 13. na 14. februára 1945 zhodilo britské kráľovské letectvo a americké letectvo vyše 2500 ton bômb. Vysoko výbušné bomby poškodili budovy a následne spôsobili požiar, ktorý zničil až 39 km² centra mesta. V roku 2010 po rokoch skúmania zverejnili závery vyšetrovania a počtu obetí. Pri bombardovaní Drážďan zahynulo 18 000 až 25 000 ľudí, z toho väčšinou ženy a deti.

Je 24 hodín v Drážďanoch dostatok času?

Ani omylom! 24 hodín postačuje iba na povrchné obzretia si najvýznamnejších pamiatok a stavieb mesta. Z Drážďan by sa dalo realizovať množstvo ďalších pekných výletov ako po meste tak aj do blízkeho okolia. V budúcnosti by som ich opätovne chcela navštíviť hlavne kvôli múzeám, ktoré sme nestihli.

Plavba loďou po rieke Labe z Dečína do Drážďan

Alternatívou môže byť aj plavba loďou po rieke Labe z Dečína do Drážďan. Ceny za jednodňový výlet sa pohybujú okolo 2000 Kčs (cca 75€) pre dospelú osobu. Výlet trvá jeden celý deň. Drvivú väčšinu času zaberie plavba loďou pričom trasa vedie cez prekrásny kaňon Labe Na prehliadku Drážďan sú vyhradené iba 2 hodiny, za ktoré nestihneš dostatočne vstrebať krásu tohto mesta.

Po 24 hodinách v Drážďanoch povinnosti volajú a my len veríme, že sa do Drážďan ešte niekedy vrátime

Celá FOTOGALÉRIA z Drážďan

The post 24 hodín v Drážďanoch appeared first on TripLovers.

Odbočiť z hlavných ciest a bežne používaných chodníkov? Ani to nemusí stačiť aby si objavil nové miesta. Ak o týchto miestach nevieš, existuje len veľmi malá pravdepodobnosť, že by si na ne narazil náhodou. V tomto príspevku ti predstavím 25 menej známych a zabudnutých miest, pamiatok a zaujímavostí Bratislavy, o ktorých vedia väčšinou len ľudia z jej blízkeho okolia

25 tipov na netradičné miesta v Bratislave

V tomto zozname sa určite nájdu miesta ktoré poznáš, ale aj také o ktorých ste netušili. Všetky sú zadarmo a s výnimkami sú takmer všetky dostupné celoročne a takmer hocikedy v priebehu dňa

Obsah

1. Lurdská jaskyňa na Hlbokej ceste
2. Bratislavská Kalvária
3. Hlboká cesta
4. Graffiti wall Pražská
5. Miesto upálenia prvej prešporskej bosorky
6. Ortodoxný židovský cintorín
7. Fontána v átriu Domu odborov (Istropolis)
8. Písaný kameň v bratislavských lesoch
9. Výhľad na karloveský legoland zo Starých Gruntov
10. Rímske kúpele Villa Rustica
11. Bývalá raketová základňa na Devínskej Kobyle
12. Sandberg
13. Kameňolom Srdce
14. Indiánske totemy na Bielych skalách
15. UFO v Podunajských Biskupiciach
16. Farský kostol sv. Mikuláša v Podunajských Biskupiciach
17. Csákyho kaštieľ v Prievoze
18. Stuha priateľstva
19. Lezecká stena Slnečné hodiny
20. Depo bratislavskej rýchlodráhy
21. Roztrúsené vojenské bunkre
22. Barokový most v Jaroveckej Bažantnici
23. Hausbóty na Dunaji
24. Na kávu do kostola
25. Trojmedzie

1) Lurdská jaskyňa na Hlbokej ceste

Lurdská jaskyňa na Hlbokej ceste je to najduchovnejšie miesto aké v Bratislave poznám. Nachádza sa kúsok od Kostola Panny Márie Snežnej a je schovaná v bývalom kameňolome odkiaľ sa ťažil stavebný kameň. Bola vytvorená v roku 1892 na príkaz grófky Gabriely Szapáry.

Celý bývalý kameňolom je vyobkladaný stovkami tabuliek s poďakovaniami Panne Márií, ktorá je vyobrazená v malej jaskyni. Tabuľky sú v slovenskom, maďarskom a nemeckom jazyku a najstaršie sme našli z roku 1902.

• GPS: 48.157440, 17.099446

2) Bratislavská Kalvária

Takmer každé mesto a niekedy aj dedina má svoju kalváriu. Tá bratislavská sa nachádza nad Pražskou ulicou a aj keď sa nachádza nad hlavným dopravným ťahom, je celkom neznáma. Bola postavená v roku 1683 na pamiatku bitky proti Turkom pri Viedni.

Prvé zastavenie sa nachádza pri zastávke SAV, odtiaľ viedla až na vrchol ku 3 krížom, ktoré sú pozostatkom pôvodnej kalvárie zo 17. storočia. No výstavbou cesty na Pražskej bola veľká časť Bratislavskej kalvárie nenávratne zničená.

• GPS: 48.159855, 17.099845

3) Hlboká cesta

Hlboká cesta sa nachádza kúsok od centra Bratislavy a spája základnú školu na Hlbokej ulici (ktorá v minulosti slúžila ako mestský sirotinec) s Kostolom Panny Márie Snežnej. Časť tejto cesty je vysekaná do skál (dioritu), ktorý sa v minulosti používal ako stavebný kameň. Práve to dodáva ulici tajomnú a na centrum mesta veľmi nezvyčajnú atmosféru. Cesta nie je prejazdná pre autá ale dá sa prejsť s menšími dopravnými prostriedkami

• GPS: 48.157248, 17.098759

4) Graffiti wall Pražská

Pražská ulica je jeden z najhlavnejších dopravných ťahov Bratislavy. Denne ňou prejdú tisíce dopravných prostriedkov, no pešo sa cez ňu vydá len málokto. Súbežne s Pražskou ulicou sa nachádza aj 650 metrov dlhá stena, ktorú umelci v rámci akcie Grafcom Graffiti Jam oživili grafitmi na tému zvieratá. Práve táto stena predstavuje potenciál na rozšírenia oblasti záujmu turistov v Bratislave.

• GPS: 48.162201, 17.097327

5) Miesto upálenia prvej prešporskej bosorky

V 17. storočí, kedy bola Bratislava ešte Prešporkom, sa mladá Agatha Tott Borlobaschinová stala prvou obeťou čarodejníckych procesov v meste. Bola obvinená z lietania na metle a pletiek s diablom, za čo si „vyslúžila“ verejné upálenie na rozhraní Hurbanovho a Župného námestia. Na mieste jej upálenia dnes stojí pamätná tabuľa.

• GPS: 48.145783, 17.107142

6) Ortodoxný židovský cintorín

Úplne novú perspektívu pri pohľade na Dunaj ponúka poloha židovského cintorína na Žižkovej ulici. Kamenné pomníky, prekrývajúce silný tok rieky, sú dôkazom bohatej histórie Židov v Bratislave. Na cintoríne je pochovaných viacero potomkov významného bratislavského rabína Chatama Sofera, ktorého mauzóleum je jedno z najvýznamnejších pútnických miest židovského národa na svete a mnohí ho spájajú aj s návštevou ortodoxného cintorína na Žižkovej.

• GPS: 48.142884, 17.087742

7) Fontána v átriu Domu odborov (Istropolis)

Krásne, ale nefunkčné socialistické dielo fontány s jedinečným tvarom. Pripomína aktuálny COVID-19, alebo člena skupiny Slipknot. Fontána je schovaná v átriu Domu odborov v samom centre Bratislavy a denne sa popri ňom premelú davy nakupujúcich Bratislavčanov. Fontána od Pavla Mikšíka z roku 1981 zostáva nepovšimnutá a čoskoro sa stratí spolu s Istropolisom

• GPS: 48.159577, 17.128078

Edit – V roku 2022 už bohužiaľ neaktuálne, kvôli prebiehajúcim prácam na búraní Istropolisu. Pevne veríme, že fontána prečká toto pochmúrne obdobie v depozitári, a potom jej zabezpečia dôstrojné miesto.

8) Písaný kameň v bratislavských lesoch

Písaný kameň je svedectvom sporu medzi mestom Prešporok a držiteľom Pajštúnsko-stupavského panstva Mikulášom Pálffym. V roku 1600 bol osadený na severnej hranici mesta ako hraničný kameň rozdeľujúci urbáre lesa. Do skaly boli vytesané erby mesta a Mikuláša Pálffyho spoločne s rokom osadenia.

V bratislavských mestských lesoch sa nachádzajú celé línie hraničných kameňov. Jednoducho ich nájdeš za pomoci známej navigácie maps.me

• GPS: 48.222445, 17.073005

9) Výhľad na karloveský Legoland zo Starých Gruntov

Dlhé diely alebo bratislavský Legoland uvidíš najlepšie zo Starých Gruntov. Je to krásne miesto, obzvlášť po zotmení. Takmer každý večer sa tu stretávajú vysokoškoláci a užívajú si výhľad na husto obývaný kopec plný panelákov.

• GPS: 48.155767, 17.064513

10) Rímske kúpele Villa Rustica

Zvyšky stavby Villa Rustica sa nachádzajú na Veľkej lúke za závodom Technické sklo v Dúbravke. Ide o nálezisko pozostatkov rímskeho kúpeľa balnea z približne 3. storočia. Na tejto archeologickej lokalite boli objavené aj ďalšie dobové nálezy.

• GPS: 48.195470, 17.015680

11) Bývalá raketová základňa na Devínskej Kobyle

Turistika na najvyšší vrchol Devínskej Kobyly bola v minulosti naschvál zle značená. Najvyšší vrhol vo výške 514 m n. m. sa oficiálne nachádzal v húštine lesa bez výhľadu na okolitú krajinu. Skutočný vrchol Devínskej Kobyly sa nachádzal na neprístupnom území raketovej základne, ktorá vznikla v dobe silného socializmu ako obranná jednotka Sovietskeho zväzu voči NATO, ktoré bolo pod vedením USA.

V súčasnosti je areál základne oplotený, ale dnu sa dá dostať takmer bez problémov. Cez víkendy sem chodí veľa ľudí z okolia. Navyše bola oblasť spopularizovaná výstavbou novej rozhľadne.

• GPS: 48.190617, 16.994724

12) Sandberg

Sandberg je veľmi významná paleontologická lokalita nachádzajúca sa na svahoch Devínskej Kobyly. Samotný názov lokality v preklade znamená pieskový kopec a bola objavená pri ťažbe piesku. V treťohorách tu bolo pobrežné more s priemernou ročnou teplotou 17°C. Za týchto podmienok sa tu uchovalo približne 300 rôznych druhov skamenelín

• GPS: 48.200700, 16.974464

13) Kameňolom Srdce

Nad bratislavskou mestskou časťou Devínska Nová Ves sa nachádza kameňolom v obkľúčení skál. Zdiaľky vraj pripomína srdce. V roku 1963 boli do kameňolomu navozené gudróny (vedľajší produkt po spracovaní ropy) a z obľúbenej destinácie sa stala environmentálna záťaž. V roku 2015 bol toxický odpad odťažený (presunutý inam) a oblasť bola zrekultivovaná. Dnes je už vstup do kameňolomu Srdce povolený

• GPS: 48.198463, 16.987655

14) Indiánske totemy na Bielych skalách

Vo svahoch Devínskej Kobyly v obklopení skál sa nachádza bývalý Fuchsov lom, ktorý dnes zdobia indiánske totemy. Toto miesto je ako stvorené na opekačku s rodinou či s priateľmi

Na Biele skaly sa dostaneš od Technického skla. Auto môžeš nechať na bezplatnom parkovisku hneď vedľa autobusovej zastávky. Odtiaľ je to ešte 2,5 km pešo. Cesta nie je náročná, iba posledný úsek je strmý.

• GPS: 48.191322, 17.003478

15) UFO v Podunajských Biskupiciach

Socha „Ufa“ postavená na sídlisku Medzijarky v bratislavskej mestskej časti Podunajské Biskupice odráža priority socialistickej doby. Socha z nehrdzavejúcej ocele chátrala a rozpadávala sa. Istú dobu sa do nej dalo vliezť a deti zo sídliska tak mali o preliezku naviac V roku 2014 však sochu Ufa zrekonštruovali a vrátili jej pôvodný vzhľad.

• GPS: 48.139987, 17.198913

16) Farský kostol sv. Mikuláša v Podunajských Biskupiciach

Legenda hovorí, že anjeli priniesli na toto miesto tehly počas noci. Románsky kostol z roku 1221 mal niekoľko vývojových etáp a preto dnes nesie znaky rôznych slohov. V 14. storočí bol prestavaný v gotickom štýle a v 18. storočí sa na ňom robili barokové a klasicistické dostavby.

Vo vnútri sa nachádza jedna z najstarších zachovaných gotických klenieb na Slovensku. Kostol bežne nebýva otvorený, preto sa dá dostať dnu iba v čase omše.

• GPS: 48.124204, 17.209734

17) Csákyho kaštieľ v Prievoze

V lukratívnej bratislavskej lokalite Prievoz sa medzi domčekmi ukrýva kaštieľ grófa Eugena Csákyho. V čase jeho výstavby bol Prievoz len dedinou za Bratislavou, ktorá mala poľnohospodársky charakter.

Dnes je kaštieľ obohnaný plotom a vlastnia ho Františkáni. Z kaštieľa spravili kláštor pre rádové sestry a bývalú koniareň prerobili na sanatórium. Dnu sa nedostaneš, pokiaľ nepoznáš niekoho kto v ňom býva

• GPS: 48.144836, 17.167034

18) Stuha priateľstva

Prístavný most, ktorý spája obidva brehy Dunaja, kedysi niesol názov Most hrdinov Dukly. Je to jediný dvojposchodový most v Bratislave. Na konci výstavby mostu v roku 1985 bol na ružinovskej strane, neďaleko čerpacej stanice Jurki osadený Základný kameň, okolo ktorého sa vinie Stuha priateľstva. Dnes vedie okolo pamätníka cyklocesta ale Stuha priateľstva a Základný kameň sa strácajú v húštine.

• GPS: 48.140585, 17.144995

19) Lezecká stena Slnečné hodiny

Z druhej strany Dunaja dotvárali okolie Prístavného mosta Slnečné hodiny. Po 30-tich rokoch ostali opustené a zabudnuté. Tejto príležitosti sa chytila skupina mladých adrenalínových športovcov z OZ Na hrane a historickej pamiatke dali druhú šancu. Slnečné hodiny prerobili na boulderingovú stenu pre lezcov a oživili tak samotné miesto aj umelecké dielo

• GPS: 48.129514, 17.130896

20) Depo bratislavskej rýchlodráhy

V Bratislave môžeš zažiť zaujímavý urbex v depe nikdy nedostavaného bratislavského metra. Nachádza sa pod Panónskou cestou a najlepšie sa k nemu dá dostať pešo. V okolí sa nachádza množstvo odpadkov a vnútorné priestory bývajú po dažďoch zatopené vodou. Najkrajšou časťou tohto nepodareného diela sú betónové steny zdobené grafitmi.

Bratislavské metro sa začalo stavať v roku 1985 ale po jednom roku sa kvôli nedostatku financií a zložitosti geologických podmienok výstavba zastavila

• GPS: 48.093934, 17.109293

Edit – V roku 2022 už bohužiaľ neaktuálne, keďže depo bratislavskej rýchlodráhy musí ustúpiť výstavbe druhej etapy petržalskej električkovej trate.

21) Roztrúsené vojenské bunkre

V Bratislave sa nachádza niekoľko desiatok vojenských bunkrov, ktoré boli súčasťou Česko-slovenského opevnenia (tzv. Benešovej línie). Sú roztrúsené po celom území Bratislavy, najmä v Petržalke (v lužných lesoch pri rakúskej hranici), v bratislavských mestských lesoch, v údolí rieky Moravy ale aj v Rači, či pri bratislavskej kalvárií. Na fotografii nižšie je najväčší bratislavský bunker, ktorý sa nachádza hneď vedľa vojenského cintorína.

• GPS: 48.127587, 17.071997

22) Barokový most v Jaroveckej Bažantnici

Pri rakúskych hraniciach, za Bratislavou sa nachádza chránený areál Jarovecká Bažantnica, do ktorého chodili poľovať príbuzní Márie Terézie. Okrem bažantov, po ktorom lesík nesie pomenovanie, tu lovili aj inú lesnú zver. V husto zarastenom lesíku sa ukrýva kamenný barokový most vedúci ponad priekopu.

Kamenný most nájdeš jednoduchšie, keď prídeš z južnej strany. Je lepšie mať jeho presnú GPS polohu, inak sa môže tvoj čas návštevy výrazne pretiahnuť Pri návšteve Jaroveckej Bažantice v jarných až jesenných termínoch sa tiež priprav na množstvo kliešťov!

• GPS: 48.082516, 17.086557

23) Hausbóty na Dunaji

Jarovské rameno ukryté uprostred prírody lužných lesov je po brehoch posiate plávajúcimi domčekmi na vode. Ticho, vzácne vtáctvo a voda pôsobia zvláštne a človeku ani nepríde, že je stále v Bratislave. Medzi dunajskými ramenami sa dá spraviť veľmi pekná prechádzka ideálne na bicykli alebo aj pešo

• GPS: 48.081349, 17.138240

24) Na kávu do kostola

Už si niekedy pil kávu v kostole? V Kostole sv. Víta v Rusovciach si takýto zážitok môžeš vychutnať

Je otázkou či je takéto využitie bývalej sakrálnej stavby správne, ale treba brať do úvahy fakt, že kostol bol po 2. sv. vojne vyrabovaný a prázdne priestory boli využité ako sklad. Následne bol niekoľko rokov v dezolátnom stave, rovnako ako vedľa stojaci Rusovecký kaštieľ.

• GPS: 48.049552, 17.151617

25) Trojmedzie

V rámci mestskej časti Čunovo sa nachádza významný geografický bod, kde sa stretávajú hranice troch krajín: Slovenska, Rakúska a Maďarska. Trojmedzie je najlepšie dostupné na bicykli alebo pešo. Samotné miesto nie je nijako zvláštne, nie sú tu žiadne výhľady, iba rovinatý reliéf na všetky strany. Zaujme iba expozícia moderného umenia z kameňa a väčšina návštevníkov si povie len: “OK, bol som tu!”

• GPS: 48.006644, 17.160746

The post Tipy na menej známe miesta a zabudnuté pamiatky Bratislavy appeared first on TripLovers.

Neďaleko rakúskeho Leobenu sa rozprestiera hora Erzberg, ktoré je pravdepodobne najväčším ložiskom železnej rudy na svete. Ťažba rudy začala údajne už v roku 712 a kvôli jej spracovaniu boli formované aj okolité regióny. Dnes sa tento región označuje ako Die österreichische Eisenstraße, teda „Rakúska železná cesta“.

Obsah:

• Die österreichische Eisenstraße – Rakúska železná cesta
• Našich 5 zastávok po rakúskej železnej ceste
  1. Eisenerz – srdce rakúskej železnej cesty
  2. Vodopády v rokline Wasserlochklamm
  3. Hochkar nie je len lyžiarske stredisko
  4. Mendlingtalský dobrodružný svet (Erlebniswelt Mendlingtal)
  5. Waidhofen an der Ybbs – mestečko, ktoré zaspalo v čase

Die österreichische Eisenstraße – Rakúska železná cesta

Podľa legendy nález ložísk železnej rudy na hore Erzberg označil vodník, ktorý uviazol na súši v rukách obyvateľov. Aby opäť získal svoju slobodu, ponúkol im 3 možnosti: „zlato na desať rokov, striebro na sto rokov alebo železo na veky.“ Eisenerčania si chceli vybrať druhú možnosť, no keď im vodník ukázal Erzberg a presvedčili sa o ložiskách rudy prepustili vodníka a ten zmizol v prameni Wassermannsloch.

Tento objav premenil celú oblasť v okolí mestečka Eisenerz. Kvôli historickej ťažbe muselo byť zabezpečené aj spracovanie, preto bolo nutné vystavať vysoké pece a zabezpečiť neustály prísun dreva. Vďaka ložiskám železnej rudy na hore Erzberg Rakúsko výrazne upevnilo svoju hospodársku pozíciu vo svete.

Za všetky tie roky ťažby sa tu dal pozorovať vývoj banských a ťažobných metód a technológii. Ťažba štajerského Erzbergu stále napreduje a prevádzkovateľ lomu organizuje aj exkurzie pre záujemcov

Našich 5 zastávok po rakúskej železnej ceste

1. Eisenerz – srdce rakúskej železnej cesty

Našu púť rakúskou železnou cestou sme začali v starom banskom meste Eisenerz, nad ktorým sa týči najväčšie ložisko železnej rudy v širokom okolí. Historická ťažba rudy narúša pohľad na scenériu prekrásnych alpských hôr no samotný Eisenerz je taký nádherný, že nám to neprekáža. V blízkom okruhu ponúka hneď niekoľko pamiatok, ktoré vyrazia dych.

To najpodstatnejšie čo Eisenerz ponúka je stredoveký opevnený kostol Kirchenburg St. Oswald nad mestom. Je z neho vidieť všetky ostatné pamiatky mestečka ako Eisenerzer Schichtturm, čo je honosná zvonica v renesančnom štýle, ktorá zvonievala baníkom na zmenu služieb. Ale aj kaplnku Gradsteinkapelle týčiacu sa zo skaly. Samozrejmosťou je hlavná radnica, ktorá je v prípade mestečka Eisenerz naozaj podarená

Na hlavnej ceste medzi Leobenom a Eisenerz sa nachádza viacero vysokých pecí, v ktorých sa tavila železná ruda. Pri jednej z nich – Hochofenmuseum Radwerk IV – nájdeš aj múzeum.

Kúsok od nej sa nachádza aj výstava historickej železnice Erzbergbahn, ktorá slúžila najmä ako nákladná doprava medzi Erzbergom a okolitými vysokými pecami. V minulosti sa dalo ísť vyhliadkovým vláčikom po historickej železnici ale z technických dôvodov a nízkeho záujmu verejnosti táto atrakcia viac nefunguje ako funguje.

2. Vodopády v rokline Wasserlochklamm

Ako to už v rakúskych Alpách chodí, vždy musíme navštíviť aspoň jednu roklinu. Výber bol jednoduchý. Na rakúskej železnej ceste sa nachádzajú nevídane bohaté vodopády a to v rokline Wasserlochklamm, kde vyviera prameň o sile 2000 litrov za sekundu.

Na Rakúsku sa mi páči, že pri takmer všetkých atrakciách sa nachádza bezplatné parkovisko s toaletami pri vstupe, čo výrazne zjednodušuje návštevu. Vstupné do rokliny je 6,80 € a cesta začína závesným mostom cez rieku. Po krátkom čase nahradia lesný chodník drevené lávky, práve v tom momente to začína byť zaujímavé

V rokline sa nachádzajú 4 mohutné vodopády pričom z niektorých sa doslova práši Cesta po drevených lávkach je náročnejšia, no myslím si, že deti by ju mali zvládnuť (aspoň sa zničia) Celkovo je to k najvrchnejšiemu vodopádu 250 výškových metrov a cesta trvá aj s fotením tak 1,5 hodiny.

Od najvrchnejšieho vodopádu sa dá pokračovať ešte ďalších 100 výškových metrov na vyhliadku. Osobne ju už veľmi neodporúčam lebo cesta je naozaj veľmi náročná a výhľad nebol o nič lepší ako od posledného vodopádu.

3. Hochkar nie je len lyžiarske stredisko

Jedným z hlavných plánov výletu bola aj turistika na 1808 metrov vysoký vrchol Hochkar. Počas zimy slúži toto miesto ako lyžiarske stredisko, takže aj počas leta sa dá využiť lanovky a uľahčiť si tak turistiku. My sme však mali v pláne zaslúžiť si výhľady a preto sme sa chceli vybrať pešo.

Parkovať sa dá vo výške takmer 1500 m n. m. takže nejde o nejakú veľkú túru. Okrem iného bezplatné parkovisko vo veľkom využívajú aj karavanisti a ľudia čo spia v autách.

Náš plán ale nevyšiel a pre hmlisté počasie sme sa vybrali len k neďalekému tajchu Bergsee, kde sme sa najedli, pobavili sa kravičkami a šli späť. Okrem turistiky a lyžovačky je Hochkar vhodný aj na ferraty

4. Mendlingtalský dobrodružný svet (Erlebniswelt Mendlingtal)

Mendlingtalský dobrodružný svet je tematický chodník s ukážkou historickej ťažby dreva a splavovania dreva v ťažko prístupnej doline Mendlingtal. Súčasťou Erlebniswelt Mendlingtal je aj veľmi pekne upravený malý skanzen s témou spracovania železnej rudy vyťaženej z Erzbergu. V areály sa nachádza kováčska dielňa, píla, mlyn a hlavne systém, ktorým sa unášalo drevo.

Do doliny Mendlingtal sa dá prísť z dvoch strán. Na obidvoch stranách sa nachádzajú bezplatné parkoviská s toaletami. Vstupné do doliny a skanzenu je 9 €, študenti 6 € a pre deti 3,50 €. Tiež sme si hovorili, že je to veľa ale naozaj to stálo za to! Pozor, platiť sa dá iba v hotovosti!

Trasa náučného chodníka je dlhá 2x po 4 km, lebo treba ísť tam aj naspäť (chodník je obojsmerný). Je to dosť veľa kilometrov ale trasa je naozaj nenáročná a zvládnu to aj deti, aj keď to môže trvať dlhšie

Erlebniswelt Mendlingtal bolo miesto, ktoré sem si zo všetkých miest na rakúskej železnej ceste užili najviac. Bolo to spôsobené hlavne tým, že nám pršalo a počas našej trojhodinovej návštevy sme stretli len 4 ľudí. Navyše dážď a teplo spôsobovali opar nad hladinou vody a dotváralo tak mystický dojem z nového miesta. Počas pekného počasia sem samozrejme chodí strašne veľa ľudí, najmä rodinky s deťmi, ktoré si toto miesto určite zmilujú.

5. Waidhofen an der Ybbs – mestečko, ktoré zaspalo v čase

Našu cestu po železnej ceste sme zakončili v mestečku Waidhofen an der Ybbs. Parkovanie je cez víkend zadarmo aj v samotnom centre mesta, ktoré je veľmi kompaktné. Už tesne po príchode sme zhodnotili, že po ulici sa potuluje nejako málo turistov a že mestečku chýba život. V rámci objavovanie uličiek sme sa dali do reči s jedným miestnym postarším pánom, ktorý nám tvrdil, že tento rok počet turistov v Waidhofen an der Ybbs výrazne vzrástol (vraj vďaka korone).

Za 2 hodiny sme si prešli najkrajšie pamiatky. To čo najviac z mestečka stojí za návštevu je Rothschildschloss, stredoveký hrad z 13. storočia. Vzhľadom pripomína talianské hrady ale v britskom štýle, navyše má klasickú Disney vežičku V 18. storočí bol k hradu pristavaný kostol, ktorý tiež môžeš navštíviť.

Odporúčam z nádvoria hradu prejsť dole k rieke kde sa nachádza kamenný most a časť záhrad. A taktiež vyjsť na jeden z mostov lebo práve z nich je najlepší výhľad na hrad Vo vnútri hradu sa nachádza 5 Elemente Museum a expozíciou zameranou na históriu mesta.

V centre sa nachádza niekoľko kostolov, zvoníc a veží. Jedna z nich patrí radnici, z vrcholu ktorej si môžeš užiť pohľad na mesto z hora

The post Po rakúskej železnej ceste appeared first on TripLovers.

Projekt slovenskej Route 66 vznikol v čase hospodárskej krízy v roku 2009. Mala doviesť turizmus do regiónov Hont, Podpoľanie, Horehronie a Tatry. Trasa začína v Šahách pri maďarskej hranici a smeruje do Tatranskej Javoriny, ku hraniciam s Poľskom. Je dlhá len 260 km a od tej americkej je dosť odlišná, no aj tak môžeš zažiť úžasný roadtrip podľa seba

Obsah:

• Ako dlho trvá prejsť slovenskú Route 66?
• Aký je stav ciest na slovenskej 66-ke?
• Čo vidieť a zažiť v regiónoch
  • HONT
  • PODPOĽANIE
  • HOREHRONIE
  • TATRY

Ako dlho trvá prejsť slovenskú Route 66?

Ako dlho chceš Cesta zo Šiah do Tatranskej Javoriny trvá autom 4-5 hodín. My sme si na slovenskú Route 66 vyhradili 1 týždeň, ale po troch dňoch sme vedeli, že ju nestihneme prejsť celú tak podrobne ako by sme chceli. Na pláne sme mali aj dve menšie obchádzky cez Poľanu a Národný parku Muránsku planinu.

Nakoniec sme za prvý týždeň prišli iba od Šiah po Brezno. Zvyšok slovenskej 66-ky sme dokončili až o mesiac neskôr. Spolu sme na to potrebovali až 10 dní. Ak by si však nerobil obchádzky, postačí ti 1 celý týždeň

Aký je stav ciest na slovenskej 66-ke?

Cesta I/66 je prevažne cesta I triedy. V trochu horšom stave je úsek cesty 66 v regióne Hont a v severovýchodných častiach regiónu Horehronie. V úseku medzi Zvolenom a Banskou Bystricou sa napája na diaľnicu a je totožná s R1. Pre tento úsek teda potrebuješ diaľničnú známku, ale dá sa urobiť aj variant bez diaľnice a to cez Poľanu Mnohé odbočky z cesty 66 sú v zlom stave, hlavne ak sa jedná o málo turistické pamiatky (napr. Kalište).

Čo vidieť a zažiť na slovenskej Route 66?

HONT

Šahy

• začiatok slovenskej Route 66
• čo vidieť – Kostol Panny Márie Nanebovzatej, synagógu a peknú radnicu
• veľa tu k videniu žiaľ nie je

Kúpeľné mestečko Dudince

• kúpeľne mestečko s možnosťami bezplatného parkovania
• to najzaujímavejšie z Dudiniec je archeologická lokalita Rímskych kúpeľov. Ide o bazéniky rôznych hĺbok vysekaných do travertínu.
• pri kúpalisku sa nachádza aj travertínová kopa z vyzrážaných minerálov
• v kúpeľoch si môžeš nabrať aj teplú vajcovkovú vodu

Dúpence a Tesárska roklina

• parkovať sa dá pri vlakovej stanici zadarmo
• na lokalite sa nachádza jedno, dvoj a osemdierka
• k najznámejšej osemdierke je to po rovinke 1,5 km ak tesne pred ňou treba zdolať strmých 20 výškových metrov (skôr lezenie)
• super miesto pre rodinný výlet, ale s bábätkami sa k osemdierke asi nedostanete
• Tesárska roklina je len kúsok za osemdierkou, určite tam choď, je veľmi pekná a krátka
• celá návšteva zaberie cca hodinu a pol

Vínne pivničky na Starej Hore

• nachádzajú sa v obci Sebechleby, časť Stará Hora
• bezplatné parkovisko sa nachádza priamo pred domčekmi s pivnicami
• na parkovisku sa nachádza tabuľa s vypísaným zoznamom otvorených pivničiek na daný deň
• na Starej Hore sa nachádzajú desiatky pivničiek vyhĺbených do tufu (laicky povedané skamenený vulkanický prach)
• pivničky slúžia na uskladnenie vína a môžeš aj degustovať
• jedna degustácia stojí 1€, fľaše vína od 8-25 €
• toto miesto je v rámci slovenskej Route 66 “must see“ aj keď nie si vinár 
• z vína na Starej Hore nebolí hava
• zaujmú aj samotné pivničky, v ktorých žijú plesne, ľudová architektúra ale aj vinohrady

Opustené kláštorné hradisko Bzovík

• parkovanie a vstupné je zadarmo
• chodí sem dosť veľa ľudí, hlavne cez víkend
• dá sa ísť aj do veží
• návštevu určite odporúčam

Krupina

• Krupinské podzemie

– nachádza sa pod Múzeom Andreja Sládkoviča
– je otvorené iba utorok až piatok od 9:00 – 16:00 (takže ak máš na Router 66 iba týždeň, pravdepodobne budeš v Krupine vždy v sobotu – alebo nedeľu :/ dosť nešťastné)

• Rozhľadňa Vartovka

– strážna veža, ktorá sa používala v čase tureckých vpádov na Uhorské územie
– dá sa parkovať tesne pod ňou
– vyhľadávaná turistická atrakcia

• Štrampľoch – Turecké studne

– priestranné jaskynné priestory vyhĺbené do tufu
– predpokladá sa, že ide o výtvor Turkov, ktorí tieto priestory používali na uskladnenie surovín alebo ako obydlie
– z historických záznamov by malo ísť o miesto kde vyvierajú pramene (preto ten názov), no lokalita pripomína skôr miniatúrny krytý bazén
– parkovať sa dá na sídlisku Majer a k Tureckým studniam je to už len 400 metrov chôdze

• Štangarígeľ

– cesta z Krupiny je zatarasená závorou
– treba ísť z obce Žibritov

PODPOĽANIE

Dubový háj Gavurky

• nachádza sa tu približne 300 dubov
• chránený areál, preto treba auto nechať pri hlavnej ceste a prejsť si pešo cca 300 metrov.
• návštevu určite odporúčam

Pustý hrad

• pod hradom sa nachádza bezplatné parkovisko
• na hrad vedú z parkoviska 2 cesty:
  • dlhšia ale menej náročná cesta vedúca po asfaltke – dovedie ťa na Horný hrad do najvyšších častí objektu
  • kratšia ale náročná a strmá cesta cez les – dovedie ťa na Spodný hrad
  • s použitím obidvoch ciest vieš urobiť okruh
• návšteva zaberie zhruba 2 hod. 30 min.

Zvolenský hrad

• bezplatne sa dostaneš len na nádvorie hradu
• vo vnútri bývajú výstavy a expozície
• ak vo Zvolene prší, môžeš navštíviť Lesnícke a drevárske múzeum

Kúpele Sliač

• Sliačske kúpele sú krásne svojou socialistickou výzdobou
• kúpele fungujú a môžeš si tu nabrať liečivú vodu
• toto miesto nemusí zaujať každého

Drevený artikulárny kostol v Hronseku

• patrí medzi najkrajšie drevené kostolíky na Slovensku
• parkovať sa dá pred kostolíkom
• vstup je bezplatný ale môžeš darovať ľubovoľnú čiastku do schránky na kostole

Badínsky prales

• vraj v ňom žijú medvede
• osobne sme nemali gule ísť dnu

Trošku naviac cez Poľanu

Odbočku na Poľanu ti odporúčam hlavne keď už máš cesty medzi Zvolenom a Bystricou pobehané

Most zo železničného vagóna

• nachádza sa za obcou Vígľaš v časti Pstruša a vedie cez rieku Slatina
• autom sa dá prísť až k nemu
• dá sa ním prejsť len pešo alebo na bicykli

Detvianske vyrezávané kríže

• expozícia drevených krížov sa nachádzajú sa na detvianskej kalvárií vedľa cintorína, ktorý má vlastné parkovisko
• na každom jednom kuse môžeš obdivovať rezbárske umenie
• prekvapivo sem nechodia vôbec žiadni turisti

Hriňovské lazy

• oplatí sa navštíviť v čase západu slnka, ide o epicky krásne výhľady
• najlepší výhľad je od Kostola Panny Márie Fatimskej a v serpentíne pred kostolom

Vodopád Bystré

• patrí k tým najkrajším na Slovensku
• parkovať sa dá na bezplatnom parkovisku, ktorého kapacity nie vždy postačujú
• vodopád je vzdialený 2 km a čaká ťa prevýšenie 270 metrov
• chodí sem dosť veľa ľudí, takže skús vyraziť ešte pred 8-mou
• návšteva zaberie cca 2 hodiny, s deťmi určite viac ale zvládnu to

Kostolíky v Podpoľaní

• Kostol sv. Matúša v Zolnej
• Kostol sv. Martina v Čeríne – najkrajší
• Kostol sv. Františka Serafínskeho v Ponikoch – návštevu interiérov si treba dohodnúť dopredu

Mičinské travertíny

• popravde nás neoslovili, je tu málo čo pozerať
• parkovať sa dá na 2 miestach
• radšej uprednostnia Moštenické travertíny, tie sú aj s vodopádom

Ponické srdiečko

• krásna vyhliadka na kopce Poľany a romantická lavička v tvare srdiečka
• nachádza sa za obcou Poniky v smere na Banskú Bystricu

HOREHRONIE

Banská Bystrica – čo vidieť v meste SNP

• “Bochník chleba”, alebo Múzeum SNP
• Skanzen ťažkej bojovej techniky – voľne prístupný
• Námestie SNP
• Hrad Banská Bystrica
• Banskobystrická kalvária
• skokanské mostíky

Malebná dedinka Tajov

• rodisko spisovateľa Jozefa Gregora Tajovského a vynálezcu Jozefa Murgaša
• parkovať sa dá pred poštou v obci
• v Tajove odporúčam navštíviť:
  • tajovskú kalváriu – je z nej pekný výhľad
  • Kostol sv. Jána Krstiteľa
  • Pamätný dom J. G. Tajovského
  • Tajovskú kopu
  • Králický vodopád
    – parkovanie je urobené pri hlavnej ceste
    – menšia túra, z parkoviska je to už len 800 metrov náročnejším terénom (hlavne keď je napršané)
    – vodopád je malý ale je to najkrajší vodopád na slovenskej Route 66

Špania Dolina

• Španiu Dolinu navštevuje veľa turistov, preto sa pokús čas návštevy naplánovať na pracovný deň
• parkovné je 1€ na deň, kupuje sa v automate (ktorý nevydáva)
• pri parkovisku je Banícky orloj, ktorý hrá vždy o celej
• v Španej Doline nájdeš najkrajšiu vyhliadku na slovenskej Route 66 z haldy nad obcou
• odporúčam sa len tak prejsť dedinkou a obdivovať architektúru
• v okolí nájdeš náučné banské chodníky a múzeá, všetko späté s baníctvom
• asi 50 metrov za reštauráciou Klopačka sa nachádza kratučký vchod do Cisárskej štôlne

Ľupčiansky hrad

• trošku gýčovo vynovený hrad, uvidíš priamo od 66-ky
• návštevné hodiny sú trochu oklieštené, vstupné je 4 €
• parkovať sa dá pri vstupnej bráne

Neznáme Moštenické travertíny

• travertínový vodopád za obcou Moštenica je veľmi pekný a pripomenul mi Plitvické jazerá
• za obcou Moštenica treba pokračovať ešte 5 kilometrov po rozbitej ceste
• parkovať sa dá 500 metrov od vodopádu
• jedno z najkrajších miest, ktoré na slovenskej Route 66 najviac odporúčam

Národná kultúrna pamiatka Kalište

• 9 km za obcou Moštenica sa nachádza z kultúrneho hľadiska veľmi významné, žiaľ zabudnuté miesto
• cesta z Moštenice je rozbitá a miestami sú na ceste rozhádzané kamene, prejsť ju nám trvalo cca 30 minút
• pred NKP sa nachádza parkovisko a dokonca ToiToiky
• NKP Kalište je symbolom vypálených obcí nacistami, nachádzajú sa tu pozostatky domov v ktorých žili a umreli obyvatelia obce, je to veľmi smutné miesto
• v okolí je symbolicky vysadených vyše 100 stromov za každú vypálenú obec na Slovensku
• toto miesto naozaj odporúčam navštíviť!

Ľubietová a Geografický stred Slovenska

• v Ľubietovej sa nachádza pekné námestie s obecným úradom
• ide o významnú banskú oblasť s výskytom vzácneho minerálu libethenit
• náročnejší turisti sa môžu vybrať na Geografický stred Slovenska na vrchole Hrb, ide o poldennú túru

Pamätná sieň a časť Vápenky

• Pamätník Nemecká sa nachádza priamo pri hlavnej ceste pri obci Nemecká
• pamätník pripomína masové popravy približne 900 ľudí, ktorí boli nacistami vhodení do vriacej zmesi vápna a asfaltu (niektorí aj zaživa)
• otváracie hodiny pamätnej siene si môžeš pozrieť TU

Motel Route 66

• motel, reštaurácia a bar v obci Lopej sú pekne ladené do tematiky slovenskej Route 66
• je to symbolická zastávka roadtripu po 66-ke
• vyskúšali sme plechovkové pivo Route 66 (1,60€) a jediné čo ti môžem odporúčať je NEDÁVAJ SI HO!

Parníkom Čiernohronskej železnice

• existujú 3 trasy, najčastejšie vlak chodí na trase Čierny Balog – Lesnícky skanzen Vydrovo
• cena lístka na 1 trasu je 9,90 €
• je to čisto detská atrakcia a preto sme túto jazdu neabsolvovali

Lesnícky skanzen a múzeum v prírode Vydrovo

• vstupné je 1€, parkovanie je pred skanzenom zadarmo
• skanzen má na dĺžku 1 kilometer a najkrajšie čo tu uvidíš je kaplnka z jedľovej kôry a miniatúrny skanzen rôznych lesníckych diel

Múzeum zvoncov v dedinke Šumiac

• nejde o klasické múzeum ale o unikátnu súkromnú zbierku postaršieho pána Mikuláša Gigaca
  • v rámci návštevy sa dozvieš viac nie len o zvoncoch ale aj o pastierstve
  • zbierka sa nachádza na ulici Pod cintorínom, hneď oproti bráničke na cintorín
  • návštevu si treba dohodnúť telefonicky na tel. č. 0904 928 228 a treba prísť o 10 minút skôr!
  • vstupné je 4€, dieťa 1€
• samotná obec Šumiac je pôsobivá svojimi drevenými domčekmi

Telgártska slučka a Chmarošský viadukt

• lineárna stavba ktorá zaujme aj bežných ľudí

Trošku viac cez Muránsku Planinu

Turistický okruh cez rozhľadňu Zbojská, Čertov viadukt a Čertovu dolinu

• okruh je dlhý 4,6 km a trvá približne 2 a štvrť hodiny
• v Čertovej doline sa pravdepodobne zamáčaš
• návšteva Čertovej doliny nie je vhodná pre úplne malé deti
• parkovať môžeš zadarmo pri Salaši Zbojská

Muránsky hrad a Žrebčín na Veľkej Lúke

• na vstup autom do národného parku Muránska Planina potrebuješ povolenie
  • tá sa dá vybaviť v Muráni na Správe NP v samotný deň návštevy na počkanie
  • povoleniek je 9 ks (toľko áut môže byť maximálne v národnom parku naraz)
  • my sme prišli o 12:01, presne v čase keď začala obedová prestávka
• na Muránsky hrad sa dá ísť aj pešo, je to 3,5 km
• k žrebčínu je to až 7 km jednosmerne

Lúka plná sysľov

• lúku nájdeš 2 km za obcou Muráň v smere na Muránsku Hutu
• parkovanie ani vstup sa neplatí
• okrem sysľov sa tu nachádzajú aj oslíky
• sysle môžeš prikrmovať slnečnicovými semienkami, mrkvou, jablkami, piškótami,…
  • v skutočnosti majú najradšej slnečnicové semienka (dajú kúpiť aj na mieste za 1,50€) a ostatným pohŕdajú
  • mrkvu a jablká však môžeš priniesť pre oslíky
• je zakázané dotýkať sa, hladkať a brať sysľov na ruky!

TATRY

Kvetnický lesopark

• pekný Kostolík svätej Heleny a Kaplnka Panny Márie Lurdskej s najrýchlejšou krížovou cestou akú som kedy v živote videla

Gánovské travertíny

• na tejto lokalite bol objavený odliatok lebky neandrtálskeho človeka, ktorý tu samozrejme neuvidíš
• je tu vybudovaný (neudržiavaný) parčík v ktorom sú napr. makety dinosaurov, ktoré v čase kedy žil neandrtálec boli už dávno vyhynuté…
• nie je tu veľmi čo vidieť

Spišská Sobota

• meštianska domy so spišskou architektúrou a škridlovými strechami
• veľmi pekná zastávka tak na 30 minút

Kežmarok ponúka najmä pamiatky

• Drevený artikulárny kostol v tvare kríža (3€)
• Bazilika svätého Kríža s renesančnou zvonicou (1€)
• Kežmarský hrad (6 €)

Kaštieľ Strážky s anglickým parkom

• v kaštieli aj parku sú vystavené umelecké diela SNG
• cez cestu sa nachádza Kostol sv. Anny a renesančná zvonica
• pri kaštieli je bezplatné parkovisko

Belianska jaskyňa

• najväčšia jaskyňa v TANAPe
• vstupné 9 €, parkovať sa dá aj bezplatne ale iba so šťastím

Chodník korunami stromov v Bachledke

• atrakcia hlavne pre deti
• parkovné 3€ + vstupné 10€ + lanovka k chodníku 11€ + tobogán 2€ = strašne veľa peňazí
• rovnakú atrakciu sme už v minulosti navštívili v Česku a veľmi sa nám páčilo, ale chodiť na to isté 2x považujem za vyhodené peniaze

Goralská dedinka Ždiar

• Múzeum Ždiarsky dom
  • vstupné 2,50 € aj s výkladom
  • je možné si vyskúšať aj obliekanie do goralských krojov (7 €)

Drevený Kostolík sv. Anny v Tatranskej Javorine

• posledná zastávka slovenskej Route 66

Za 10 dní túlania sa po slovenskej 66-ke sme absolvovali 45 zastávok z 51 vymenovaných miest. Videli sme desiatky historických pamiatok, smutné, aj príjemné miesta, prírodných zaujímavostí, zopár atrakcií a múzeí, nespočetné množstvo kostolov a vypočuli si problémy ľudí žijúcich v iných regiónoch.

Za naše TOP 3 miesta, ktoré nás najviac očarili boli pivničky a degustácie vína v Sebechleboch, objavenie neznámej NKP Kalište a kŕmenie sysľov na Muránskej planine

The post 10 dní po slovenskej Route 66 appeared first on TripLovers.